Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. apríl 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7CoSr/3/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116882449
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5116882449.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a Mgr. Františka Dulačku, v právnej veci žalobkyne:
Ing. Bc. P. D., PhD., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX/XX, P., adresa na doručovanie: S. XX, S.,
proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792
752, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková s.r.o., so sídlom Kubániho 16,
Bratislava, IČO: 47 233 516, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 41Csr/3/2016-147 zo dňa 24. apríla 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zrušil rozhodcovské rozsudky sp.zn. RK-PC-1722/15-EK zo
dňa 03.02.2016 a sp.zn. RK-PC 1723/15-EK zo dňa 03.02.2016, vydané Stálym rozhodcovským súdom
Victoria Arbiter, so sídlom Framborská 3605, Žilina, v konaní pred rozhodcom JUDr. Erikom Končokom, v
právnejvecižalobcuPROFICREDITSlovakia,s.r.o.IČO:35792752,protižalovanejIng.Bc.P.D.,PhD.,
nar. XX.XX.XXXX, o zaplatenie 2.732 Eur s príslušenstvom s tým, že po právoplatnosti rozsudku bude
vec postúpená rozhodcovskému súdu na ďalšie konanie v zmysle § 47 ods. 2, 3 zákona č. 335/2014 Z.z..

Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Na základe vykonaného dokazovania
mal preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžníčka uzatvorili dve zmluvy o revolvingovom
úverezodňa28.03.2014. Zároveňuzatvorilirozhodcovskézmluvystým,ževkaždejznichpodľabodu1
dlžník(žalovaná)vyhlásilasvojímpodpisompotvrdil,žesúhlasísichuzatvorením.Vbode2týchtozmlúv
veriteľ vyhlásil, že ich uzavretie nie je podmienkou uzavretia a vykonávania zmluvy o revolvingovom
úveremedziveriteľomadlžníkom.Dlžníkniejepovinnýprijaťnávrhtejtorozhodcovskejzmluvyzostrany
veriteľa a o tejto skutočnosti bol jasne a zrozumiteľne informovaný. Dôsledkom uzavretia týchto zmlúv

bola možnosť riešenia sporov vyplývajúcich alebo súvisiacich s ustanoveniami zmluvy o revolvingovom
úvere s porušením, ukončením či neplatnosťou zmlúv o revolvingovom úvere v rozhodcovskom konaní.
Spory môžu byť riešené aj v súdnom konaní. Výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na
žalobcovi. V ďalšej časti v bode 5 sa uvádzalo, že spory budú riešení v rozhodcovskom konaní
pred niektorým zo Stálych rozhodcovských súdov podľa rokovacieho poriadku týchto súdov, medzi
tieto patril aj Rozhodcovský súd Victoria v Žiline. Podľa bodu 7 týchto zmlúv, dlžník bol oprávnený od
zmluvy odstúpiť bez uvedenia dôvodu do 14-tich kalendárnych dní od uzavretia tejto zmluvy. Ďalej mal

okresný súd preukázané, že bolo na základe týchto dohôd vedené rozhodcovské konanie pred Stálym
rozhodcovským súdom Victoria v Žiline, v ktorom boli vydané rozhodcovské rozsudky proti žalovanej,
ktorých zrušenia sa domáha v prejednávanej veci.2. Vychádzajúc zo záverov uznesenia Krajského súdu v Žiline, ktorým bolo predchádzajúce rozhodnutie,
vydané okresným súdom v tejto veci, zrušené, zaoberal sa posúdením existencie dôvodov neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy a konštatoval, že je dôvod pre zrušenie rozsudku podľa § 45 ods. 1 zákona č.

