Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. január 2016

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 35Cpr/2/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113224541
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Bowker
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2016:7113224541.8

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I v konaní pred sudkyňou JUDr. Lenkou Bowker v právnej veci žalobcu: IDEAL-
Trade Service, spol. s r.o., so sídlom: Bratislavská 553/76, 911 05 Trenčín, IČO: 31 700 659, v zastúpení:
JUDr. Irenou Sopkovou, advokátkou, Hlavná 25, 040 01 Košice, proti žalovanému: L., v zastúpení:
JUDr. Matúšom Lemešom, advokátom, Kuzmányho 29, 040 01 Košice, o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalovanému priznáva náhradu trov konania predstavujúcu trovy právneho zastúpenia vo výške 570,58
€, ktoré je žalobca povinný zaplatiť žalovanému k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Matúša Lemeša,
advokáta, Kuzmányho 29, 040 01 Košice, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 30.8.2013 domáhal, aby súd určil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru uskutočneného žalovaným listom zo dňa 26.7.2013 doručeným
žalobcovi v deň 29.7.2013 je neplatné. Žalobca žiadal aj priznať náhradu trov konania.

Svoj návrh odôvodnil tým, že 1.4.2009 uzavrel žalobca ako zamestnávateľ so žalovaným ako
zamestnancom pracovnú zmluvu dojednanú na dobu neurčitú, kedy pracovný pomer vznikol 1.4.2009.
Dňa 29.7.2013 doručil žalovaný žalobcovi list zo dňa 26.7.2013 nazvaný ako okamžité skončenie
pracovného pomeru v zmysle § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Ako dôvod žalovaný uviedol
nevyplatenie cestovných náhrad žalovanému zo strany žalobcu za mesiac máj 2013 ani v lehote 15
dní po ich splatnosti. Nakoľko žalovaný tvrdí, že predložil podklady pre vyúčtovanie - cestovný príkaz č.
296 za mesiac máj 2013 dňa 31.5.2013, ktoré sú splatné do 10 dní po predložení dokladov, dozvedel
sa o tom, že mu neboli vyplatené cestovné náhrady v lehote splatnosti, najneskôr dňa 10.6.2013. S
poukazom na § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce žalovanému by vznikol nárok na okamžité skončenie
pracovného pomeru dňa 25.6.2013. Keďže žalovaný skončil pracovný pomer dňa 29.7.2013, skončil
ho po mesačnej lehote určenej v § 63 ods. 3 Zákonníka práce, ktorá márne uplynula dňa 25.6.2013,
teda sa jedná o prekludované právo zamestnanca, ktoré v zmysle § 36 Zákonníka práce zaniklo a
žalobca vznáša námietku preklúzie, na základe čoho navrhuje žalobe vyhovieť. Aj v prípade, ak by
súd nepovažoval právo žalovaného na okamžité skončenie pracovného pomeru za prekludované, nebol
by naplnený dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca v zmysle §
69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný nesplnil svoju povinnosť v
zmysle § 36 ods. 7 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, podľa ktorého je zamestnanec
povinný do 10 pracovných dní odo dňa skončenia pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej
nárok na náhrady, podľa tohto zákona predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na
vyúčtovanie náhrad a vrátiť nevyúčtovaný preddavok, ak nie je v kolektívnej zmluve alebo v písomnej

dohode so zamestnancom dohodnutá alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba,
najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola
pracovná cesta alebo iná skutočnosť zakladajúca nárok na náhrady, skončená. Žalobca nepredložil
zamestnávateľovi riadne písomné doklady pre vyúčtovanie pracovných ciest za mesiac máj 2013, teda
žalobca sa nedostal do omeškania s plnením v uvedenej veci voči žalovanému. Žalovaný nepredložil
žalobcovi úplný cestovný príkaz za mesiac máj 2013, predložený cestovný príkaz a podklady obsahovali
aj súkromné cesty žalovaného, žalovaný nepredložil doklady platieb za pohonné hmoty v súvislosti s
predmetným cestovným príkazom.

Žalovaný sa k návrhu na začatie konania vyjadril podaním zo dňa 22.10.2013, v ktorom uviedol, že dňa
31.5.2013 žalovaný e-mailom doručil žalobcovi podklady potrebné na vyúčtovanie cestovných náhrad,
ktoré mu vznikli pri uskutočňovaní pracovných ciest v mesiaci máj 2013, prílohu tohto e-mailu tvoril
cestovný príkaz č. 296, prehľad dochádzky a kniha jázd. Vychádzajúc z bodu 9.4 pracovnej zmluvy
a § 36 ods. 8 zákona o cestovných náhradách, žalovaný predložil žalobcovi písomné doklady dňa
31.5.2013 (piatok), to znamená, že lehota splatnosti cestovných náhrad začala plynúť prvým pracovným
dňom - 3.6.2013 (pondelok) a skončila dňa 14.6.2013 vrátane, ktorým uplynulo 10 pracovných dní k
vyplateniu cestovných náhrad zo strany žalobcu. Dňa 15.6.2013 sa tak žalobca dostal do omeškania
s platením cestovných náhrad. Posledným 15-dňom v zmysle § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce
po uplynutí splatnosti (14.6.2013) bol deň 29.6.2013 vrátane. Lehota jedného mesiaca podľa vyššie
citovaného paragrafu tak mohla začať plynúť najskôr dňom 30.6.2013 a skončiť dňa 30.7.2013. Žalovaný
dňa 26.7.2013 podal na pošte oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru adresované
žalobcovi, ktoré mu bolo doručené dňa 29.7.2013, čím bola zachovaná lehota jedného mesiaca
podľa § 69 ods. 3 Zákonníka práce a preto jeho právo nie je prekludované. Čo sa týka námietky o
nepredložení dokladov zo strany žalovaného, tento má za to, že si riadne splnil povinnosť vyplývajúcu
z § 36 ods. 7 zákona o cestovných náhradách, keďže dňa 31.5.2013 zaslal žalobcovi e-mailom všetky
potrebné doklady, cestovný príkaz č. 296, prehľad dochádzky a knihu jázd. Doručovanie týchto dokladov
žalovaný uskutočnil spôsobom u žalobcu dovtedy obvyklým, t.j. elektronickými prostriedkami, pričom
tieto doklady boli elektronicky zaslané aj Ing. Márii Štilichovej, ktorá má na starosti ekonomický úsek
žalobcu a súčasne v kópii aj Ing. Jaromírovi Vrátilovi, riaditeľovi divízie žalobcu, ktorý má na starosti
ich schvaľovanie. Žalobca voči obsahu doručených dokladov nevzniesol žiadne námietky, nepožadoval
ich doplnenie, práve naopak, považoval ich za smerodajné pre výpočet mzdy za mesiac máj 2013. Z
prehľadu o dochádzke vyplýva, že žalovaný vykonal v mesiaci máj 2013 štyri služobné cesty, 15 dní
pracoval v kancelárii (domáca práca) a 2 dni čerpal dovolenku, čo predstavuje dokopy 21 dní. Tento
počet 21 dní je uvedený aj na výplatnej páske za máj 2013. Žalovaný odmietal, že by v mesiaci máj
2013 uskutočnil služobným vozidlom nejaké súkromné cesty. Pri poskytnutí služobného motorového
vozidla zamestnávateľa zamestnancovi aj na súkromné účely sa za príjem zamestnanca považuje
nepeňažný príjem zo závislej činnosti a to suma vo výške 1 % zo vstupnej ceny vozidla, za každý aj
začatý kalendárny mesiac poskytnutia motorového vozidla zamestnávateľa na používanie na služobné
a súkromné účely. Tento zdaniteľný príjem vstupuje do vymeriavacieho základu pre sociálne a zdravotné
odvody a okrem dane musí zaplatiť z tohto príjmu zamestnanec aj odvody. Odvodovú povinnosť má
aj zamestnávateľ. Ak má zamestnanec podpísanú dohodu, aj keď nevykoná ani jeden kilometer za
daný mesiac na súkromné účely, napriek tomu sa to považuje za nepeňažný príjem, ktorý sa uvedie
vo výplatnej páske, čo však žalobca vo výplatnej páske nevykonal ani raz v roku 2013. Žalovaný
odmietol tvrdenia žalobcu, že mu nepredložil doklady od platieb za pohonné hmoty v súvislosti s
predmetným cestovným príkazom, pretože takto to žalovaný činil voči žalobcovi a doručoval origináli
pokladničných dokladov za nákup pohonných hmôt. Okrem iného zamestnanci žalobcu vyhotovujú
cestovné príkazy prostredníctvom on line evidenčného systému prevádzkovaného spoločnosťou CCS
Česká spoločnosť pro platební karty s.r.o. na webovom portáli www.sledovanieaut.cz. Tento systém
umožňuje aj monitoring vozidiel, vďaka GPS navigácii a zaznamenáva aj nákup pohonných hmôt
realizovaných prostredníctvom tzv. CCS karty. Do tohto systému má žalobca neobmedzené prístupové
práva a mal tak možnosť sledovať údaje tam zaznamenávané. Nákup pohonných hmôt v mesiaci máj
2013 uskutočniť žalovaný prostredníctvom CCS karty 7079323 902811100902 PIN: 6954, ktorú na ten
účel dostal od žalobcu, ich nákup, cena a množstvo bol tak zaznamenaný v evidenčnom systéme a
súčasne aj v knihe jázd, ktorá bola týmto systémom vygenerovaná a následne žalovaným doručená
žalobcovi už spomínaným e-mailom zo dňa 31.5.2013. Žalobca takto objektívne disponoval všetkými
údajmi potrebnými na vyúčtovanie cestovných náhrad. Lehota v ustanovení § 36 ods. 7 zákona o
cestovných náhradách je lehotou poriadkovou medzi zamestnancom a zamestnávateľom a teda ak by
si zamestnanec nesplnil zákonnú lehotu, neznamená to, že uplynutím tejto lehoty mu zaniká nárok na

