Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. jún 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/36/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116222321
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116222321.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: K. J., R.. XX.XX.XXXX, D. D. XX,
N., zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Námestie SNP 7, Stropkov proti žalovanému:
Endepro s. r. o. v likvidácií, so sídlom Mlynské nivy 49, Bratislava 2, IČO: 35 805 731, právne zastúpený:
RR Legal Corp., s. r. o. advokátska kancelária, Humenné námestie 4, Bratislava, IČO: 46 789 634, o
vydanie bezdôvodného obohatenia 76,31 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov zo dňa 23. 10. 2017, č. k. 19Csp/146/2016-83 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného
vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 76,31 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
(I.). Zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (II.).

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. §§ 451 ods. 1, 2, § 456, § 107 Občianskeho zákonníka, § 9 ods.

2 písm. k), § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

3. Výsledkami vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že strany sporu dňa 10. 11. 2010
uzavreli formulárovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi
spotrebiteľský úver vo výške 200 Eur za administratívny poplatok 40,20 Eur s dohodnutou úrokovou
sadzbou 23,57 % p. a.. Žalobca sa zaviazal žalovanému zaplatiť sumu 269 Eur v 60.týždenných
splátkach vo výške 4,49 Eur, pričom posledná splátka predstavovala 4,09 Eur. V zmluve sa uvádza, že

úver sa poskytuje na dobu 60 týždňov a termín splatnosti poslednej splátky, a teda konečnej splatnosti
úveru je siedmy deň 60-teho týždňa po dni uzavretia zmluvy. V zmluve je uvedená aj RPMN vo výške
70,24 % a priemerná hodnota RPMN vo výške 47,39 %. Predpoklady použité na výpočet RPMN sú
uvedené na druhej strane príslušnej zmluvy. V ten istý deň, t. j. 10. 11. 2010 strany uzavreli aj zmluvu
o zabezpečení splátok úveru, v ktorej sa poskytovateľ (žalovaný) zaväzuje, že za odmenu bude počas
platnostidanejzmluvypravidelneposkytovaťžalobcovislužbuspočívajúcuvprevzatípeňažnejhotovosti
určenej na úhradu splátky na základe zmluvy uzavretej medzi stranami, a to za odmenu 103 Eur.

Žalobca sa zaviazal túto odmenu splácať v 60.týždenných splátkach vo výške 1,71 Eur, pričom posledná
splátka predstavovala 2,11 Eur, a to počas doby splácania spotrebiteľského úveru uvedenej v zmluve o
spotrebiteľskom úvere. Podľa karty splátok žalobca celkom zaplatil žalovanému sumu 276,31 Eur.4. Súd prvej inštancie konštatoval, že nepochybne v danom prípade sa jedná o spotrebiteľský
úver v zmysle ust. § 1 ods. 2 s poukazom na § 2 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ ide o náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods.

2 písm. f) citovaného zákona, súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že postačí ak tento údaj
si spotrebiteľ dokáže vypočítať z ďalších údajov v zmluve. Nemožno totiž termín splatnosti úveru
nahrádzať matematickým výpočtom osobitne pri početných týždenných splátkach, ako je to v prípade
predmetnej zmluvy. Spotrebiteľ totiž musí mať jasno už pri uzavretí zmluvy akú dlhú dobu a dokedy
má úver splácať, čo je účelom citovaného zákonného ustanovenia. Konečná splatnosť úveru by mala

byť uvedená minimálne konkrétnym mesiacom a rokom, pričom počet splátok je ďalšou povinnou
náležitosťou zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona. Súd zdôraznil, že dobu trvania
zmluvy nemožno posudzovať zhodne s termínom splatnosti jednotlivých splátok, ktoré nemusia byť
určené konkrétnym dátumom, pokiaľ podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s
istotou identifikovať dátumy týchto splátok (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/15 zo dňa 09. 11.
2016). Aj podľa Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. 04. 2008 o zmluvách o

spotrebiteľskom úvere, počet splátok nemôže predstavovať dĺžku trvania zmluvy, keďže počet splátok
sa uvádza pri ďalšej spomínanej náležitosti zmluvy. V zmluve je taktiež nesprávne uvedená ročná
percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, ktorá nezodpovedá realite a povinnostiam
žalovaného zo zmluvy a zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru, dojednanie o administratívnom
poplatku je neprijateľnou zmluvnou podmienkou opierajúcou sa o ust. § 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to
v neprospech spotrebiteľa, keď za bližšie neurčené neuskutočnené služby žalovaného, musí žalobca
zaplatiť neprimeraný poplatok taktiež dohodnutý úrok, ktorý viac ako dvojnásobne prekračuje úrokovú
mieru dohodnutú pri úveroch, ktoré v tom čase poskytovali banky. Preto pokiaľ zmluva uzavretá medzi
stranami sporu neobsahovala náležitosti v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských

úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za daného stavu
žalobca by mal vrátiť žalovanému len sumu poskytnutého úveru 200 Eur. Keďže mu zaplatil sumu 276,31
Eur, bezdôvodné obohatenie žalovaného predstavuje rozdiel medzi platbami žalobcu (276,31 Eur) a
výškou poskytnutého úveru (200 Eur), teda sumu 76,31 Eur. Vo vzťahu k námietke premlčania súd
prvej inštancie skonštatoval, že nárok premlčaný nie je. Pokiaľ ide o plynutie subjektívnej lehoty na

vydaniebezdôvodnéhoobohatenia,súdpoukázalnaskutočnosť,ženemaldôvodneveriťspotrebiteľovi-
žalobcovi,ktorýsaotom,ktosanajehoúkorbezdôvodneobohatildozvedelažponávšteveZdruženiana
ochranuobčanaspotrebiteľaHOOSvmarci2015.Pokiaľsažalovanýakonebankovýsubjektposkytujúci
úvery vo svojej podnikateľskej sfére a disponujúci aj potrebným aparátom právnych poradcov, bránil v
konaní tým, že nevedel o tom, že porušuje ustanovenia spotrebiteľskej legislatívy platné už v čase vzniku

predmetnej úverovej zmluvy, po tom, ako je možné žiadať vedomosť od spotrebiteľa, osoby neznalej
právnych predpisov, bez právneho vedomia, že sa na jeho úkor žalovaný bezdôvodne obohacuje. Z
uvedeného je zrejmé, že žalobca hneď po tom, čo sa dozvedel o dôvodoch bezdôvodného obohatenia,
svoj nárok uplatnil na súde v subjektívnej 2-ročnej a objektívnej 10-ročnej premlčacej lehote. K 10-
ročnej objektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia

súd uviedol, že v občianskoprávnych vzťahoch sa za úmysel považuje nielen úmysel priamy, kedy
druhá strana chcela porušiť a ohroziť záujmy chránené druhej osoby, ale aj úmysel nepriamy, kedy
za takto úmyselné konanie sa považuje aj konanie druhej strany, ktorá vedela, že svojim konaním
môže porušenie alebo ohrozenie práva spôsobiť a pre prípad, že ho spôsobí, bola s tým uzrozumená.
Žalovaný nepochybne vedel, že existuje spotrebiteľská legislatíva v Občianskom zákonníku a počas

celého zmluvného vzťahu neodstránil zjavné porušenia spotrebiteľskej zmluvy v danom zmluvnom
vzťahu, z čoho možno vyvodiť nepriamy úmysel žalovaného.

5. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1, 2
CSP tak, že v plnej miere úspešný žalobca má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške

ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný navrhujúc, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol, eventuálne navrhoval, aby odvolací súd rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaný okrem iného uviedol, že súd prvej

inštancie porušil svoju povinnosť postupovať podľa § 181 ods. 2 CSP a napadnutý rozsudok je tak
prekvapivým. Predmet sporu bol vymedzený len v žalobcom podanej žalobe, a to tak, že žalobca sa
domáhal svojho domnelého (neexistujúceho) nároku na údajné vydanie bezdôvodného obohatenia, ku
ktorému nedošlo. Súd prvej inštancie sa mal zaoberať a rozhodnúť iba o takto vymedzenej žalobe,no neučinil tak, čím učinil pre žalovaného neprístupný a neznámy predmet sporu. Žalovaný namieta,
že v konaní došlo k odňatiu jeho práva na spravodlivý proces aj týmto nesprávnym procesným
postupom súdu prvej inštancie. Namietal, že súd nerešpektoval viazanosť žalobným návrhom žalobcom,

