Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. máj 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/375/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2209211946
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2209211946.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:

JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Daša Kontríková, v právnej veci žalobcov: 1/ Y. U., nar. XX.XX.XXXX,
bytom L. Q. XXX/XX, XXX XX H. L., 2/ H. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. Q. XXX/XX, XXX XX H.
L. a 3/ maloletá W. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. Q. XXX/XX, XXX XX H. L., zastúpená kolíznym
opatrovníkom - Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny H. L., P. XX, XXX XX H. L., všetci traja zastúpení:
JUDr. Eva Skačániová, advokátka so sídlom Korzo Bélu Bartoka 789/3, 929 01 Dunajská Streda, proti
žalovaným: 1/ N. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX/XX, XXX XX H. L., zastúpený: JUDr. Ladislav
Pongrácz, advokát so sídlom Alžbetínske nám. 1203/2, 929 01 Dunajská Streda, 2/ WIBAX, s.r.o., so

sídlom Vrakúnska 29, 820 14 Bratislava 214, IČO : 31 324 967 a 3/ UNIQA poisťovňa, a.s., so sídlom
Lazaretská 15, 820 07 Bratislava 27, IČO: 00 653 501, zastúpený: PRK Partners s.r.o., so sídlom
Hurbanovo nám. 3, 811 06 Bratislava, o úhradu pozostalostnej renty a o náhradu nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 24. apríla 2017, č. k.
8C/139/2009-832, v časti výroku II., III., IV., V., VI., VII., takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti vo veci samej vo výroku II. a v časti náhrady trov
konania, v súvisiacich výrokoch VIII. a IX. p o t v r d z u j e .

II. Odvolanie žalovaného 1/ voči rozsudku súdu prvej inštancie v časti, kde súd žalobu zamietol vo výroku
III. sa o d m i e t a .

III. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti náhrady trov konania a povinnosti zaplatiť súdny
poplatok vo výroku IV., V., VI. a VII. z r u š u j e a
v r a c i a súdu prvej inštancie na nové konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. konanie o zaplatenie

pozostalostnej renty zastavil, výrokom II. žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/
nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 10.000 eur, žalobcovi 2/ nemajetkovú ujmu v peniazoch vo
výške 10.000 eur a žalobkyni 3/ nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 10.000 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku tak, že plnením jedného zo žalovaných, zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
ďalšieho žalovaného, výrokom III. vo zvyšku žalobu zamietol, výrokom IV. žalobcom 1/ až 3/ priznal voči
žalovanému 1/ a 2/ náhradu trov konania v plnej výške, výrokom V. žalovaným 1/ a 2/ voči žalobcom 1/
až 3/ v časti zastaveného konania náhradu trov konania nepriznal, výrokom VI. žalovanému 3/ vo vzťahu

k žalobcom 1/ až 3/ náhradu trov konania nepriznal, výrokom VII. zaviazal žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť
Okresnému súdu Dunajská Streda súdny poplatok zo žaloby 1.800 eur, výrokom VIII. tlmočníčke Mgr.
Q. V. priznal náhradu trov za tlmočenie v plnej výške, výrokom IX. štátu náhradu trov konania nepriznal.2. Súd rozsudok právne odôvodnil použitím § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 101 ods. 1, § 104, § 420 ods. 1, §
427 ods. 1, 2, § 430 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Vecne rozsudok odôvodnil tým, že
po späťvzatí v časti náhrady pozostalostnej renty, ostal predmetom konania nárok žalobcov na náhradu

nemajetkovej ujmy, každému po 10.000 eur. Žalobcovia v priebehu konania tvrdili, že nebohý bol v
pracovnom pomere žalovaného 2/. Nepredložili ani nenavrhli žiadny taký hodnoverný dôkaz, ktorým
by bolo jednoznačne nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že nebohý v čase dopravnej nehody, pri
ktorej utrpel zranenia nezlučiteľné so životom, bol v pracovnom pomere u žalovaného 2/. Nutné bolo
preto ustáliť, že nebohý nebol v pracovnom pomere u žalovaného 2/ a preto nemožno ustáliť, že by išlo o

pracovný úraz pri výkone práce u zamestnávateľa - žalovaného 2/, ale že v tom čase bol živnostníkom -
samostatne zárobkovo činnou osobou. V ďalšom bolo potrebné vyriešiť postavenie žalovaného 1/, ktorý
v priebehu konania tvrdil, že bol u žalovaného 2/ v čase dopravnej nehody zamestnaný. Žalovaný 1/
svoje dôkazné bremeno o tomto tvrdení neuniesol a nepreukázal ho. Nepredložil ani nenavrhol žiadne
také listiny a dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že v čase nehody bol v pracovnom pomere žalovaného 2/.
Z predložených listín vyplýva, že žalovaný ho neevidoval pre účely odvodov do zdravotnej, či sociálnej

poisťovne. Nesporné je, že dopravný prostriedok, ktorého držiteľom bol v čase dopravnej nehody
žalovaný 2/ šoféroval žalovaný 1/, ale nie ako zamestnanec žalovaného 2/. V danom prípade ani jedna
zo strán nenavrhla vykonať dôkaz o prípadnej miere zavinenia nebohého, preto z tohto dôvodu, mieru
zavinenia nebohého nemožno konštatovať.

3. Ďalšou otázkou, ktorú bolo potrebné vyriešiť bola otázka, či žalovaný 1/ šoféroval so súhlasom, či
bez súhlasu držiteľa, teda prevádzateľa motorového vozidla, ktorým k dopravnej nehode došlo. V tomto
smere súd ustálil, že žalovaný 1/ riadil vozidlo žalovaného 2/ so súhlasom žalovaného 2/. Nasvedčujú
tomu všetky okolnosti veci. V priebehu trestného konania žalovaný 2/ nespochybňoval, že by žalovaný
1/ nemal právo šoférovať vozidlo, ktorým došlo k ujme. Nespochybňoval to ani v rámci poistného plnenia

žalovaného 3/ z jeho poistky, keď žalovaný 3/ poskytol poistné plnenia žalobkyni - pohrebné náklady,
smútočnéošatenia,apod.Nespochybňovaltoanivtomtokonanídočasu,kýmnebolpribratýdokonania
ako žalovaný 2/. Nespochybňoval to ani žalovaný 3/ v čase, keď poskytoval poistné plnenie žalobkyni z
poistenia žalovaného 2/. Uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že žalovaný 1/ šoféroval so súhlasom
žalovaného 2/, že tento o tomto poznatky mal. Žalovaný 2/ síce predložil protokol o odovzdaní a prevzatí

vozidla, ale svedok, ktorému malo byť podľa tohto dokladu vozidlo zverené taktiež spochybnil vyjadrenie
žalovaného2/,žeotomnevedel.Žalovaný2/svojuobranu,ženevedelotom,ževozidlozvykolšoférovať
žalovaný 1/ nepreukázal.

4. Manžel žalobkyne 1/ a otec žalobcov 2/ a 3/ zomrel pri dopravnej nehode. Žalobkyňa 1/ stratila

svojho manžela, s ktorým až do dňa jeho smrti žila v spoločnej domácnosti. Stratila muža, ktorý ju
zabezpečoval po finančnej stránke, pričom ona sa venovala starostlivosti o domácnosť, o deti - žalobcov
2/ a 3/. Stratila osobu blízku, partnera s ktorým žila vo fungujúcom manželskom zväzku. Žalobcovia v
2/ a 3/ rade jeho smrťou stratili jedného z rodičov - otca, s ktorým žili v spoločnej domácnosti, ktorý im
zabezpečoval starostlivosť a to aj po finančnej stránke. Stratili jednu z dvoch najbližších osôb. Všetci

traja stratili osobu, na ktorú boli svojou výživou odkázané. Ide o stratu nezvratnú. V tomto smere je
nutné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2010 spisová
značka 1Cdo/77/2009, ktorý za správny označil záver súdov nižších stupňov, že do osobnostných práv
oprávnených osôb bolo zasiahnuté zavinením dopravnej nehody, pri ktorej zahynul blízky príbuzný (syn
a brat). Obdobne z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 2. 2011 spisová značka

5Cdo/265/2009 vyplýva, že „ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne
vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z
nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym
zásahom tretej osoby do práva na súkromie, respektíve práva na rodinný život môže byť ďalšiemu
účastníkovivzťahuspôsobenátakáujma,ktorámučiastočnealeboúplnebráninapĺňaniecitovejpotreby,

to jest nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne
patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, zostávajúca
osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva
(vzťahu) s blízkou osobou“. Pri inom obdobnom rozsudku Najvyšší súd konštatoval, že zásah do
emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom, ktorého

je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti. Z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva,
že sa uplatňuje ako jednotný názor, v zmysle ktorého súčasťou práva na ochranu súkromia chránené v
ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka, je rodinný život, spočívajúci v udržiavaní, rozvíjaní vzájomnýchcitových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami, a konanie, ktoré spôsobilo násilné
pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu do
chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny.