tieto náhrady. Navyše v situácii, kedy zamestnanec by aj bol nečinný pri preukázaní dokladov za účelom
vyúčtovania pracovnej cesty, konkrétny postup zamestnávateľovi určuje § 35 zákona o cestovných
náhradách, ktorý ho oprávňuje poskytnúť zamestnancovi náhrady v nim uznanej sume s prihliadnutím
na určené podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ si mohol pri konkrétnom určovaní výšky náhrad
pomôcť ustanovením § 34 zákona o cestovných náhradách a náhrady zamestnancovi za splnenia
zákonných podmienok paušalizovať. Z toho vyplýva, že dokonca ani nečinnosť zamestnanca by nebola
dôvodom na nevyplatenie cestovných náhrad zamestnávateľom, čo však nebol prípad žalovaného, ktorý
si svoje povinnosti riadne splnil. Na základe uvedených skutočnosti žalovaný žiadal návrh žalobcu v
celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.

V konaní žalobca ďalej predniesol, že žalovaný nepostupoval pri skončení pracovného pomeru u
žalobcu v súlade s dobrými mravmi, nakoľko sa snažil zneužiť predmetné ustanovenia Zákonníka
práce a Zákona o cestovných náhradách kedy využil údajné porušenie povinnosti zamestnávateľa
a žalobcu za mesiac máj 2013 v podobe nevyplatenia náhrady cestovných nákladov za mesiac
máj 2013. Čo sa týka vyúčtovania cestovných náhrad žalovaný počas celej existencie pracovného
pomeru u žalobcu si neplnil svoje povinnosti riadne a cestovné príkazy napriek urgenciám zo strany
zodpovedných zamestnancov žalobcu nedodržiaval a odovzdával oneskorene. Žalovaný nepredložil
za mesiac máj 2013 vyúčtovanie cestovných náhrad riadne, nakoľko kilometre najazdené služobným
vozidlom nie sú totožné s kilometrami uvedenými v programe CARNET. Zároveň žalovaný v mesiaci
máj 2013 najazdil minimálne 196 kilometrov na trasách, ktoré nekorešpondujú s výkonom činnosti pre
zamestnávateľa. Čo sa týka možnosti žalobcu sledovať služobné cesty žalovaného prostredníctvom
portálu www.sledovanieaut.cz , v tomto programe dochádza k ich chybám
a obvyklou praxou vo vzťahu účastníkov konania pri účtovaní cestovných náhrad bolo, že žalobca
čakal na predloženie originálnych dokladov od žalovaného, prípadne na jeho osobnú návštevu v sídle
spoločnosti v Trenčíne, kde žalovaný osobne s povereným zamestnancom žalobcu riadne vyplnil
cestovný príkaz. Žalobca nemal možnosť riadne vypočítať výšku cestovných náhrad za mesiac máj
2013, nakoľko žalovaného viackrát urgoval on sám na doplnenie podkladov, avšak žalovaný v tom
čase už prestal so zamestnávateľom komunikovať, neodpovedal na telefonáty. Žalovaný okamžitým
skončením pracovného pomeru sa snažil obísť zákon a vyhnúť sa podaniu výpovede z pracovného
pomeru u žalobcu a zároveň si zabezpečiť možnosť nárokovať si práva súvisiace s okamžitým
skončením pracovného pomeru, teda nekonal v súlade s dobrými mravmi, pričom takéto správanie
nepožíva ochranu zákona. Žalovaný si nárokuje vyplatenie takých ciest, ktoré v súvislosti s jeho
prácou pre zamestnávateľa nevykonal a zrejme spôsobil škodu práve zamestnávateľovi a preto podanie
výpovede - okamžitého skončenia pracovného pomeru je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca vyzval
žalovaného, aby nastúpil riadne do práce a v práci pokračoval, čo sa aj stalo. Teda sám nepovažoval
skončenie pracovného pomeru za platné. Žalovaný sa dopustil voči žalobcovi nekalého konania podvodu
voči spoločnosti, k čomu boli podané 2 trestné oznámenia a vyšetrovatelia začali trestné stíhanie vo
veci. Z programu Carnet sa zistilo, že žalovaný užíval motorové vozidlo na súkromné jazdy. Čo sa týka
listu Inšpektorátu práce predloženého žalovaným, je to len vyjadrenie, resp. závery žalovaného, aj keď
to budí v prvom rade dojem opačný, v závere je to jasné. V podaní zo dňa 26.6.2015 žalobca uviedol,
že v roku 2013 január až máj neboli žalovanému vyplatené cestovné príkazy, pretože knihy jázd za toto
obdobie boli v rozpore s internou smernicou. Kontrolou cestovných príkazov boli zistené súkromné jazdy,
ktoré boli označené ako služobné, na ktorú skutočnosť bol upozornený žalovaný. Mal predložiť cestovné
príkazy opravené a následne by mu boli aj vyplatené. Od 1.1.2012 žalobca vytvoril internú smernicu
pre vedenie účtovníctva, ktorá obsahuje metodický pokyn na správne vedenie účtovníctva. Na strane
19 je dané, že pracovníčka je povinná kontrolovať vyúčtovanie, rozčleniť na nárokové a nenárokové
a na daňové a nedaňové. Na strane 21 je napísaný pokyn na využívanie Carnetu a to, že musia byť
doňho doplnené náležitosti, a to správne označenie súkromných a služobných jázd, nákupy PHM. Ďalší
odsek hovorí o tom, že v prípade, ak sa zistí, že v cestovnom príkaze nesedia služobné a súkromné
km, cestovný príkaz sa vracia zamestnancovi na prepracovanie. Až po oprave a predložení správneho
cestovného príkazu sa cestovný príkaz vyúčtuje. To isté platí aj pre nesprávne vyúčtovanie cestovných
náhrad. Aj cestovný príkaz sa vráti zamestnancovi a vyplatí sa až po predložení správneho cestovného
príkazu. Žalovaný bol upozornený na nesprávne vypracovanie cestovných príkazov v roku 2013 v januári
až máji, boli mu vrátené na prepracovanie, on znemožnil vyplatenie svojich náhrad a to tým, že nedodržal
pravidlo o predložení prepracovaného cestovného príkazu. Ak pani Štilichová žiadala predložiť dňa
31.5. podklady pre účtovníctvo, žiadala podklady na mzdy, nie zaslanie cestovného príkazu, pričom ako
podklad na mzdy slúži excelovská tabuľka na evidenciu dochádzky. Cestovný príkaz nie je súčasťou
podkladov na mzdy. Žalovaný mal teda dosť času na to, aby cestovný príkaz za máj 2013 vypracoval

správne. Keďže žalovaný nepreukázal, že všetky služobné cesty boli služobné, neboli mu zaúčtované
tieto náhrady. Ten, kto kontroluje tieto príkazy, nezasahuje do ich obsahu, ale upozorní pracovníka na
to, že cestovný príkaz nesedí a nespĺňa náležitosti a pracovník je povinný tento cestovný príkaz opraviť
a poslať opravený a následne cestovný výkaz podlieha vyplateniu, čo žalovaný neurobil. Žalovaný bol
pani Štilichovou viackrát na nezrovnalosti v cestovných príkazoch upozornený, čo priamo dokazuje aj
skutočnosť, že tieto cestovné príkazy neboli preplatené.

