Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. máj 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/121/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312206795
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2312206795.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.

Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Albín Lancz - ALINEX, so sídlom
Galanta, Mierová 1435/33, IČO: 32 356 412, zastúpeného splnomocneným zástupcom: Q. L., nar.
X.XX.XXXX, bytom W., M. XXXX/XX, proti žalovanému: E. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom C. K., V. R.
XXX, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Miroslav Repka, so sídlom Bratislava,
Francisciho 1, IČO: 36 847 143, o zaplatenie 7.500,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 15C/138/2012-250 zo dňa 9.3.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou žalobu zamietol, nasledujúcou
konanie v časti 250,- Eur spolu s 20% ročným úrokom z omeškania od 1.12.2011 do zaplatenia zastavil
a treťou výrokovou vetou žalovanému priznal plnú náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497 Obchodného zákonníka, ako i § 37 ods. 1,

§ 451 ods. 2, § 457 Občianskeho zákonníka.

3. Prioritne súd skonštatoval, že písomný právny úkon (zmluva o úvere uzavretá medzi žalobcom ako
veriteľom a žalovaným ako dlžníkom dňa 20.5.2011) je právnym úkonom v zmysle § 497 Obchodného
zákonníka - zmluvou o úvere. Následne sa súd sústredil na tvrdenia žalovaného, ktorými bola
spochybnená sloboda jeho vôle na uzavretie zmluvy o úvere s tým, že ustanovenia Občianskeho
zákonníka sú aplikovateľné aj na zmluvné vzťahy primárne upravené v Obchodnom zákonníku.

Skonštatoval, že základnými náležitosťami vôle spôsobilej privodiť sledované právne účinky sú jej
sloboda a vážnosť. Akékoľvek ovplyvnenie slobody vôle vonkajším pôsobením, prípadne psychickým
donútením má za následok, že prejav vôle nie je schopný vyvolať tvrdený právny účinok. Súd sa stotožnil
s výhradami žalovaného, ktorý síce zmluvu o úvere podpísal, ale k podpisu nedošlo na základe jeho
slobodnej vôle, pričom jeho vôľa smerovala iba k tomu, aby mu po jej podpise boli vyplatené cestovné
náhrady, na ktoré mal nárok. Tieto tvrdenia žalobcu sú podľa prvoinštančného súdu podopreté aj
dôkazným prostriedkom, výpisom z jeho bankového účtu, podľa ktorého mu na účet bola od žalobcu

zasielaná iba základná mzda. Vyplácanie cestovných náhrad však žalobca v konaní nepreukázal. Preto
súd dokazovanie vyhodnotil tak, že žalovaný pri podpise zmluvy o úvere konal pri absencii slobodnej
vôle, pretože táto jeho vôľa bola výrazne ovplyvnená postupom žalobcu, ktorý navodil u žalovaného
situáciu, že pod tlakom nedostatku finančných prostriedkov z titulu nevyplácania cestovných náhradkonal tak, že prejav jeho vôle stratil atribút slobody vyžadovaný zákonom. Z tohto dôvodu súd vyhodnotil
písomnú zmluvu o úvere zo dňa 20.5.2011 ako neplatný právny úkon.

4. V ďalšom súd s použitím ust. § 451 ods. 2 a § 457 Občianskeho zákonníka, po konštatovaní
neplatnosti zmluvy o úvere posudzoval nárok žalobcu ako prípadné bezdôvodné obohatenie z titulu
neplatnej zmluvy. V tejto súvislosti súd uzavrel, že v konaní nebolo žiadnym písomným právnym
úkonom preukázané, že žalovaný potvrdil prevzatie finančných prostriedkov žalobcom. Prevzatie
potvrdzovali svedkovia B. A. a P. A., pričom ich výpovede súd vyhodnotil ako nedôveryhodné, pretože

pri prvom výsluchu boli zamestnancami žalobcu v závislom postavení, čo vzbudzovalo pochybnosti o ich
dôveryhodnosti. Pri následnej svedeckej výpovedi už síce svedkovia zamestnancami žalobcu neboli, ale
ich tvrdenia mohli byť ovplyvnené hrozbou krivej svedeckej výpovede. Súd poukázal tiež na rozpornosť,
keď svedkyňa A. tvrdila, že žalovaný spolu so zmluvou podpísal aj dohodu o zrážkach zo mzdy. Naopak
svedok A. tvrdil, že žalovaný podpisoval iba zmluvu. Toto tvrdenie svedkyne bolo vyvrátené znaleckým
dokazovaním,ktorýmbolozistené,žežalovanýdohodunepodpísal,keďžeznaleckonštatoval,žepodpis

na tejto dohode nie je pravým podpisom žalovaného. Súd teda svedkom, ktorí mali potvrdiť prevzatie
finančných prostriedkov žalovaným, neuveril. Súd skonštatoval, že v konaní taktiež nebol preukázaný
motív žalovaného, že by mal potrebu finančných prostriedkov v značnom objeme. Dlhy žalovaného v
rozhodnom období nedosahoval takú výšku, ktorá by odôvodňovala potrebu týchto financií a taktiež
náklady spojené so zmenou jeho bydliska a družky nekorešpondujú s výškou tvrdeného úveru. Súd

tiež poukázal na nelogickosť situácie, kedy žalobca v januári 2011 nevyplatil žalobcovi požadovanú
sumu 300,- Eur na úhradu nákladov spojených so sťahovaním s odôvodnením, že tieto prostriedky
nemá a následne v mesiaci máj 2011 bez preukázania motívu žalovanému mu mal poskytnúť sumu
7.500,- Eur. Súd aj pokladničné doklady predložené žalobcom, ktorými mienil preukázať čiastočné
vrátenie finančných prostriedkov žalovaným, vyhodnotil ako nedôveryhodné, pretože ich pravosť poprel

