Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. máj 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/151/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215205489
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2215205489.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Alektum, s.r.o., IČO: 44 721
587, so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, zastúpený: Hudec s.r.o., so sídlom Lazaretská 23, Bratislava,
IČO: 36 855 260, proti žalovanej: L. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, Z., o zaplatenie 2.976,79
Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k.
5C/193/2015-66 zo dňa 24.01.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol, žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovanej trovy konania v plnej výške s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku v samostatnom uznesení.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 524
ods. 1 a 2, § 565, § 39 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Vecne
argumentoval tým, že z predložených dokladov nebolo možné zisti zo žiadnych listinných dôkazov, že

by zo strany postupcu, banky, bola žalovaná vyzvaná na úhradu dlžných súm v stanovenej dobe a ako
dôsledok neplnenia po obdržaní výzvy by dôvodne vyhlásil mimoriadnu splatnosť dlhu. Postupca využil
svoje právo na vyhlásenie úveru za predčasne splatný s odkazom na dojednania v zmluve, potom pri
výklade úst. § 565 Obč. zákona, postupca, musel splniť podmienku predchádzajúcej výzvy adresovanej
dlžníkovi po neuhradení splatnej splátky, ktorú okolnosť žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal.
Žalobca podal žalobu dňa 01.04.2015. Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením fyzickej
osoby bola uzavretá dňa 02.07.2010. Pohľadávka bola postúpená na žalobcu Zmluvou o postúpení

pohľadávok zo dňa 17.01.2013. S poukazom na ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka tak mohol
postupca urobiť len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Takýto postup je podmienený
splnením povinnosti vyzvať dlžníka na plnenie splatnej splátky s tým, že k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti dlhu môže dôjsť najneskôr do splatnosti ďalšej splátky. Postupca síce vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru ešte pred postúpením pohľadávky. Uvedená skutočnosť je zrejmá z toho, že žiaden
doklad osvedčujúci dodržanie zákonom predpísaného postupu zo strany postupcu do vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti úveru zo strany postupcu nebol predložený. Pokiaľ nebola vyhlásená mimoriadna

splatnosť úveru zákonným spôsobom, nie je možné urobiť záver o tom, že by úver s úrokmi z neho
bol splatný. Splatnými sa do tej doby mohli stať jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bola
žalovaná v omeškaní.3. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483 /2001 Z.z. o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť
inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedala nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k
tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo § 92 ods. 7) doslova uvádza: „a po odseku 7 sa upravuje možnosť

použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlh, a to aj osobe, ktorá nie
je bankou.“ Pokiaľ teda OTP Banka, a.s. postúpila zmluvou zo dňa 17.01.2013 predmetnú pohľadávku z
úveru v celom rozsahu na žalobcu, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 Z.z., totiž,
keď ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti
dlhu zákonným spôsobom), OTP banka, a.s. nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru,

vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 17.01.2013 je
preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákona. Žalobcovi preto v spore chýba
aktívna vecná legitimácia, v dôsledku čoho súd žalobu zamietol, pre nedostatok aktívnej legitimácie
žalobcu v tomto konaní. Tu súd poukazuje na obdobné rozhodnutie Krajského súdu Bratislava vo veci
6Co/203/2015-394 zo dňa 19.05.2015. Tým žalobca nepreukázal svoje postavenie veriteľa uplatnenej
pohľadávky, teda svoju aktívnu legitimáciu. V tomto smere súd s odvolaním sa na ust. § 220 ods. 2

veta druhá Civilného sporového poriadku poukazuje na obdobné rozhodnutie Okresného súdu Dunajská
Streda č.k. 15C/220/2014-40 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu Trnava č.k. 26Co/249/2015-60,
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 16C/91/2014-66 v spojitosti s rozsudkom Krajského
súdu Trnava č.k. 23Co/85/2015-87, rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 15C/285/2014-36
v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu Trnava č.k. 24Co/691/2015-58. Následne súd sa nezaoberal

meritom veci.

4. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrhu vyhovie, uplatniac
si trovy konania. Odvolateľ uplatnil odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP.

Odvolateľ namieta nesprávne právne posúdenie a nesprávny výklad zákona. Banka môže postúpiť svoju
pohľadávku zodpovedajúcu peňažnému záväzku, ak je dlžník v omeškaní. Je potrebné vychádzať z
celého ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Banka môže postúpiť pohľadávku ako takú v celom rozsahu.
Súd prvej inštancie sa s argumentáciou žalobcu dostatočne nevysporiadal. Odvolateľ spochybnil aj
odkaz na dôvodovú správu, ktorá nie je prameňom práva. Výklad právnej normy má byť v prospech

jej adresáta, pričom ust. 92 ods. 8 sa týka banky a postupníka, nie spotrebiteľa. Odkazujúc na názor
doc. Csacha obsahom tohto ustanovenia z pohľadu spotrebiteľa je ochrana jeho osobných údajov.
Pokiaľ súd odkázal na rozhodnutia iných súdov, tieto sa nezaoberali tu uvedenou argumentáciou
odvolateľa. Nedostatočné odôvodnenie je možné hodnotiť ako zásah do práva na spravodlivý proces.
Odvolateľ podporne poukázal na názor Najvyššieho súdu ČR v rozhodnutí sp. zn. 29 Odo 1613/2005,

podľa ktorého nemožno považovať úpravu bankového tajomstva za dôvod obmedzujúci postúpenie
pohľadávky dlžníka, ktorý je v omeškaní. V zmysle rozhodnutia sp. zn. 33Cdo 681/2010 možno postúpiť
aj pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti. Záver súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
je preto nesprávny.