pokračoval v konaní o zmenenej žalobe a neumožnil žalovanému vyjadriť sa k zmene žaloby a
k dôvodom, na ktorých založil svoje rozhodnutie, neumožnil žalovanému produkovať dôkazy na
svoju obranu. Súd založil rozsudok na skutkových zisteniach, ktoré nemajú pôvod vo vykonanom
dokazovaní. Napadnutý rozsudok je v celom rozsahu arbitrárny, keďže súd prvej inštancie v odôvodnení
neuviedol ako sa vyporiadal so základnými otázkami, predovšetkým neodôvodnil začiatok plynutia

subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Neodôvodnil vo vzťahu
k dĺžke objektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka svoj odklon od
judikatúry a ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. Naviac odôvodnenie napadnutého
rozsudku je nekoherentné, nie je presvedčivé, pretože je nelogické a pre verejnosť (vrátane žalovaného)
evidentneneprijateľnéanespravodlivé.Súdvnapadnutomrozsudkudospelknesprávnemuskutkovému
zisteniu, že údajne neuplynula subjektívna premlčacia doba. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej

doby je viazaný na skutkové okolnosti, nie na právnu kvalifikáciu, teda subjektívna premlčacia doba
začala plynúť v máji 2011 (posledná čiastková úhrada, posledné plnenie) a uplynula v máji 2013,
teda pred podaním žaloby. Nesprávny je záver súdu o tom, že nedošlo k premlčaniu uplatneného
nároku. Súd nesprávne dospel k skutkovému zisteniu, že údajne neuplynula objektívna premlčacia doba
a že žalovaný mal nepriamy úmysel, keďže vedel o právnych predpisoch. Žalovaný sa bezdôvodne

neobohatil, a k uplynutiu objektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 OZ došlo pred podaním
žaloby na súde. Trojročná objektívna doba sa automaticky nepredlžuje na 10-ročnú, ale iba v prípade
úmyselného bezdôvodného obohatenia, čo nepochybne nie je prípad tohto sporu. Súd prvej inštancie
nesprávne odvodzuje údajný nepriamy úmysel žalovaného len od existencie skutočností nezávislých
od žalovaného, teda priamo z právnych predpisov. Ak by súd prvej inštancie postupoval správne,

dospel by k záveru, že úmysel je u žalovaného absolútne vylúčený. Súd dospel aj k nesprávnemu
zisteniu, že údajne zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov v spojení s nesprávnym právnym
posúdením náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a sankciou bezúročnosti a bez poplatkovosti.
K nesprávnym skutkovým zisteniam týkajúcim sa administratívneho poplatku a k jeho nesprávnemu
právnemu posúdeniu žalovaný uvádza, že administratívny poplatok bol v čase uzavretia zmluvy o

úvere bežne dojednávaným a dovoleným poplatkom. Administratívny poplatok je popri úroku súčasťou
jediného cenového dojednania podľa zmluvy o úvere, pričom bol dojednaný za administráciu, teda
za správu (poskytnutého úveru). Správa úveru je pojem v právnej úprave všeobecne známy, ani
sám zákonodarca ho nešpecifikuje (používa ho napr. § 39 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.
z.). Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že údajne dohodnutý úrok, ktorý

viac ako dvojnásobne prekračuje úrokovú mieru dohodnutú pri úveroch, ktoré poskytujú banky nie je
akceptovateľný. Dohodnutý úrok je v zmluve o úvere jasne, zrozumiteľne a určite fixovaný úrokovou
sadzbou 23,57 % ročne zo sumy úveru. Úrok vyjadrený prostredníctvom fixnej úrokovej sadzby je
len špecifikáciou cenového dojednania popri administratívnom poplatku. Výška úrokovej sadzby pri
spotrebiteľských úveroch nemôže byť súdom samostatne posudzovaná aj z dôvodu, že medzi výškou

úrokovej sadzby a výhodnosťou konkrétneho spotrebiteľského úveru pre spotrebiteľa nemusí byť žiadna
korelácia. Priemerný spotrebiteľ preto pri spotrebiteľských úveroch porovnáva RPMN ponúkaných
spotrebiteľských úverov a nie úrokovú sadzbu. Dohodnutý úrok je porovnateľný s úrokmi, ktoré v
rozhodnom čase poskytovali iné nebankové subjekty. Navyše žalovaný pri poskytovaní spotrebiteľského
úveru podstupuje podstatne vyššie riziko ako banka poskytujúca spotrebiteľský úver. Banka má zväčša

