Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. máj 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoPr/8/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213219843
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2213219843.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.

Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: STARLIT Bratislava, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Seberíniho 1, IČO: 31 372 821, zastúpeného advokátom: JUDr. Zoltán Ludik, so sídlom
Bratislava, Cukrová 14, proti žalovaným: 1. H. K., nar. XX.X.XXXX, bytom O. N., I. X, 2. S. N., nar.
XX.X.XXXX, bytom O. N., J. X. XXXX/X, obe zastúpené advokátkou: JUDr. Albína Vágóová, so sídlom
Dunajská Streda, Ružová 265, o zaplatenie 53.569,44 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných
1 a 2 proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 14Cpr/2/2013-260 zo dňa 1.3.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalovaných 1. a 2. proti výroku III. rozsudku súdu prvej inštano d m i e t a .

II. Vo zvyšku vo výrokoch I., II. a IV. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III.Žalobcovi priznáva nároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavočižalovanýmvplnomrozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 53.110,32 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,50% ročne zo sumy 53.110,32 Eur
odo dňa 3. augusta 2013 až do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Výrokom II.
súd žalovanej v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 459,12 Eur s úrokom z omeškania vo

výške 8,50% ročne zo sumy 459,12 Eur odo dňa 3.augusta 2013 až do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. súd vo zvyšku žalobu zamietol a ostatným výrokom IV. vyslovil,
že žalobca má nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 1 ods. 4, § 33 ods. 3, § 177 ods. 1, § 178 ods. 1,
§ 182 ods. 1, 2, 3, § 184 ods. 3, 4, § 186 ods. 1, § 187 ods. 1 a 2, § 189 ods. 1, 2, 3, 4 zák. č. 311/2001
Z.z. Zákonníka práce, s použitím § 517 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, i § 10c a §

3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku skonštatoval, že je nespornou
skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovanými existoval pracovno-právny vzťah. Dohodu o spoločnej
zodpovednosti uzatvárali po uzavretí pracovnej zmluvy žalované ako zamestnankyne so žalobcom
dňa 29.februára 2012. Je zrejmé, že žalobcovi vznikla škoda ako dôsledok protiprávneho zásahu do
majetkových práv zamestnávateľa tretími osobami, keď títo počas obednej prestávky zamestnankýň,

dňa 27.novembra 2012 o 12.15 hod. sa vlámali do predajne žalobcu a odcudzili tovar v celkovej
hodnote 44.287,04 eur a finančnú hotovosť v sume 424,99 eur. Žalobca si vyčíslil celkovú škodu vo
výške 53.569,44 eur. Túto výšku škody namietli žalované, že je nepreskúmateľná. Avšak z vykonaného
dokazovania je jednoznačné, že sa vychádzalo z inventúrneho súpisu, za prítomnosti žalovaných,pričom výsledok inventúry podpísali a nenamietali. Z predložených dôkazov a výpovedí strán sporu, ako
aj svedkov súd zistil, že v predajni žalobcu v čase krádeže nebol zapnutý alarm, dvere zamestnankyne
zamkli na tri zámky, tovar ponechali vo výkladných skriniach, trezor nepoužili, a obe naraz opustili

pracovisko v čase obednej prestávky. Predajňa nebola zabezpečená kamerovým systémom. Konateľ
žalobcu na pojednávaní dňa 11. júla 2014 netvrdil, že zapnutie alarmu požadoval od žalovaných, uviedol
iba to, že „určite ich ústne poučoval, aby riadne zabezpečovali predajňu“ a nemal dôvod nedôverovať
zamestnankyniam, nakoľko mali skúsenosti s vedením zlatníctva. Naproti tomu žalované uviedli, že so
žalobcom sa dohodli, že všetko bude fungovať tak, ako v predošlej spoločnosti, u ktorej nemali povinnosť

zapnúť alarm počas obednej prestávky. Mali za to, že nepochybili. Túto skutočnosť vyvodzovali aj z
toho, že bezprostredne po krádeži im žalobca nedal výpoveď. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné
ustáliť, či boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaných podľa ustanovenia § 182 ods.
1, 3 Zákonníka práce. Súd skonštatoval, že konštrukcia tejto osobitnej zodpovednosti je založená na
tom, že zamestnanec, s ktorým sa uzavrela dohoda o hmotnej zodpovednosti, nevyúčtoval hodnoty
mu zverené na základe tejto dohody, hoci ich bol povinný vyúčtovať, takže vznikol schodok. Je to

zodpovednosť za predpokladané zavinenie, spočívajúce v tom, že zamestnanec nesplnil povinnosť
vyúčtovať zverené hodnoty. Základnou právnou charakteristikou schodku je, že zamestnancovi zverené
hodnoty, ktoré je povinný vyúčtovať, chýbajú. Ak tretia osoba odcudzí zamestnancovi zverené hodnoty,
ktoré je povinný vyúčtovať, nemá zavinenie tretej osoby samo osebe za následok zánik hmotnej
zodpovednosti zamestnanca, ibaže by zamestnanec preukázal, že schodok vznikol celkom alebo sčasti

bez jeho zavinenia. V prípade stretu zodpovednosti neznámeho páchateľa za protiprávny zásah do
majetkových práv zamestnávateľa a zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách
treba skúmať najmä to, či zamestnanec konanie páchateľa neumožnil (neuľahčil) porušením svojej
pracovnej povinnosti napr. tým, že zverené hodnoty riadne nezabezpečil, či sa o ne riadne nestaral (tu
súd odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 07.09.2010, sp.z.n.: 5Cdo 123/2009). Ďalej

konštatoval, že ak je nedbanlivostné porušenie povinnosti hmotne zodpovedným zamestnancom takého
rozsahu, že bez neho by k vzniku schodku úmyselným konaním tretej osoby vôbec nemohlo dôjsť,
potom neprichádza do úvahy ani čiastočné zbavenie sa zodpovednosti podľa § 182 ods. 3 Zákonníka
práce. Je nesporné, že žalobca a žalované uzatvorili pracovnú zmluvu a zároveň je nesporné, že
súčasne platne uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti za zverené hodnoty a za stratu zverených

