Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. apríl 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/262/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4613211728
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4613211728.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr.

Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 25, IČO: 35 807 598, proti žalovanej: M. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y., D. Z.
XXXX/A, o zaplatenie 1.785,87 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Topoľčany zo dňa 30. 08. 2017 č. k. 5C/125/2014-243 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov
konania p o t v r d z u j e .

Žalovanej n e p r i z n á v a trovy odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 468 eur,
ktoré jej povolil zaplatiť v splátkach po 10 eur mesačne, vždy do 20-teho dňa daného mesiaca, počnúc
mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku pod následkom straty výhody splátok. Vo zvyšku
žalobu zamietol a žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáha od žalovanej
zaplatenia sumy 1.785,87 eura so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne od 17. 03. 2013 do

zaplatenia a s úrokom 6 % ročne od 02. 05. 2013 do zaplatenia z dôvodu nesplatenia úveru, ktorý jej
poskytol na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX uzatvorenou dňa 22. 06. 2011 vo výške 700 eur,
a ktorý sa žalovaná zaviazala vrátiť spolu s úrokom v 12 mesačných splátkach po 110 eur, pričom dlh
sa stal splatným dňa 17. 03. 2013. Prioritne poukázal na to, že rozhodcovským rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s., so sídlom Bratislava, Karloveské
rameno 8, sp. zn. SR 06515/13 zo dňa 12. 11. 2013 bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 1.785,87 eura s príslušenstvom požadovaným žalobcom a náhradu trov rozhodcovského konania

vo výške 428,06 eura v splátkach po 180 eur mesačne, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09. 12.
2013. Na základe žaloby žalovanej, rozsudkom Okresného súdu Topoľčany zo dňa 10. 02. 2016
č. k. 5C/125/2014-155 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 06. 2016 č. k.
6Co/143/2016-188 bol uvedený rozhodcovský rozsudok zrušený, a preto v intenciách § 43 ods. 1
zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vec prejednal v rozsahu uvedenom v žalobe žalobcu.
Výsledkami vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovanej bol poskytnutý úver v sume 700
eur žalobcom podľa Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 22. 06. 2011, ktorý sa žalovaná zaviazala

zaplatiť v 12 mesačných splátkach po 110 eur za poplatok v sume 620 eur, pričom celková čiastka
na vrátenie predstavovala sumu 1.320 eur. Žalovaná prehlásila zároveň, že finančné prostriedky sú
poskytnuté na výkon povolania a podľa dodatku k zmluve o úvere, rovnako tak podpísala vyhlásenie,
že poskytnuté finančné prostriedky použije na nákup výpočtovej techniky za účelom výkonu povolania.V prípade porušenia zmluvy vo všeobecných podmienkach poskytovania úveru, žalobca upravil viaceré
sankcie, medzi iným v článku 13 i dohodu o vyplnení zmenky. Zo Zmenky č. XXXXXXXXX podpísanej
žalovanou dňa 22. 06. 2011 ako vystaviteľom vyplýva, že zmenková suma bola dopísaná vo výške

1.785,87 eura, zmenkový úrok bol uvedený 0,25 % denne od 17. 03. 2013 a táto obsahuje i vyhlásenie
vystaviteľa, že zaplatí zmenku pri predložení na rad: POHOTOVOSŤ s.r.o. a doložku bez protestu,
na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia. Podľa prehľadu splátok predloženého žalobcom,
žalovaná z titulu úveru zaplatila žalobcovi spolu sumu 232 eur. Pri svojom rozhodovaní aplikoval ust. §
2, § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platného

v čase uzavretia zmluvy, § 3, § 34, § 35, § 37, § 39, ako i § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako
i článok 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS. Vzťah medzi stranami sporu založený zmluvou o úvere
posúdil ako spotrebiteľský, na ktorý je potrebné aplikovať spotrebiteľské právne normy a nevzhliadol
dôvod, pre ktorý by sa Zákon o spotrebiteľských úveroch na predmetnú zmluvu nevzťahoval. Dodatok k
zmluve o úvere zo dňa 22. 06. 2011, na základe ktorého malo byť dohodnuté, že veriteľom poskytnuté
finančné prostriedky použije žalovaná na nákup výpočtovej techniky za účelom výkonu povolania,

vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon, pre existenciu reálneho rozporu medzi vôľou žalovanej
a prejavom jej vôle. V tejto súvislosti poukázal na vyjadrenie žalovanej, z ktorého vyplynulo, že dodatok
nečítala, nemá ani vedomosť o tom, že by ho podpisovala a postup pracovníčky žalobcu v súvislosti s
podpisom tohto dodatku žalovanou označil za prípad nekalej praxe, z ktorých dôvodov ide o absolútne
neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ. Poukázal tiež na to, že z úradnej činnosti súdu sú mu známe

zmluvy žalobcu v počte niekoľkých desiatok, uzatváraných v období rokov 2008 - 2011, kde v takmer
každej je pri dlžníkovi, ktorý nie je podnikateľ, uvedený účel na výkon povolania alebo zamestnania,
pričom v iných konaniach boli mnohé tieto zmluvy už právoplatnými rozhodnutiami súdu označené
za zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Mal preto dôvodné pochybnosti o skutočnom účele poskytnutia
úveru, a keďže pri pochybnostiach o obsahu zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší, dôkazné

bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy zaťažovalo žalobcu ako dodávateľa.
Pri nepreukázaní účelu poskytnutia úveru na výkon povolania konštatoval, že tento bol poskytnutý
na súkromné účely žalovanej, ako fyzickej osoby, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti, resp. inej podnikateľskej činnosti alebo výkonu povolania. Po tom, čo podrobil sporom dotknutú
úverovú zmluvu a jej zmluvné podmienky tzv. súdnej kontrole zistil, že zmluva o úvere neobsahuje

zákonné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. i/, j/, k/, y/ zák. č. 129/2010 Z. z., keď v nej absentuje
ročná úroková sadzba, ročná priemerná miera nákladov (ďalej len „RPMN“), priemerná hodnota RPMN,
výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, a preto v súlade s § 9 uvedeného
zákona konštatoval, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Dospel tak k záveru, že žalobca
má nárok na vrátenie úveru vo výške 700 eur, a preto nemohla byť ani uvedená nesprávna dlžná

suma na zmenke vo výške 1.785,87 eura. Konštatoval tiež, že zmluva o úvere obsahuje aj ďalšie
neprimerané podmienky a to dojednanie o zmluvných sankciách (zmluvných pokutách), ktoré neboli
dohodnuté individuálne v úverovej zmluve a sú súčasťou zmluvných dojednaní na predtlačenom tlačive,
všeobecne koncipované pre veľký počet dlžníkov a žalovaná nemala možnosť ich zmeniť a dôsledne sa
s nimi oboznámiť, keďže sú obsiahnuté v ťažko prehľadných zmluvných dojednaniach. Prezentoval tiež

názor, že zmluvné pokuty za omeškanie so splnením toho istého záväzku a súčasne úrok z omeškania
predstavujú pre spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku, najmä ak
je popri nich spotrebiteľ povinný zaplatiť aj ďalšiu zákonnú sankciu, čím sú neprimeranými podmienkami
spotrebiteľskej zmluvy. Pokiaľ ide o zmenku, argumentoval, že nakoľko táto bola vystavená žalovanou
v súvislosti s uzavretou spotrebiteľskou zmluvou o úvere, preskúmal zmluvné podmienky a dospel

k záveru o neprijateľnosť zmluvnej podmienky v časti vypĺňacieho práva zmenky, a tak bez platnej
dohody o vypĺňacom práve nemôže byť ani platná zmenka. V tejto súvislosti tiež uviedol, že obsah
a ani konkrétne znenie dohody o vyplnení zmenky nebolo so žalovanou individuálne dohodnuté a
dojednanie dohody o vyplnení zmenky označil za podmienku, ktorá je v zmysle článku 2 písm. a/
v spojení s ustanovením prílohy ods. 1 písm. e/ Smernice 93/13/EHS výslovne nekalá, pretože jej