splatenie úveru zabezpečené aspoň pohľadávkami z účtu zákazníka vedeného v danej banke, čo
žalovaný nemá. Súd nesprávne dospel k skutkovému zisteniu, že v zmluve o úvere absentuje náležitosť,
doba trvania a termín konečnej splatnosti, následne dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že
zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov. Zákon č. 129/2010 Z. z. používa pojem termín konečnej
splatnosti, nie dátum. V slovenskom jazyku pritom nie sú slová termín a dátum synonymami. Slovo

termín vymedzuje čas, v ktorom treba niečo splniť, slovo dátum vymedzuje konkrétny časový údaj v
podobe deň, mesiac, rok. Rozdielne používanie uvedených pojmov má v slovenskom súkromnom práve
dlhodobútradíciuajenevyhnutnosťouvzmluvnompráve,čojezrejmýmdôvodom,prečosizákonodarca
osvojil práve pojem termín a nie dátum. Jazykový výklad v danej náležitosti tak jasne vyžaduje iba
určenie časového okamihu konca doby, resp. dĺžky trvania zmluvy o úvere, spôsob jeho určenia však

neobmedzuje. Jazykový výklad danej náležitosti je tak v súlade s výkladom, ktorý poskytol Súdny dvor
EÚ v rozsudku vo veci Home Credit Slovakia a. s. c/a Klára Biróová, C-42/15.7. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s ust. § 379 a § 380 CSP v spojení s ust. § 470 ods. 1 a 2

CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

8. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný po podaní predmetnej žaloby na súde mal možnosť vyjadriť
sa vo veci. Žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia doručená súdu 31. 10. 2016 bola daná na
vyjadrenie žalovanému a doručená s prílohami dňa 28. 11. 2016 (č. l. 8 spisu). Žalovaný sa k žalobe

vyjadril a predložil prílohy dňa 15. 12. 2016 (č. l. 11 - 27 spisu). Toto vyjadrenie žalovaného bolo dourčené
žalobcovi dňa 11. 01. 2017 (č. l. 28 spisu). Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie na deň
23. 10. 2017 a spolu s predvolaním na pojednávanie doručil žalovanému aj vyjadrenie žalobcu zo dňa
23. 08. 2017 (č. l. 30 - 34 spisu). Žalovaný predvolanie na pojednávanie obdŕžal 05. 09. 2017 (č. l.
38 spisu) a dňa 22. 09. 2017 doručil súdu vyjadrenie žalovaného k zmene žaloby so špecifikovanou
námietkou premlčania (č. l. 40 - 50 spisu). Pokiaľ ide o návrh žalobcu na zmenu žalobného petitu, k

tomu odvolací súd uvádza, že ide o dispozičný úkon žalobcu, pričom pre rozhodnutie o takomto návrhu
sa nevyžaduje predchádzajúce vyjadrenie protistrany. Súd o podanom návrhu na pripustenie zmeny
žaloby rozhodol uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 23. 10. 2017, na ktoré pojednávanie boli
strany sporu riadne predvolané, ktorého pojednávania sa strany sporu, resp. ich právni zástupcovia aj
zúčastnili. Uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 23. 10. 2017, súd nepripustil zmenu žaloby v

zmysle podania žalobcu zo dňa 23. 08. 2017 (č. l. 74 spisu). Je teda zrejmé, že žalovanému bolo pred
rozhodnutím súdu prvej inštancie vo veci samej umožnené oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi
predloženými žalobcom a vyjadriť sa vo veci. Odvolacie námietky žalovaného týkajúce sa procesného
postupu súdu prvej inštancie nie sú dôvodné.

9. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu
uzavretia zmluvy (10.11.2010), zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

10. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku
dňu 10.11.2010, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

11. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu
10.11.2010 poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o
spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

12. Je nepochybné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 10.11.2010 uzatvorená medzi žalobcom
a žalovaným je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalovaný vystupoval v
postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľ, keďže pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.). Predmetná zmluva je zároveň zmluvou o
spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

13. Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. v § 9 presne definuje, aké náležitosti, okrem
všeobecných (§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať.

14. Slovenský právny poriadok definuje v porovnaní so smernicou Európskeho parlamentu a Rady č.
2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere precíznejšie a širšie podmienky, ktoré musí spĺňať

zmluva o spotrebiteľskom úvere tak, aby nebola postihnutá sankciou spočívajúcou v tom, že bude
úver z nej vyplývajúci posudzovaný a kvalifikovaný ako úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov.
Takýto výklad nie je v rozpore s komunitárnym právom a príslušnou smernicou a takýto výklad nie
je ani arbitrárny, pretože slovenský zákon (zákon č. 129/2010 Z.z.) rozširuje z dôvodov ochranyspotrebiteľa podmienky, stanovené základnou normou komunitárneho práva a poskytuje širšiu mieru
ochrany spotrebiteľovi.