predmetov. Z predložených listinných dôkazov a to predovšetkým inventarizačných zápisov a výkazov
výsledkov inventarizácie mal súd zároveň preukázaný vznik schodku na zverených hodnotách a
to aj jeho vyčíslenie čo do odcudzeného tovaru, ako aj finančnej hotovosti. Uvedené vyplýva aj z
vykonávaných denných uzávierok, ktoré prezentovala svedkyňa p. W.. Súd uzavrel, že žalované v
súvislosti s výkonom práce spôsobili žalobcovi škodu, za ktorú sú zodpovedné z titulu uzavretej dohody

o hmotnej zodpovednosti, pričom mali k dispozícii niekoľko možností na ochranu zverených predmetov,
a to uchovať tovar v trezore, zapnúť alarm, zotrvanie aspoň jednej zo zamestnankýň aj v čase obedu.
Tieto opatrenia by s vysokou pravdepodobnosťou odradili páchateľa vlámať sa do prevádzky. Žalované
v konaní nepreukázali súdu žiadnym relevantným spôsobom, že schodok vznikol sčasti alebo celkom
bez ich zavinenia a zároveň ani nerozporovali podiel na schodku vyčíslený žalobcom. Súd zo žiadneho

listinnéhodôkazunezistil,žebypožiadaližalovanéovykonanieinventarizáciepoukončenízastupovania
brigádničkami. V konaní bolo tiež preukázané, že žalované neupozornili počas trvania pracovného
pomeru svojho nadriadeného na skutočnosť, že by na pracovisku neboli vytvorené podmienky na riadnu
starostlivosť o zverené hodnoty. Preto súd jednoznačne dospel k záveru, že žalované sú zodpovedné
za škodu spôsobenom na zverených predmetoch a prostriedkoch, keď nedbanlivostným konaním

obe naraz opustili predajňu, ktorú nezalarmovali, ani zverené predmety neuzamkli v trezore. Súd
ustálil, že žalované ako zodpovedné zamestnankyne hoc nevedeli, že svojím konaním (obe opustili
prevádzku), ako aj nekonaním (nezapli alarm, neuzamkli tovar v trezore) môžu privodiť také porušenie
alebo ohrozenie, spočívajúce v krádeži, hoci o tom, vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery,
vedieť mali a mohli, ergo je preukázaná minimálne ich nevedomá nedbanlivosť pri ochrane zverených

hodnôt. Súd mal za preukázané, že škodu tvoriacu predmet tohto konania zapríčinili žalované svojím
nedbanlivostným konaním a za túto zodpovedajú podľa § 179 ods.1 Zákonníka práce. Súd návrh
považoval za dôvodný a s poukazom na vyššie citované ustanovenia Zákonníka práce, žalobe vyhovel
a žalované zaviazal na úhradu dlhu tak ako je uvedené vo výrokoch jeho rozhodnutia.

4. Žalobca žiadal aj príslušenstvo k žalovanej sume a to od 1.decembra 2012. Avšak súd zistil zo
záznamu z 24. júna 2013 (č.l. 119 a 120), že žalované boli vyzvané k dohode o vyrovnaní vzniknutej
škody, pričom požiadali desaťdňový odklad na vyjadrenie, napokon sa však nevyjadrili. Z uvedeného
vyplýva, že až týmto dňom žalobca požiadal žalované o plnenie. Uvedené vyplýva aj zo žaloby(č.l. 4), kde žalobca uvádza, že na výzvu na uhradenie vzniknutého schodku zo dňa 24.júla 2013,
ktoré boli doručené žalovaným dňom 26.júla 2013, ani jedna zo žalovaných nereagovala. Z celého
dokazovania nevyplynulo, prečo žiadal úrok z omeškania od 1.decembra 2012. Pravdepodobne po

ukončení mimoriadnej inventúry, avšak dokonca aj inventarizačný zápis je zo 4.decembra 2012. Žalobca
tým, že zaslal žalovaným návrh dohody splácania a uznania dlhu s vyčíslením dlžnej časti schodku, de
facto vyzval žalované na úhradu schodku. Žalovaným bola zásielka doručená podľa tvrdenia žalobcu
dňa 26.júla 2013, do 7 dní od jej doručenia, 2.augusta 2013 boli žalované povinné dlžnú sumu uhradiť
a od 3.augusta 2013 boli v omeškaní so zaplatením. Keďže žalované schodok neuhradili riadne a včas,

dostali sa do omeškania, čím vzniklo žalobcovi právo na úroky z omeškania v súlade s citovaným
ustanovením Občianskeho zákonníka vo výške určenej podľa vykonávacieho predpisu, t. j. vo výške o 8
percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania, ktorá
bola 0,50%, úrok z omeškania žalobcovi tak patrí vo výške 8,50 % ročne, pričom žalobca si uplatnil úroky
z omeškania v zákonnej výške. Na základe uvedeného súd zaviazal žalované na zaplatenie úrokov z
omeškania vo výške 8,50 % ročne z dlžnej sumy od 3.augusta 2013 do zaplatenia. Žalobný nárok na

úroky z omeškania za obdobie predchádzajúce dňu, kedy sa žalované dostali do omeškania, súd v tejto
nepatrnej časti zamietol ako nedôvodný.

5. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní len v nepatrnej
časti neúspešný, preto má nárok na náhradu trov konania vo výške 100%, pričom výške náhrady trov

konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník /§ 262 ods. 2 CSP/.

