Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 2. júl 2018

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 12C/147/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7710211830
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Kušnírová

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2018:7710211830.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rožňava, sudkyňou JUDr. Editou Kušnírovou, v právnej veci žalobkyne O. A., D.. XX.

XX. XXXX, N. Z., G. Č.. XX, práv. zast. JUDr. Juraj Kus, advokát, Michalovce, Námestie osloboditeľov
10, proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Župné námestie 13, v konaní o ochranu osobnosti, takto

r o z h o d o l :

1. Súd žalobu z a m i e t a.

2. Súd priznáva žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú bude povinná zaplatiť

žalobkyňa. O výške náhrady trov rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím.

3. Žalobkyňa je povinná zaplatiť trovy štátu vo výške 21,52 eur, v lehote do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala pôvodne náhrady nemajetkovej ujmy voči žalovanému
v l. rade vo výške 100.000,- Eur a voči žalovanému v 2. rade vo výške 33.193,91 eur, ktorá jej bola
spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom žalovaných v 1. a 2. rade.
Protiprávnym konaním došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Žalovaný v 1. rade Uznesením

zo dňa 31. 05. 2004, ČVS: PPZ-7/BOK-V-I-2004, obvinil žalobkyňu z trestného činu porušovania
predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou v zmysle úst. § 124 ods. 1, 3, 5 Trestného zákona,
tiež z trestného činu porušovania predpisov o štátnych, technických opatreniach na označenie tovaru
spáchaného formou spolupáchateľstva organizovanou skupinou podľa úst. § 148c ods. 1, ods. 3
písm. b.) Trestného zákona. Obvinenie rozšíril aj o trestný čin založenia, zosnovania a podporovania
zločineckejskupinyateroristickejskupinypodľaúst.§185aods.1Trestnéhozákona, uznesenímzodňa
07. 12. 2005. Žalobkyňa podala sťažnosti proti obvineniam, ktoré žalovaný v 1. rade zamietol. Žalovaná

bola obvinená spolu s ďalšími 9 osobami. Žalované skutky mala spáchať formou spolupáchateľstva
organizovanou skupinou. Žalovaný v 1. rade Uznesením zo dňa 08. 03. 2007 vylúčil na samostatné
konanie trestnú vec žalobkyne spoločne s V. C. a postúpil ju na vyšetrovanie vecne a miestne
príslušnému Okresnému riaditeľstvu PZ ÚJaKP Michalovce. Od počiatku bolo zrejmé, že vec nepatrí na
Úrad boja proti organizovanej kriminalite, kde vykonáva dozor Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky, z čoho je možné vyvodiť nesprávny úradný postup, čo malo za
následok neúmerné prieťahy konaní. Na neúnosné prieťahy v konaní poukázala žalobkyňa v sťažnosti

proti uzneseniu o vylúčení veci na samostatné konanie, ktorú podala dňa 23. 03. 2007. Úrad špeciálnej
prokuratúry uvedenú sťažnosť uznesením zo dňa 12. 04. 2007 zamietol. Žalobkyňa požiadala o
zastavenie stíhania listom dňa 04. 05. 2007, na žiadosť nedostala žiadnu odpoveď, vyšetrovateľ ukončil
vyšetrovanie dňa 20. 06. 2007. Prokurátor Okresnej prokuratúry Michalovce doručil dňa 04. 07. 2007obžalobu na Okresný súd Michalovce, v zmysle ktorej žalobkyňa mala spáchať prečin porušenia
predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru podľa ust. § 279 ods. 1, ods. 2 písm.
a.) Trestného zákona. Okresný súd Michalovce Rozsudkom č. k. 3T/96/2007 - 1093 zo dňa 11. 12. 2008

oslobodil žalobkyňu spod obžaloby. Proti rozsudku sa odvolal prokurátor, odvolanie ktoré Krajský súd
v Košiciach Uznesením č. k. 7To/31/2009 - 1107 zo dňa 15. 04. 2009 zamietol.
2. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa bola nespravodlivo trestne stíhaná od 31. 05. 2004 do 15. 04.
2009. Zodpovednosť žalovaných je daná, aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky publikované pod R 26/2000, R 70/1994, R 35/1991, v ktorých sa uvádza, že ten, proti ktorému

bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa ustanovení
predchádzajúcehozákona,ktorýriešilzodpovednosťštátuzaškodu(ust.§1až4Zákonač.58/1969Zb.)
právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. V zmysle uvedeného zákona,
náhradu nemajetkovej ujmy nemožno priznať, pretože tento zákon túto náhradu neupravuje. Zákon č.
514/2003 Z. z., ktorý upravuje náhradu nemajetkovej ujmy, nadobudol účinnosť až od 01. 07. 2004.
K zásahu do osobnostných práv žalobkyne došlo za účinnosti Zákona č. 58/1969 Zb. Z toho dôvodu