Žalovaný v konaní argumentoval, že v danom prípade nemožno poukazovať na stanovisko Najvyššieho
súdu ČR, ktoré predložil žalobca, pretože v danom prípade sa nejedná o chybu v počítaní, ale jedná sa
o úmyselné nezaplatenie cestovných náhrad. Tvrdenie, že sa to nevyplatilo z dôvodu, že zamestnanec
pochybil, dával nedostatočné podklady, nie je pravdou, o čom svedčí stanovisko Inšpektorátu práce
Trenčín zo dňa 27.8.2013. O skutočnosti, že žalovaný najazdil nejakých 193 km naviac, nemá žiadne
vedomosti a zo strany zamestnávateľa mu ani nič nebolo vytýkané. Z opatrnosti vzniesol aj námietku
premlčania, nakoľko v priebehu konania žalobca skutkovo menil dôvody žalobného návrhu a v zmysle
ústavnej judikatúry zmena skutkových okolností znamená aj zmenu návrhu. V žalobnom návrhu bola
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zdôvodnená tým, že žalobca po uplynutí lehoty
doručil oznámenie o skončení pracovného pomeru a druhým zástupným dôvodom mala byť skutočnosť,
že žalobca nepredložil zamestnávateľovi riadne vyúčtovanie pracovných ciest, čo majú za to, že v konaní
toto však bolo preukázané a v žalobnom návrhu neuvádzajú tie konkrétne cesty, ktoré mali byť súkromné.
K rozhodnutiu Daňového riaditeľstva SR zo dňa 9.3.2011 žalovaný uviedol, že je bez právnej relevancie
vo vzťahu k predmetu sporu a nemá žiaden súvis s osobou žalovaného. V predmetnom rozhodnutí
sa okrem iného rieši to, že u zamestnanca odovzdávali cestovné príkazy s vykázanými súkromnými
cestami, čo nebol prípad žalovaného. Ten vykázal len služobné jazdy. Žalobca sa cestovnými príkazmi
žalovaného nikdy nezaoberal, od začiatku roka 2013 žalobca nevyplatil žalovanému cestovné náhrady
ani za jeden mesiac, napriek tomu, že žalovaný si ich u žalobcu preukázateľne riadne uplatňoval. V tomto
období nebol ani raz upozornený, že by ním predkladané cestovné príkazy by vykazovali nejaké vady.
Žalobca až v súdnom konaní prišiel s verziou, že žalovaný si uplatňoval cestovné náhrady za súkromné
jazdy, ktoré tvrdenie žalovaný odmieta. Vyjadrenie Audítorskej a poradenskej spoločnosti D.E.A. consult
Trenčín, s.r.o. zo dňa 12.6.2015 je tiež bez právnej relevancie k prejednávanej právnej veci. Audítorská
spoločnosť analyzuje právny stav v prípade, ak by boli jazdy vykázané zamestnancom aj súkromné.
Žalovaný však žiadne súkromné jazdy nevykázal, ani také jazdy nevykonal. K výsluchu svedkyni Ing.
Márii Štilichovej žalovaný uviedol, že vyjadrenie svedkyne sa nezakladá na pravde, že by mu volala
na jeho súkromné telefónne číslo, resp. ho kontaktovala na súkromný e-mail za účelom odstránenia
nezrovnalostí v danom cestovnom príkaze za máj 2013. Tak svedkyňa, ako nikto iný v mene žalobcu ho
nikdy predtým neupozornil na nejaké chyby v cestovných príkazoch. To znamená, že žalobca v konaní
nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorým by preukázal, že žalovaný uskutočnil súkromné cesty a tieto
následne uplatňoval v cestovnom príkaze.

Súd vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi, výsluchmi účastníkov konania, svedkov a
zistil nasledovný skutkový stav:

Dňa 1.4.2009 bola medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovaným ako zamestnancom uzatvorená
pracovná zmluva, kedy žalovaný bol zaradený do funkcie manager predaja, s miestom výkonu práce
Košice. Podľa potrieb a pokynov zamestnávateľa žalovaný súhlasil, že sa bude zúčastňovať pracovných
ciest mimo obvyklé miesto výkonu práce na území Slovenska, aj v zahraničí. Deň nástupu do práce
bol stanovený na 1.4.2009, ktorý je zároveň dňom vzniku pracovného pomeru uzatvoreného na dobu
neurčitú, s 3-mesačnej skúšobnou dobou. Za vykonanú prácu bola dohodnutá mzda vo výške 800 €
mesačne, vyplácaná v čase výplaty mzdy, a to do 10 dní po uplynutí kalendárneho mesiaca, na účet
uvedený zamestnancom. Zamestnanec sa zaviazal zariaďovať všetky jemu zverené úlohy s odbornou
starostlivosťou, v záujme zamestnávateľa, podľa svojich najlepších znalostí a schopností, podľa pokynov
nadriadených v súlade s právnymi predpismi a touto zmluvou. Zamestnanec bol povinný podľa pokynov
zamestnávateľa vykonávať prácu osobne v súlade s touto pracovnou zmluvou, v určenom pracovnom
čase a dodržiavať pracovnú disciplínu a zamestnanec bol povinný pracovať zodpovedne a riadne plniť
pokyny nadriadených, vydané v súlade s právnymi predpismi, byť na pracovisku na začiatku pracovného
času, využívať pracovný čas na prácu, odchádzať z neho až po skončení pracovného času, dodržiavať
právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu vykonávanú, ak by bol s nimi riadne
oboznámený.

Listom zo dňa 26.7.2013 žalovaný oznámil žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru a to z
dôvodu, že ani do 15 dní po uplynutí splatnosti cestovných náhrad za pracovné cesty vykonané v mesiaci
máj 2013 a špecifikované v cestovnom príkaze č. 296 neboli mu vyplatené cestovné náhrady a teda
využil právo v zmysle § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, okamžite skončiť pracovný pomer u žalobcu.
Žalovaný poukázal v predmetnom liste na bod 9.4 pracovnej zmluvy, § 36 ods. 8 zákona č. 283/2002
Z.z. o cestovných náhradách, § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Z podacieho lístku, ako aj zo správy pošty pri zásielke F. súd zistil, že list - okamžité skončenie
pracovného pomeru bol podaný na poštovú prepravu dňa 26.7.2013 a doručený adresátovi 29.7.2013.

Z e-mailovej komunikácie medzi žalovaným a pani O. v kópii M. súd zistil, že žalovaný dňa 31.5.2013
o 7:36 hod. posielal vyššie citovaným osobám podklady k schváleniu, a to dochádzku za máj 2013,
cestovný príkaz za máj 2013 a knihu jázd za máj 2013.

Z cestovného príkazu č. 296 súd zistil, že za mesiac máj 2013 žalovaný uviedol obchodné cesty dňa
6.5.2013, 7.5.2013, 13.5.2013, 15.5.2013, 16.5.2013, 17.5.2013, 24.5.2013, 27.5.2013 a 30.5.2013,
súhrnne v sume účtovanej náhrady 31,25 €. V prílohe bol aj priebeh pracovnej cesty, t.j. presný popis,
v ktorom čase bol použitý dopravný prostriedok H. a na akom mieste. Ďalej v prílohe sa nachádzala
tabuľka za mesiac máj 2013, v ktorej boli uvedené dni, kedy trávil žalovaný prácou doma, v kancelárii,
resp. služobnými cestami, kedy si uplatnil dovolenku a ktoré dni predstavovali sviatok.

Z knihy jázd za mesiac máj 2013 súd zistil podrobný rozpis jázd žalovaného motorovým vozidlom H.
za obdobie od 1.5.2013 do 31.5.2013, pri počte jázd 18, celkom najazdených 1.840 kilometrov, z toho
všetky služobné cesty, doba jázd 37,44 minút, bol tam uvedený počiatočný aj konečný stav tachometra,
takisto čerpanie PHM, aj s uvedenou priemernou spotrebou.

Z výplatnej pásky za mesiac máj 2013 súd zistil, že celková cena práce žalovaného bola 1.745,83 €,
výplata na účet 970,62 €.

V konaní bola predložená e-mailová komunikácia medzi pani O. a M.m ohľadom cestovného príkazu
žalovaného za máj 2013, bola priložená aj dochádzka za máj 2013, pričom pani S. uviedla, že kilometre
napísané v knihe jázd žalovaného neboli vykázané ako služobné, kilometre sú skôr cesty po Košiciach,
jedna do Prešova. V knihe jázd k 31.5.2013, ktorú poslal žalovaný je súhrn kilometrov 1.840, pričom
kniha jázd, ktorú vykazuje Y.t, tam je súhrn km 1.880 s počtom jázd 24, pričom navyše bola uvedená
jazda dňa 31.5. (piatok) z Českej ulice 22 km a zároveň naspäť 18 km.

Z e-mailu pani O. mimo iných aj pre žalovaného zo dňa 22.3.2012 súd zistil, že táto upozornila adresátov,
že majú cestovné príkazy posielať na schválenie svojim nadriadeným, až potom nastane preplatenie
podľa pokynu z Brna. S takým istým obsahom, že cestovné príkazy si má žalovaný dávať schvaľovať
pánom Vrátilom, bol zaslaný A. žalovanému dňa 4.2.2013.

V konaní bola predložená ďalšia rozsiahla komunikácia medzi pani S. a obchodnými zástupcami, resp.
manažérmi, medzi inými aj so žalovaným za obdobie roku 2012, z ktorej vyplynulo, že táto ich vyzývala
na predloženie cestovných príkazov, dodržanie termínov, zaslanie vyúčtovania a podobne. Konkrétne
žalovaný bol upozornený, že je pozadu s predkladaním cestovných príkazov v roku 2012.

Z listu Inšpektorátu práce Trenčín zo dňa 17.1.2014 súd zistil, že žalovaný podal podnet na Inšpektorát
práce na porušenie v oblasti dodržiavania vybraných ustanovení pracovno-právnych a mzdových
predpisov, pričom inšpekcia práce zistila viaceré skutočnosti a viaceré porušenia pracovno-právnych
predpisov, avšak čo sa týka cestovných náhrad v predmetnej odpovedi bolo uvedené, že zamestnávateľ
porušil ustanovenia § 5 ods. 1 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách tým, že mu neposkytol
pri vyslaní na pracovnú cestu v období január 2013 až jún 2013 stravné v sume, ktorá je ustanovená
v závislosti od času trvania pracovnej cesty v súlade s opatrením Ministerstva práce, sociálnych
vecí a rodiny Slovenskej republiky (pre jednotlivé časové pásma). Ďalej že zamestnávateľ porušil
§ 99 Zákonníka práce o tom, že nevedie evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce,
aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti. V tejto časti považoval Inšpektorát práce jeho
podnet za opodstatnený. Čo sa týka ostatných skutočností ohľadom vyplatenia iba mzdy za 2 dni
za mesiac júl 2013, ďalej nevyplatenia odmien a neuhradenie odstupného za 2 mesiace, zrušenie

zostatkovej dovolenky, tieto Inšpektorát práce nemohol posúdiť, nakoľko bola zo strany zamestnávateľa
(žalobcu) podaná uvedená žaloba o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru s
tým, že Inšpektorát práce ho upovedomil, že spory medzi zamestnávateľom a zamestnancom o nárok
z pracovno-právnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy.

