Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. máj 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/45/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115219370
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2115219370.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Y. E., nar. XX.XX.XXXX, adresa
R., E. X., zastúpeného advokátkou: JUDr. Jana Kompišová, so sídlom Bratislava, Jakubovo nám.
č. 9, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy
spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k.
5C/667/2015-74 zo dňa 6.9.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu zamietnutia nároku na zaplatenie

sumy 2.000,- Eur m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.000, - Eur, do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v ostatnej napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 76%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou žalobu zamietol a druhou
výrokovou vetou vyslovil, že žalovanému priznáva náhradu trov konania vo výške 100 %; o výške
náhrady trov konania súd rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP.

2. Rozhodnutie súd odôvodil právne aplikáciou ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj cit. zák.) § 1 písm.
a), § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2 a 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17
ods. 1 až 3, § 18 ods. 2 a 3, tiež článkom 48 ods. 2 veta prvá zákona č. 460/1992 Zb Ústava Slovenskej
republiky, článkom 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a napokon
i § 150, § 153, § 255 ods. 1 a § 262 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie skonštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Škodou sa pritom rozumie majetková
ujma, ktorá vznikla fyzickej alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v zmenšení
(úbytku) existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť
na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp., aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že
navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo účelné. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný,

neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho
skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje skutočnosť, s
ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik
zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu, ktorébolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom; teda postupom, ktorý by bol
z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

4. Súd pritom nemal za preukázané, pričom sa plne stotožňuje s právnou argumentáciou žalovaného,
že žalobcovi vznikla „priama“ škoda vo výške žalovaných 6.600,- Eur. Súd má za to, že žalobca
nepreukázal vznik škody a rovnako nepreukázal príčinnú súvislosť. V tejto súvislosti súd uvádza, že
škoda nemôže byť uplatnená v nejakej paušálnej čiastke, ale musí byť preukázané, že práve pre

nesprávny úradný postup došlo ku škode, ktorá musí byť vyčíslená presne a musí byť preukázaná aj
príčinná súvislosť. Škodu charakterizuje žalobca len v hypotetickej rovine. Žalobca neprodukoval žiadne
dôkazy na preukázanie vzniku škody a jej skutočnej výšky. Rovnako súdu nie je jasné, prečo si žalobca
uplatnil škodu od 05/2009 (ako to spochybňoval aj žalovaný). Ako žalovaný, aj súd je toho názoru, že
náklady na bývanie (žalobca si ich vyčíslil paušálne vo výške 100,- Eur mesačne za 66 mesiacov) by
žalobcovi vznikli aj v tom prípade, ak by mohol užívať svoj byt, preto vyčísliť škodu z titulu zabezpečenia

náhradného bývania bez bližšej konkretizácie výdavkov, bez prihliadnutia na výdavky, ktoré by vznikli
aj za užívanie vlastného bytu, je pre vyhovenie žalobe nepostačujúce a nepresvedčivé. Súd nemôže
vyhovieť žalobe postavenej na hypotetických tvrdeniach bez akéhokoľvek dôkazného prostriedku.

5. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu uplatnenú žalobou v tomto konaní, podľa súdu prvej

inštancie túto môže priznať s ohľadom na § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Výška nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Nemajetková ujma sa nepriznáva

automaticky len na základe konštatovania nedodržania zákonnej lehoty. Súd nevidel žiaden dôvod pre
finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Aj tomto prípade je žalobca zaťažený dôkazným
bremenom ohľadne vzniku a rozsahu nemajetkovej ujmy; predtým však musí preukázať, že iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pretože len potom sa uhrádza aj

nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Počas konania žalobca nielen, že
nepreukázal,že ibasamotnékonštatovanieporušeniaprávaniejedostatočnýmzadosťučinením,taktiež
nepreukázal splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch,
pričom, rovnako aj v prípade náhrady skutočnej škody, ani tu nepreukázal výšku žalobou požadovanej
nemajetkovej ujmy.

6. Podľa súdu prvej inštancie žalobca v prejednávanej veci neoznačil a už vôbec nepreukázal,
že v prípade existencie ním tvrdeného základu nároku by vznikli následky takej intenzity, ktorá by
zakladala jeho právo na priznanie požadovanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Zadosťučinenie
v peniazoch má pritom byť prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať prostriedok slúžiaci

na obohatenie sa. Žalobca požadovanú výšku nemajetkovej ujmy preukazoval len tvrdením ohľadne
existencie neistoty výsledku konania prebiehajúceho na súde prvého stupňa pod sp. zn. 37C/247/2009
(resp. s poukazom na dĺžku trvania konania). Žalobca neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by
preukazovali, že došlo k neoprávnenému zásahu do jeho dobrej povesti či mena a nepreukázal
ani príčinnú súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, resp.

nemajetkovej ujmy. Pokiaľ nebol preukázaný vznik nemajetkovej ujmy požadovanej žalobcom nemožno
uvažovať ani o príčinnej súvislosti. V konaní zároveň nebolo jednoznačne preukázané, že žalobca
by sa dostal do stavu právnej neistoty len v dôsledku namietaného nesprávneho úradného postupu
súdu prvého stupňa v konaní sp. zn. 37C/247/2009. Zo znenia zákona č. 514/2003 Z.z. nevyplýva
možnosť súdu poskytnúť primeranú nemajetkovú ujmu len na základe konštatovania porušenia práva

účastníka konania bez negatívneho prejavu v jeho sfére, a to na rozdiel od čl. 127 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorého rozhoduje Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb namietajúcich porušenie svojich práv a slobôd. Žalobca si zrejme primerané
finančné zadosťučinenie v zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nesprávne zamieňa s
náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a podmienkami

pre jej priznanie.

7. Prvoinštančný súd sa plne stotožnil s právnou argumentáciou žalovaného ohľadne požadovanej
náhrady nákladov vo výške 394,05 Eur z titulu nákladov spojených s predbežným prerokovaním nárokuna náhradu škody a to s poukazom na 18 ods. 3 veta druhá zákona č. 514/2003 Z.z. Náhradu nákladov
spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody si nemožno uplatniť na súde, čo
priamo vylučuje zákon v citovanom ustanovení. Žalobca nesprávne poukázal na rozsudok NS SR sp. zn.

2Cdo 7/1999 z 30.3.1999, pretože tento vychádzal z právnej úpravy účinnej ku dňu jeho rozhodovania
(zákon č. 58/1969 Zb.), avšak v súčasnosti je právna úprava v tomto smere jednoznačná, preto prijatím
nového zákona č. 514/2003 Z.z. (§ 28, ktorým sa zrušil zákon č. 58/1969 Zb.) sa tento judikát prekonal
a nie je použiteľný na prejednávaný prípad.

8. O nároku žalovaného na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1
Civilného sporového poriadku, pričom žalovaný bol v konaní úspešný, náhradu trov konania si uplatnil,
preto mu ich náhradu súd priznal.

9. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalobca s poukazom na odvolacie
dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f) a h) Civilného sporového poriadku, pričom sa

domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie
konanie a rozhodnutie, resp. ak odvolací súd dospeje k záveru, že nie sú dané podmienky na
zrušenie napadnutého rozhodnutia, aby rozsudok podľa § 388 Civilného sporového poriadku zmenil a
žalobe v celom rozsahu vyhovel a súčasne zaviazal žalovaného zaplatiť mu náhradu prvoinštančného
i odvolacieho súdneho konania. Ako prvé namietal, že z pozície konajúceho súdu (inak v čase

podania žaloby miestne nepríslušného), čo predstavuje porušenie jeho ústavných práv - odňatie
zákonnému sudcovi nešlo o vyhodnotenie konkrétneho prípadu, ale o manifestáciu negativistického
postoja slovenskej justície, možno aj slovenského štátu. Na ozrejmenie situácie si podľa jeho názoru
vec vyžaduje vytýčenie pojednávania na pôde odvolacieho súdu a to o to viac, že Slovenská republika
reprezentujúca Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v jeho argumentácii právne konkrétne

čeliť nedokáže. Odvolateľ následne poukázal na viaceré rozhodnutia slovenských súdov, ktorými
obdobné nároky rovnako neboli priznané a súdy nevideli ujmu na strane poškodených subjektov v
súvislosti s čím odvolateľ zdôraznil, že účastník civilného procesu nemá žiadnu povinnosť predkladať
„paragrafy a odkazy na platné právo či judikatúru“, úlohou žalobcu je predniesť dej a požiadavky a čo
najúplnejšie objasniť skutkový stav veci. Následné právne vyhodnotenie je už len a len v kompetencii

konajúceho súdu. V súčasnosti pritom vidí, že subjekt, poškodený extrémnymi prieťahmi v súdnom
konaní, môže pred súdom hovoriť čokoľvek - žiadna situácia nebude vyhodnotená ako odsúdenia hodný
nesprávny úradný postup štátu / verejnej moci / justície. Podľa odvolateľa právo na náhradu škody
spôsobenejnesprávnymúradnýmpostupom(vrátaneprávanavyplatenienemajetkovejujmy)jeústavne
zaručeným základným právom. Súdy pritom ignorujú skutočnosť, že podľa čl. 36 ods. 3 Listiny a čl.

46 ods. 3 Ústavy SR má každý právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.
Nárok na náhradu škody je ústavne zaručeným základným právom, preto sa v tomto kontexte nemôže
zdržať prejavu úžasu: že argumentáciu podľa listiny základných práv a judikatúry ESĽP skutočne
mieni konajúci súd vyhlásiť za nerozhodujúcu (bod 22 str. 12 odôvodnenia napadnutého rozsudku).
Súdy ignorujú i záväzný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že zmysluprávnej úpravy

zodpovednosti štátu za škodu odpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či
nezákonným zásahom štátu bola odčinená, k tomu odvolateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4MCdo 15/2009. V tejto súvislosti odkazuje aj na čl. 2 Civilného sporového poriadku ako i na
rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva v kauze Mráz and others versus Slovenská republika resp.
Borovská a Forrai versus Slovenská republika, kde súd poukazuje najmä na zásadné a dlhotrvajúce

rozpory v slovenskej súdnej praxi a márnu snahu sťažovateľov o využitie zjednocovacieho mechanizmu
prostredníctvom ústavnej sťažnosti. Súdy vedome a cielene ignorujú eurokonformnú požiadavku, že
v sporoch daného druhu sa vznik nemajetkovej ujmy na strane subjektu postihnutého prieťahmi v
súdnom procese prezumuje, čiže pri súdnom rozhodovaní treba vychádzať zo silnej, hoci vyvrátiteľnej
domnienky (strong bud rebuttable presumption), že neprimeraná dĺžka súdneho procesu znamená

pre účastníka morálnu ujmu a v tomto ohľade sa nevyžadujú žiadne dôkazy. V konaní pred ESĽP
sťažovateľ nemusí preukazovať ani vznik nehmotne/imateriálnej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi
neefektívnou prácou orgánu verejnej moci a touto ujmou. Súdy pritom musia poznať napríklad vhodne a
presvedčivo argumentované uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 193/2011; príčinná súvislosť
medzi prieťahmi v konaní a vznikom nemajetkovej ujmy je zrejmá zo samotnej povahy prieťahov,

preto nepotrebuje bližšie objasňovanie. Jurisdikčnú bázu v otázke domnienky, že neprimeraná dĺžka
súdneho procesu spôsobila účastníkom morálnu - nemajetkovú ujmu, tvorí mimoriadne inštruktážny
rozsudok v kauze pani Angeliny Apicella proti Taliansku, v ktorom ESĽP jasne formuloval pevnú,
hoci vyvrátiteľnú domnienku, že neprimeraná dĺžka konania spôsobuje morálnu ujmu. Vnútroštátnysúd samozrejme musí svoje rozhodnutie o satisfakcii podložiť dostatočným odôvodnením. Slovenská
republika sa dokonca „nanominovala“ do spomenutého procesu ako vedľajší účastník. Všeobecný
slovenský súd, ktorý má právomoc vo veci konať, má posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie

skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa dôkaz zabezpečí (nález ÚS SR sp. zn. IV.ÚS
100/2014, uznesenie ÚS SR sp. zn. III.ÚS 386/2012). Integrálnou súčasťou zisťovania skutkového
stavu a hodnotenia dôkazov je aj otázka posudzovania dôkazného bremena. Nejde však o právne
posudzovanie veci, ktorým treba rozumieť hmotnoprávne posúdenie kauzy, tu odvolateľ poukazuje na
nález ÚS SR sp. zn. II.ÚS 400/09 ako i na uznesenie I.ÚS 52/2003 a zároveň zdôrazňuje, že slovenský

zákonodarca už implementoval do nového Civilného sporového poriadku (čl. 3 a čl. 4), to čo bráni takej
desinterpretácii práva, akú v napadnutom rozsudku predviedol súd. Slovenské súdy „dobromyseľne“
neuznávajú opísanú silnú, hoci vyvrátiteľnú domnienku o tom, že neprimeraná dĺžka súdneho procesu
znamená pre účastníka morálnu ujmu a že v tomto ohľade sa nevyžadujú žiadne dôkazy. Podľa
odvolateľa ďalej ak sa v konaní pred všeobecnými súdmi ukázala potreba výkladu komunitárneho
práva, pretože pertraktovaná otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná,

ale všeobecný súd tak neurobil, došlo k porušeniu základného práva účastníka súdneho konania
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR - uznesenie sp. zn. III.ÚS 388/2010. Pripúšťa,
že do účinnosti Civilného sporového poriadku mohla byť na pôde slovenských všeobecných súdov
vedená debata o relevancii a konzekvencii spomenutej silnej, hoci vyvrátiteľnej domnienke (zavedenej
z pozície ESĽP), že neprimeraná dĺžka súdneho procesu znamená pre účastníka morálnu ujmu a že

v tomto ohľade sa nevyžadujú žiadne dôkazy. Čl. 3 Civilného sporového poriadku definitívne odstránil
akékoľvek pochybnosti: každé ustanovenie Civilného sporového poriadku je potrebné vykladať v súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. V legitímnom záujme preto predkladá návrh, aby
súd predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku: Je v justičnej praxi Slovenskej
republiky prípustné - v podmienkach platného znenia ZoZVM a CSP - aby všeobecné súdy eliminovali

judikatúru ESĽP? Konkrétne judikát ESĽP (Angelina Apicella proti Taliansku/Application no. 64890/01) o
silnej, hoci vyvrátiteľnej domnienke (strong but rebuttable prezumption), že neprimeraná dĺžka súdneho
procesu (procesu poznamenaného až extrémnymi prieťahmi - preukázateľne podľa konkrétneho nálezu
ÚS SR) pre účastníka morálnu ujmu a že v tomto ohľade sa nevyžadujú žiadne dôkazy. Na tomto
mieste je treba zdôrazniť, že celkový postoj slovenskej justície a štátu / MS SR nesie badateľný znak:

Ide o snahu žalobcov unaviť, ba až odradiť. Činnosť ESĽP, ktorý dlhé roky a opakovane odsudzuje
Slovenskú republiku k výplate satisfakcií za súdne prieťahy je zjavne z pozície Slovenskej republiky
chápaná ako „prijateľné zlo“. Postoj slovenských všeobecných súdov MS SR vyvoláva dojem, že ide
o vplyv štátu / výkonnej moci do nezávislosti súdnictva, pričom dňa 8.3.2012 bola na 1136. zasadnutí
VDM RE v Štrasburgu prijatá záverečná rezolúcia k rozsudku ECHR týkajúcich sa neprimeranej dĺžky

občianskoprávnych konaní. Snahou bol tlak na národné vlády, aby boli na vnútroštátnej úrovni prijaté
účinné všeobecné opatrenia. V podmienkach Slovenska však vidno, že sa reálne nedeje nič. Viac menej
všetkým sťažnostiam slovenských občanov na prieťahy v súdnych konaniach by sa pritom dalo predísť
konaním pred slovenskými súdmi. V tejto súvislosti odvolateľ odkázal na viaceré nálezy Ústavného
súdu ČR: sp. zn. III.ÚS 197/2015, II.ÚS 71/1999 ako aj na rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 3056/2009.