účinkom a dôsledkom by bolo priznanie za nesplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane
vysoké príslušenstvo pohľadávky - zmenkový úrok 0,25 % denne, čo predstavuje ročne 91,25 % a je
teda rozporné s dobrými mravmi. Zmenku, na ktorú sa žalobca odvolával preskúmal aj z pohľadu jej
splatnosti v intenciách zák. č. 191/1950 Zb. o zmenkách a šekoch (článok 1 § 5 ods. 1, § 11 ods. 1, §
33 ods. 1, 2, § 34 ods. 1, § 48 ods. 1 bod 2 a § 75) a dospel k záveru, že ide o vlastnú zmenku, ktorá

má uvedené dve možnosti splatnosti, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť z dôvodu jej neurčitosti,
ako to argumentačne podporil i poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/59/2010
zo dňa 26. 01. 2011. Uzavrel, že úver poskytnutý žalovanej žalobcom je bezúročný a bez poplatkov,
preto žalovaná ho bola povinná vrátiť vo výške 700 eur, z ktorej už zaplatila sumu 232 eur, takže jej dlhvoči žalobcovi z tohto titulu predstavuje sumu 468 eur. Žalobu v tejto časti považoval za dôvodnú, preto
žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi túto sumu, ktorú jej v zmysle § 232 ods. 3 CSP povolil zaplatiť v
splátkach po 10 eur mesačne vždy do 20-teho dňa daného mesiaca počnúc mesiacom nasledujúcim po

právoplatnosti rozsudku pod následkom straty výhody splátok, s ohľadom na sociálnu situáciu žalovanej,
ktorá je poberateľkou dôchodku vo výške 270 eur, ako i s ohľadom na jej životné náklady. Vo zvyšku
žalobuakonedôvodnúzamietol.Onárokunanáhradutrovkonaniarozhodolpodľa§262ods.2vspojení
s § 255 ods. 1 CSP tak, že v rozsahu 74 % úspešnej žalovanej nepriznal právo na náhradu trov konania,
nakoľko jej v konaní žiadne trovy nevznikli.

3. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, žiadal ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodil, že súd prvej inštancie rozhodnutie nedostatočne odôvodnil,
čím mu odňal možnosť konať pred súdom, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci. Razantne
odmietol postavenie žalovanej ako spotrebiteľa, pretože na základe zmluvy o úvere bol žalovanej

poskytnutý úver na účel povolania, čo žalovaná v zmluve o úvere uviedla a osobitne podpísala, a preto
treba chrániť jeho dobrú vieru ako veriteľa, keď v zmysle bodu 2 všeobecných podmienok žalovaná
potvrdila, že informácie, ktoré mu poskytla sú pravdivé. Poukázal na to, že Zákon o spotrebiteľských
úveroch neustanovuje, že žiadateľ o úver v čase poskytnutia úveru na podnikanie, zamestnanie
alebo výkon povolania musí byť podnikateľom alebo zamestnaným a pre právnu kvalifikáciu povahy

poskytnutého úveru je postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve. Nebol názoru, že musí vedieť, či dlžník
v praxi naozaj aj použil finančné prostriedky na rovnaký účel ako deklaroval v zmluve. Akcentoval, že
zmluvu o úvere, uzatvorenú so žalovanou nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere,
a preto nie je na mieste vzťahovať na ňu výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka s ohľadom
na to, že bola uzatvorená na výkon povolania, a preto žalovaná nie je spotrebiteľom podľa Zákona

o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Považoval za nemysliteľné, aby
kontroloval, ak uzatvoril vyše 400000 zmlúv o úvere, každého klienta, na čo financie použije, keďže
tento sa sám zaviazal svojim podpisom, že prostriedky použije na poskytnutý účel. Mal za to, že treba
akceptovať aj jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalovanou vstúpil, a preto žalovaná
sa nemôže dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa, čo je i v súlade judikatúrou Európskeho

súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa. Za situácie, že predmetnú zmluvu o úvere
nemožno posudzovať ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, mal za to, že nemusí obsahovať údaje
RPMN a ďalšie náležitosti požadované Zákonom o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti dal do
pozornosti i ním citované rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici, Okresného súdu Bratislava IV
a Okresného súdu Žiar nad Hronom. Poukázal tiež na Dodatok k zmluve o úvere, kde sama žalovaná

uviedla, že finančné prostriedky použije na nákup výpočtovej techniky za účelom výkonu povolania,
ktorý i podpísala a v prípade, že by ich nemienila použiť na tento účel, predmetný dodatok by nevyplnila
a nepodpísala. Nesúhlasil ani s tvrdením prvoinštančného súdu, že v danom prípade ide o rozpor
vôle a prejavu vôle, pretože prejav vôle žalovanej zo dňa 22. 06. 2011 neporovnal s jej vôľou v čase
vykonania tohto úkonu, ale v čase pojednávania, a preto časovo následný rozpor vôle a jej prejavu

nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu, keď takáto jednota musí existovať v čase uskutočnenia
právneho úkonu. Ďalej argumentoval, že žalovaná podpísaním zmluvy o úvere vyjadrila svoj súhlas
so zmluvnými podmienkami, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, v zmysle ktorých, v prípade
ak sa stane splatný celý dlh, sa zaviazala zaplatiť mu i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej
sumy za každý deň omeškania odo dňa splatnosti dlhu až do jeho uhradenia. Dohodnutú výšku úrokov

nepovažoval za neprimeranú a ani za rozpornú so zásadami poctivého obchodného styku s ohľadom na
to, že poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na
podmienky, za ktorých úver poskytol, ako i s ohľadom na ďalšie jeho obchodné riziko. Taktiež zmluvná
pokuta vo výške 0,25 % z istiny za každý deň omeškania nie je podľa jeho názoru neprimeraná účelu,
ktorý bol dohodou o zmluvnej pokute sledovaný a to včasným plnením povinnosti. V tomto smere

poukázal i na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy,
ktoré malo dispozitívnu povahu, kedy výška úrokov z omeškania sa upravovala predovšetkým dohodou
zmluvných strán, a len ak nebola zmluvne dohodnutá, nastupovala výška úrokov ustanovená zákonom,
čo znamená, že pre určenie úrokov z omeškania v obchodných záväzkových vzťahoch platila zmluvná
voľnosť. Vyzdvihol, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov v čase uzatvorenia zmluvy o

úvere, nebolo tak možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby,
ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Následne sa odvolal v tomto smere i na citované rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR. Zdôraznil, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere bol právny vzťah z nej vyplývajúci
tzv. absolútnym obchodom, čiže úroky z omeškania bolo možné dohodnúť a následne požadovať bezakýchkoľvek zákonných obmedzení. Naviac žalovaná pri podpise zmluvy vystavila blankozmenku, ktorú
podpísala a mala vedomosť o tom, že je na nej uvedený zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne a bola
zároveň oboznámená aj s dohodou o vyplnení zmenky. Blankozmenka ako zárodok budúcej zmenky

má všetky podstatné náležitosti, bola vystavená vo forme predtlačeného zmenkového formulára, pričom
nebola v nej vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, ktorých vyplnenie
bolo dohodnuté v dohode o vyplnení zmenky.

4. Žalovaná sa k podanému odovolaniu písomne nevyjadrila.

5. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) po zistení, že odvolanie
podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP) prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP, s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 219 ods. 3 CSP a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. V súdenej veci sa žalobca voči žalovanej domáha zaplatenia sumy 1.785,87 eura, zmenkového úroku
vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.785,87 eura od 17. 03. 2013 do zaplatenia a úroku vo výške 6 %
ročne zo sumy 1.785,87 eura od 02. 05. 2013 do zaplatenia, pre porušenie zmluvy o úvere uzatvorenej
stranami sporu dňa 22. 06. 2011. Za situácie, že napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobe

žalobcu vyhovel v rozsahu týkajúcom prisúdenej sumy 468 eur, ktorú žalovaná odvolaním nenapadla,
predmetom odvolacieho konania zostala len zamietajúca časť rozsudku, vydaná v neprospech žalobcu
a nadväzujúci výrok o trovách konania.