5. Strata blízkej osoby, člena rodiny, v dôsledku jej úmrtia pri dopravnej nehode, je stratou nezvratnou a
trvalou. V dôsledku tejto straty už nemôžu rozvíjať žalobcovia svoj vzťah či už s manželom alebo otcom.
Stratiliosobu,ktorúmilovali.Závažnosťvzniknutejujmyjetakzrejmá,nespochybniteľnáanezmeniteľná.
Zadosťučinenie podľa zák. ust. § 13 ods. 1 Obč. zák. nemôže byť preto postačujúce. Z tohto dôvodu

vzniklo žalobcom právo na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na ust. § 13 ods. 2 a 3 Obč. zák.

6. Druhým určujúcim faktorom podľa zák. ust. § 13 Obč. zák. sú okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu
práva. Nie je sporné, že k porušeniu práva došlo trestným činom žalovaného 1/, ktorý bol za ten
trestný čin právoplatne odsúdený a bol mu uložený trest. Ide o nedbanlivostný trestný čin. Žalovaný
neprispôsobil techniku jazdy a spôsob jazdy povrchu vozovky, pri nesprávnej technike a spôsobu jazdy

pri predbiehaní spôsobil nehodu. Pri nehode nebohý utrpel zranenia, ktorým na mieste podľahol. Za
týchto okolností došlo k porušeniu práv žalobcov zo strany žalovaného 1/. V trestnom konaní ani v tomto
nebolo preukázané spoluzavinenie nebohého. Zo strany žalovaného 2/ došlo k porušeniu práva tým, že
bol držiteľom a prevádzateľom motorového vozidla, ktoré s jeho vedomím a súhlasom použil žalovaný
1/, ktorý nesprávnou technikou jazdy a neprispôsobením techniky jazdy povrchu vozovky zapríčinil

dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k porušeniu práva žalobcov.

7. Okolnosti, ktoré je potrebné preskúmať na strane poškodeného, ??môžu byť podľa rozvíjajúcej sa
doktríny najmä a) intenzita vzťahu medzi žalobcami a nebohým, b) otázka hmotnej závislosti medzi
žalobcami a nebohým, c) prípadné poskytnutie inej satisfakcie. Pre výšku náhrady je kvalita vzájomných

vzťahov medzi žalobcami a nebohým kľúčová. Okolnosti na strane osoby zodpovednej (žalovaných
1/ a 2/ ako pôvodcami zásahu), sú a) postoj žalovaných (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie,
a i.), b) dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, c) jeho majetkové pomery. Je
úplne zreteľné, že postoj tejto osoby môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy; ústretové
správanie,ospravedlnenie,čiprejavenáľútosťškodcumôžezmierniťdopadynemajetkovejujmy,naopak

jeho ľahostajnosť, arogancia či vyjadrená bezcitnosť ju môže ešte prehĺbiť. Je nutné prihliadať aj na jeho
pomery tak, aby bola daná možnosť reálneho uspokojenia priznaných nárokov.

8. Závažnosť ujmy je zrejmá. Strata blízkej osoby je nezvratný, trvalý stav. Nie je možná žiadna zmena.
Hodnota života je nevyčísliteľná a rovnako aj jeho strata. V dôsledku tejto straty žalobcovia stratili

možnosť tráviť spoločné chvíle s manželom - otcom. Nemajú možnosť prejavovať svoje city k nemu.
Nemajú už možnosť prijímať jeho prejavy citov k nim, ktoré im prejavoval počas jeho života. Boli
pretrhnuté ich citové väzby. Prežívajú smútok nad jeho stratou. Jeho strata zasiahla do ich práva na
rodinný život. Nebohý zabezpečoval výživu žalobcov. Boli úplná rodina. Žalobkyňa 1/ mala manžela, ale
nenávratne ho stratila. Žalobcovia 2/ a 3/ mali otca. Nenávratne oňho prišli. Takto bolo vyhodnotené prvé

zákonné kritérium pre posúdenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy.

9. Druhým kritériom pre posúdenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy sú okolnosti na strane žalovaných
1/ a 2/. Nutné bolo zohľadniť, že žalovaný 1/ (priamo, v dôsledku trestného činu, za ktorý bol právoplatne
stíhaný a odsúdený) ako aj žalovaný 2/ (tento síce nie priamo, ale tým, že bol držiteľom a prevádzateľom

motorového vozidla, ktorým ujma bola spôsobená) neoprávnene zasiahli do práv žalobcov. Zároveň bolo
potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že nešlo o úmyselný trestný čin, ale čin nedbanlivostný. Žalovaný
1/ prejavil ľútosť. Na druhej strane žalovaný 1/ uviedol, že bol ochotný mimosúdne vec riešiť, ale
uvedené nie je možné považovať za primerané, keď navrhol plnenie v rozsahu ako poskytol plnenie
poškodenému, ktorý utrpel pri dopravnej nehode ublíženie na zdraví. V priebehu konania však už

žiadne plnenie nenavrhol. V registri trestov nemá záznam ako to vyplýva z trestného spisu. Nebola
mu dovtedy uložená pokuta za dopravný priestupok. Jeho pomery sú štandardné. Má určitý príjem.
Je ženatý. Manželka má určitý príjem. Bývajú vo vlastnom byte. Majú pôžičky. Nemajú už vyživovaciu
povinnosť k maloletým, ale ani k plnoletým deťom. Pokiaľ sa týka žalovaného 2/ ide o právnickú osobu.
Taktiež prejavil ľútosť. Má určité neuhradené pohľadávky aj dlhy. Žalovaný 2/ uviedol, že po určitú dobu

poskytovalžalobkyniurčitéplnenie,zpredloženýchlistínavlastneajzvyjadreniakonateľažalovaného2/
vyplýva, že plnenie poskytoval konateľ žalovaného 2/ zo svojho účtu, a teda nešlo o plnenie žalovaného
2/. Nebolo tak možné toto jeho plnenie započítať. Zodpovednosť žalovaného 2/ je daná skutočnosťou, že
žalovaný 1/ riadil jeho vozidlo, s jeho súhlasom a vedomím a spôsobil pri tom dopravnú nehodu, pri ktorejnebohý zomrel. Vo vzťahu ani k jednému však nie je možné zohľadniť a uplatniť moderačné pravidlo k
výške škody, pretože neboli preukázané dôvody ani zo strany jedného z nich, ktoré by zníženie umožnili
a to už aj z toho dôvodu, že výška požadovanej nemajetkovej ujmy zo strany každého zo žalobcov nie

je vysoká a neprimeraná ani s prihliadnutím na pomery žalovaných.

10. Vyhodnotiac všetky okolnosti je potom nutné žalobu žalobcov 1/ až 3/ vo vzťahu k žalovanému 1/
a žalovanému 2/ považovať za dôvodnú. Výška nemajetkovej ujmy, ktorú každý zo žalobcov požadoval
je primeranou na zmiernenie zásahu do práv žalobcov, i keď nikdy nenahradí stratu manžela - otca.

Žalobcami požadovaná výška je primeraná aj pomerom žalovaných 1/ a 2/. Nemožno opomenúť, že
žalovaný1/akouviedolpomáhasvojimplnoletýmdeťom.Žalobcovia2/a3/všaktakútopomocodsvojho
otca už nebudú môcť dostať v dôsledku nezvratnej straty. Žalobkyňa 1/ nebude môcť zdieľať manželský
život so svojím nebohým manželom a to tiež v dôsledku nezvratnej straty. Výška nemajetkovej ujmy je
primeraná aj z pohľadu iných právoplatných rozhodnutí súdov, ktoré v priebehu konania boli predložené.