sa žalobkyňa domáhala náhrady za nemajetkovú ujmu, prostredníctvom žaloby na ochranu osobnosti,
podľa ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej
len „ESLP“) na tento prostriedok nápravy odkázal v iných obdobných veciach, napr. prípad N. a ďalší
vs. Slovensko zo dňa 30. 03. 2004 a U. vs. Slovensko zo dňa 05. 07. 2005. Nárok na nemajetkovú ujmu
podľa ustanovení OZ o ochrane osobnostných práv je možné priznať, ak existuje neoprávnený zásah

ako základný predpoklad pre poskytnutie tejto ochrany. O takýto zásah ide vtedy, ak sa orgán štátnej
správy dopustí nesprávneho úradného postupu. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj porušenie
orgánu štátnej správy urobiť úkon, či vydať rozhodnutie v stanovenej lehote, nečinnosť pri výkone
verejnej správy, zbytočné prieťahy v konaní, či iný protiprávny zásah orgánu štátnej správy do práv,
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb (č. k. 4Cdo/60/2003 - rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky). Ak došlo k zásahu do osobnostných práv v trestnom konaní v rámci
výkonu zákonom stanovených procesných oprávnení orgánov činných v trestnom konaní a uvedené
orgány nevybočili z medzí tohto konania, nejde o neoprávnený zásah. K neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv fyzickej osoby pôjde, keď sa orgány činné v trestnom konaní dopustia excesu. K
zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby dôjde neprimeranou dĺžkou trestného konania.

Ide o exces, ktorý sa kvalifikuje ako nesprávny úradný postup (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 11. 10.
2006, sp. zn. IV. ÚS 428/05). V rozhodnutí uvedený Ústavný súd odkázal na náhradu za nemajetkovú
ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv cestou ochrany osobnosti. Súčasne poukázal na
prieťahy v konaní, ktorými sa porušujú osobnostné práva fyzickej osoby a za taký protiprávny postup
orgánov činných v trestnom konaní prislúcha náhrada za nemajetkovú ujmu.

3. Žalobkyňa sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy aj podľa čl. 5 odsek 5 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Dohovor v označenom článku umožňuje aj
odškodnenie nemateriálnej ujmy a jeho aplikácia, pokiaľ ide o obsah pojmu škoda, má prednosť pred
vnútroštátnou úpravou. V zmysle čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, má každý právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť a každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku,

má nárok na odškodnenie. Podľa judikatúry ESĽP sa pod škodou v zmysle uvedeného článku rozumie
škoda materiálna i nemateriálna. Predpokladom zodpovednosti je skutočnosť, okrem iného aj to, že
voči tomu, na kom bola väzba vykonaná, bolo trestné stíhanie zastavené, alebo bol oslobodený spod
obžaloby. Nárok na odškodnenie sa priznáva, aj keď rozhodnutie o väzbe alebo zadržaní bolo zákonné.
Čl. 5 ods. 5 Dohovoru zaručuje odškodnenie za pozbavenie osobnej slobody v prípadoch obdobných

prípadom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným
rozhodnutím. Žalobkyňa bola v rámci trestného stíhania zadržaná v čase od 03. 06. 2004 o 09.05 hod.,
do 05. 06. 2004 do 16. 05 hod. Dňa 04. 06. 2004 podal prokurátor podnet na podanie návrhu na vzatie do
väzby žalobkyne a ďalších spoluobvinených. V deň keď bola žalobkyňa zadržaná, bola nútená poskytnúť
súčinnosť policajným orgánom pri vykonaní domovej prehliadky, o čom svedčí Zápisnica o vykonaní

domovej prehliadky. Okresný súd Košice I. nevyhovel návrhu krajského prokurátora a dňom 05. 06.
2004 žalobkyňu prepustil na slobodu. Žalobkyňa bola zadržaná dva dni a dve noci v cele predbežného
zadržania, bola u nej vykonaná osobná prehliadka, pri ktorej sa nenašli žiadne veci pochádzajúce z
trestnej činnosti.
4. Žalovaný v 1. rade zasiahol do osobnostných práv žalobkyne jej zadržaním a umiestnením do

cely policajného orgánu, vykonaním domovej a osobnej prehliadky. Domová prehliadka bola vykonaná
v rodinnom dome a na pozemku žalobkyne v mieste jej trvalého pobytu, v Z.. Vykonanie domovej
prehliadky sa hneď rozšírilo po Z.. Občania Z. začali na žalobkyňu pozerať ako na osobu páchajúcu
trestnú činnosť a prerušili s ňou kontakty, aby tiež neboli vyšetrovaní políciou.5. Žalovaný v 1. rade sa dopustil aj protiprávneho konania tým, že v prípravnom konaní došlo k
neúmerným prieťahom v konaní, keď žalobkyňa bola obvinená uznesením zo dňa 31. 05. 2004 a
vyšetrovanie bolo ukončené dňom 20. 06. 2007.

