Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. september 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/43/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8515203603
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8515203603.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu
JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcov: 1/ D.., občan SR, 2/ Q.., občan
SR, obaja žalobcovia právne zastúpení JUDr. Darinou Solárovou, advokátkou AK so sídlom Škultétyho
3, Košice, proti žalovaným: 1/ OTP Banka Slovensko, a.s., Štúrova 5, 813 54 Bratislava, IČO: 31 318
916, 2/ OTP Faktoring Slovensko s.r.o., Špitálska 61, 811 08 Bratislava, IČO: 45 730 008, 3/ Auctioneer

s.r.o., Špitálska 61, 811 08 Bratislava, IČO: 45 881 014, žalovaní v 2. a 3. rade právne zastúpení JUDr.
PetromGromom,advokátomAKsosídlomCukrová14,81339Bratislava,vkonaníozdržaniesavýkonu
záložného práva, o odvolaní žalobcov v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k.
3C/170/2015-156 z 28.11.2016 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Predmetomkonaniajeuloženiepovinnostižalovanýmzdržaťsavýkonuzáložnéhoprávadobrovoľnou
dražbou, predmetom ktorej sú sporné nehnuteľnosti, ktorý nárok žalobcovia odvodzujú tým, že záložné
právo má k zabezpečovanému právnemu vzťahu akcesorickú povahu, teda vznik, trvanie záložného
právanerozlučnesúvisísozabezpečenoupohľadávkouanemožnosnimisamostatnenakladať.Záložné
právo,akoajmajetkovésapremlčujevovšeobecnej3-ročnejpremlčacejdobeavprípade,akžalobcovia
vzniesli námietku premlčania ako dlžníci, záložný veriteľ stráca možnosť domáhať sa proti vôli záložcu,

uspokojenia zo zálohu, pretože jeho záložné právo je premlčané.

2. Žalovaný v 1. rade vo svojej procesnej obrane namieta svoju pasívnu legitimáciu, keďže pohľadávka
vyplývajúca zo zmluvy o úvere bola dňa 20.4.2011 zmluvou o postúpení postúpená žalovanému v 2.
rade. Došlo teda k zmene záložného veriteľa.

3. Žalovaný v 2. rade namietal, že pohľadávka voči žalobcom nie je premlčaná a ich tvrdenia sa
nezakladajú na pravde, keďže žalobcovia dňa 25.6.2012 (počas plynutia premlčacej doby) uzatvorili
dohodu o splátkach č. XXXXXXX, č. XXXXXXXX a č. XXXXXXXX. Rovnako namietal, že súd nemôže
uložiť povinnosť veriteľovi zdržať sa, bez akéhokoľvek časového obmedzenia, výkonu záložného práva,
ktoré je podporným zdrojom uspokojenia jeho existujúcej pohľadávky.

4. Žalovaný v 3. rade vo svojej procesnej obrane namieta pasívnu legitimáciu uvádzajúc, že pasívne
legitimovaný je len záložný veriteľ. On je dražobníkom.

5. Okresný súd Stará Ľubovňa ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd“ ) napadnutým rozsudkom
rozhodol tak že cit.:

"I. Súd žalobu z a m i e t a .II. Žalovaní v 1. až 3. rade m a j ú n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %."

6. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil cit.: "Pokiaľ ide o procesné postavenie žalovaného v 3. rade, ten

je len organizátorom dražby a nemá právne postavenie záložného veriteľa a preto nie je potrebné,
aby dražobná spoločnosť bola obmedzená či už neodkladným opatrením alebo rozhodnutím v merite
veci. Preto vo vzťahu k nemu je nevyhnutné žalobu zamietnuť. Súd zamietol žalobu aj vo vzťahu k
žalovanému v 1. rade, lebo mal za preukázané, že ešte pred podaním samotnej žaloby došlo zmluvou
zo dňa 20. 4. 2011 k postúpeniu pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o úvere medzi žalovaným v 1. rade

ako postupcom a žalovaným v 2. rade ako postupníkom. Do práv a povinností veriteľa pohľadávky tak
vstúpil žalovaný v 2. rade, ktorý je v predmetom konaní v postavení pasívne legitimovanej strany sporu.
Súd sa preto v ďalšej časti odôvodnenia zaoberal dôvodnosťou žaloby vo vzťahu k žalovanému v 2. rade
a po zhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrhu žalobcov nie je možné vyhovieť."
Ďalej svoje rozhodnutie odôvodnil, cit.: „Po preskúmaní žalobcami spochybňovaného uznania dlhu v
rámci dohody o splátkach č. XXXXXXXX zo dňa 25. 6. 2012, č. XXXXXXXX zo dňa 25. 6. 2012 a č.