11. Žaloba bola vo zvyšku zamietnutá. Ide o časť žaloby o nemajetkovú ujmu, ktorú požadovali
žalobcovia od žalovaného 3/. Žalobcovia podali návrh na pribratie žalovaného 3/ dňa 21.10.2011 (č.
l. 177). Uznesením tunajšieho súdu 8C/139/2009 - 178 zo dňa 04.11.2011 bol vstup žalovaného 3/
pripustený. K dopravnej nehode a k zásahu do práv žalobcov došlo dňa 28.01.2008, kedy manžel
žalobkyne 1/ a súčasne otec žalobcov 2/ a 3/ zomrel pri dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný 1/,

s motorovým vozidlom žalovaného 2/ spôsobom ako bolo preukázané v trestnom konaní. Žalovaný 3/
v priebehu konania vzniesol námietku premlčania na pojednávaní dňa 28.09.2015 (č. l. 582). Uviedol,
že uplynula všeobecná trojročná premlčacia lehota, pretože táto začala plynúť dňom nasledujúcim po
smrti nebohého, t.j. 29.01.2008 a uplynula dňa 29.01.2011. Žalobcovia (č. l. 629) ani žalovaní 1/ a 2/ so
vznesenou námietkou nesúhlasili. Žalovaný 1/ poukázal na zák. ust. § 104 Obč. zák. s tým, že v danom

prípade lehota začala plynúť rok po poistnej udalosti. S uvedeným nebolo možné súhlasiť. Bolo nutné
poukázať na rozhodnutie NS SR 3Cdo/18//2016 zo dňa 22.06.2016 (č. l. 670). Ako vyplýva z uvedeného
rozhodnutia, otázkou premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa zaoberal Najvyšší
súdvminulostiužviackrát,pričombolpublikovanýajjudikátR58/2014.Podľatýchtorozhodnutíprávona
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu. Právo

majetkovej povahy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe ak nie je ďalej ustanovené
inak. Pri nemajetkovej ujme, ktorá je majetkovým právom inak stanovené nie je. Neprichádza do úvahy
aplikácia zák. ust. § 104 Obč. zák. Uvedené zákonné ustanovenie je možné aplikovať jedine v tom
prípade, ak je predmetom plnenie z poistenia medzi poisteným a poisťovateľom, čo nie je daný prípad.
Počiatok plynutia premlčania všeobecnej trojročnej doby je pri nemajetkovej ujme viazaný na okamih

neoprávneného zásahu. V danej veci do chránených osobnostných práv žalobcov bolo zasiahnuté dňa
28.01.2008 a to momentom smrti nebohého. Trojročná lehota uplynula dňa 28.01.2011. Do tohto času
žalobcovia žalobu voči žalovanému 3/ nepodali. Spravili tak až po uplynutí premlčacej doby. Vyplýva
z toho záver, že žalovaný 3/ uplatnil námietku premlčania účinne a preto bolo potrebné bez ďalšieho
žalobu žalobcov o náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému 3/ ako nedôvodnú zamietnuť. V tomto

smere je nutné poukázať na vyššie uvedené rozhodnutie aj v tom smere, že v prípade účinne uplatnenej
námietky premlčania súd už bližšie neskúma existenciu subjektívneho práva žalobcu, lebo vychádza z
toho, že žaloba by aj tak bola zamietnutá.

12. Žalobcovia 1/ až 3/ mali úspech v časti, v ktorej bolo ich žalobe vyhovené (úhrada nemajetkovej ujmy)

vo vzťahu k žalovanému 1/ a žalovanému 2/. Z tohto dôvodu s poukazom na ich úspech im bola priznaná
náhrada trov konania voči žalovaným 1/ a 2/ priznaná v plnej výške z priznanej nemajetkovej ujmy.

13. Žalovanému 1/ a žalovanému 2/ vo vzťahu k žalobcom 1/ až 3/ súd nepriznal náhradu trov konania
v časti zastaveného konania o pozostalostnú rentu a to s poukazom na ust. § 257 CSP. Dôvody hodné

osobitného zreteľa videl v charaktere sporu a v tom, že pomery žalobkyne - manželky nebohého a
žalobcov 2/ a 3/, ktoré boli v čase zásahu do osobnostných ich práv maloleté a žalobkyňa 3/ ešte stále je,
sú sťažené v dôsledku straty blízkej osoby. Bolo by v rozpore s dobrými mravmi, ak by im bola uložená
povinnosť náhrady trov konania žalovaných 1/ a 2/.

14. Žalovaný 3/ vo vzťahu k žalobcom bol úspešný v časti nemajetkovej ujmy, pretože v tomto rozsahu
žaloba voči nemu bola ako nedôvodná zamietnutá. V časti pozostalostnej renty bolo konanie v dôsledku
späťvzatia zastavené. V zásade by mal žalovaný 3/ vo vzťahu k žalobcom 1/ až 3/ právo na náhradu trov
konaniaajvčastizastavenéhokonaniaajvčasti,vktorejbolažalobavočinemuzamietnutá.Žalovanému3/ však napriek uvedenému s poukazom na ust. § 257 CSP náhrada trov konania priznaná nebola,
a to z dôvodu existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Tieto spočívajú v pomeroch žalobcov,
ktoré sa stratou ich živiteľa a blízkej osoby zhoršili a v charaktere tohto sporu, keď predmetom je

nemajetková ujma za nezvratnú stratu najbližšej osoby a tiež v tom, že je sporné, či žalovaný nevynaložil
trovy neúčelne z titulu právneho zastúpenia, pretože ako je všeobecne známe poisťovne disponujú
kvalifikovanými právnikmi a právnymi oddeleniami, ktoré by mali byť schopné bez navýšenia chrániť
záujmy žalovaného.

15. Žalobcovia sú v konaní osobne oslobodení. Vo výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy boli
úspešní a v tom rozsahu žalovaní 1/ a 2/ neúspešní. Z tohto dôvodu s poukazom na ust. § 4 ods. 2
zák. o súdnych poplatkoch a sadzobníka súdnych poplatkov bola žalovaným 1/ a 2/ uložená povinnosť
zaplatiť súdny poplatok súdu vo výške 6% z hodnoty sporu, v ktorej boli neúspešní ( 3 x 10.000,00 eur :
100 % x 6% ).

16. Súd prvej inštancie zároveň priznal náhradu trov za tlmočenie a v tej súvislosti štátu náhradu trov
konania nepriznal.

17. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný 1/ prostredníctvom právneho zástupcu
z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1) písm. d), f), a h) CSP. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie

v tomto prípade zo skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, a to v otázke premlčania
nároku žalobcov proti žalovanej 3/, v otázke solidárnej zodpovednosti žalovaných, pri posúdení, či
sa na strane žalovaných jedná o samostatné, alebo nerozlučné spoločenstvo, pri posúdení nároku
na náhradu škody podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a v otázke pasívnej legitimácie žalovaných. Konanie, ktoré predchádzalo vydaniu
napadnutého rozhodnutia, trpí vadou, ktorá spočíva v tom, že súd prvej inštancie neaplikoval svoje
moderačné právo a nevykonal dôkaz, ktorý bol navrhnutý, pričom táto skutočnosť zakladá ďalší odvolací
dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Inou vadou je aj tá skutočnosť, že súd prvej inštancie
počas konania sa nezaoberal s otázkou posúdenia spoločenstva žalovaných a s touto otázkou sa

nevysporiadal ani vo svojom rozsudku. Rozsudok súdu, konkrétne odsek V. výroku o náhrade trov
konania trpí ďalšou vadou, nakoľko súd žalovanému 1/ a žalovanému 2/ voči žalobkyni 1/, žalovanému
2/ a maloletej žalobkyni 3/ nepriznal náhradu trov konania, výrok je zmätočný a nepreskúmateľný a je
v rozpore s odôvodnením rozsudku.

18. Súd vo výroku č. III. zamietol žalobu vo zvyšku, pričom podľa jeho názoru ak súd mal v úmysle
zamietnuť žalobu voči žalovanej 3/, výrok by mal obsahovať označenie účastníka, vo vzťahu ku ktorému
zamietol žalobu. V ods. 18. rozsudku súd cituje svedka R. F., ktorý uviedol, že vzadu pripútaní neboli,
pričom súd v ods. 42 konštatuje, že napriek tomu, že žalovaný 3/ (ako aj svedok R. F. a žalovaný 1/) tvrdil,
že nebohý nebol pripútaný na zadnom sedadle, nevykonal tento dôkaz. V súvislosti s pochybením súdu

nevykonaním dôkazu v tomto smere je potrebné uviesť, že zástupca žalovaného 3/ navrhol vykonať
znalecké dokazovanie, pričom ponechal na zváženie súdu, či dôkaz vykoná. Ako žalovaný taktiež
súhlasil so znaleckým dokazovaním, pričom išlo a jasný a konkrétny návrh na vykonanie dokazovanie.
Poukazuje aj na to, že súd vzhľadom na svoje moderačné právo pri určení výšky náhrady škody môže
vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci. V trestnom konaní nenavrhol vykonanie dokazovania

jedine z dôvodu, že mu bol uložený trest v rámci dohody o vine a o treste, pričom podmienkou začatia
konania o dohode o vine a treste je uznanie viny v plnom rozsahu podľa výroku uznesenia o vznesení
obvinenia, preto ak by neuznal vinu v plnom rozsahu a načrtol by spoluvinu nebohého, dostal by prísnejší
trest v konaní pred súdom.

19. V ods. 40. a 41. súd dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, nakoľko napriek tomu, že „oficiálne"
boli živnostníci, v skutočnosti vykonali závislú prácu pre žalovaného 2/. On im zabezpečil prácu, poskytol
im výplatu. Aj inkriminovaného dňa boli na ceste na stavbu už po príchode do zamestnania - sídla
žalovaného 2/, preto podľa jeho názoru žalovaný 2/ zodpovedá za škodu rovnako ako zamestnávateľ.