7. Z hľadiska skutkového stavu niet sporu o tom, že strany sporu dňa 22. 06. 2011 uzatvorili zmluvu

o úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len zmluva o úvere), ktorej súčasťou boli i všeobecné podmienky
poskytnutia úveru (ďalej len VPPÚ). V rovnaký deň žalovaná ako vystaviteľka podpísala i zmenku, podľa
ktorej zaplatí pri predložení na rad POHOTOVOSŤ s.r.o. sumu 1.785,87 eura a zmenkový úrok 0,25
% denne od 17. 03. 2013 „bez protestu“, „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ a to
v nadväznosti na bod 13 VPPÚ, ktorý upravoval dohodu o vyplnení zmeniek. V Dodatku k zmluve o

úvere zo dňa 22. 06. 2011 žalovaná vyhlásila, že veriteľom poskytnuté finančné prostriedky vo výške
700 eur použije na nákup výpočtovej techniky, za účelom výkonu povolania a zaviazala sa ich použiť
výlučnenatentoúčel.Ztituluúveružalovanávyplatilaužžalobcovisumu232eur.NanávrhžalobcuStály
rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s., so sídlom Bratislava Karloveské rameno
8 rozhodoval o nároku žalobcu uplatnenom v tomto konaní a rozsudkom zo dňa 20. 11. 2013 sp. zn.

SR 36515/13 zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 1.785,87 eura so zmenkovým úrokom vo výške
0,25 % denne zo sumy 1.785,87 eura od 17. 03. 2013 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 %
ročne zo sumy 1.785,87 eura od 02. 05. 2017 do zaplatenia, ako aj trovy rozhodcovského konania vo
výške 428,06 eura v mesačných splátkach po 180 eur, splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci
na účet žalobcu s tým, že prvá splátka sa stáva splatnou k poslednému dňu v mesiaci nasledujúcom

po právoplatnosti rozhodnutia až do úplného zaplatenia dlhu, pod následkom straty výhody splátok a
výkonu rozhodnutia v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas. Rozsudkom Okresného
súdu Topoľčany zo dňa 10. 02. 2016 č. k. 5C/125/2014-155 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Nitre zo dňa 30. 06. 2016 č. k. 6Co/143/2016-188, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 07. 11. 2016 bol
označený rozhodcovský rozsudok zrušený z dôvodov podľa § 40 písm. c/, g/ a j/ zák. č. 244/2002 Z.

z. v rozhodcovskom konaní, a preto v súlade s § 43 ods. 1 tohto zákona súd prvej inštancie pokračoval
v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe žalobcu.

8. V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie
v preskúmavanej časti, keď prvoinštančný súd riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správne

právne závery. Keďže odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré plne
zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP, obmedzuje
sa len na skonštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). Prvoinštančný
súd totiž v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviska procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného

dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Učinené zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných
dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou
súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ichrovnosti v uplatnení práva, ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.
Napadnutému rozhodnutiu nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd
vzal do úvahy skutočností, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli,

že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo
že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov
nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192 - § 194 a § 205 CSP, alebo
že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné
ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani iná vada v zmysle § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, ktorá

by mala za následok nesprávne rozhodnutie veci.