6. Proti tomuto rozsudku podľa podaného odvolania čo do všetkých jeho výrokových častí I., II., III.,
IV., z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, podali prostredníctvom svojho právneho

zastúpenia odvolanie obe žalobvané, pričom sa domáhali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1
CSP. Odvolateľky sa s rozhodnutím nemôžu stotožniť, považujú ho za nesprávne, nepreskúmateľné a
nespravodlivé s tým, že v rámci doplneného dokazovania po vrátení veci odvolacím súdom vyšli najavo
nové skutočnosti, ktoré mali vplyv na samotné rozhodnutie s iným výsledkom. Podľa odvolateliek súd

prvej inštancie vyhodnocoval zadovážené dôkazy jednostranne výlučne v neprospech žalovaných a
ustálil, že obe sa dopustili nedbanlivostného konania, ktorým zapríčinili vznik škody na majetku žalobcu.
Súdu prvej inštancie podľa odvolateliek ale uniklo, že žaloba v podstatne väčšej miere ako žalované
zanedbal svoje povinnosti zamestnávateľa hlavne tým, že o predajňu sa nestaral a po prevzatí predajne
nezabezpečil výmenu zámku na vchodových dverách, neskúmal, ani sa nezaujímal koľko kľúčov spolu

má predajňa, či sú to kľúče originálne, alebo náhradné, nezabezpečil označenie týchto kľúčov, nepriradil
ich k jednotlivým pracovníkom a nepridelil označené ani obom žalovaným. Za veľkú nezodpovednosť
žalobcu označili skutočnosť, že po prevzatí predajne si ponechal všetky kľúče, ktoré boli používané
predchádzajúcim majiteľom. Žalobca sa nepresvedčil ani o tom, či predajňa je riadne napojená na
alarmový systém patriaci pod správu obchodného domu, ani nevedel kód, ktorým by sa tento alarm

aktivoval resp. deaktivoval. Žiadne pokyny na zabezpečenie majetku im nedal, písomný pokyn vyhotovil
až po tom, keď došlo k predmetnej krádeži. V rámci doplneného dokazovania sa preukázalo, že
žalobca mal uzatvorenú pracovnú zmluvu s pani L. F. a M. F., ktoré boli v zamestnaneckom pomere
od 12.7.2012, pričom žalobca nepredložil dôkaz o tom, že ku dňu 12.7.2012 uskutočnil inventarizáciu
tovaru. Dokument o inventarizácii nepredložil ani ku dňu, kedy sa tejto pracovníčke pracovný pomer

skončil. Tým žalobca sám zapríčinil zánik dohody o hmotnej zodpovednosti, ktorú mal s nimi uzatvorenú.
Zdôraznili,žemedziprávnepodmienkyzaloženiazodpovednostizamestnancazaschodoknazverených
hodnotách patrí, aby zamestnanec mal v osobnej dispozícii hodnoty, ktoré sú predmetom dohody o
hmotnej zodpovednosti, ktorá podmienka v danom prípade splnená nebola. Prijatím zamestnanca do
predajne v osobe pani L. F. od 12.7.2012 zapríčinil, že žalované nemali počas celej doby hmotnej

zodpovednosti vo výlučnej osobnej dispozícii zverené hodnoty. Dohodu o hmotnej zodpovednosti preto
považujú aj z tohto dôvodu za neplatnú. Podľa odvolateliek dohoda o hmotnej zodpovednosti je neplatná
aj preto, že nebola uzavretá osobitne s každou zamestnankyňou. Odvolateľky poukázali tiež na to,
že z vykonanej inventúry vyplýva schodok 53.569,44 Eur, za šperky 44.287,04 Eur a za hotovosť
424,90 Eur, ktorých súčet predstavuje spolu 44.711,94 Eur. Keďže žalobca prijal dňa 12.7.2012 novú

pracovníčku, neuniesol dôkazné bremeno, že schodok vo výške 44.287,04 existoval i od 12.7.2012
do 27.11.2012 tak, ako to tvrdí v žalobe. Odvolateľky vyslovili názor, že ani pani W. vypočutá pred
súdom prvej inštancie, nemohla dostatočným spôsobom potvrdiť skutočnosť, že chýbajúce tovarové
zásoby ku dňu škodovej udalosti vykazovali stav 44.287,04 Eur s odvolaním sa na počítačový softvéržalobcu, ktorý v predajniach k dispozícii nemala. Naviac nie je preukázané žalobcom, že chýbajúci
tovar ku dňu škodovej udalosti bol fyzicky dodaný a odovzdaný do dispozičnej sféry žalovaných.
Poukázali tiež na to, že na predajni sa nachádzali aj ďalšie kľúče od vchodových dverí a zámkov, ktoré

boli voľne prístupné vo vitríne a ku ktorým mali prístup aj iný, napríklad konateľ alebo zamestnanci
žalobcu, čo označili za hrubú nedbanlivosť bývalého zamestnávateľa. Zdôraznili, že keď je úplne jasné
a dokázateľne zistiteľné, že chyba bola zamestnávateľovi známa, nie je potrebné, aby zamestnanec
ešte formálne osobitne hlásil jej existenciu. Podľa odvolateliek žalobca vo väčšej miere zapríčinil vznik
škody na jeho majetku svojím laxným prístupom, svojou absolútnou nečinnosťou a nezáujmom, hoci

vedel, že vlastní predajňu so šperkami vo veľkej hodnote. Zodpovednosť zamestnanca za zverené
hodnoty predpokladá riadnu písomnú evidenciu, potvrdenie o prevzatí, špecifikáciu, podpis a dátum
preberajúceho zamestnanca, pričom takáto špecifikácia zo strany žalobcu predložená nebola. Neobstojí
preto záver súdu prvej inštancie, že výška škody vyčíslená žalobcom bola jednoznačne preukázaná.
Za nepochopiteľné označili, že žalobca nezabezpečil predajňu kamerovým systémom. Z výpovede
konateľa žalobcu je preukázané, že zapnutie alarmu požadoval iba pri odchode po skončení pracovnej