Ďalej súd zistil z e-mailovej korešpondencie medzi pánom M., štatutárnym orgánom žalobcu a
žalovaným z 2.7.2013, že sa táto týkala zákaziek z minulého týždňa, avšak v uvedenej korešpondencii
nebola zmienka o cestovnom príkaze za mesiac máj 2013.

V konaní žalovaný predložil do súdneho spisu e-mailovú korešpondenciu, na základe ktorej mu zasielal
cestovné príkazy a knihy jázd za mesiace január až máj 2013 a to vždy na začiatku toho-ktorého mesiaca
za predchádzajúci mesiac a to p. O. a v kópii p. M. a to dňa 3.2.2013, 1.3.2013, 1.3.2013, 4.3.2013,
1.4.1 2013, 1.5.2013 a 31.5.2013.

Z e-mailovej komunikácie od p. U. žalovanému, v kópii p. Jaromírovi Vrátilovi zo dňa 7.2.2013 súd zistil,
že žalovanému bolo oznámené, že po dohode s JV. sankcia je vyriešená zápočtom oproti odmene, ktorú
má za starostlivosť o dom v Košiciach.

V konaní bola predložená ďalšia e-mailová komunikácia medzi žalovaným a Máriou Štilichovou ohľadom
HCC Ilava neuzatvorenej zákazky, kde sa takisto nenachádza zmienka o cestovnom príkaze č. 296 za
máj 2013.

Z internej smernice prevedenie účtovníctva platnej od 1.1.2012 súd zistil, že v článku 21 bolo upravené
poskytovanie cestovných náhrad a to v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách
zamestnancom a členom štatutárnych orgánov spoločnosti s tým, že cestovné náhrady sa vyplácajú len
v zákonnom stanovenej výške. Pri všeobecných ustanoveniach týkajúcich sa cestovných náhrad bolo
uvedené, že:
- Zamestnanec je povinný každú tuzemskú a zahraničnú pracovnú cestu vyúčtovať v správnej výške
podľa skutočnosti a vrátiť nevyúčtovaný preddavok do 10 pracovných dní po skončení pracovnej
cesty. Táto je lehota je poriadková, preto pri jej nedodržaní nárok zamestnanca na cestovné
náhrady nezaniká, cestovné náhrady sa vyplatia zamestnancovi aj po tejto lehote, na základe jeho
predloženého vyúčtovania pracovnej cesty zodpovedajúce skutočnosti. V prípade nedodržania lehoty
na vrátenie poskytnutého preddavku sa zamestnancovi v najbližšom výplatnom termíne suma vo výške
poskytnutého preddavku zrazí zo mzdy.
- Vyúčtovanie pracovnej cesty vyhotovuje zamestnanec sám, prílohu vyúčtovania tvoria originálne
doklady preukazujúce vznik nároku na náhradu výdavkov. Doklady musia byť v zhode s miestom a
časom konania pracovnej cesty. Zamestnancom vyhotovené vyúčtovanie pracovnej cesty podlieha
schváleniu vedúcim zamestnancom, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal.
- Zamestnávateľ je povinný do 10 pracovných dní odo dňa predloženia dokladov od zamestnanca
vykonať zúčtovanie pracovnej cesty zamestnanca, až po tejto lehoty sa môže zamestnanec domáhať
svojho nároku.
- Zúčtovanie pracovnej cesty spočíva v odkontrolovaní vyúčtovania z hľadiska nároku na cestovné
náhrady čo do druhu a výšky, z hľadiska zákona o cestovných náhradách a tejto smernice,
preukázateľnosti nárokov a náležitosti vyúčtovania. Za vykonanie zúčtovania zodpovedá poverená
pracovníčka ekonomického úseku, ktorá je oprávnená vyúčtovanie kontrolovať v zmysle platných
právnych predpisov a poskytnuté náhrady rozčleniť na nárokové a nenárokové, a z hľadiska zákona o
dani z príjmov na daňové a nedaňové. Za vyplatenie vyúčtovanej čiastky zodpovedá pokladníčka.
Ďalej v článku 23 boli uvedené pravidlá pre používanie služobných a súkromných vozidiel pod názvom:
Využívanie Carnet monitoring vo firemných vozidlách CCS karty, pričom tam bolo uvedené
- vo firemných vozidlách spoločnosti je inštalovaný systém Carnet, ktorý prepojením na zbernicu Canbus
vykonáva korekciu tachometru a sleduje stav nádrže v aute. Ide o systém sledovania a vykazovania
služobných a súkromných jázd a cestovných príkazov. Zamestnanci sú povinní používať tento systém
pre účely spracovania knihy jázd a cestovných príkazov svojich pracovných ciest.
- zmeny v cestovných príkazoch, týkajúce sa času stráveného na pracovnej ceste sa môžu vykonávať len
po predchádzajúcom schválení nadriadeným pracovníkom. Zmeny vykonané bez takéhoto schválenia
budú posudzované ako vážne porušenie pracovných povinností zamestnancom.

- V prípade, že internou kontrolou dôjde k zisteniu nesprávneho vypočítania náhrady stravného
(cestovných diét) a cestovných náhrad, tento cestovný príkaz sa vracia na opravu a prepracovanie.
Cestovný príkaz podlieha vyplateniu až po opätovnom predložení a po oprave všetkých chybných údajov.
- V prípade, že dôjde k zisteniu nesúladu knihy jázd (nesprávne označenie súkromných kilometrov,
nesprávne označenie služobných kilometrov, nesprávny celkový počet km, nesprávna evidencia
PHM ...), tento cestovný príkaz vracia na opravu a prepracovanie. Cestovný príkaz podlieha vyplateniu
až po opätovnom predložení a po oprave všetkých chybných údajov.

Z pripojeného vyjadrenia spoločnosti D.E.A. Consult Trenčín, s.r.o. zo dňa 12.6.2015 súd zistil, že
žalobca si nechal vypracovať vyjadrenie k nezúčtovaným cestovným príkazom v zmysle zákona č.
283/2002 Z.z., kedy mu bola daná odpoveď:
- Nároky na priznanie a vyplatenie cestovných náhrad sú upravené v zákone č. 283/2002 Z.z.. V
citovanom zákone sa v § 35 ods. 1 uvádza, že ak sa požaduje preukázanie cestovných výdavkov
a zamestnanec ich nepredloží, zamestnávateľ mu môže poskytnúť náhrady v ním uznanej sume s
prihliadnutým na podmienky pracovnej cesty.
- V spomínanom zákone o cestovných náhradách § 36 ods. 7 sa uvádza povinnosť zamestnanca
do 10 pracovných dní odo dňa skončenia pracovnej cesty predložiť zamestnávateľovi písomné
doklady potrebné na vyúčtovanie cestovných náhrad. Následne je v ods. 8 uvedená tiež povinnosť
zamestnávateľa do 10 pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie
pracovnej cesty a uspokojiť oprávnené nároky zamestnanca.
- Ak zamestnanec nepreukázal svoje oprávnené nároky, nebolo u zamestnávateľa účtované o
poskytnutých cestovných náhrad, čo malo za následok, že do nákladov spoločnosti sa neúčtoval náklad
uvedeného charakteru.
- Z pohľadu zákona o dani z príjmov 595/2003 Z.z. je postup v súlade s ustanovením § 19, podľa
ktorého je možné uplatniť výdavky zahrňované do základu dane len vo výške na ktorú vzniká nárok podľa
zákona o cestovných náhradách (§ 19 ods. 2 písm. d). V súvislosti s účtovaním nákupu spotrebovaných
PHL podľa evidencie v systéme Carnet vo vašej spoločnosti, je aplikovateľné ustanovenie § 19 ods.
2 písm. l) bod 2, podľa ktorého je výdavok na spotrebované pohonné látky uznaný do základu dane
podľa prvotných dokladov o nákupe PHL, najviac však do výšky vykázanej z prístrojov satelitného
systému sledovania prevádzky. Takže, ak zamestnanec vykázal cestovné náhrady, ktoré boli satelitným
systémom označené ako súkromné jazdy, nemôže byť spotreba nakúpených PHL ani účtovaná do
nákladov uznaných do základu dane v spoločnosti.
- Ak pracovník vykázal údaje o cestovných náhradách, ktoré nezodpovedali údajom podľa satelitného
systému sledovania prevádzky, pri zaúčtovaní týchto nadlimitných nákladov by v spoločnosti vznikol
náklad neuznaný do základu dane z príjmov, ktorý musí byť pripočítaný do základu dane z príjmov v
spoločnosti. Súčasne časť DPH prislúchajúca neuznanému výdavku nemôže byť uplatnená na odpočet
a musí sa vrátiť späť na účet daňového úradu. Takýto stav súčasne dáva možnosť zistenia, že firemné
vozidlo bolo zamestnancom využité
na súkromné účely. Ak je firemné vozidlo využité aj na súkromné účely, musí sa danému zamestnancovi
vykonať zdanenie jeho použitia vo výške 1 % obstarávacej ceny auta vrátane DPH (zákon o dani z príjmu
§ 5 ods. 3 písm. a) v tom mesiaci, v ktorom sa použitie auta na súkromné účely vyskytlo.
- Na základe predchádzajúcich bodov uvádzam, že ak zamestnanec nepredložil oprávnené nároky na
cestovné náhrady, na základe čoho nebolo účtované u zamestnávateľa o týchto nákladoch, uvádzame,
že postup bol v súlade s postupmi účtovania v podvojnom účtovníctve § 2 ods. 1, pretože skutočnosti,
ktoré sú predmetom účtovania musia byť doložené potrebnými podkladmi, ktoré dokumentujú účtované
skutočnosti. Bez písomného podkladu alebo prvotného dokladu nie je možné vykonať účtovnú operáciu.

