Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. október 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/359/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244693
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111244693.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu

JUDr. Milana Chalupku a JUDr. Janky Richterovej, v právnej veci žalobkyne: Q. D., N.. XX.X.XXXX,
A. A., V.. B.. C. Č.. XX, zastúpeného FUTEJ & Partners s.r.o., IČO: 35 955 341, Radlinského č. 2,
Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika zast. Národnou bankou Slovenska, Imricha Karvaša č.
1, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo
dňa 20. februára 2015 č.k. 14C/199/2011-290 a proti uzneseniu rovnakého súdu zo dňa 8.12.2015 č.k.
14C/199/2011-321 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Napadnuté uznesenie zo dňa 8. decembra 2015 č. k. 14C/199/2011-321 z r u š u j
e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1/Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala
zaplatenia 16.338,33 eur s prísl. z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
Národnej banky Slovenska (NBS) pri výkone dohľadu nad Podielovým družstvom slovenské investície

(ďalej len „Družstvo“). Ďalej súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobkyne na
začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie. Žalovanej súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania.

2/Súd prvej inštancie považoval žalobu za predčasne podanú, keď Okresný súd Bratislava I uznesením
z 11.04.2011, č. k. 3K/95/2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 05.05.2011, vyhlásil konkurz na
majetok Družstva ako úpadcu a do funkcie správcu bol ustanovený V.. V. R.. Žalobkyňa si prihlásila

pohľadávku v konkurze, vo výške 5.108,49 €. Prihlásenú pohľadávku žalobcu správca konkurznej
podstaty poprel a žalobkyňa podal incidenčnú žalobu, pričom konanie v tejto veci nie je doposiaľ
ukončené. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by NBS vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne
postupovala. NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt.

3/Proti výroku rozsudku, ktorým bola zamietnutá žaloba, podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie,

ktorým z odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f) O.s.p. žiadala rozsudok
v napadnutej časti zmeniť tak, že súd žalovanej uloží povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu škody v
uplatnenej výške s príslušenstvom, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, alternatívne napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytkla, žepri rozhodovaní nezohľadnil skutočnosť, že NBS nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu,
ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že
sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať

v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva
predvídateľný. Opätovne poukázala na to, že sa spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože
vychádzala z garancie NBS ako orgánu dohľadu a nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom
investície je podľa NBS len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon
o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup NBS bol

preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochrany investície
spoľahol. Postup žalovanej označila za svojvoľný, resp. arbitrárny v neprospech každého, kto sa na
odporcu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument žalovanej, o upozornení Družstva,
že vykonáva dohľad nad jeho činnosťou ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa
ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, posúdila
ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. V ďalšom

uviedla, že povinnosťou NBS podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie
a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a
ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už
od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník,
patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS, napriek tomu, že žalovaná v priebehu

celého konania tvrdila opak - preto mala NBS zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní,
resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším
Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný NBS) a OCP.

4/PovinnýzákonnýdohľadzostranyNBSboldokoncakoncipovanýtakširoko,žemázisťovaťinformácie

a podklady aj o iných rizikách, ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým
sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, vrátane rizík,
ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobkyne. Poukázala
na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo
výpoveďou svedka J.. D. Q., E.., preukázané, že NBS už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z

hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného
emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil OCP, z čoho vyplýva,
že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a
majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. NBS sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva
uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto

jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a
GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami
CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva
alebo konateľom, J.. R. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Odvolateľ poukázal ďalej
na to, že NBS naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do

prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné
sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že NBS vo svojej činnosti, pre svojich
klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých
podstatnýchohľadoch,anipovydanítohtorozhodnutiaokremudelenejpokutyvovýške10.000Eur,NBS
nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné

alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu,
resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva
alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka
s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva,
pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že

už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným
dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Žalobkyňa tiež poukázala na skutočnosť, že
Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu
na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných
papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku

2011 Národnou bankou Slovenska. Uviedla, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje
možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, žalobu na náhradu škody
proti štátu a nerobí takúto žalobu predčasnou, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody
skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobkyne akoveriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá
čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť aj napr. správy

ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu - preto žiadna platná právna
norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby, a to ani vtedy, ak žalobkyňa doposiaľ
nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového
súdu povinný mu dané plnenie vrátiť s tým, že ani zák. č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne
predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak

by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu
škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon
o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného
skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že zodpovednosť štátu, občianskoprávna
zodpovednosť, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona
o konkurze. Uviedol, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa

20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený
hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti NBS, Garančnému fondu investícií,
či poisťovni Chartis Europe a iným odporcom, a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jeho možnosť
svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Namietol, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým
súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi

konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p., a to s poukazom na uznesenie
NS SR zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