doby. Podľa odvolateliek uvedené nasvedčuje tomu, že žalovaný vôbec nemal záujem o riadne vedenie
predajne. Všetku zodpovednosť mieni transformovať na zamestnankyne, pričom on sám v prvom
rade zapríčinil, že mu vznikla z danej škodovej udalosti škoda. Vzhľadom na popísanú odvolaciu
argumentáciu sú odvolateľky toho názoru, že neboli splnené predpoklady vzniku ich zodpovednosti
podľa § 182 ods. 1 a 3 Zákonníka práce. Žalobca ako zamestnávateľ pochybil v značnej miere, keď

nevytvoril podmienky, aby zabránil vzniku škody, čo vyplýva z vykonaného dokazovania. Odvolateľky
sú toho názoru, že ak sú zodpovedné za vznik predmetnej škody, zodpovedajú podľa všeobecnej
zodpovednosti podľa § 177 a nasl. v rozsahu náhrady škody podľa § 186 ods. 2 veta prvá Zákonníka
práce. V závere odvolania žiadali, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel a vo veci rozhodol tak, že žalobu
zamietne v plnom rozsahu, pretože sa opiera o dohodu o hmotnej zodpovednosti, ktorej platné uzavretie

žalobca nepreukázal, žiadali tiež priznať nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.
Eventuálne sa domáhali, aby odvolací súd rozhodnutie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP.

7. Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaných predložil prostredníctvom

svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom žiadal, aby súd rozhodol tak, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdí a zaviaže žalované na náhradu trov konania v oboch inštanciách,
vrátane trov právneho zastúpenia. Stotožnil sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie a v časti, ktorou
súd zvyšok žaloby zamietol, vyslovil, že s výrokom sú uzrozumení. S poukazom na to, že súd druhej
inštancie predmetnú vec posudzoval v minulosti už dvakrát a dvakrát ju vrátil na ďalšie konanie a

rozhodnutie, má za to, že v zmysle § 390 CSP nie sú dané dôvody na ďalšie zrušenie a vrátenie
veci. Odvolateľky v odvolaní uviedli, že v rámci doplneného dokazovania vyšli najavo nové skutočnosti,
pričom vôbec neuviedli o aké nové skutočnosti alebo dôkazy by sa malo jednať. Podľa žalobcu žiadne
nové skutočnosti a dôkazy, ktoré by podstatným spôsobom zmenili skutkovú situáciu a mali mať vplyv
na rozhodnutie súdu prvej inštancie najavo nevyšli. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalované

až následne po dvojnásobnom vrátení veci začali rozporovať niektoré predtým nesporné skutočnosti.
Pokiaľ žalované uviedli, že žalobca tvrdil, že zapnutie alarmu bolo konaním, ktoré jediné mohlo zabránil
krádeži, toto popiera a tvrdí, že existovalo viacero spôsobov zabránenia krádeži, ktoré mohli žalované
využiť, avšak tak neurobili z nedbanlivosti. Voľbu prostriedkov zabezpečenia žalobca ponechal na
samotných žalovaných. Čo sa týka právneho posúdenia veci, rovnako sa plne stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozsudku. Dôkazné bremeno znášajú žalované, ktorých zavinenie sa prezumpuje, pričom
žalované svoje dôkazné bremeno neuniesli a zo svojej zodpovednosti sa neexkulpovali. To by sa
im podarilo iba v prípade, že by využili všetky bezpečnostné opatrenia a prostriedky, ktoré im
zamestnávateľdalkdispozíciinaochranuzverenýchhodnôt.Žalovanéneuviedlivčombymalospočívať
jednostranné vyhodnocovanie dôkazov a v čom vidia postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní

ako jednostranný. Zákonník práce obsahuje ustanovenia o hmotnej zodpovednosti zamestnancov za
schodok na zverených hodnotách preto, aby preniesol zodpovednosť za povinnosť chrániť majetok,
ktorý im je zverený v neprítomnosti skutočného vlastníka (zamestnávateľa) na zamestnancov. V
prípade, ak by zamestnávateľ znášal riziko, dôkazné bremeno a ešte by mal aj celý rad povinností,
nemal by inštitút hmotnej zodpovednosti žiadne opodstatnenie. Ako to už ustálili vo veci aj súdy,

existencia písomných pokynov zamestnávateľa nemá vplyv na povinnosti zamestnancov v rámci
hmotnej zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách. Čo sa týka námietok žalovaných ohľadne
pracovných zmlúv s brigádničkami pani M. a L. F., obe brigádničky pracovali v prevádzke na základe
dohody o pracovnej činnosti a teda neboli so zamestnávateľom v riadnom pracovnom pomere, naviacobe boli vyberané žalovanými s okruhu ich známych a tieto sa za ne zaručili. V ďalšom žalobca
poukázal na znenie ust. § 183 ods. 1 a 2 a § 184 ods. 2 Zákonníka práce, z ktorých vyvodil, že právom
zamestnancov a nie povinnosťou zamestnávateľa je požadovať vykonanie inventarizácie v prípade

zmien v pracovnom kolektíve a rovnako je právom zamestnancov odstúpiť od dohody o spoločnej
hmotnej zodpovednosti v prípade zmien v pracovnom kolektíve. Žalované pritom nepochybne mali
zverené hodnoty v osobnej dispozícii. Ak by aj nemali, boli to práve ony, ktoré mali dohliadnuť na
to, aby boli vykonané kroky na zabezpečenie zverených hodnôt, prípadne smerujúce k inventarizácii
alebo zrušeniu dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti, ak mali pochybnosti o ich možnosti zverené

hodnoty náležite chrániť. Pokiaľ žalované opätovne argumentujú tým, že dohoda o spoločnej hmotnej
zodpovednosti je absolútne neplatná, keďže nebola uzavretá osobitne s každým pracovníkom, túto
otázku už definitívne vyriešili súdy so záverom, že predmetná dohoda bola uzatvorená v súlade so
zákonom a je platná. Čo sa týka matematickej nerovnosti pri súčte súm ukradnutých šperkov a
hotovosti, táto suma nebola v priebehu celého konania výraznejšie spochybňovaná. Rozsah škody
vyplýva aj z inventarizačného zápisu a vyšetrovacieho spisu polície. Žalované pritom boli prítomné pri

