Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. február 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 20CoE/9/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5615203546
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5615203546.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s. r. o., so
sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zast. JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD.,
advokátkou so sídlom M. XX, K., proti povinnému: Z. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. č. XXX, Z., o
vymoženie 366,52 € s príslušenstvom, v štádiu konania pred udelením poverenia súdnemu exekútorovi
Mgr. Jane Virličovej, so sídlo exekútorského úradu Z. XXX/A, K. pod EX 4785/15, na základe odvolania
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 1Er/1688/2015-17 zo dňa 20.
októbra 2015, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. V odôvodnení uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok zo dňa 07.02.2014
vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave. V čl.
3 bod 5 zmluvy o všadeplatíkarte zo dňa 20.03.2009 sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory
ktoré vzniknú z tejto zmluvy vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad budú rozhodované v súlade
s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných obchodných podmienkach. Riešenie sporov
upravuje čl. 10.2.2 II. časti Všeobecných obchodných podmienok. V takmer identickom znení obsahuje
rozhodcovskú doložku aj ustanovenie čl. 5.7.1 V. časti obchodných podmienok pre všadeplatíkartu
s jediným rozdielom v tom, že v predmetnom ustanovení sa pojednáva o Stálom rozhodcovskom
súde Slovenskej bankovej asociácie, pričom vo Všeobecných obchodných podmienkach mala byť
založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a. s..
Tieto dojednania uvedené vo Všeobecných obchodných podmienkach sú v rozpore s Občianskym
zákonníkom, ktoré obchádzajú, čo má za následok absolútnu neplatnosť tohto zmluvného dojednania,
na čo súd prihliada z úradnej povinnosti. Na základe toho dospel súd k záveru, že rozhodcovskou
doložkou v spotrebiteľskej zmluve nemohla byť platne založená právomoc ani jedného rozhodcovského
súdu vec prejednať a rozhodnúť. Rozhodcovský rozsudok je tak z dôvodu nedostatku právomoci
rozhodcovského súdu odvíjajúcej sa od neplatnej rozhodcovskej doložky postihnutý vadou materiálnej
vykonateľnosti, preto exekučný súd žiadosť exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Uviedol, že prvostupňový súd
prekročil zákonné limity na preskúmanie žiadosti o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín ako
pripúšťa výslovné znenie § 44 ods. 2 EP v znení účinnom do 31.12.2014. Podľa tohto ustanovenia
súd je oprávnený skúmať a vykonávať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ďalej namietal prekročenie zákonných limitov
pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a prekážky rozsúdenej
veci a so skúmaním rozhodcovskej doložky. Právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou
pre opätovné prejednanie veci, a preto ju nie je možné prejednať ani v exekučnom konaní podľa §

44 ods. 2 EP. Ďalej namietal vylúčenie možnosti riešiť spory podľa Zákona o rozhodcovskom konaní
a poukazoval na povinnosť právneho predchodcu oprávneného - banky - postupovať v súlade s §
93b zákona o bankách. Ďalej namietal nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a
porušenie § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. absenciu akýchkoľvek dôkazov pre právne
závery v rozhodnutí uvedené. Ďalšou námietkou bolo, že prvostupňový súd konštruoval nový skutkový
stav bez účasti oprávneného a odňatie možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému
stavu. Namietal, že exekučný súd rozhodoval ako súd konajúci vo veci samej, pritom O.s.p. ani
Exekučný poriadok (ďalej aj EP) neposkytuje žiadnu oporu pre záver, že by mohol vykonávať vo veci
samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Ďalej namietal nesprávnu aplikáciu
sekundárneho práva Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a judikatúre Európskeho súdneho
dvora. Podľa neho nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu č.
93/13/EHS, nakoľko je aktom výlučne sekundárnej povahy a jej význam je výlučne indikatívny a v
žiadnom prípade interpretačný. Ďalej namietal porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní, keď
exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach v troch veciach poverenia vydajú aj zamietajú.
Pritom poukázal na iné rozhodnutia odvolacích súdov v iných veciach. Ďalej namietal neprimerané
zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia. Žiadal, aby bolo
prvostupňové rozhodnutie zmenené tak, že žiadosti o udelenie poverenia sa vyhovuje, alternatívne ak
by bolo napadnuté rozhodnutie zrušené a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) vec preskúmal v rozsahu vymedzenom v §
212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) potvrdil napadnuté uznesenie
ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Podľa § 243d ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov (Exekučný poriadok, ďalej
EP) exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní,
ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) vydaného pred 1.
januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu
na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie;
rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.