335/2014Z.z..Zasplnenúpovažovalpodmienkuurčitostipredmeturozhodcovskýchzmlúv,pretonevidel
dôvod pre neplatnosť týchto zmlúv ako neurčitých právnych úkonov v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Ďalej uviedol, že ich uzatvorenie nebolo podmienkou uzavretia úverových zmlúv, o čom
žalobkyňa ako dlžníčka vedela, keď sa s textom týchto zmlúv oboznámila. Rozhodcovské zmluvy tak
boli riadne dojednané, s určitým predmetom a týkali sa úverových zmlúv, ale zároveň ich uzavretie

nebolo podmienkou uzatvorenia úverových zmlúv a žalobkyňa ako dlžník nebola povinná prijať návrh
týchto rozhodcovských zmlúv. Bez uvedenia dôvodu mohla od nich odstúpiť v dostatočnej a primeranej
lehoty 14-tich kalendárnych dní od ich uzavretia. Samotné uzavretie rozhodcovskej zmluvy nebolo
neprijateľnou podmienkou v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a nedošlo nimi
ani k obchádzaniu zákona, pretože zákon sám dovoľuje riešenie sporov v konaní pred rozhodcom.
Za nedôvodnú považoval námietku žalobkyne, že nešlo o individuálne dojednané zmluvy. Poukázal

na možnosť žalobkyne tieto zmluvy odmietnuť či anulovať bez následkov vo vzťahu k úverovým
zmluvám. Okrem toho, žalobkyňa mala možnosť po podpise týchto zmlúv sa s ich znením oboznámiť
v domácom prostredí, bez časového stresu ich prečítať a v súlade so svojimi záujmami ich potvrdiť.
Dojednanie rozhodcovskej doložky tak vyhodnotil ako výsledok slobodného rozhodnutia žalobkyne,
ako individuálnu dohodu medzi stranami sporu. Okresný súd ďalej konštatoval, že nezistil porušenie

všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 45 ods.
1 písm. i) zákona č. 335/2014 Z.z. vo vzťahu k možnosti riešenia danej veci v rozhodcovskom konaní.
Rovnako nevidel porušenie týchto predpisov pri dojednaní strán sporu o zmluvnej pokute v zmluvách o
revolvingovom úvere. Zmluvná pokuta tak, ako uvádzala žalobkyňa v žalobe vo výške 0,04 % z dlžnej
čiastky za každý deň z omeškania, t.j. 14,60 % ročne, nie je s poukazom na § 53b ods. 1 Občianskeho

zákonníka v spojení s § 3a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. neprimerane vysoká, neprevyšuje limity
vyplývajúce z ust. § 3a tohto nariadenia.

3. Okresný súd ďalej v zmysle intencií zrušujúceho uznesenia krajského súdu skúmal, či rozhodcovský
súd správne zistil skutkový stav veci. Dospel k záveru, že rozhodcovský súd neprihliadal na absenciu

obligatórnych náležitosti v zmluvách o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z.z. a to, že výška splátky nebola členená tak, aby bolo zrejmé, aká jej časť pripadá na splátku
istiny, aká na splátku úrokov a aká na splátku iných poplatkov. Pre tento nedostatok sa poskytnuté
úvery v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. majú považovať za bezúročné a bez poplatkov, na
ktorú skutočnosť rozhodcovský súd neprihliadal. Rozhodcovské rozsudky tak trpia vadami v zmysle §

45 ods. 1 písm. i) zákona č. 335/2014 Z.z., preto okresný súd žalobe vyhovel a rozhodol o ich zrušení.
Vychádzajúc z pomeru úspechu v konaní v zmysle § 255 ods. 1 CSP, priznal žalobkyni nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Žiadal, aby krajský

súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol, alebo ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Namietal správnosť záverov okresného súdu, že zmluvy o revolvingovom úvere
nespĺňali zákonné náležitosti § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.. Účelom právnej úpravy je
uvádzanie splátky v spotrebiteľskej zmluve tak, aby spotrebiteľ bol informovaný o svojej povinnosti.
Ak by zákonodarca sledoval, že zmluva má obsahovať rozpis splátky na istinu, úrok a vo vzťahu ku

každej zložke by bolo nutné uvádzať termín splatnosti či počet splátok, potom zákonná úprava práva
spotrebiteľa vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku v zmysle § 9 ods. 5 zákona č. 129/2010 Z.z. by nemala
žiaden význam, pretože takáto amortizačná tabuľka by už bola súčasťou zmluvy. To znamená, že
zákonodarca by zbytočne konštruoval právo spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku, ak by táto už
musela byť uvedená v zmluve. V tejto súvislosti poukázal na konanie pred Európskym súdnym dvorom