6. Súd rozsudkom sp. zn. 12C/147/2011 - 459 zo dňa 10.10.2013 rozhodol tak, že uložil povinnosť
pôvodným žalovaným v 1. rade Ministerstvo vnútra SR a v 2. rade Ministerstvo spravodlivosti SR
zaplatiť žalobkyni sumu po 5.000,- Eur. Vo zvyšujúcej časti žalobu zamietol a uložil povinnosť žalovaným
nahradiť žalobkyni trovy konania. Proti rozsudku podali odvolanie žalobkyňa ako aj pôvodne žalovaní.

Žalobkyňa proti zamietajúcej časti výroku, keďže jej bola priznaná nižšia suma ako si uplatňovala.
Žalovaný v 2. rade podal odvolanie proti výrokovej časti, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť
žalobkyni náhradu škody vo výške 5.000,- Eur s tým, kde namietal nesprávnosť právneho posúdenia
rozhodnutia a tiež pasívnu legitimáciu žalovaného v 2. rade ako subjektu ktorý neoprávnene zasiahol
do osobnostných práv žalobkyne. Pôvodný žalovaný v 1. rade podal odvolanie proti výroku ktorým bol
zaviazaný plniť žalobkyni s poukazom na to, že všeobecný súd nemôže preskúmavať postup orgánov

činných v trestnom konaní v súvislosti s konštatovaním správnosti alebo neoprávnenosti odposluchov.
Namietal svoju pasívnu legitimáciu, pretože navrhovateľka žiadala náhradu nemajetkovej ujmy len z
dôvodu oslobodenia s pod obžaloby. V takom prípade zodpovednostným subjektom za škodu v zmysle
zákona č. 58/1969 Zb. ako aj zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedným orgánom za škodu je štát, teda
Slovenská republika

7. Súd druhej inštancie zrušil rozsudok súdu prvej inštancie uznesením sp. zn. 1Co/99/2014 - 540 zo
dňa 26.08.2015. V zmysle vysloveného právneho názoru, ktorým je súd viazaný, súd prvej inštancie
nesprávne postupoval pri posudzovaní pasívnej legitimácie. Pasívne legitimovaným subjektom v konaní
o náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci je v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., štát. Pri
uplatňovaní takéhoto nároku koná za štát príslušný ústredný orgán. Z hľadiska uplatňovania nároku na

náhradu nemajetkovej ujmy prostredníctvom žaloby nemajetkovej osobnosti odvolací súd zdôraznil, že
takýto nárok je založený na súkromnoprávnej báze, tzn., že sa ho možno domáhať len pri zásahu, ktorý
boluskutočnenývsúkromnoprávnejrovine.Ztohovyplýva,žeajštátmôžebyťsubjektomzodpovednosti
za zásah do osobnosti, avšak len za predpokladu, že konal ako subjekt súkromného práva, tzn. ako
právnická osoba. Pri výkone verejnej moci konajú orgány štátu ako nariadené subjekty a to najmä v

oblasti verejného práva kam je možné zaradiť aj odvetvie trestného práva. Je teda zrejmé, že osoba sa
musí úkonom štátu podriadiť. Nejde o stret občianskeho a súkromného práva a z toho dôvodu nie je
možná aplikácia ust. § 11 a nasl. OZ. Nedošlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobkyne.
8. Z hľadiska uplatnenej námietky premlčania nároku, pokiaľ súd vychádzal z názoru, že žalobkyňa
získala objektívnu informáciu o nesprávnom úradnom postupe až po nadobudnutí právoplatnosti

rozsudku, ktorým bola oslobodená s pod obžaloby (15.04.2009), bol postup súdu nesprávny. Právo na
náhradu nemajetkovej ujmy je právo majetkové a teda sa premlčuje v trojročnej premlčacej dobe. Do
zásahu do osobnostných práv žalobkyne malo dôjsť podľa jej vyjadrenia vykonaním osobnej a domovej
prehliadky a nezákonných odposluchov. Úlohou súdu prvej inštancie bude zamerať dokazovanie, po
oboznámení sa s vyšetrovacím spisom na to, kedy sa dozvedela o tom, že je nezákonne odpočúvaná a

od uvedeného momentu posúdiť plynutie premlčacej doby a dôvodnosť vznesenej námietky premlčania.