Odvolateľ zdôraznil ignoráciu imperatívu čl. 3 Civilného sporového poriadku s tým, že riešene jeho
situácie má svoje jadro v rovine interpretácie toho, čo je procesne ťažiskové. Kým hmotnoprávna situácia
je jasná, prvoinštančný súd sa zameral na to, že súdu nepreukázal ako trpel. Súd údajne nepresvedčil
o tom, že by vyše 10-ročný súdny spor mohol mať na neho ako účastníka procesu akýkoľvek negatívny
dopad. Takto chápané dôkazné bremeno na jeho pleciach by vyhľadalo tú myšlienku, ktorú sleduje ESĽP

pri svojich rozhodnutiach o práve podľa čl. 36 ods. 3 citovanej listiny. Treba si uvedomiť, že otázka koho,
v akom smere a akou váhou zaťažuje dôkazné bremeno, je rýdzou otázkou civilistickej procesualistiky.
Preto treba špeciálne vnímať slovenským zákonodarcom aktuálne prijatú sentenciu čl. 3 Civilného
sporového poriadku o nutnosti nájsť čo najspravodlivejší modus pre usporiadanie záležitostí, dokonca
až podľa vrcholných pravidiel medzinárodných konvencií, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Súdy si pritom akosi neuvedomujú, že pojmy škoda a nemajetková ujma sa v právnej praxi judikatúry
používajú voluntaristicky. To ale samozrejme žiadnym spôsobom nie je prínosné pre zabezpečenie
súdnej ochrany a spravodlivého súdneho procesu. Súdy podliehajú aj účelovej konštrukcii žalovanej
Slovenskej republiky, že v konaniach poznamenaných až extrémnymi prieťahmi treba v neprospech
žalobcov hľadať a nájsť zrnká časov súdnej aktivity. Súdy - tak ako v danom prípade i konajúci súd,

teda očividne a vedome konajú proti zmyslu čl. 36 ods. 3 Listiny, čl. 47 a nasl. Charty základných práv
Európskej únie a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Súdy tolerujú žalovaného, resp. si ho osvojujú, že proti
nárokom poškodených subjektov uplatneným voči štátu / justícii možno zarátavať Ústavným súdom SR
poškodenýmosobámužvyplatenéfinančnézadosťučinenie.ÚstavnýmsúdomSRpoškodenýmosobámuž vyplatené zadosťučinenie (priznané podľa § 56 ods. 4 zák. č. 38/1993 Z.z.) nemožno stotožňovať s
nárokom na náhradu škody vyplývajúcu zo zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. K tomuto existuje jasné a nespochybnené uznesenie Ústavného súdu SR sp.

zn. IV.ÚS 117/2013. Rovnaký postoj opakovane zaujal aj Najvyšší súd SR. Tu odvolateľ poukazuje na
jeho uznesenie sp. zn. 2Cdo 183/2014 ako i sp. zn. 6Cdo 7/2012. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal
na bohatú českú ako aj inú zahraničnú judikatúru, ako aj na právny satisfakčný režim v iných štátoch EÚ
a následne oponoval argumentom žalovaného, ktoré si nekriticky osvojil konajúci súd, pričom žalovaný
notoricky argumentuje rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/129/2014. Pokiaľ ide o vznik

a existenciu nemajetkovej ujmy, tú počas konania tvrdí a dokázal. Nemajetkovú ujmu mu spôsobuje
neprimerane dlhé súdne konanie a tento fakt je neodškriepiteľný. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že si nemôže
uplatňovať 100,- Eur mesačne za náhradu ubytovania, lebo takéto výdavky by mu vznikli aj keby
nerušene vlastnil ominózny senecký byt, tomuto treba čeliť, keďže predmetných 100,- Eur mesačne
predstavuje paušalizované a pritom minimalizované mesačné nájomné. Týchto 100,- Eur mesačne by
mu napokon ani nepostačovalo na primerané slušné bývanie. Uplatnil si len nájomné, ktoré by musel

v inkriminovanom čase platiť, pretože do svojho bytu sa dodnes nedostal a dostať sa ani nemôže. Ak
súd prvej inštancie v konaní vidí priznanie mu náhrady priamej škody ako diskutabilné, o to viac malo
akcentovať priznanie mu nemajetkovej ujmy, žalovaný chce voči nemu argumentovať tým, že Ústavný
súd SR mu prizná primerané finančné zadosťučinenie. Ústavný súd však nerozhoduje o nárokoch na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátnych orgánov. Zadosťučinenie mu priznané

ústavným súdom nepredstavuje žiadnu formu náhrady prípadnej škody spôsobenej verejnou mocou.
Zámerom zákonodarcu bolo v rámci rozhodovania Ústavného súdu SR istým spôsobom zmierniť ujmy
na strane sťažovateľa, nie však kompenzovať, prípadne vzniknuté škody (rozhodnutie sp. zn. II.ÚS
51/2003). Priznanie finančného zadosťučinenia osobe poškodenej prieťahmi v súdom konaní nie je a
nemôže byť dôvodom pre zamietnutie žaloby podanej podľa noriem Zákona o zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ak chce žalovaný tvrdiť, že škodu si spôsobil sám tým, že
si zobral úver, tak ide o argumentáciu absurdnú. Náklady spojené s predbežným prerokovaní v tejto
rovine nie je dôvod spochybňovať, tvrdí, že náklady na povinné predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody so žalovaným predstavujú majetkový úbytok na jeho strane a ako také patria k zložkám
uplatniteľnej škody. Vzhľadom na prednesenú argumentáciu odôvodňuje odvolanie proti napadnutému

rozsudku s poukazom na § 365 ods. 1 písm. f) CSP, ktorý pamätá na situáciu, keď súd pochybil pri
zistení skutkového stavu veci. Súd v danom prípade ignoroval skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
vyplynuli. Odvolanie odôvodňuje aj s poukazom na § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku,
keď rozhodnutiu chýba úplné právne posúdenie, resp. vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

