Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. október 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/456/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415203362
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1415203362.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu

JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobkyne: P.. F. O., B. F. XX, B., zastúpenej
advokátkou: JUDr. Hedviga Gallová, so sídlom Zámocká 26, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Mestská
časť Bratislava - Karlova Ves, Nám. sv. Františka 8, Bratislava, IČO: 603 520, zastúpenému: LALINSKÝ
ADVOKÁT s.r.o., so sídlom Kálov 653/23-2, Žilina, 2/ Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava,
Primaciálne nám. 1, Bratislava, IČO: 603 481, o náhradu škody vo výške 10.732,41 eur, o odvolaniach
žalobkyne a žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 01. júna 2016, č.k.
8C/158/2015-159, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 5.694,40
eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % z tejto sumy od 01.07.2014 do zaplatenia z r u š u
j e vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Vo vyhovujúcom výroku vo veci samej a v zamietajúcom výroku v časti o zaplatenie sumy 333 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % z tejto sumy od 01.07.2014 do zaplatenia, rozsudok súdu prvej
inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu

6.092,81 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne z tejto sumy od 01.07.2014 do
zaplatenia, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, a vo zvyšnej časti žalobu proti
žalovanému 1/ zamietol. Súčasne v celom rozsahu zamietol žalobu podanú proti žalovanému 2/ a
rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, že dňa
20.02.2013 z dôvodu pošmyknutia a pádu na neudržiavanej, neposypanej, zľadovatelej komunikácii,
konkrétne na parkovisku na F. R. Č.. XX V. B. utrpela žalobkyňa v ranných hodinách o 7.38 hod ťažký
úraz pravej nohy - viacnásobnú zlomeninu pravého predkolenia a odo dňa 20.02.2013 do 10.02.2014

bola v dočasnej pracovnej neschopnosti. Po páde ostala ležať na zľadovatenej ceste až do príchodu
RZP B. A. V., bola naložená na nosítka a bola jej poskytnutá prvá pomoc. Následne bola ošetrená v
nemocnici R. Z. Q. F., F. XX, B., avšak vzhľadom ku veľmi komplikovanej zlomenine pravého predkolenia
bola prevezená do R. Z. J. V. B., kde bola následne na druhý deň po úraze dňa 21.02.2013 operovaná
a pravé predkolenie píšťaly (tíbia) jej bolo dočasne fixované titánovým klincom. Po operácii v dôsledku
úrazu nemohla chodiť, pohybovala sa pomocou mechanického vozíka - zdravotnej pomôcky, následne
za pomoci chodítka, nakoľko nebola schopná samostatnej chôdze. Po niekoľkých týždňoch rehabilitácie

sa začala pohybovať za pomoci barlí. Až po ukončení rehabilitácie vo februári 2014 po jednoročnej
pracovnej neschopnosti nastúpila do práce. Dňa 02.12.2014 opätovne nastúpila do R. Z. J. V. B.,
nakoľko sa dňa 03.12.2014 musela podrobiť plánovanej operácii - odstránenie intramediárneho klinca
z pravej tíbie. Poukázal na to, že hodnotenie bolestného žalobkyne bolo v posudku zo dňa 26.03.2014vyčíslené počtom bodov 215, a hodnotenie jej sťaženia spoločenského uplatnenia bolo vyčísleného
dňa 19.12.2014 počtom bodov 120. Hodnota bolestného ku dňu vzniku škody t.j. ku 20.02.2013 v
zmysle zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia

za 1 bod = 14,85 eura. Spolu za 215 bodov na bolestnom = 3.192,75 eura, Spolu za 120 bodov
na sťažení spoločenského uplatnenia = 1.782,- eur. Mal preukázané i to, že po skončení dočasnej
práceneschopnosti zamestnávateľ zrazil žalobkyni z funkčného platu finančné prostriedky vo výške
333 eur, a to z dôvodu, že v roku 2013 čerpala dovolenku, na ktorú jej následne z dôvodu dočasnej
práceneschopnosti nevznikol nárok. Vychádzal i z toho, že žalobkyni v súvislosti s utrpeným úrazom