XXXXXXXX zo dňa 25. 6. 2012 má súd za to, že zo strany žalobcu v 2. rade došlo k platnému uznaniu
dlhu vyplývajúceho zo zmluvy o úvere čo do jeho dôvodu a výšky. Jednostranné prejavy vôle žalobcu
v 2. rade upravené v bodoch 2.1 a 2.2 jednotlivých dohôd o splátkach spĺňajú všetky vyššie uvedené
atribúty pre to, aby boli posúdené ako platné. Zároveň žalobcom v 2. rade uznané dlhy, pozostávajúce
z istín a príslušenstva, neboli v zmysle ustanovenia § 100 ods. 1 OZ a s prihliadnutím na mimoriadnu

splatnosť úveru oznámenú žalobcom dňa 2. 2. 2010 premlčané. Žalovanému v 2. rade preto vo vzťahu k
žalobcoviv2.radepovinnosťupozorniťhonapremlčanieuznávanéhonárokunevznikla,pretožežalobca
v 2. rade uznával nepremlčaný dlh. Hoci boli jednotlivé uznania dlhu súčasťou dohôd o splátkach a
predpripravené žalovaným v 2. rade, žalobca v 2. rade mal možnosť s obsahom uznania dlhov podrobne
sa oboznámiť pred samotným podpisom tej ktorej dohody. Zákon totiž nevylučuje, aby bol jednostranný

prejav vôle dlžníka o uznaní jeho dlhu súčasťou inej listiny (t. j. napr. ako v uvedenom prípade dohody
o splátkach), ak súčasne takýto prejav vôle dlžníka nevzbudzuje dôvodné pochybnosti o jeho obsahu
jednak u účastníkov podpísaných na listine ako ani u tretích osôb.
V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj otázkou ochrany žalobcov v postavení spotrebiteľov zmluvy o úvere,
a teda či podľa obsahu zmluvy o úvere neboli niektorým z ustanovení priamo viazaní povinnosťou svoj

dlh v prípade jeho nesplnenia riadne a včas uznať tak, aby bolo súdom takéto ustanovenie následne
posúdené ako neplatné. V zmysle článku IX. zmluvy o úvere - porušenie zmluvných povinností, bod
2 písm. d), si žalovaný v 1. rade (ako právny predchodca žalovaného v 2. rade) upravil oprávnenie
žiadať od dlžníkov uznanie záväzku v zmysle právnych predpisov pri podstatnom porušení zmluvných
povinností. V danom prípade išlo, podľa názoru súdu, o platné dojednanie zmluvnej podmienky,

pretože ide jednak o oprávnenie žalobcu v 1. rade, ktoré nemusel využiť, a jednak je uznanie záväzku
formulované ako žiadosť, ktorá pre svoju platnosť v každom prípade vyžaduje prejav vôle toho ktorého
dlžníka, ktorý o uznanie svojho dlhu prejaví záujem. Z uvedeného dôvodu má súd za to, že žalobcovia
neboli k uznaniu dlhu viazaní povinnosťou v čase, kedy ešte žiaden dlh neexistoval.
Ako už súd uviedol vyššie, uznanie dlhu má predovšetkým právne účinky na plynutie a dĺžku premlčacej

doby (§ 110 ods. 1 OZ) a to tak, že uznanie dlhu zakladá plynutie novej premlčacej doby v dôsledku
jej pretrhnutia (prerušenia). Namiesto doteraz uplynulej premlčacej doby začína plynúť nová, a to 10-
ročná premlčacia doba odo dňa, keď došlo k uznaniu resp. od uplynutia lehoty na plnenie, ak je uvedená
v uznávacom prejave. Uznanie dlhov zo strany žalobcu v 2. rade zo dňa 25. 6. 2012 preto v zmysle
uvedeného spôsobilo začatie plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby odo dňa uplynutia lehoty na ich

plnenie v zmysle rozpisu v bodoch 3.1 jednotlivých dohôd o splátkach. Ďalším z následkov platného
uznania dlhov v rámci dohôd o splátkach uzatváraných dňa 25. 6. 2012 je aj to, že k platnému uznaniu
dlhov zo strany žalobcu v 2. rade došlo aj v rámci dohôd o splátkach uzatváraných dňa 28. 3. 2013 a
rovnako tak aj v rámci uznania formou notárskej zápisnice zo dňa 28. 3. 2013, pretože žalobca v 2. rade
opätovne uznával dlh, ktorý nebol premlčaný.

V súvislosti s uznaním dlhu len zo strany žalobcu v 2. rade, ako jedným z dvoch dlžníkov v zmysle
zmluvy o úvere poskytovanej za účelom financovania bývania manželov, sa súd zaoberal aj otázkou jeho
platnosti čo do skutočnosti, že druhý z dlžníkov resp. spoludlžník uznanie dlhu nepodpísal. Súd sa plne
stotožnil s obranou žalovaného v 2. rade a uznanie dlhu žalobcu v 2. rade posúdil aj bez uznania dlhu
zo strany druhého z manželov ako spoludlžníka za platný. Podľa znenia ustanovenia § 145 ods. 1 OZ,