9. Žalobkyňa po oboznámení sa s rozhodnutím súdu druhej inštancie akceptujúc viazanosť súdu s
právnym názorom odvolacieho súdu, navrhla pristúpenie Slovenskej republiky, zast. Ministerstvom
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, do konania ako strany sporu na strane žalovaného,

Súčasne zobrala žalobu späť voči pôvodne žalovaným v 1. a 2. rade s poukazom na vyslovený názor
súdu druhej inštancie v otázke pasívnej legitimácie. Späťvzatie žaloby voči pôvodným žalovaným bolo
súdu doručené dňa 04.05.2016. K otázke nadobudnutia vedomosti o zásahu do práv žalobkyne uviedla,
že sa mohla najskôr dozvedieť odposluchoch až na prvom hlavnom pojednávaní v trestnej veci na
Okresnom súde Michalovce dňa 11.12.2008. Poukázala tiež na obžalobu zo dňa 04.07.2007 kde

na strane 3 obžaloby prokurátor navrhol vykonať dôkazy, okrem iného aj oboznámiť sa s prepismi
telefónnych odposluchov.

10. Uznesením sp. zn. 12C/147/2011-558 zo dňa 30.06.2016 súd zastavil konanie voči pôvodne
žalovaným v 1. a 2. rade a pripustil, aby do konania na strane žalovaného vstúpila Slovenská republika,

zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR. Náhradu trov konania žalovanej nepriznal. Proti výroku o
nepriznaní náhrady trov konania podali odvolanie pôvodne žalovaní v 1. a 2. rade a súčasne pripojili
vyúčtovanie trov. Súd druhej inštancie uznesením 1Co/533/2016 zo dňa 15.11.2017 zrušil uznesenie vo
výroku o trovách s poukazom na to, že bolo povinnosťou súdu vyzvať žalovaných na vyčíslenie trov dotroch pracovných dní, keďže sa tak nestalo žalovaný v 1. a 2. rade si uplatnili náhradu trov v písomných
vyjadreniach. Uznesením 12C/147/2011-611 zo dňa 15.03.2018 priznal pôvodným žalovaným v 1. a 2.
rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, ktorú bude povinná zaplatiť žalobkyňa.

11. Žalobkyňa trvala na podanej žalobe a poukázala na písomné vyjadrenie zo dňa 21.05.2018,
predložené na pojednávaní dňa 30.05.2018. Trvala na tom, k zásahu do osobnostných práv žalobkyne
došlo za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., tento zákon neumožnil uplatňovanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. S vysloveným právnym názorom súdu druhej inštancie v uznesení zo dňa 26.08.2015

nesúhlasila, napriek tomu navrhla pristúpenie Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti SR do konania. Opakovane poukazovala na rozsudok Okresného súdu Trebišov sp. zn.
11C/88/2008 zo dňa 27.01.2009, kde v obdobnej veci, v konaní na ochranu osobnosti súd vyhovel
žalobcovi a priznal mu náhradu nemajetkovej ujmy práve z obdobných dôvodov ako v tejto veci.
Rozsudok Okresného súdu Trebišov bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
11Co/113/2009 zo dňa 27.05.2009. To, že takýto zásah je potrebné posudzovať ako neoprávnený zásah

do osobnosti fyzickej osoby, je zrejmé už aj s poukazom na neprimeranú dĺžku trestného konania. Práve
prostredníctvom náhrady za nemajetkovú ujmu je možné uplatňovať nárok v zmysle § 11 - 13 OZ, ako
určitú formu reparácie osobnostných práv. Napokon aj z čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane osobnostných
práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“) je zrejmé, že dohovor umožňuje odškodnenie aj nemateriálnej ujmy
a jeho aplikácia má prednosť pred vnútroštátnou úpravou.

12. Žalobkyňa nesúhlasila so vznesenou námietkou premlčania, trvala na tom, že deň 15.04.2009
je potrebné považovať za deň keď sa dozvedela o škode (rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby).
Žalobkyňa podala žalobu pred uplynutím trojročnej premlčacej doby dňa 14.09.2010. V súvislosti so
vznesenou námietkou premlčania je potrebné kvalifikovať námietku, ako námietku v rozpore s dobrými
mravmi, kde v Bulletine slovenskej advokácie č. 4/2013 boli publikované úvahy nad otázkou námietky

premlčania v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru ústavného súdu ČR II US 309/1995 všeobecné
súdy sa majú zaoberať otázkou súladu prípadného premlčania s dobrými mravmi a to aj s poukazom
na čl. 36 ods. 1 listiny základných práv a slobôd (čl. 46 Ústavy SR). V zmysle ustanovených ustanovení
zákon ukladá, aby súdy poskytli ochranu právam v zmysle čl. 95 ods. 1 Ústavy ČR (čl. 144 Ústavy
SR). Rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi je potrebné posudzovať individuálne s prihliadnutím ku

konkrétnym okolnostiam konania účastníka.
13. Žalobkyňa špecifikovala svoj nárok dňa 30.05. 2018. Uplatnila si náhradu nemajetkovej ujmy
za zásah do osobnostných práv v súvislosti s uznesením o obvinení zo dňa 31.05.2004 a zo dňa
07.12.2005, v dôsledku ktorých bola trestne stíhaná od 31.05.2004 do 15.04.2009 vo výške 63.193,61
Eur. Za prieťahy v trestnom konaní a neprimeranú dĺžku trestného konania sumu 20.000,- Eur. Za

zadržanie v žalobkyne v cele predbežného zadržania v čase od 03.06.2004 do 05.06.2004 sumu
10.000,- Eur. Za vykonanie domovej prehliadky dňa 03.06.2004 sumu 10.000,- Eur. Za vykonanie
osobnej prehliadky v uvedený deň sumu 10.000,- Eur. Za nezákonné odpočúvanie mobilného telefónu
od 05.11.2003 do 24.05.2004.
14. K námietke nedostatku pasívnej legitimácie žalobkyňa vyjadrila názor, že zákon č. 58/1969 Zb.

