Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. apríl 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/41/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8816200833
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8816200833.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Petra Straku v spore žalobcu: V. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom
V. XX, zastúpený JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, ul. Sov. Hrdinov 163/66, 089 10 , Svidník
proti žalovanému: TELERVIS PLUS a.s. so sídlom Staré Grunty 7, 84 104, Bratislava, IČO: 35 717
769, zastúpeného JUDr. Alanom Strelákom, advokátom, Na vŕšku 12, 811 01 Bratislava o zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia 300,- eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 10C/26/2016 - 43 zo dňa 11.01.2017, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 300,- eur z titulu primeraného finančného
zadosťučinenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalocovi priznal nárok na náhradu trov
konania v pomere 100 %.

2. Spor právne posúdil podľa ust. § 4 ods. 8, § 5 ods. 5 (správne citoval § 3 ods. 5) zákona č. 250/2007

Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

3. V odôvodnení uviedol, že rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. 3C/186/2014-76 zo dňa 17.12.2014
vyplýva, že súd určil, že dohoda o zrážkach zo mzdy uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa
22.12.2013 uzavretá na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 22.12.2013 je neplatná a
žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania. So zreteľom na uvedené, súd prvej inštancie
ustálil, že bolo preukázané, že žalobca sa v konaní sp. zn. 3C/186/2014 úspešne domáhal ochrany

svojich práv, a teda boli naplnené ustanovenia § 4, 5 cit. zákona pre priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia. Žalovaný nárok žalobcu nijakým spôsobom nespochybnil a ani sa k nemu nevyjadril.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“).

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených
v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP. Uviedol, že predpokladom toho, aby súd mohol priznať

primerané finančné zadosťučinenie je nevyhnutné, aby vznikla a zo strany žalobcu, nie len súdu, bola
nespochybniteľne preukázaná ujma. Táto podľa názoru žalovaného v žiadnom prípade nevznikla, a
pokiaľ áno, tak nie na strane žalobcu, ale na strane žalovaného. Nie žalobca, ale žalovaný bol ukrátený
na svojich právach, keď žalobca neuhrádzal dlh v zmysle dohodnutého splátkového kalendára. Okremvyššieuvedenéhomážalovanýzato,žežalobcanijakýmrelevantnýmspôsobomneodôvodnilsvojnárok
na finančné zadosťučinenie. Žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie zadosťučinenia žalobcovi
nevznikla. Žalobca svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie opiera o ním tvrdenú potrebu

sankcionovať dodávateľa, aby sa nedopúšťal recidívy. Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal vznik
akejkoľvek ujmy na jeho strane, ani odôvodnenosť „presne" stanovenej výšky primeraného finančného
zadosťučinenia. Konaním žalovaného nedošlo k vzniku akejkoľvek ujmy žalobcu a žalobca nemusel v
dôsledku konania žalovaného trpieť žiaden stav, nakoľko, ako vyplýva aj z konštatovania súdu prvej
inštancie, v čase podania žaloby nebola na podklade absolútne neplatnej Dohody o zrážkach zo mzdy

vykonaná úhrada ani jednej zo žalovaným požadovaných splátok. Nie je možné, aby vznikla ujma
odôvodňujúca nárok na primerané finančné zadosťučinenie z právneho úkonu absolútne neplatného,
neplatnéhoodpočiatku,atedaneschopnéhovyvolaťprávneúčinky.Vzhľadomnavšetkyvyššieuvedené
a odôvodnené skutočnosti žalovaný žiadal zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že odvolací súd
žalobu zamietne a zaviaže žalobcu k náhrade trov odvolacieho konania.

