Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. september 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/299/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244467
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244467.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobcu: A. L., X.. X. XX.
XXXX, L. R. XX, J., štátny občan SR, zastúpený advokátskou kanceláriou: FUTEJ & Partners s. r. o.,
so sídlom Radlinského 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená
Národnou bankou Slovenska, sídlo Imricha Karvaša 1, Bratislava, o náhradu škody vo výške 474.175,86

eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4. 3.
2014, č. k. 8C/182/2011 - 267, jednohlasne (pomerom hlasov 3 : 0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti potvrdzuje.

Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa žalobca proti žalovanej domáhal
zaplatenia sumy 474.175,86 eura s prísl. predstavujúcej náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO
DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "PDSI" alebo „družstvo“) a obchodníka s cennými
papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. (ďalej len "obchodník s CP"). Ďalej súd prvého stupňa zamietol
podanieprejudiciálnejotázkySúdnemudvoruEurópskejúnie.Žalovanejnáhradutrovkonanianepriznal.

Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1 a §
17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej
len zák. č. 514/2003 Z. z.), keď po vykonanom dokazovaní zistil, že členstvo žalobcu v PDSI zaniklo 15.
12. 2010. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 4. 2011, sp. zn. 3K 95/2010 bol na majetok
družstva ako úpadcu vyhlásený konkurz; do funkcie správcu bol ustanovený H.. H. Z. a veritelia družstva

boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu. Žalobca prihlásil
svoju pohľadávku voči družstvu vo výške žalovanej sumy, ktorá bola správcom konkurznej podstaty
v celom rozsahu popretá. Z tohto dôvodu žalobca podal incidenčnú žalobu voči správcovi konkurznej
podstaty; konanie je vedené pod sp. zn. 3Cbi/243/2011, ktoré doposiaľ nie je právoplatne skončené.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal

vznik škody. Zohľadnil pritom ustálenú súdnu judikatúru (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
4Cz 110/84) v zmysle ktorej platí, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako
aj zák. č. 514/2003 Z. z., môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až
vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom
vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto,
ak má žalobca pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech

vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný
základný predpoklad zodpovednosti štátu, a tým ani predpoklad existencie škody. Mal za to, že žalobcasa ako bývalý člen PDSI, s ktorým bol v právnom vzťahu a z ktorého mu v prípade vystúpenia
vzniklo právo na vyplatenie vyrovnávacieho podielu, musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči
družstvu, nakoľko tento subjekt je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka, resp. osoby, ktorá je mu

povinná vydať získaný prospech v podobe vyrovnávacieho podielu. Žalobca si neuplatnil pohľadávku
voči družstvu v konkurze vyhlásenom na majetok Družstva spôsobom, ktorý stanovujú právne predpisy,
čím sa nestal účastníkom konkurzného konania. Z uvedeného vyplýva, že v čase rozhodovania súdu
nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu. Súd prvého stupňa mal za to, že
toho času nie je možné ustáliť majetok úpadcu - družstva, s ktorým bol žalobca v záväzkovom

vzťahu a z ktorého majetku by mala byť uspokojená jeho pohľadávka uplatňovaná i v prebiehajúcom
konaní titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup. Skonštatoval ďalej, že žalobca nepodal
zároveň ani žalobu proti členom predstavenstva alebo kontrolnej komisie družstva v zmysle § 251 ods.
2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 Obchodného zákonníka. Bol názoru, že žalobca mal primárne uplatňovať
svoj nárok voči PDSI, resp. voči členom predstavenstva a kontrolnej komisie družstva, a až v prípade
bezúspešnosti vymoženia predmetnej pohľadávky by do úvahy prichádzalo uplatňovanie náhrady škody

voči štátu (v prípade preukázania zodpovednosti odporkyne za škodu). Z tohto dôvodu
nemohol súd prvého stupňa v rozhodnom čase ustáliť, či a najmä v akej výške vznikla žalobcovi škoda,
ktorú okolnosť mal rozhodnú aj pre plynutie premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu škody
voči štátu. Uviedol, že ak neexistuje škoda v dobe rozhodovania súdu o uplatnenom nároku
žalobcu na jej náhradu, nárok bol uplatnený predčasne. K argumentácii žalobcu odvolávajúcej sa na

rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/4968/2009 podotkol, že ho nemožno na
daný prípad aplikovať práve z dôvodu vyjadrenia správcu konkurznej podstaty družstva, z ktorého je
zrejmé, že konkurzné konanie nie je doposiaľ ukončené a vzhľadom na jeho stav nemožno jednoznačne
konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky žalobcu ako prípadného veriteľa v rozsahu,
v ktorom sa v prebiehajúcom konaní domáha náhrady škody.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že aj v prípade preukázania škody žalobcom by nebolo možné
návrhu vyhovieť, z dôvodu nepreukázania tvrdeného nesprávneho úradného postupu Národnej banky
Slovenska (ďalej len „NBS“). Pri posudzovaní tvrdeného nesprávneho úradného postupu NBS sa
stotožnil s argumentáciou žalovanej produkovanej v priebehu konania. Pokiaľ ide

o tvrdený nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom zistení
neaktuálnostiúdajovzahrnutýchdoProspektuinvestície,atýmjehoneplatnostianáslednomoneskorení
zakázania činnosti družstva, mal za to, že dohľad NBS nad činnosťou PDSI ako vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných
službách v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností uložených

vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom (zverejnenie schváleného Prospektu
investície pred začatím verejnej ponuky, plnenie informačných povinností, predloženie na posúdenie
oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie ust. § 126 ods. 5 zák. č. 566/2001
Z. z. o cenných papieroch a investičných službách). K takým povinnostiam patrila počnúc od 1.1.2009
i povinnosť aktualizácie Prospektu investície podľa § 125c ods. 1 v spojení s §

127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a počnúc
od 1.6.2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investície podľa § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z.
o cenných papieroch a investičných službách. Poznamenal, že v prípade nastania novej významnej
skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície,
ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo PDSI tieto uviesť v dodatku

Prospektu investície. Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na družstvo,
ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS.
Ak štatutárny orgán družstva nesplnil povinnosť a o nových významných skutočnostiach nepredložil
dodatok k Prospektu investície, NBS mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom,
najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti družstva. Zdôraznil, že nemožno

pritom opomenúť, že štatutárny orgán PDSI počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť
a úplnosť údajov v Prospekte investície (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch a investičných službách), pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj
schválenie Zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv zabezpečujúcich odbyt
výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu poskytovaných služieb,

ktoré poskytuje (§ 128 ods. 1 písm. a/ bod 10 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a
investičnýchslužbách);NBStotižnemalaprávomocvykonávaťdohľadnadcelkovoučinnosťoudružstva.
Družstvo až do 15.4.2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s CP, nesignalizovalo
NBS zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka sCP. Pri výkone dohľadu na mieste samom, v dňoch od 20.4.2010 do 6.5.2010, NBS zistila zmeny v
údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom
neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho neplatnosti; skonštatoval, že zo žiadnych ustanovení

zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách, nevyplýva neplatnosť Prospektu
investíciepreneaktuálnosťjehoúdajov(tásavzťahujelennaProspektcennýchpapierovpodľa§123cit.
zák. č. 566/2001 Z. z.). NBS vyzvala družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu
investície. Ako vyplýva z rozhodnutia NBS zo dňa 26.8.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, uviedol súd prvého
stupňa, PDSI predmetnú žiadosť NBS síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľa

zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom, pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok
Prospektuinvestícievzmyslezák.č.566/2001 Z.z.ocennýchpapierochainvestičnýchslužbách,
a tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti a dodatku odstránené
a konanie bolo zastavené. Medzičasom NBS iniciovala konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4
zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách, za porušenie ustanovení § 129
ods. 3 cit. zákona, ktoré ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30.5.2011, č. ODT-10890-4/2010, ktorým

zakázala družstvu predaj majetkových hodnôt. Na základe uvedeného mal súd prvého stupňa za zrejmé,
že NBS konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a v jej postupe nebol zistený namietaný
nesprávny úradný postup.

K nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu

protiprávnehostavupozisteniachvPrerokovanínedostatkovpodľazápisuzodňa24.8.2007,súdprvého
stupňa uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup odporcu a nie obchodníka s CP;
pretovpriamejpríčinnejsúvislostisnímmohlavzniknúťškodalendružstvu,aniežalobcovi.Žalobcatotiž
nebol v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi. Účastníkom takého
vzťahu vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia bolo len PDSI a preto z tohto právneho vzťahu

vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom. Keďže dohľad NBS bol limitovaný zák. č. 566/2001
Z. z. o cenných papieroch a investičných službách, informácie a podklady, ktoré mala zisťovať v rámci
predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad
finančným trhom, sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom prípade
družstvu ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, so zohľadnením jemu zákonom

vymedzených povinností. Zákon PDSI neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika,
prípadne krytia rizika. NBS na základe údajov o štruktúre majetku družstva k 31.12.2005 a 31.12.2006
síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu investície, avšak podľa právnej úpravy
platnej v danom období roka 2007, nemohla uložiť družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať
Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala.