5/Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako
vecne správny potvrdiť. Uviedla, že súd v prejednávanej veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom

spoľahlivého zistenia skutkového stavu (navrhnuté žalobkyňou), riadne zabezpečil dôkazné listiny aj
z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických veciach a zároveň mal k dispozícii všetky
pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy. Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že je
povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď
aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky

nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedla,

že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie
zodpovedajúce názorom a predstavám žalobkyne, a preto jej tvrdenie, že rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae je účelové. Žalobkyňa sa účelovo snaží
dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie
rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho

postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a
neexistuje s tým, že žalobkyňa nevyužila všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku,
pretože nepodala žiadnu žalobu proti členom predstavenstva, ani členom kontrolnej komisie Družstva,
ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Podľa neho
kompetencie NBS pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi

predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky
orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov
vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že NBS postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými
právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu

a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá zakotvené ustanoveniami zákona
o dohľade a zákona o cenných papieroch. Žalobkyňa mohla požiadať NBS o vysvetlenie jej zákonom
zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu byť známe, že s investíciou
je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že NBS
môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú

dohliadanému subjektu uložené zákonom, a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu
dohľadu a až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až
od 1. júna 2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že
Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosťdodržiavaťschválenýProspektinvestície,atedaažodvtedymohlaNBSdohliadať,čiDružstvoschválený
Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. januára 2009, na základe novelizovaného

ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a počas celej doby od
vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov
v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má NBS zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa
vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom

uložených povinností. Poukázal tiež na skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej
ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS
kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba
jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) Zákona o cenných papieroch, ktorá
spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových

hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj
riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov, a preto za dodržiavanie
Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako
štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto
povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. NBS mohla kontrolovať len to, či si Družstvo

plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie zverejňované
Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona o cenných
papieroch, pričom tieto informácie NBS nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla
postupovaťlenvsúladesbývalýmiustanoveniami§129a§130Zákonaocennýchpapierochanemohla

potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že vo
vzťahu k Družstvu bola NBS nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila
žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných
papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu

Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009 žalovaný uviedol, že tento primárne rieši problematiku
zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak
nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona

o konkurze a vyrovnaní a preto zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť
subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť, a preto musia byť najskôr využité všetky
zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne
preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne.
Uviedol, že skutočná existencia pohľadávky žalobkyne a jej výška voči Družstvu sa bude zisťovať v

rámci incidenčných súdnych konaní, pokiaľ ich správca konkurznej podstaty Družstva neuzná skôr a
až následne, ak pohľadávka žalobkyne voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže
žalobkyni vzniknúť škoda.

6/Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 ods. 1 CSP), preskúmal vec

bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nebolo žalobkyňou podané
dôvodne.

7/V prejednávanej veci súd prvej inštancie na základe dokazovania vykonaného v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) správne ustálil, že žalobkyňa v konaní

nepreukázala nesprávny úradný postup zo strany NBS pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom
súd prvej inštancie v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 46/05,
I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08) zodpovedal stranami sporu nastolené otázky,
ktoré majú rozhodný význam pre posúdenie veci samej, a s ktorým sa stotožňuje aj odvolací súd.

8/V danom prípade nebola spornou skutočnosť, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt; sporným bol rozsah tohto dohľadu.
Zohľadniť treba pritom fakt, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6.
2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať

schválený prospekt investície. Z uvedeného potom vyplýva, že aj NBS mohla až od 01. 06. 2010
dohliadať na to, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Rovnako aj povinnosť aktualizovať
prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z.
bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 01. 01. 2009 na základe
novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom

č. 558/2008 Z. z.). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal
investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) zák. č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť
portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda
ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov
ako napr. správcovské spoločnosti pre kolektívne investovanie). Neexistujúce povinnosti Družstva preto

nemohli byť ani predmetom kontroly NBS. Žalobkyňa sa tiež mylne domnieva, že NBS vykonávala
dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva. Podľa platnej právnej úpravy NBS mohla kontrolovať
len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto
súvislosti treba poukázať na to, že žalobkyňa si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené
riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm.

b) zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001
Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22. 7. 2013 ). Ak si toho
žalobkyňa vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu NBS v zmysle zásady vigilantibus iura non
excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje). To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyňaky,
podľa ktorej o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.

9/Nemožno sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne o povinnosti NBS v oblasti skúmania rizikovosti
portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani NBS z neho
nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné,

že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť
za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej
strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu
nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností NBS. Štát by sa nemohol
zbaviť zodpovednosti za postup NBS iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim

do základných práv žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobkyňa
vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť NBS pri aplikácii zákonov viac
povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona.