5. Žalobca sa k podanému odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7.Vovecisavdostatočnomrozsahu zistilskutkovýstavazozistenýchskutočnostíbolvyvodenýsprávny

právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

8. Odvolateľ má za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

9. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona slovenskej
národnej rady č. 372/1992 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby

sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto
konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov
jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa
uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými

predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

10. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne vyplývajúci z ust. § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje

právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní
porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného
zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho
stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými

predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu.
Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto
súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho
významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy.11. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť
požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax

spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako
inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne
reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA a
exemplary damages v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať
žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi

a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania
takéhotokonaniavbudúcnosti.Sankčnánáhradaškodytedatrestáasúčasnepôsobípreventívne.Jazyk
európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda
funkciu preventívnu (porov. najmä používanie adjektíva "odradzujúci").

12. A tak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na

doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. V zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných
smerníc musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“.

13. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie
práva na primerané finančné zadošťučinenie, tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní

porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak to urobí v rámci svojej
obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku.

14. V čase začatia konania vo veci 10C/26/2016 Okresného súdu Vranov nad Topľou už existoval

právoplatný rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 17.12.2014, č. k. 3C/186/2014. Vo
veci 3C/186/2014 súd určil, že dohoda o zrážkach zo mzdy uzavretá medzi žalobcom a žalovaným
dňa 22.12.2013 uzavretá na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 22.12.2013 je neplatná a
žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania. Z obsahu odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva,
že dohoda o zrážkach zo mzdy zo dňa 22.12.2013, neplatnosti ktorej sa domáha žalobca, sa dostala

objektívne do rozporu s požiadavkou na poctivý obchodný styk a čestnú obchodnú prax, čo je v rozpore
jednaksdobrýmimravmi,aleajpriamosozákonom.Apretosúdžalobežalobcuvyhovel.Žalovanýžiadal
zamestnávateľa žalobcu vykonávať zrážky zo mzdy žalobcu, hoci neexistuje žiadne súdne rozhodnutie,
ktoré by žalobcovi ukladalo povinnosť plniť pre žalovaného. Žalobca skutočne nemá možnosť nijakým
spôsobom priamo zastaviť, aby jeho zamestnávateľ vykonával zrážky z jeho mzdy, pričom žalovaný

ako veriteľ, výšku dlhu jednostranne diktuje. Sporná dohoda o zrážkach zo mzdy umožňuje žalovanému
siahnuť na majetok žalobcu, ako dlžníka, pričom, ako to vyplýva zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo
dňa 22.12.2013, za poskytnutie tohto úveru si veriteľ - žalobca účtoval servisný poplatok vo výške 18%
z istiny, ďalej RPMN pritom činí 67,70 % s tým, že takto už v deň podpísania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere zo dňa 22.12.2013 žalovaný mal zaplatiť len istinu - celkovú dlžnú čiastku na úhradu - 690,- eur,

k tomu úroky z tejto sumy presahujúce 70 %. Následne na to, mala byť uzavretá medzi žalobcom a
žalovaným dohoda o zrážkach zo mzdy dňa 22.12.2013, v ktorej je už uvedená pohľadávka žalobcu
proti žalovanému vo výške 894,75 eur. Žalobca dňa 22.12.2013 reálne teda dostal 500,- eur a v
ten istý deň 22.12.2013 mal uzavrieť dohodu o zrážkach zo mzdy na istinu v celkovej výške 894,75
eur, čo niekoľko-násobne prevyšuje úrok poskytnutý bankami a takéto konanie zo strany žalovaného

považoval súd za úžeru a jednoznačne mal za to, že v danom prípade ide o konanie v rozpore s
dobrými mravmi. V danom prípade súd mal za to, že neobstojí námietka žalovaného, že v obchodných
podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere zo dňa 22.12.2013 je bod 9, podľa ktorého si veriteľ
vyhradzuje právo požadovať zaistenie záväzku, okrem iného aj dohodou o zrážkach zo mzdy, pretože s
poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, v danom prípade ide o neprijateľnú podmienku