10. Ďalším podaním zo dňa 24.10.2016 žalobca doručil prvoinštančnému súdu dňa 27.10.2016 (inak
už po uplynutí lehoty na podanie odvolania) doplnenie odvolania v ktorom zdôraznil, že zdĺhavosť
konania predlžuje stav právnej neistoty dotknutého účastníka konania pred všeobecným súdom do tej
miery, že sa jeho právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym a teda ohrozuje ho vo svojej podstate k
vytvoreniu ústavnoprávne požadovaného stavu právnej istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím

súdu alebo iného štátneho orgánu - II.ÚS 26/1995, III.ÚS 87/2002, III.ÚS 127/2003. S tým korešponduje
sentencia Ústavného súdu SR (obsiahnutá v rozhodnutí I.ÚS 344/2006), keď za konanie (postup súdu)
odstraňujúci právnu neistotu účastníka konania, považuje sa len taká činnosť všeobecného súdu,
ktorá reálne a verifikovateľne smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci. Psychológia ako veda a
v jej rámci teória o rozhodovaní sa zaoberajú najmä rozhodovaním pri nejasnej budúcnosti, teda v

situáciách,kedyneviemesistotou,akývýsledoknastane,činamizvolenáakciapovedieskutočnektomu
najlepšiemu dôsledku. Táto neurčitosť vo vzťahu k budúcnosti má viaceré pomenovania. Najčastejšie
používanými sú neistota, riziko, či pravdepodobnosť. Rozlišovanie neistoty a rizika má v praktickom
živote - osobitne s pohľadom na súdne procesy - veľmi odlišné konzekvencie. Riziko výhry/prehry v
spore vieme kalkulovať a dobrovoľne vziať na seba neistotu v činnosti súdu, čo vedie k vzniku stavov

stresu, hnevu, depresii, úzkosti a podobne. Takto platné právo fixuje, že predlžovanie stavu právnej
neistoty dotknutého účastníka konania pred všeobecným súdom je apriori neprípustné a musí mať
satisfakčné konzekvencie pre dotknutého účastníka a postihové konzekvencie pre tie osoby, ktoré v
justičnom systéme taký neprípustný, nespravodlivý a netolerovateľný stav vytvorili. Záver o tom, že
účastník neuniesol dôkazné bremeno možno urobiť len až vtedy, ak zhodnotenie dôkazov, ktoré boli

za konania vykonané, neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia účastníka, ani o tom,
že by bolo nepravdivé (rozsudok NS SR sp. zn. 2Obo 17/2009). Javí sa, že diametrálnym rozdielom v
jeho postoji a žalovaného je nechať, či nevôľa akceptovať zo strany ESĽP prijatú silnú, hoci vyvrátiteľnú
domnienku, že neprimeraná dĺžka súdneho procesu znamená pre účastníka morálnu ujmu a že v tomtoohľade sa nevyžadujú žiadne dôkazy zo strany žalobcu. Slovenské všeobecné súdy však musia poznať
čl. 3 Civilného sporového poriadku s jeho kategorickým imperatívom rešpektovanie judikatúry ESĽP.
Zaistenie úplného uplatnenia práva Spoločenstva môže ísť tak ďaleko, že sa od vnútroštátneho sudcu

vyžaduje, aby v prípade potreby nepoužil vnútroštátne pravidlo, ktoré by takejto účinnosti bránilo. Je na
vnútroštátnom súde, aby v rámci svojej právomoci zabezpečil osobám podliehajúcim jeho právomoci
právnu ochranu, ktorá im vyplýva z práva Spoločenstva a zabezpečil plnú účinnosť tohto práva aj tým,
že nebude aplikovať žiadne ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by s ním mohlo byť v rozpore.

11. Následným podaním zo dňa 7.11.2016, doručeným súdu prvej inštancie dňa 14.11.2016 žalobca
ešte ďalej rozvinul potrebu dodržať záväznosť silnej, hoci vyvratiteľnej domnienke, že neprimeraná
dĺžka súdneho procesu znamená pre účastníka morálnu ujmu a v tomto smere sa nevyžaduje žiadne
dokazovanie.

12. Podaním zo dňa 18.11.2016, ktoré žalobca doručil súdu prvej inštancie dňa 28.11.2016 komplexne

zhrnul svoju znalosť judikatúry ESĽP o prieťahoch v súdnom konaniach slovenských všeobecných
súdov, ktorá má napomôcť rozhodnúť v danej prejednávanej veci.

13. Dňa 10.4.2017 žalobca doručil prvoinštančnému súdu podanie, ktorým žiadal súd, aby si ešte raz a
pozorne prečítal pripojenú analýzu otázky eurokonformného výkladu zákona č. 514/2003 Z.z. a vysvetlil

prečo predkladá a to dokonca opakovane tangovaný text. Zároveň zdôraznil, že Ústavný súd SR v
rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 666/2016 judikoval prednosť práva EÚ a vôľu úniového zákonodarcu, podľa
ktorého tradičné chápanie konkrétneho právneho inštitútu musí ustúpiť európskemu právnemu pohľadu.

14. Žalovaný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcu nepredložil písomné vyjadrenie.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané

odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady
týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým
stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP),

postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je možné
priznať čiastočný úspech, v dôsledku čoho boli splnené podmienky, aby bol napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie čiastočne zmenený a žalobe bolo čiastočne vyhovené.

16. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným uplatnenou odvolacou argumentáciou
žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým a právnym záverom
odôvodňujúcim zamietnutie žaloby, ktorou sa žalobca od žalovaného domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy v celkovej výške 16.100,- Eur a náhrady nákladov spojených s predbežným

prerokovaním nároku vo výške 394,05 Eur.

17. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa domáha od žalovaného uplatnenej pohľadávky s
odôvodnením, že od mája 2006 vedie na Okresnom súde v Trnave spor o absolútnu neplatnosť zmluvy
o úvere a súvzťažnej zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k bytu, ktorý spor doposiaľ nebol

právoplatne rozhodnutý, čo spôsobilo celkovú ústavne neakceptovateľnú extrémnu dĺžku procesu s
konštatovanými prieťahmi Ústavným súdom SR Nálezom sp. zn. III. ÚS 158/2014 zo dňa 1.10.2014, čím
potom bola splnená podmienka podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenúprivýkoneverejnejmocinauplatneniežiadanýchnárokov(zodpovednosťštátuzanesprávny
úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v konaní - pozn. odvolacieho súdu). Žalobu a vznik

priamej škody ako i nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil v podstate tým, že mimoriadne dlhý čas
spomenutéhosúdnehosporu-odpodaniažalobyprešloužviacakodeväťrokov,viedolnajmäktomu,že
za uvedenú dobu nemôže disponovať so svojím bytom, svojím obydlím, nemôže v byte bývať, nemôže
konzumovať zo svojho vlastníctva ani primerané výhody, prakticky už viac ako päť rokov (keď slušneodrátava tri roky „prípustného'' trvania občiansko-právneho sporu podobného charakteru) nemôže pre
nesprávny úradný postup verejnej moci (konkrétne Okresného súdu v Trnave) usporiadane bývať. To
všetko pre nesprávny úradný postup verejnej moci (Okresného súdu v Trnave), žije v trvalom nepokoji a

napätí; situácia, ktorú de facto svojou pasivitou Okresný súd v Trnave stupňuje, je hrubým zásahom do
jeho práva na dôstojný život. Ako takmer šesťdesiatročného človeka ho situácia tak masívne iritovala, že
má vážne zdravotné, psychosomatické problémy; zdravotne i sociálne sa tak dekompenzoval, že musel
vyhľadať lekárske ošetrenie, musel byť dokonca opakovane hospitalizovaný, svoje bývanie musí riešiť
náhradným spôsobom, čo je nevyhovujúci a neprípustný stav. Podľa žalobcu Okresný súd v Trnave

tak dlhoročne reálne anuluje jeho ústavou garantované práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces,
ako aj právo vlastniť a užívať svoj majetok (jediné obydlie). Škoda - priama škoda mu vznikla vo výške
6.600,- Eur a jej čiastka je počítaná ako náklady na zabezpečenie náhradného ubytovania vo výške
100,- Eur mesačne za čas od 5/2009 do 11/2014, t.j. 66 mesiacov x 100,- Eur. Nemajetková ujma je
počítaná ako ekvivalent 5 úplných rokov neefektívnej činnosti Okresného súdu Trnava po á 1.500,- Eur
+ 2.000,- Eur, t.j. 9.500,- Eur. Celkovo si tak žalobca uvedené nároky uplatňuje vo výške 16.100,- Eur a to

v intenciách príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Žalobca žiada priznať tiež náhradu nákladov vo výške 394,05 Eur z titulu nákladov
spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody.