žalovaný. Poukázal pritom na to, že tieto pokladničné doklady neobsahujú žiadny podpis žalovaného
a ani svedkyňa A., ktorá ich mala vyhodnotiť nepopísala okolnosti ich vystavenia. Súd je názoru, že
žalobca mohol takýchto pokladničných dokladov vystaviť neobmedzené množstvo, avšak bez podpisu
osobyodovzdávajúcejfinančnéprostriedkynemajúžiadnudôkaznúhodnotu,pretoženepreukazujúvôľu
osoby v nich uvedenej plniť. Pokladničné doklady naviac vykazujú závažné nedostatky, nie sú opatrené

poradovým číslom a jeden je bez uvedenia účelu. Súd teda vyhodnotil, že nejde o dôkaz preukazujúci
čiastočné plnenie zo strany žalovaného.

5. V súvislosti s predložením dohody o zrážkach zo mzdy, na ktorej sa nenachádza pravý podpis
žalovaného a ktorá mala byť podpísaná za osobnej prítomnosti žalobcu, súd ustálil, že skutočnosť,

že táto dohoda bola žalobcom predložená ako pravá, pričom sa mal zúčastniť jej podpisu, vzbudzuje
pochybnosť o pravdivosti aj ostatných skutočností prezentovaných žalobcom. Súd zohľadnil tiež to,
že žalobca ako dôkazný prostriedok predložil aj zmluvy o úvere uzavreté s ostatnými zamestnancami,
čím chcel preukázať, že poskytovanie pôžičiek zamestnancom bolo u neho bežnou praxou. V tejto
súvislosti súd poukázal na to, že v iných prípadoch ide o sumy do výšky maximálne 3.000,- Eur,

teda necelej polovice tých, ktoré mali byť poskytnuté žalovanému a ani jedna zo zmlúv nie je z
rozhodného obdobia. Súd považoval za nelogické, aby žalobca poskytol žalovanému takú vysokú sumu
finančných prostriedkov v čase, keď medzi nimi začalo dochádzať k rozporom z dôvodu, že žalovaný
požadoval vyplatenie cestovných náhrad. Zo všetkých uvedených dôvodov preto súd žalobu zamietol
s odôvodnením, že žalobca v konaní bezpochyby nepreukázal, že ním tvrdené finančné prostriedky

žalovanému aj poskytol.

6. V časti 250,- Eur s príslušenstvom súd na základe čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom, podľa
§ 145 ods. 2 CSP konanie zastavil. O trovách konania súd rozhodol na základe § 255 ods. 1 CSP a
žalovanému ako procesne úspešnej strane sporu priznal plnú náhradu trov konania o výške ktorých

bude rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

7. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho zastúpenia odvolanie
žalobca, ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil v zmysle
žaloby a zároveň žiadal zaviazanie žalobcu (zrejme žalovaného) k náhrade trov konania. Odvolanie

podal v dikcii ust. § 365 ods. 1 písm. d), f), g) a h).

8. Ako prvým sa zaoberal absenciou vážnosti žalovaného uzavrieť predmetnú zmluvu o úvere pre
vnútornú výhradu spôsobenú finančnou tiesňou a údajným nepreukázaním existencie dlhu žalovanéhovoči žalobcovi, ktoré závery súdu považuje za nesprávne, keďže súd sa pri vyhodnotení okolností
opiera v niektorých prípadoch o neexistujúce vyjadrenia, v ďalších prípadoch existujúce dôkazy účelovo
selektuje, aby vyzneli v prospech jeho tvrdení, niektoré protichodné dôkazy ignoruje a súčasne v

mnohýchoblastiachpristupujeknesprávnejinterpretáciiskutkovéhostavu.Súdsipodľanehonesprávne
osvojil skutkový stav v závere, že k zlej finančnej situácii žalovaného došlo tým, že žalobca žalovanému
nevyplácal náhrady cestovného a to napriek tomu, že žalobca preukázal výplaty týchto zložiek a to v
hotovosti vždy oproti podpisu žalovaného. Pre úplnosť vyvrátenia tohto tvrdenia doložil súdu potvrdenia
o prevzatí náhrad cestovného v hotovosti, ktoré boli autorizované žalovaným a ktorý autorizáciu týchto

listín potvrdil aj na pojednávaní, pričom ale tvrdil, že predmetné dokumenty podpisoval z donútenia a
reálne v nich označenú sumu v hotovosti údajne nepreberal. Aj tu zvolil obvyklú metódu obrany, kde
síce svojím podpisom potvrdzuje nejaký úkon, ktorý sa však podľa jeho vyjadrení fakticky nerealizoval.
Súd podľa odvolateľa nebral do úvahy, že žalovaný v konaní podpis na zmluve najskôr v rámci odporu
poprel a až následne jeho pravosť uznal. Žalovaný teda opoznávanie svojich podpisov využíval počas
celého konania absolútne účelovo a bez ohľadu na skutočnosť, práve popieranie svojich podpisov