v prípade uznania dlhu len jedným z manželov môže právny úkon zaväzovať oboch v prípade, ak ide o
ich spoločný dlh a ak taký úkon možno u nich považovať za bežnú vec. V ostatných (resp. nie bežných)
veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon neplatný. V zmysle ustanovenia § 40a
je neplatnosť takto urobeného právneho úkonu subsumovaná pod tzv. relatívnu, čo má za následok to,že právny úkon sa považuje za platný, pokiaľ sa ten, ktorý je takým spôsobom dotknutý, jeho neplatnosti
nedovolá. V uvedenom prípade mal možnosť dovolať sa relatívnej neplatnosti uznania dlhu žalobca v
1. rade, čo však najneskôr do uplynutia zákonom stanovenej všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty

neurobil (všeobecná trojročná premlčacia lehota na dovolanie sa relatívnej neplatnosti začala plynúť
dňom nasledujúcim po uznaní dlhu, t. j. dňa 26. 6. 2012 a uplynula dňa 26. 6. 2015). Následkom toho
je skutočnosť, že uznanie dlhu zo strany žalobcu v 2. rade je aj bez súhlasu žalobcu v 1. rade, ako
druhého z manželov, platné.
Pretože záložné právo má k zmluve o úvere ako k hlavnému záväzkovému vzťahu akcesorickú povahu,

uznaním pohľadávky zo strany žalobcu v 2. rade, ako dlžníka a zároveň záložcu, došlo aj k uznaniu
záložného práva, ktorého zdržanie sa výkonu bolo predmetom tak aj predbežného opatrenia (teraz
neodkladného opatrenia), ako aj je predmetom veci samej. Keďže v čase podpisu dohôd o splátkach z
28.03.2013 nárok žalovaného v 2. rade nebol premlčaný, nebola povinnosť žalovaného poúčať žalobcov
o jeho premlčaní.
Napokon v odôvodení konštatoval: „V rámci prebiehajúceho konania sa žalobcovia opakovane

dovolávali aj neplatnosti resp. neprijateľnosti jednotlivých zmluvných podmienok v časti úrokov z
omeškania, poplatkov a pod. Vzhľadom na petit žaloby, ktorý spočíva v uložení povinnosti žalovanému v
1., 2. a 3. rade zdržať sa výkonu záložného práva sporných nehnuteľností dobrovoľnou dražbou, má súd
za to, že posudzovanie platnosti zmluvných dojednaní je pri takto formulovanom petite podanej žaloby
právne irelevantné a svoj význam by nadobudlo pri tzv. určovacom type žalobe, kde zákon súčasne

požaduje preukázanie tzv. naliehavého právneho záujmu."

7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 256 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len "CSP") a úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%.

8. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia v 1. a 2. rade namietajúc nesprávne právne
posúdenie pasívnej legitimácie žalovaných v 1. a 3. rade. Namietali nesprávne právne posúdenie otázky
premlčania a že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou týkajúcu sa právneho
posúdenia dohody o splátkach, v ktorej je zakomponovaného uznanie dlhu, na ktorú aj poukázal, a to

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 12/2014, rozsudok Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 16Co 138/2013, 20Co 234/2012, 11Co 37/2012, uznesenie Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 10Co 126/2012. Poukázali na to, že dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku
je formulárový dokument a je neplatná. Opakované predlžovanie premlčacej doby je v neprospech
spotrebiteľa. Ak by súd konal v súlade so zákonom a skúmal ex offo neprijateľné zmluvné podmienky,

došlo by k zisteniu, že žalovaný výkonom záložného práva vymôže viac, ako mu prislúcha. Príkladmo
uviedli, že žalovaný v 2. rade si naďalej po zosplatnení uplatňuje nielen úroky z omeškania, ale aj
zmluvné úroky, na čo nemá nárok. Argumentovali rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie Kušionová/
Smart Capital, z ktorého vyplýva, že výkon záložného práva nie je možné akceptovať, ak napádaná
zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Poukázal na závery nálezu Ústavného súdu SR sp.

zn. Pl. ÚS 23/2014 z 24.9.2014, z ktorých plynie, že Ústavný súd SR pripomína, že sa už vyslovil,
že podľa platnej právnej úpravy zákona o dobrovoľných dražbách je rozsahu prostriedkov následnej
nápravy proti výkonu záložného práva obmedzený v podstate len na žalobu o neplatnosť dražby a
takáto následná prípadná obrana žalobcu je podstatne sťažená. Z toho vyplýva, že za súčasných
podmienok nie je možný mimosúdny výkon záložného práva dobrovoľnou dražbou akceptovať. Žiadnym

spôsobom sa súd prvej inštancie nevyporiadal s tvrdením o neplatnosti záložnej zmluvy. Vo vzťahu
k nedostatku pasívnej legitimácii u žalovaného v 3. rade namietali, že je to práve dražobník, ktorý s
veriteľom uzatvára zmluvu o vykonaní dražby. Takáto zmluva im nebola nikdy doručená. Zmluva musí
obsahovať obligatórne náležitosti tak, aby bola platná. Ak by aj bola platne uzavretá, je nutné žalovaného
v 3. rade ako organizátora dražby obmedziť aj predbežným opatrením aj rozhodnutím v merite veci. Je