NBS ako štátny orgán, ktorého činnosť je všeobecne regulovaná článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, nemohla
konaťnadrámec,rozsahaspôsobstanovenýzákonom,apretozistenénedostatky anezrovnalosti
v činnosti PDSI prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho orgánu družstva dňa 24.8.2007 a súčasne
dala odporúčania na nápravu tohto stavu. NBS v danom období (po 24.8.2007) preto nemohla pristúpiť
k uloženiu peňažnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt za nedodržiavanie

Prospektu investície podľa § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných
službách, ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti Prospektu investície po 1.6.2010. Vo vzťahu
k nesprávnemu úradnému postupu NBS spočívajúceho v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu
protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s CP pri činnosti voči družstvu, sa
súd prvého stupňa ani tu nestotožnil s argumentáciou žalobcu, najmä pre absenciu priamej príčinnej

súvislosti s prípadnou škodou na strane žalobcu. Poukázal zároveň na to, že z listinných dôkazov, najmä
jednotlivých rozhodnutí NBS o uložení pokuty vo výške 500.000,- Sk (rozhodnutie zo dňa 8.1.2008,
č. OPK 9750/3/2007), vo výške 300.000,- Sk (rozhodnutie zo dňa 20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007) je
zrejmé, že NBS činnosť obchodníka s CP sledovala, pričom nebolo jej povinnosťou informovať družstvo
o výsledných zisteniach. Uviedol, že zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom v § 2 ods. 2

ustanovuje, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný a konanie pred NBS vo veciach dohľadu
rovnako neverejné. Preto je účastníkom konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo
opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia
uložiť.Boltiežnázoru,ževzhľadomnazáväzkovývzťahmedziobchodníkomsCPadružstvomzaložený
Zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou PDSI, ktoré malo všetky dostupné informácie

o činnosti obchodníka s CP, aby zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad
jeho činnosťou voči nemu. Mal za zrejmé, že v tomto smere potom nemožno zanedbať ani povinnosti
samotného žalobcu, ktorý sa ako člen družstva mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon
voči PDSI a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkovýcha iných práv súvisiacich s družstvom. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd prvého
stupňa posúdil nárok žalobcu ako nedôvodný a pri nepreukázaní vzniku škody, nesprávneho úradného
postupu, a tým ani vzniku príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, ho v

celom rozsahu zamietol.

Súd prvého stupňa v rozhodnutí napokon konštatoval, že upustil od dokazovania výsluchom svedkov
K.. J. O., A.. H.C. Š., A.. E. F. C. A.. R. O. a účtovnej dokumentácie Družstva od
roku 2002 do roku 2010 na preukázanie výšky uplatnenej škody žalobcom, keď považoval vykonanie

navrhovaných dôkazov za nadbytočné, nakoľko predloženie účtovníctva Družstva a svedecké výpovede
neboli potrebné na preukázanie tvrdení žalobcu.

O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. podľa zásady úspešnosti a úspešnej
žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli.

Proti zamietajúcemu výroku rozsudku vo veci samej podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie
namietajúc, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods.

2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.).

Vo vzťahu k výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh vo veci samej žalobca
poukázal na to, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade

s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom
je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú
vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j.,
že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku
škode na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a

nemohol predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len
formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej , pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska
bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochrany investície
spoľahol. Argument žalovanej, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie
dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto
zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa o tom, že neexistuje
príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska,
spočívajúcou v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z.. Za

obzvlášť nepochopiteľný žalobca považoval záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje
záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej
povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku
toho, že nebol "bdelý" s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou
Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými by mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o

cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedol, že
povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 ZoCP je a bolo zisťovanie
a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov a ich činností. Podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch (platného v tomto znení od
1. mája 2007) Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili

a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska napriek
tomu, že žalovaná v priebehu celého konania tvrdila opak - preto mala Národná banka Slovenska
zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných
Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh
a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými

papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak
široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z
povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo
činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientovdohliadaných subjektov, teda aj žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka Ing. Zdenka Juricu, Csc. preukázané,
že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti

portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to
spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t.j.
že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od žalobcov investované v subjekte personálne
a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska
sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo

po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených
spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s. r. o. a GLOBAL production s.
r. o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s.
a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo konateľom A.. Z.
Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Odvolateľ poukázal ďalej na to, že Národná banka
Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované

do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné
sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi (v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo
svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo porušil Zákon o cenných
papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty
vo výške 10.000 eur nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch a neprijala

žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť
obchodníkovialebodružstvu,resp.zrušiťpovolenienačinnosťobchodníkovialeboudeliťsankciepriamo
členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s CP vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených
prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom

k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že
túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.
Poukázal ďalej na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s
cennýmipapiermiodňalalicenciunačinnosťaDružstvuzakázalačinnosťvroku2011,potvrdiladlhodobé
porušovanie Zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie porušovania

právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.

Odvolateľ ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája
2011 č. ODT-10890-4/2010 (právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových
hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie

neaktuálnosti prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje do neho zahrnuté boli v skutočnosti
neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle
Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s
ktorými je Družstvo majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o

majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva
boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo
ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona
o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne

zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti). Žalobca konštatoval, že existujúce konkurzné konanie
samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu,
návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v
konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť
uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto

hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný
zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu -
preto žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani
vtedy, ak žalobca doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru

žalovanej a prvostupňového súdu povinný mu dané plnenie vrátiť.
Zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov,
ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie
občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze areštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i
Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania.
Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna

zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Odvolateľ ďalej
uviedol, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20. augusta
2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými
pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska,
Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a iným žalovaným, a preto aktuálny stav

konkurzu vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. V odvolaní napokon poukázal
na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo
11/2010 a na to, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy
vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania neboli v značnom počte a
rozsahu riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p..

Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu navrhla rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej
časti ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedla, že súd prvého stupňa pri konaní v prejednávanej
veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého
zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom dôsledku
mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či už

predložené žalobcom alebo žalovanou. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania
dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné
dôležité skutočnosti (§ 121 O. s. p.), pretože na prvostupňovom súde už od 2. júla 2012 pravidelne
prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Žalovaná vo vyjadrení zopakovala svoje
počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcim sa

daného prípadu a uviedla, že žalobcovi doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nie je možné ani odhadnúť, v
akej výške a kedy v budúcnosti jej eventuálne vznikne, pretože vznik samotnej škody a jej výška závisí
od výsledku konkurzného konania PDSI. K námietke žalobcu o riadnom nevykonaní listinných
dôkazov uviedla, že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd
oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise. Žalovaná napokon poukázala

na to, že súd prvého stupňa náležite posúdil skutkový i právny stav veci a konanie nemalo ani inú
vadu, ktorá by údajne mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom

by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa §
115a O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa
riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich

skutočností(§120ods.1 O.s.p.)zhľadiskaposúdeniaopodstatnenostižalobynanáhraduškody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, výsledky vykonaného dokazovania
správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom,
ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a veľmi podrobne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa§219ods.2O.s.p.,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňuje sodôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadnevadymajúcezanásledoknesprávnerozhodnutievoveci, vcelomrozsahuposkutkovejaprávnej
stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého výroku rozsudku prvostupňového
súdu, v ktorom súd prvého stupňa zamietol žalobu uplatnenú žalobcom na náhradu škody spôsobenej

mu nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Podielovým
družstvom Slovenské investície, v ktorom podrobne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri
rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, ktoré odvolateľ zopakoval v odvolaní podanom
proti rozsudku; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia v tejtočasti, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia.
K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s

odvolacími námietkami smerujúcimi proti zamietajúcemu výroku rozhodnutia vo veci samej odvolací súd
udáva nasledovné.

K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. (t. j. že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací

súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to
vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť

zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej veci
dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno
vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,

prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval
nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom
konajúci prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval
správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je v danom prípade ust.