bola jediná forma obrany žalovaného. Súd teda pristúpil k nerovnakému hodnoteniu totožného konania
žalovaného, kedy na jednom mieste dôveruje zapretiu podpisov zo strany žalovaného a na inom mieste
ignoruje rozpor pri posudzovaní podpisov zo strany žalovaného. Pokiaľ súd preukazuje existenciu
nevyplácania cestovného aj výpoveďami družky žalovaného svedka Z. a jeho družky, ich výpovede
sa týchto okolností dotknúť ani nemohli, keďže nemôžu disponovať vedomosťou o prijatí úhrady zo

strany žalovaného. Ich vyjadrenia boli iba reprodukciami toho, čo im zveril samotný žalovaný. V rámci
záverečného prednesu pritom žalobca poukázal na viaceré zásadné rozpory a pochybnosti v rámci ich
výpovedí, ktoré výrazne znižujú ich hodnovernosť a na ktoré v odvolaní odkázal. V rámci finančnej tiesne
žalovaného považoval za potrebné poukázať na to, že pri reálnej existencii takéhoto stavu by žalovaný
určite nezotrval v pracovnoprávnom vzťahu so zamestnávateľom, ktorý mu dlhodobo nevyplácal mzdu.

Pracovná pozícia vodiča nákladnej dopravy bola v tom čase na trhu práce veľmi vyhľadávaná a preto sa
nemusel obávať, že zostane bez práce. I táto okolnosť podľa odvolateľa potvrdzuje účelovosť vyjadrení
žalovaného a nepravdivosť toho, že nedostával niektorú zložku mzdy. Vo svetle finančnej tiesne treba
privoliť výkladu v prospech žalobcu a teda, že žalovaný skutočne potreboval poskytnutie úveru, o ktorý aj
žalobcu požiadal. Podľa odvolateľa teda súd v danom smere dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam, keď vyhodnotil, že žalobca zapríčinil zlú finančnú situáciu žalovaného
a to nevyplácaním náhrad cestovného. Následne súd aj nesprávne právne posúdil danú zmluvu o úvere,
keď uvažuje o jej neplatnosti z dôvodu údajnej vnútornej výhrady. Žalovaný podpisom na zmluve potvrdil
aj skutočnosť, že zmluvu podpisuje slobodne a vážne a takýto priebeh kontraktačného procesu potvrdili
aj prítomní svedkovia.

9. Odvolateľ tiež reagoval na záver súdu, podľa ktorého nebola preukázaná existencia dlhu žalovaného,
konkrétne nebolo preukázané vyplatenie mu peňažných prostriedkov žalobcom, keď súd údajnú
absenciu listinného dôkazu o vyplatení peňazí vyhodnotil ako skutočnosť potvrdzujúcu jeho záver, že
nedošlo k odovzdaniu peňazí. Súd sa už ale žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, že

samotným potvrdením odovzdaných peňazí je zmluva o úvere, ktorá výslovne viaže podpis zmluvy na
vyplatenie peňazí. Takýto charakter potvrdenia odovzdania peňazí následne prisudzoval tejto zmluve aj
žalobca, čo potvrdil vo svojej výpovedi. Z jeho úmyslu je teda zrejmá jeho vôľa, aby zmluva slúžila ako
potvrdenie o odovzdaní peňazí. Odvolateľovi sa javí ako nepravdepodobné, že by žalovaný pristúpil k
podpisu tejto zmluvy, keď sám potvrdil, že pred podpisom na nej videl sumu 7.500,- Eur a to len za sumu

300,- Eur, najmä ak jeho údajná finančná tieseň v čase podpisu zmluvy trvala už aj tak štyri mesiace.
Nad rámec tohto dôkazu však došlo k preukázaniu odovzdania peňazí aj zo strany dvoch svedkov
prítomných pri tomto úkone, ktorý popísali kontraktačný proces, potvrdili, že zmluva bola pred podpisom
vyplnená, potvrdili odovzdanie a prevzatie hotovosti, že žalovaný si peniaze prepočítal a nemal námietky
s tým, že išlo o hrubý balík 100-eurových bankoviek, čo vylučuje, že by sa mohlo jednať o výplatu

300,- Eur, ako sa snaží naznačiť súd. Pokiaľ súd spochybňuje hodnovernosť výpovede týchto svedkov
závislosťou od žalobcu, odvolateľ poukazuje na to, že svoje výpovede potvrdili aj pri ďalšej výpovedi
už v úplne nezávislom postavení. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal aj na nestálosť vyjadrení súdu
prvej inštancie, kde v prvom rozsudku označuje výpovede týchto osôb za dôveryhodné a presvedčivé a
následnevrámciďalšiehokonaniaužtietovýpovedehodnotíakonedôveryhodnéavykonanévzávislom

postavení.Odvolateľtiežpoukázalnato,žesvedkyňaA.potvrdilaakýmspôsobomžalovanýúversplácal
a tiež že dobre vedel čo spláca. Neexistuje pritom žiadny dôvod, aby žalovaný potvrdzoval osobitným
podpisom na pokladničnom doklade, že zaplatil splátku. Disponovanie týmito dokladmi žalovaným bolo
preukázané tým, že samotný žalovaný ich doložil súdu do spisu v rámci odporu. Taktiež nie je namiestekonštatácia súdu, že chýbajú výdavkové doklady. Zo strany žalobcu bolo niekoľkokrát potvrdzované,
že išlo o poskytnutie úveru z osobnej spotreby a teda mimo vedenia účtovníctva. Podľa odvolateľa súd
kládol na žalobcu absolútne neprimerané požiadavky, ktoré mali charakter nesplniteľného dôkazného

bremena. Naviac žiadny právny predpis vyhotovovanie takéhoto dokladu nevyžaduje. Žalobca bol
pri zachovaní priemernej primeranej obozretnosti v oprávnenom presvedčení, že zmluva popisujúca
a predpokladajúca odovzdanie peňazí a prítomnosť svedkov potvrdzujúcich tieto skutočnosti, sú v
právnom štáte dostatočnými na preukázanie jeho nároku. Súd preto aj v tomto prípade dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.