nepoznal termín náhrady škody, a jednotlivé ministerstvá žalovala z dôvodu, že pokiaľ došlo k zásahu
do osobnostných práv žalobkyne takýto postup bol možný, čo napokon vyplynulo aj z právoplatného
rozsudku už vyššie označeného Okresného súdu Trebišov. Zdôraznila, že v prípade premlčania je
potrebné brať do úvahy, že sú iné lehoty premlčania, čo sa týka ich začiatku a plynutia v konaní na
ochranu osobnosti a iné za nezákonné rozhodnutie a za nesprávny úradný postup v zmysle zákona č.

58/1969 Zb.

15. Žalovaný nesúhlasil s podanou žalobou, čo vyjadril písomným podaním zo dňa 20.04.2018 a na
pojednávaní dňa 30.05.2018. Poukázal na existenciu judikatúry ESĽP s tým, že uplatňovaný nárok
v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., z hľadiska uplatnenia nemajetkovej ujmy nebol možný a zjavne z

toho dôvodu si žalobkyňa uplatňovala nárok z titulu ochrany osobnosti. Aj pokiaľ by bola možná v
zmysle judikatúry určitá modifikácia nárokov v prípade obmedzenia slobody stanovisko žalobkyne nie
je možné akceptovať. Postup žalobkyne sa javil žalovanému určitým spôsobom protichodný, pretože
si uplatňovala náhradu nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti a tiež náhradu škody v zmysle
zákona č. 58/1969 Zb.

16. Z hľadiska možnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný poukázal na to, že žalobou
podľa zákona č. 58/1969 Zb. nie je možné uplatňovať si náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Je možné ju priznať len v osobitných prípadoch zodpovednosti za škodu vymedzených v zákone,
avšak zodpovednosť za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, medzi tietoprípady nepatrí. Je nepochybné, že Ústava SR, čl. 46 ods. 3 priznáva právo domáhať sa náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy,
alebo nesprávnym úradným postupom. V tej súvislosti je potrebné vnímať ust. čl. 46 Ústavy len v

medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Rozhodovacia prax súdov náhradu škody podľa
zákona 58/1969 Zb. s poukazom na čl. 154 Ústavy dospela k záveru, že v prípadoch v ktorých sú
splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe/treste je možné
aplikovať čl. 5 ods. 5 Dohovoru a priznať im majetkovú ujmu. Tento výklad je možné však uplatniť len
vo vzťahu k pozbaveniu osobnej slobody poškodeného , čo v prípade žalobkyne predstavuje len jej

zadržanie v období od 03. 06. 2004 do 05.06.2004. Nie je možné dovolávať sa náhrady nemajetkovej
ujmy za použitia čl. 5 ods. 5 Dohovoru v súvislosti so vznesením obvinenia, následným vedením
trestného stíhania. Do úvahy neprichádza prípadná aplikácia čl. 5 Dohovoru na skutkové okolnosti
uvádzané žalobkyňou s vylúčením aplikácie vnútroštátnej úpravy zákona č. 58/1969 Zb. Čl. 5 ods.
1 - 4 Dohovoru ustanovuje podmienky za ktorých je prípustné obmedzenie osobnej slobody fyzickej
osoby a pri porušení ktorých vzniká nárok na odškodnenie podľa uvedeného článku. Skutkové okolnosti

uvádzané žalobkyňou (vznesenie obvinenia, zadržania žalobkyne, domová prehliadka, jej odposluchy
a tiež prieťahy v konaní) nepredstavujú porušenie v žiadnej tam uvedených podmienok.
17. Pre prípad, že by súd dospel k záveru, že žalobkyňa má právo na náhradu nemajetkovej
ujmy žalovaný opakovane vzniesol námietku premlčania vo vzťahu ku všetkým uplatneným nárokom
žalobkyňou. Poukázal na znenie ustanovenia § 22 ods. 1 a § 23 zákona č. 58/1969 Zb. Z

vykonaného dokazovania vyplynulo, že trestné stíhanie skončilo definitívnym oslobodením spod
obžaloby právoplatne dňa 16.04.2009, najneskôr tento deň je možné považovať za deň kedy sa
žalobkyňa dozvedela o škode. Premlčacia doba uplynula dňa 15.04.2012. Pre nároky vyplývajúce
z obmedzenia osobnej slobody (zo zadržania žalobkyne) plynula lehota v zmysle ustanovenia § 22
ods. 1 citovaného zákona. Prvý úkon voči pasívne legitimovanému subjektu - Slovenskej republike