vznikli aj ďalšie náklady, a to na lieky v celkovej sume 421,95 eura, na rehabilitačné pomôcky a matrac
v celkovej sume 156,64 eura, a na zdravotnú obuv a oblečenie do nemocnice v celkovej sume 396,07
eura, pričom v dôsledku úrazu jej mal vzniknúť nárok na úrazový príplatok podľa § 85 z. č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení, ktorý je vypočítaný podľa § 84, pričom vymeriavacím základom pre potreby
sociálneho poistenia za rok 2012 bol príjem vo výške 17.715,46 eura. Dni práceneschopnosti za obdobie
roku 2013 predstavujú 315 dní a za rok 2014 je to 41 dní, spolu PN 356 kalendárnych dní a úrazový

príplatok celkovo v sume 4.449,70 eura. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke posúdil
podľa § 415, § 420 ods. 1, § 444, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1,2, § 4 ods. 1,2, § 5
ods. 1, § 6 ods. 1, 3, § 8 ods. 4, § 9 ods. 1 a 5, § 10 ods. 1 a 4 zákona č. 437/2004 Z.z., § 85 zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, § 109, § 100, § 141 ods. 1 Zákonníka práce, ako aj podľa § 4
ods. 1 až 3 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, v spojení s § 29

zák. č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov
a čl. 6 ods. 2 Štatútu hlavného mesta Slovenskej republiky, a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne
dôvodná. V prvom rade poukázal na skutočnosť, že komunikácia, na ktorej došlo ku škodovej udalosti,
je komunikáciou III. triedy, a podľa § 4 ods. 1 až 3 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších predpisov v spojení s § 29 zák. č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky

Bratislave v znení neskorších predpisov a čl. 6 ods. 2 Štatútu hlavného mesta Slovenskej republiky
správu, údržbu a výstavbu miestnych komunikácií III. a IV. triedy (ulice, cestičky, chodníky, samostatné
cyklistické cestičky, samostatné chodníky, schody) vrátane k nim patriacej zelene, stromoradia, ako aj
správu a údržbu verejných priestranstiev a čistenie miestnych komunikácií III. a IV. triedy vykonáva
žalovaný 1/. Z uvedeného dôvodu konštatoval, že nakoľko žalovaný 2/ nevykonáva správu predmetnej

komunikácie, nie je preto v tomto spore pasívne vecne legitimovaný, a žalobe podanej proti nemu
nebolo možné vyhovieť, keď jediným pasívne vecne legitimovaným subjektom na uplatnenie náhrady
škody je v tomto prípade žalovaný 1/. V tejto súvislosti sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného
1/, ktorý taktiež namietal svoju vecnú legitimáciu. Z citovaných ustanovení totiž vyplýva, že správu
komunikácie(parkoviska),naktorejdošlokúrazuvykonávaon,apretozodpovedáajzaškodužalobkyne

vzniknutú v dôsledku úrazu zapríčineného pošmyknutím a pádom na neudržiavanej, neposypanej a
zľadovatenej komunikácii. Zdôraznil v tejto súvislosti, že skutočnosť tvrdená žalovaným 1/, že uvedená
komunikácia mu nikdy nebola protokolárne odovzdaná do správy, ho nijakým spôsobom nemôže zbaviť
zodpovednosti. Za neopodstatnenú považoval i jeho argumentáciu, že nemôže byť zodpovedným
subjektom, nakoľko podľa § 9a ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách, správcovia

miestnych komunikácií zodpovedajú len za škody, ktorých príčinou boli závady v schodnosti na
priechodoch pre chodcov na miestnych komunikáciách a prejazdných úsekoch ciest cez mestá a
obce, miestnych komunikácií určených výhradne pre chodcov a na chodníkoch, avšak predmetné
parkovisko nie je možné zaradiť do žiadnej z uvedených kategórií. Poukázal na to, že hoci inkriminovaná
komunikácia nie je síce určená výlučne pre chodcov, musia ju dennodenne používať, pričom žalovaný 1/