V konaní vypovedal žalovaný, ktorý uviedol, že cestovné príkazy zasielal načas, v ústne dohodnutej
lehote. Cesty sa robili ešte aj v posledný deň kalendárneho mesiaca s tým, že v roku 2013 on zasielal
cestovný príkaz, dochádzku, knihu jázd v posledný deň v mesiaci, alebo v prvý deň nasledujúceho
mesiaca, vždy na Ing. Štilichovú e-mailom a v kópii na L., ktorý bol splnomocnený tieto cestovné
príkazy schvaľovať. V minulosti mu vznikol problém spôsobený z jeho časových a zdravotných dôvodov,
aj technických, to znamená, že neboli načas urobené cestovné príkazy z jeho strany a s pani Ing.
Štilichovou sa dohodli, že to urobí nárazovo s tým, že za celý rok 2012 cestovné príkazy budú odovzdané
v januári 2013. V januári 2013 ich odovzdal, aj napriek tomu mu bola udelená pokuta 40 €, ale od toho
dátumu už robil všetko načas, čiže za mesiace január až jún 2013 posielal všetky cestovné príkazy
načas, v deň aj hodinu. Čo sa týka neslužobných, resp. súkromných ciest, nevykonal žiadne cesty
okrem služobných ciest, nemal dôvod, pretože nemal splnomocnenie na užívanie motorového vozidla na

súkromné účely. Čo sa týka určitých konkrétnych jázd, ktoré namietal žalobca, ako projektový manažér
pracoval pre žalobcu aj v nadčasoch, ktoré vie preukázať, aj počas víkendov a navštevoval zákazníkov
a spolupracujúce firmy v ich miestach bydliska, v sídlach firiem. Počas pracovného pomeru u žalobcu
vykonal služobné jazdy počas víkendu v nedeľu mimo územia Košíc viacnásobne, bolo to aj v roku
2012, aj v roku 2013, aj v roku 2011. Čo sa týka odsúhlasovania cestovných príkazov, tieto mu boli
zasielané, potom odsúhlasované vedením a následne vyplatené. Skutočnosť, že cestovný príkaz za
mesiac máj 2013 nebol správne urobený, mu nebolo oznámené. Komunikácia v prípade odstraňovania
vád cestovného príkazu prebiehala väčšinou e-mailom alebo telefonicky. V tomto prípade to však tak
nebolo, pani Štilichová mu nevolala, za služobné cesty v mesiaci máj 2013 už nedostal žiadnu náhradu,
ani za jednu z nich. Žalovaný sa nevedel vyjadriť konkrétne, u ktorého zákazníka, na akej adrese, v
akom čase, čo riešil dňa 6.5., 13.5. a 27.5.2013, pričom poprel, že by v mesiaci máj 2013 už vykonával
funkciu aj pre firmu Martex, tak ako predpokladal žalobca.

V konaní bol vypočutý pán Ing. Jaromír Vrátil, ktorý uviedol, že žalovaný u nich pracoval od leta 2009
do leta 2013 ako obchodný manažér so zodpovednosťou za východné Slovensko, pričom potom mu
dali výpoveď za porušenie pracovnej disciplíny. Čo sa týka výkazov, tie sa u nich realizovali vždy na
konci každého mesiaca a pani Štilichová, ktorá je vo firme zodpovedná za výpočet náhrad, vždy na
základe podkladov od každého zamestnanca vypočítala tieto náhrady a dala aj podnety k vyplateniu.
So žalovaným boli opakované reporty, resp. tieto záznamy upravované za celý rok 2012, čiastočne za
rok 2013. K tomu existuje nespočetne veľa e-mailov a komunikácie medzi pani S. a ním, ním a pánom
Zubkom ako finančným riaditeľom spoločnosti. Jeho výkazy vždy vykazovali chyby, ktoré sa museli
opravovať a vždy to prebiehalo pri osobnom stretnutí v Trenčíne. Posledný cestovný príkaz za máj 2013
bol zle vykázaný, vyplnený, pretože obsahoval služobné jazdy, ktoré však boli aj súkromné, na ktoré
nemal žalovaný nárok. Z toho dôvodu nedošlo k vyplateniu cestovnej náhrady a až potom bol s pani
S. správne upravený výkaz tak, aby zodpovedal realite. Svedok uviedol, že podľa upraveného výkazu
už boli žalovanému vyplatené cestovné náhrady. Výkazy sa robia zo systému Carnet, čo je vlastne
GPS monitoring automobilu, kde má žalobca absolútne presnú predstavu, kde sa auto nachádza. Vo
výkaze žalovaného boli určité jazdy, ktoré neboli služobné. Z toho dôvodu výkaz neuznali a muselo dôjsť
k jeho oprave podľa skutočnosti. Čo sa týka uvedenia presných vád, ktorými trpeli výkazy zo strany
žalovaného, to nevedel uviesť, nakoľko to bolo vecou pani S. Potom, čo žalovaný doručil žalobcovi
okamžité zrušenie pracovného pomeru, ho žalobca vyzval na nastúpenie do práce dňa 2. alebo 3.7.2013,
kedy mali poradu v Brne, avšak žalovaný sa ani na jeho vyslovenú žiadosť na túto poradu nedostavil.
Preto ho potom žiadal, aby dorazil do Trenčína alebo do Brna, aby ujasnili ďalšie vzťahy fungovania,
avšak žalovaný prestal komunikovať, nedvíhal telefóny, na sms nereagoval. Jediný s kým komunikoval,
bola pani S., s ktorou dokončoval nejaké vyjasnenie obchodných zákaziek a predaja vecí a ten konkrétny
sporný cestovný výkaz. V priebehu júla 2013 sa svedok dozvedel, že žalovaný jednal menom firmy
Marfex s jedným ich zákazníkom, kde komunikoval ohľadne projektu, ktorý započal riešiť menom ich
firmy a z toho dôvodu videli, že je tu problém, že nechce pre nich pracovať, pretože fakticky pracuje už
pre firmu O. a po detailnom skúmaní jeho pracovných ciest za posledného polroka dospeli k záveru,
že mnoho týchto vykonaných ciest, ktoré sa javili ako služobné, zrejme služobnými neboli, pretože už
vtedy zrejme vykonával žalovaný cesty a práce v prospech spoločnosti Marfex, čo bol hlavný dôvod
skončenia pracovného pomeru s ním pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny, pretože v pracovnej
zmluve má jasne napísané, že nie je oprávnený vykonávať žiadne činnosti súbežne so zamestnaním.
Týkalo sa to projektov realizovaných firmou ITS. To, že sa nejednalo o služobné cesty dôvodia tým, že
na tých adresách, kde sa nachádzalo auto, neboli žiadni klienti, ani starí, ani noví, ani potencionálni. V
týchto oblastiach, kde sa pohyboval žalovaný nemajú žiadneho zákazníka. Teda neuznali žalovanému
v mesiaci máj niekoľko málo jázd, avšak za rok 2013 bolo zistené, že ich bolo podstatne viac. V mesiaci
máj 2013 bola firma určite platby schopná vyplatiť cestovné náhrady. Po doručení okamžitého zrušenia
pracovného pomeru zo strany žalovaného to žalobca považoval za zastúpený dôvod alebo šikanózny,
ktorým chcel žalovaný zastrieť to, že nechcel už pre nich pracovať, pretože ich firma nikdy nemala
dôvod nevyplatiť alebo robiť problémy s vyplatením cestovných náhrad v rozsahu takýchto pár drobných.
Svedok uviedol, že on nenamietal nesprávnosť vyčíslenia cestovných náhrad, pretože to bolo poslané
pani S. a v prípade, ak bol aj poslaný e-mail aj jemu, on bol udaný len v kópii, ako nadriadený pre
informáciu. Ďalej uviedol, že sa domnieva, že pani ŠH. rozporovala vyúčtovanie cestovných náhrad
za mesiac máj 2013 vo vzťahu k žalovanému, táto sa s ním aj spojila, aby dali do poriadku výkaz a
predpokladá, že to bolo telefonicky. Štandardne to u nich funguje tak, že zamestnanec pošle výkaz,
vykáže koľko dní bol v kancelárii, koľko dní na cestách a na základe toho dochádza k preplateniu.
Na otázku, prečo akceptoval počet pracovných dní u žalovaného a počet vydaných stravných lístkov,

ak teraz rozporuje pracovné cesty, odkázal na vyjadrenia pani S. Čo sa týka nejakých iných sporov s
bývalými zamestnancami, tieto sa neviedli ani tu, ani v Trenčíne, ani v Čechách, ani na Slovensku, mali
jedine spor s bývalým zamestnancom, ktorý im odcudzil všetky kontakty a následne si vytvoril firmu a
prebral im zákazníkov. Samozrejme sa ho snažili právne zastrašiť, aby to nevykonával, avšak žiadny
súdny spor s ním neviedli. Je to identický prípad s prípadom žalovaného, kedy vykonával úkony proti
firme, v ktorej bol zamestnaný a z toho dôvodu mu dali okamžité skončenie pracovného pomeru. Je to
jediný súdny spor s ich zamestnancom za viac ako 20 ročnú existenciu spoločnosti.