10. V ďalšom odvolateľ poukázal na to, že súd sa vôbec nevysporiadal s argumentmi a tvrdeniami
žalobcu obsiahnutým v záverečnej reči, ani s viacerými protichodnými, či spornými tvrdeniami, ktoré sa
vyskytli v priebehu konania. Obmedzil sa iba na uvedenie tých okolností, ktoré považoval za konformné
s jeho názorom. V prvom rade sa súd nezaoberal ani nevysporiadal s motívom žalobcu, ktorý by ho
k údajnému fingovaniu zmluvy o úvere viedol. Pri priamej konfrontácii žalovaného na túto okolnosť

nedokázalžiadnymspôsobomreagovať.Nevidíreálnydôvod,abyžalobcatakýmtospôsobompodvodne
získaval prostriedky od svojich zamestnancov, obzvlášť v prípade, ak má k dispozícii dohodu o hmotnej
zodpovednosti, ktorou by zastrešil akýkoľvek iný problém omnoho jednoduchším spôsobom. Taktiež
sa súd žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal so svedeckými výpoveďami osôb prítomných
a potvrdzujúcich odovzdanie peňazí žalovanému. Súd nedostatočne odôvodnil prečo sa rozhodol

považovať takmer všetky tvrdenia žalovaného, ktoré boli interpretovateľné súladne s rozhodnutím za
pravdivé a to bez akejkoľvek podpory dôkaznými prostriedkami. Všetky z týchto tvrdení žalovaného sa
totiž zakladajú iba na jeho vyjadreniach, pričom súd sa žiadnym spôsobom už nezaoberal početnými
rozpormi a protirečeniami vo výpovediach žalovaného. V tejto súvislosti žalobca poukázal na úmyselné
uvádzanie nepravdivých a zavádzajúcich tvrdení žalovaným, ktoré vyšli najavo počas konania. Najskôr

svoj podpis na zmluve o úvere poprel, neskôr potvrdil. Uviedol, že videl na zmluve vyplnenú sumu
7.500,- Eur, neskôr tvrdil, že zmluva bola nevyplnená, tvrdil, že neobdržal vyhotovenie zmluvy, neskôr
potvrdil, že ňou disponoval, po nahliadnutí do dohody najskôr potvrdil svoj podpis, neskôr zapieral,
najskôr otázku motívu žalobcu nevedel uviesť, neskôr tú istú okolnosť odôvodnil haváriou, v rámci
žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov neuviedol zásadnú príjmovú položku v podobe cestovných

náhrad, tvrdil, že nedostával výplatu niekoľko mesiacov, napriek tomu pokračoval v pracovnom pomere
a súčasne nepravdivosť potvrdzuje aj zasielanie výplat na účet žalovaného, tvrdil, že pri sťahovaní
mali náklady len 300,- Eur, hoci bolo potrebné zložiť zábezpeku 1.660,- Eur, tvrdil, že nemali potrebu
žiadneho úveru, napriek tomu čerpali úverové karty. Najskôr tvrdil, že išiel prvý do kancelárie on, potom,
že prvý bol pán Z., potom, že vo vnútri boli spolu, a následne, že si nespomína ako to bolo. Toto označil

odvolateľ za strohý výpočet zrejmých rozporov v rámci vyjadrení žalovaného s priamym vplyvom na
jeho vierohodnosť, z ktorých žiadne nebolo zo strany súdu prvej inštancie brané do úvahy, resp. sa s
ním nevysporiadal. Rozhodnutie prvoinštančného súdu tak nemá pre žalobcu dostatočne vysvetľujúci
charakter a nemôže sa s ním stotožniť. Vo zvyšku odkázal na znenie svojej záverečnej reči.

11. V ďalšom odvolateľ poukázal na ďalšie sporné momenty rozhodnutia, keď súd vyhodnocuje
výpovede svedkov pána A. a pani A. v rozpore so svojím prvým rozhodnutím ako nedôveryhodné
bez vysvetlenia odklonu. Pokiaľ súd poukazuje na údajnú nelogickosť konania žalobcu, ktorý v januári
2011 neposkytol žalovanému sumu 300,- Eur a následne v máji mu poskytol 7.500,- Eur, toto tvrdenie
súdu sa nezakladá na pravde. Žalobca totiž odpovedal, že na požiadavku na poskytnutie úveru 300,-

Eur si nespomína. Po doplnení právneho zástupcu, že nejakú žiadosť o úver v tom čase evidujeme,
doplnil, že vždy necháva žiadateľovi o úver čas na rozhodnutie a taktiež poukázal na nákladovosť
začiatku roku, kedy je obtiažne uvoľniť peňažné prostriedky. Súd sa však ale v rámci tohto tvrdenia
vôbec nezaoberal skutočnosťou, že toto tvrdenie žalovaného bolo dementované doložením podmienok
poskytnutia nájomných bytov zo strany obce, kde bolo uvedené, že je nevyhnutné zložiť do depozitu

