Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. február 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/29/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5816201183
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5816201183.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom Hodžova 11, 010 01 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: L. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom
S. XXX, XXX XX S., o zaplatenie sumy 3.130,68 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Námestovo č. k. 7C/40/2016-60 zo dňa 12. júna 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 7C/40/2016-60 zo dňa 12. júna 2017 vo
výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti (výrok I.) z o s t á v a rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 7C/40/2016-60 zo
dňa 12. júna 2017 n e d o t k n u t ý .

Žalovaná n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd podľa ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), § 9 ods. 2 písm. k), § 11
ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v spojení s § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.758,28 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne od 20.02.2014 do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej
časti žalobu zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žalovanej

uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 60 % (výrok III.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi
žalobcom a žalovanou vznikol právny vzťah na základe úverovej zmluvy uzavretej dňa 15.08.2013 podľa
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov.
Na základe uvedenej zmluvy žalobca poskytol žalovanej spotrebiteľský úver vo výške 3.200,00 Eur,
s úrokom 17,09 % ročne, ktorý sa žalovaná zaviazal vrátiť v 84 mesačných splátkach po 66,91 Eur,
splatných vždy ku 25. dňu v mesiaci a tým, že prvá splátka bude splatná dňa 26.08.2013 a konečná

splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 27.07.2020. V konaní nebolo sporné ako poskytnutie úveru, tak
ani to, že žalovaná ho ani čiastočne nesplatila.
3.Predmetnázmluvauzavretámedzistranamineobsahovalanáležitostipodľa§9ods.2písm.k)zákona
č. 129/2010 Z. z. Nakoľko v predmetnej úverovej zmluve absentuje údaj o výške, počte a
termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (v zmluve je uvedená výška mesačnej splátky 66,91
EUR bez toho, aby bola rozčlenená na istinu, úroky a poplatky), takéto zmluvné dojednanie nemožno

považovať za súladné s ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca
neuviedol žalovanej ako spotrebiteľovi pri podpise úverovej zmluvy, koľko z každej mesačnej splátky
bude použité na úhradu jednotlivých nárokov, na základe čoho okresný súd podľa § 11 ods.1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. Nakoľko v konaní
bolo preukázané, že žalovaná z poskytnutého úveru doposiaľ zaplatila žalobcovi sumu 441,72 Eur, súd
prvej inštancie zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi rozdiel medzi poskytnutým úverom vo

výške 3.200,00 Eur a doposiaľ zaplatenou sumou 441,72 Eur, ktorý predstavuje sumu 2.758,28 Eur.
Okrem toho okresný súd v zmysle § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi aj 5 % úrok z omeškania od 20.02.2014 do zaplatenia. Z výzvy na
predčasné splatenie úveru adresovanej žalovanej mal súd preukázané, že žalobca rozhodol o
predčasnej splatnosti úveru s tým, že celý úver sa stal splatný dňom 18.02.2014. Nasledujúcim dňom, t.j.

19.02.2014 sa teda žalovaná dostala do omeškania so splatením celého úveru. Z uvedených dôvodov
súd vo zvyšnej časti žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
4. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že priznal žalobcovi voči
žalovanej nárok na ich náhradu v rozsahu 60 %, ktorý je čistým úspechom žalobcu a je tvorený rozdielom
medzi úspechom (80 %) a neúspechom (20 %) žalobcu vo vedenom súdnom spore.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok v odvolaním napadnutej časti zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.
Zároveň si uplatnil voči žalovanej náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.
6. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolateľ nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že predmetná úverová zmluva uzavretá medzi

stranami neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. Poukázal
pritom na bod 1.1. úverovej zmluvy, ktorej plnenie bolo predmetom žaloby, v zmysle ktorého banka
poskytne klientovi peňažné prostriedky za podmienok uvedených v tejto zmluve a vo Všeobecných
obchodných podmienkach Prima banka Slovensko, a.s. (ďalej len „VOP“), ktoré tvoria jej neoddeliteľnú
súčasť. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy

o úvere sú aj obchodné podmienky banky, a teda niektoré náležitosti, ktoré má v zmysle právnych
predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať, sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie
náležitosti sú v obchodných podmienkach. Výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené
v samotnom texte zmluvy v bode 1.2. Z uvedeného teda vyplýva, že počet a termíny splátok istiny
aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj pre údaj o

výške splátky. Banka bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa
majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky uvedením amortizácie
istiny a úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Informáciu o tom
banka klientovi poskytuje už v rámci poskytovania informácií pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom

úvere prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere. Anuita a anuitné
splácanie je definované ako pravidelné (periodické) plynutie pevne stanovených platieb počas určitej
špecifikovanej doby. Anuitná splátka zostáva počas celej doby splácania rovnaká. Skladá sa zo splátky
istiny a splátky úroku. Plynule sa mení výška a pomer istiny a úroku. Pokiaľ by mal samotný text zmluvy
obsahovať podrobný rozpis splátok istiny a úrokov za celé obdobie splatnosti úverov, znamenalo by to

neúmerné rozšírenie rozsahu zmluvy, čo by neprispelo k jednoduchosti, zrozumiteľnosti a prehľadnosti
zmluvnej dokumentácie. Výška, počet a termíny splátok poplatkov, u ktorých sú tieto údaje a povinnosť
ich úhrady je zrejmá už v čase uzatvorenia zmluvy, keďže sú obsahom samotného textu zmluvy. Ostatné
poplatky a ich výška sú uvedené v sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou VOP a tým aj súčasťou
zmluvy. Prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom

rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, zmluva neuvádza, nakoľko
na základe zmluvy o pôžičke nevznikajú nesplatené zostatky s rôznymi úrokovými sadzbami. Odvolateľ
mal za to, že zmyslom a účelom právnej úpravy spotrebiteľských úverov je informovanosť spotrebiteľa
zakladajúca sa na jednoznačnom vymedzení rozsahu svojho záväzku. Tento cieľ je naplnený aj bez
toho, aby bol spotrebiteľ informovaný v číselnom vyjadrení o tom, čo sa zo splátky započítava na istiny,

úrok, úrok z omeškania a poplatky, pokiaľ z ostatných ustanovení zmluvy môže byť rozsah záväzku
priemernému spotrebiteľovi zrejmé.
7. Samotná dôvodová správa k zákonu o spotrebiteľských úveroch k jeho ust. § 9 ods. 2 písm. k/
uvádza, že spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný, v akých termínoch, v akej výške a ako dlho
je povinný plniť si povinnosti zo zmluvy. Zo zmluvy je zrozumiteľne jasné, že výška splátky pozostáva z

prípadného poplatku za poistenie, úroku, percentuálnej sadzby ročne, je pochopiteľné, že zvyšok tvorí
istina. Uvedené mohol žalobca poskytnúť žalovanému aj v takom vyjadrení, aby niektoré z týchto údajov
neboli uvedené v percentuálnom vyjadrení, avšak kedykoľvek bol ochotný poskytnúť ich v písomnej
forme na základe žiadosti žalovaného a bezplatne. Žalovaný však takúto žiadosť žalobcovi neadresoval.Namiesto toho si svoj záväzok z úverovej zmluvy nesplnil, hoci vedel akú finančnú sumu mu banka
poskytla. Žalovaný v konaní nespochybnil poskytnutie úveru. Sám dobrovoľne vstúpil do zmluvného
vzťahu so žalobcom a podpísal zmluvu, z ktorej nepochybne a zrozumiteľne vyplývalo, čo má žalobcovi

vrátiť (celková čiastka, ktorú musí klient zaplatiť), kedy má tak urobiť (splatnosť splátky), v akej výške
(splatnosť mesačnej splátky) a ako dlho má tak robiť (splatnosť úveru). Spotrebiteľ bol zrozumiteľne
informovaný o svojich povinnostiach v bode 1.2. zmluvy.
8. Odvolateľ ďalej poukázal aj na stanovisko Odboru ochrany finančných spotrebiteľovi Národnej banky
Slovenska z 18. apríla 2017 s aplikačným dôsledkom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo

veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej zverejnená na internetovej stránke NBS.
NBS v tomto stanovisku uvádza, že vo svetle rozsudku vo veci C-42/15 nemožno podľa Smernice
2008/48 v rámci náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere týkajúcej sa údajov o výške, počte a termíne
splátok osobitne ku každej položke - istine, úroku, poplatkom k zmluve v spotrebiteľskom úvere žiadať
presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, čo fakticky predstavuje požiadavky na rozpis splátok po
častiach (istina - úrok - poplatky). Úprava zákona o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 písm. l/

neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom
a iným poplatkom osobitne), ale ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahŕňa istinu, úroky a iné
poplatky.Anisamotnádôvodovásprávakpredmetnémuustanoveniuzákonaospotrebiteľskýchúveroch
nenaznačuje, že by zákonodarca mal uvedeným ustanovením v úmysle sprísniť požiadavku zakotvenú
v Smernici 2008/48. Správnosti argumentácie žalobcu nasvedčujú aj rozhodnutia viacerých odvolacích

súdov (napr. uznesenia Krajského súdu v Prešove č.k. 12Co/149/2016-60 zo dňa 15.02.2017,
č.k. 17Co/17/2017-63 z 27.07.2017, 9Co/87/2016-75 zo dňa 02.05.2017, či uznesenia Krajského
súdu v Trenčíne č.k. 6Co/68/2017-46 zo dňa 28.02.2017, č.k. 6Co/84/2017-57 zo dňa 28.03.2017,
6Co/310/2017-109 zo dňa 14.09.2017).
9. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

10. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výroku II., ktorým súd žalobu vo
zvyšnej časti zamietol a v závislom výroku III. o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne

správne potvrdil.

11. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol

a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

12. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu námietku žalobcu
formulovanú v podanom opravnom prostriedku. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť
žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu
rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

13. Vzhľadom na obsah odvolacích námietok týkajúcich sa obsahu rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
C-42/15 považoval krajský súd za nevyhnutné v prvom rade venovať pozornosť obsahu argumentácie
tejto súdnej autority a jej dosahu na aktuálny spor.

14. Súdny dvor na základe prejudiciálnych otázok položených Okresným súdom Dunajská streda okrem

iného v rozhodnutí uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že
zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí
vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto
istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát
stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.

15. Článok 23 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti
uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úverebez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku.

16.Natomtomiestesažiadazdôrazniť,žeSúdnydvorEÚposkytujevýlučnevýkladeurópskejlegislatívy,
nie vnútroštátneho práva, teda v danom prípade nevykladal zákon č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a jeho relevantné ustanovenia (§ 9), ale smernicu Európskeho parlamentu a
Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS.

17. Niet žiadnych pochybností, o tom, že slovenský zákon ide nad rámec smernice č.
2008/48/ES a celkom jednoznačne požaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere definovala tak splátky
istiny, ako aj splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to
isté, čo požaduje smernica č. 2008/48/ES, (ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie,
teda zákaz odchýlenia od ustanovení smernice vo vnútroštátnom práve), je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale

k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“ (§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona č.
129/2010 Z. z. v znení účinnom k 15.08.2013). K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná
judikatúra slovenských súdov, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí
obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa úver v zmysle § 11 ods.
1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný

a bez poplatkov.

18. Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do nášho právneho poriadku nad jej rámec a
v rozpore s ustanovením o úplnej harmonizácii, nemôže mať priamy účinok, teda zakladať práva a
povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória a prax Súdneho dvora EÚ vychádza

z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv. eurokonformného výkladu
vnútroštátnej normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje medze už judikované rovnako
Súdnym dvorom EÚ.

19. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smerníc spočívajúci

v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom
vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje nasledovne:
- musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa smernice,
- musí ísť o výklad za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (jazykovým
logicky, systematický, historický, teleologický výklad),

- nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady.

20. Súdny dvor medze nepriameho účinku smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler, C-212/04
zo 4. júla 2006, keď uviedol, že „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na
obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená

všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže
slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva“.

21.Vzhľadomnaexplicitnézneniezákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochvčastipovinnosti
členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, ak by vnútroštátny súd po rozsudku

C 42-15 vyložil toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na
splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná
a bez poplatkov, doslova „zlomil“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou
EÚ (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy
účinok smernice je vylúčený (teda môžeme uvažovať iba o účinku nepriamom) a naznačený postup

nebude možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem.

22. Žiada sa uviesť, že výklad zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nemôže narúšať
všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom
sporovom poriadku vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,

že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;
ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala (a aj podáva) stabilný
výklad ustanovenia zákona ohľadom potreby štruktúrovania splátok úveru (napr. rozsudok Krajskéhosúdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/642/2014, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/256/2013,
rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/21/2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
6Co/243/2014, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/47/2015) a jej prelomenie

spôsobom, ktorý uvádzal odvolateľ nie je prípustný. Na to, aby bolo možné vykladať zákon v súlade
so smernicou, by bolo potrebné zákon č. 129/2010 Z. z. novelizovať a zosúladiť s textom smernice, inak
by sa jednalo o výklad práva contra legem a bola by porušená zásada právnej istoty.

23. Spotrebiteľská zmluva tak musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov. Logickým a teleologickým výkladom zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch možno dospieť k jednoznačnému záveru, že zo zmluvy musí vyplývať splatnosť jednotlivých
častí istiny, úroku a poplatkov, pokiaľ tieto nemajú byť splatené jednorazovo. Z uzatvorenej zmluvy
síce vyplýva výška jednotlivých splátok, nie je ale zrejmé, akú časť z týchto nárokov jednotlivá
splátka obsahuje, pričom však pre určenie práv a povinností zmluvných strán z uzatvorenej zmluvy je
nevyhnutné vedieť, koľko dlžník v jednotlivých splátkach plní na istinu, osobitne úrok a osobitne na

poplatky.

24. Reakciou na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre
Bíróovej je práve novela zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorá sa však bude vzťahovať na právne
vzťahy, ktoré vzniknú po nadobudnutí jej účinnosti (01.05.2018). Na uvedenom závere krajského súdu

preto nič nemení ani reakcia odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska z
18.04.2017. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou totiž vznikol dňa 15.08.2013 a preto sa spravuje
právnou úpravou účinnou k uvedenému dňu.

25. Okresný súd preto postupoval v súdenej veci správne, keď považoval úver poskytnutý žalobcom

žalovanému za bezúročný a bez poplatkov. V prejednávanej veci nie je možné prihliadať na ustanovenia
všeobecných obchodných podmienok, nakoľko tieto sa na základe slobodne prejavenej vôle účastníkov
nestali súčasťou ich zmluvného vzťahu. Nadväzne je plne dôvodný záver súdu prvej inštancie o
zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti, ktorý zohľadnil reálne čerpanie úveru a následné splátky realizované
žalovaným.

26. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu o
čiastočnom zamietnutí žaloby (t.j. vo výroku II.) ako vecne správny potvrdil.
27. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale
od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (výrok III.), ktorý plne
zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.

28. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (výrok I.) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý
týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojenís§255ods.1CSPa§396ods.1CSPtak,žežalovanejakoúspešnejprocesnejstranenepriznal

nárok na ich náhradu.
30. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanej v aktuálnom odvolacom konaní
preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k
vydaniurozhodnutia,ktorýmsakonaniekončí(odvolacísúd),malrozhodnúťnielenonárokunanáhradu,
ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy

by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce
prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné
rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel
len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda, ak výsledkom
uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej

preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u
druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn.
6 Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016.

31. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za

ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).