Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. máj 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoPr/1/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315227235
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2315227235.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a

sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: Ing. V. S., nar.
XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/XX, M., zastúpený: Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s.r.o.,
IČO: 47 241 543, so sídlom Hlavná 6, Šaľa, proti žalovanému: Maschinenring Slovensko s.r.o., IČO: 44
883 757, so sídlom Murgašova 27, Šaľa, zastúpený: JUDr. Eva Szikorová, advokátka, Hollého 1854/9,
Šaľa, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Galanta č.k. 24Cpr/2/2015-399 zo dňa 31.08.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. m e n í tak, že skončenie

pracovného pomeru žalobcu výpoveďou zo dňa 30.10.2015 doručenou žalovaným žalobcovi dňa
30.10.2015, je neplatné.

II. Vo výroku II. rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Žalobca má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že skončenie pracovného pomeru žalobcu
výpoveďou zo dňa 30.10.2015 danou žalovaným žalobcovi, je neplatné (výrok I.) a žalobca má právo na

náhradu trov konania v celom rozsahu (výrok II.). Rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. zák. č. 311/2001
Z.z., t.j. Zákonníka práce (v ďalšom len „ZP“) v znení účinnom od 01.09.2015 do 31.12.2015 a to § 18,
§ 19, § 42 ods. 1, § 43 ods. 1, § 54, čl. 2 Zákonníka práce, § 13 ods. 3, ods. 5, § 71 ods. 3, § 61 ods. 1,
2, 3, § 62 ods. 1 a 7, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2, § 74, § 77, § 79 ods. 2, § 14 Zákonníka práce,
§ 470 ods. 1, ods. 2 a ods. 4, § 319 Civilného sporového poriadku.
Vecne argumentoval tým, že v inzeráte žalovaného, zverejnený v periodiku Súkromný podnikateľ Júl -
August 2015, na str. 16 sa uvádza voľné pracovné miesto „záhradný architekt“. Z diplomu Slovenskej

poľnohospodárskej univerzity v Nitre č. FZKI-15-100909-44677 zo dňa 01.06.2015 vyplýva, že žalobca
skončil vysokoškolské štúdium dvojročného inžinierskeho študijného programu biotechnika parkových
a krajinných úprav v študijnom odbore 6.1.17. krajinná a záhradná architektúra a bol mu priznaný titul
„inžinier“. Z emailovej komunikácie z 11.07.2015 vyplýva, že žalobca reagoval na pracovnú ponuku
„záhradný architekt“ emailom v predmete „reakcia na pracovnú ponuku v slove salanov“ a emailom
„reakcia na pracovnu ponuku na J.“, na emailové adresy s obsahom textu „maschinenring“, pričom
jeden z emailov je adresovaný R.M.. Nie je sporné, že dňa 22.07.2015 strany sporu uzatvorili pracovnú

zmluvu (č. 101/2015) na dobu 12 mesiacov, so skúšobnou dobou 3 mesiace (č.l. 2.1), s druhom
práce „administratívny pracovník“, bez bližšej špecifikácie (č.l. 1), s výpovednou dobou 3 mesiace
(č.l. 3.2) (ďalej len „zmluva“). Žalovaný vypracoval organizačnú štruktúru dňa 07.09.2015, z ktorej
vyplýva, že na úseku zelene boli nasledovné pracovné pozície (usporiadané od najvyššej pozície podfunkciou konateľa): manažér zelene, záhradný architekt/VPP, asistent MZ, 2 pracovníci údržby a 2
záhradníci. V liste zo dňa 04.10.2015 žalobca žiada žalovaného o „Prehodnotenie a úprava pracovnej
funkcie a náplne práce“. Dňa 07.10.2015 poslala F. C., asistentka riaditeľa žalovaného, žalobcovi

email, ktorého prílohou je KP001 „záhradný architekt“. V liste žalobcu „Úprava pracovnej zmluvy na
základe vykonávaných skutočných pracovných činností“, zo dňa 28.10.2015, doručenom žalovanému
emailom toho istého dňa, žalobca uvádza, že na prijímacom pohovore mu bolo povedané, že pracovná
zmluva bola vypracovaná s druhom práce „administratívny pracovník“ kvôli poistke a zmení sa po
vypracovaní karty pracovnej pozície. Žalobca opätovne požiadal o úpravu pracovnej zmluvy ohľadne

druhupráce,jehovymedzenia,stručnejcharakteristiky,uviesťkartupracovnejpozície,stupeňnáročnosti
práce, definovanie pracoviska pre účely cestovných náhrad, v oblasti odmien. Dňa 27.10.2015 alebo
28.10.2015 (kvôli nezrovnalostiam v dátumoch v rozhodnutí o org. zmene a o prerokovaní výpovede
so zástupcom zamestnancov, súd nemá za jednoznačne preukázané, že rozhodnutie bolo prijaté
27.10.2015) žalovaný prijal rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene, ktorého písomné
vyhotovenie podpísal konateľ žalovaného, Ing. Adrián Andódi o tom, že v súlade s § 63 ods. 1, písm.

b) ZP zamestnávateľ prijíma rozhodnutie o organizačnej zmene, v zmysle ktorého sa z dôvodu zníženia
nákladov a zefektívnenia práce zamestnávateľa zrušuje pracovná pozícia „administratívny pracovník
U2„ v štruktúre spoločnosti zaradený do údržby zelene, pričom účinnosť rozhodnutia sa viaže ku
skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom, ktorého sa uvedená organizačná zmena týka, t.j.
žalobcu, a to dohodou alebo výpoveďou (ďalej len „organizačná zmena“). Rozhodnutie podpísal Ing. V.

J. s dodatkom „súhlasím s rozhodnutím 27.10.2015“. Dňa 28.10.2015 sa konal audit z ISO kvality. Dňa
28.10.2015 žalovaný prerokoval návrh riešenia zmeny organizačnej štruktúry a ukončenia pracovného
pomeru dohodou alebo výpoveďou žalobcovi. Dňa 29.10.2015 bol spísaný záznam z uvedeného (č.l.
183), s F. C., z ktorého vyplýva, že tento súhlasil so skončením pracovného pomeru žalobcu v dôsledku
organizačnej zmeny zo dňa 29.10.2015.

Nie je sporné, že dňa 30.10.2015 bola žalobcovi doručená výpoveď žalovaného podľa § 63 ods. 1, písm.
b) ZP, v priestoroch sídla žalovaného, z dôvodov rozhodnutia organizačnej zmeny, zrušenia pracovného
miesta administratívneho pracovníka U2, na základe čoho sa žalobca mal stal nadbytočným (ďalej len
„výpoveď“). Žalovaný uviedol, že nemá možnosť ďalej žalobcu zamestnávať. Vo výpovedi sa uvádza,
že výpovedná doba je 1 mesiac, a teda že pracovný pomer skončí 30.11.2015. Ďalej, že výpoveď bola

prerokovaná dňa 27.10.2015 (nezrovnalosť s vyššie uvedeným dátumom prerokovania) a že žalobca
nemá nárok na odstupné. Výpoveď je podpísaná konateľom žalovaného, Ing. Adriánom Andódim a
Ing. A. ako o svedkom. Dňa 31.10.2015 žalobca emailom doručil na inšpektorát práce podnet ohľadne
nedodržiavania pracovnoprávnych predpisov a poradenstva ohľadne ďalšieho postupu. Z protokolu
Inšpektorátu práce Nitra, zo dňa 20.11.2015 ohľadne inšpekcie žalovaného vyplýva, že u žalovaného je

vymenovaný zástupca zamestnancov, F. C. od 28.08.2015. V rámci kontroly inšpektor práce kontroloval
aj pracovnú zmluvu žalobcu a konštatoval nedostatok, a to neuvedenie stručnej charakteristiky druhu
práce, čím žalovaný porušil § 43 ods. 1, písm. a) zákona č. 311/2001 Z.z.
Nie je sporné, že listom zo dňa 24.11.2015 (doručeným žalovanému 30.11.2015) žalobca už v právnom
zastúpení oznámil žalovanému, že právny úkon nazvaný ako výpoveď považuje za neplatný, nakoľko

organizačná zmena je dôvodom fiktívnym, teda že k uvedenej zmene reálne nikdy nedošlo. V liste sa
ďalej uvádza, že žalobca trvá na ďalšom zamestnávaní.
Dňa 25.11.2015 asistentka žalovaného zaslala žalobcovi email, ktorého prílohou bol návrh dohody
o zmene pracovných podmienok, ktorý žalobca neprijal. V návrhu dohody sa uvádza, že rozšírená
pracovná náplň je definovaná v karte pozície KP001, ktorá je súčasťou príručky kvality a je voľne

sprístupnená v kancelárii spoločnosti.
Súd konštatoval, že karta pozície (č.l. 261) sa týka pozície záhradný architekt, kategória Z2, odvetvové
členenie SKS ISCO-08: 2162000 krajinný a záhradný architekt.
Z listu žalovaného zo dňa 15.12.2015 vyplýva, že žalovaný trvá na výpovedi.
Žalovaný doplnil stručnú charakteristiku práce: príprava podkladov a návrhov pre zákazníkov vrátane

cenových ponúk, vedenie kalkulačných listov, rozdeľovanie prác, vedenie dochádzky pracovníkov
údržby zelene, vypracovanie a vyhodnocovanie týždenných a mesačných plánov na úseku údržby
zelene, kontrola dodávateľských faktúr a vystavovanie faktúr pre odberateľov, v súčinnosti s
nadriadeným kontrola prác na mieste zákazky, tím pracovníkov 2-4 ľudia. Z listu ďalej vyplýva, že
žalovaný opravil dĺžku trvania výpovednej doby z 1 mesiaca na 3 mesiace s ohľadom na zmluvu. Ďalej