V konaní bola vypočutá svedkyňa L. ktorá uviedla, že žalovaný vykonával svoju prácu v Košiciach formou
home officu, ich vzájomná spolupráca fungovala vo veľkej miere e-mailovou komunikáciou. Čo sa týka
cestovného príkazu za máj 2013, žalovaný ho poslal e-mailom jej, na e-mailovú adresu 1.6., teda poslal
cestovný príkaz včas. Avšak ona po následnej kontrole zistila, že je neúplný. Cestovný príkaz spočíva v
príprave cestovného príkazu a knihy jázd. Na základe toho následnou kontrolou sa zistilo, že jeho kniha
jázd k cestovnému príkazu je neúplná. To znamená, že tú knihu jázd, čo on odovzdal, vytlačil, tam bol iný
počet kilometrov ako si ona potom skontrolovala so systémom, takže sa jej nerovnal počet najazdených
kilometrov. Následne zistila, že knihu jázd tlačil 29.5.2013, ale cestovný príkaz je k 31.5.2013, kedy
on potom ešte robil nejaké cesty služobným autom, avšak tieto neboli zaevidované v knihe jázd. Na
túto skutočnosť ho upozornila cca hodinu-dve po doručení jeho emailu telefonicky, že cestovný výkaz
je neúplný, nesprávny a že potrebuje doložiť správnu knihu jázd, a to ku každému tomuto úkonu ešte
patrí poslať doúčtovanie, to znamená účtovné doklady na tankovanie PHM. V prípade, ak je neúplný
cestovný príkaz, nevyplácajú cestovné náhrady len sčasti, pretože tým, že vo firemných vozidlách je
zabudovaný systém Carnet na sledovanie jázd, zamestnanci sú povinní toto povyplňovať a prebieha to
všetko elektronickou formou, takže sa cestovný príkaz vypláca až potom, keď je úplný a podpísaný. Čo
sa týka za rok 2012, tak odovzdal cestovné príkazy za celý rok naraz, kde ona potom nasčítala sumu,
aká má byť vyplatená a túto mu vložila na účet. Za mesiac máj 2013 mu neboli vyplatené cestovné
náhrady, pretože cestovný príkaz bol neúplný a doteraz ho oni nemajú zaevidovaný v účtovníctve,
ani v nákladoch. V spoločnosti majú internú smernicu na vyplácanie cestovných náhrad a tieto sa
vyplácajú len keď sú úplné a slúžia ako úplný doklad pre ich účtovné potreby. S internou smernicou je
oboznamovaný zamestnanec pri začatí pracovného pomeru. Ona nemôže vyplatiť cestovné náhrady
na základe neúplného cestovného príkazu, pretože by bola postihovaná zo strany vedenia firmy, ako
aj v zmysle daňových predpisov. Následne po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru zo
strany žalovaného sa snažila s ním skontaktovať, lebo odmietol komunikáciu s ich nadriadeným, pánom
Vrátilom, nereagoval na jeho e-maily, telefonáty a ona so žalovaným komunikovala na základe jeho
súkromného e-mailu. Čo sa týka výzvy pani S., ktorú e-mailom doručila žalovanému s tým, že má do
9.00 hodiny dňa 31.5.2013 doručiť cestovný príkaz, táto uviedla, že to, čo poslal žalovaný, bola neúplná
kniha jázd a stačí pozrieť dátum tlače knihy jázd. Medzi nimi bola taká dohoda, že keď už niekto uzavrie
cestovný príkaz, tak už v ten deň žiadnu jazdu nevykoná. Ak ju vykoná, potom musí urobiť cestovný
príkaz ešte raz. Svedkyňa priznala, že za mesiace január až jún 2013 jej žalovaný posielal cestovné
výkazy vždy riadne a načas. Čo sa týka predmetného cestovného príkazu, bol tam rozdiel kilometrov
a v tom bola jeho nesprávnosť, nakoľko tam chýbal deň 31.5.. Ak žalovaný vedel, že ešte 31.5. niekde
pôjde, mal ešte raz cestovný príkaz urobiť. Na otázku, že ak predmetný cestovný príkaz bol akceptovaný
a na jeho základe a na základe týchto podkladov, ktoré zaslal žalovaný mu boli vydané stravné lístky,
prečo sa takto nepostupovalo aj pri výplate cestovných náhrad, svedkyňa zotrvala na svojej výpovedi,
že cestovný príkaz za máj bol neúplný a ako taký ho nemohla dať do účtovníctva a nie jej povinnosťou,
aby vytlačila cestovný príkaz žalovaného a aby ho ona upozorňovala na jeho nedostatky.

Podľa § 59 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce účinného do 21.8.2013 (ďalej len „ZP“), ,
pracovný pomer možno skončiť a) dohodou, b) výpoveďou, c) okamžitým skončením, d) skončením v
skúšobnej dobe .

Podľa § 69 ods. 1 písm. b) ZP, zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak zamestnávateľ
mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu
pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti,

Podľa § 69 ods. 3 ZP, zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného
mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel.

Podľa § 69 ods. 4 ZP, zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy
v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

Podľa § 70 ZP, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť
písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený
dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Podľa § 77 ZP, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením,
skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde
najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa § 36 ZP, k zániku práva preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo, dochádza len v prípadoch
uvedených v § 63 ods. 4 a 5, § 68 ods. 2, § 69 ods. 3, § 75 ods. 3, § 77, § 87a ods. 7, § 193 ods. 2
a § 240 ods. 9. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd prihliadne na zánik práva, aj
keď to účastník konania nenamietne.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, účinného do 28.2.2015 (ďalej
len „zákon o CN“), tento zákon upravuje poskytovanie náhrad výdavkov a iných plnení (ďalej len
"náhrada") pri pracovných cestách, pri dočasnom pridelení na výkon práce k inej právnickej osobe
alebo fyzickej osobe (ďalej len "dočasné pridelenie"), pri vyslaní do členského štátu Európskej únie
(ďalej len "vyslanie do štátu Európskej únie"), pri vzniku pracovného pomeru, štátnozamestnaneckého
pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu (ďalej len "vznik pracovného pomeru"), pri výkone práce
v zahraničí a pri ceste v súvislosti s mimoriadnym výkonom práce mimo rozvrhu pracovných zmien do
miesta pravidelného pracoviska a späť

Podľa § 2 ods. 1 zákona o CN, pracovná cesta podľa tohto zákona je čas od nástupu zamestnanca
na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko (odsek 3), vrátane výkonu
práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pracovná cesta podľa tohto zákona je aj cesta, ktorá trvá
od nástupu osoby uvedenej v § 1 ods. 2 na cestu na plnenie činností pre ňu vyplývajúcich z osobitného
postavenia vrátane výkonu činností do skončenia tejto cesty.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o CN, zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu písomne určí
miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej
cesty; môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ je pritom povinný prihliadať na
oprávnené záujmy zamestnanca.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o CN, zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí
a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov,
b) náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie,
c) stravné,
d) náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov,
e) náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu 3)
alebo medzi zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na území
Slovenskej republiky, ak podľa určených podmienok pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe
nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň, ak nie je v kolektívnej zmluve, prípadne v pracovnej
zmluve alebo v inej písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá táto náhrada za dlhší čas, najdlhšie
však za jeden mesiac.

Podľa § 4 ods. 2 zákona o CN, preukazovanie výdavkov podľa odseku 1 sa nevzťahuje na prípady, ak
zamestnávateľ uzná výdavky zamestnancovi iným spôsobom ustanoveným týmto zákonom.

Podľa § 34 zákona o CN, náhrady podľa tohto zákona možno paušalizovať. Pri výpočte paušálnej
sumy zamestnávateľ vychádza z priemerných podmienok rozhodujúcich na poskytovanie náhrad
zamestnancovi alebo skupine zamestnancov. Ak sa zmenia podmienky, za ktorých sa paušálna suma
určila, je zamestnávateľ povinný túto sumu preskúmať a upraviť. Pri výpočte paušálnej sumy je
zamestnávateľ povinný prihliadať na zákonné nároky zamestnanca, ako aj na jeho oprávnené záujmy.

Podľa § 35 ods. 1 zákona o CN, ak tento zákon požaduje preukázanie výdavkov a zamestnanec ich
nepreukáže, môže mu zamestnávateľ poskytnúť náhrady v ním uznanej sume s prihliadnutím na určené
podmienky pracovnej cesty ( § 3).

Podľa § 35a zákona o CN , zamestnanec je povinný bez zbytočného odkladu oznámiť zamestnávateľovi
zmenu skutočností, ktoré sú rozhodné pre poskytovanie náhrad.

Podľa § 36 ods. 7 zákona o CN, zamestnanec je povinný do desiatich pracovných dní odo dňa
skočenia pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona
predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a vrátiť nevyúčtovaný
preddavok, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo
vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola pracovná cesta alebo iná skutočnosť
zakladajúca nárok na náhrady skončená.

Podľa § 36 ods. 8 zákona o CN, zamestnávateľ je povinný do desiatich pracovných dní odo
dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty alebo inej skutočnosti
zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona a uspokojiť nároky zamestnanca, ak nie je v
kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo vo vnútornom
predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca
nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady.