to práve žalovaný v 3. rade, kto v skutočnosti na základe zmluvy o vykonaní dražby túto organizuje tak,
ako to konštatoval súd prvej inštancie; ak ju vykonáva, je priamo poverený vykonaním dražby žalovaným
v 2. rade. Napokon k pasívnej legitimácii žalovaného v 1. rade uviedli, že tým, že súd konštatoval
absenciu pasívnej legitimácie žalovaného v 1. rade a nepreskúmal neprijateľné zmluvné podmienky,
odňal im právo na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom na iné rozhodnutia v obdobných veciach súd

prvej inštancie porušil princíp právnej istoty a predvídateľnosti práva. Z judikatúry Ústavného súdu
SR a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že nie je možné prihliadať iba na formálnoprávne
skutočnosti, ale je potrebné prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Na základe uvedenéhonavrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Navrhli priznať trovy odvolacieho konania.

9. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrili žalovaní v 1. až 3. rade, ktorí v zhode nepovažovali
odvolanie žalobcov za opodstatnené a navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť a v prípade
žalovaných v 2. a 3. rade žiadali priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

10. Žalobcovia s podanými vyjadreniami k odvolaniu nesúhlasili.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) po zistení, že odvolanie bolo podané včas,
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, preskúmal napadnuté
rozhodnutie postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že neboli splnené
podmienky pre potvrdenie rozsudku, alebo jeho zmenu (§ 387 ods. 1, § 388 C.s.p.).

12. V prvom rade pre posúdenie veci bolo potrebné preskúmať, čoho sa podanou žalobou žalobcovia
domáhajú.

13. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku konštatoval, že žalobcovia v 1. a 2. rade sa žalobným
návrhom domáhali, aby súd prikázal žalovaným v 1. až 3. rade zdržať sa výkonu záložného práva

dobrovoľnou dražbou, predmetom ktorej sú sporné nehnuteľnosti. Nepochybne ide o žalobu o splnenie
povinnosti (§ 80 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016
(ďalej len „O.s.p.“). Uvedený záver však nemá oporu, pokiaľ ide o celkový obsah žaloby.

14. Z procesného hľadiska je súd povinný svojou činnosťou zabezpečiť výkon spravodlivosti tak, aby

nedošlo k jej odopretiu. Odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie lipol na doslovnom znení
petitu uvedeného v závere žaloby, jeho postup bol preto prepäto formalistický, čo malo za následok
nesprávne právne posúdenie veci.

15. Z obsahu žaloby je totiž zrejmé, že žalobcovia sa domáhajú naviac ochrany pred neprijateľnými

podmienkami, a to priamo určovacím výrokom (§ 80 písm. c) O.s.p.). V bode VII. podanej žaloby
poukazujú na neprijateľnosť dojednania o aplikácii Obchodného zákonníka, poplatku za vedenia
úverového účtu, ustanovenia, podľa ktorého má v prípade odstúpenia od zmluvy o úvere, banka nárok
na nesplatnú časť pohľadávky a príslušenstvo a rozhodcovskú doložku obsiahnutú v úverovej zmluve
uzavretej so žalovaným v 1. rade. V odôvodnení svojej žaloby v bode IX. výslovne žalobcovia uvádzajú

cit.:„Právnyzáujemnavrhovateľovnaprocesnejprípustnostiurčovacejžalobyvzmysleust.§80písm.c)
O.s.p. je naliehavý. Bez určenia je ich právo ohrozené a podstatne neisté. Uplatnením výkonu záložného
právazpodmienoktak,akoichnavrhovatelianapadajúaajvsúvislostisnapádanýmpremlčanímvýkonu
záložného práva by došlo k porušeniu ich práv ako spotrebiteľa, k vymoženiu sumy, na ktorú odporca
v 2. rade (žalovaného v 2. rade pozn. odvolacieho súdu) nárok nemá a najmä k strete obydlia. Voči

navrhovateľom boli použité nekalé obchodné praktiky.“

16. Z obsahu žaloby ďalej plynie, že žalovaný v 3. rade mal porušiť povinnosti vyplývajúce z ust. § 33
zákona č. 527/2002 o dobrovoľných dražbách. V podaní označenom ako doplnenie žaloby v tom, že
žiada uložiť i žalovanému v 3. rade povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou.

V tomto smere posúdenia teda bolo relevantné posúdiť žalobu podľa jej obsahu a neprebrať doslovné
znenie navrhovaného petitu. Z jej obsahu sa podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovia domáhajú
uloženia povinnosti žalovanému v 2. rade ako dražobníka zdržať sa úkonom súvisiacich s výkonom
dobrovoľnej dražby. Na preukázanie uvedeného žalobcovia navrhli vykonať dôkaz oboznámením s
obsahom zmluvy o vykonaní dražby, ktorou nedisponovali.

17. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
Najvyššieho súdu Českej republiky, s ktorou sa v plnom rozsahu stotožňuje cit.:
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 79 ods. 1 nevyžaduje, aby žalobca po stránke formálnej do
najmenších podrobností formuloval návrh budúceho výroku súdneho rozhodnutia. Z jeho doslovného

znenia je zrejmé, že za postačujúce považuje, ak žalobca v žalobe vyjadrí podstatu (zmysel) toho,
čoho sa v konaní na základe opísaného skutkového stavu domáha (porov. rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 219/2007 zo dňa 30.7.2008 ).„Žaloba je podání, kterým se zahajuje řízení před soudem a které kromě obecných náležitostí podání
uvedených v ustanovení § 42 odst. 4 o. s. ř. musí obsahovat označení účastníků řízení (jménem,
příjmením a bydlištěm fyzických osob, respektive názvem /firmou/ a sídlem právnických osob), vylíčení

rozhodujících skutečností a musí z ní být patrno, čeho se žalobce domáhá (srov. § 79 odst. 1 o. s. ř.). Ve
sporném řízení, které je ovládáno dispoziční zásadou, platí, že soud je vázán žalobou. Nárok uplatněný
žalobou je charakterizován vylíčením skutkových okolností, jimiž žalobce svůj nárok zdůvodňuje, a
skutkovýmzáklademvylíčenýmvžaloběvespojitostisežalobnímpetitemjepakvymezenzákladnároku
uplatněnéhožalobou,kterýjepředmětemřízení.Rozhodujícímiskutečnostmiserozumíúdaje,kteréjsou

zcela nutné k tomu, aby bylo jasné, o čem a na jakém podkladě má soud rozhodnout, a které, budou-li
prokázány, umožňují žalobě vyhovět. Právní důvod požadovaného plnění vyplývá ze souhrnu vylíčených
skutkových okolností a žalobce není povinen uvádět ustanovení zákona nebo jiného právního předpisu,
jímž svůj nárok odůvodňuje (srov. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 23. ledna 2002, sp. zn. 25 Cdo
643/2000, publikovaný v Souboru civilních rozhodnutí a stanovisek Nejvyššího soudu, nakladatelství C.
H. Beck, svazek 13, pod označením C 962).“ (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22

Cdo 3398/2011 zo dňa 24.4.2013)
„Údaj o tom, čeho se žalobce žalobou domáhá (tzv. žalobní petit), musí být přesný, určitý a srozumitelný.
Soud - jak správně uvedl odvolací soud - musí za řízení zcela přesně vědět, o čem má jednat a
rozhodnout, neboť nesmí - s výjimkou případů uvedených v ustanovení § 153 odst.2 o.s.ř. - účastníkům
přiznat jiná práva a uložit jim jiné povinnosti, než jsou navrhovány. Kdyby žalobce nevymezil v žalobě

žalobní petit nepřesně, neurčitě nebo nesrozumitelně, převzetí takového petitu do výroku soudního
rozhodnutí by mělo za následek, že by rozhodnutí soudu nebylo (z materiálního hlediska) vykonatelné.
Přesný, určitý a srozumitelný žalobní petit není jen vyjádřením formálních náležilostí žaloby, ale je zcela
nezbytným předpokladem pro to, aby soudní rozhodnutí bylo (z materiálního hlediska) vykonatelné a
aby tak nastaly právní účinky, které žalobce zahájením řízení sledoval.

Požadavek, aby ze žaloby bylo patrno, čeho se žalobce domáhá, současně nelze vykládat tak, že by
žalobce byl povinen učinit soudu návrh na znění výroku jeho rozsudku. Ustanovení § 79 odst. 1 věta
druhá o.s.ř žalobci neukládá (například na rozdíl od ustanovení § 71 odst.1 písm.f) zákona č. 150/2002
Sb., správní řád soudní) formulovat návrh výroku rozsudku soudu, ale jen to, aby ze žaloby bylo patrno,

čehosedomáhá.Žalobceuvede,čehosedomáhá,itehdy,jestliževžaloběpřesně,určitěasrozumitelně
označí (tak, aby to bylo možné z obsahu žaloby bez pochybností dovodit) povinnost, která má být
žalovanému uložena rozhodnutím soudu (požaduje-li ve smyslu ustanovení § 80 písm.b) o.s.ř., aby bylo
rozhodnuto o splnění povinnosti, která vyplývá ze zákona, z právního vztahu nebo z porušení práva),
nebo způsob určení právního vztahu, práva nebo právní skutečnosti (požaduje-li ve smyslu ustanovení §

80 písm.c) o.s.ř. nebo podle zvlášních právních předpisů určení, zda tu právní vztah, právo nebo právní
skutečnost je či není).“ (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 909/2003 zo dňa
20.8.2003)

18. Už len tieto dôvody spočívajúce v nesprávnom posúdení obsahu žaloby viedli odvolací súd k záveru,

že súd prvej inštancie svojím postupom porušil právo na spravodlivý proces, keďže sa nevyporiadal
dôsledne s obsahom žaloby, čím žalobcom odoprel prístup k spravodlivosti, čo neumožnilo odvolaciemu
súdu iný záver ako ten, že je dôvodné napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie o nové rozhodnutie.