20. Žalovaný 2/ ako majiteľ vozidla bol poistníkom a poisteným, pričom vo svetle rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ C-22/12 (v ktorom Súdny dvor EÚ zaujal jednoznačné stanovisko a právny názor vo
veci náhrady nemajetkovej ujmy, teda že povinné poistenie zodpovednosti má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy) pri určení pasívnej legitimácie v konaní o náhrade škody treba vychádzať z toho,že podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov „náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený

uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať'.
Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ a na citované zákonné ustanovenie
je evidentné, že žalovaní by si mali uplatniť nárok na náhradu škody voči poistenému alebo voči
poisťovateľovi, t.j. žalovaným 2/ a 3/. Tu poukazuje na problematiku otázky posúdenia premlčania
nároku, konkrétne na ust. 15 ods. 2 zákona o PZP, podľa ktorého na premlčanie nároku na náhradu

škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu
spôsobila a na ust. § 104 Obč. zák. V prípade, ak vychádza z rozhodnutia C-22/12 a ust. § 104 Obč. zák.,
žalobcovia svoje nároky si uplatnili v premlčacej lehote, nakoľko podľa vyššie uvedeného rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ povinné poistenie zodpovednosti má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
má povahu poistného plnenia (plnenie poskytuje poisťovateľ z titulu náhrady škody z poistnej udalosti) a
premlčaciadobazačínaplynúťrokpopoistnejudalosti.Taktiežjenutnépoukázaťnatúskutočnosť,žeak

si žalobcovia uplatnili svoje nároky proti žalovanému 1/ a žalovanému 2/ v premlčacej lehote a vychádza
z procesného spoločenstva žalovaných - žalovaný 1/ ako osoba, ktorá škodu spôsobila, žalovaný 2/ ako
poistník a poistený a žalovaný 3/ ako poisťovateľ, súd mal k dispozícii nasledovné možnosti:
a/ zaviazať žalovaných 1/ až 3/ zaplatiť náhradu škody spoločne a nerozdielne,
b/ zaviazať žalovaných 1/ až 3/ zaplatiť náhradu škody podľa účasti na spôsobenej škode.

21. V prípade, ak ide o nútené spoločenstvo žalovaných, rozsudok sa musí vzťahovať na každého
z nich, t.j. je potrebné buď zamietnuť žalobu proti všetkým žalovaným alebo zaviazať žalovaných
k náhrade škody spoločne a nerozdielne. Súd vo svojom rozsudku sa vôbec nezaoberal s otázkou
pasívneho alebo núteného spoločenstva žalovaných, rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, čo

spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Pri hľadaní riešenia problematiky premlčania sa vyskytuje ďalšia
alternatíva ktorou je, že vzhľadom na povahu spoločenstva pasívne legitimovaných účastníkov konania
na strane žalovaných došlo k spočívaniu plynutia premlčacej lehoty podaním žaloby na súde a preto
okruh žalovaných bol rozšírený v premlčacej lehote. Podľa rozhodnutia C-22/12 pasívne legitimovanou
v prípadoch náhrady škody z titulu nemajetkovej ujmy je poisťovateľ, v prípade, že žalobcovia si uplatnili

svoje nároky voči poisťovateľovi po premlčacej lehote, súd musí zamietnuť žalobu proti poisťovateľovi z
titulu premlčania práva a zamietnuť žalobu voči žalovaným 1/ až 2/ pre nedostatok pasívnej legitimácie.
Súd v žiadnom prípade nesmie zaviazať k celému plneniu žalovaných 1/ a 2/ a zamietnuť žalobu voči
žalovanému 3/. Žalovaný 1/ nenesie zodpovednosť za uplatnenie si práva na náhradu škody po uplynutí
premlčacej doby. Vzhľadom na vyššie uvedené žiada zrušiť napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1

CSP a vrátiť vec súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie s poukazom na ust. 391 ods. 1
CSP, resp. zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie tak, že odvolací súd zamieta žalobu proti žalovanému
1/ a žalovaným 2/ a 3/ uloží povinnosť zaplatiť náhradu škody žalobcom 1/ až 3/.

22. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný 2/ z dôvodov, že a) neboli splnené

procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a c) konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný 2/ opakovane
v priebehu konania uvádzal (napr. podanie z 02.09.2011, mail zo 17.04.2017), že pre opakované
porušovanie jeho základných práv zo strany štátu a slovenskej justície nie je schopný primeranej

a účinnej obrany v tomto konaní. Toto porušovanie trvá dodnes a má vzrastajúci charakter. Táto
hmotná procesná prekážka nebola doteraz odstránená a súd sa k nej nevyjadril. Konateľ žalovaného
2 /opakovane žiadal súd (napr. vyjadrenie z 22.06.2015), aby mu zabezpečil možnosť účasti na
pojednávaniach, na čo súd nereagoval a pokračoval v konaní bez žalovaného 2/.
Konateľ žalovaného 2/ nemá právnické vzdelanie, v priebehu konania bol bez príjmu a v súčasnosti

je zamestnaný na plný pracovný úväzok v náročnej práci, ktorá si vyžaduje časté služobné cesty do
zahraničia. Jeho čas na naštudovanie si aktuálnych právnych predpisov a judikatúry je obmedzený aj
vzhľadom na množstvo závadových konaní, v ktorých sú opakovane porušované jeho základné práva,
alebo jeho spoločnosti WIBAX, spol. s.r.o., alebo, v ktorých tieto základné práva už porušené boli (nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ŮS 146/2010-32 zo dňa 30.6.2010, nález I. ÚS 363/2016-31 a

nález III. ÚS 21/2013-43). Podľa judikatúry US SR ako aj ESD sa základné práva vzťahujú na fyzické
a aj na právnické osoby. Súčasná právna úprava SR a spôsob uplatňovania zákonov SR však bránia
týmto fyzickým a právnickým osobám v prístupe k súdu a spravodlivosti a tento prístup je prenášaný
na majiteľov týchto právnických osôb, ktorí sú nútení znášať náklady na spravodlivosť, obranu a réžiusvojich spoločností. Súdy takéto spoločnosti a jej majiteľov diskriminujú, porušujú čl. 6, 14 v spojení s čl.
17. Je potrebné uviesť, že jediný kto konal účelne a v primeranom čase a pomohol žalobcom v ťažkých
časoch bol konateľ žalovaného 2/. Súd sa k tomu nevyjadril, ani to nezohľadnil vo svojom rozsudku,

alebo iba okrajovo a chybne. Naopak až doteraz konal neefektívne a žalobcom neposkytol primeranú a
včasnú súdnu ochranu a svojim postupom neprimerane zasiahol do života hlavne detí nebohého.

23. Súd v bodoch 10. a 12. odôvodnenia rozsudku uviedol, že žalovaný 2/ zamestnával R. F. a poskytol
uvedeným (A., U.) havarované vozidlo za účelom cestovania do miesta výkonu práce. Zo strany súdu

ide o svojvoľné účelovo vykonštruované tvrdenie, ktoré sa nezakladá na pravde a nemá oporu vo
vykonaných dôkazoch a podaniach žalovaného 2/. Žalovaný 2/ opakovane uvádzal (napr. podanie na
Krajský súd v Trnave z 08.03.2010), že auto bolo pridelené zamestnancovi R. F., o. i. aj na dopravu
na miesto realizovaných stavieb a nie je mu známe, prečo ním v osudný deň cestovali A. a U. a prečo
vozidlo viedol A. bez vedomia žalovaného 2/? Tiež nebolo preukázané, či v daný deň išli na miesto
stavby firmy WIBAX, spol. s.r.o., alebo na niektorú zo svojich fušiek (svedok V.), na ktoré používali auto

a stroje žalovaného 2/ bez jeho vedomia a súhlasu. Auto žalovaného 2/ používali bez ohľadu na jeho
súhlas, hlavne preto, že to bolo pre nich výhodné (svedok V.).

24. V bode 18. odôvodnenia sa súd opiera o výpoveď R. F., ktorý na pojednávaní dňa 17.09.2013
odmietol vypovedať s tým, že je nervózny a z toho dôvodu ťažko chápe niektoré veci. Napriek tomu bol

zo strany súdu prinútený k výpovedi a jeho slová boli následne dezinterpretované. Svedkovia F. a V.
uviedli, že kým sa F. nestal úraz oka, bol to on, kto šoféroval uvedené vozidlo. F. tiež uviedol, že má
stále platný vodičský preukaz a jeho platnosť v súvislosti s úrazom oka nebola obmedzená. Vodičský
preukaz mal platný aj v čase osudnej autonehody. Svedok tiež nevypovedal, že by nejakým spôsobom
oznámil žalovanému 2/, že nie je schopný vedenia motorového vozidla. O tom, či žalovaný 2/ vedel o

tom, že auto šoféroval žalovaný 1/ vyslovil iba domnienku „myslím si", žiadne tvrdenie, alebo dôkaz.
Treba ešte uviesť, že auto nebolo určené prioritne na dopravu zamestnancov, ale na zabezpečenie
logistiky pri výkone stavebných prác na stavbách, lebo poloha týchto stavieb nekopíruje trasy mestskej
a prímestskej dopravy. Svedok V. jasne uviedol, že videl, že auto šoféroval F. a tiež uviedol, že za auto
bol zodpovedný F..