žalobkyňa vykonala až podaním zo dňa 30.12.2015 doručeným súdu dňa 04.01.2016, ktorým navrhla
pripustenie vstupu Slovenskej republiky do konania. Až uvedený akt je možné považovať za riadne
uplatnenie nároku žalobkyňou voči pasívne legitimovanému subjektu. Uvedená námietka premlčania
platí aj v prípade, že by súd aplikoval ustanovenia OZ o ochrane osobnosti (čo podľa odvolacieho súdu
neprichádza do úvahy). Aj v takom prípade by platila trojročná premlčacia doba podľa ust. § 101 OZ.

Vzhľadom na podanie zo dňa 04.01.2016, nie je účelné zisťovať kedy sa žalobkyňa dozvedela o tom, že
bola nezákonne odpočúvaná. Keďže je nepochybné, že tento moment nastal bezpečne pred 04.01.2013
teda skôr ako tri roky pred uplatnením práva plynúceho z tejto skutočnosti. Aj v prípade aplikácie
čl. 5 Dohovoru pre posúdenie vzniku práva žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej jej
zadržaním vyplýva základ nároku z ust. zákona č. 58/1969 Zb. a to vrátane ustanovení o podmienkach

premlčania nároku. Je bezpredmetné či si poškodený uplatní odškodnenie ako náhradu skutočnej
škody, ušlého zisku alebo náhradu nemajetkovej ujmy. Zákon neviaže aplikáciu ust. § 23 na formu
uplatnenej škody,alenatitulnároku,ktorýmje vtomtoprípade obmedzenieosobnejslobodyvdôsledku
rozhodnutia. V zmysle uvedeného ustanovenia sa premlčuje nárok na náhradu škody v lehote jedného
rokaodprávoplatnosti oslobodzujúcehorozhodnutia.Kžalobkyňoutvrdenejnezákonnostivsúvislostiso

vznesenímobvinenia,jejzadržania,výkonudomovejprehliadkyaodposluchov,žalovanýtrvalnatom,že
v konaní nebola preukázaná nezákonnosť žalobkyňou namietaných rozhodnutí, resp. orgánov činných
v trestnom konaní. Žalobkyňa nie je aktívne vecne legitimovaná pri uplatňovaní nárokov z rozhodnutí
krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.05.2004, sp. zn. Ntt-D/931/2004, Ntt - D/933/2004, pretože tieto
rozhodnutia nesmerovali priamo proti žalobkyni. Žalovaný nesúhlasil s tým, že vznesená námietka

premlčania by bola v rozpore s dobrými mravmi. Muselo by sa jednať o objektívne skutočnosti, alebo
okolnosti, ktoré by znemožňovali podať žalobkyni včas žalobu. Takéto skutočnosti neboli prednesené,
anitvrdenépočaskonania. Až poopakovanomvznesenínámietkypremlčaniažalovaným,tvrdilarozpor
s dobrými mravmi pre prípad akceptovania námietky premlčania súdom.

18. Rozsudkom Okresného súdu Michalovce, sp. zn. 3T/96/2007 - 1093 zo dňa 11. 12. 2008
boli žalobkyňa a V. C. oslobodené spod skutkov obžaloby. Z odôvodnenia uvedeného rozsudku okrem
iného vyplynulo, že súd v rámci vykonaných dôkazov konštatoval absenciu akéhokoľvek priameho alebo
nepriameho dôkazu, ktorý by usvedčoval zo spáchania žalovaného prečinu.

19. SúčasťoulistinnýchdôkazovbolzáznamopredvedeníosobyPrezídiapolicajnéhozboru,úradboja
proti organizovanej kriminalite, odbor Východ, Košice ČVS: PPZ-7/BOK-V-I - 2004 zo dňa 03. 06. 2004
a tiež zápisnica o zadržaní obvineného z totožného dňa, v zmysle ktorých bola predvedená žalobkyňa
na Odbor boja proti organizovanej kriminalite. O zadržaní bola spísaná zápisnica. Uznesením zo dňa05. 06. 2004 bola žalobkyňa prepustená dňa 05. 06. 2004 na slobodu o 16.05 hod. To, že bola vykonaná
domová a osobná prehliadka, vyplynulo zo zápisnice o domovej a osobnej prehliadke zo dňa 03. 06.
2004 o 07.20 hod. Domová prehliadka bola vykonaná na základe príkazu Okresného súdu Košice I. zo

dňa 02. 06. 2004, v mieste trvalého bydliska žalobkyne.