18. Žalovaný sa bráni tým, že žalobca nepredložil jediný relevantný dôkaz o tom, že mu priama

škoda vznikla. Absolútne neodôvodnil z akého titulu si uplatňuje náhradu priamej škody vo výške 100,-
Eur mesačne, do uplatňovaného nároku započítava aj obdobie, počas ktorého ani nemohli vzniknúť
namietané prieťahy na Okresnom súde Trnava z dôvodu a s odkazom na chronológiu súdneho sporu.
K žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujme žalovaný uviedol, že žalobca opomína skutočnosť, že
inštitút primeraného finančného zadosťučinenia podľa článku 127 ods. 3 Ústavy SR a inštitút náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nie sú voľne zameniteľné inštitúty,
a to predovšetkým z pohľadu podmienok ustanovených pre ich priznanie. V prípade nároku podľa
ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. musí byť preukázaná 1/ ujma, 2/ skutočnosť, že
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a 3/ skutočnosť, že ujmu
nie je možné uspokojiť (odstrániť) inak. Zároveň súd je povinný prihliadať pri určení výšky nemajetkovej

ujmyajnaurčitékritéria(§17aods.3a4zákonač.514/2003Z.z.).Žalobcavosvojejžalobepoukázalna
judikatúru, ktorá nie je v tomto prejednávanom prípade aplikovateľná, pretože si ju zamenil s judikatúrou
vzťahujúcou sa na primerané finančné zadosťučinenie podľa článku 127 ods. 3 Ústavy SR. V konaní
o nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je žalobca zaťažený dôkazným bremenom ohľadom vzniku
a rozsahu nemajetkovej ujmy, pričom musí preukázať konkrétny negatívny vplyv nemajetkovej ujmy

vo svojej osobnostnej sfére. Je povinnosťou žalobcu uviesť a vysvetliť všetky rozhodné skutočnosti
odôvodňujúce správnosť jeho tvrdenia o vzniku nemajetkovej ujmy, čo sa však nestalo. Nárok na
priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu alebo
nezákonnému rozhodnutiu verejnej moci, nevzniká automaticky. Ďalej žalobca musí uniesť jednak
bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno; žalobca uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

odôvodňuje vznikom morálnej ujmy, ktorú však nešpecifikuje ani žiadnym spôsobom nepreukazuje.
V odôvodnení žaloby taktiež absentuje odôvodnenie priamej bezprostrednej súvislosti požadovanej
priamej škody a nemajetkovej ujmy s namietaným nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ ide o nárok
na náhradu nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 394,05 Eur žalovaný poukázal na § 18 ods. 3 posledná veta zákona č. 514/2003 Z.z., podľa

ktorého súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred
príslušným orgánom. Nárok uplatnený žalobcom je v tejto časti vylúčený priamo zákonom, nemožno ho
považovať za opodstatnený, a to aj napriek tomu, ak by táto škoda v skutočnosti vznikla.

19. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam,

ktoré preberá i odvolací súd, že v konaní bola nesporná a napokon i preukázaná existencia nesprávneho
úradného postupu orgánu verejnej moci (§ 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.) spočívajúceho v
zbytočných prieťahoch v súdnom konaní vedenom žalobcom na Okresnom súde v Trnave pod sp. zn.
37C/247/2009, pôvodne pod sp. zn. 37C/57/2006 (stále ide o to isté konanie, bez ohľadu na zmenu
spisovej značky a ako celok bolo i posudzované Ústavným súdom SR v rámci prejednávania sťažnosti

žalobcu, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), vychádzajúc z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu zo dňa 1.10.2014, sp. zn. III. ÚS
158/2014, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo základné právo žalobcuna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Existencia tohto nesprávneho úradného postupu sama
osebe stačí ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci. V čase odvolacieho konania nebolo pritom sporným, že všetky ostatné podmienky

uplatnenia nároku na náhradu danej škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. boli splnené; právo na
náhradu škody si uplatnil účastník konania, ktorému mala vzniknúť škoda a to po predchádzajúcom
predbežnom prerokovaní v súlade so zákonom, pri ktorom príslušný orgán nárok žalobcu neuspokojil.

20. V súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy SR každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym úradným
postupom. Uvedené ustanovenie posilňuje § 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého
každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného orgánu, či
orgánu verejnej správy, alebo nesprávny úradný postup. Úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci je podrobnejšie upravená v zákone č. 514/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
dňom 1.7.2004.

21. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

22. Podľa ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

23. Podľa ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.

24. Podľa ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku

2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.

25. Pre vznik nároku na náhradu škody treba tvrdiť, ale najmä preukázať existenciu základných
predpokladov vzniku zodpovednosti, samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť nezakladá.

Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: 1/ subjekt (orgán štátu), 2/ predmet
(nezákonným rozhodnutím porušený právny vzťah), 3/ správanie subjektu (jeho rozhodnutie), 4/
výsledok spočívajúci v škode, 5/ príčinná súvislosť medzi správaním (rozhodnutím) a výsledkom
(škodou), 6/ protiprávnosť - nezákonnosť. Pre vznik zodpovednosti musia byť splnené všetky zákonom
vyžadované podmienky. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci u

fyzickej osoby je reparácia úzkosti, duševného stresu a neistoty.

26. Pokiaľ ide o škodu je potrebné vychádzať z definície skutočnej škody, ktorá je ako kategória
občianskeho práva chápaná ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne
vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi. Skutočná škoda je potom zmenšenie majetku

poškodeného; predstavuje vlastne majetkové hodnoty potrebné k uvedeniu do predchádzajúceho stavu;
poprípade k vyváženiu dôsledkov plynúcich z toho, že nedošlo k uvedeniu do predchádzajúceho stavu.

27. Okolnosť, že žalobca v súdnom konaní pre prieťahy súdu nedosiahol požadované vydanie súdneho
rozhodnutia vôbec alebo aspoň v primeranej dobe, je nepriaznivým dôsledkom nesprávneho úradného

postupu. Samo o sebe však škodu nepredstavuje; o majetkovú ujmu, ktorá je odškodniteľná pôjde vtedy,
ak malo nevydanie rozhodnutia preukazateľne dopad do majetkovej sféry žalobcu.28. Ujma žalobcu spočívajúca v strate možnosti vlastniť a užívať svoju nehnuteľnosť môže byť
skutočnou škodou, pokiaľ žalobca v rozhodnom období reálne (skutočne) vynaložil náklady na prenájom
porovnateľnej (náhradnej) nehnuteľnosti, čím by tak došlo k zmenšeniu jeho majetku. Žalobca žiada

náhradu nákladov na zabezpečenie náhradného ubytovania vo výške 100,- Eur mesačne za čas od
5/2009 do 11/2014, v celkovej výške 6.600,- Eur, a to ako paušalizované, minimalizované mesačné
nájomné bez jeho bližšej konkretizácie a preukázania vynaloženia týchto nákladov. Pritom takto
žalobcom len tvrdené náklady, ktoré mal vynaložiť, resp. by (hypoteticky) vynaložil na prenájom
nehnuteľnosti na bývanie, bez toho, aby ich v skutočnosti aj vynaložil, za skutočnú škodu považovať

nemožno a pokiaľ žalobcovi tieto náklady (minimálne do žiadanej sumy) skutočne vznikli, bolo jeho
dôkaznou povinnosťou tieto náklady v spore preukázať, inak súd nemohol uzavrieť, že majetok žalobcu
sa o takto vynaložené náklady znížil. Preto záver súdu prvej inštancie, vedúci k zamietnutiu žaloby v
tejto časti (o zaplatenie sumy 6.600,- Eur ako „priamej škody“) pre neunesenie dôkazného bremena o
jej vzniku, je správny.