žalovaný uvádza, že žalobcovi bude vyplácaná náhrada mzdy vo výške 60% priemerného zárobku
a pokiaľ by pominuli prekážky na strane žalovaného do skončenia výpovednej doby, bude žalobcu
informovať.2. Súd má za preukázané, že strany sporu uzatvorili dňa 22.07.2015 pracovnú zmluvu, v ktorej je
ako druh práce uvedená pozícia „administratívny pracovník“. Ďalej má súd za preukázané, že žalovaný
najneskôr dňa 28.10.2015 rozhodol o organizačnej zmene, a to o zrušení pozície „administratívny

pracovník U2“, v dôsledku ktorej mal byt skončený pracovný pomer žalobcu. Nebolo sporné, že dňa
30.10.2015 bola žalobcovi doručená výpoveď z uvedených organizačných dôvodov. Táto bola dňa
28.10.2015 prerokovaná so zamestnaneckým dôverníkom. Súd ma tiež za preukázané, že žalobca má
kvalifikáciu a prax na výkon práce záhradného architekta, i keď nie na výkon práce autorizovaného
architekta (podľa zákona č. 138/1992 Zb., kde je uvedená požiadavka odbornej praxe 3 rokov k získaniu

certifikácie; aj na margo dôkazov predložených žalovaným na č.l. 319-327). Z informácie z Úradu
slovenskej komory architektov vyplýva, že vzdelanie, ktoré má žalobca je pre účely autorizačnej skúšky
akceptované ako architektonické (č.l. 272). Prof. Supuka z FZKI SPU v Nitre (č.l. 273) uviedol, že na
študijný odbor nadväzujú študijné programy. FZKI SPU v Nitre má schválené 2 študijné programy, a
to krajinná a záhradná architektúra a biotechnika parkových a krajinných úprav. Národné profesijné
združenie, teda Komora architektov Slovenska si presne zadefinováva kritériá, akí a ktorí absolventi sa

môžu uchádzať o autorizáciu. V Slovenskej republike sú to absolventi obidvoch z uvádzaných študijných
programov. Z dôkazu predloženého žalovaným na č.l. 334 tiež vyplýva, že Ing. M. W., PhD. uvádza
v stanovisku zo dňa 15.05.2017, že jej neprináleží hodnotiť, či bývalá zamestnankyňa žalovaného
spĺňa podmienky pre výkon práce záhradného architekta. Nie je jej známe, aké úlohy má vykonávať
záhradný architekt pre spoločnosť žalovaného, ani kritéria, ktoré uplatnil žalovaný pri výberovom konaní.

Na základe uvedeného, má súd za to, že bolo na zamestnávateľovi, aké požiadavky bude klásť na
pracovnúpozíciu„záhradnéhoarchitekta“.Zdohodyozmenepracovnýchpodmienok,ktorábolazaslaná
žalobcovi emailom dňa 25.11.2015 od asistentky žalovaného vyplýva (č.l. 22), že rozšírená pracovná
náplň je definovaná v karte pozície KP001, ktorá je súčasťou príručky kvality a je voľne sprístupnená v
kancelárii spoločnosti. Súd konštatuje, že 2 karta pozície (č.l. 261) sa týka pozície záhradný architekt,

kategória Z2, odvetvové členenie SKS ISCO-08: 2162000 krajinný a záhradný architekt. Žalovaný
síce v karte pozície uvádza prax v trvaní 3 rokov, ale uvedenú požiadavku nezahrnul do požiadaviek
v inzerátoch na danú pozíciu (04.11.2015 a 18.03.2016, č.l. 121 a 124, v nahláškach pozície úradu
prace. Tiež, poznajúc obsah životopis žalobcu, zavolal žalobcu na pracovný pohovor na obsadenie
pozície záhradného architekta. Na základe uvedených inzerátov má súd tiež za to, že pozícia žalobcu

nemohla byť nadbytočnou, nakoľko túto mienil žalovaný obsadiť bezprostredne po doručení výpovede
a tiež, v dobe 2 mesiacov od skončenia pracovného pomeru žalobcu (Rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR, sp. zn. 21 Cdo 1770/2001). Súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že z dokazovania vyplýva, že
záujem žalovaného obsadiť voľnú pracovnú pozíciu záhradného architekta existoval iba v čase pred
prijatím žalobcu do zamestnania a tiež po skončení jeho pracovného pomeru, naopak v čase, keď

pre neho žalobca pracoval, tento záujem vôbec neexistoval. Svedkovia C. M. a Q. E. síce svedčili v
prospech žalovaného, ale z hľadiska ich pozície, resp. zmätočnosti vo výpovediach, súd na výpovede
neprihliadol. Svedok F. C. je asistentkou riaditeľa, zamestnaneckým dôverníkom v čase výpovede
žalobcovi a súčasným zamestnancom žalovaného, preto jej výpoveď mohla byť uvedenou skutočnosťou
ovplyvnená. F. C. uviedla, že má za to, že žalobca pracoval ako pomocník pána J.. Po zrušení pozície

žalobcu sa rozprávala s konateľom žalovaného s tým, či by nebolo vhodné ponúknuť pozíciu šoféra
žalobcovi, ale mali za to, že by išlo vzhľadom na vzdelanie žalobcu o podradnú pozíciu. Svedok J. N.,
bývalý zamestnanec žalovaného (správca budov) uviedol, že žalobca mal na starosti údržbu zelene,
dostal tieto zákazky, lebo p. J. mal toho veľa, tak si to rozdelili. Žalobca mal na starosti jednotlivé projekty,
styk s objednávateľmi/zákazníkmi. Práce žalobcu pred jeho príchodom vykonával p. J., ktorý bol v pozícii

manažéra zelene, v obdobnej funkcií bola aj p. W., ktorá odišla v máji 2015 na materskú dovolenku.
Projekt Avion mali rozdelený žalobca a p. J.. Hotel Chopin mal na starosti žalobca. Ing. D. W. uviedla,
že je zamestnancom žalovaného, v pozícii manažéra zelene a žalobcu nepozná. Svoju agendu pred
nástupom na materskú dovolenku odovzdala p. J.. Uviedla, že nemá vedomosť o tom na akú opozíciu
nastúpil žalobca. Ing. R. M. vo výsluchu uviedla, že naborovala pre žalovaného žalobcu s tým, že

žalovanému v roku 2015 vypomáhala externe s personálnou agendou. Žalobcovi uviedla, že má iba časť
vzdelania, ktoré požadujú na pozíciu záhradný architekt s tým, že tam bola aj tehotná zamestnankyňa,
ktorú mohla časom nahradiť. Žalobcovi konkretizovala, že nastupuje na pozíciu asistentky. Uvedená
svedkyňa však podľa súdu nemohla svedčiť ohľadne skutočne vykonávaných prác žalobcom. Svedkyňa
uviedla, že p. W. nastupoval k žalovanému ako pomocný pracovník. Pritom Ing. D. W. uviedla, že

tohto zaúčala na svoju pozíciu. Žalovaný predložil v konaní dohodu o pracovnej činnosti p. W. zo dňa
16.03.2015, v ktorej sa uvádza druh práce „pomocný pracovník“. V uvedených výpovediach svedkov
ohľadne druha práce V. W. súd nachádza rozpor, čo svedčí útoku žaloby. Svedok M. S. uviedol, že je
šéfom techniky v hoteli Chopin Bratislava, kde nastúpil v roku 2015 a žalovaný u nich robil letnú a zimnúúdržbu. P. Andódi predstavil žalobcu ako nástupcu p. W.. Svedok uviedol, že žalobca v súčasnosti pre
nich robí, preto výpoveď môže byť týmto ovplyvnená. Z uvedených výsluchov súd nemá za preukázané,
že žalobca vykonával pre žalovaného prácu administratívneho pracovníka, tak ako je uvedená ako druh