v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je neplatná. Neplatná je z toho dôvodu, že obchodné podmienky boli
zakomponované do spoločných ustanovení takým spôsobom, že aj písmo je podstatne menšie, než
ostatné ustanovenia zmluvy o úvere, a tým aj znemožňujú dôslednejšie preštudovanie zmluvných
dojednaní. Žalobca ako spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované,
trvajúcou existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky vo vzťahu k dodávateľovi - žalovanému. V

tom slova zmysle je nerozhodné, či dochádza k uplatneniu práv na plnenie alebo či sa spotrebiteľ
obrátil priamo na súd so zreteľom na zabezpečenie stavu právnej istoty, aby nebol obťažovaný hrozbou
aplikácie dohody o zrážkach zo mzdy, ktorej neplatnosť nikto neurčil.15.Vprejednávanejveciboltosamotnýžalovaný,ktorýnapriekvedomosti,ževosvojichzmluvách,ktoré
predkladá na podpis spotrebiteľom sú obsiahnuté neprijateľné zmluvné podmienky ako ustálil aj súd
prvej inštancie v konaní sp. zn. 3C/186/2014, v ďalších početných prípadoch uplatňoval svoje nároky z

neprijateľných súdnych podmienok na súdoch alebo u zamestnávateľov spotrebiteľov (ako tomu bolo aj
v prípade žalobcu), a to aj napriek tomu, že mal zákonnú povinnosť zdržať sa takéhoto konania nielen so
žalobcom, ale aj so všetkými spotrebiteľmi. Takéto konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť žalobcovi
ujmu.

16. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia, odvolací súd má za to, že priznaná
suma 300,- Eur zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu
a odradí dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Pri určení výšky primeraného finančného
zadosťučinenia na základe úvahy odvolacieho súdu, bolo prihliadnuté na všetky skutkové okolnosti
daného prípadu, vrátane odvolacích námietok žalovaného. Odvolací súd má za to, že žalobca
úspešne uplatnil svoju obranu proti dodávateľovi v konaní 3C/186/2014 Okresného súdu Vranov

nad Topľou. Je bez právneho významu pri uplatňovaní primeraného finančného zadosťučinenia, či
ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy, nemožno sa
pri určení výšky finančného zadosťučinenia striktne držať ujmy, ktorá žalobcovi objektívne hrozila.
Vzhľadom na porušenia práva spotrebiteľa dodávateľom TELERVIS PLUS je priznaná výška finančného
zadosťučinenia určená súdom prvej inštancie vo vzťahu k porušenému právu a skutkovým okolnostiam

prípadu primeraná.

17. Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie nie je závislý od
okamihu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy. Pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné podrobiť
prieskumu a vyhodnotiť, či v danom zmluvnom vzťahu existovala už len hrozba vzniku ujmy. Pre

priznanie daného nároku pritom nie je relevantné, či k vzniku ujmy aj reálne došlo alebo nie. Na to, aby
všeobecný súd priznal spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie teda úplne postačuje
len samotná existencia hrozby vzniku ujmy počas účinnosti zákona č. 250/2007 Z. z.

18. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom

na závažné porušenie práv žalobcu zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobca úspešne
domohol na všeobecnom súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné a požadovaná
výška priznaného finančného zadosťučinenia je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu
a súčasne zodpovedá svojmu účelu, ktorým je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie
dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.

19. K ďalším odvolacím námietkam odvolací súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uvádza právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho
rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekomformné,
pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácií zákonných predpisov neodchýlil od znenia

príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba
skutočnosť,žeodvolateľsasprávnymnázoromvšeobecnéhosúdunestotožňuje,nemôževiesťkzáveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý
proces (uznesenie NS SR zo dňa 23. 11. 2010, sp. zn. 5Cdo/218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR
zo dňa 08. 06. 2016, sp. zn. I. ÚS 188/06).

20. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny, podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.

21. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania,

ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o
trovách konania, potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP.
Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobca bol úspešný, no v priebehu

odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalovanému ako procesne neúspešnej
strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. O trovách odvolacieho konania bolo
rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných
princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSPv spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní
nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho

konania.

23. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).