za vyhradené parkovanie na danom mieste vyberá aj poplatky. Zároveň však dospel k záveru, že žalobe
podanej proti žalovanému 1/ nie je možné vyhovieť v celom rozsahu, avšak iba v časti o zaplatenie
sumy 5.694,40 eur s príslušenstvom, v ktorej časti považoval vznik škody i ostatné predpoklady vzniku
uplatneného nároku za preukázané, keď žalovaný 1/ výšku bodového ohodnotenia bolestného ani
sťaženiaspoločenskéhouplatnenianenamietal,apokiaľideonákladynalieky,rehabilitačnéazdravotné

pomôcky, ich oprávnené vynaloženie v príčinnej súvislosti s utrpeným úrazom bolo žalobkyňou riadne
preukázané. Zamietnutie žaloby v časti uplatnenej náhrady škody v sume 333 eur, ktorú žalobkyni zrazil
jej zamestnávateľ z funkčného platu, nakoľko v roku 2013 čerpala dovolenku, na ktorú jej následne
z dôvodu dočasnej práce neschopnosti nevznikol nárok, odôvodnil tým, že v tejto časti nie je daná
príčinnásúvislosťmedzikonanímaleboopomenutím(porušenímpovinnosti)žalovaného1/anásledkom

(vzniknutou škodou). Žalovaný totiž síce porušil svoju povinnosť udržiavať komunikáciu v adekvátnom
stave, ale zodpovednosť za povinnosť vrátiť žalovanou sumu 333,30 eura zamestnávateľovi nenesie,
keďže žalovaná by za stavu, keď čerpala dovolenku skôr ako jej na ňu vznikol nárok, priznaním
finančnej náhrady za toto obdobie získala dve plnenia - samotnú dovolenku (ktorú vyčerpala), ako ajfinančnú náhradu. Rovnako považoval podanú žalobu za nedôvodnú i v časti uplatneného úrazového
príplatku vo výške 5.694,40 eura, ktorý si žalobkyňa uplatnila podľa § 85 zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení. Ako totiž vyplýva z citovaného ustanovenia, nárok na úrazový príplatok má iba

zamestnanec, ktorý bol v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania uznaný za dočasne
práceneschopného, avšak žalobkyňa pracovný úraz neutrpela; a preto bol predmetný nárok žalobkyňou
uplatnený nesprávne. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., tak, že žiadna zo strán
sporu nemá na náhradu trov konania právo, keď každá zo strán mala čiastočný úspech.

2. Proti tomuto rozsudku podala; do výroku o zamietnutí žaloby proti žalovanému 1/ vo zvyšnej časti;
odvolanie žalobkyňa, domáhajúc sa jeho zmeny a priznania uplatneného nároku proti žalovanému 1/
i v napadnutej zamietajúcej časti, dôvodiac tým, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď jej nepriznal
nárok na náhradu škody v časti uplatnenej straty na zárobku počas práceneschopnosti, inak povedané
-úrazový príplatok, napriek tomu, že zodpovednosť žalovaného l/ nespochybnil. Podanou žalobou totiž

uplatnila náhradu škody podľa § 446 Občianskeho zákonníka, so špecifikáciou na konkrétne nároky
(bolestné,sťaženiespoločenskéhouplatnenia,úrazovýpríplatok,t.j.stratanazárobkupočasPN,atď.),a
pokiaľvžalobenebolavýslovneuvedená"stratanazárobkupočasPN",išlolenoformálnuchybu,pričom
z obsahu žaloby, prednesu jej právneho zástupcu a vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že
podanou žalobou sa domáha náhrady za stratu na zárobku počas práceneschopnosti, teda náhrady