19. Z obsahu spisu ďalej plynie, že sa žalobcovia navrhovali vykonanie dôkazu oboznámením sa
so zmluvou o vykonaní dražby uzavretou medzi žalovaným v 2. rade a žalovaným v 3. rade. Keďže
ňou žalobcovia nedisponovali, navrhli, aby súd uložil žalovanému v 2. rade, aby dôkaz predložil.
K návrhu o vykonanie predmetného dôkazu sa žalovaní vyjadrili tak, že nechávajú na zváženie
súdu, či vykonanie takého dôkazu je v súlade so zásadou hospodárnosti. Súd prvej inštancie sa s

uvedeným návrhom na vykonanie dôkazu nevyporiadal, teda nevydal žiadne rozhodnutie ani nevykonal
dokazovanie oboznámením s obsahom tejto listiny, ale bez ďalšieho vyhlásil dokazovanie za skončené
po vyhlásení strán sporu, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. S uplatneným návrhom
na vykonanie dôkazov a nevykonaním navrhovaného dôkazu sa nevyporiadal súd prvej inštancie v
odôvodní rozsudku, preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné.

20. S poukazom na vyššie uvedené pochybenia sa súd prvej inštancie nemohol dôsledne vyporiadať
s otázkou pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaných v 1. a 3 rade a jeho závery o absencii
pasívnej vecnej legitimácie na ich strane, čo malo byť jediným dôvodom zamietnutia žaloby proti nim,sú preto predčasné. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na
strane navrhovateľa), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane odporcu) je imanentnou
súčasťou každého súdneho konania (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 6.

2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009), pričom ich posúdenie závisí aj od dôkladného zistenia predmetu sporu.

21. Nesprávne je i právne posúdenie súdom prvej inštancie, pokiaľ ide o otázku premlčania a plynutia
premlčacej lehoty. V tomto smere je potrebné prisvedčiť záverom odvolateľa, že súd prvej inštancie
nezohľadnil konštantnú judikatúru pri posudzovaní plynutia premlčacej lehoty pri uzatváraní dohôd o

splátkach, v ktorých je inkorporované ustanovenie o uznaní dlhu zo strany dlžníka tak, ako tomu bolo
tiež v tomto prípade.

22. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na náležité odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR z 10.
11. 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje. „Ústavný súd poukazuje na
svoju stabilizovanú judikatúru (napríklad IV. ÚS 75/09), podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov

právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v
tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a
rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že budú ich správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS
10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že
na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď

(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty
musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako
aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov,
ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne
odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej

skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV.
ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných
súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú

k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr.IV.ÚS49/06,III.ÚS300/06,IV.ÚS481/2011).OdvolacísúdpoukazujeajnajudikatúruEurópskeho
súdu pre ľudské práva vo veci BEAIN vs. Rumunsko (Sťažnosť č. 30658/05, Baranowski vs. Poľsko,
sťažnosť č. 2835/95). Napokon povinnosť súdu rozhodovať v obdobných veciach rovnako a v prípade
odklonu od judikatúry povinnosť uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody pre tento odklon jednoznačne

vyplýva aj z požiadaviek právnej teórie. Pravidlo, že kto sa chce odchýliť od súdneho precedensu alebo
ustálenej judikatúry, musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod (a teda nesie bremeno argumentácie), je
považované za jedno zo základných pravidiel racionálnej právnej argumentácie (napr. Alexi, R: A theory
of legal argumentation. A theory of rational discourse as theory of legal justification. Oxford: Clarendon
trest vs. 1989, s. 277 - 278, citovaný v článku autora Petra Wilflinga, vzájomne si odporujúca judikatúra je

porušením dohovoru: BEIAN V. Rumunsko na www.otvorenepravo.sk ).
Strany konania musia mať dôveru v určitú rozhodovaciu prax súdov v skutkovo i právne porovnateľných
veciach.

23. Z obsahu spisu je nepochybné, že dňa 02.06.2008 uzatvorili žalobcovia ako dlžníci so žalovaným

v 1. rade ako veriteľom zmluvu o úvere č. Z., v zmysle ktorej im bol v článku II. poskytnutý hypotekárny
úver vo výške 7.690.000,- Sk a v článku III. spotrebný úver 3.310.000, - Sk (čl. 12-16). Zároveň uzatvorili
ten istý deň i zmluvu o zriadení záložného práva k sporným nehnuteľnostiam (čl. 17-20).

24. Žalobcovia svoj zmluvný záväzok prestali plniť, preto ich žalovaný v 1. rade vyzval listom zo dňa

02.02.2010 na splnenie si svojej povinnosti v lehote 7 dní od doručenia tejto výzvy s tým, že ak nedôjde
ku zaplateniu zvyšnej dlžnej sumy je celý úver predčasne splatný; súčasne im oznámil začatie výkonu
záložného práva (čl. 27-28).