25. V bode 43. odôvodnenia súd požaduje od žalovaného 2/ preukázanie toho, že nevedel, že auto
zvykol šoférovať A.. Konateľ žalovaného nepozná spôsob, ktorým sa dá dokázať, že niečo nevie, jeho
obrana vychádzala z úrovne jeho právneho vedomia, to že argumenty neuviedol v priebehu trestného
konania,neznamená,žeA.šoférovalsjehopovolením.Súdnavýpovedesvedkovapodaniažalovaného

2/ neprihliadol. Lepšiu obranu žalovaného 2/ zmaril súd svojim chybným postupom a pokračovaním
porušovania jeho základných práv.

26. Súd v bode 51. odôvodnenia odvodzuje zodpovednosť žalovaného 2/ za vznik nemajetkovej ujmy
iba na základe držby a prevádzky havarovaného vozidla. Pre vznik zodpovednosti za vznik škody musia

byť splnené všetky zákonné požiadavky, čo v prípade žalovaného 2/ nie je splnené. Súd postupoval
chybne, lebo neuviedol, akú zákonnú povinnosť porušil žalovaný 2/, ktorá mala za následok vznik
jeho zodpovednosti. Zneužitie a poškodenie jeho majetku/vozidla bez jeho vedomosti/súhlasu treťou
stranou, ktorá nemá k nemu žiadny zamestnanecký vzťah a používala jeho vozidlo preto, že to bolo
pre ňu výhodné, takýmto dôvodom rozhodne nie je. Súd postupoval nesprávne, keď odmietol započítať

poskytnuté financie žalobcom konateľom a majiteľom žalovaného 2/. Súd vo svojom cynizme pokračuje
aj bode 58. odôvodnenia, keď sa odvoláva na dobré mravy. Súd žalobcov neupozornil na to, že postup
ich právnej zástupkyne bol chybný, keď svojim oneskoreným podaním zavinila uplynutie premlčacej
doby pri žalovanom 3/ a v zmysle zákona je povinná túto škodu nahradiť. Je potrebné tiež uviesť, že ak
by súd konal efektívne, k premlčaniu tejto doby by neprišlo. Na základe uvedeného žalovaný 2/ navrhol

odvolaciemu súdu, aby zrušil žalovanému 2/ všetky povinnosti vyplývajúce z rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda sp.zn.8C/139/2009 - 832 zo dňa 24.04.2017 a zaviazal žalobcov 1/ až 3/ a žalovaného
1/ nahradiť žalovanému 2/ trovy konania do troch dni od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

27. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný 3/ prostredníctvom svojho právneho

zástupcu proti VI. výroku Rozsudku z dôvodu, že Okresný súd Dunajská Streda dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozsudok vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Spoločnosť UNIQA nesúhlasí s odôvodnením VI. výroku rozsudku o
nepriznaní náhrady trov konania, nakoľko Okresný súd Dunajská Streda v konaní nezistil majetkovépomery žalobcov a jeho právny názor ohľadne účelnosti právneho zastúpenia je v rozpore s ustálenou
judikatúrou súdov v Slovenskej republike. Okresný súd Dunajská Streda na pojednávaní zo dňa 24.
apríla 2017 uviedol predbežný názor, kde vyslovil, že nárok je voči spoločnosti UNIQA premlčaný, a

tak muselo byť právnemu zástupcovi žalobcov zrejmé, že žalobcovia v konaní voči spoločnosti UNIQA
nebudú úspešní. Napriek uvedenému nepožiadali o nepriznanie náhrady trov konania a nepreukázali
akékoľvek dôvody hodné osobitné zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 257 CSP.

28. Okresný súd Dunajská Streda napriek uvedenému svojvoľne a nad rámec žalobného návrhu

nepriznal náhradu trov konania spoločnosti UNIQA, ktorá mala v konaní 100 % úspech. Navyše,
Okresný súd Dunajská Streda svoje rozhodnutie odôvodňuje takými skutočnosťami, ktoré v konaní
neboli nikdy dokazované. Pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností spoločnosť UNIQA poukázala na to,
že len samotná skutočnosť, že jedna zo strán je v zlej finančnej situácii ešte neodôvodňuje to, že sa
strana sporu môže vyhnúť povinnosti niesť náhradu trov konania v prípade jej vlastného procesného
neúspechu. Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV. ÚS 147/08 sa vyjadril nasledovne: "Nepriznanie náhrady

trov konania nemožno, podľa názoru ústavného súdu, odôvodniť iba všeobecným záverom o charaktere
dlhotrvajúco prejednávanej právnej veci, záujmom na nezhoršovaní vzájomných susedských vzťahov
účastníkov a poukazom na sociálnu situáciu žalovaných, ktorým bolo priznané oslobodenie od súdnych
poplatkov." Rovnaký názor zaujal aj Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 1 M Obdo V/19/2008: "Samotná
skutočnosť,žežalobcaakopoplatníkboloslobodenýodsúdnehopoplatku,nezakladádôvodprepoužitie

ustanovenia § 150 OSP (teraz § 257 CSP)." V inej veci zase Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že § 257 CSP
nemá slúžiť na zmierňovanie majetkových rozdielov medzi stranami sporu.

29. Spoločnosť UNIQA taktiež nesúhlasí s právnym názorom Okresného súdu Dunajská Streda, ktorý
opätovne svojvoľne a nad rámec žalobného návrhu uvádza, že spoločnosť UNIQA má vlastné právne

zastúpenie, a preto je sporné, či jej právne zastúpenie v Konaní bolo účelné a hospodárne. Žalobcovia
v Konaní nevzniesli takú námietku, ktorá by spochybňovala účelnosť právneho zastúpenia spoločnosti
UNIQA, a preto jednoznačne môže označiť postup Okresného súdu Dunajská Streda za svojvoľný.
V zmysle nálezu Ústavného súdu SR z 15. októbra 2014, sp. zn. III. ÚS 457/2014 vyplýva: "Trovy
konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka advokátom je potrebné zásadne považovať

za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva a súde." Rovnaký názor vyslovil
aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn.: 4MCdo/16/2014 zo dňa 29. septembra
2015: "Uplatňovanie hore uvedeného názoru súdov (o tom, že účastník konania disponujúci právnym
oddelením alebo zamestnávajúci zamestnancov s právnickým vzdelaním nemá nárok na náhradu trov
konania za právne zastupovanie v konaní) by de facto znamenalo, že nárok na náhradu trov za právne

zastupovanie v konaní nemajú všetky fyzické osoby s právnickým vzdelaním, množstvo korporácií,
obchodných spoločností, družstiev, štátnych inštitúcií a organizácií a pod., čo by viedlo k ich diskriminácii
a nerovnému postaveniu v konaní." Vzhľadom na vyššie uvedené má spoločnosť UNIQA za to, že
Okresný súd Dunajská Streda vychádzal z nesprávnych skutkových zistení a z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Na základe odvolacích dôvodov boli splnené podmienky na zmenu výroku VI. rozsudku

Okresného súdu Dunajská Streda v zmysle § 388 CSP tak, že spoločnosti UNIQA bude priznaná
náhrada trov konania.

30. K odvolaniam žalovaných 1/ a 2/ sa vyjadril žalovaný 3/. Uviedol, že žalovaný l/ v odvolaní
okrem iného uvádza, že súd nesprávne právne posúdil premlčanie nároku Žalobcov voči spoločnosti

UNIQA, nesprávne právne posúdil solidárnosť žalovaných, nesprávne právne posúdil otázku pasívnej
legitimácie žalovaných, dopustil sa procesnej vady nakoľko neaplikoval moderačné právo, nevykonal
navrhovaný dôkaz a uviedol nesprávny III. výrok ohľadne zamietnutia žaloby voči spoločnosti UNIQA.
Spoločnosť UNIQA má za to, že odvolanie žalovaného 1/ je nevecné, zmätočné a nesprávne. Žalovaný
1/ sa v odvolaní snaží argumentovať neprípustnými argumentmi, ktoré najprv načrtne, avšak žiadnym

spôsobom ich neodôvodní. Vzhľadom na uvedené má spoločnosť UNIQA za to, že odvolanie nespĺňa
podmienky v § 363 Civilného sporového poriadku, a preto by malo byť v zmysle § 386 písm. d) Civilného
sporového poriadku odmietnuté.