Podľa § 243d ods. 2 EP na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade
rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci
podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú
predpisy účinné do 31. decembra 2014.
4ead) Zákon č. 335/2014 Z.z. spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov.

Podľa § 44 ods. 2 EP v znení účinnom do 31.12.2014 súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. ) Ak súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Exekučné konanie začalo doručením návrhu na vykonanie exekúcie od oprávneného súdnemu
exekútorovi dňa 31.03.2015, preto bolo potrebné v danej veci postupovať podľa Exekučného poriadku
účinného do 31. decembra 2014. Preto správne prvostupňový súd na dané konanie aplikoval EP účinný
do 31.12.2014, konkrétne § 44 ods. 2 EP.

Krajský súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia ohľadne posúdenia rozhodcovskej
doložky za absolútne neplatnú. Aj podľa názoru odvolacieho súdu neplatnosť rozhodcovskej doložky
je potrebné subsumovať pod špeciálne ustanovenie neplatnosti neprijateľnej podmienky uvedené v
piatej hlave prvej časti Občianskeho zákonníka, a to konkrétne v § 53 ods. 5 v znení účinnom ku dňu
uzavretia Zmluvy o všadeplatíkarte zo dňa 20.03.2009, v ktorej obchodných podmienkach bola uvedená.
Rozhodcovská doložka je základná procesná podmienka, ktorá zakladá právomoc rozhodcovského

súdu a táto ako taká musí byť posudzovaná samostatne aj bez návrhu. Absolútna neplatnosť, t.j. faktická
neexistencia tejto rozhodcovskej doložky v konečnom dôsledku znamená, že exekučný titul vydaný
orgánom odvodzujúcim právomoc od takejto doložky neexistuje, je nevykonateľný, čo by bola okolnosť,
pre ktorú by bola exekúcia neprípustná a pre ktorú by súd exekúciu aj bez návrhu zastavil. Ak takáto
okolnosť vyjde najavo ešte v štádiu konania podľa § 44 ods. 2 EP, je exekučný súd povinný zamietnuť
žiadosť o vydanie poverenia. Neplatnosť doložky vyhodnotil prvostupňový súd správne, preto odvolací
súd jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd ďalej poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky č.k. I.ÚS 3512/2011 zo dňa
11.11.2013. Podľa neho (bod 30) je treba zdôrazniť, že obchodné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách na rozdiel napr. od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo potrebné
do každej zmluvy prepisovať dojednanie technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nesmú
slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom napísanej forme
skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti
spotrebiteľa najskôr uniknú (napr. rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute). Pokiaľ
tak aj napriek tomu dodávateľ učiní, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno
priznať právnu ochranu. Podľa bodu 33 z uvedeného vyplýva konečný záver, ktorý dopadá na vec
sťažovateľa, že v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu (podobne
ako rozhodcovská doložka) zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok,
ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (listiny, na ktoré spotrebiteľ pripojuje svoj podpis). Výnimku
predstavujú špecifické prípady, kde sa z povahy veci uplatňuje špecifický režim (napr. zmluva o preprave
osôb s ohľadom na § 3 Vyhlášky č. 175/2000 Sb., o prepravnom poriadku pre verejnú dráhovú a cestnú
osobnú dopravu a pod.).

Uvedený právny názor je potrebné aplikovať aj v danom prípade. Súčasťou Zmluvy o všadeplatíkarte
bola možnosť čerpať spotrebiteľský úver poskytnutím povoleného prečerpania peňažných prostriedkov
na účte spotrebiteľa do výšky úverového limitu. V tejto časti sa jednalo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere.
Ak je rozhodcovská doložka uvedená v obchodných podmienkach pre úverovú zmluvu (v danom prípade
zmluvu o všadeplatíkarte), pokiaľ sa týka vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom, táto rozhodcovská
doložka nemôže ako inštitút požívať právnu ochranu a podľa slovenského práva sa na ňu hľadí ako na
neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ účinného ku dňu
uzavretia hlavnej (úverovej) zmluvy absolútne neplatná.