sumu 1.660,- Eur. Vyjadrenie žalovaného, že na účely sťahovania potreboval len 300,- Eur sa preto
nemôžu zakladať na pravde a aj jeho prvá žiadosť o úver teda smerovala k omnoho vyššej sume
ako sa snažil prezentovať. Žalovaný pritom týmto vyjadrením de facto priznal aj v skoršom období
žiadosť o úver smerujúcu k žalobcovi. Za nepodložené označil tiež tvrdenie súdu prvej inštancie,
keď prezentuje výpoveď svedkyne pani A. s tým, že nepopísala okolnosti vystavenia pokladničných

dokladov. V rozpore s tým je jej protokolovaná výpoveď, keď popisuje mechanizmus vystavovania týchto
dokladov, ich účel, ako aj ich vzťah k žalovanému. Súd teda v danej oblasti tendenčne formuloval závery
výpovede,abyprispelikdoloženiunímtvrdenéhostavu.Pokiaľsúdprezentujestav,ženebolpreukázaný
motív žalovaného preukazujúci, že žalovaný potreboval finančné prostriedky, v priamom rozpore s týmje vyjadrenie samotného žalovaného a jeho družky, že mali úvery od dvoch úverových spoločností,
taktiež potrebu finančných prostriedkov preukazuje ich prvá žiadosť o úver od žalobcu. V tejto oblasti
podľa odvolateľa možno vidieť zavádzajúce vyhodnocovanie dôkazných prostriedkov zo strany súdu.

Pokiaľ ide o podpis žalovaného pod dohodou o zrážkach zo mzdy, sám žalobca navrhoval grafologické
posúdenie podpisov ako v zmluve o úvere, tak aj v dohode o zrážkach v rámci ich obdobného konania
vedeného s pánom Z., od ktorého nakoniec vzišlo po dodatočnom potvrdení pravosti podpisu zo strany
pána Z.. Uvedené potvrdzuje, že skutočne došlo k podpisu oboch listín zo strany žalovaných, keďže túto
okolnosť vnímal žalobca vlastnými zmyslami. Keby došlo k fingovaniu autorizácie tohto dokumentu ako

sa snaží prezentovať žalovaný, tak by žalobca určite nenavrhoval jeho grafologický posudok a taktiež
by takýto dôkazný prostriedok nedokladal. Taktiež sa javí nepravdepodobné, že by žalovaný odmietol
pristúpiť k podpisu dohody, keď autorizoval samotnú zmluvu o úvere, čo opakovane potvrdil. Podľa
úsudku odvolateľa by mohlo kľudne dôjsť k vyvodeniu obdobného záveru grafologického posudku aj
pri skúmaní podpisu pod zmluvou o úvere. Predmetný posudok totiž konštatuje, že podpis žalovaného
nemá potrebné množstvo znakov na individuálnu identifikáciu pisateľa. Napriek tomu Dohoda nemá

zásadný vplyv pre preskúmavaný prípad a súčasne žalobca má naďalej za to, že podpis pod touto
dohodou vyhotovil žalovaný.

12. V ďalšom žalobca poukázal na to, že rozhodnutie prvoinštančného súdu žiadnym spôsobom
nenadväzuje na skutkový a právny názor precizovaný v rámci odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho

súdu, napriek tomu, že súd je názorom odvolacieho súdu viazaný sa od neho odklonil a pristúpil
k zaujatiu absolútne protichodného postoja k svojmu predchádzajúcemu meritórnemu rozhodnutiu,
hoci odvolací súd tomuto rozhodnutiu vytýkal len niektoré momenty a to nesprávne právne
posúdenie v podobe posúdenia právneho režimu zmluvy a nepreskúmateľnosť rozhodnutia zapríčinenú
neuvedením všetkých skutkových zistení. Otázka skutkového posúdenia veci bola teda odvolacím

súdom vyhodnotená súladne s rozhodnutím súdu prvej inštancie a preto v zásadnej otázke prevzatia
hotovosti má odvolateľ naďalej jednoznačne za to, že táto bola dostatočne preukázaná, čo v konečnom
dôsledku aproboval aj odvolací súd. Súd prvej inštancie preto pôvodne dospel k správnemu verdiktu a po
oprave právneho posúdenia režimu zmluvy a doplnenia odôvodnenia mal pristúpiť k prijatiu rovnakého
rozhodnutia. V závere odvolateľ poukázal na to, že v rámci výroku napadnutého rozsudku došlo k

prijatiu rozhodnutia aj o čiastočnom zastavení konania, hoci v rámci totožnej oblasti súd predtým prijal
uznesenie, ktorým pripustil zmenu návrhu na začatie konania, ktoré nadobudlo právoplatnosť. Súd
preto dvakrát a to iným spôsobom rozhodol o danej okolnosti. Rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo
k zrušeniu uznesenia o pripustení zmeny konania. Tento výrok preto predstavuje podľa odvolateľa
porušenie viacerých zásad právneho štátu, najmä v podobe ne bis in idem a zásadu retroaktivity.

13. V závere odvolania žalobca zhrnul, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je založené na
nesprávnych skutkových zisteniach, ktoré nemajú podklad vo vykonaných dôkazoch, ako aj na
nesprávnom právnom posúdení veci, rozhodnutie preto považuje za nespravodlivé v rozpore so
zásadami obchodného práva, keď na vyhnutie sa povinnosti vrátiť úver stačí len zapretie prevzatia

peňazí zo strany dlžníka bez akejkoľvek podpory dôkazmi, obzvlášť za stavu, keď odovzdanie peňazí
potvrdzuje ním podpísaná zmluva, žalobca ako aj dvaja svedkovia.