31. Žalovaný 1/ uvádza, že podaním žaloby voči žalovanému 1/ a žalovanému 2/ došlo k spočívaniu

premlčacej lehoty aj voči spoločnosti UNIQA ako žalovanej 3/. Žalovaný 1/ uvádza, že súd neskúmal
procesné spoločenstvo žalovaných a problematiku premlčania v tejto súvislosti. Žalovaný 1/ však
neuvádza, o aké spoločenstvo by podľa jeho názoru malo ísť a ako je upravené premlčanie v
konkrétnom spoločenstve. Pre vylúčenie akýchkoľvek pochybnosti, Žalovaný l/ takýto argument nepoužilani v konaní. Napriek uvedenému si spoločnosť UNIQA dovoľuje dať do pozornosti, že procesné
spoločenstvo poisťovní a poistených podľa Zákona o PZP sa chápe ako samostatné spoločenstvo.
Takéto spoločenstvo je dané možnosťou prejednať a rozhodnúť spor samostatne voči každému z

účastníkov.PodobnýnázorvyslovilajNajvyššísúdSlovenskejrepublikyvrozsudkuvovecisp.zn.:3Cdo
18/2016 zo dňa 22. júna 2016: "Ak je v občianskom súdnom (sporovom) konaní na jednej alebo oboch
procesných stranách viacero účastníkov, ide o ich procesné spoločenstvo (aktívne alebo pasívne). V
závislostiodintenzityprepojeniajednotlivýchúčastníkovvtakomtoprocesnomspoločenstvesozreteľom
na obsah ich vzájomného hmotnoprávneho vzťahu, prípadne spoločného vzťahu k tretím osobám, sa

rozlišuje spoločenstvo samostatné (pri ktorom každý spoločník vystupuje voči druhej strane samostatne)
a nerozlučné (ktoré je charakterizované tým, že rozhodnutie sa vzťahuje na všetkých spoločníkov
spoločne). Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, je rozhodujúca povaha
predmetukonaniavyplývajúcazhmotnéhopráva.Onerozlučnéspoločenstvoidetam,kdehmotnéprávo
neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému spoločníkovi.
V danom prípade z právnej úpravy, ktorú treba aplikovať na vzájomný vzťah žalovaného 1/ a žalovanej 2/

(t.j.zozákonač.381/2001Z.z.)nevyplýva,žebypredmetkonanianemoholbyťprejednanýarozhodnutý
samostatne voči každému z nich. To znamená, že medzi žalovanými 1/ a 2/ ide o pasívne spoločenstvo
samostatných spoločníkov. Právne úkony žalobkýň, ktoré urobili voči žalovanému 1/ nemajú preto
právne účinky aj proti žalovanej 2/."

32. Žalovaný 1/ uvádza, že nemôže byť pasívne vecne legitimovaný, nakoľko podľa rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie C-22/12 zo dňa 24. októbra 2013 (ďalej len 2 zákon Č. 381/2001 Z. z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v
znení neskorších predpisov (ďalej len "Zákon o PZP") "Rozsudok vo veci Haasová") je pasívne vecne
legitimovaná v prípadoch náhrady škody z titulu nemajetkovej ujmy poistiteľ. Spoločnosť UNIQA má v

prvom rade za to, že Rozsudok vo veci Haasová rieši úplne iný právny problém, ako ten voči ktorému
argumentuje žalovaný 1/. Rozsudok Haasová sa zaoberá otázkou, či komerčné poisťovne majú hradiť z
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel aj
náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým po obetiach z dopravných nehôd. Tento právny problém nebol
predmetom tohto konania práve z dôvodu, že súd sa ním nemusel zaoberať, nakoľko nárok žalobcov je

voči spoločnosti UNIQA premlčaný. Vzhľadom na uvedené je odôvodnenie záveru žalovaného 1/ o jeho
chýbajúcej pasívnej vecnej legitimácie zmätočný a nesprávny.

33. Žalovaný 1/ uvádza nesprávne, že ide o náhradu škody z titulu nemajetkovej ujmy, nakoľko
v zmysle platných právnych predpisov nemajetková ujma nie je škoda. Táto skutočnosť bola

viacnásobne judikovaná, ktorá zvýrazňuje výslovný majetkový charakter pojmu "škoda", napr. v
Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. júna 2008, sp. zn. 3 Cdo 234/2007, v
uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. apríla 2011, sp. zn. 4 Cdo 168/2009, v
Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. marca 2016, sp. zn. 3 Cdo 301/2012 či
v Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. mája 2014, sp. zn. 7 Cdo 65/2013.

Vzhľadom na uvedené, spoločnosti UNIQA nie je jasné, na základe čoho žalovaný 1/ dospel k názoru,
že Rozsudkom vo veci Haasová nemožno žalovať osobu, ktorá zapríčinila zásah do osobnostných práv
žalobcov, ktorý je priamo daný v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, a zároveň mimo rámca právnej
úpravy náhrady škody.

34. Žalovaný l/ uvádza, že súd sa dopustil inej vady konania z dôvodu, že neuplatnil moderačné právo
a nevykonal navrhovaný dôkaz. Svoj argument odôvodňuje tým, že súd nevykonal dôkaz, ktorý navrhla
spoločnosť UNIQA - znalecký posudok za účelom zistenia vplyvu následkov nehody na poškodeného z
dôvodu, že v čase nehody nebol pripútaný, a že súd môže v rámci moderačného práva pri určení výšky
vykonať aj iný dôkaz ako navrhujú účastníci. Spoločnosť UNIQA má za to, že žalovanému l/ neprislúcha

právo domáhať sa odvolacieho dôvodu pre nevykonanie dôkazu, ktorý on sám nenavrhol. Tiež má za
to, že názor žalovaného l/ v tom, že vo výroku III., kde súd žalobu vo zvyšku zamieta a neuviedol, že
voči žalovanému 3/, je nesprávny a nedôvodný. Súd jasne označil účastníkov, ktorí sú povinní nahradiť
žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy, a preto je zrejmé, že zvyšok žaloby je zamietnutý voči spoločnosti
UNIQA. Súd sa tak vysporiadal s celým žalobným návrhom, čo je podstatnou podmienkou správnosti

výroku Rozsudku.

35. Žalovaný 2/ taktiež podal voči Rozsudku odvolanie, v ktorom uvádza, že súd (i) opakovane porušuje
jeho základné práva a nie je schopný primeranej a účinnej obrany a (ii) súd nevykonal navrhovanýdôkaz. Spoločnosť UNIQA má za to, že žalovaný 2/ v odvolaní uvádza nevecné argumenty, v konaní
bol celý čas pasívny a nezúčastňoval sa pojednávaní, ktoré ospravedlňoval tým, že súd porušil jeho
práva v iných konaniach, ktoré skutkovo nesúvisia. Vzhľadom na uvedené sa spoločnosť UNIQA bližšie

nezaoberala odvolaním.

36. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané

náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných je čiastočne dôvodné.

37. Odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav vo veci samej,
ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho
výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym
skutkovým zisteniam, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených
nárokov vo veci samej, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného

súdu vo veci samej, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s
danouvecouisprávnevyložil,spoukazomna§387ods.2CSPodvolacísúdužibaodkazujenasprávne
písomné vyhotovenie. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom.

38. Súd prvej inštancie správne právne posúdil vecnú pasívnu legitimáciu žalovaných 1/, 2/ a 3/.
Žalovaný 1/ zodpovedá za nemajetkovú ujmu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, nakoľko
v čase dopravnej nehody, ku ktorej došlo k usmrteniu manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcov 2/ a 3/,
motorové vozidlo riadil. Jeho zodpovednosť bola daná porušením pravidiel cestnej premávky, pričom
jeho vina bola konštatovaná i právoplatným trestným rozkazom Okresného súdu Dunajská Streda

sp. zn. 3T/27/2009 zo dňa 23.03.2009. Vodič motorového vozidla zodpovedá za spôsobenú škodu
podľa § 420 OZ a predpokladmi pre priznanie nároku na náhradu škody voči žalovanému 1/ bol vznik
škody, resp. ujmy na strane žalobcov, protiprávne konanie žalovaného 1/, zavinenie žalovaného 1/ a
príčinná súvislosť medzi vznikom škody, resp. ujmy a protiprávnym konaním žalovaného 1/. Všetky
predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy žalobcom 1/ až 3/ boli počas konania preukázané. Výšku

priznanej nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie riadne odôvodnil, protiprávne konanie žalovaného
1/ spočívajúce v porušení pravidiel cestnej dopravy a nedbanlivostné zavinenie dopravnej nehody
výlučne žalovaným 1/ vyplynulo zo znaleckého dokazovania vykonanom v trestnom konaní a tiež je
nepochybná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného 1/ a vznikom nemajetkovej
ujmy na strane žalobcov. Argumentácia žalovaného 1/, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu

skutkovému zisteniu v otázke povahy vykonanej práce nebohým a žalovaným 1/ pre žalovaného 2/
ako aj k otázke miery spoluzavinenia nebohého, neobstojí. Predovšetkým súd prvej inštancie správne
skonštatoval, že žalovaný 1/ nepredložil a ani nenavrhol žiadne dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že v
čase dopravnej nehody bol v pracovnom pomere žalovaného 2/. Ani z iných listinných dôkazov takáto
skutočnosť nevyplývala, preto bol správny záver súd o tom, že nebol v pracovnom pomere u žalovaného