15. SD EÚ vo veci Home Credit Slovakia, a. s. c/a Klára Bíróová judikoval, že zmluva o úvere na dobu
určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej
tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny.

16. Tak explicitne presné ustanovenie akým je § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. však cez

prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a
termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom
ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených
v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho
predpisu, ktorý bol v čase uzavretia zmluvy ako aj v čase vydania napadnutého rozsudku platný a účinný.

17. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za
ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad,
ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc
v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce

jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v
spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice
priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice).

18. Uvedený právny záver SD EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach.
„Smernica nemôže sama o sebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovení smernice nie je možné
sa voči takejto osobe dovolávať.“ (bod 13 vo veci Marshall C-152/84).
„Ako Súdny dvor zdôraznil v ustálenej judikatúre od rozsudku z 26. februára 1986, Marshall (152/84, Zb.
s. 723, bod 48), samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú

nemožno proti nemu odvolávať.“ (bod 14 vo veci Faccini Dori, C-91/92).

19. Celkom zásadným prípadom pre vymedzenie horizontálneho priameho účinku smerníc je vec
Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého "Z toho vyplýva, že
sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi

práva alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne
jednotlivci.“ (bod 15 vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01).

20. V danom prípade zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi stranami sporu neobsahuje výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom z ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ vyplýva,

že pri stanovení výšky mesačnej splátky, má dodávateľ v úverovej zmluve presne stanoviť mesačnú
výšku splátky istiny, úrokov a poplatkov (oddelene), pričom za naplnenie tejto náležitosti nie je možné
považovať uvedenie mesačnej splátky bez špecifikácie istiny, úrokov a iných poplatkov. Spotrebiteľ má
právo na informácie o tom, v akej sume splatí samotnú istinu úveru v mesačných dohodnutých splátkach,
akú sumu z toho platí na úroky a v akej výške tieto úroky platí.

21. Zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným neobsahuje ani
obligatórnu náležitosť zmluvy o úvere, a to údaj o konečnej splatnosti úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm.
f) zákona o spotrebiteľských úveroch.

22. Termín konečnej splatnosti úveru je obligatórnou náležitosťou zmluvy, pričom jeho absencia v zmluve
spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Tento údaj musí byť v zmluve výslovne
uvedený, nemožno ho vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí (napr. z počtu splátok úveru, dňa
poskytnutia úveru, dňa uzavretia zmluvy a pod). Počet a výška splátok úveru je samostatnou zmluvnou
náležitosťou,ktorúnemožnostotožňovaťschýbajúcimúdajomokonečnejsplatnostiúveru.Nepochybne

zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel len stanovenie počtu mesačných splátok,
pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou pod písm. k), kde sa uvádza aj počet splátok. Počet splátok
teda nemožno stotožniť s konečnou splatnosťou úveru, a preto pri písm. f) citovaného ustanovenia
iný výklad než ten, že konečná splatnosť úveru musí byť určená dátumovo, neprichádza do úvahy. Zrozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/15 skutočne vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere
uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto
zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50).

V neposlednom rade je ale potrebné si uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo
Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Nemožno
konštatovať, že priemerný spotrebiteľ si vie bez väčších ťažkostí vypočítať 60. týždeň po dni uzavretia
zmluvy, a preto formulácia termínu splatnosti uvedená takto pre neho nie je dostatočne určitá.

23. Keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o
spotrebiteľských úveroch, v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov tak, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie.

24. 8. Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu
plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

25. Podľa § 53 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia
sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak

nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

26. Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

27.Podľa§3ods.1Občianskehozákonníkavýkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

28. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

29. Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa

a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia
možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

30. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27.02.2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod

41, v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalosúťažné podmienky aj
bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice
93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň
na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať
odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so

spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00,
Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“ .

31.Úrokyzaposkytovaniepeňažnýchprostriedkovpodliehajúsúdnejkontrolevosvetleprincípudobrých
mravov (§ 3, § 39 Občianskeho zákonníka). Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané

úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a
predstavujú základný hodnotový poriadok.