Podľa § 36a zákona o CN, náhrady poskytované podľa tohto zákona sú splatné v lehote podľa § 36
ods. 8. Ak má zamestnávateľ z dôvodu neprítomnosti zamestnanca na pracovisku zamestnávateľa
znemožnené v lehote splatnosti poskytnúť náhrady v cudzej mene, poskytne ich v lehote splatnosti v
eurách.

Skončenie pracovného pomeru je obsahom ústavného práva na slobodný výkon povolania, zamestnania
alebo inej zárobkovej činnosti. To platí nielen pre prípady, ak sa pracovný pomer končí na základe
vzájomnej dohody účastníkov, ale aj v prípadoch, keď ku skončeniu pracovného pomeru dochádza na
základe jednostranného právneho úkonu jedného z účastníkov. Už pri založení pracovného pomeru na
neurčitý čas sú si zmluvné strany vedomé toho, že nejde o nevypovedateľný právny vzťah. Inými než
zákonnými spôsobmi nemožno platne skončiť pracovný pomer.

V ustanovení § 59 Zákonníka práce zakotvené spôsoby skončenia pracovného pomeru platia
pre skončenie platného pracovného pomeru, nie faktického, t.j. neplatného pracovného pomeru.
Zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer aj v prípade, ak mu zamestnávateľ nevyplatil v
uvedenej lehote aj časť mzdy (platu) alebo náhradu mzdy (platu). Povinnosť poskytovať odmenu za
vykonanú prácu je základnou povinnosťou zamestnávateľa, ktorá súčasne tvorí súčasť právnej povahy
pracovného záväzku. V prípade neplnenia tejto základnej povinnosti zamestnávateľa sa poskytuje
zamestnancovi možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Dôvodom na okamžité skončenie
pracovného pomeru zamestnancom je aj nevyplatenie časti mzdy. U zamestnanca ide o veľmi vážny
dôvod, na základe ktorého mu zákonodarca dovoľuje aj okamžite skončiť pracovný pomer.

Čo sa týka § 69 ods. 3, ktorý zakotvuje lehotu na podanie okamžitého skončenia pracovného pomeru vo
vzťahu k žalobcovi, ide o subjektívnu mesačnú lehotu, ktorá sa končí dňom, ktorý sa pomenovaním alebo
číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť rozhodná pre jej začiatok. Pracovný pomer na základe
okamžitého skončenia sa skončí dňom, ktorým je druhému účastníkovi zrušovací prejav doručený
bez ohľadu na to, či je v zrušovacom prejave uvedený iný konkrétny deň. Pri okamžitom skončení
pracovného pomeru neplatia výpovedné doby, teda ku skončeniu pracovného pomeru dochádza
doručením zrušovacieho prejavu druhému účastníkovi pracovného pomeru. Lehoty na uplatnenie
okamžitého skončenia pracovného pomeru u oboch účastníkov pracovného pomeru majú prekluzívny
charakter. Ich nevyužitím pre obidve zmluvné strany zaniká možnosť neskoršieho uplatnenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Súd v prvom rade skúmal, či bola žaloba žalobcu podaná včas a riadne, t.j. v zákonnom stanovenej
lehote v zmysle § 77 ZP. Okamžité skončenie pracovného pomeru - list žalovaného zo dňa 26.7.2013 bol

žalobcovi doručený dňa 29.7.2013. Žaloba bola podaná na poštovú prepravu dňa 28.8.2013, doručená
súdu dňa 30.8.2013 a teda je nutné konštatovať, že táto bola podaná v zákonnej lehote.

Svoj nárok žalobca na vyslovenie a určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
dôvodil: a) preklúziou práva, t.j. že žalovaný neuskutočnil právny úkon okamžité zrušenie pracovného
pomeru v zákonom stanovenej lehote. Pre prípad, ak by súd nepovažoval právo žalovaného na okamžité
skončenie pracovného pomeru za prekludované, má za to, že: b) nebol splnený dôvod na okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce,
nakoľko žalobca (poznámka: správne má byť žalovaný) nepredložil zamestnávateľovi riadne písomné
doklady pre účtovanie pracovných ciest za mesiac máj 2013, preto sa žalobca nedostal do omeškania
s plnením uvedenej veci voči žalovanému. Žalovaný nepredložil žalobcovi úplný cestovný príkaz za
mesiac máj, pretože tento obsahoval aj súkromné cesty žalovaného, a takisto nepredložil doklady od
platieb za pohonné hmoty.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, na základe ktorých žalobca dôvodil svoju žalobu o
určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, súd v prvom rade skúmal včasnosť
uskutočnenia predmetného úkonu zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobcovi, t.j. okamžitého skončenia
pracovného pomeru listom zo dňa 26.7.2013.

Vychádzajúc z ustanovení § 69 ods. 3 ZP je nutné konštatovať, že žalovaný ako zamestnanec sa
dozvedel o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení
§ 36 ods. 8 zákona o CN. Ak teda žalovaný zaslal žalobcovi (zamestnávateľovi) podklady na vyplatenie
cestovných náhrad dňa 31.5.2013 (piatok), žalobcovi začala plynúť lehota 10 pracovných dní na ich
vyplatenie dňa 3.6.2013 (pondelok) a uplynula dňa 14.6.2013 (piatok), kedy bol posledný deň splatnosti.
Následne v zmysle § 69 ods. 1 písm. b) ZP žalovaný tzv. musel počkať na uplynutie ďalších 15 dní po
splatnosti cestovných náhrad (14.6.2013 + 15 dní) a až počnúc dátumom 29.6.2013 mohol okamžite
skončiť pracovný pomer u zamestnávateľa a to v lehote jedného mesiaca, t.j. najneskôr do 29.7.2013.
Žalovaný list - Okamžité skončenie pracovného pomeru podal na poštovú prepravu dňa 26.7.2013,
ktorá zásielka bola žalobcovi doručená dňa 29.7.2013. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že žalovaný
uplatnil skončenie pracovného pomeru u zamestnávateľa - žalobcu v zákonnej lehote a teda jeho právo
nepodlieha preklúzii.

Následne súd preskúmaval druhý dôvod neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
definovaný v žalobe a to, že nebol splnený dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnanca podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Súd mal preukázané, že žalobca ako zamestnávateľ uzavrel so žalovaným ako zamestnancom pracovný
pomer dňa 1.4.2009, kedy žalovaný pracoval vo funkcii manager predaja, ku ktorému výkonu práce
používal motorové vozidlo žalobcu, kedy mal oprávnenie ho využívať len na pracovné (služobné)
cesty, nie súkromné. V spoločnosti žalobcu vyplácanie mzdy a cestovných náhrad fungovalo tak, že
manageri predaja po skončení mesiaca, t.j. hneď začiatkom ďalšieho mesiaca emailom doručovali
žalobcovi podklady na výpočet mzdy, cestovných náhrad, dovolenky a ostatných nárokov a to vo
forme excelovskej tabuľky s údajmi o počte dní práce v kancelárii, doma (home office), koľko dní
zamestnanec odpracoval tzv. v teréne, kedy čerpal dovolenku, resp. kedy bol práceneschopný. Spolu
s uvedeným zasielali zamestnanci žalobcovi cestovný príkaz, knihu jázd a doklady o nákupe PHM.
V zmysle pokynu im danému ešte v roku 2012 a opakovane i v roku 2013, uvedené doklady mali
zasielať emailom nadriadenému na ich schválenie a účtovníčke p. Štilichovej na prekontrolovanie
údajov. V zmysle platnej pracovnej smernice žalobcu v prípade, že internou kontrolou došlo k zisteniu
nesprávneho vypočítania náhrady stravného (cestovných diét) a cestovných náhrad resp. k zisteniu
nesúladu knihy jázd (nesprávne označenie súkromných kilometrov, nesprávne označenie služobných
kilometrov, nesprávny celkový počet km, nesprávna evidencia PHM ...), tento cestovný príkaz sa mal
vrátiť zamestnancovi na opravu a prepracovanie. Cestovný príkaz mal podliehať vyplateniu až po
opätovnom predložení a po oprave všetkých chybných údajov.

U žalobcu osobou, ktorá mala prekontrolovať vyššie citované poklady bola účtovníčka p. S. a v
prípade, ak táto zistila nejaký nesúlad resp. že podklady sú nesprávne vyplnené, chybné, neúplné,
zvyčajne kontaktovala dotyčného zamestnanca s výzvou na opravu. Uvedená zamestnankyňa urgovala
zamestnancov aj v prípadoch, ak títo potrebné podklady nepredložili vôbec. Podklady mali byť

schvaľované štatutárnym orgánom - p. S. a následne z nich vzniknuté nároky boli zamestnancom aj
vyplácané. Uvedené vyplynulo z rozsiahleho vykonaného dokazovania predloženou emailovou poštou
v spojení s internou smernicou žalobcu ako aj výpoveďami účastníkov konania a svedkov.

Dňa 30.5.2013 p. S. zaslala zamestnancom emailovú výzvu, aby podklady na mzdy doručili v piatok do
31.5.2013 do 9,00 hod. V súlade s uvedenou výzvou tak žalovaný učinil dňa 31.5.2013 o 7,36 hod., kedy
v prílohe doručil cestovný príkaz, excelovskú tabuľku dochádzky a knihu jázd za máj 2013. V uvedenej
knihe jázd boli zaznamenané jazdy žalovaného za mesiac máj okrem jázd vykonaných dňa 31.5.2013,
ktoré tam žalovaný nezahrnul z dôvodu, že tieto podklady doručoval žalobcovi ešte v skorých raňajších
hodinách v zmysle výzvy, avšak potom ešte vykonal ďalšiu jazdu. Vzhľadom k tomu následnou kontrolou
jázd cez systém Carnet bol p. S. zistený rozdiel 40 najazdených km v mesiaci máj 2013.