9. Na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia, reagujúc i na zásadnú námietku žalobcu,
že zmluva, z ktorej vyvodzuje svoj nárok nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a preto sa na ňu
neuplatnia právne normy s cieľom ochrany spotrebiteľa, odvolací súd uvádza, že táto otázka bola s
konečnouplatnosťouvyriešená jehorozsudkomzodňa30.06.2016č.k. 6Co/143/2016-188,týkajúcom

sa strán sporu v konaní a zrušenia rozhodcovského rozsudku, ako už bolo vyššie uvedené. V tejto
súvislosti odvolací súd sa dôsledne zaoberal charakterom zmluvy o úvere uzatvorenej stranami sporu
dňa 22. 06. 2011 a prijal záver, že právny vzťah medzi stranami sporu je vzťahom spotrebiteľským
z dôvodov podrobne vyložených v rozhodnutí, ktoré preto odvolací súd opätovne duplicitne opakovať
nebude a na ne len v ďalšom ako na stále platné poukazuje. Za danej situácie tak na sporom dotknutú

zmluvu o úvere dopadá 3. časť Obchodného zákonníka, ale tiež pri jej posudzovaní treba aplikovať
normy spotrebiteľského práva a to zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom
do 31. 12. 2012Smernicu Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993, Zákon o ochrane spotrebiteľa ako
lex specialis, ako i všeobecnú úpravu obsiahnutú v ust. § 52 a nasl. OZ o spotrebiteľských zmluvách
tak, ako to správne učinil i súd prvej inštancie. Rovnako tak správne vyhodnotil, že žalovanej poskytnutý

úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z. z. sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a
to pre absenciu údaju o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. i/), RPMN (§ 9 ods.
2 písm. j/), ako i výšku, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/).
Je tak opodstatnený záver súdu prvej inštancie, že žalovaná bola pri bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru povinná vrátiť žalobcu len sumu skutočne poskytnutých finančných prostriedkov a teda vo výške

700 eur. Pokiaľ žalovaná žalobcovi z titulu poskytnutého úveru zaplatila už sumu 232 eur, je povinná
žalobcovi vrátiť ešte sumu 468 eur, v ktorej časti bola žaloba žalobcom dôvodne podaná.

10. Žalobca vo svojom odvolaní poskytol i rozsiahlu argumentáciu vo vzťahu k uplatnenému úroku z
omeškania vo výške 0,25 % denne (zmenkovému úroku) a jeho primeranosti. Tvrdil, že neoddeliteľnou

súčasťou zmluvy o úvere boli i zmluvné podmienky v zmysle ktorých v prípade, ak sa stane splatný celý
dlh naraz, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy a
každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatným celý dlh, až do jeho uhradenia. Totožné argumenty
použil i vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 27. 02. 2014 (č.l. 57-63 spisu), kde konkretizoval, že takéto
dojednanie vyplývalo z bodu 4 VPPU. Takéto ujednanie však bod 4 VPPU (č.l. 52 spisu) neobsahuje,

pretože podľa znenia tohto bodu, v prípade, ak bude dlžník v omeškaní s niektorou splátkou 7 dní a viac,
je povinný túto omeškanú splátku uhradiť do rúk mandatára v hotovosti spolu so zmluvnou pokutou 15
eur za každý jeden prípad omeškania. Zmienka o zmenkovom úroku 0,25 % denne sa nachádza, ako
dokladuje obsah spisu, výlučne len v zmenke vystavenej žalovanou dňa 22. 06. 2011, ktorú súd prvej
inštancie vyhodnotil ako neplatnú z dôvodov predložených v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré

si odvolací súd v celom rozsahu osvojil ako svoje vlastné a na tieto preto len poukazuje. I táto námietka
žalobcu je tak neopodstatnená.
11. Z vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné a nespôsobilé spochybniť
vecnúsprávnosťrozsudkusúduprvejinštancie,apretoodvolacísúdrozsudokvnapadnutejzamietajúcej
časti ako vecne správny podľa §387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane rovnako vecne správneho závislého

výroku o náhrade trov konania.

12. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že žalovanej náhradu trov
odvolaciehokonanianepriznal,ikeďsohľadomnavýsledokodvolaciehokonania,principiálnebybolona
mieste priznanie náhrady trov odvolacieho konania žalovanej podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.

1 CSP. V danej veci však možnosť priznania náhrady trov konania vylučovala skutočnosť, že žalovanej v
odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, čím bol daný dôvod pre aplikáciu článku 4 CSP.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému

subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).