32. V zmluve uvedený úrok vo výške 23,57 %, nemá žiadne opodstatnenie v demokratickej spoločnosti,
nemožno ho označiť inak ako úžerný a odporujúci dobrým mravom, a odvolaciemu súdu neprináleží

ho upravovať tak, aby zodpovedali zákonnej požiadavke súladu s dobrými mravmi (rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie C-618/10 Banco Espaňol). Napokon nárok na úrok žalovanému neprináleží z
dôvodu, že úver sa v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný. Súdy sa
značne kriticky vyjadrili už aj k nižším úrokovým sadzbám. Nemecký BGH v rozsudku z 13. 3. 1990AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom o 12% percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre
obdobnýúverzanemravnýažalobuzamietolprerozporplneniasdobrýmimravmi(civilnoprávnaúžera).
Švajčiarsky spolkový súd znížil v roku 1967 rozhodnutím z 1.4.1967 úrokovú sadzbu v prípadoch úverov

pre spotrebiteľov z 26% na 18% a sadzbu 26% vyhlásil za odporujúcu dobrým mravom.

33. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 1MCdo
1/2009 zo dňa 31.7.2009, kde sa uvádza: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie
požičanej Finančnej čiastky pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom

limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške
úrokov totiž musí byt v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť
dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde
spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase
uzavretia zmluvy.“

34. Zmluvná sloboda účastníkov právneho vzťahu nie je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých aj
právom akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto hraníc je i inštitút dobrých mravov (porov. 1MCdo
1/2009, 21Cdo 1484/2004 /ČR/).

35.Pridojednávaníúrokovkonávsúladesdobrýmimravmilentenveriteľ,ktorýpožadujeprimeranýúrok

bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi
je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu na
to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných
prostriedkov,aktorýsvojevoľnépeňažnéprostriedkymienizhodnotiťobvyklýmspôsobom.Niejemožné
neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov

svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi
ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou
a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v
dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou

finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky,
rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. V zmluve dohodnutá úroková sadzba úveru
vo výške 23,57 % ročne dvojnásobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu uplatňovanú bankami pri
poskytovaní úverov alebo pôžičiek (údaje zverejnené NBS). Dohodnutá úroková miera teda podstatne
prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, a preto je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie o jej

rozpore s dobrými mravmi.

36. Odvolateľ poukazuje na „vtesnanie sa“ do administratívneho limitu. Je však potrebné rozlišovať
medzi inštitútom úrokovej sadzby (úroky za úver) a inštitútom RPMN (ročná percentuálna miera
nákladov). Administratívny strop zákonodarca stanovil nie na úroky, ale na RPMN, ktorá ročná

percentuálna miera nákladov zahŕňa aj poplatky a obdobie splácania. Ide o celkové náklady na úver.
Nariadenie vlády č. 238/2008 Z. z. a ani žiadny všeobecne záväzný predpis nijako neobmedzil súdy,
aby korigovali neprimerane vysoké úroky, ktoré sú síce zložkou pre výpočet RPMN, no nie sú vyňaté z
posudzovania dodržania imperatívu dobrých mravov zo strany súdu.

37. Vo vzťahu k zmluve o zabezpečení splátok úveru zo dňa 10.11.2010 odvolací súd uvádza, že žalobca
ako spotrebiteľ a ako slabšia strana sporu nemal možnosť participovať na vytvorení formulárovej zmluvy
a nepochybne je z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou (čl. 25 MOSTAZA
CLARO). Súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že uzavretie zmluvy o zabezpečení splátok úveru
bolo podmienkou poskytnutia úveru.

38.Pokiaľideozmluvuozabezpečenísplátokúveru,tátosíceformálnepredstavujesamostatnúzmluvu,
ale z pohľadu posúdenia neprijateľnej zmluvnej podmienky a vylúčenia súdnej kontroly je potrebné prijať
logický záver o tom, že aj v tomto prípade súdna kontrola nemôže byť vylúčená. Ide o akcesorickú
zmluvu naväzujúcu na úverovú zmluvu, keďže jej obsahom je len spôsob splácania dohodnutého úveru.