29. Priznanie náhrady nemateriálnej ujmy zákon podmieňuje i tým, že kvalifikovaná ujma na
osobnostných právach skutočne nastala a je so zásahom spojená, nie iba ako možný (do úvahy
prichádzajúci) následok, ale ako reálny a výsledkami dokazovania preukázaný dôsledok negatívneho
pôsobenia zásahu na osobnosť fyzickej osoby. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej ako
majetkovej sféry poškodeného a môže tak predstavovať rôzne negatívne zásahy do osobnostnej

integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný
život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. Odvolací súd pritom považuje za potrebné
zdôrazniť, že samotný nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci môže spôsobiť poškodenému
nemateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania
si jej peňažnej náhrady, existenciu tejto nemateriálnej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to,

že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným účinným a efektívnym prostriedkom
na vyváženie, či zmiernenie vzniknutej ujmy. Hoci v dôsledku preukázaného nesprávneho úradného
postupu orgánu verejnej moci možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného predpokladať, je
už predmetom ďalšieho dokazovania posúdenie, či ide o ujmu nepatrnú, alebo značnú, kedy je na
poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii relevantných skutočností, o intenzite a hĺbke zásahu a

významnom ovplyvnení jeho životnej situácie, v konaní hodnoverne preukázal.

30. Nemajetková ujma predstavujúca zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, nie je spojená
so zmenšením majetku, či jeho nezvýšením (hoci bolo predpokladané) a nárok na jej odškodnenie je
celkom nezávislý na tom, či vznikne škoda, treba poukázať na to, že pokiaľ nepriaznivé pôsobenie

nesprávneho výkonu verejnej moci zasiahne osobnostnú integritu poškodeného natoľko, že nastane
diagnostikované poškodenie zdravia (predovšetkým v psychickej sfére), s ktorým § 444 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka spája bodovo oceniteľnú a peniazmi vyčísliteľnú náhradu za bolesť, či sťaženie
spoločenského uplatnenia, pôjde o náhradu škody. Ostatné dopady do osobnostnej sféry je treba
podriadiť pod nemateriálnu ujmu, či už pôjde o zdravotné dopady nedosahujúce úroveň predpisom

stanovenej diagnózy, o účinky stresu a neistoty, o zásahy doterajšieho spôsobu života, o narušenie
rodinných väzieb, či o poškodenie cti, dobrého mena a povesti. Tu sa nepochybne nemateriálna ujma
prekrýva so zásahom do hodnôt, ktoré sú inak chránené najmä prostredníctvom úpravy na ochranu
osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

31.Peňažnákompenzáciavzmyslecit.§17ods.2a3zákonač.514/2003Z.z.,jevzásadnesubsidiárna
a nastupuje vtedy, keď nemožno vzniknutú nemajetkovú ujmu nahradiť inak, pričom dostačujúcim
prostriedkom nápravy sa nejaví púhe konštatovanie porušenia práva. Pretože zákon iné prostriedky
nápravy nevymedzuje, nie je vylúčené ani ospravedlnenie orgánu štátu, za ujmu vyvolanú výkonom
verejnej moci. O odškodnenie nemajetkovej ujmy formou konštatovania porušenia práva je možné

uvažovať len vo výnimočných prípadoch, kedy je ujma spôsobená poškodenému zanedbateľná, čo však
vzhľadom na uvádzané ďalej nie je daný prípad.

32. Žalobca v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci je povinný
v žalobe vysvetliť motiváciu k uplatňovaniu nároku a vyložiť v dôsledku čoho mu bola tvrdená a

identifikovaná nemajetková ujma spôsobená. Vysvetlením následku (ujmy) a javových súvislostí jeho
príčiny žalobca naplňuje svoju povinnosť tvrdiť príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom nemajetkovej ujmy.33. Nemajetková ujma je pritom spočívajúca i v stave neistoty ohľadne výsledku konania (samozrejme
okrem iného), kde ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sa preukazuje obtiažne a preto sa
v určitom základnom rozsahu predpokladajú. Žalobca preto nemusí preukazovať psychologickými, či

psychiatrickými posudkami, že u neho došlo k psychickej ujme. Také dôkazné prostriedky by ale mal
navrhnúť v prípade, že tvrdí ujmu závažnejšieho rozsahu, teda, že by tvrdil niečo, čo nebýva obvyklým
následkom, a je teda treba, aby existencia tvrdeného následku, ako i príčinná súvislosť medzi týmto
následkom a porušením práva boli nesporne preukázané.

34. Uvedený záver podporne vychádza aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ESĽP),
na ktorú judikatúru zoširoka poukázal aj odvolateľ, ktorá judikatúra vychádza zo „silnej, ale vyvratiteľnej
domnienky“, že neprimeraná dĺžka konania znamená pre sťažovateľa morálnu ujmu a žiadne dôkazy
v tomto ohľade v zásade nevyžaduje (odvolateľom opakovane zdôrazňované rozhodnutie Apicella
proti Taliansku, ods. 93, pozri i Kmec proti ČR, 2006, s. 12 a nasl.), pretože ujma vznikla samotným
porušením práva. Popretie tvrdenia o nemajetkovej ujme vo všeobecnom zmysle, ktorá vznikla v

dôsledku neprimeranej dĺžke konania je na žalovanom škodcovi, ktorý má na svoju obranu a vo svojom
záujme uviesť skutočnosti vylučujúce pravdivosť tvrdenia takto škodlivého predpokladu. Uvedené ale
platí len pre stav neistoty žalobcu ako strany sporu, ktorý trvá neprimerane dlho. Ak ujma spočíva v inom
následku, nie je dôvod, aby sa plne neuplatnili procesné povinnosti a bremena vrátane toho dôkazného.

35. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

36. Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta zák. č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, Každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

37. Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a

nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

38. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou

zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

39. Podľa čl. 3 Základných princípov CSP každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento
zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom
na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. (ods. 1) Výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho
slovách a vetách jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich
účelu a zmyslu podľa odseku 1. (ods. 2)

40. Vzhľadom na to, že jednoznačným motívom prijatím zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov bola tiež snaha predchádzať
sťažnostiam proti Slovenskej republike na ESĽP (pozri dôvodovú správu zákona), podľa odvolacieho
súdu je celkom logické pri rozhodovaní na národnej úrovni hľadať východiská i v rozhodovacej praxi
tohto európskeho súdneho orgánu (k čomu napokon nabáda zákonodarca i cez cit. čl. 3 CSP) a to

nielen pokiaľ ide o uznanie vyvratiteľnej domnienky uvedenej v ods. 34 tohto odôvodnenia, výlučne
však len vo vzťahu k stavu neistoty ohľadne výsledku súdneho konania s konštatovanými prieťahmi
zakladajúcimi neprimeranosť dĺžky súdneho konania, ale i vo vzťahu jej odškodňovania. Judikatúra
ESĽP je pritom konštantná v tom, že pripúšťa, že účinným prostriedkom nápravy neprimeranej dĺžky
konania je i taká náhrada, ktorá je poskytnutá podľa práva členského štátu, ktorá nedosahuje sumy,

ku ktorým by dospel ESĽP, teda že môže byť aj nižšia a to predovšetkým s prihliadnutím k hladine
životnej úrovne v jednotlivých členských štátoch (tiež rozhodnutie Apicella proti Taliansku). Podľa ESĽP
je základným východiskom celková dĺžka neprimerane dlhého konania, nie len obdobie jednotlivých
prieťahov,čičasovýrozdielmedzidĺžkouneprimeranouariadnou.Početrokovkonaniasanásobíročnoučiastkou, ktorú je možné modifikovať smerom hore alebo dole podľa intenzity naplnenie i prípadných
ďalších kritérií, podľa odvolacieho súdu práve tých, ktoré sú uvedené v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003.