vo veci C-42/2015, ktoré smerovalo k tomu, ako vykladať právny poriadok, t.j. unijné právo v rámci
prípustných výkladových možností a metód vo vzťahu k vnútroštátnemu právu. Z tohto rozhodnutia
je zrejmé, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že
zmluva o úvere na dobu určitú, stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí
vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto

istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil
takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Súd prvej inštancie prijal výklad, ktorý odporuje
smernici a je jej porušením, postupoval tak v rozpore so zákonom, keď nerešpektoval ani povinnosť
súladnéhovýkladuvnútroštátnehoprávasunijnýmprávomvzmysleZmluvyofungovaníEurópskejúnie.5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že s jeho argumentáciou sa nestotožňuje.
Zo strany žalovaného bolo potrebné, aby sa zúčastnil na pojednávaniach a jednotlivé pochybenia

konfrontoval a argumentoval.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania
podľa § 379 a § 380 CSP a po nariadení pojednávania a zopakovaní dokazovania (§ 385 ods. 1 CSP)

rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. V predmetnom konaní nebolo sporné, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere mali všeobecné náležitosti
podľa Občianskeho zákonníka. Sporným nebolo ani to, že vymedzujú tiež celkovú výšku úroku, výšku
mesačnej anuitnej splátky, počet splátok a termíny splátok. Pokiaľ ide o to, či tieto zmluvy, ktoré uzatvorili
strany sporu, obsahovali výšku, počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov, je potrebné pripustiť,

že doterajšia rozhodovacia prax súdov vychádzala z rovnakého právneho záveru ako súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku. Teda, že v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. zmluva o
spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok nielen istiny, ale samostatne aj
úrokov a iných poplatkov. Aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, ktorá sa opiera o závery
rozsudku Európskeho súdneho dvora C-42/15, na ktorý poukazoval aj odvolateľ, dospela k záveru, že

predmetné ustanovenie je nutné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej-ktorej anuitnej splátky.
Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátky istiny,
úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť
uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku

splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky (viď uznesenie NS SR zo dňa 22. februára 2018,
sp.zn. 3 Cdo 146/2017).

8. Okresný súd pri posúdení zákonných dôvodov pre zrušenie rozhodcovských rozsudkov skúmal, či
rozhodcovská zmluva bola dohodnutá medzi stranami sporu individuálne a či neobsahuje neprijateľné

zmluvné podmienky. Krajský súd vo veci nariadil pojednávanie a po opakovaní dokazovania listinami,
nachádzajúcimi sa v súdnom spise, a to zmluvami o revolvingovom úvere, rozhodcovskými zmluvami a
rozhodcovským rozsudkom, dospel k názoru, že závery okresného súdu, týkajúce sa týchto zistení, nie
sú správne a nevyplývajú z vykonaného dokazovania.

9. Predovšetkým nemožno súhlasiť so záverom okresného súdu, že rozhodcovské zmluvy boli
individuálne dojednané. Rozhodcovská zmluva uzavretá na osobitnom liste papiera, obsahujúca
náležitosti rovnaké, ako v množstve ďalších prípadov, ktoré sú odvolaciemu súdu známe z
jeho rozhodovacej činnosti (napr. sp.zn. 7CoE/10/2016, 7CoE/35/2017), nijako nespĺňa kritériá
individuálnosti, či jednotlivého prístupu s ohľadom na potreby konkrétneho spotrebiteľa. Je zjavné, že

ide o formulárovú zmluvu opakovane uzatváranú so spotrebiteľmi, s vopred určenými podmienkami,
ktoré jednoznačne podliehajú skúmaniu existencie neprijateľných zmluvných podmienok v zmysle § 53
Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o posúdenie samotného obsahu rozhodcovských zmlúv z hľadiska
ich prijateľnosti v spotrebiteľskom zmluvnom vzťahu, krajský súd považoval za rozhodujúci fakt, že
tieto boli uzavreté z iniciatívy veriteľa, v jeho záujme a v snahe zabezpečiť svoj vlastný prospech. Aj