Spätosťpredmetnýchzmlúvjedanátým,ževprípadeneuzavretiazmluvyoúverebybolobezpredmetné
uzatvárať zmluvu o zabezpečení splátok, keďže bez poskytnutia úveru by ani neexistovala povinnosť
žalobcu plniť dlh zo zmluvy o úvere v splátkach.39. Dohoda o poskytnutí služby preto podlieha prieskumu súdu podľa § 53 Občianskeho zákonníka,
keďže táto „služba“ nie je hlavným predmetom plnenia, pričom cieľom zákonodarcu nebolo vylúčiť z
preskúmavania z hľadiska neprijateľnosti vedľajšie zmluvné cenové dojednania, a to najmä s ohľadom

na skutočnosť, že nie je výnimočnou situácia, kedy sa dodávatelia práve ich netransparentným
zakomponovaním do formulárových spotrebiteľských zmlúv snažia získať neprimeraný majetkový
prospech od spotrebiteľov.

40. Tak zmluva o zabezpečení splátok úveru ako aj úverová zmluva sú formulárovými zmluvami, ktorých

obsah žalobca ako spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Preto ich nie je možné považovať za individuálne
dojednané. Odmena za výber splátok vo výške 103 Eur (č. l. 5 spisu) predstavuje viac ako 50%
poskytnutého úveru a výrazne presahuje dohodnutý úrok. Ide o zmluvnú podmienku dohodnutú zjavne
v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa, čo spôsobuje jej neplatnosť.

41. Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od záverov vyslovených v rozsudku Krajského súdu v

Prešove č.k. 19Co/142/2016-328 zo dňa 08.12.2016, cit: „Podľa záverov odvolacieho súdu je právne
bezvýznamné, aká terminológia sa použije na označenie platby za zabezpečenie splátok úveru
(odmena/poplatok). Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú službu, ktorou žalovaný prostredníctvom
svojich zástupcov hotovostne inkasuje splátky spotrebiteľského úveru. Z materiálneho hľadiska ide o
platbu spojenú s poskytnutím úveru a predstavuje poplatok. Problémom a dôvodom neprijateľnosti

poplatku, je jeho netransparentnosť a neprimeraná výška, výrazne presahujúca náklady žalovaného na
uvedenú doplnkovú službu a obchádzanie skutočných úrokov a skutočnej RPMN. Ak by poplatok bol
zahrnutý v RPMN, jej celková výška by bola omnoho vyššia ako bolo uvedené. Uvedený poplatok sa totiž
svojim rozsahom približuje súčtu úrokov a administratívneho poplatku, pričom v niektorých prípadoch aj
tento súčet prevyšuje. Ak poplatok za zabezpečenie splátok úveru podstatne a v rozpore s akoukoľvek

logikou, neprimerane prevyšuje náklad na doplnkovú službu, ktorej plneniu korešponduje, ide o exces
pri používaní inštitútu poplatku.
Nielen s poukazom na vyššie uvedené, ale aj na všetky doposiaľ známe skutočnosti v oblasti praktík
žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že zo strany žalovaného sa evidentne jedná o cielene
vytvorenú konštrukciu, ktorá sleduje jediný cieľ, a to dosiahnuť vyššie protiplnenie za poskytnutie

peňažných prostriedkov, oproti tomu aké by žalovaný získal z úrokov formálne uvedených v zmluve.“

42. V zmluve o úvere je tiež uvedený poplatok za garantovanú službu v pevnej výške, a to 40,20 Eur (č.
l. 3 spisu). Je zrejmé, že výška tohto poplatku predstavuje viac ako 20 % výšky poskytnutého úveru,
pričom žalobca mal zaplatiť žalovanému za bližšie neručené služby neprimerane vysoký poplatok, aj za

stavu, že žalovanému žiadna služba poskytnutá nebude. Naviac stanovením paušálnej výšky poplatku
sa žalovaný snaží obísť prípadnú požiadavku presne vyčísliť náklady vzniknuté s poskytnutím tej ktorej
služby, napr. zaslaním upomienky, vyhotovením duplikátov zmluvných dokumentov a pod.. Predmetné
ustanoveniezmluvyopoplatkuzagarantovanúslužbutakvyznievavýraznevneprospechspotrebiteľa,a
to s ohľadom na jeho koncepciu a samotnú výšku poplatku. Ide preto o neprijateľnú zmluvnú podmienku

v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

43. Občiansky zákonník v ust. § 107 upravuje premlčaciu dobu pre vydanie bezdôvodného obohatenia,
pričom rozlišuje medzi subjektívnou (§ 107 ods. 1) a objektívnou premlčacou dobou (§ 107 ods. 2).
Začiatky ich plynutia sú upravené odlišne.

44. Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie
bezdôvodného obohatenia je potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade
skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je
pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok

plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa
vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného (porovn. rozhodnutie
NS SR sp. zn. 3 Cdo 145/2004, sp. zn. 1 Cdo 67/2011, R 25/1986).

45. V prípade plnenia bez právneho dôvodu je začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby viazaný

na moment, kedy sa oprávnený dozvedel, že právny dôvod na plnenie nebol od začiatku daný.
Počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je možné automaticky stotožňovať so začiatkom
plynutia objektívnej premlčacej doby, t.j. momentom vzniku bezdôvodného obohatenia. Je zrejmé, že v
danom prípade bol medzi žalobcom a žalovaným zmluvou zo dňa 10.10.2010 založený spotrebiteľskýzáväzkový vzťah. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je
ochrana práv spotrebiteľa, čo vyslovil aj NS SR v uznesení vo veci 6 MCdo 9/2012. Odvolací
súd pripomína rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza Claro cit.: „Systém

ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25).

Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa
zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, bod 26, ako aj Cofidis, bod 33).

46. Žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia žalobca podal na súde 31. 10. 2016, t. j. aj v rámci

dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, pretože o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel v marci 2015
od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Žalobca predložil prvoinštančnému súdu o tejto
skutočnosti listinný dôkaz (č.l. 35 spisu). Nie je množné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že predmetné
prehlásenie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS nemá vo vzťahu k posúdeniu premlčacej
doby relevanciu. V zmysle prehlásenia združenie po oboznámení sa s úverovou zmluvou a ostatnými

podkladmi informovalo žalobcu o náležitostiach spotrebiteľskej zmluvy a neprimeraných odplatách. Z
uvedeného možno vyvodiť, že až týmto okamihom sa žalobca dozvedel, že žalovaný nemal nárok
na žalobcom poskytnuté plnenie s výnimkou istiny úveru, a teda že na strane žalovaného došlo
k bezdôvodnému obohateniu. V konaní nevyšlo najavo, že by sa žalobca o vzniku bezdôvodného
obohatenia dozvedel skôr aj s poukazom na výpoveď žalobcu na pojednávaní dňa 23. 10. 2017 (č.l.

75 - 77 spisu).

47. Pre začiatok plynutia 3 ročnej príp. 10 ročnej objektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodný okamih, kedy bezdôvodné obohatenie
skutočne (fakticky) vzniklo. Bezdôvodné obohatenie získaním plnenia bez právneho dôvodu vzniká

samotným prijatím plnenia. Vtedy tiež začne plynúť objektívna premlčacia doba (rozhodnutie NS ČR z
14.08.2007, sp. zn. 30 Cdo 2758/2006).

48. Odvolací súd konštatuje, že konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo súladné s
dobrými mravmi, žalovaný nerešpektoval povinnosti stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch

a ustanoveniami Občianskeho zákonníka zameranými na ochranu spotrebiteľa. Jeho konanie preto
nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho
dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. S ohľadom na okolnosti prípadu
možno uzavrieť, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu bol daný už od
uzatvorenia zmluvy (10.11.2010), ktorej návrh koncipoval žalovaný a predložil ho na podpis žalobcovi, a

teda bol daný aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného (porov. rozsudok
Krajského súdu v Prešove z 12. decembra 2011, sp. zn. 7Co/84/2011, tiež rozsudok Krajského súdu v
Prešove z 21.1.2013, sp. zn. 2Co 9/2012).

49. So zreteľom na to je správny záver súdu prvej inštancie poukazujúci na neuplynutie objektívnej

10-ročnej premlčacej doby. Keďže žalobca žalovanému uhradil celkovo 276,31 Eur, úhrady žalobcu
presahujúce 200 Eur predstavujú plnenie bez právneho dôvodu. Preto rozdiel medzi platbami, ktoré
žalobca poskytol žalovanému (276,31 Eur) a výškou poskytnutého úveru (200 Eur), teda sumu 76,31
Eur predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré je žalovaný povinný vydať žalobcovi (§ 451 Občianskeho
zákonníka).

50. Keďže správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania, odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil
(§ 387 ods. 1 CSP).

51. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov prvoinštančného aodvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

52. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).