41. Zhrnúc vyššie uvedené teoretické východiská, ako i zatiaľ konštantnú súdnu judikatúru vrátene tej
európskej, je zrejmé, že povinnosťou žalobcu domáhajúceho sa náhrady priamej materiálnej škody a
tiež imateriálnej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená pri výkone verejnej moci bolo nielen tvrdiť, ale
prostriedkami procesného útoku preukázať vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach jeho
života, ale i to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným účinným a efektívnym

prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie tejto ujmy, čo ale v danom prípade vzhľadom na charakter
posudzovaného konania, týkajúceho sa ústavou zaručeného práva na obydlie a práva vlastniť majetok,
by nepostačujúcim skutočne i bolo, s výnimkou nemajetkovej ujmy spočívajúcej v stave neistoty
ohľadne výsledku konania, ktorá sa v základnom rozsahu predpokladá. Neunesenie bremena tvrdenia a
dôkazného bremena v súdnom konaní má potom za následok neúspechu žalobcu a zamietnutie žaloby.

42. V zmysle procesného ust. § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenie, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. V zmysle nadväzujúceho ust. §
150 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
týkajúce sa sporu (ods. 1). Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany

požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia (ods. 2). Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré
protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Podľa ods. 2 ak strana poprie skutkové
tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových
okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

43. Dokazovanie, ako zákonom upravený postup súdu aj účastníkov konania, na základe ktorého súd
získava pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, je upravené v ustanoveniach štvrtej hlavy
CSP. V zmysle § 185 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd môže aj bez
návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy
nasvedčujú tomu, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu

nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 2). Súd aj bez návrhu môže vykonať dôkazy na
zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné a na zistenie
cudzieho práva (ods. 3).

44. V zmysle § 182 CSP, ak súd pojednávanie neodročí, pred jeho skončením vyzve strany, aby zhrnuli

svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Ak po vyjadrení strán súd nepovažuje
za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.

45. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinností tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanie týchto tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny

pomer strán. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré
musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o náhradu škody spôsobenú
orgánom verejnej moci v podobe náhrady materiálnej škody a nemajetkovej ujmy má žalobca bremeno
tvrdenia v tom, že žalovaný mu spôsobil škodu a zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah
bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj

preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno
preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa domáha náhrady majetkovej,
ako i nemajetkovej ujmy (okrem nemajetkovej ujmy spočívajúcej v stave neistoty ohľadne výsledku
konania), musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že škoda mu skutočne vznikla, a
že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom

prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Len ak sú tieto skutočnosti nesporne preukázané,
súd môže skonštatovať, že žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu, a vyvodiť
z toho jeho úspech v konaní. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie
tvrdení dôkazy, musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.

46. Ako bolo uvedené vyššie, žalobca v podanej žalobe, rovnako v priebehu prvoinštančného konania,
ako i v písomných podaniach v odvolacom konaní tvrdil, že predmetný nesprávny úradný postup orgánu
verejnej moci (Okresného súdu v Trnave) mu spôsobil priamu škodu a tiež nemajetkovú ujmu tým,
že prakticky už viac ako päť rokov (keď slušne odrátava tri roky „prípustného'' trvania občiansko-právneho sporu podobného charakteru) nemôže pre nesprávny úradný postup Okresného súdu v
Trnave usporiadane bývať, svoje bývanie musí riešiť náhradným spôsobom, čo je nevyhovujúci a
neprípustný stav, ako takmer šesťdesiatročného človeka ho situácia tak masívne iritovala, že má vážne

zdravotné, psychosomatické problémy, zdravotne i sociálne sa tak dekompenzoval, že musel vyhľadať
lekárske ošetrenie, musel byť dokonca opakovane hospitalizovaný. Na preukázanie týchto svojich
tvrdení neoznačil a nepredložil žiaden dôkaz. Na pojednávaní dňa 6.9.2016, ktorého sa zúčastnil len
právny zástupca žalobcu tento predniesol žalobný návrh prevažne odkazom na žalobu a ďalšie písomné
podania, s tým, že výslovne nenavrhoval doplnenie dokazovania, po následnom vypočutí právneho

zástupcu protistrany a prednesu stručných záverečných rečí strán súd uznesením vyhlásil dokazovanie
za skončené, na to vyhlásil rozsudok. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobca na preukázanie svojho
tvrdenia o vzniku priamej škody a nemajetkovej ujmy na jeho strane nenavrhol (dovtedy ani nepredložil)
jediný dôkaz, a to ani po predchádzajúcom poučení súdom ešte v zmysle § 120 Občianskeho súdneho
poriadku. V poskytnutom priestore na tzv. záverečnú reč žalobca žiaden návrh na vykonanie dôkazov
nepredostrel. Súd potom v súlade so zákonom v zmysle § 182 CSP po záverečných rečiach uznesením

vyhlásil dokazovanie za skončené. Žalobca pritom návrhy na vykonanie dôkazov na preukázanie jeho
tvrdení o priamej škode a nemateriálnej ujme na jeho strane nepredostrel ani v odvolacom konaní.

47. Nemajetkovú ujma žiadal žalobca priznať ako ekvivalent 5 úplných rokov neefektívnej činnosti
Okresného súdu Trnava a to 1.500,- Eur za každý rok a navyše ešte 2000,- Eur, spolu tak 9.500,- Eur;

48. S poukazom na uvedené je potom nevyhnutné uzavrieť, že záver súdu prvej inštancie, že žalobca
neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď v konaní nepreukázal vznik priamej škody (pozri ods. 28
predmetného odôvodnenia), ako i taký zásah do svojho súkromného či spoločenského života (tvrdené
vážne zdravotné, psychosomatické problémy s nutnosťou vyhľadať lekárske ošetrenie, dokonca byť

opakovane hospitalizovaný) a závažnosť takto uvedenej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného
postupu, následkom ktorého by žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, je správny.
Žalobca skutočne neuniesol svoje základné dôkazné bremeno, keď v konaní žiadnymi dôkazmi
nepreukázal naplnenie jedného so zákonných kumulatívnych predpokladov vzniku zodpovednosti štátu
za škodu v podobe ním iba tvrdenej materiálnej i nemateriálnej ujmy za zásah do súkromného

života, rodinného prostredia výlučne žalobcom popísaným spôsobom, ktorá mu mala byť spôsobená
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci.

49. Nesprávnym už bol ale ten postup prvoinštančného súdu, v rámci ktorého súd nechal bez
povšimnutia tvrdenia žalobcu, že nemajetková ujma mu vznikla i za stav neistoty ohľadne výsledku

konania prebiehajúceho na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 37C/247/2009 (s poukazom na dĺžku
trvania tohto súdneho konania), ktorá ujma sa predpokladá, dokazovať ju nie je potrebné, vychádzajúc
pritom z eurokonformného výkladu príslušných, na vec sa vzťahujúcich ustanovení zákona č. 514/2003
Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný.

50. Pokiaľ ide o odškodňovanie tejto nemajetkovej ujmy, ako už bolo konštatované vyššie, podľa ESĽP
je základným východiskom celková dĺžka neprimerane dlhého konania, nie len obdobie jednotlivých
prieťahov,čičasovýrozdielmedzidĺžkouneprimeranouariadnou.Početrokovkonaniasanásobíročnou
čiastkou, ktorú je možné modifikovať smerom hore alebo dole podľa intenzity naplnenia i prípadných
ďalších kritérií, ktoré ale už treba dokazovať, k čomu zo strany žalobcu už nedošlo.