14. K odvolaniu žalobca pripojil nový listinný dôkaz a to listiny, ktoré majú potvrdzovať mesačne
výplatu cestovného za prvý polrok roku 2011 jeho zamestnancom, medzi ktorými je vždy uvedené, že

k poslednému dňu daného mesiaca bolo žalovanému vyplatené cestovné v rôznych výškach, pričom
za tým je vždy pripojený podpis priezviskom žalovaného. Odvolateľ pritom formálne použil ako odvolací
dôvod i dôvod podľa § 265 ods. 1 písm. g) CSP, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné
ďalšie prostriedky procesnej obrany, alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené.
V zmysle nasledujúceho § 366 CSP, ale prostriedky procesného útoku, alebo prostriedky procesnej

obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť len ak
a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie. Žalobca pritom žiadnu z týchto zákonom taxatívne vymedzených podmienok pre uplatnenie

prostriedkov procesného útoku až v odvolacom konaní ani netvrdil, teda ani nepreukázal, a ani nevyšla
v konaní najavo. Predložené listinné dôkazy ako prostriedky procesného útoku preto neboli prípustné
na uplatnenie v odvolacom konaní a odvolací súd na ne nemohol prihliadať.15.Žalovanýodvolacínávrhnepodal.Kdoručenémuodvolaniužalobcupredložilprostredníctvomsvojho
právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil, pričom pre prípad úspechu v odvolacom konaní si uplatnil náhradu trov konania.

Vyslovilnázor,žesúdsprávneaúplnezistilskutočnostipotrebnéprerozhodnutievpredmetnomkonanía
taktiež ich správne právne posúdil a teda na základe náležite zisteného skutkového stavu vydal správne
a spravodlivé rozhodnutie. Poukázal na to, že v skutkovo totožnej veci vedenej na Okresnom súde
Galanta pod sp. zn. 23C/137/2012 Okresný súd Galanta rozhodol totožne s napadnutým rozhodnutím,
teda žalobu žalobcu zamietol z obdobných právnych dôvodov.

16. Podľa žalovaného súd správne vyhodnotil okolnosti, keď zmluvu uzavretú medzi žalobcom a
žalovaným posúdil ako neplatnú z dôvodu absencie slobody a vážnosti vôle žalovaného zmluvu o úvere
uzavrieť z dôvodu finančnej tiesne žalovaného. Súd detailne v opätovnom dokazovaní, po vrátení veci
z Krajského súdu Trnava, preveroval všetky skutočnosti, za ktorých došlo k uzavretiu úverovej zmluvy
a správne skonštatoval, že spôsob, miesto a dôvody pre uzavretie úverovej zmluvy boli pochybné pre

neslobodu vôle žalovaného, pričom súd dospel k správnemu záveru, že výsluchy svedkov A. a A. sú
nedôveryhodné a rozporné a preto nemožno nimi preukázať skutočnosť, že žalovaný prevzal a obdržal
sumu tvrdenú žalobcom. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno spočívajúce v tom, že nad mieru
pochybnosti mal preukázať, že žalovaný obdržal sumu predstavujúcu úver. Grafologický posudok pritom
preukázal opak, že žalovaný nepodpísal dohodu o zrážkach zo mzdy, že táto bola ľstivo vyprodukovaná

ako dôkaz žalobcom. Všetky okolnosti svedčia v jedinú konštrukciu, ktorou žalobca sledoval dosiahnutie
svojho cieľa úspešnosti v spore, kde sa vec javí tak, že žalobca predložil úverovú zmluvu na podpis
žalovanému, ktorý ju vo finančnej tiesni bez vyplnených údajov a náležitej vôle podpísal za účelom
obdržať cestovné náhrady, ktoré mu za posledné mesiace žalobca odmietal vyplácať. Za motív žalobcu
považujú potrebu žalovaného držať vo vzťahu k závislosti k žalobcovi; žalobca zámerne nepredložil

príjmový doklad, čo by nesporne potvrdzovalo prevzatie finančnej hotovosti žalovaným, žalobca totiž
vedel, že žalovaný by takýto doklad bez reálnych peňazí nikdy nepodpísal; a neskôr pre účely súdneho
konania žalobca vystavil príjmové doklady, ktoré mali preukazovať vôľu žalovaného splácať úver, čo
v konaní žalovaný zásadne popieral. Na tento účel slúžila podporne žalobcom predložená dohoda o
zrážkach zo mzdy, hoci zrážky zo mzdy neboli reálne vykonávané a žalovaný ani zmluvu nepodpísal,

čo bolo preukázané znalcom. K dôkazu predloženému žalobcom uviedol, že jedná o vykonštruovaný
zoznam vyplatených „diét“, ktoré zamestnanci neobdržali. Zamestnanci sa podpisovali to tzv. červeného
zošita, v ktorom bola uvedená skutočná suma, ktorá im bola vyplatená, častokrát nulová, resp.
minimálna, keďže žalobca si svojvoľne vymýšľal dôvody, pre ktoré tieto diéty zamestnancom nevyplácal.
K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný potreboval sumu 1.660,- Eur ako depozit uviedol, že žalovaný sa

sťahoval v roku 2010 a nie v roku 2011. V ostatnom sa žalovaný pridržiaval pôvodného odvolania,
kde uvádzal, že absentuje prejav vôle preukazujúci prevzatie sumy podľa písomnej zmluvy o úvere a
prevzatie peňazí žalovaným sa žalobcovi nepodarilo preukázať ani vykonanými dôkazmi, ani písomným
prejavom vôle žalovaného. K ostatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní uviedol, že zámerne konštruujú
skutkový stav nelogicky a neobjektívne.