škody podľa § 446 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa tento nárok posúdi a výška náhrady určí
rovnako ako úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení, t.j. podľa zákona č.
461/2003 Z. z. Napriek uvedenému však súd prvej inštancie nesprávne vychádzal z toho, že v danom
sporepodanoužalobouuplatnilanároknapriznanieúrazovéhopríplatku.Nestotožnilasaanisozáverom
prvoinštančného súdu, že pokiaľ ide o náhradu škody v sume 333 eur, ktorú jej zamestnávateľ zrazil z

platu ako náhradu za vyčerpanú dovolenku, na ktorú jej nevznikol nárok, nie je daná príčinná súvislosť
medzi porušením povinnosti zo strany žalovaného 1/ a vznikom škody. Keď totiž čerpala dovolenku pred
úrazom, nemohla vedieť, že úraz sa stane, nemohla vedieť, že v dôsledku úrazu bude takú dlhú dobu
práceneschopná, a teda, že jej v dôsledku čerpania PN nevznikne nárok na dovolenku. Pokiaľ by sa úraz
nestal, nárok na dovolenku by jej vznikol a nemala by žiadnu povinnosť vrátiť sumu 333,30 eur, ktorú si

uplatnila žalobou ako náhradu škody. S poukazom na uvedené žiadala podanému odvolaniu vyhovieť.

3. Protirozsudkusúduprvejinštanciepodal;dovyhovujúcehovýrokuvovecisamej;odvolanieižalovaný
1/, domáhajúc sa jeho zmeny a zamietnutia podanej žaloby i v napadnutej časti, dôvodiac tým, že súd
prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že prvoinštančný súd

nepostupoval správne, keď v danej veci nesprávne aplikoval ust. § 9a ods. 3 zák. č. 135/1961 Zb. o
pozemných komunikáciách, z ktorého vyplýva, že správca komunikácie za škodu nezodpovedá, ak ku
škode došlo na iných, než v citovanom ustanovení vymenovaných miestach, t.j. ak ku škode došlo na
mieste na ktorom sa nenachádzal priechod pre chodcov, ako je to i v predmetnej veci. Na základe
uvedeného konštatoval, že nakoľko v tomto prípade k úrazu žalobkyne došlo na parkovisku, na ktorom

sa nenachádzal priechod pre chodcov, za škodu vzniknutú žalobkyni nezodpovedá, a nie je tak ani
pasívne vecne legitimovaný.

4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ žiadala vo vyhovujúcom výroku vo
veci samej rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, keď sa stotožnila so záverom

súdu prvej inštancie, že žalovaný 1/ je subjektom, ktorý za vzniknutú škodu zodpovedá. Argumentáciu
žalovaného v odvolaní označila za účelovú, prednesenú iba v snahe vyhnúť sa plneniu zo zanedbania
povinností. Zdôraznila, že žalovaný 1/ podľa § 4 ods. 1 - 3 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v
znení neskorších predpisov v spojení s § 29 zák. č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste SR Bratislave v znení
neskorších predpisov a či. 6 ods. 2 Štatútu hlavného mesta SR vykonáva správu, údržbu a výstavbu

miestnych komunikácií III. a IV. triedy (ulice, cestičky, chodníky, samostatné cyklistické cestičky, schody,
atď.) vrátane k nim patriacej zelene, stromoradia, ako aj správu a údržbu verejných priestranstiev a
zabezpečuje aj čistenie miestnych komunikácií III. a IV. triedy, pričom v spore bolo preukázané, že úraz
sa stal na komunikácií III. triedy, kde s poukazom na § 7 a, ods. 2, písm. e zák. č. 377/1990 Zb. o hlavnom
meste SR Bratislave v znení neskorších predpisov, ako aj podľa či. 29, ods. 1, písm. e, Štatútu hlavného

mesta SR Bratislavy v znení dodatkov je vyhradené zabezpečovať údržbu, zjazdnosť a schodnosť
miestnych komunikácií III. a IV. triedy a verejných priestranstiev mestskej časti, t.j. žalovanému 1/. Súd
prvej inštancie preto rozhodol správne, keď na náhradu škody zaviazal žalovaného 1/.5. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal v ňou napadnutom zamietajúcom výroku vo
veci samej rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, resp. podanú žalobu zamietnuť
v celom rozsahu. Nevyjadril sa pritom vôbec k opodstatnenosti žalobkyňou podaného odvolania, avšak

(zrejme v snahe o doplnenie ďalších vlastných odvolacích dôvodov) okrem zopakovania argumentácie
z jeho odvolania namietal, že súd prvej inštancie nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku,
avšak i nesprávnym procesným postupom; spočívajúcim v tom, že opomenul v zmysle ust. § 181 ods.
2 CSP určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za
nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná a uviesť svoje predbežné právne posúdenie

veci a vydal tak prekvapivý rozsudok; porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces, pričom tiež na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právne posúdenia veci.