inventarizácii po krádeži, pričom osobne podpísali a potvrdili inventarizačný zápis. V ďalšom žalobca k
argumentácii žalovaných uviedol, že žalobca nenesie žiadne dôkazné bremeno spočívajúce v dokázaní,
že schodok existoval i od 12.7.2012 do 27.11.2012. Zamestnávateľ totiž nemá povinnosť dokazovať
existenciu schodku k rôznym časovým intervalom. Podstatným je preukázanie schodku v momente,
kedy vyvodí dôsledky za tento schodok. Argumentácia žalovaných ohľadne nedostatočne preukázaných

tovarových zásob v súvislosti s výpoveďou pani W. je podľa žalobcu zmätočná, žalované neuvádzajú
v čom by chýbajúce tovarové zásoby nemali presahovať 44.287,04 Eur, keď sumy každej chýbajúcej
položky boli jednoznačne zaznamenané. Do druhého vrátenia veci zo strany krajského súdu žalované
výšku schodku ani nenamietali, táto otázka nebola spornou. Za nelogickú označil žalobca argumentáciu
žalovaných, že ak chyba bola zamestnávateľovi známa, nie je potrebné, aby zamestnanec ešte formálne

osobitne hlásil jej existenciu, ktoré tvrdenie označil za v rozpore s ust. § 183 Zákonníka práce, podľa
ktorého práve zamestnanec má informačné povinnosti voči zamestnávateľovi. Žalobca vyslovil názor,
že súd prvej inštancie správne vyhodnotil situáciu po vrátení veci na ďalšie konanie a náležite doplnil
dokazovanie, pričom správne ustálil, že žalovaným sa nepodarilo ani len sčasti exkulpovať a mal za
preukázané, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku ich nedbanlivostného konania, čím boli splnené

predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaných za schodok na zverených hodnotách v zmysle § 182
ods. 1 a 3 Zákonníka práce. Žalované svojim nedbanlivostným konaním uľahčili páchateľom konanie
spočívajúce v krádeži tovaru, nakoľko nevyužili možnosti, ktoré im poskytol zamestnávateľ (napríklad
zapnutím alarmu, uchovaním tovaru v trezore, alebo zotrvaním aspoň jednej zo žalovaných v prevádzke
počas prestávky). Žalované sa z neznámych príčin spoliehali iba na zabezpečenie prevádzky visiacimi

zámkami. Visiace zámky sa nikdy nenašli a teda nebolo ani preukázané, že tieto boli použité a na
dverách sa v čase krádeže nachádzali. Pokiaľ si boli žalované vedomé nejasností ohľadne počtu a
umiestnenia kľúčov, alebo mali podozrenie, že brigádničky by mohli s kľúčmi manipulovať, mali predsa
dôsledne používať iné ostatné zabezpečovacie prostriedky prevádzky alebo aspoň obedovať oddelene.
Žalované v priebehu konania žiadnym relevantným spôsobom nepreukázali, že schodok vznikol celkom

alebo sčasti bez ich zavinenia, žalované pritom nesú dôkazné bremeno a zodpovedajú bez ďalšieho za
vzniknutý schodok pokiaľ sa neexkulpujú a nepreukážu, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez ich
zavinenia. Žalované ako zamestnankyne s uzatvorenou dohodou o spoločnej hmotnej zodpovednosti
za schodok na zverených hodnotách, mali urobiť všetky opatrenia, využiť všetky možnosti, aby majetok
žalobcu riadne zabezpečili a chránili, nakoľko im bol zverený. V ostatnom sa žalobca odvolal na svoje

predchádzajúce písomné a ústne vyjadrenia, aj na argumentáciu súdu prvej inštancie, ako aj presné
právne a skutkové zhodnotenie celého prípadu oboma predchádzajúcimi uzneseniami odvolacieho
súdu.

8. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní neboli podané.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), v rozsahu výrokov I.,
II., IV. oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po

skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľky
použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil(§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo

oznámenénaúradnejtabulianawebovejstránkesúduminimálne5dnípredjehovyhlásením(§219ods.
3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre potvrdenie
napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 1 CSP) s výnimkou výroku III..

10. Odvolanie žalovaných smerovalo explicitne voči celému napadnutému rozsudku, výslovne proti
všetkým vymenovaným výrokom I., II., III., a IV., teda i proti zamietajúcemu výroku III. Podľa § 359
CSP ale odvolanie môže podať len strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Preskúmavaný
rozsudok v zamietajúcom výroku III. bol vydaný v neprospech žalobcu a v prospech žalovaných.
ŽalovanépretonebolioprávnenénaodvolanieprotivýrokuIII.Odvolaniežalovanýchbolopretopotrebné
v tejto časti, ako podané neoprávnenými osobami, v zmysle § 386 písm. b/ odmietnuť.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vymedzeným odvolacou argumentáciou uplatnenou
žalovanými, bolo potom posúdiť správnosť a zákonnosť skutkových a právnych úsudkov súdu prvej
inštancie vedúcich k záveru, že v danom prípade podľa výsledkov vykonaného dokazovania boli splnené
predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaných ako zamestnankýň za škodu, ktorá vznikla žalobcovi

ako zamestnávateľovi vznikom schodku na zverených hodnotách a žalobca má narok na náhradu škody
v priznanom rozsahu.

12. Vec súd prvej inštancie správne právne posúdil aplikáciou nasledovných hmotnoprávne ustanovení
Zákonníka práce - ďalej aj ZP (s výnimkou § 184 ods. 2 ZP):

13. Podľa § 177 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný svojim zamestnancom zabezpečovať
také pracovné podmienky, aby mohli riadne plniť svoje pracovné úlohy bez ohrozenia života, zdravia a
majetku. Ak zistí nedostatky, je povinný urobiť opatrenia na ich odstránenie.