pri existencii deklarovanej alternatívy riešenia súdnych sporov (v súdnom i rozhodcovskom konaní),
táto bola len zdanlivá, pretože núti spotrebiteľa podrobiť sa konaniu pred rozhodcovským súdom
vybraným zo strany veriteľa. Je pritom evidentné, že spory z úverových zmlúv sú vedené takmer
výlučne na základe veriteľa, nie dlžníka, a to rozhodcovským súdom majúcim povahu súkromno-
právneho subjektu. Ďalej je nutné poukázať na to, že rozhodcovská zmluva medzi stranami sporu bola

uzatvorená v rovnaký deň, ako uzavreli zmluvu o revolvingovom úvere. Jej obsah žalobkyňa nemohla
ovplyvniť, nakoľko sa tam dopĺňali len jej údaje, ako meno, bydlisko, dátum narodenia. Predkladanie
rozhodcovských zmlúv - vo formulárovej podobe spotrebiteľom, za stavu, keď nepoznajú pravidlá
arbitráže (podstatu rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť predloženému
formuláru, sa (minimálne) javí ako zneužívanie údajného individuálneho dojednania. Na tom nič nemení

technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných/obchodných podmienok,
alebo vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera, ako je
tomu v súdenej veci. Fakticky ide len o sofistikovanejšiu podobu tej istej nekalej zmluvnej podmienky,
bez reálneho vplyvu na podstatu jej neprijateľnosti. Arbitráž predstavuje inštitút typický pre dva„rovnocenné“ subjekty, najčastejšie podnikateľov, v ktorých vzťahoch niet priestoru pre tak výraznú
deformáciu v podobe jednostranného rozhodovania, ako je tomu v spotrebiteľských vzťahoch. Tu,
vopred určené rozhodcovské súdy vydávajú len formálne exekučné tituly pre nebankové subjekty bez

ohľadu na existenciu akýchkoľvek neprijateľných podmienok. Tomuto nasvedčuje i legislatívny vývoj,
kedy zákonodarca prostredníctvom ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka úplne
vylúčil možnosť existencie (akejkoľvek) rozhodcovskej doložky spotrebiteľských právnych vzťahov.

10. Na základe rozoberanej rozhodcovskej zmluvy veriteľ mohol vec predložiť (čo aj využil) na

prejednanie rozhodcovského súdu (navyše nie dopredu vybranému) a vylúčiť tak všeobecný súd, ktorý
by bol inak príslušný. Spotrebiteľ tým stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom
súde v mieste svojho bydliska. Nie je dôležité, že § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nemá
riešiť situáciu, keď návrh (žalobu) podáva dodávateľ. Podstatné totiž je, že podanie návrhu (žaloby)
dodávateľom na rozhodcovskom súde malo za následok, že v tej istej veci sa druhá strana už nemohla
obrátiť na všeobecný súd, ani nijako zabrániť uskutočneniu rozhodcovského konania. Uvedené vo

svojich dôsledkoch núti spotrebiteľa, aby spory vzniknuté vo vzťahu s dodávateľom boli definitívne
(vy)riešené v rozhodcovskom konaní. Z pohľadu spotrebiteľa je rovnocenné, či ho k riešeniu jeho
sporov prostredníctvom rozhodcovského konania „núti“ štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ
svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma týmito eventualitami, práve proti možnosti
dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu, bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-

právnej ochrany. Predmetné rozhodcovské rozsudky vydané rozhodcom, z ktorých vyvodil svoju
oprávnenosť na konanie a rozhodnutie na základe takýchto neplatných rozhodcovským zmlúv sú
nulitným právnym aktom. Rozhodcovská zmluva je postihnutá sankciou a absolútnou neplatnosťou v
zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, čím bol naplnený dôvod § 45 ods. 1 písm. e) zákona č.
335/2014 Z.z., na základe ktorého boli splnené predpoklady na zrušenie rozhodcovských rozsudkov.

11. Krajský súd, nakoľko výrok napadnutého rozsudku je vecne správny tento potvrdil.

12. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, preto jej voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu.

13. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné

uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)