Občianske súdne konanie je konaním dôkazným, to znamená, že účastníka v konaní zaťažuje povinnosť
tvrdenia a povinnosť na preukázanie svojich tvrdení predložiť alebo aspoň označiť dôkazy osvedčujúce
ich pravdivosť. Dôkaznými prostriedkami v súdnom konaní sú v zmysle § 125 O.s.p. všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť skutkový stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia
orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov konania. To znamená,
že ako dôkazný prostriedok nemôže súd použiť dohady, predpoklady, indície a podobne. Dokazovanie
je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd nahromadením dostatočných podkladov vytvára
poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Ak účastník nesplní svoju povinnosť predloženia dôkazov
spôsobilých preukázať pravdivosť svojich tvrdení, dostáva sa do procesnej situácie neunesenia tzv.
dôkazného bremena a súdu neostáva nič iné, len na okolnosti a skutočnosti, ktoré neboli riadne
preukázané neprihliadať.

Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaného na odstránenie danej chyby, nesúladu, nesprávnosti, resp.
chýbajúcich dokladov k cestovnému príkazu za mesiac máj 2016 mnohokrát vyzval, a to prostredníctvom
p. S. ktorá tak mala učiniť hodinu-dve po doručení emailu žalovaného z 31.5.2013 telefonicky a následne
aj neskôr na jeho súkromný email. I keď uvedenú argumentačnú líniu si žalobca zachoval počas celého
súdneho konania, tento danú skutočnosť nijakým spôsobom nepreukázal. Súd neuveril výpovedi p.
S. o oznámení vád cestovného príkazu telefonicky, nakoľko tá je stále zamestnankyňou žalobcu a
samozrejme, že jej výpoveď bola poznačená existenciou pracovnoprávneho vzťahu k žalobcovi. Naviac,
ak v konaní žalobca bol schopný predkladať dôkazy vo forme emailovej korešpondencie, ktorú bežne
viedol so svojimi zamestnancami ohľadom nielen podkladov na mzdy, cestovných príkazov, a podobne,
ale aj závažnejších záležitostí ako napríklad rozpracované zákazky, starostlivosť o dom v Košiciach a
mnohé iné, súdu sa javilo veľmi neštandardné, že práve dôkaz o existencii výzvy na opravu cestovného
príkazu žalovaného za máj 2013, žalobca počas celého konania predložiť nevedel, z čoho súd mal
za to, že takýto dôkaz vôbec neexistuje a predmetný email nebol nikdy vo vzťahu k žalovanému
vykonaný. Tento názor podporuje aj tá skutočnosť, že žalovanému neboli vyplatené cestovné náhrady
nielen za mesiac máj 2013, ale za celých 5 mesiacov január až máj 2013, pričom žalobca nepreukázal
ani v jednom prípade, že by akýmkoľvek spôsobom vyzýval žalovaného na odstránenie nedostatkov
cestových príkazov napr. i v podobe predloženia dokladov o nákupe PHM.

Nakoľko žalobca žalovaného nikdy nevyzval na odstránenie nedostatkov cestovného príkazu za mesiac
máj 2013, tento sa úplne legitímne domnieval, že cestovný príkaz ako aj ostatné podklady sú v poriadku,
nakoľko na ich základe mu bola dokonca vyplatená aj mzda za uvedený mesiac. Z tohto dôvodu legitímne
očakával aj vyplatenie cestovných náhrad. Nakoľko tak žalobca neučinil, žalobcovi vznikol nárok na
okamžité skončenie pracovného pomeru u žalobcu

V konaní žalobca nepreukázal bez pochybností, že by žalovaný vykonal akékoľvek súkromné cesty
služobným motorovým vozidlom. Žalobca opätovne v konaní zostal nečinný a len tvrdil, že na adresách,
kde sa nachádzal žalovaný v žalobcom označených dňoch žiadnych klientov nemajú, a to ani starých,
nových, ani potenciálnych. pričom na preukázanie tohto svojho tvrdenia nepredložil žiaden dôkaz.
Naviac si súd dovoľuje poznamenať, že už len z náplne práce žalovaného ako managera predaja
je zrejmé, že tento mal na starosti získavanie aj nových kontaktov, klientov, zabezpečovanie a
preddohodnutie kontraktov medzi nimi a žalobcom, čo je činnosť tak osobitá, že sa jednoznačne
nedá podľa názoru súdu tvrdiť, že žalovaný na danom mieste a v danom čase sa nachádzal alebo
nenachádzal na mieste nového odberateľa resp. klienta, pretože je možné, že nakoniec k uzavretiu
daného predpokladaného a dohodovaného obchodu nakoniec nedošlo.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti s poukazom na citované zákonné ustanovenia
súd dospel k záveru, že žaloba o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru je
nedôvodná a preto ju zamietol.

Podľa § 151 ods. 1 veta prvá zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, o povinnosti
nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo
veci úspech nemal.

Podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola
prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju
advokátovi.

Podľa § 151 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa
zásad platných pre náhradu mzdy a hotových výdavkov. Určiť výšku trov môže predseda senátu alebo
samosudca až v písomnom vyhotovení rozhodnutia.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokát za poskytovanie právnych služieb, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v
peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Podľa § 13a ods. 1 citovanej vyhlášky, odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto
úkony právnej služby:
a) prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,
b) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu,
c) písomné podanie na súd alebo iný orgán alebo protistrane týkajúce sa veci samej,
d) účasť na konaní pred súdom alebo iným orgánom a na konaní o zmieri, a to za každé začaté dve
hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín;
ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve
skončené hodiny,
e) vypracovanie právneho rozboru veci,
f) rokovanie s protistranou, a to za každú skončenú hodinu,
g) návrh na predbežné opatrenie, ak k nemu dôjde pred začatím konania, odvolanie proti takémuto
rozhodnutiu o predbežnom opatrení, návrh na obnovu konania, odvolanie, dovolanie, návrh na podanie
mimoriadneho dovolania,
h) vypracovanie listiny o právnom úkone alebo jej podstatné prepracovanie.

Podľa § 3a ods. 2 citovanej vyhlášky, odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny
patrí za každý z týchto úkonov právnej služby:
a) návrh na predbežné opatrenie, ak k nemu dôjde po začatí konania, návrh na zabezpečenie dôkazu
alebo dedičstva,
b) odvolanie proti rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej, a vyjadrenie k takému odvolaniu,
c) ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu, prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania,
vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k
takému odvolaniu,
d) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom, kratšia ako jedna hodina,
e) ďalšia porada alebo rokovanie s protistranou, kratšia ako jedna hodina,
f) návrh na opravu odôvodnenia rozhodnutia, na odstránenie následkov zmeškania lehoty a na zmenu
rozhodnutia o plnení v splátkach.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému
žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 570,58 € predstavujúcu trovy právneho zastúpenia
za 11 úkonov poskytnutej právnej služby v zmysle vyššie citovanej vyhlášky a to:

- v roku 2013: 1/ prevzatie a príprava zastúpenia, 2/ písomné vyjadrenie sa zo dňa 22.10.2013, každý
úkon po 60,07 € plus 2x režijný paušál 7,81 €,
- v roku 2014: 3/ účasť na pojednávaní dňa 28.10.2014, 4/ porada advokáta s klientom dňa 4.12.2014,
každý úkon po 61,87 € plus 2x režijný paušál 8,04 €,
- v roku 2015: 5/ účasť na pojednávaní dňa 3.3.2015, 6/ porada advokáta s klientom dňa 5.5.2015, 7/
účasť na pojednávaní dňa 19.5.2015, 8/ písomné vyjadrenia zo dňa 28.10.2015, 9/ účasť na pojednávaní
dňa 3.11.2015, každý úkon po 64,53 € plus 5x režijný paušál 8,39 €,
- v roku 2016: 10/ porada advokáta s klientom dňa 12.1.2016, 11/ účasť na pojednávaní dňa 21.1.2016,
každý úkon po 66 € plus 2x režijný paušál 8,58 €.
Uvedenú sumu je žalobca povinný uhradiť k rukám právneho zástupcu žalovaného JUDr. Matúša
Lemeša, advokáta, Kuzmányho 29, 040 01 Košice.

Súd nepriznal žalovanému odmenu za ním uplatnený úkon právnej služby - písomný návrh na vypočutie
svedka zo dňa 14.5.2015, nakoľko sa nejedná o úkon podľa § 13a ods. 2 písm. a) vyhlášky, t.j. návrh
na zabezpečenie dôkazu (čím sa rozumie návrh na konanie podľa § 78-§78h Občianskeho súdneho
poriadku), ale sa jedná len o bežný procesný úkon v procese dokazovania, návrh na vykonanie dôkazu
výsluchom navrhovaného svedka. Zároveň súd nepriznal ani odmenu za úkon právnej služby - porada
advokáta s klientom zo dňa 31.8.2015, nakoľko dôkaz o realizovanej porade z uvedeného dňa žalovaný
nepredložil, tento nebol prílohou vyčíslenia trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd, v 3
písomných vyhotoveniach.

V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných
náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, a akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

V zmysle § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým
bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.