prácevpracovnejzmluve.Vkonanítiežnebolosporné,žežalovanýobsadzovalvoľnémiestoQ.E.,ktoré
neponúkol žalobcovi z dôvodu, že uvedené miesto nebolo vhodné pre žalobcu vzhľadom na dohodnutý
druh práce. Zamestnávateľ je však povinný ponúknuť zamestnancovi akékoľvek voľné miesto, ibaže
to vylučuje zdravotný stav zamestnanca alebo nedostatok kvalifikácie, resp. obmedzené schopnosti
(judikatúra ČR, 51/1975, R 15/1978). Žalovaný nepreukázal, že na danú pozíciu sa vyžadovali osobitné

požiadavky. Súd má za preukázané, že žalobca počas trvania pracovného pomeru vykonával práce,
ktoré obsahom náplne zodpovedajú práci záhradného architekta, tak ako to vyplýva z karty pozície
KP001 „záhradný architekt“ zo dňa 07.10.2015, a to s konkludentným súhlasom zamestnávateľa,
pričom žiadny z dôkazov nepreukazuje opak (napr. upozornenie zamestnávateľa). Nemôže byť na ujmu
zamestnanca, že zamestnávateľ si nesplní povinnosť vyhotoviť písomne dohodu o zmene pracovných
podmienok (§ 54 ZP), pričom žalobca žalovaného viackrát vyzval k splneniu povinnosti. Z listinných

dôkazov a výsluchov má súd za to, že žalobca preukázal, že vykonával práce manažérskeho druhu.
Z „protokolov o prebratí“ (špec. v bode 3 rozsudku), ktoré predložil žalobca vyplýva, že v dobe
od 02.09.2015 do 03.10.2015 žalobca samostatne odovzdával zákazníkom zrealizované zákazky
(zrealizovaná výsadba AVION, odburinovanie a odstránenie nečistôt na zelených plochách Rentail park
s.r.o., vyčistenie plochy veľkých strojom PENAM SLOVAKIA, a.s.). V check v liste č. 6/2015 zo dňa

28.09.2015 ohľadne údržby zelene IKEA CENTRES SLOVENSKO 2015 sa uvádza žalobca ako osoba
poverená kontrolou realizácie zákazky. Z emailu zákazníka Chopin Hotel Bratislava zo dňa 15.10.2015
vyplýva spokojnosť zákazníka s prácou žalobcu, pričom z obsahu je zrejmé, že tento samostatne
vykonával vo vzťahu k zákazníkovi riadiace práce ohľadne zákazky, t.j. vedenie evidencie prác, kontrola
vykonaných prác a zároveň, že prevzal úlohy po p. W. a keď táto odišla na materskú, tak následne

po „pánovi“, ktorý nie je bližšie špecifikovaný, s ktorým zákazník nebol spokojný. Uvedené pracovné
činnosti nie sú v žiadnom prípade obsiahnuté v stručnej charakteristike prác, ktoré doplnil žalovaný k
druhu práce žalobcu na základe pokynu inšpektorátu práce listom zo dňa 15.12.2015 (č.l. 23 spisu). Z
listín na č.l. 77-78 vyplýva, že žalobca posielal zákazníkom cenové ponuky na projekty, pričom v stručnej
charakteristike sa predpokladá príprava takýchto ponúk, avšak žalobca bol priamou kontaktnou osobou

ohľadne dohodovania ceny (nielen príprava ponúk), čo zjavne prekračuje rámec administratívnej práce.
Z vyhodnotenia mesačného plánu za 9/2015 (č.l. 87-89), ktorý zaslal žalobca žalovanému na email dňa
08.10.2015 je zrejmé, že žalobca žalovaného informuje o stave jednotlivých zákaziek, ktoré vyhodnocuje
ako vedúci zamestnanec, zodpovedný za ich stav. Z emailu zo dňa 11.08.2015 adresovanom žalobcom
žalovanému vyplýva, že žalobca navrhuje plán výsadby rastlín, čo opäť prekračuje rámec stručnej char.

práce žalovaným. Stručná charakteristika práce zo dňa 22.07.2015 (č.l. 158), ktorú predložil žalovaný
podaním doručeným súdu 10.10.2016 nie je podpísaná zo strany žalobcu. Žalobca uviedol, že má za
to, že dokument bol vypracovaný spätne. Súd na uvedený dôkaz neprihliadol, nakoľko túto žalovaný
predložil až takmer rok po podaní žaloby. Tiež, na základe pokynu inšpekcie práce oznámil žalobcovi
stručnú charakteristiku listom zo dňa 15.12.2015 (č.l. 23 spisu), ktorá nie je totožná s obsahom dôkazu

na č.l. 158. Dňa 25.11.2015 bol žalobcovi doručený email od asistentky riaditeľa žalovaného, ktorého
prílohou bol návrh dohody o zmene pracovných podmienok, kde je obsiahnutý odkaz na kartu pozície
záhradný architekt. Z výpisu z obchodného registra žalovaného zo dňa 26.04.2017 vyplýva, že má v
predmete činnosti „uskutočňovanie krajinno-architektonických sadovníckych diel“, pričom zodpovednou
osobou pri výkone uvedenej viazanej živnosti bola Ing. W. so vznikom oprávnenia 08.04.2015. Z výpisu

spoločnosti, v ktorej je žalobca jediným konateľom a spoločníkom zo dňa 26.04.2017 vyplýva, že má v
predmete činnosti „uskutočňovanie krajinno-architektonických sadovníckych diel“, pričom zodpovednou
osobou pri výkone uvedenej viazanej živnosti je žalobca so vznikom oprávnenia 01.04.2016. Z
uvedeného je zrejmé, že k výkonu predmetnej činnosti má žalobca rovnaké oprávnenie ako p. W.,
ktorá vykonávala pozíciu manažéra pred nástupom žalobcu. Ďalej, žalobca dňa 27.10.2015 absolvoval

školenia v Nitre v Agroinšitúte (o čom získal aj certifikát na svoje meno, pričom výdavky hradil žalovaný),
čo žalovaný nevyvrátil, pri tom v ten istý deň malo byť prijaté rozhodnutie o organizačnej zmene, na
základe ktorého mal byť skončený pracovný pomer žalobcu. Z uvedeného, i keď nepriamo, vyplýva, že
organizačná zmena nebola žalovaným plánovaná. Z programu školenia (č.l. 128) vyplýva, že toto bolo
určenéprevedúcichzamestnancovaaplikátorov.Žalobcaabsolvovalškolenieakovedúcizamestnanec.

Žalovaný uviedol, že tam neboli iné možnosti na nahlásenie. Žalobca zo školenia získal certifikát „pre
vedúcich pracovníkov v poľnohospodárstve“ (č.l. 129). Žalovaný uviedol, že žalobca bol prijatý do
administratívnej pozície ako podpora pre nadriadeného zamestnanca, Ing. V. J.. Avšak z listinných
dôkazov, ani výsluchov svedkov nemá súd za preukázané, že žalobca mal byť pomocnou silou Ing. V. J.,teda manažéra zelene. Práve naopak, žalobca na jednotlivých zákazkách pracoval celkom samostatne
práve s podporou iných zamestnancov. Súd na čestné prehlásenia zamestnancov žalovaného spolu s
prílohami, ktorá je prepisom komunikácie medzi žalobcom a uvedenými zamestnancami (č.l. 186a-205)

neprihliadol vzhľadom k tomu, že text čestných prehlásení je predpísaný žalobcom a súd nemá za
preukázané okolnosti, za ktorých došlo k vyhotoveniu uvedených prehlásení. Uvedené bolo oznámené
žalobcovi výzvou zo dňa 23.11.2016 (č.l. 209). Z dôkazov predložených žalovaným nijak nevyplýva,
že žalobca vykonával pre žalovaného iba úlohy administratívneho charakteru. Žalovaný uvádza, že
dôvodom organizačnej zmeny boli aj výsledky auditu dňa 28.10.2015. Avšak v tejto časti obrany sa javí

súdu vzhľadom na časové súvislosti reálnejšie tvrdenie žalobcu, že práve okolnosti počas auditu, t.j. že
sa žalobca dotazoval audítorov na účinok „nezrovnalostí u zamestnávateľa“ na výsledky auditu, že tieto
boli bezprostredným dôvodom výpovede žalobcovi. Z prehľadu na finstat.sk zo dňa 26.04.2017 vyplýva,
že spoločnosť žalovaného sa v roku 2015 dostala do straty z 66.686,- Eur na -16.831,- Eur, pričom
tržby jej narástli o 10% na 603.571,- Eur. Súd má za to, že napriek strate, tržby žalovaného narástli, a
teda ani z uvedeného nemá súd za preukázané, že v roku 2015 prišiel žalovaný o podstatné zákazky. Z

emailovej komunikácie zo dňa 16.10.2015 a 19.10.2015 (č.l. 122 a 134) vyplýva, že žalovaný nezískal
zákazku pre Hyundai Engineering Slovakia s.r.o. a pre Continental Automotive Systems Slovakia s.r.o.
Z emailovej komunikácie s IKEA Centres Slovensko s.r.o. (č.l. 123-124) vyplýva, že táto zákazka bola
presunutá na 9/2017 z pôvodne plánovanej na 5/2016, avšak o tomto vyrozumel zákazník žalovaného
až 12/2016, teda po výpovedi žalobcovi. Súd na základe uvedených listinných dôkazov predložených

žalovaným má za to, že v danom prípade sa jedná o bežný chod spoločnosti.