17. Ďalšie písomné podania strán v odvolacom konaní neboli súdu predložené.

18. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom

- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/, g/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady

týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým
stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5
dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia

a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý
rozsudok je potrebné potvrdiť (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).19. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie argumenty žalobcu
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým aj právnym záverom vedúcim k
zamietnutiu žaloby pre neunesenie dôkazného bremena žalovaným a zároveň i posúdenie postupu súdu

prvej inštancie v časti, ktorou bolo konanie čiastočne zastavené z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby.

20. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, keď prvoinštančný súd vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie vo veci a

ich vyhodnotením dospel i k správnym skutkovým záverom, a pretože odvolací súd v celom rozsahu
zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenie
a tieto i správnym spôsobom vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP už iba odkazuje na
správne a dostatočné odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím
na odvolacie argumenty žalobcu nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie
odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvého

stupňa sa žiada dodať už iba nasledovné:

21. Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a účastníkov, účelom ktorého je získanie
poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje ne/pravdivosť tvrdení strán.

22. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania bolo v čase časti
prvoinštančného konania ust. § 120 ods. 1 veta prvá OSP, podľa ktorého účastníci sú povinní označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Podľa §132 CSP účinného od 1.6.2016 žalobca musí už v žalobe
označiť dôkazy na preukázanie rozhodujúcich skutočností.

23. Uvedené ustanovenia stanovujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť
dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania.
Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky
v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti

svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie
nepotvrdilo pravdivosť týchto skutkových tvrdení. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú
zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania.
Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé)
ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre

stranu nepriaznivé rozhodnutie.

24. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie tá strana konania, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou

označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana konania nesplní povinnosť
tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno znamená
procesnú zodpovednosť strany za preukázanie jej tvrdení. Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností,
leží na tej strane konania, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky,
ide teda o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť

súdurozhodnúťovecisamejajvtakýchprípadoch,kedynebolipreukázanéurčitéskutočnostivýznamné
podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej OSP, alebo
preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec).

25. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán
konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia
byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. To znamená, že v spore o zaplatenie dlhu z určitej
zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel

zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol
riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť
dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie
zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol takbremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na
preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej
veci.

26. V zmysle § 191 ods. 1 CSP ( predtým obdobne § 132 OSP) dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo.

27. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej súd hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska
ich pravdivosti s dôležitosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda
zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu ale nie je ľubovoľná; súd musí vychádzať
zo všetkého, čo v konaní vyšlo najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť
ich vzájomný vzťah.

28. Opierajúc sa o vyššie uvedené teoretické zásady bremena tvrdenia, dôkazného bremena a
hodnotenia dôkazov, odvolací súd je toho názoru, že prvoinštančný súd sa nimi v danom konaní
dôsledne riadil, keď vykonal všetky dôkazy navrhnuté stranami v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie
danej veci, vykonané dôkazy jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon

dospel i k správnym skutkovým záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje. Po oboznámení sa s
celým obsahom spisu a všetkými vykonanými dôkazmi, odvolací súd sa zhodol so skutkovými závermi
prvoinštančného, že žalobca v konaní neuniesol riadne svoje dôkazné bremeno a poskytnutými dôkazmi
nepreukázal nesporne a nad všetky pochybnosti existenciu žalovaného nároku a na druhej strane
povinnosti žalovaného zaplatiť mu žalovanú sumu. V konaní totiž nebolo jednoznačne preukázané, že

predmetná zmluva o úvere, ktorá mala byť medzi stranami písomne uzavretá a z ktorej žalobca žalovaný
nárok odvodzuje, bola zo strany žalovaného uzavretá slobodne (keď po vykonanom dokazovaní naďalej
zostali pochybnosti, že žalovaný konal pod nedovoleným nátlakom žalobcu), ale aj či právny úkon bol
urobený vážne (keď pretrvávajú pochybnosti, či žalovaný svojím prejavom vôle - podpísaním textu
zmluvy, chcel vyvolať právne následky - teda uzavretie zmluvy o úvere); a ani nebolo nesporne a

nad všetky pochybnosti preukázané, že žalobca žalovanému predmetnú sumu podľa danej zmluvy o
úvere (7.500,- Eur) aj skutočne vyplatil (za situácie, keď podpis zmluvy podľa jej obsahu a textu nie
je zároveň potvrdením reálneho vyplatenia danej sumy, ako to nepodložene tvrdí žalobca, iný listinný
dôkaz o jej vyplatení neexistuje, svedkovia navrhnutí žalobcom síce vypovedali o účasti pri vyplatení
peňazí, avšak bez poznatku o konkrétnej výške, naviac, ako to správne uzavrel prvoinštančný súd,

nie sú úplne hodnoverní ani pri opakovaní výpovede, a žalovaný poskytnutie úveru vytrvalo popiera,
pričom jeho tvrdenie je podporené ním navrhnutými svedkami). Napriek tomu, že súd prvej inštancie
vykonal rozsiahle dokazovanie, tvrdenia žalobcu jednoznačne a nad všetky pochybnosti preukázané
neboli. Súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku preto správne uzavrel, že žalobca neuniesol
svoje dôkazné bremeno, keď nepreukázal predovšetkým platné uzavretie predmetnej zmluvy o úvere,

z ktorej vyvodzuje žalovaný uplatnený nárok, ale ani vyplatenie peňažných prostriedkov z titulu úveru
žalovanému. Skutočnosť, že vo výpovediach žalovaného a svedkov navrhnutých oboma stranami je
niekoľko nejasností a rozporov, samo osebe nebráni prijatiu uvedeného záveru, resp. tento záver
nespochybňuje. Nemožno prehliadnuť, že výsluchy strán a svedkov boli vykonané po dlhšom čase od
rozhodných udalostí a preto odchýlky vo vyjadreniach sú prirodzené.