20. S poukazom na vznesenú námietku premlčania súd prednostne posudzoval, či je nárok žalobkyne
premlčaný/nepremlčaný, pri aplikácii príslušných ustanovení Zákona č. 58/1969 Zb. za subsidiárneho
použitia Občianskeho zákonníka. Predmetom posudzovania bolo plynutie premlčacej doby už len z

nároku na náhradu škody podľa vyššie označeného zákona, pretože existencia neoprávneného zásahu
do osobnostných práv žalobkyne bola vylúčená , čo vyplynulo z zrušujúceho uznesenia súdu druhej
inštancie a tiež z Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 5Cdo 108/2009 zo dňa
19. 05. 2010, v zmysle ktorého „... Ak bolo voči fyzickej osobe v súlade s podmienkami stanovenými
zákonom vznesené obvinenie z trestného činu a následne proti nej podaná obžaloba a ak i ďalšie
úkony orgánov činných v trestnom konaní sú vykonávané v medziach zákona, podanie obžaloby ani

ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní voči obvinenej fyzickej osobe, nepredstavuje zásah
do osobnostných práv chránených § 11 Občianskeho zákonníka, a to ani v prípade, že neskôr príde
k jej oslobodeniu spod obžaloby súdom...“ .Ak teda došlo k zásahu do osobnostných práv v trestnom
konaní v rámci výkonu zákonom stanovených procesných oprávnení orgánov činných v trestnom konaní
a uvedené orgány nevybočili z medzí tohto konania, nejde o neoprávnený zásah. Aj za predpokladu, že

by bolo akceptovateľné právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 ods. 2 OZ, je potrebné
zdôrazniť, že aj náhrada nemajetkovej ujmy je majetkovým právom, ktoré sa premlčuje.

21. Premlčanie znamená uplynutie času, v dôsledku ktorého je možné vymáhateľnosť odvrátiť
námietkou. Takéto právo nezaniká, len sa oslabuje a až v prípade uplatnenia námietky premlčania,

spôsobuje zánik jeho vymáhateľnosti.

22. Podľa ust. § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., účinného v čase vykonania domovej prehliadky
a zadržania, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov
spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy

plnia.

23. Podľa ust. § 20 uvedeného zákona, pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy
upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

24. Podľa ust. § 22 ods. 1 uvedeného zákona, právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu
škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho
rozhodnutia.

25. Podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), právo sa premlčí, ak sa nevykonalo
v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku
dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

26.Podľaust.§101OZ,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčaciadobajetrojročná

a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

27.Rozhodujúcouotázkou,odktorejjezávislé posúdenievecije,právny záveropremlčaní/nepremlčaní
uplatneného práva a v tej súvislosti otázka plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Riadiac
sa názorom súdu druhej inštancie, ktorým je súd viazaný je možné konštatovať, že počiatok plynutia

trojročnej všeobecnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih,
kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva
fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť po dni kedy došlo k zásahu. V prípade zadržania,
vykonania osobnej a domovej prehliadky sa tak stalo v dňoch 03. 06. 2004 až 05. 06. 2004, premlčacia
doba uplynula 06. 06. 2007. Tento nárok bol teda premlčaný. V časti nezákonných odposluchov

bolo uložené súdu prvej inštancie uložené zistiť, kedy sa žalobkyňa dozvedela o skutočnosti, že
bola nezákonne odpočúvaná. Oboznámením sa s pripojeným trestným spisom Okresného súdu
Michalovce č.k. 3T/96/2007 bolo zistené, že žalobkyňa a jej obhajca JUDr. Juraj Kus boli vyzvaní
na preštudovanie spisu, v ktorom už boli založené záznamy o odposluchoch, aj s prepisom obsahuodposluchov. Preštudovanie bolo určené na deň 12.01.2016, na deň 30. 08. 2006. Na preštudovanie
vyšetrovacieho spisu sa nedostavili. Obžaloba bola doručená Okresnému súdu Michalovce dňa 04.07.
2007, oznámenie o podaní obžaloby bolo doručené žalobkyni dňa 05.02. 2008. Z obsahu obžaloby

bolo zrejmé, že boli vykonané odposluchy (strana 3 obžaloby, č.l. spisu 1059), kedy sa už z obsahu
obžaloby musela žalobkyňa dozvedela o odposluchoch hovorov. Od 06.02.2008 plynula premlčacia
doba a uplynula dňa 06.02.2011.

28. Žalobkyňa označila Slovenskú republiku ako pasívne legitimovaného subjektu až dňom 04.05.2016.