3. Žalovaný zároveň namietol predčasnosť žaloby, nakoľko § 77 ZP určuje ako začiatok tak aj koniec
lehoty.Súdnesúhlasísnámietkoužalovaného.Ustanovenie§77ZPurčujekoniecprekluzívnejlehotyna
podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, začiatok tejto lehoty je stanovený

z dôvodu určiteľnosti jej uplynutia, t.j. márnym uplynutím tejto lehoty právo zaniká. Zamestnanec je
oprávnený podať žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru kedykoľvek od času kedy
sa dozvedel o výpovedi (R 41/1999 NS ČR).

4. Žalovaný ďalej namietal, že súd tým, že pripustil dokazovanie za účelom určenia, aké úlohy a

činnosti žalobca vykonával, prekročil rámec sporu. Súd je však povinný skúmať príčinnú súvislosť
medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca (R 94/68, R 57/68). Organizačné
zmeny musia mať trvalý nie prechodný charakter (Z III 123). V prípade, že takýmto rozhodnutím
zamestnávateľ len predstieral prijatie organizačných zmien...a jeho skutočné zámery boli iné, ide o
neplatnú výpoveď. V prípadnom súdnom spore o neplatnosť výpovede zo strany zamestnávateľa by mal

súd skúmať, aký ciel zamestnávateľ svojim rozhodnutím skutočne sledoval. Ak súd zistí, že skutočným
cieľom rozhodnutia zamestnávateľa ... nebolo zníženie existujúceho počtu zamestnancov za účelom
zabezpečenia efektívnosti práce, ale celkom iný zámer, resp. cieľ, výpoveď ... je neplatná a rozhodnutie
zamestnávateľa sa posudzuje, akoby nebolo prijaté, pretože nejde o rozhodnutie zamestnávateľa,
s akým počíta skutková podstata § 63 ods. 1, písm. b). Barancova, H. Zákonník prace. Komentár.

3. vydanie, Bratislava: C. H. Beck, 2013, číslo s 452 (čiastočne skrátené). Medzi druhom práce
uvedeným v pracovnej zmluve žalobcu (administratívny pracovník), medzi druhom zrušovanej pozície
v rozhodnutí o organizačnej zmene (administratívny pracovník U2) a medzi druhom práce uvedenom
v organizačnej štruktúre žalovaného (asistent MZ) je nesúlad. Avšak v prípade skúmania dôvodnosti
výpovede z organizačných dôvodov je rozhodujúci obsah pracovnej pozície, a teda či sa zamestnanec z

hľadiska výkonu prác stal pre zamestnávateľa v dôsledku organizačnej zmeny nadbytočný. Na základe
dokazovania má súd za preukázané, že žaloba je dôvodná v celom rozsahu.

5. Strany v konaní kvalifikovane produkovali veľké množstvo dôkazov, a teda súd na záver uvádza, že v
prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán konania, urobil tak preto, že daný

argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria
A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

6. Súd žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu podľa § 255 ods. 1 CSP.

7. Proti tomuto rozsudku podal obsiahle odvolanie žalovaný namietajúc, že rozhodnutie považuje za
vecne nesprávne, založené na nesprávnom zistení skutkového stavu a nesprávnom právnom posúdení,ktoré rozhodnutie zároveň podľa jeho názoru trpí aj vadou zmätočnosti a nezrozumiteľnosti. Odvolanie
podal s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP.
Namietal,žeodôvodnenierozsudkuniejedostatočnepresvedčivéazrozumiteľné,hocisvojimrozsahom

v počte strán prekračuje bežné rozsudky v porovnateľných veciach, napriek tomu, že súd rozsiahlo
popísal tvrdenia strán, uviedol rozhodujúce právne normy v samotnej úvahe, ktorá tvorí najpodstatnejšiu
časť odôvodnenia rozhodnutia, jasne a výstižne nevysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia
a právne argumenty strán, nedostatočne, resp. zmätočne uviedol, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie. Poukázal na kritériá, ktoré má odôvodnenie rozhodnutia obsahovať, akými

vlastnosťami sa má vyznačovať a v súvislosti s tým poukázal príkladmo aj na rozhodnutia Ústavného
súdu SR III. ÚS 107/207, IV. ÚS 14/07, I. ÚS 265/05, I. ÚS 33/2012, III. ÚS 199/09, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 410/06, III. ÚS 311/07, III. ÚS 307/2012, I. ÚS 114/08.
Čo sa týka nesprávnych skutkových zistení, na základe vykonaných dôkazov v odôvodnení súd uviedol,
že mal za preukázané, že strany uzavreli pracovnú zmluvu na druh práce administratívny pracovník
bez uvedenia stručnej charakteristiky a druhu práce. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú

1 rok s 3-mesačnou výpovednou lehotou a skúšobnou lehotou 3 mesiace, čo nebolo medzi stranami
sporné. Sporné nebolo ani to, že žalobca cestou svojho právneho zástupcu oznámil žalovanému, že
považuje výpoveď za nesplatnú z dôvodu, že organizačná zmena je fiktívnym dôvodom, teda že k
uvedenej zmene reálne nikdy nedošlo. V žalobe však dôvod výpovede žalobca uvádzal odlišne od
obsahu predmetného oznámenia a síce tým, že neexistuje príčinný vzťah, nakoľko zrušená pracovná

pozícia nebola čo do druhu práce pozíciou, ktorú žalobca vykonával. Celé dokazovanie v súdnom spore
žalobca založil na tom, aby preukázal, že fakticky vykonával práce iného druhu ako je uvedené na jeho
písomnej pracovnej zmluve a že bol zamestnávateľom uvedený do omylu pri uzatváraní pracovného
pomeru. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovanému nevyplýva ako sa s touto argumentáciu vysporiadal
a k akému záveru dospel. Pritom ide o podstatné dôvody z pohľadu vysporiadania sa s argumentáciu

žalovaného, ktorý od začiatku popieral, že by sa dohodol so žalobcom dohodol na nástupe do práce ako
záhradný architekt. Súd nezaujal jasné a zrozumiteľné stanovisko k tejto základnej otázke, či žalobca bol
uvedený do omylu žalovaným, či uniesol dôkazné bremeno, ak áno, v akom štádiu zmluvného vzťahu
a s akým dopadom na jeho obsah, či vykonával práce iného druhu ako uvedené na pracovnej zmluve
až v určitom štádiu pracovnoprávneho vzťahu a kedy mal byť daný konkludentný súhlas žalovaného

a s akým dopadom na obsah vzťahu a tiež osobitne s ohľadom na jeho skončenie. Nie je zrejmé
ako súd posúdil za daných okolností skutočnosť, že žalobca pracovnú zmluvu podpísal, do práce s
vedomím jej obsahu nastúpil, nikdy od nej neodstúpil. Ale v októbri 2015, tzn. po 2 mesiacoch práce
pre žalovaného požiadal o prehodnotenie svojej pracovnej pozície administratívneho pracovníka, ktorú
sám označil dočasnou, hoci jej dočasnosť zo žiadneho dôkazu v konaní nevyplývala, ale vyplýva z

obsahu tohto podania jeho vedomosť o druhu práce dojednanom v pracovnej zmluve, čo teda vylučuje
konanie v omyle. Žiadnu dohodu o zmene obsahu pracovnej zmluvy v písomnej podobe neuzavrel, čo z
odôvodnenia nevyplýva. Súd neuviedol, či z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca bol
uvedenýdoomylualebonie.Súddospelknesprávnymskutkovýmzisteniamoa)splnenípredpokladovo
kvalifikáciiapraxinavýkonprácezáhradnéhoarchitektažalobcom;b)neexistenciinadbytočnostipozície