14. Podľa § 178 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec je povinný si počínať tak, aby nedochádzalo k
ohrozeniu života, zdravia a poškodeniu majetku alebo k jeho zničeniu, ani k bezdôvodnému obohateniu.

15. Podľa § 182 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej
zodpovednosti zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty

určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok. V dohodách
sa môže so zamestnancami súčasne dohodnúť, že ak budú pracovať na pracovisku s viacerými
zamestnancami, ktorí uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti, zodpovedajú s nimi za schodok
spoločne (spoločná hmotná zodpovednosť). Podľa ods. 2 dohoda o hmotnej zodpovednosti sa musí
uzatvoriť písomne, inak je neplatná. Podľa ods. 3 zamestnanec sa zbaví zodpovednosti celkom alebo

sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia.

16. V zmysle § 183 ods. 1 ZP zamestnanec, ktorý uzatvoril dohodu o hmotnej zodpovednosti, môže od
nej odstúpiť, ak sa preraďuje na inú prácu, zaraďuje na iné pracovisko, prekladá alebo ak zamestnávateľ
v čase do jedného mesiaca po tom, čo dostal jeho písomné upozornenie, neodstráni nedostatky v

pracovných podmienkach, ktoré bránia riadnemu hospodáreniu so zverenými hodnotami. Pri spoločnej
hmotnej zodpovednosti môže zamestnanec od dohody odstúpiť, ak je na pracovisko zaradený iný
zamestnanec alebo ustanovený iný vedúci, prípadne jeho zástupca. Odstúpenie sa musí oznámiť
zamestnávateľovi písomne.

17. Podľa §184 ods. 2 ZP na pracoviskách, kde pracujú zamestnanci so spoločnou hmotnou
zodpovednosťou, musí sa inventarizácia vykonať pri uzatvorení dohôd o hmotnej zodpovednosti
so všetkými spoločne zodpovednými zamestnancami a) pri skončení všetkých týchto dohôd, b) pri
preradení na inú prácu alebo preložení všetkých spoločne zodpovedných zamestnancov, c) pri zmene
vo funkcii vedúceho alebo jeho zástupcu, d) na žiadosť ktoréhokoľvek zo spoločne zodpovedných

zamestnancov pri zmene v ich kolektíve, e) pri odstúpení niektorého z nich od dohody o hmotnej
zodpovednosti. V zmysle ustanovenia § 184 ods. 3 Zákonník práce ak zamestnanec so spoločnou
hmotnou zodpovednosťou, ktorého pracovný pomer sa skončil alebo ktorý bol preradený na inú prácu
alebo iné pracovisko, alebo bol preložený, zároveň nepožiada o vykonanie inventarizácie, zodpovedá zaprípadný schodok zistený najbližšou inventarizáciou na jeho predchádzajúcom pracovisku. Podľa ods.
4 ak zamestnanec, ktorý sa zaraďuje na pracovisko, kde pracujú zamestnanci so spoločnou hmotnou
zodpovednosťou, zároveň nepožiada o vykonanie inventarizácie, zodpovedá, ak od dohody o hmotnej

zodpovednosti neodstúpil, za prípadný schodok zistený najbližšou inventarizáciou.

18. Podľa § 186 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu, je povinný
nahradiť zamestnávateľovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do
predchádzajúceho stavu a ak túto škodu zamestnávateľ od zamestnanca požaduje.

19. Podľa § 187 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, ak škodu spôsobil porušením povinností aj
zamestnávateľ, zamestnanec uhradí pomernú časť škody podľa miery svojho zavinenia. Ak zodpovedá
zamestnávateľovi za škodu niekoľko zamestnancov, každý z nich uhradí pomernú časť škody podľa
miery svojho zavinenia.

20. Podľa § 189 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý zodpovedá za schodok alebo za stratu
predmetov, je povinný nahradiť schodok alebo stratu v plnej sume. Podľa ods. 2 zamestnanec pri
spoločnej zodpovednosti za schodok sa jednotlivým zamestnancom určí podiel náhrady podľa pomeru
ich priemerných zárobkov, pričom zárobok ich vedúceho a jeho zástupcu sa započítava v dvojnásobnej
sume. Podľa ods. 3 podiel náhrady určený podľa odseku 2 nesmie u jednotlivých zamestnancov s

výnimkou vedúceho a jeho zástupcu presiahnuť sumu rovnajúcu sa ich priemernému mesačnému
zárobku pred vznikom škody. Ak sa takto určenými podielmi neuhradí celá škoda, zvyšok je povinný
uhradiť vedúci a jeho zástupca podľa pomeru svojich priemerných zárobkov. Podľa ods. 4 ak sa
zistí, že schodok alebo jeho časť zavinil niektorý zo spoločne zodpovedných zamestnancov, uhradí
schodoktentozamestnanecpodľamierysvojhozavinenia.Zvyšnúčasťschodkuuhradiavšetcispoločne

zodpovední zamestnanci podielmi určenými podľa odsekov 2 a 3.

21. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie bol zistený nasledovný skutkový stav:

22. V danom prípade obe žalované na základe pracovných zmlúv zo dňa 16. 3 2011 s účinnosťou

od 1.4.2011 ako predavačky pracovali v prevádzke žalobcu - v zlatníctve v Dunajskej Strede. Na
základe písomne uzavretej dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti zo dňa 29.02.2012, prevzali
zodpovednosť za zverené hodnoty, ceniny, tovar, zásoby materiálu určené pre obeh alebo obrat, ktoré
boli povinné vyúčtovať. Dňa 27.11.2012 o 12:15 hod počas obednej prestávky žalovaných došlo v
predmetnej prevádzke ku krádeži, pri ktorej páchateľ resp. páchatelia odcudzili tovar v celkovej hodnote

44.287,04 eur a finančnú hotovosť v sume 424,99 eur, ktoré sumy vyplynuli s vykonanej inventarizácie,
ktorejsazúčastniliobežalované,pričompodpísaliinventarizačnúsprávubezpripomienok,ajzvýpovede
svedkyne W..

23. Zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce, resp. § 15 a nasl. a § 182 a nasl. Zákonníka

práce nemožno vyvodiť ako podmienku platnosti dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti, aby
bola uzavretá individuálne s každým zamestnancom samostatne, s doložkou, že ide o spoločnú
zodpovednosť, ako to tvrdia žalované. Zákonník práce nevylučuje uzavretie dohody o spoločnej hmotnej
zodpovednosti s viacerými zamestnancami na jednej listine (viacstranný právny úkon), ako tomu bolo i
v danom prípade. Do spisu doložená písomná dohoda o hmotnej zodpovednosti z 29.2.2012 uzavretá

medzi žalobcom ako zamestnávateľom a oboma žalovanými ako zamestnankyňami, podľa názoru
odvolacieho súdu obsahuje všetky náležitosti, je v súlade so zákonom a preto je platným právnym
úkonom.

24. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že v danom prípade na vznik zodpovednosti žalovaných za

schodok boli splnené všetky zákonné predpoklady, ktorými sú existencia pracovnoprávneho vzťahu,
platná dohoda o hmotnej zodpovednosti, schodok na hodnotách zverených na vyúčtovanie a zavinenie
zamestnanca, ktoré sa v tomto prípade prezumpuje. Prvé tri zo štyroch podmienok sú podľa vyššie
uvedeného v konaní preukázateľne splnené, Spornou bola existencia zavinenia žalovaných (pričom
postačuje nedbanlivosť), ktoré nesúc dôkazné bremeno by mali preukázať, že vznik schodku nezavinili.

Spornou preto bola otázka, či sa žalované zbavili zodpovednosti a to celkom alebo sčasti, ak by v konaní,
nesúc dôkazné bremeno preukázali, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez ich zavinenia, teda či
sa vyvinili z prezumpcie ich zavinenia (§ 182 ods. 3 ZP).25. Ako na to poukázal odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení č.k.
25CoPr/5/2014-128 zo dňa 9.2.2015, a zohľadnil aj súd prvej inštancie, podstatným je rozhodnutie
NS SR sp. zn. 5Cdo 123/2009, ktoré je mutatis mutandis použiteľné i na prejednávanú vec, v

ktorom Najvyšší súd SR uzavrel, že ak tretia osoba odcudzí zamestnancovi zverené hodnoty, ktoré je
povinný vyúčtovať, nemá zavinenie tretej osoby samo osebe za následok zánik hmotnej zodpovednosti
zamestnanca (porovnaj napr. zhodnotenie rozhodovania súdov Slovenskej socialistickej republiky
vo veciach týkajúcich sa zodpovednosti podľa ust. § 176 Zákonníka práce, zák. č. 65/1965 Zb.,
prerokovaného a schváleného občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu SSR 6. novembra 1975,

Cpj 50/75, uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1976, pod č. 12), ibaže
by zamestnanec preukázal, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia. V prípade
stretu zodpovednosti neznámeho páchateľa za protiprávny zásah do majetkových práv zamestnávateľa
a zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách treba skúmať najmä to, či
zamestnanec konanie páchateľa neumožnil (neuľahčil) porušením svojej pracovnej povinnosti napr.
tým,žezverenéhodnotyriadnenezabezpečil,čisaoneriadnenestaral.Zamestnanecsanemôžezbaviť

zodpovednosti, ak nesplnením svojich povinností riadne hospodáriť s jemu zverenými prostriedkami a
počínať si tak, aby nedochádzalo k poškodeniu majetku zamestnávateľa alebo k jeho zničeniu (§ 178
ods. 1 Zákonníka práce) vznik schodku umožnil. Ak je nedbanlivostné porušenie povinnosti hmotne
zodpovedným zamestnancom takého rozsahu, že bez neho by k vzniku schodku úmyselným konaním
tretej osoby vôbec nemohlo dôjsť, potom neprichádza do úvahy ani zbavenie sa zodpovednosti podľa

§ 182 ods. 3 Zákonníka práce. Názor, že odcudzenie tovaru iným páchateľom je vždy dôvodom, ktorý
oslobodzuje hmotne zodpovedného zamestnanca zo zodpovednosti za vzniknutý schodok, preto nie je
správny.

26. Z uvedeného teda vyplýva, že v danom prípade bolo potrebné skúmať, či žalované ako

zamestnankyne, konanie páchateľa neuľahčili porušením svojej pracovnej povinnosti napríklad tým, že
zverené hodnoty riadne nezabezpečili a zodpovednosti sa pritom nemohli zbaviť, ak si nepočínali tak,
aby nedochádzalo k poškodeniu majetku, čím vznik schodku umožnili. Najvyšší súd výslovne uzavrel,
že ani pri nedbanlivostnom porušení povinnosti hmotne zodpovedným zamestnancom, ak je takého
rozsahu, že bez neho by k vzniku schodku úmyselným konaním tretej osoby vôbec nemohlo dôjsť,

neprichádza do úvahy ani čiastočné zbavenie sa zodpovednosti. Vlámanie by ako okolnosť zbavujúcu
zamestnanca zodpovednosti teda prichádzala do úvahy vtedy, ak by boli vykonané všetky bezpečnostné
opatrenia a vyžité všetky prostriedky, ktoré zamestnávateľ dal zamestnancom k dispozícii na ochranu
zverených hodnôt. Žalované pritom tak boli povinné urobiť aj bez písomných bezpečnostných pokynov
zo strany zamestnávateľa. Žalované podľa výsledkov dokazovania zjavne nevyužili všetky prostriedky,