Čo sa týka odvolacích námietok oprávneného, súd k nim uvádza nasledovné. Čo sa týka námietky,
že nie je možné v rámci § 44 ods. 2 EP preskúmať iné listiny, ako sú uvedené v tomto ustanovení,
súd konštatuje, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z
hľadiska ich súladu so zákonom. V rámci preskúmania exekučného titulu exekučný súd je oprávnený a aj
povinný skúmať procesné podmienky na vydanie exekučného titulu. Skúmaním platnosti rozhodcovskej
doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu,
ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie
vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku.

Exekučný súd neprekročil zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu podľa § 45 ods. 1, 2
Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, pretože z odôvodnenia napadnutého
uznesenia vyplýva, že svoje rozhodnutie neodôvodnil aplikáciu tohto ustanovenia zákona. Nezaoberal
sa meritórnym obsahom exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, a teda neposudzoval tento
exekučný titul v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) cit. zákona. Čo sa týka námietky prekážky rozsúdenej
veci, táto prekážka v konaní nie je daná vydaním napadnutého uznesenia a pokiaľ rozhodcovský súd

iným spôsobom posúdil platnosť rozhodcovskej doložky, uvedené nemá žiaden vplyv na posúdenie
tejto čiastkovej procesnej otázky zo strany exekučného súdu. Oprávneniu súdov v exekučnom konaní
skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej
neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní Aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužil možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy.

Čo sa týka tvrdenej nesprávnej aplikácie § 93b Zákona o bankách, je pravda, že znenie § 93b ods.
1 Zákona o bankách v znení účinnom ku dňu uzavretia rozhodcovskej doložky, a to až do 30.11.2009
explicitne nestanovovalo právo klienta na možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Táto povinnosť, spolu s povinnosťou
banky preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy, bola
zakomponovaná do tohto zákonného ustanovenia až novelou zákona č. 492/2009 Z.z. účinnou od
01.12.2009. Táto novela reagovala na prevládajúci právny názor, že aj zmluvy uzavreté medzi bankami
a klientmi sú zmluvami spotrebiteľskými a je teda na ne potrebné aplikovať smernicu Rady č. 93/13/EHS,
ktorá od 01.04.2004 už bola súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, a je teda aplikovateľná
i v týchto veciach. Táto skutočnosť nič nemení na tom, že hoci neexistovala explicitná právna úprava
v § 93b ods. 1 zák. č. 483/2011 Z.z. účinného do 30.11.2009, platili ostatné právne normy Slovenskej
republiky, a to najmä Občiansky zákonník, ktorý bolo potrebné aplikovať aj na tieto zmluvné vzťahy, a
preto takáto rozhodcovská doložka sa posudzovala z hľadísk uvedených v smernici č. 93/13/EHS aj
pred účinnosťou novely § 93b ods. 1, ktorá bola vykonaná zákonom č. 492/2009 Z.z..

Okrem toho zo znenia Zákona o bankách účinného ku dňu uzavretia zmluvy o úvere nevyplýva
povinnosť spotrebiteľa prijať návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, ak mal záujem uzavrieť
zmluvu, ktorej súčasťou bola možnosť čerpať spotrebiteľský úver poskytnutím povoleného prečerpania
peňažných prostriedkov do výšky úverového limitu. Banky boli povinné ponúknuť svojim klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory s
obchodom budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa
osobitného zákona, t. j. mali túto možnosť len ponúknuť, a nie do formulárovej pretlače zmluvy vopred
včleniť vyslovenie súhlasu bez jeho možnosti s týmto aj nesúhlasiť. Ak v zmluve o spotrebiteľskom
úvere bola doložka takto formulovaná, t. j. že spotrebiteľ sa nemohol rozhodnúť, či doložku príjme,
alebo neprijme bez toho, že by neprijatie doložky malo za následok neuzavretie samotnej zmluvy, takéto
koncipovanie doložky bolo v rozpore aj s vtedy platnou právnou úpravou § 93b ods. 1, 2 Zákona o
bankách. Preto i v čase uzavretia tejto doložky, keďže nebola súladná s vtedajšou platnou úpravou
a nedovoľovala spotrebiteľovi vybrať si orgán, ktorý bude riešiť prípadné spory, bola táto doložka
neprijateľnou, a teda neplatnou. Táto námietka je nedôvodná.