29. Keďže potom s poukazom na vyššie uvedené v spojení s odôvodnením preskúmavaného rozsudku
prvoinštančným súdom, žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, bolo nevyhnutným jeho žalobu
zamietnuť. V dôsledku toho bolo potom potrebným, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, v časti ktorou bola žaloba (v nezastavenej časti) zamietnutá, včítane závislého a vecne

správneho výroku o náhrade trov konania, s použitím ust. § 387 ods. 1 CSP ako vo výrokoch vecne
správny potvrdil.

30. Žalobca podal odvolanie i voči druhej výrokovej vete, ktorou súd konanie v časti 250,- Eur s
príslušenstvom, v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby, s použitím ust. § 145 ods. 2 CSP čiastočne

zastavil.Namietalpritom,ževrámcitotožnejoblastisúdpredtýmprijaluznesenie,ktorýmpripustilzmenu
návrhu na začatie konania, ktoré nadobudlo právoplatnosť a ktoré nebolo zrušené, v dôsledku čoho
výrok predstavuje porušenie zásady ne bis in idem a zákazu retroaktivity, keďže súd rozhodol dvakrát otej istej veci a to iným spôsobom, keď raz pripustil zmenu návrhu a raz konanie v totožnej časti čiastočne
zastavil.

31. Ako na to poukázal odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení
č.k. 25Co/22/2014-137 zo dňa 26.8.2014, prvoinštančný súd sa vydaním uznesenia v priebehu
prvoinštančnéhokonaniač.k.15C/138/2012-37zodňa1.2.2013,ktorýmpripustilzmenunávrhu,dopustil
procesného pochybenia. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa pôvodnou žalobou domáhal od
žalovaného zaplatenia sumy 7.500,- Eur s úrokom vo výške 20% ročne odo dňa 20.5.2011 do zaplatenia

a náhrady trov konania. Podaním zo dňa 29.11.2012 (č.l. 28 spisu) žalobca podaním označeným „Zmena
návrhu na začatie konania“ od odporcu domáhal zaplatenia už len sumy 7.250,- Eur s úrokom vo
výške 20% ročne až od 1.12.2011 do zaplatenia, ako i náhrady trov konania. Prvoinštančný súd na toto
podanie žalobcu zareagoval tak, že uznesením zo dňa 28.11.2012 č.k. 15C/138/2012-37, s použitím §
95 OSP pripustil zmenu návrhu na začatie konania tak, že nový petit znel: „Odporca je povinný zaplatiť
navrhovateľovi 7.250,- Eur spolu s 20% ročným úrokom z omeškania od 1.12.2011 do zaplatenia...“

32. Keďže ale žalobca si zmeneným návrhom uplatňoval menej než pôvodným a to tak v istine, keď
namiesto 7.500,- Eur uplatňoval nižšiu sumu 7.250,- Eur, ako i v úroku, keď namiesto pôvodne odo
dňa 20.5.2011 si už uplatňoval úrok až od 1.12.2011, uplatňovanie menej ako pôvodne je nevyhnutné
kvalifikovať ako čiastočné späťvzatie návrhu/žaloby v zmysle § 96 OSP (akt. § 144 a 145 CSP), bez

ohľadu na pre súd nezáväznú právnu kvalifikáciu úkonu stranou a rozhodnúť o ňom nie podľa § 95 OSP
(akt. § 139 CSP) ako o zmene návrhu, ale podľa § 96 ods. 1 veta tretia OSP (akt. § 145 ods. 2 CSP)
a konanie v späťvzatej časti čiastočne zastaviť.

33. Keďže teda v danom prípade, na základe rovnakého opisu rozhodných skutočností žalobca v

priebehu prvoinštančného konania požadoval menej než žiadal v žalobe, nešlo o zmenu návrhu v
zmysle § 95 vtedy účinného OSP, ale podľa obsahu podania (§ 41 ods. 2 OSP) o čiastočné späťvzatie
návrhu v zmysle § 96 OSP. Okresný súd hoci právoplatným uznesením, voči ktorému odvolanie nebolo
prípustné, rozhodol teda o procesnom návrhu žalobcu, ktorý nebol urobený. O riadnom procesnom
návrhu, ktorého obsahom bolo čiastočné späťvzatie žaloby, nebolo v konaní až do preskúmavaného

rozhodnutia okresného súdu rozhodnuté a preto bolo potrebné tento procesný nedostatok odstrániť.
K jeho odstráneniu za daných okolností prípadu už nemohlo dôjsť inak, ako postupom zvoleným
prvoinštančným súdom pretaveným do druhej výrokovej vety preskúmavaného rozsudku. Pretože
odvolacísúdpovažovalrozhodnutiesúduprvejinštancieivčiastočnezastavujúcejčastidruhejvýrokovej
vety za vo výroku vecne správne, s použitím ust. § 387 ods. 1 CSP preskúmavaný rozsudok i v tejto

časti potvrdil.

34. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

35. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

36. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

37. V tomto odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný a preto podľa cit. ust. žalovanému vzniklo

právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému žalobcovi. Odvolací súd
preto žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu
100%, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie.

38. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).