2/. Samotná skutočnosť, že pre žalovaného 2/ vykonával práce ešte nesvedčí o pracovnom pomere
žalovaného 1/ u žalovaného 2/. Obdobne to platí i u nebohého, kde žalobcovia v tomto smere neuniesli
dôkazné bremeno. Uvedené je podporené i svedeckou výpoveďou svedka R. F.. Pokiaľ ide o otázku
spoluzavinenia nebohého tým, že nebol pripútaný na zadnom sedadle treba uviesť, že pokiaľ žalovaný
3/ ponechal na zvážení súdu, či v tomto smere vykoná dokazovanie a on ako žalovaný 1/ iba súhlasil

s týmto návrhom, nemožno uvedené označiť za jasný a konkrétny návrh na vykonanie dokazovania. V
zmysle ust. § 120 ods. 4 OSP platného a účinného do 31.06.2016, súd mohol výnimočne vykonať aj iné
dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, o ktorý prípad
nešlo.AktuálneplatnéaúčinnéCSPkladieešteväčšídôraznaaktivituazodpovednýprístupprocesných
strán k povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti. Preto pokiaľ sám žalovaný 1/ jednoznačne nenavrhol

vykonať takýto dôkaz, a ani z iného dokazovania nie je preukázané spoluzavinenie nebohého (sám
žalovaný 1/ uviedol dôvod, pre ktorý tak neučinil v rámci trestného konania) jeho odvolacia námietka
neobstojí.39. I keď sa odvolací súd stotožňuje s odvolacou námietkou žalovaného 1/ v tom, že súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia neriešil otázku spoločenstva a s tým súvisiacu otázku
pasívnej legitimácie žalovaných (buď žalobu zamietnuť, resp. zaviazať všetkých žalovaných spoločne a

nerozdielne), na rozhodnutie vo veci to vplyv nemá.

40. Z hmotného práva, podľa ktorého je len na úvahe veriteľa, či bude celé plnenie alebo jeho časť
žiadať len od niektorého alebo od všetkých solidárnych dlžníkov vyplýva, že pasívne vecne legitimovaný
je ktorýkoľvek solidárny dlžník sám o sebe. Už z toho, že o založení procesného spoločenstva medzi

solidárnymi dlžníkmi rozhoduje iba vôľa veriteľa (pôjde o tzv. dobrovoľné spoločenstvo), vyplýva záver
o samostatnosti spoločníkov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. októbra 2016, sp. zn. 6 Cdo
544/2015).

41. V prípade plurality zodpovedných subjektov na náhradu nemajetkovej ujmy, ak poškodení mali nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy voči zodpovednému subjektu a na totožné plnenie súčasne nárok z iného

dôvodu proti poisťovateľovi, nebolo možné uložiť žalovaným povinnosť solidárneho plnenia (rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 499/2002, sp. zn. 25 Cdo 2464/2000).

42. Ak je v občianskom súdnom (sporovom) konaní na jednej alebo oboch procesných stranách viacero
účastníkov, ide o ich procesné spoločenstvo (aktívne alebo pasívne). V závislosti od intenzity prepojenia

jednotlivých účastníkov v takomto procesnom spoločenstve so zreteľom na obsah ich vzájomného
hmotnoprávneho vzťahu, prípadne spoločného vzťahu k tretím osobám, sa rozlišuje spoločenstvo
samostatné (pri ktorom každý spoločník vystupuje voči druhej strane samostatne) a nerozlučné (ktoré
je charakterizované tým, že rozhodnutie sa vzťahuje na všetkých spoločníkov spoločne).

43. Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, je rozhodujúca povaha
predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva. O nerozlučné spoločenstvo ide tam, kde hmotné
právo neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému
spoločníkovi. V danom prípade z právnej úpravy, ktorú treba aplikovať na vzájomný vzťah žalovaného
1/, 2/ a žalovaného 3/ (t.j. zo zákona č. 381/2001 Z. z.) nevyplýva, že by predmet konania nemohol byť

prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému z nich. Uvedené vyplýva nielen z už pripojeného
rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo 18/2016 zo dňa 22. júna 2016, ale i z ďalších (napr. viď vyššie). To
znamená, že medzi žalovanými 1/, 2 a 3/ ide o pasívne spoločenstvo samostatných spoločníkov. Právne
úkony žalobcov, ktoré urobili voči žalovanému 1/ a 2/, nemajú preto právne účinky aj proti žalovanému
3/. Z uvedeného dôvodu, preto súd prvej inštancie správne postupoval ak žalovaných 1/ a 2/ zaviazal

k plneniu spôsobom uvedeným v rozhodnutí a to i napriek tomu, že návrh voči žalovanému 3/ zamietol
z dôvodu uplynutia premlčacej doby. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie
o premlčaní nároku voči žalovanému 3/. Ust. § 104 OZ, na ktoré v odvolaní poukazoval žalovaný 1/
nemožno aplikovať na danú vec, keďže sa vzťahuje na prípady medzi poisteným a poisťovateľom.
Odvolací súd taktiež poukazuje na rozhodnutie NS SR 3 Cdo/18/2016 zo dňa 22.06.2016. Počiatok

plynutia všeobecnej premlčacej doby v prípade náhrady za spôsobenú nemateriálnu ujmu je podľa
§ 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne
spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť
dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo.

44. Súd prvej inštancie správne posúdil i pasívnu legitimáciu žalovaného 2/ ako držiteľa (vlastníka),
osobného motorového vozidla v čase vzniku škodnej udalosti a správne vyvodil záver o pasívnej
legitimácii žalovaného 2/. Ide o zodpovednosť podľa § 427 ods. 2 OZ prevádzateľa motorového
vozidla, nakoľko podľa rozhodnutia R 3/1984 „postavenie poškodeného pri uplatňovaní nárokov na
náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov je podstatne uľahčené, nemusí sa

preukazovaťporušenieprávnejpovinnostiškodcu,alelento,žeškodabolavyvolanáosobitnoupovahou,
ktorá je vlastná prevádzke dopravných prostriedkov, pričom musí byť zistené, kto je prevádzateľom
dopravného prostriedku. V niektorých prípadoch žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej
prevádzkou dopravných prostriedkov voči viacerým subjektom, z ktorých jeden je zodpovedný podľa
§ 420 OZ a druhý v zmysle § 427 OZ. Bude to vtedy, ak chce poškodený využiť možnosť výhody

solidarity záväzku viacerých zodpovedných subjektov.“ V rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30
Cdo 999/2007 sa konštatuje, že ak pri určení osoby zodpovednej za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpela
na svojej osobnosti fyzická osoba, treba pripustiť analogické použitie § 420 ods. 2 OZ a neexistuje
argument, ktorý by vylučoval analogické použitie § 427 a nasl. OZ pri určení osoby zodpovednej zazásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov.
Obdobne ako v prípade úvahy, že za škodu spôsobenú touto prevádzkou zodpovedá prevádzateľ
vozidla, treba vychádzať z toho, že za nemajetkovú ujmu spôsobenú na osobnosti fyzickej osoby

touto prevádzkou musí zodpovedať tiež tento prevádzateľ. Analogické použitie § 427 a nasl. OZ sa v
uvedenom zmysle uplatní len pri určení osoby zodpovednej za zásah do osobnostného práva fyzickej
osoby vyvolaný osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov. Ide o objektívnu zodpovednosť,
kde sa nevyžaduje zavinenie. Zbaviť sa zodpovednosti možno iba v zmysle ust. § 428 resp. § 430 OZ. Pri
skúmaní predpokladov zodpovednosti za zásah do osobnostných práv treba postupovať podľa § 13 OZ.

45. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie, že všetky okolnosti veci svedčia
o tom, že žalovaný 2/ vedel o tom, že motorové vozidlo zn. Renault Kango, EVČ: BA-862 OY viedol
žalovaný 1/ a že toto motorové vozidlo poskytoval p. N. A. M. V. a Y. U. (ktorí v tom čase neboli
jeho zamestnancami) za účelom cestovania do miesta výkonu práce. Okrem už skutočností uvedenými
súdomprvejinštanciejevyššieuvedenépodporenéijehopodaním(vyjadrením)súduzodňa17.12.2009

(č. l. 57) a tiež svedeckými výpoveďami svedka M. V. a R. F.. Vykonané dokazovanie preukazuje tú
skutočnosť, že i keď za motorové vozidlo zodpovedal R. F., žalovaný 2/ vedel o tom, kto motorové
vozidlo viedol i v čase škodnej udalosti, pričom takto motorové vozidlo vyššie uvedeným osobám bolo
poskytnuté viac krát pred nehodou. Súd prvej inštancie postupoval správne i v tom, pokiaľ platby, ktoré
poskytol konateľ žalovaného ako fyzická osoba žalobcom (ktorú skutočnosť žalobcovia ani nepopreli)

nezapočítal, nakoľko ide o inú osobu, ako je osoba žalovaného 2/ a ktorú súd na plnenie i zaviazal.