6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaných odvolaní; t.j.
v celom rozsahu; podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378 ods. 1 CSP, a dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne je čiastočné dôvodné, avšak odvolaniu žalovaného 1/ nie je možné vyhovieť.

7. V prvom rade je potrebné konštatovať, že v preskúmavanej veci súd prvej inštancie správne skutkovo
ustálil okolnosti vzniku úrazu žalobkyne, vrátane správnej identifikácie miesta, kde k úrazu došlo, keď

konštatoval, že dňa 20.02.2013 v ranných hodinách v dôsledku pošmyknutia a pádu na neudržiavanej,
neposypanej a zľadovatelej komunikácii, konkrétne na parkovisku na F. R. Č.. XX V. B., ktoré je
komunikáciou D.. K., utrpela žalobkyňa ťažký úraz pravej nohy. Rovnako správne prvoinštančný súd
ustálil skutkový stav veci pokiaľ ide o následky žalobkyňou utrpeného úrazu, vrátane priebehu liečenia,
opakovanej hospitalizácie, ako i bodového ohodnotenia jej bolestného a sťaženia spoločenského

uplatnenia. Odvolací súd sa s týmito jeho skutkovými závermi stotožňuje, keď celkom nepochybne
vyplývajú z vykonaného dokazovania; a v tomto smere neprezentoval žiadne námietky ani žalovaný 1/.

8. V nadväznosti na uvedené správne prvoinštančný súd posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie, keď
dospel k záveru, že za škodu žalobkyne na zdraví, vzniknutú v dôsledku utrpeného úrazu zodpovedá

žalovaný 1/, ktorý podľa § 4 ods. 1 až 3 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších
predpisov v spojení s § 29 zák. č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení
neskorších predpisov a čl. 6 ods. 2 Štatútu hlavného mesta Slovenskej republiky, vykonáva správu,
údržbu a zabezpečuje čistenie miestnych A. D.. T. D.. K., teda i parkoviska na ktorom k úrazu došlo; a
správny je potom i jeho záver, že v prípade žalovaného 1/ boli v danej veci základné predpoklady vzniku

zodpovednosti za škodu žalobkyne splnené.

9. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za nedôvodnú argumentáciu žalovaného 1/ v jeho odvolaní,
že za škodu vzniknutú žalobkyni nezodpovedá, nakoľko v zmysle ust. § 9a zák. č. 135/1961 Zb. o
pozemných komunikáciách, nezodpovedá ako správca komunikácie za škodu, ku ktorej došlo na iných,

než v citovanom ustanovení vymenovaných miestach, t.j. ak ku škode došlo na mieste na ktorom sa
nenachádzal priechod pre chodcov, ako v predmetnej veci. Z citovaného ustanovenia totiž; so zreteľom
na jeho zmysel a účel, ktorým je nepochybne založiť osobitnú zodpovednosť správcu komunikácie
za škodu, pri ktorej porušenie povinnosti spočíva v zanedbaní údržby akejkoľvek časti spravovanej
komunikácie; vyplýva, že zodpovednosť za škodu, ktorá vznikla užívateľovi komunikácie, sa vzťahuje