§ 9 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch

podmienok,ktorýmijenesprávnyúradnýpostup,vznikškody apríčinnásúvislosťmedzinesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.
Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupomjeexistencianesprávnehoúradnéhopostupu,ktorýzákonč.514/2003 Z.z.vustanovení
§ 9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaníaleboinýnezákonnýzásahdo
práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností toho
- ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho
orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi

predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku vyplývajúceho z povahy, funkcie
alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť
do najmenších podrobností a jeho správnosť je potrebné posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu
ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebooneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho
vydanie, keďže znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho
činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote zodpovedajúcej právu na prejednanie

veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zák.
č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah

príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková

ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať príčinu, ktorá ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím

vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v

komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a

vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku ktorú nemožno riešiť vo všeobecnej
rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo

opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non
spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že

škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením
veci vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy
má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu.

Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela
zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zák. č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponukymajetkovýchhodnôtmalozákonomuloženúpovinnosťdodržiavaťschválenýprospektinvestície.Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež
povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127
ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená

až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák.
č. 566/2001 Z. z. vykonaná zák. č. 558/2008 Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície
štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák.
č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie).
Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad
finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej
úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č.
566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobca si musel byť vedomý toho, že s jeho

investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov
(ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo
zák. č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou zák. č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22.
7. 2013). Ak si toho žalobca vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v
zmyslezásady,podľaktorejneznalosťzákonaneospravedlňuje.Toistéplatíajpokiaľideoargumentáciu

žalobcu, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti
skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto ani

Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností

Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu,
ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil ale musí vychádzať výlučne
z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých,
ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi znamenalo, že
obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že

riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny
na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s
§ 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako
klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených
operácií nie je zaručená. Žalobca si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,

musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť (čo
je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až do
rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV

- 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou
bankou Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bol žalobca v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom
táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle
neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať

primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť
Družstva voči žalobcovi.Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobcu o nedostatočných opatreniach Národnej banky
Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými
papiermi pri činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska k

obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK
- 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eura,
opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila
obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eura a následne rozhodnutím zo dňa 21.
decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na

poskytovanie investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobca sa nemôže
v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v
takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci;
hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska,
keďže za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie
veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké

očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorým
je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní
poukazoval žalobca, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa
týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým,
že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného

rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej
moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti
pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu odvíja odo dňa, keď poškodený
obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29 Cdo
4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie

R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná
aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že
miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu,
prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok
speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a

pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného
rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať
v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR vyplýva, že:
1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v
tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej

výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného
rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní
vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej
podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to
nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobcu nie

je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to
nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého stupňa i v tom, že žaloba bola
podaná predčasne.

Vo vzťahu k námietke žalobcu namietajúceho okolnosť, že konanie predchádzajúce vydaniu odvolaním

napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci,
spočívajúcej vo vykonaní listinných dôkazov v rozpore s ust. § 129 O. s. p. je treba
uviesť, že podľa ust. § 120 ods.1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Podľa ust. § 129 ods.1 O. s.p. sa
dôkaz listinou vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť

prečíta alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na začatie konania, následné podania
žalobcu a vyjadrenie sa žalovanej boli vzájomne účastníkom súdom prvého stupňa doručované pred
pojednávaním nariadeným na deň 4. 3. 2014, resp. v jeho priebehu. Zo zápisnice z pojednávania
súdu nariadeného na deň 4. 3. 2014 vyplýva, že po jeho otvorení súd prvého stupňa oboznámilobsah spisu prečítaním podstatných častí v spise doložených listinných dôkazov a akceptoval zhodné
vyhlásenia prítomných účastníkov o tom, že listinné dôkazy poznajú aj z iných pojednávaní a sú s nimi
oboznámení. Uvedené znamená, že žalobcom vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa o

riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností
spôsobom uvedeným v § 129 ods.1 O. s. p. nebolo odvolacím súdom zistené.

Postup súdu prvého stupňa v priebehu označeného pojednávania, ktorý zamietol ako nadbytočné
vykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom v jeho písomných podaniach (vrátane navrhnutého dôkazu

zabezpečením účtovníctva družstva PDSI a výsluchu svedkov A.. B. E. M.., K.. O., A.. Š.,
A.. E. F. C. A.. R. O.), bol rovnako v súlade s ust. § 120 ods.1 O. s. p.. V zmysle citovaného
ustanovenia súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,
ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania. Na
základe uvedeného je potom možné za nedôvodnú považovať i námietku žalobcu o tom, že

súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods.2 písm. c/ O. s. p.).

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním
(vrátane správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa) podľa § 219 ods.1, 2 O. s.

p. ako vecne a právne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a ich
náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.