46. K odvolacím námietkam žalovaného 2/ v tom, že nezohľadnil prekážku na jeho strane ak požadoval
od neho účasť na pojednávaniach a nevytvoril mu na to podmienky a tiež v tom, že súd nepoučil, resp.
neupozornil žalobcov na chybný postup ich právneho zástupcu, keď svojím oneskoreným postupom

zavinil uplynutie premlčacej doby, je potrebné uviesť, že uvedené odvolacie námietky neobstoja. Z
obsahu spisu vyplýva, že na pojednávania bol žalovaný 2/ volaný vždy riadne a včas. Dňa 27.05.015
bolo súdu z jeho strany doručené podanie, kde uviedol, že účasť na doterajších pojednávaniach hradil
konateľ zo svojich prostriedkov, čo ale ďalej nie je možné a ak súd trvá na osobnej účasti na pojednávaní
konateľa, žiada o zálohu na cestovné náklady a stratu času vo výške 50 eur v dostatočnom predstihu

pred termínom. Účasť strán na pojednávaniach je ich právom, preto pokiaľ sa žalovaný 2/ nezúčastnil
pojednávania a nežiadal o odročenie pojednávania (ktoré súd mohol akceptovať iba z dôležitých
dôvodov v zmysle ust. § 118 OSP) nemožno povedať žeby žalovanému 2/ bola odňatá možnosť konať
pred súdom. V zmysle CSP sú dôvody na odročenie pojednávanie ešte prísnejšie. Žiadosť o zloženie
zálohy na cestovné náklady žalovanému 2/ nemajú oporu v zákone a je iba na zvážení strán či sa

pojednávania zúčastnia resp. nie. Ani OSP platný a účinný v čase podania predmetného vyjadrenia
žalovaného 2/, ale ani CSP neumožňujú súdu, stranám ustanoviť zástupcu z radov advokátov a to ani
v prípade ak sú u nich splnené podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Žalovaný mal preto
možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.

47. Pokiaľ ide o poučovaciu povinnosť súdu, túto má súd iba v prípade poučenia o procesných právach
a povinnostiach, aj to nie v prípadoch ak je strana zastúpená advokátom (§ 5 ods. 1 a 2 OSP a § 160
ods. 3 písm. b) CSP). Otázka plynutia premlčacej doby je však hmotnoprávnou otázkou, preto v tomto
smere zo strany súdu nemôže byť poučovacia povinnosť.

48. Z dôvodu, že odvolacie dôvody žalovaných vo veci samej, kde súd žalobe vyhovel boli
neopodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal
odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie odvolací súd vo veci samej (vo výroku II.) a taktiež v súvisiacom výroku VIII. a IX. potvrdil (§
387 ods. 1 CSP).

49. Žalovaný 1/ sa odvolal i voči rozsudku súdu prvej inštancie, kde súd žalobu zamietol (výrok III.).
Podľa ust. § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V
danom prípade to sú žalobcovia 1/, 2/ a 3/ a žalovaný 3/, ktorí mohli podať odvolanie voči uvedenej časti
rozsudku. Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolanie žalovaného 1/ voči uvedenej časti výroku podľa

ust. § 386 písm. b) CSP odmietol. K odvolacej námietke o nesprávnej formulácii výroku III., kedy mal súd
vo výroku i označiť účastníka voči ktorému žalobu zamieta, je potrebné uviesť, že výrok rozhodnutia má
byť formulovaný tak, aby bol jasný, zrozumiteľný a vykonateľný. Pokiaľ žalobcovia sa svojím žalobným
nárokom (po späťvzatí žaloby o zaplatenie pozostalostnej renty a v ktorej časti súd výrokom I. i konaniezastavil) domáhali toho, aby súd zaviazal žalovaných 1/, 2/ a 3/ k náhrade nemajetkovej ujmy žalobcom,
každému po 10.000 eur a vo výroku II. zaviazal iba žalovaných 1/ a 2/ k tejto náhrade, je zrejmé, že
návrh zamietol voči žalovanému 3/. Preto výrok III. tak ako bol formulovaný je postačujúcim.

50. V danom prípade je dôvodné konštatovať aj vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného 3/ vyplývajúcu
z aplikácie § 15 ods. 1 ZoPZP. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, aby poisťovateľ za neho
poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 ZoPZP. Odvolací súd sa nestotožnil
s argumentáciou žalovaného 3/ v konaní, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je krytá a

nesúvisí s dojednaným povinným zmluvným poistením. Zásah do osobnostných práv žalobcov (do ich
práva na súkromný a rodinný život) stratou najbližšieho človeka, manžela a otca, v dôsledku čoho
utrpeli psychickú ujmu, bol spôsobený prevádzkou motorového vozidla, na ktoré sa vzťahovalo povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu u žalovaného 3/. Preto žalobcom prislúchalo právo, aby im
poisťovateľ (žalovaný 3/) nahradil (ako poškodeným subjektom) žalobou uplatňovaný nárok. Z dôvodu,
žežalobavočižalovanému3/bolazamietnutá,nepovažujeodvolacísúdsaďalejtoutootázkouzaoberať.

51. Žalovaný 1/ v odvolaní napadol i výrok o náhrade trov konania, hoci bližšie sa vyjadril k výroku
V., ktorý je podľa neho zmätočný, nepreskúmateľný a v rozpore s odôvodnením rozsudku. I keď je
pravdou, že znenie výroku je čiastočne zmätočné vo vzťahu k žalobcovi 2/, z výsledku konania a z
obsahu odôvodnenia je zrejmé, že zo strany súdu prvej inštancie došlo pri vyhlásení rozsudku k zrejmej

nesprávnosti.

52. Vo všeobecnosti nepriznať trovy konania je možné len výnimočne a v prípade, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa na strane strán, pričom má súd vychádzať z posúdenia všetkých okolností
v danej veci. Pri skúmaní, či dôvody hodné osobitného zreteľa existujú, súd prihliada k majetkovým,

sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán konania, je pritom potrebné zohľadniť nie len
pomery toho, kto by mal nahradiť trovy konania, ale je nutné zvážiť, ako by sa takéto rozhodnutie dotklo
predovšetkým majetkových pomeroch oprávnenej strany. Významným z hľadiska aplikácie § 257 CSP
sú rovnako okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, postoj strán v priebehu konania a ďalšie
skutočnosti.

53.Súdprvejinštanciepoužitieaplikácieust.§257CSPsíceodôvodnil,avšakibaformálnebezbližšieho
zistenia majetkových, sociálnych, osobných a ďalším pomerov všetkých strán konania a nesprávnym
procesným postupom znemožnil stranám, aby sa k uvedenému mohli vyjadriť, a uskutočniť im patriace
procesné práva. Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1), Listiny

základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6
ods. 1) zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 41
OSP, § 123 OSP, § 115 OSP a pod.). Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu
je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.

54. Odvolací súd poukazuje i na to, že súdny poplatok za návrh bol vyrubený súdom prvej inštancie
nesprávne. Podľa položky 7b b) zák. č. 71/1992 sa súdny poplatok za návrh na ochranu osobnosti
spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 66 eur a 3 % z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy.
Vzhľadom k uvedenému je zrejmé, že súd prvej inštancie mal vychádzal z 3% z výšky uplatnenej
nemajetkovej ujmy.

55. Ak by odvolací súd svoje rozhodnutie nepredvídateľne založil na iných právnych záveroch než
súd prvej inštancie, porušil by právo strán na spravodlivý proces a v skutočnosti by im odňal právo
namietať správnosť právneho názoru súdu na inštančne vyššom súde. Z uvedených dôvodov odvolací
súd v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov

konania vo výroku IV., V. a VI. a v časti povinnosti zaplatiť súdny poplatok zrušil, s tým, že v danom
prípade bude úlohou súdu prvej inštancie sa zaoberať tým, či sú splnené podmienky (v zmysle už vyššie
naznačeného) na to, aby súd v konaní úspešným žalobcom resp. žalovanému 3/ a i v časti zastavenia
konania žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal, pričom svoje rozhodnutie náležite zdôvodní.
Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zároveň rozhodne i o trovách odvolacieho konania v zmysle

ust. § 396 ods. 3 CSP a o povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

56. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie

prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).