10/Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a OCP vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných

operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií
súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo, že OCP obchodoval vo vlastnom mene
na účet Družstva, čiže riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva,
a ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm.
c) Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o

služby, ktoré Družstvo ako klient OCP využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených
operácií nie je zaručená. Žalobkyňa si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je
podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do
rozhodnutia NBS zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala OCP povolenie na

poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady NBS zo dňa 1. marca 2011,
č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú NBS. Činnosť
Družstva, ktorého bola žalobkyňa v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými
prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným
majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného

finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť OCP voči
Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobkyni .11/Odhliadnuc aj od aktívneho prístupu NBS k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej
rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila OCP pokutu vo výške
16.596,96 euro, kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou NBS, opätovne

rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007 uložila obchodníkovi s cennými papiermi
pokutuvovýške9.958,18euroanáslednerozhodnutímzodňa21.decembra2010,č.ODT-8305-5/2010
odobrala OCP povolenie na poskytovanie investičných služieb, odvolací súd sa nepovažuje za dôvodnú
ani námietku žalobkyne o nedostatočných opatreniach NBS na nápravu protiprávneho stavu po zistení
závažných pochybení OCP pri činnosti voči Družstvu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,

že žalobkyňa sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu
spočívajúcom v takom pochybení v postupe NBS, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci;
hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí NBS, keďže za nesprávny
úradnýpostupniejemožnépovažovaťto,keďvýkladzákona,právneposúdenieveci,čiaplikáciazákona
na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho
práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

12/S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že v prejednávanej veci nebol preukázaný základný
predpoklad pre založenie objektívneho zodpovednostného vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., a to
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci (§ 9 uvedeného zákona).

13/Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní
poukazovala žalobkyňa, jej interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa
týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať žalobae na vyhlásenie konkurzu
tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho Najvyšší súd ČR v odôvodnení
uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej

výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa
posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného, ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa
odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia.
Uvedený rozsudok sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011,
ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia

pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V
tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť
objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy,
ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na
plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej

triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver,
že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z
tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za
škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží
v konkurznom konaní žiadnu sumu, a po druhé to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť

už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení
konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo
k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú
správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu.
Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobkyne nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v

rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je
správny záver súdu prvej inštancie, že žaloba bola podaná predčasne.

14/Odvolací súd sa napokon nestotožnil ani s odvolacou námietkou týkajúcou sa procesného
pochybenia súdu prvej inštancie, ktorý podľa žalobkyne na pojednávaní nevykonal dokazovanie

listinnými dôkazmi predpísaným spôsobom. Z obsahu zápisnice z pojednávania konaného dňa
20.2.2015 totiž vyplýva, že konajúci súd po otvorení pojednávania riadne oboznámil účastníkov konania
s dovtedy vykonaným dokazovaním a obsahom spisu (§ 119 ods. 2 O.s.p.).

15/Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako

vecne správny podľa § 387 ods. 1, CSP potvrdil.

16/Úspešnej žalovanej odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1
v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď z obsahu spisu vyplýva, že žalovanej nevznikli žiadne trovy tohtokonania a bolo by celkom nehospodárne, aby súd priznal náhradu a následne súdny úradník postupom
podľa § 262 ods. 2 CSP určil samostatným uznesením ich výšku v rozsahu 0,- €.

17/Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť v lehote 15 dní od
doručenia uznesenia súdny poplatok za odpor v sume 20 Eur, podľa § 6 a pol. 1a Sadzobníka súdnych
poplatkov.

18/Žalobkyňa v zákonnej lehote napadla uvedené uznesenia odvolaním, ktorým žiadala, aby odvolací

súd z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia uznesenie zrušil.

19/Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania vec prejednal podľa § 379, § 380
ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní veci dospel k záveru, že toto odvolanie
žalobkyne je dôvodné.

20/Žalobkyňa vo veci nepodala žiaden odpor, za ktorý by jej mohla byť uložená poplatková povinnosť.
Jej procesné postavenie v spore podanie odporu vylučuje.

21/Zjavne vecne nesprávne uznesenie súdu prvej inštancie bolo preto potrebné zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie (§ 389 ods. 1 písm. d/ CSP), v ktorom je potrebné, aby súdny úradník dôsledne

rešpektoval pokyn sudcu, aké rozhodnutie má byť vo veci vydané.

22/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
V Bratislave, dňa 25. október 2016