žalobcu (ako administratívneho pracovníka alebo ako záhradného architekta?), nakoľko túto žalovaný
mienil obsadiť bezprostredne po doručení výpovede a tiež v dobe do 2 mesiacov po skončení PP; c)
nepreukázaní výkonu práce v rozsahu druhu práce administratívny pracovník; d) preukázaní výkonu
práce v rozsahu druhu práce záhradný architekt s konkludentným súhlasom žalovaného; e) tom, že
organizačná zmena nebola žalovaným plánovaná... a že sa súdu javí ako reálnejšie tvrdenie žalobcu,

že práve okolnosti počas auditu boli bezprostredným dôvodom výpovede žalobcovi (aj v nadväznosti na
absolvovanie školenia žalobcom dna 27.10.2015); f) tom, že nedošlo k strate podstatných zákaziek na
strane žalovaného, keď tržby v roku 2015 mu vzrástli o 10%, hoci v hospodárení vykázal stratu -16.831,-
Eur a dôkazy, ktorými preukazoval dôvodnosť organizačnej zmeny svedčia bežnému chodu spoločnosti;
g) nespornosti obsadzovania voľného pracovného miesta J. E., o nesplnení ponukovej povinnosti

vo vzťahu k tomuto vhodnému pracovnému miestu žalobcovi. Zdôraznil, že žalobca po nástupe do
zamestnania bol čerstvým absolventom vysokej školy študijného programu Biotechnika parkových
a krajinných úprav, ktorý nie je obsahom identický so študijným programom Záhradná a krajinná
architektúra. Pokiaľ ide o charakteristiku zamestnania Krajinný a záhradný architekt s poukazom na
kvalifikačné predpoklady, najmä certifikáty a odbornú prax, pre žalovaného vyplýva, že ich nepovažoval

za rozhodujúce pre rozhodnutie. Žalobcu nebolo možné zamestnať ako záhradného architekta. Súd
v tejto súvislosti poukázal na obsah inzerátu, na ktorý žalobca reagoval a prišiel na pohovor a tiež
na to, že sám zamestnávateľ nezahrnul požiadavku praxe do svojich požiadaviek. Súd však uviedol,
že mal za preukázané, že žalobca disponoval kvalifikáciou a praxou na výkon práce záhradnéhoarchitekta, čo nie je pravda. Pri nástupe do zamestnania nemal žiadnu prax v odbore záhradná a
krajinná architektúra a ani prax v riadení, ktorá je nevyhnutnou pre výkon manažérskej funkcie. Pri
nástupe do zamestnania bol absolventom príbuzného odboru študijného programu v odbore krajinná

a záhradná architektúra, ktoré študijné programy sú odlišné štruktúrou predmetov. Pokiaľ ide o záver
súdu o neexistencii nadbytočnosti žalobca s odôvodnením, že žalovaný mienil pozíciu žalobcu obsadiť
bezprostredne po doručení výpovede, resp. do 2 mesiacov po skončení pracovného pomeru, tento záver
považuje žalovaný za absolútne nesprávny. Žalobca nebol prijatý na pozíciu záhradného architekta
a nikdy k žiadnej dohode o zmene dohodnutého druhu práce v pracovnej zmluve medzi stranami

ani nedošlo. Inzeráty, ktoré žalobca predložil ako dôkaz o fiktívnosti dôvodu výpovede, sú neaktívne,
nedá sa na ne reagovať, tzn. nie sú dôkazom o tom, že by žalovaný ponúkol voľné pracovné miesto
záhradnéhoarchitekta,akbytakétovoľnémiestoajinzeroval,nemalobytovzhľadomnavyššieuvedené
argumenty vo vzťahu k žalobcovi žiadnu právnu relevanciu, pretože v pracovnom pomere u žalovaného
nevykonával druh práce záhradný architekt, ale administratívny pracovník. V konaní bolo preukázané,
že by žalovaný inzeroval bezprostredne po zrušení pracovného miesta žalobcu voľné pracovné miesto

administratívneho pracovníka, resp. asistenta. Argumentácia súdu rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 21 Cdo 1770/2001 neobstojí. V časti odôvodnenia rozhodnutia, kde súd uvádza, že žalovaný
nepreukázal, že žalobca preňho vykonával práce v rozsahu druhu práce administratívny pracovník a
naopak, že žalobca preukázal, že vykonával práce v rozsahu záhradný architekt zdôraznil, že dôkazné
bremeno v tomto spore leží na žalobcovi, ktorý preukazuje, že výpoveď jemu daná zamestnávateľom je

neplatnáatozmateriálnehodôvodu.Skutočnýrozsahprácvykonávanýchžalobcomjezpohľaduvzniku,
zmeny alebo zániku pracovnoprávneho vzťahu nepodstatný, pretože k žiadnej zmene pracovnej zmluvy
spôsobom predpokladaným Zákonníkom práce, nedošlo. Dôkaz o opaku by mal predložiť žalobca.
Žalovaným nikdy nebol poverený a zodpovedný za konkrétnu zákazku. Súd vyvodil záver o unesení
dôkazného bremeno žalobcom z rôznych žalobcom predložených dokumentov, ktoré podľa názoru

žalovaného nemožno vyhodnotiť ako dôkazy svedčiace v prospech jeho tvrdení. Žalovaný poskytol
žalobcovi ako čerstvému absolventovi vysokej školy možnosť získať prax v odbore, ktorý by ho mohol
v budúcnosti, ale určite nie po 2 mesiacoch trvania pracovného pomeru, kvalifikovať na odborný rast
aj v rámci firmy žalovaného a je jasné, že ak žalobcu prijímal ako administratívneho pracovníka -
asistenta so zaradením na úsek zelene, ktorý kompetenčne a zodpovednostne zastrašoval Ing. J.,

neočakával od neho, že bude sedieť zavretý v kancelárii, ale že sa aktívne bude zúčastňovať aj na
prácach v teréne, čo tvorí súčasť agendy na úseku zelene. Je absurdné, že súd považoval tvrdenia
žalobcu za preukázané z odovzdávacích protokol, na ktorých žalobca v rozpore so svojím pracovným
zaradením, bez vedomia a súhlasu žalovaného si uviedol funkciu záhradný architekt, z check listu pre
Inter IKEA vyvodil záver, že žalobca bol osobou poverenou kontrolou realizácie zákazky, pričom to z

obsahu uvedeného dokumentu explicitne nevyplýva. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, z ktorého
dôkazu súdu vyplynulo, že žalobca bol priamou kontaktnou osobou ohľadne dohodovania ceny ohľadom
cenových ponúk vypracovaných a odoslaných žalobcom. Opätovne zdôraznil, že firma žalovaného je
malou firmou, v ktorej čase pôsobenia žalobcu pracovalo do 20 ľudí. Priamym nadriadeným žalobcu
bol Ing. J., ktorý bol osobou kompetenčne a právne zodpovednou za agendu úseku zelene. Skutkový

záver o tom, že skutočným dôvodom výpovede žalobcu boli okolnosti, za ktorých audit prebehol a že
organizačná zmena nebola plánovaná, ale vyplynula zo situácie pri audite, čomu dosvedčuje aj účasť
žalobcu na školení 27.10.2015, nevyplýva zo žiadnej časti dokazovania. Súd dospel k nesprávnemu
záveru, že nedošlo k strate podstatných zákaziek na strane žalovaného, keď tržby v roku 2015 vzrástli
o 10%, hoci v hospodárení vykázal stratu -16.831,- Eur a dôkazy, ktorými preukazoval dôvodnosť

organizačnej zmeny svedčia bežnému chodu spoločnosti. Súd nesprávne posudzoval časové obdobie,
keďže dôvodom organizačnej zmeny boli neúspechy vo viacerých tendroch na letnú údržbu v období
2016 a žalobca ako absolvent vysokej školy na pozícii administratívny pracovník - asistent manažéra
zelene bol prijatý práve kvôli očakávanému nárastu uvedených zákaziek. Pokiaľ ide o voľné pracovné
miesto žalovaný v čase podania výpovede nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom, čo

uviedol aj v rámci konania. Pokiaľ žalobca argumentoval voľným pracovným miestom Q. E., tento
zamestnanec v mesiaci október 2015, t.j. v čase, kedy došlo k podaniu výpovede, riadne pracoval. Po
práceneschopnosti do 10.01.2016, do práce riadne nastúpil. Právny stav v čase skončenia pracovného
pomeru výpoveďou bol taký, že žalovaný ako zamestnávateľ žiadnym voľným pracovným miestom
nedisponoval.

Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci, súd predovšetkým svoj právny záver o dôvodnosti
žaloby neodôvodnil dostatočne zrozumiteľne a určito, čo bolo už uvedené vyššie. Zdôraznil, že na
zmenu pracovnej zmluvy je podľa dohody zmluvných strán uvedený v čl. X Pracovnej zmluvy nutná
písomná forma. Žalobca zhruba o mesiac po svojom nástupe sa začal parciálne zúčastňovať s jehosúhlasom prác v teréne a vykonával čiastkové úkony, nikdy nebol za žiadnu zákazku ako celok hmotne
a právne zodpovedný a nikdy mu žiadna zákazka ako celok nebola ani zverená. Pracovný pomer
bol ukončený zo strany zamestnávateľa písomnou výpoveďou z organizačných dôvodov s použitím

ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ku ktorému kroku zamestnávateľ pristúpil na základe
písomného rozhodnutia o organizačnej zmene, ktorým bola zrušená pracovná pozícia administratívny
pracovník U2, na základe čoho bol so žalobcom rozviazaný pracovný pomer výpoveďou. K takémuto
jednostrannému ukončeniu pracovného pomeru pristúpil po tom, ako žalobca odmietol jeho návrh na
ukončenie pracovného pomeru dohodou k 31.10.2015. Skutočnosť, že medzi označením pracovnej

pozície žalobcu v pracovnej zmluve, organizačnej štruktúre je nesúlad, podľa názoru žalovaného ide
o zameniteľné pojmy, ktoré sú obsahom a bežne prikladaným významom rovnaké, ale s istotou si ani
jeden z nich nemožno vykladať ako synonymum slovného spojenia záhradný architekt. Zameniteľnosť
v organizačnej štruktúre, resp. pri zrušení nadbytočného pracovného miesta s iným zamestnancom
neprichádza do úvahy, pretože iný zamestnanec zaradený na úsek údržby zelene ako žalobca vo firme
nebol. Z obsahu odôvodnenia nie je jasné a zrozumiteľne vyjadrené, či súd posudzoval nadbytočnosť vo

vzťahu k druhu práce administratívny pracovník alebo záhradný architekt. Žalovaný ako zamestnávateľ
pristúpil k organizačnej zmene na základe objektívnych dôvodov, keď firma nesupela v niektorých
tendroch na zimnú a letnú sezónu a zníženie objemu zákaziek znamená preňho do budúcnosti
menšiu administratívnu záťaž. Rozhodnutie bolo prijaté v písomnej forme pred podaním výpovede s
predchádzajúcim súhlasom zástupcu zamestnancov. Z obsahu rozhodnutia je zrejmé, ktorej pracovnej

pozície sa organizačná zmena týka a ktorý zamestnanec sa v dôsledku prijatia rozhodnutia o znížení
stavu zamestnancov stáva nadbytočným. Skutočný rozsah prác vykonávaných žalobcom je z pohľadu
vzniku zmeny alebo zániku pracovnoprávneho vzťahu nepodstatný, pretože k žiadnej zmene pracovnej
zmluvy spôsobom predpokladaným Zákonníkom práce, ale najmä pracovnou zmluvou, ktorá pre zmenu
jej obsahu predpokladá písomnú formu, nedošlo. Súd rovnako nesprávne posúdil dôvodnosť vznesenej

námietky predčasne podanej žaloby, keď uviedol, že začiatok lehoty na podanie žaloby je stanovený
z dôvodu určiteľnosti jej plynutia. S takýmto právnym názorom nie je možné súhlasiť, pretože z ust.
§ 77 Zákonníka práce vyplýva, že zákon určí ako začiatok, tak aj koniec, tzn. lehota na podanie
žaloby končila 31.03.2016 hmotnoprávnej prekluzívnej lehoty. Podľa názoru žalovaného súd ešte pred
zmenou zákonného sudcu pripustil taký rozsah dokazovania, ktorý presahuj meritum tejto veci a odkláňa

dokazovanie neprípustným smerom, čo opakovane uviedli aj v písomných podaniach a tiež v rámci
pojednávaní. Navrhol preto, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu
ako nedôvodnú zamietol.

8. Žalobca odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu podala písomné vyjadrenie s tým, že považuje

odvolanie žalovaného, v ktorom žalovaný označuje rozsudok za vecne nesprávny, trpiaci vadou
zmätočnosti a nezrozumiteľnosti, za nedôvodné a naopak napadnutý rozsudok považuje za vecne
správny a riadne odôvodnený. Z textu odvolania vyplýva, že žalovaný v ňom konfrontuje odôvodnenie
rozsudku z pozície vlastných skutkových zistení prezentovaných už v konaní pred súdom prvej inštancie
a z pohľadu vlastných predstáv o odôvodnení rozsudku. Nie je však úlohou súdu svoje rozhodnutie

odôvodňovať v súlade s očakávaniami a predstavami účastníka konania. V priebehu konania pred
súdom prvej inštancie žalobca produkoval množstvo dôkazov, a to tak v podobe svedeckých výpovedí
akoajrôznychlistinnýchdôkazov,ktorýmipreukázal,žeprežalovanéhovykonávalprácuzodpovedajúcu
pracovnej pozícii záhradný architekt/manažér zelene, spočívajúcu predovšetkým vo vypracúvaní
projekčných návrhov zákaziek a im prislúchajúcich cenových kalkulácií, v plánovaní, organizovaní a

riadení pracovných činností skupiny zamestnancov pridelenej na praktickú realizáciu týchto zákaziek,
v komunikácii so zákazníkmi od vytvorenia projekčného návrhu zákazky, cez realizáciu zákazky až po
jej odovzdanie zákazníkovi, v kontrole spôsobu realizácie zákazky v teréne a napokon i v samotnom
odovzdávaní zrealizovanej zákazky zákazníkovi; pre potreby výkonu tejto svojej pracovnej činnosti mal
žalobca od žalovaného pridelenú vlastnú skupinu pracovníkov, ktorí zabezpečovali praktickú realizáciu

zákazky v teréne (donáška materiálu, vykonávanie terénnych úprav, výsadbové práce a pod.) a ktorí sa
pri tejto činnosti riadili pokynmi žalobcu; práca, ktorú žalobca vykonával pre žalovaného, zodpovedala
ponuke voľného pracovného miesta na pozíciu záhradného architekta, na ktorý žalobca absolvoval u
žalovaného i prijímací pohovor a ktorý žalovaný inzeroval v regionálnej tlači i nahlasoval na úrad práce,
sociálnychvecíarodiny,ažežalobcaspĺňalavšetkypredpokladynavýkontejtoprácepodľapožiadaviek

žalovaného uvedených v nahláške obsadzovaného voľného pracovného miesta; žalovaný po tom, ako
prijal žalobcu do pracovného pomeru, už neobsadzoval pracovné miesto záhradného architekta (a to po
celú dobu trvania pracovného pomeru žalobcu) a toto pracovné miesto opäť začal ako voľné obsadzovať
až po ukončení pracovného pomeru žalobcu; písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy žalobcu nebolo vsúlade so skutočným obsahom jeho pracovného pomeru, z ktorého dôvodu žalobca niekoľkokrát, avšak
zakaždým neúspešne, žiadal žalovaného o zjednanie nápravy a o zosúladenie písomného vyhotovenia
jeho pracovnej zmluvy so skutočnosťou.

Skutkové zistenia súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení rozsudku sú v plnom súlade s uvedenými
dôkazmi a z týchto dôkazov vyplývajú.
Skutkové tvrdenia žalovaného prezentované už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a aj
v odvolaní nemožno považovať za viac, ako iba za jeho procesnú obranu a to jednak z dôvodu,
že tieto tvrdenia sú v rozpore s dôkazmi, ktoré v konaní produkoval žalobca. Žalobca argumentáciu