5. Žalovaná odvolanie nepodala a ani sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.06.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného

ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané

(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a
§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§

380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP),a dospel k záveru, že odvolaniu je možné priznať úspech iba čiastočný, keďže rozhodnutie súdu prvej
inštancie je v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP.

8. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného
dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní
dostatočným spôsobom preukázané, že návrh žalobcu je v celom rozsahu nedôvodný, keď aj podľa
odvolacieho súdu je na daný prípad potrebné aplikovať ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že podľa zmluvy o rýchlom splátkovom úvere, uzavretej medzi žalovanou
ako dlžníčkou a OTP Bankou, a.s. Bratislava, Štúrova 5, ako veriteľom dňa 02.07.2010, žiadateľke bol
poskytnutý spotrebiteľský úver jednorazovo bezhotovostne vo výške 1.500,- Eur, ktorý mala splácať
v mesačných splátkach po 37,61 Eur, v počte splátok 60, s úrokovou sadzbou ku dňu podpísania
zmluvy 17,40%, s výškou RPMN 22,03% a priemernou ročnou percentuálnou mierou nákladov 51,49%,

s dátumom prvej splátky 02.08.2010 a konečnou splatnosťou 02.07.2015. K žalobe boli pripojené
Všeobecné obchodné podmienky platné u postupcu v rozhodnom čase, ktoré neobsahovali žiadane
ustanovenia o postúpení pohľadávky. Dňom 13.02.2012 postupca vyhlásil úver za predčasne splatný
s poukazom vo všeobecnosti na obchodné podmienky dojednané v zmluve a vyzval žalovanú na
zaplateniepohľadávky pozostávajúcezistiny1.484,40Eur,úrokov393,10Eur,úrokovzomeškania2,84

Eur a poplatkov 55,16 Eur, v lehote 10 dní od doručenia oznámenia. Žalovaná oznámenie prevzala dňom
20.02.2012, keď pohľadávku v stanovenej lehote nezaplatila. Pôvodný veriteľ uzavrel dňa 17.01.2013
zmluvu o postúpení pohľadávky s postupníkom, žalobcom v tomto konaní.

10. Tak ako súd prvej inštancie správne skonštatoval, aj podľa odvolacieho súdu bolo potrebné, aby sa

súd v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

11. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,
o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,

závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť

účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide

(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

12. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobcovi
nepodarilo preukázať jeho aktívnu legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok,
nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného

veriteľa OTP Banka, a.s. voči žalovanému ako dlžníkovi.

13. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo

pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením

čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých inýchzáväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

14. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone
o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými
obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade nevyužila a žalobcovi postúpila
pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol

inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ
zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že
by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé
splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní.

15. Z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť

pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne
išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej
pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka
postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods.
8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý

úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku
z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok je preto
neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ (pre rozpor so zákonom).

16. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli

oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek
písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby
podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru
dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky,
poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie

banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane
spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek,
počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá
napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu
zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom

upravenou činnosťou.

17. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne

spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky
a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky
z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-

postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525
ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých
je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom

postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní
aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené,
pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Obč. zák.
Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané),
potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je

neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok,
voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.
zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol
oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

18. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho
vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako
napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., bol postupník v súdnom konaní pred súdom

prvej inštancie, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný tvrdiť a dokázať predpoklady
svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupník,
ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že
pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient
napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto
skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

19. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase,
kedy mala byť pohľadávka OTP Banky, a.s., voči žalovanému postúpená naňho, boli tieto podmienky
postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú požiadavku 90-dňového omeškania, nebolo
všakdokázané,žebybolžalovanýajpísomne(porov.§92ods.8cit.zákona)vyzvanýnasplneniesvojho

záväzku zo zmluvy o úvere, keď nebolo preukázané doručenie takejto výzvy žalovanému. Žalobca
tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na
postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. V dôsledku toho nemožno považovať za
dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobca je
oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť,

že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal
svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo potrebné z tohto dôvodu žalobu zamietnuť.

20. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd sa nemohol stotožniť s odvolacími námietkami
žalobcu, poukazujúcimi na dostatočné preukázanie jeho aktívnej vecnej legitimácie, a s tým spojenú

rozhodovaciu činnosť označených súdov. Podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky
nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu rovnakého stupňa,
pričom všeobecne záväzný charakter nemajú ani judikáty. V zmysle záverov ústavnoprávnej judikatúry
však Ústavný súd akceptuje práve teleologický výklad právnej normy, ako aj interpretačný postup
všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný

korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je daná tiež povinnosť
eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku jednotlivých smerníc
(pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym právom). Preto vo svetle
eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa so žalobkyňou uvádzanými

rozhodnutiaminapodporujejtvrdení(vdanomprípade)stotožniť.Uvedenésavzťahujeajnažalobkyňou
citovanú odbornú literatúru ako aj rozhodnutia odvolacích súdov vo vzťahu k preukázaniu aktívnej
legitimácie žalobcu na základe postúpenia pohľadávky.

21. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už

za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však

nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (porovnaj napríklad
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto
na ostatnú odvolaciu argumentáciu sporových strán odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.

22. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade
s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdil.23. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v
celom rozsahu úspešná. Z dôvodu, že žalovaná preukázateľne a účelne nevynaložila žiadne výdavky

v súvislosti s týmto odvolacím konaním, ako to predpokladá § 251 CSP, odvolací súd jej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal s poukazom na čl. 4 ods. 2 CSP.

24. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).