K námietke nesprávnej aplikácie § 53 ods. 4 OZ a § 153 ods. 1 O.s.p. neboli oprávneným uvedené
konkrétne námietky. Samotné hypotetické úvahy o tom, že ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú
doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch strán, konanie by prebehlo na štátnom súde,
že sa súd nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v tak závažnej veci,
akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať, sú právne irelevantné. Na
neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nič nemení ani tvrdenie oprávneného, že rozhodcovský súd,
ktorý vydal exekučný titul, pozostáva výhradne z odborne spôsobilých a bezúhonných fyzických osôb
s právnickým vzdelaním pochádzajúcich z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo podľa
tvrdenia oprávneného zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán,
dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc.

K námietke konštruovania nového skutkového stavu bez účasti oprávneného a odňatia možnosti
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd
nekonal v rámci sporového konania, nejednalo sa teda o opätovné prejednanie veci, ktorá už bola
prejednaná rozhodcovským súdom, ale ako bolo vysvetlené vyššie, exekučný súd len skúmal materiálnu
vykonateľnosť exekučného titulu. Vzhľadom na to, že na zaujatie právneho názoru postačovali listinné
dôkazy, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, a ktoré predložil samotný oprávnený, nebolo potrebné v danej
veci rozhodovať na pojednávaní a pokiaľ oprávnený namieta odňatie možnosti vyjadriť
sa k vykonaným dôkazom, všetky tieto dôkazy predložil samotný oprávnený, a teda mal vedomosť o ich
možnom vykonaní v exekučnom konaní, k čomu mu nič nebránilo sa vyjadriť. K tomuto bodu odvolania

krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 6Cdo/7/2013 zo dňa 22. januára 2014,
z ktorého cituje: „Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského rozsudku byť
exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky bola listina obsahujúca túto
doložku (úverová zmluva), nebolo potrebné na vykonanie tohto dôkazu nariadiť pojednávanie. Tento
záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania, ktoré nie je v zásade konaním
sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti písomnej rozhodcovskej doložky bolo právnou
otázkou. Nariadenie pojednávania by sa za týchto okolností ako aj s prihliadnutím na možnosť
opravného konania bolo zbytočné a odporovalo by zásade hospodárnosti konania. Vykonanie dôkazu
listinou jej prečítaním alebo oboznámením obsahu na pojednávaní vyžaduje § 129 ods. 1 O.s.p., ktoré
primerane platí aj pre exekučné konanie, len ak sa nariaďuje pojednávanie.“

Pokiaľ oprávnený namietal, že záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky nie je možné oprieť o smernicu
EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt je aktom výlučne sekundárnej povahy,
ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny, súd uvádza,
že napadnuté rozhodnutie svoje právne posúdenie veci nezaložilo prioritne na aplikácii tejto smernice.
Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky vyvodilo z Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia
základnej zmluvy (§ 53 ods. 1, 5, § 39, § 54 ods. 1). Je však treba uviesť, že súčasťou Občianskeho
zákonníka je príloha Zoznam preberaných právnych aktov európskych spoločenstiev a Európskej únie,
kde pod č. 1 je prebraná smernica Rady č. 93/13/EHS, to znamená, že táto smernica je súčasťou
právneho poriadku Slovenskej republiky.

Ani námietka porušenia právnej istoty, keď v obdobných veciach sú vydávané rozličné rozhodnutia súdov
Slovenskej republiky, nemôže byť v tejto veci dôvodná. Pokiaľ sú aj v iných skutkovo obdobných veciach
vydávané rozhodnutia inak posudzujúce skutkové a právne otázky ako dané rozhodnutie, uvedené
nemôže mať vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia v danej veci. Námietka neprimeraného
zvýhodňovania povinného pred exekučným súdom taktiež bola vyhodnotená ako nedôvodná. § 54
ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia hlavnej zmluvy uvádza, že zmluvné
podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. V danom prípade z listinných dôkazov bolo nesporne
preukázané, že rozhodcovská doložka bola dojednaná v rozpore s citovanou právnou úpravou a nie je
možné konštatovať, že by preto došlo k neprimeranému zvýhodňovaniu povinného v tomto exekučnom
konaní.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

V Žiline, dňa 29. februára 2016
JUDr. Jana Martinčeková
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Miriama Talapková