žalovaného považuje za nesprávnu, pričom v konkrétnostiach poukazuje na svoje písomné vyjadrenie
zo dňa 09.06.2017. V súvislosti s argumentáciou žalovaného v odvolaní, ktorý spochybňuje skutkové
zistenia súdu prvej inštancie o rozsahu prác vykonávaných žalobcom pre žalovaného minimálne s
konkludentným súhlasom žalovaného i z neho vyplývajúci právny záver, že v dôsledku organizačnej
zmeny, ktorou sa u žalovaného zrušilo pracovné miesto administratívneho pracovníka, sa nemohol
žalobca stať nadbytočným. Žalovaný toto spochybnenie postavil na tvrdení, že súd prvej inštancie sa

v odôvodnení rozsudku jasne a zrozumiteľne nevysporiadal s tým, kedy malo dôjsť k udeleniu tohto
konkludentného súhlasu žalovaným a k zmene obsahu pracovnej zmluvy. Túto námietku žalovaného
žalobca nepovažuje za relevantnú. Odhliadnuc od toho, že žalobca v priebehu celého konania tvrdil, že
prácu záhradného architekta vykonával pre žalovaného od nástupu do práce a v priebehu celého jeho
pracovného pomeru, že taká bola dohoda medzi ňou a žalovaným a že písomné vyhotovenie pracovnej

zmluvy dal žalovaný žalobcovi podpísať v znení nezodpovedajúcom ich ústnej dohode s prísľubom,
že ide len o formálnu záležitosť, ktorú v blízkej dobe dá do súladu so skutočnosťou, čo však nesplnil,
z hľadiska posudzovania existencie príčinného vzťahu medzi organizačnou zmenou u žalovaného a
skončením pracovného pomeru žalobcu je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase skončenia
pracovného pomeru žalobcu. Preto ak má súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca v čase

skončenia jeho pracovného pomeru výpoveďou vykonával u žalovaného prácu záhradného architekta,
z ktorého dôvodu sa ani nemohol stať nadbytočným pre zrušenie pracovného miesta administratívneho
pracovníka, potom je úplne bez právneho významu, kedy mal začať túto prácu u žalovaného vykonávať
a teda námietky žalovaného v tomto smere sú nedôvodné. K argumentu, ktorý žalovaný prvýkrát použil
až vo svojom odvolaní a síce, že žalobca námietku neplatnosti výpovede z jeho pracovného pomeru

vymedzil v žalobe spôsobom skutkovo odlišným v porovnaní s jeho oznámením žalovanému o tom, že
trvá na ďalšom zamestnávaní, táto argumentácia je bez akejkoľvek relevancie, nakoľko pre posúdenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru sú rozhodné vždy len tie skutočnosti, ktoré žalobca uvedie v
žalobe. Inštitút oznámenia zamestnanca nie je určený na vymedzovanie dôvodov neplatnosti skončenia
pracovného pomeru. Naďalej trvá na tom, že neexitoval príčinný vzťah medzi organizačnou zmenou a

výpoveďou z pracovného pomeru žalobcu alebo inými slovami žalovaným uvedený dôvod skončenia
pracovného pomeru žalobcu je dôvodom neexistujúcim, teda fiktívnym. Navrhol preto, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovaného zaviazal povinnosťou nahradiť žalobcovi
trovy odvolacieho konania.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania
odvolania, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v
čase podania odvolania, aktuálne § 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom -
stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 Občianskeho súdneho poriadku účinného

v čase podania odvolania, aktuálne § 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 Občianskeho súdneho poriadku účinného
v čase podania odvolania, aktuálne § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v
čase podania odvolania, aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom

prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
podania odvolania, ktoré majú ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku)
a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadnévady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc
pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(§385ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuacontrario),keďmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu (§ 219 ods. 3 Civilného
sporového poriadku), dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý
rozsudok je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 387 Civilného sporového poriadku.

11. Prvá odvolacia námietka sa týka odôvodnenia a tvrdenej arbitrárnosti rozsudku. Povinnosť súdu
riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie
spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením
uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania
(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť

náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v
rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

12. Podstata odvolacieho dôvodu namietajúceho nesprávne zistenie skutkového stavu spočíva v
nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, t.j. že súd berie

do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, príp.
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne sú
aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov alebo sú
výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a
pravdivosť získaných poznatkov, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo

byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 191 CSP.

13. K odvolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci sa vychádza z toho, že právnym
posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému dochádza vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, prípadne zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

14. Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

15. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné ani nezrozumiteľné odôvodnenie,
ani nedostatočné zistenie skutkového stavu ani to, žeby vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul
niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho

hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal
tomu,čomalobyťzistenéspôsobomvyplývajúcimzust.§191CSP alebo,žebynazistenýskutkovýstav
aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne interpretoval.
Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním náležite zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie založil
na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli, a prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré

za tohto konania vyšli najavo. Vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených § 191 CSP,
t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach a pritom starostlivo
prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Správne je právne
posúdeniesúdom adostatočné azákonuzodpovedajúcesúajdôvodynapadnutéhorozsudku,sktorými
sa odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.

16. Len na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a k jednotlivým
odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd považuje za potrebné dodať:

17. Žalobca sa podanou žalobou doručenou súdu dňa 21.12.2015 domáha určenia, že skončenie jeho

pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorú mu dal žalovaný
výpoveďou zo dňa 30.10.2015 doručenou žalobcovi dňa 30.10.2015 je neplatné a uplatnil si náhradu
trov konania.18. Slovenská republika uznáva právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu a diskriminácii v
zamestnaní aj tým, že toto právo je výslovne ustanovené v článku 36 písm. b) Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uverejnenej pod č. 460/1992 Zb. Slovenská republika okrem iného aj

z dôvodu (zámeru) posilniť ochranu zamestnancov (pracovníkov) proti svojvoľnému prepúšťaniu zo
zamestnania ratifikovala Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu
zamestnávateľa č. 158 z 22. júna 1982 (ďalej len „dohovor“), pričom ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá
má podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi.

19. Ochranu zamestnancov proti svojvoľnému prepúšťaniu v zamestnaní zabezpečuje Zákonník
práce (zákon č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov) v príslušných ustanoveniach, do
ktorých sa premieta ústavou deklarované právo (a tieto ustanovenia neodporujú koncepcii dohovoru
smerujúcej k tomu, aby jednostranné skončenie zamestnania z podnetu zamestnávateľa podliehalo
určitým pravidlám, postupu a bolo oprávnené); táto ochrana, pravdaže, neznamená nemennosť
zamestnaneckého alebo obdobného právneho pomeru a ani zákaz skončiť takýto pomer v súlade s

právnymi limitmi stanovenými na takýto postup zamestnávateľa.

20. Výpoveď pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru
adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje ku skončeniu ich pracovného pomeru.
Pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje zákon formálne a obsahové náležitosti. Výpoveď z

pracovného pomeru musí byť písomná a doručená; zamestnávateľ vo výpovedi môže uplatniť iba dôvod
uvedený v Zákonníku práce, ktorý musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom.

21. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej

zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v
tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v
pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením
celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich
zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom

kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia
tohto výpovedného dôvodu sa skúma, či organizačná zmena urobila zamestnanca nadbytočným.

22. Pracovná náplň je konkretizáciou pracovných úloh, ktoré sú všeobecne vyjadrené v rámci druhu
práce v pracovnej zmluve. Zákonník práce výslovne nezakazuje právo zamestnávateľa vydávať pokyny,

ale povinnosť zamestnanca plniť pokyny nadriadených v rámci pracovných predpisov. Túto povinnosť
zamestnanca Zákonník práce formuluje ako základnú povinnosť. Pretože vydávanie pokynov je právom
zamestnávateľa, aj vyhotovovanie pracovných náplní je právom, nie však povinnosťou zamestnávateľa.
S pokynom zamestnávateľa nemusí zamestnanec súhlasiť, ak však je vydaný v súlade s právnymi
predpismi, je povinnosťou zamestnanca ho splniť. To platí aj o pracovnej náplni. Zamestnávateľ nemusí

žiadať súhlas s pracovnou náplňou. Nepodpísanie pracovnej náplne nemá právny význam. Aj keď
zamestnanec nesúhlasí s pracovnou náplňou, je povinný plniť pracovné úlohy na jej základe.

23. Zamestnanec nie je povinný realizovať obsah pracovnej náplne len za predpokladu, že prekračuje
rámec druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Rovnako to platí aj pre všetky pokyny

zamestnávateľa, ktoré vybočujú z obsahového rámca druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve.

24. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je v
zásade oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať [diskriminačným postupom
zamestnávateľa pri takomto výbere by sa súd však zaoberal; podľa rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 29. januára 2009 sp. zn. 3Cdo 33/2008 len v prípade, že došlo k zrušeniu
takého pracovného miesta (funkcie) alebo určitého počtu takýchto pracovných miest, kde niekoľko
zamestnancov je zaradených na tom istom podobnom pracovnom mieste (funkcii)].

25. V súlade s § 61 ods. 2 druhou vetou Zákonníka práce zamestnávateľ dôvod výpovede musí vo

výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď
neplatná.26. Ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce upravuje len jeden výpovedný dôvod a
to nadbytočnosť zamestnanca. Uvedený výpovedný dôvod obsahuje však viacero skutočností -
druhov organizačných zmien (zmenu úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, zníženie

stavu zamestnancov s cieľom zefektívnenia práce, iné organizačné zmeny), v dôsledku ktorých sa
zamestnanec môže stať nadbytočným. Aj v prípade výpovede odkazujúcej na § 63 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce (čo nie je skutkové vymedzenie) musí byť dôvod výpovede skutkovo vymedzený a to
tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a tiež /a to na prvom mieste/ aby výpoveď bolo
možno posúdiť ako právny úkon platný (so zreteľom na určitosť ako náležitosť prejavu vôle).