(na dosiahnutie účelu citovanej právnej úpravy sa musí vzťahovať) na všetky prípady závad v ich
zjazdnosti, alebo schodnosti, a nemožno ho interpretovať tak (ako sa to snaží žalovaný 1/), že ak
nie je na parkovisku umiestnený prechod pre chodcov; čo je v bežnej praxi v zásade pravidlom;
zodpovednosť za škodu nevzniká. V nadväznosti na predmetnú argumentáciu žalovaného 1/ však
odvolací súd poukazuje i na to, že jeho zodpovednosť za škodu žalobkyne by vznikla i v prípade, ak

by neboli splnené predpoklady pre vznik osobitnej zodpovednosti za škodu podľa zák. č. 135/1961 Zb.
o pozemných komunikáciách. Žalovaný 1/ bol totiž ako správca predmetnej komunikácie (parkoviska)
povinný vykonávať jeho údržbu, vrátane odstraňovania snehu, či námrazy, pričom je nepochybné, že
táto jeho činnosť predstavuje primerané opatrenie zamerané na predchádzanie vzniku škodám, a teda
ide zároveň o plnenie všeobecnej prevenčnej povinnosti, ako ju má na mysli ust. § 415 Občianskeho

zákonníka. Je potom zrejmé, že k vzniku škody na zdraví žalobkyne došlo i v dôsledku porušenia
všeobecnej prevenčnej povinnosti zo strany žalovaného 1/, a porušenie tejto povinnosti taktiež zakladá
jeho zodpovednosť za škodu žalobkyne. Z uvedených dôvodov argumentácia žalovaného 1/, ktorú
zopakoval i v podanom odvolaní, že v danom spore nie je pasívne vecne legitimovaný, nemôže obstáť.10. Odvolacísúdsavšakstotožnilsozáveromsúduprvejinštancie,žepokiaľideožalobkyňouuplatnený
nárok na náhradu škody v sume 333 eur, ktorú jej zamestnávateľ zrazil z platu ako náhradu za vyčerpanú

dovolenku, na ktorú jej nevznikol nárok, predpoklady pre vznik tohto nároku splnené neboli, nakoľko
nebola preukázaná existencia priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi utrpeným úrazom
žalobkyne a tým, že jej nevznikol nárok na dovolenku v kalendárnom roku 2013, v rozsahu, v akom
dovolenku čerpala pred úrazom.

11. Existencia príčinnej súvislosti je nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu. Za
preukázanú ju pritom možno považovať iba vtedy, ak z vykonaných dôkazov vyplýva (je bezpečne
zistené), že v prípade absencie protiprávneho konania (opomenutia) by k vzniku škody nedošlo. Príčinou
vzniku škody totiž môže byť iba taká okolnosť, bez ktorej existencie by nenastal škodový následok,
pričom hoci nemusí ísť o príčinu jedinú, je nevyhnutné, aby išlo o príčinu podstatnú, ktorá má priamu
vecnú súvislosť so vznikom škodového následku. V danej veci však bolo zmenšenie majetku žalobkyne

(o sumu 333 eur) spôsobené tým, že žalobkyňa v čase, kedy utrpela úraz, už mala vyčerpanú u
svojho zamestnávateľa i takú dovolenku na zotavenie, na ktorej poskytnutie jej nárok ešte nevznikol, a
preto nemožno vychádzať z toho, že jedinou, resp. rozhodujúcou, príčinou vzniku povinnosti žalobkyne
zaplatiť zamestnávateľovi náhradu za neoprávnene čerpanú dovolenku bolo porušenie povinností
žalovaného 1/ ako správcu komunikácie, na ktorej došlo k úrazu. Správne preto súd prvej inštancie

rozhodol, keď napadnutým rozsudkom žalobu v časti o zaplatenie sumy 333 eur ako nedôvodnú
zamietol.

12. Pokiaľ žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na to, že v čase keď čerpala dovolenku pred úrazom,
nemohla vedieť, že sa úraz stane, a nemohla vedieť, že v dôsledku úrazu bude takú dlhú dobu

práceneschopná, a preto jej v dôsledku práceneschopnosti nárok na dovolenku nevznikne, odvolací súd
uvádza, že žalobkyňa si v čase čerpania dovolenky musela byť vedomá, že čerpá dovolenku na ktorú
jej nárok zatiaľ nevznikol, a teda musela byť uzrozumená i s tým, že ak na jej strane dôjde k vzniku
nepredvídanej udalosti, v dôsledku ktorej neodpracuje u zamestnávateľa dostatočný počet pracovných
dní, vznikne jej povinnosť v súlade s ust. § 117 Zákonníka práce zamestnávateľovi vyplatenú náhradu

mzdy za dovolenku vrátiť. Z uvedeného dôvodu námietky žalobkyne v odvolaní v tomto smere nemôžu
obstáť.