ktoréimžalobcaakozamestnávateľdalkdispozíciinazabezpečenieprevádzkyoktorýchmalivedomosť
a mali k nim aj prístup, čo indikuje nedbanlivostné konanie. Jediným opatrením, ktoré vykonali bolo
uzamknutie predajne na zámok. Bez relevantného dôvodu nevyužili iné tri bezpečnostné postupy, ktoré
mali bezprostredne k dispozícii: pri odchode aktivovať alarm, uložiť cennosti do trezoru, príp. ísť na
obedkaždásamostatnetak,abypredajňaneostalaopustenábezdozoru.Totonedbanlivostnéporušenie

povinnosti hmotne zodpovedných žalovaných bolo pritom takého rozsahu, že bez neho by k vzniku
schodku páchateľom vo vymedzenom čase obednej prestávky nesporne vôbec nemohlo dôjsť, preto
neprichádza do úvahy ani zbavenie sa zodpovednosti podľa § 182 ods. 3 Zákonníka práce preukázaním,
že daný schodok vznikol celkom alebo sčasti bez zavinenia žalovaných.

27. V danej veci nie je ani skutkový podklad pre spoluzavinenie na strane žalobcu ako zamestnávateľa
porušením povinnosti zabezpečiť zamestnancom také pracovné podmienky, aby mohli riadne plniť svoje
pracovné úlohy bez ohrozenia majetku (§ 177 ods. 1 ZP), keďže nebolo preukázané, že danú škodu
spôsobil porušením svojich povinností aj žalobca napr. tým, že by zamestnanci nemali vytvorené riadne
pracovnépodmienkyapretonebolovichmožnostiachchrániťzverenýmajetok.Skutočnosť,žepredajňu

zamestnávateľ nezabezpečil kamerovým systémom je pravdou, ale táto okolnosť sama osebe, pri
možnosti zabezpečenia predajne alarmom, použitia trezoru, pri zamestnávaní dvoch predavačiek, čo
umožňovalo počas obedovej prestávky nenechať predajňu bez dozoru, je irelevantná.

28. S poukazom na argumentáciu vyššie bolo nutné skonštatovať, že žalované sa v konaní zo

zodpovednosti za schodok v zmysle cit. § 182 ZP nevyvinili, keď v konaní neuniesli svoje dôkazné
bremeno a nepreukázali, že daný schodok vznikol aspoň sčasti bez ich zavinenia. Zodpovedajú zaň
preto v rozsahu skutočnej vzniknutej škody.29. Rozvrhnutie náhrady škody medzi obe žalované sa opiera o cit. ust. § 189 ZP. V konaní bolo
preukázané a nespochybnené, že žalovaná 2., ktorá nebola vedúcou ani jej zástupkyňou, dosahovala
predvznikomškodypriemernýmesačnýzárobok 459,12Eur,ajehovýškoujedaný jejmaximálnypodiel

na náhrade škody. Vo zvyšku t.j. v sume 53.110,32 Eur je potom povinná skutočnú škodu v peniazoch
uhradiť žalovaná 1., ktorá bola vedúcou.

30. Odvolateľky poukázali tiež na to, že z vykonanej inventúry vyplýva schodok za šperky 44.287,04 Eur
a za hotovosť 424,90 Eur, ktorých súčet predstavuje spolu 44.711,94 Eur a nie žalovaných 53.569,44

Eur. Ako to vyplýva zo žaloby z hodnoty šperkov bola uplatnená i 20 % DPH, t.j. 8.857,41 Eur. Súčet
škody potom zodpovedá žalovanej sume 53.569,44 Eur.

31. Pokiaľ žalované až od druhého rozhodnutia odvolacieho súdu, namietali dovtedy nespochybňovanú
samotnú výšku schodku, ktorá bola v konaní preukázaná listinným dôkazom - inventarizačným zápisom,
aj výpoveďou svedkyne W. a je rovnaká ako bola ustálená v trestnom konaní, pričom inventarizačný

zápis bol opatrený aj podpismi žalovaných, ktoré sa inventúr osobne a priamo zúčastnili a výsledok
inventarizácie podpismi odsúhlasili bez pripomienok, je tiež nutné uzavrieť, že svoje dôkazné bremeno
o inej výške škody neuniesli, keď na svoje tvrdenie nepredostreli relevantné dôkazy.

32. Ničím nebolo preukázané, že páchateľ využil na vniknutie do predajne pravé kľúče od zámku na

vchodových dverách, a pri použití vymenovaných troch ďalších možností zabezpečenia predajne resp.
tovaru, by ani použitie kľúčov neumožnilo predajňu v krátkom čase prestávky v poludňajších hodinách
na rušnom mieste, nepozorovane vykradnúť. Preto odvolací súd námietku odvolateliek aj v tomto smere
považoval za irelevantnú.

33. Ak žalované namietajú, že na pracovisko boli prijaté 2 ďalšie osoby, táto skutočnosť nespôsobuje
zánik či neplatnosť predtým uzavretej dohody o hmotnej zodpovednosti, ale zakladá možnosť
zamestnanca od dohody odstúpiť (§ 183 ods. 1 ZP), čo sa nestalo. V takom prípade mali žalované tiež
možnosť požiadať o inventarizáciu (§ 184 ods. 2 ZP), k čomu tiež nepristúpili.

34. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaných odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak

nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a
podobne).Pretonaostatnúodvolaciuargumentáciužalovanýchzaoberajúcusaďalšímiužirelevantnými
okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za

potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

35. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobe v podstatnom vyhovel
(výrokom I. a II.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrokom III.), pričom žalobcovi priznal plnú náhradu
trov prvoinštančného konania (výrokom III.), rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade

s ustanovením § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II., vrátane vecne
správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov konania IV., potvrdil.

36. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania
(v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262

ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto
rozhodnutím sa predmetné konanie končí. Súd preto obe neúspešné žalované zaviazal zaplatiť náhradu
trov odvolacieho konania žalobcovi. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

37. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).