27. Z obsahu spisu a zhodných prednesov účastníkov vyplýva, že dňa 22.07.2015 strany sporu uzatvorili
pracovnú zmluvu na dobu určitú, a to na 12 mesiacov, so skúšobnou dobou 3 mesiace, s druhom práce
„administratívny pracovník“, bez bližšej špecifikácie a uvedenia pracovnej náplne na tejto pozícii.

28. Pracovná náplň je konkretizáciou pracovných úloh, ktoré sú všeobecne vyjadrené v rámci druhu

práce v pracovnej zmluve.

29. Zákonník práce výslovne nezakazuje právo zamestnávateľa vydávať pokyny, ale povinnosť
zamestnanca plniť pokyny nadriadených v rámci pracovných predpisov. Túto povinnosť zamestnanca
Zákonník práce formuluje ako základnú povinnosť. Pretože vydávanie pokynov je právom

zamestnávateľa, aj vyhotovovanie pracovných náplní je právom, nie však povinnosťou zamestnávateľa.
S pokynom zamestnávateľa nemusí zamestnanec súhlasiť, ak však je vydaný v súlade s právnymi
predpismi, je povinnosťou zamestnanca ho splniť. To platí aj o pracovnej náplni. Zamestnávateľ nemusí
žiadať súhlas s pracovnou náplňou. Nepodpísanie pracovnej náplne nemá právny význam. Aj keď
zamestnanec nesúhlasí s pracovnou náplňou, je povinný plniť pracovné úlohy na jej základe.

30. K predpokladom výpovede z pracovného pomeru podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce patrí to, že o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení
stavu zamestnancov alebo o iných organizačných zmenách, prijal zamestnávateľ alebo príslušný
orgán písomné rozhodnutie, že zamestnanec sa stal pre zamestnávateľa nadbytočným a je tu

príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a prijatými organizačnými zmenami, t.j. že
sa zamestnanec stal práve v dôsledku takéhoto rozhodnutia (jeho realizácie u zamestnávateľa)
nadbytočným. Zákon uvedeným spôsobom zamestnávateľovi umožňuje, aby reguloval počet svojich
zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom
kvalifikačnomzložení,akézodpovedájehopotrebám.Dátumprijatia(podpisu)organizačnejzmenymusí

vždy predchádzať dňu podania výpovede. Rozhodnutie o organizačných zmenách nesmie byť prijaté
až po podaní výpovede. Naopak dátum účinnosti organizačnej zmeny môže zamestnávateľ určiť tak,
aby sa zhodoval s predpokladaným dňom uplynutia výpovednej doby. Odporúča sa tiež, aby prílohu
písomného rozhodnutia zamestnávateľa tvorila nová organizačná štruktúra zamestnávateľa, ktorá mení
predchádzajúcu organizačnú štruktúru a zohľadňuje zrušené pracovné miesto.

31. Súd v konaní o neplatnosť výpovede má povinnosť skúmať, či nebolo rozhodnutie o organizačných
zmenách prijaté účelovo len s cieľom podania výpovede konkrétnemu zamestnancovi bez toho, aby
objektívne zanikla potreba vykonávať jeho prácu. Súd v takom prípade zisťuje, napr. či zamestnávateľ
neinzeruje uvoľnenú pracovnú pozíciu, či prácu prepusteného zamestnanca nezačal vykonávať iný

zamestnanec, či nebola jeho práca rozdelená medzi ostatných zamestnancov, a teda či potreba výkonu
práce prepusteného zamestnanca naozaj zanikla a v akom rozsahu.

32. Podľa obsahu rozhodnutia, rozhodnutie o organizačnej zmene prijal žalobca dňa 27.10.2015 a to
s poukazom na ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a táto spočívala v zrušení pracovnej pozície

„administratívny pracovník U2“ v organizačnej štruktúre spoločnosti ,zaradených do údržby zelene.
Organizačná zmena bola prijatá z dôvodu zníženia nákladov a zefektívnenia práce spoločnosti žalobcu,
s tým, že účinnosť rozhodnutia sa viaže ku dňu skončenia pracovného pomeru so zamestnancom,
ktorého sa organizačná zmena týka - Ing. V. S., a to dohodou, alebo výpoveďou, v zmysle § 63 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce v platnom znení.

33. Keďže v danom prípade žalovaný ako zamestnávateľ pre žalobcu nesformuloval jeho pracovnú
náplň, pričom počas trvania pracovného pomeru k žiadnej zmene pracovnej zmluvy žalobcu nedošlo,
správne sa súd prvej inštancie zameral na zistenie, aké práce žalobca pre žalovaného vykonával nazáklade pokynov zamestnávateľa a s jeho súhlasom. Následne správne sa zameral aj na zistenie
príčinnej súvislosti medzi prijatou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu.

34. Vychádzajúc z výsledkov obsiahleho dokazovania, ktoré súd prvej inštancie dostatočne a jasne
vyhodnotil, použil na právne posúdenie veci správne zákonné ustanovenia a vyvodil záver, že žalobcom
napadnutá výpoveď z pracovného pomeru u žalovaného je neplatná. Vychádzajúc z výpovedí svedkov
obsiahnutých v bode 9. odôvodnenia ako aj obsahu listinných dôkazov, preukazujúcich skutočný výkon
a rozsah prác prideľovaných žalovaným ako zamestnávateľom žalobcovi, odvolací súd sa stotožňuje

so záverom súdu, že medzi druhom práce uvedeným v pracovnej zmluve žalobcu (administratívny
pracovník), medzi druhom zrušovanej pozície v rozhodnutí o organizačnej zmene (administratívny
pracovník U2) a medzi druhom práce uvedenom v organizačnej štruktúre žalovaného (asistent MZ)
je nesúlad. V prípade skúmania dôvodnosti výpovede z organizačných dôvodov je rozhodujúci obsah
skutočnej pracovnej pozície, a teda či sa zamestnanec z hľadiska výkonu prác stal pre zamestnávateľa v
dôsledku organizačnej zmeny nadbytočný. Na základe dokazovania má súd za preukázané, že žaloba je

dôvodná. Aj keď je pomerne ťažké úplne odlíšiť pracovnú náplň administratívneho pracovníka na úseku
údržby zelene u žalovaného podľa jeho popisu ako zamestnávateľa, od prác, ktoré vykonával žalobca
ako časť prác Ing. J. a predtým Ing. W., ktorá vykonávala prácu manažéra zelene, aj odvolací súd je
názoru, že žalobca nevykonával len práce, ktoré patria do náplne administratívneho pracovníka, ktorých
sa organizačná zmena týkala. Zistené pracovné činnosti, ktoré vykonával žalobca pre žalovaného nie

sú obsiahnuté v stručnej charakteristike prác, ktoré doplnil žalovaný k druhu práce žalobcu na základe
pokynu inšpektorátu práce listom zo dňa 15.12.2015 a aj z ostatného dokazovania vyplynulo (por. bod
34. odôvodnenia rozsudku), že žalobca nevykonával pre žalovaného práce na pozícii, na ktoré sa
vzťahovala organizačná zmena, preto žaloba už len z tohto dôvodu bola opodstatnená.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolateľom použité všetky výpovedné dôvody a ani obsiahlosť
odvolania, neboli spôsobilé na vyhovenie návrhu o zmenu napadnutého rozsudku. V odvolaní ide v
podstate o argumentáciu žalovaného, ktorou sa bránil proti žalobe aj počas konania a s ktorou sa súd
prvej inštancie vyporiadal.

36. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu, resp. argumenty žalovanej odvolací súd považoval pre
rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa
už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu.

Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany
sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
strán sporu (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04,
II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu sporových strán odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

37.Zuvedenýchdôvodovjenapadnutýrozsudokvecnesprávny,kzmenevýrokunapadnutéhorozsudku
došlo len pre potrebu formulácie výroku, keď pre identifikáciu výpovede nie je rozhodujúci deň jej
vyhotovenia, ale dátum jej doručenia, hoci v danom prípade ide o dátum toho istého dňa, keď výpoveď
bola vyhotovená a žalobcovi aj doručená v ten istý deň.

38. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade
s ust. § 388 CSP zmenil tak, že napadnutý výrok rozsudku preformuloval spôsobom uvedeným vo výroku
tohto rozsudku a v časti o náhrade trov konania napadnutý rozsudok pre jeho vecnú správnosť potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP.

39. Žalobca má voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok aj na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne
mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne

podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

40. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okremskutočnostía dôkazovnapreukázanieprípustnostia včasnostipodanéhodovolania(§435CSP).