13. Súd prvej inštancie však nepostupoval správne, keď podanú žalobu zamietol v časti o zaplatenie
sumy 5.694,40 eura, vychádzajúc zo záveru, že tento nárok žalobkyňa uplatnila ako úrazový príplatok

podľa § 85 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, na ktorý vzniká nárok iba v prípade
pracovného úrazu alebo choroby z povolania, o aký v danej veci nešlo. Z obsahu spisu (zo žaloby,
písomných podaní žalobkyne i ňou predložených listín) totiž celkom zreteľne vyplýva, že žalobkyňa sa
nedomáhala priznania úrazového príplatku, avšak náhrady škody za stratu na zárobku počas trvania
práceneschopnosti podľa ust. § 446 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa náhrada za stratu na

zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného posúdi a suma tejto náhrady určí rovnako ako
úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Súd prvej inštancie tak v tejto
časti vec nesprávne právne posúdil, pričom v dôsledku toho nevykonal ohľadne uplatneného nároku
žiadne dokazovanie, resp. vôbec neustálil skutkový stav veci významný pre posúdenie opodstatnenosti
podanej žaloby v tejto časti, keď to (inak správne v súlade so zásadou hospodárnosti konania)

nepovažoval za potrebné vzhľadom na absenciu základu nároku. Súd prvej inštancie sa teda v dôsledku
nesprávnych právnych záverov, ktoré viedli k zamietnutiu podanej žaloby v tejto časti nezaoberal jej
vecnou opodstatnenosťou z hľadiska naplnenia všetkých hmotnoprávnych predpokladov pre priznanie
uplatneného nároku, ani výškou uplatnenej sumy. Rozhodnutie vo veci samej o uplatnenom nároku na
náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti odvolacím súdom by tak; bez výslovnej

oporyvplatnejprávnejúprave;nahrádzalovtejtočastiprvoinštančnérozhodnutie,čímbybolosporovým
stranám odoprené právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom
súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel
právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za
významné na rozdiel od súdu prvej inštancie, ktorý sa nimi nezaoberal. Posúdenie podstaty veci v rámci

dvojinštančného súdneho konania je však súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces,
a dôsledné rešpektovanie ústavného princípu dvojinštančnosti konania možno v preskúmavanej veci
dosiahnuť iba kasačným rozhodnutím.14. V nadväznosti na vyššie uvedené teda možno zhrnúť, že nakoľko námietky žalovaného 1/
v jeho odvolaní nemožno považovať za dôvodné, a vo vyhovujúcej časti je rozsudok súdu prvej
inštancie, založený na správnych skutkových a právnych záveroch, vecne správny, avšak námietky

žalobkyne v odvolaní boli dôvodné iba čiastočne, odvolací súd vo vyhovujúcom výroku vo veci samej
a v zamietajúcom výroku v časti o zaplatenie sumy 333 eur s príslušenstvom rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP) a vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti
o zaplatenie sumy 5.694,40 eur s príslušenstvom, vrátane súvisiaceho (od rozhodnutia vo veci samej
v zrušenej časti závislého) výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom spor v rozsahu zrušenia opätovne prejedná, vychádzajúc zo
záväzného právneho názoru odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) posúdi nárok uplatnený v tejto
časti žalobkyňou ako náhradu škody za stratu na zárobku počas trvania práceneschopnosti podľa
ust. § 446 Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na ďalší priebeh sporu, na základe skutkového
stavu vyplývajúceho z nesporných skutočností, ako aj skutočností zistených vykonaným dokazovaním,
opätovne meritórne posúdi vecnú opodstatnenosť podanej žaloby v tejto časti, a opätovne rozhodne vo

veci samej.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí
o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo

odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).