51. Z rozsudku ESĽP vo veci Apicella proti Taliansku, z 10.11.2004, ods. 26 je zrejmé, že ESĽP pri určení
výšky odškodnenia za porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote (teda bez zbytočných
prieťahov) vychádza zo sumy 1.000 až 1.500 Eur za jeden rok trvania konania ako základu na určenie
celkového zadosťučinenie. Túto sumu však znižuje o 30% v prípade, keď už bolo národnými orgánmi

zistené porušenie práva sťažovateľa a ďalej ju upravuje predovšetkým v závislosti na význame predmetu
konania pre sťažovateľa, zložitosti veci prejavujúcej sa najmä v počte inštancií súdnej sústavy, v ktorých
bola vec prejednávaná a správania sa sťažovateľa, ktorým prispel k celkovej dĺžke konania. S takým
spôsobom výpočtu výšky primeraného zadosťučinenia, hoci vo všeobecnej rovine, sa stotožnil aj veľký
senát ESĽP v rozsudku v tej istej veci z 29.3.2006, ods. 66. Z rozsudku veľkého senátu ESĽP v danej

veci možno ďalej vyčítať, že ESĽP považuje za primerané, ak je vnútroštátnym orgánom priznané
poškodenému asi 45% sumy, ktorú by priznal sám.52. Podľa odvolacieho súdu sa preto javí ako primerané odškodnenie právnej neistoty žalobcu v rámci
hladiny životnej úrovne Slovenskej republiky 400,- Eur za každý žalobcom žiadaný rok neefektívnej
činnosti v právnej veci Okresného súdu Trnava vedenej pod sp. zn. 37C/247/2009, pôvodne pod sp.

zn. 37C/57/2006 (stále ide o to isté konanie, bez ohľadu na zmenu spisovej značky a ako celok
bolo predmetné súdne konanie posudzované Ústavným súdom SR v rámci prejednávania sťažnosti
žalobcu, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, preto námietka žalovaného spočívajúca v
tom, že rozhodným bola len tá časť konania, v rámci ktorej bol spor vedený pod sp. zn. 37C/247/2009

neobstojí), celkovo tak za päť rokov 2.000,- Eur. Súd pri určovaní tejto výšky súčasne vychádzal tiež
z toho, že žalobca už bol na národnej úrovni za prieťahy v predmetnom konaní odškodnený a to nie
zanedbateľnoupeňažnousumou,Ústavnýsúdpriznalžalobcovifinančnézadosťučinenievsume4.000,-
Eur, čo nemohlo byť, i napriek tomu, že ide i samostatný nárok, pri rozhodovaní v danej veci aspoň
čiastočne nezohľadnené, napokon potreba i takéhoto zohľadnenia vychádza i z rozhodovacej činnosti
ESĽP (už spomínané rozhodnutie Apicella proti Taliansku). Na druhej strane, v opačnej polohe, teda v

prospech odškodnenia, zavážil charakter daného sporu, ktorý bezprostredne súvisel so stratou obydlia
žalobcu a jeho práva vlastniť majetok nie zanedbateľnej hodnoty.

53. Predmetná suma odškodnenia mohla byť ešte ďalej modifikovaná v prospech žalobcu, avšak len
vtedy, pokiaľ by žalobca, tu už svojou procesnou aktivitou, v predmetnom spore preukázal negatívny

dopad nesprávneho úradného postupu na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije, prípadne
pracuje, na závažnosť následkov, ktoré mu tým vznikli v súkromnom živote (teda i zhoršenie jeho
zdravotného stavu a pod.), v spoločenskom uplatnení, čo síce žalobca žalobou čiastočne tvrdil, ale
následne to už nedokazoval.

54. Žalobca zároveň požadoval predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku: Či je
v justičnej praxi Slovenskej republiky prípustné - v podmienkach platného znenia ZoZVM a CSP -
aby všeobecné súdy eliminovali judikatúru ESĽP? Konkrétne judikát ESĽP (Angelina Apicella proti
Taliansku/Application no. 64890/01) o silnej, hoci vyvrátiteľnej domnienke (strong but rebuttable
prezumption), že neprimeraná dĺžka súdneho procesu (procesu poznamenaného až extrémnymi

prieťahmi - preukázateľne podľa konkrétneho nálezu ÚS SR) pre účastníka morálnu ujmu a že v tomto
ohľade sa nevyžadujú žiadne dôkazy. s ktorým návrhom sa odvolací súd vysporiadava v tom smere, že
odhliadnuc od toho, že položená otázka nie je dostatočne konkrétna, odpoveď na ňu nepriamo podáva
sám zákonodarca cez cit. čl. 3 Základných princípov CSP, ako i samotné rozhodnutie odvolacieho súdu
v danej veci.

55. Žalobca žiadal priznať i náhradu nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na
náhradu škody vo výške 394,05 Eur poukazujúc pritom na § 18 ods. 3 veta druhá zákona č. 514/2003
Z.z., ako i na rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 7/1999 z 30.3.1999.

56. Podľa § 18 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. (ods. 2) Súčasťou trov konania
sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za

zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. (ods. 3)

57. V súvislosti s uvedeným nárokom súd prvej inštancie zaujal právne stanovisko, podľa ktorého
jeho nárokovateľnosť cit. zákonné ustanovenie priamo vylučuje a poukazované rozhodnutie NS ČR

vychádzalo z naň vzťahujúcej sa odlišnej právnej úpravy. Odvolateľ odvolaciu argumentáciu vo vzťahu
k tomuto nároku založil na zopakovaní jeho zdôvodnenia podľa žaloby, s ktorým zdôvodnením sa
prvoinštančnýsúdvodôvodnenínapadnutéhorozsudkudostatočne,výstižneasprávnevysporiadal,bez
toho aby reagoval na argumentáciu prvoinštančného súdu o nedôvodnosti tohto nároku. Pokiaľ potom
žalobca nenastolil žiadnu ďalšiu argumentáciu vo svoj prospech, závery prvoinštančného súdu ničím

novým nespochybnil, odvolací súd sa nemal čím ďalším v rámci odvolania zaoberať.

58. Za zmienku stojí ešte to, že odvolateľova hneď prvá námietka spočívajúca v konštatovaní, že vec
rozhodoval miestne nepríslušný súd nebola bližšie konkretizovaná, z čoho nie je odvolaciemu súduzrejmé, v čom má spočívať namietaná miestna nepríslušnosť konajúceho súdu, keď z obsahu spisu je
zrejmé, že vec mu bola prikázaná na prejednanie a rozhodnutie na základe rozhodnutia tunajšieho súdu
č.k. 10NcC/24/2015-21 zo dňa 9.9.2015, pre vylúčenie sudcov Okresného súdu Trnava (na ktorý súd

sa žalobca žalobou obrátil) z prejedávania a rozhodovania tejto veci.

59. Odvolací súd záverom zdôrazňuje, že i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj
nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania a
samozrejme boli v odvolacom konaní včas uplatnené v zmysle § 364 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na
ďalšiu argumentáciu odvolateľa, než tú, na ktorú reagovalo odôvodnenie predmetného rozhodnutia, už

nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

60. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, ktorým súd žalobu na priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy vrátane náhrady nákladov

spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody žalobcovi (v celom rozsahu) zamietol
nerozhodolúplnevecnesprávne,pretoodvolacísúdspoužitím§388CSProzsudoksúduprvejinštancie
zmenil bez potreby dokazovania na odvolacom súde, keďže súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam, ktoré odvolací súd pri rozhodovaní už len
prebral a to tak, že žalobe žalobcu predsa len čiastočne vyhovel a to pokiaľ ide o uplatnený nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 2.000,- Eur a tým potom logicky potvrdil ostatnú napadnutú časť
zamietajúceho výroku podľa § 387 ods. 1 CSP.

61. V konaní tak bol napokon úspešnejší žalovaný, ktorého úspech predstavoval 88 % (t,j. pomer jeho
úspechu v rozsahu zamietnutia žaloby o zaplatenie sumy 14.494,05 Eur k výške celkovej uplatnenej

pohľadávke žalobcu 16.494,05 Eur) a tým neúspech 12 %, čím je potom celková úspešnosť žalobcu
rozdiel medzi jeho úspechom a neúspechom, t.j. 74 %, v ktorom rozsahu žalovanému vnikol nárok
na náhradu trov konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 a 2 CSP, keď o
výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

62. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).