25. Následne žalovaný v 1. rade postúpil svoju pohľadávku z nesplateného úveru na žalovaného v 2.

rade zmluvou o postúpení pohľadávok č. XX/XXXX-XX zo dňa 20.4.2011.

26. Nesporným je tiež, že dňa 25.6.2012 žalobca v 2. rade uzatvoril so žalovaným v 2. rade dohody o
splátkach č. XXXXXXXX, XXXXXXXX, XXXXXXXX, v rámci ktorých v bode 2.2 je uvedené cit.: "Dlžníksvoj dlh uvedený v predchádzajúcom bode uznáva čo do právneho dôvodu aj výšky a zároveň berie
na vedomie skutočnosť, že uvedený dlh sa môže ďalej navyšovať v súlade s ustanoveniami úverovej
zmluvy a prípadnými nákladmi spojenými s vymáhaním."

27. Je tiež nepochybné, že následne dňa 28.3.2013 opätovne žalobca v 2. rade uzatvoril so žalovaným
v 2. rade dohody o splátkach č. XXXXXXXX, XXXXXXXX, XXXXXXXX, v rámci ktorých v bode 2.3
je uvedené cit.: "Dlžník svoj dlh uvedený v predchádzajúcom bode uznáva čo do právneho dôvodu aj
výšky a zároveň berie na vedomie skutočnosť, že uvedený dlh sa môže ďalej navyšovaťv súlade s

ustanoveniami úverovej zmluvy a prípadnými nákladmi spojenými s vymáhaním."

28. Dňa 28.3.2013 bola na B.. spísaná notárska zápisnica o uznaní dlhu a súhlase dlžníka s exekúciou
žalobcov. Právnym základom uznania boli vyššie uvedené dohody o splátkach.

29. Ďalej je z obsahu spisu nepochybné, že si žalobcovia v 1. a 2. rade svoju povinnosť doplatiť zvyšok

dlhu nesplnili, preto žalovaný v 2. rade začal s výkonom záložného práva dobrovoľnou dražbou, o čom
žalobcom zaslal oznámenie zo dňa 28.5.2015 (čl. 29).

30. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že vzťah medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade na podklade
uzatvorenej zmluvy o úvere č. XXX/XXXX/XXESH, v zmysle ktorej im bol v článku II. poskytnutý

hypotekárny úver vo výške 7.690.000,- Sk a v článku III. spotrebný úver 3.310.000, - Sk, je vzťahom
spotrebiteľským. Túto skutočnosť v priebehu konania nebola spochybnená.

31. Odvolací súd v súlade s vyššie uvedeným poukazuje na rozhodnutia súdov, ktoré konštatovali
nekalosť obchodnej praktiky v obdobných veciach, teda v takých, pri ktorých veritelia uzatvárali so

spotrebiteľmi dohody o splátkach a uznaní dlhu, a to rozhodnutia Krajského súdu v Prešove vo veciach
11Co/37/2012,20Co/86/2012,3Co/53/2012,4Co/19/2012,19Co/87/2012,5Co/58/2012,12Co/47/2012,
16Co/133/2012, 17Co/120/2012, 19Co/87/2012 a Krajského súdu v Košiciach vo veci 4Cob/75/2012,
5Co/194/2012, 6Co/466/2015, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co 339/2012, Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 23Co/133/2013, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/855/2014 a uvádza nasledovné.

32. Súdna kontrola neprimeranosti zmluvných podmienok vo svetle čl. 6 ods. 1 Smernice rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách dopadá na štandardné produkty (typové
zmluvy), a to tak na pôvodnú zmluvu, ako aj všetky formulárové zmeny a doplnky. Z vlastnej aplikačnej
praxe môže súd potvrdiť, že ide o rovnaký formulár vo viacerých prípadoch a je evidentné, že spotrebiteľ

nemôže na tomto tlačive nič meniť.

33. Vylúčenie vyššie citovanej smernice a súdnej kontroly je nedôvodné. Navyše odvolací súd
už judikoval, že konanie, akým sa veritelia dopracuvávajú k týmto doplnkom zmluvy, je nekalou
obchodnou praktikou (rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veciach 11Co 37/2012, 20Co 86/2012).

„Odvolací súd však považuje za potrebné zdôrazniť ešte jednu okolnosť, na ktorú poukazuje súd
prvého stupňa v súvislosti s ochranou spotrebiteľa a to v tom zmysle, že právny vzťah, ktorý existuje
medzi žalobcom a žalovanou je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a teda na tento právny
vzťah je treba aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Tieto
ustanovenia je treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú

zmluvu a teda aj na právny úkon uznania dlhu. Je treba súhlasiť, že v danom prípade pri uzatváraní
dohody o splátkovom kalendári a uznaní dlhu došlo k nekalej obchodnej praktike, ktorá bola v
rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť
ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa
dostane alebo ktorému je adresovaná alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika

orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Odbornú starostlivosť i podstatné narušenie ekonomického
správania spotrebiteľa definoval súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí a treba súhlasiť s tým, že
v danom prípade pri uzatváraní takejto dohody došlo k nekalej obchodnej praktike, pretože obidve
tieto znaky nekalosti boli naplnené. Umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu nasvedčuje
tomu, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktorá

predpokladá osobitnú schopnosť a starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri
konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade
dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti.“ (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co
37/2012).34. Je logické a pochopiteľné, že spotrebitelia vítajú možnosť splácať dlh v splátkach, no je nečestné,
ak sa súčasne zneužije kontraktačná situácia s cieľom predĺžiť premlčanie až na 10 rokov. V tomto

smere je dôležité poukázať na novú dôležitú skutočnosť pre judikatúru súdov, že dobré mravy, resp.
konanie v rozpore s dobrými mravmi našlo svoje pozitívno-právne vymedzenie podľa § 4 ods. 8 zákona
č. 250/2007 Z. z. Podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. predávajúci nesmie konať v rozpore
s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä
konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo

vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť
ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl,
lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Takéto praktiky sú
zakázané (§ 7 citovaného zákona) a veriteľ nemôže počítať so súdnou ochranou nečestného konania.

35. Podľa bodu 27 nálezu Ústavného súdu ČR I. ÚS 3512/2011, cit.: „Ústavní soud připomíná, že již

několikrát zásadu "poctivosti" v oblasti ochrany spotřebitele aplikoval, a to ve formě tzv. principu důvěry.
Konkrétně v nálezu ze dne 6. 11. 2007, sp. zn. II. ÚS 3/06 (N 185/47 SbNU 429) Ústavní soud uvedl:
"Ten, kdo vyvolal určité jednání, se nesmí ex post dovolávat vad jednotlivých úkonů, které sám způsobil.
Uplatňování principu důvěry v úkony dalších osob při veškerém sociálním styku s nimi je základním
předpokladem pro fungování komplexní společnosti (Luhmann, N.: Vetrauen. Ein Mechanismus der

Reduktion socialer Komplexität. Stuttgart 1989, str. 1). Důvěru je třeba pokládat za elementární kategorii
sociálního života. Jednak vyjadřuje vnitřní postoj odrážející eticky odůvodněné představy a očekávání
jednotlivých členů společnosti a z druhé strany je výrazem principu právní jistoty, který představuje jednu
z fazet materiálně, tj. hodnotově, chápaného právního státu, jehož ústavně normativní výraz je obsažen
v čl. 1 odst. 1 Ústavy ČR. Naznačená konkretizace principu právního státu je oním principem, který

působí na straně stěžovatele a proti principu autonomie vůle, kterého se dovolávají obecné soudy. Je
pak primárně úkolem obecných soudů najít praktickou konkordanci mezi oběma protikladně působícími
principy tak, aby zůstalo zachováno maximum z obou, a tak, aby výsledek byl slučitelný s obecnou
představou spravedlnosti." [obdobně nález Ústavního soudu ze dne 15. 6. 2009, sp. zn. I. ÚS 342/09
(N 144/53 SbNU 765)].“

36. Dohoda o úhrade pohľadávky v splátkach a o uznaní dlhu je typickým formulárovým ošetrovaním
vzniknutého krízového stavu, kedy sa na podpis spotrebiteľom predkladá zdanlivo výhodný formulár o
splátkach. Pri vyhodnocovaní praktiky veriteľa súd musí operovať priemerným spotrebiteľom (smernica
Rady a EP 2005/29, bod 18 preambuly) a existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný

spotrebiteľ podpíše dokument sledujúc dosiahnutie splátok. V skutočnosti ide preto podľa citovanej
smernice (čl. 5 až 9) o nekalú obchodnú praktiku a nie o odbornú starostlivosť dodávateľa v záujme
vyššej kvality života ľudí. V tomto smere však súd prvej inštancie predložené dohody o splátkach
neposudzoval, pričom odvolací súd nevzhliadol dôvod na odklon od konštantnej judikatúry.

37. S poukazom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b), c)
CSP a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

38. V novom konaní súd prvej inštancie posúdi podanú žalobu podľa jej obsahu vo vyššie naznačených
intenciách a vo veci rozhodne. V súlade s vyššie uvedeným právnym názorom opätovne preskúma

vznesenú námietku premlčania rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov, na ktoré odvolací súd poukázal.
Napokon sa vyporiada s návrhmi na vykonanie dôkazov vo vzťahu k uplatnenému nároku vo vzťahu
k žalovanému v 3. rade, keďže tento tvrdí, že zmluva o vykonaní dražby nie je platnou. Odvolací súd
v tomto smere poznamenáva, že z pohľadu formy zmluva o vykonaní dražby musí mať obligatórne
písomnú formu a z pohľadu náležitostí musí pod sankciou absolútnej neplatnosti obsahovať podstatné

náležitosti (por. Budjač, M.: Zákon o dobrovoľných dražbách. Komentár. Bratislava: Wolers Kluwer, s.r.o.,
2017, s. 265).

39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).