Pôvodní žalovaní neboli pasívne legitimovaní v zmysle Zákona č. 58/1969 Zb. Z toho je možné vyvodiť,
že žalobkyňa až dňom 04. 05. 2016 uplatnila svoj nárok voči subjektu , ktorý bol pasívne legitimovaný.
Aj v prípade náhrady škody, kde lehotu na uplatnenie nároku odvíjala odo dňa právoplatnosti
oslobodzujúceho rozsudku, je nutné konštatovať, že rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 15.
04. 2009, premlčacia doba uplynula dňom 15. 04. 2012. Žalobkyňa podala žalobu proti pasívne
legitimovanému subjektu až dňom 04. 05. 2016. Pri aplikácii trojročnej premlčacej doby, všetky nároky,

ktoré neboli uplatnené najneskôr do 04.05.2013, sú premlčané. Súd konštatuje, že všetky nároky
uplatnené žalobkyňou boli uplatnené po uplynutí premlčacej doby, sú premlčané.

29. Žalobkyňa pre prípade akceptovania námietky premlčania, navrhla neprihliadnuť na námietku
premlčania pre rozpor s dobrými mravmi.

30. Podľa ust. § 3 ods. 1 OZ § 3, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi.

31. Prípadný rozpor výkonu práva s dobrými mravmi je potrebné skúmať objektívne, pričom sa vychádza
z okolností konkrétneho prípadu a prihliada sa na to, za akých okolností bola námietka premlčania
vznesená. Výkon práva namietať premlčanie môže byť považovaný za výkon v rozpore s dobrými
mravmi, len ak jeho cieľom bolo poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, pretože v takom prípade by
mohlo ísť o výraz zneužitia subjektívneho práva práve voči druhému účastníkovi. Uplatnenie námietky

premlčania v rozopre s dobrými mravmi si vyžadujú výnimočné okolnosti, a to už aj s poukazom na to, že
práve inštitút premlčania prispieva k právnej istote, je zákonným inštitútom použiteľným k akémukoľvek
právu, ktoré sa premlčuje. V konkrétnom prípade je nutné uviesť, že nebola v konaní preukázaná
žiadna výnimočná skutočnosť, ani šikanózne uplatňovanie práva, ktoré by odôvodnilo neprihliadnutie
na vznesenú námietku premlčania. Je nepochybné, že počas celého trestného konania, bola žalobkyňa

zastúpená totožným právnym zástupcom, ako v tomto civilnom konaní. Bolo v možnostiach právneho
zástupcu zvážiť uplatnenie jednotlivých nárokov, zvlášť keď sa jednalo o nároky z majetkového práva,
a to aj v priebehu trestného konania, za použitia príslušných procesných inštitútov /napr. prerušenie
konania do právoplatného skončenia trestného konania/. Pokiaľ sa právny zástupca spravoval určitými
právnymi názormi, ktoré ho viedli k inému posúdeniu právnej situácie, podľa názoru súdu nemôže

to byť dôvodov na konštatovanie, že žalovaný zneužil svoje právo na úkor žalobkyne, pokiaľ vzniesol
dôvodne námietku premlčania. Žalovaný nijakým spôsobom nezavinil, že bola žaloba podaná proti
nesprávne pasívne legitimovanému subjektu až v čase po uplynutí premlčacej doby. Z týchto dôvodov
súd konštatuje, že uplatnenie vznesenej námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi.

32. Súd žalobu zamietol z vyššie uvedených dôvodov.

33. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci.

34. Žalovaný bol v konaní úspešný v rozsahu 100 %, z toho dôvodu mu súd priznal náhradu trov konania
v tomto rozsahu, ktorú bude povinná zaplatiť žalobkyňa žalovanému, po rozhodnutí o výške náhrady
trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, v zmysle ust. § 262

ods. 2 CSP.

35. V zmysle ust. § 258 ods. 1 CSP, svedkovi môže súd ako svedočné priznať náhradu účelne
vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov spojených s jeho výsluchom.36. Podľa ust. § 259 CSP, ak pri dokazovaní vznikne povinnosť, ktorá je spojená s výdavkami inej osoby,
má táto osoba tie isté práva a povinnosti pri ich uplatnení ako svedok.

37. V konaní bol vypočutý na návrh žalobkyne svedok, O. H., ktorému na základe jeho žiadosti súd
priznal svedočné vo výške 21,52 eur vyhláseným uznesením na pojednávaní dňa 16.09.2013. Uvedené
svedočné bolo zaplatené preddavkovo z finančných prostriedkov štátu, o čom svedčí výdavkový
pokladničný doklad č. 288/9 zo dňa 16.09.2013. Konečný úspech v konaní mal žalovaný, z toho dôvodu

súd uložil povinnosť nahradiť trovy štátu žalobkyni, ako neúspešnej strane sporu, a to v zmysle úst. §
259 CSP s použitím čl.4 ods. 1 CSP.

Poučenie:

Proti uvedenému rozsudku je prípustné odvolanie v zmysle ust. §§ 355 a 356 CSP.
Odvolanie je možné podať v lehote do 15 dní od doručenia rozhodnutia na Krajský súd v Košiciach,
prostredníctvom Okresného súdu Rožňava.

Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj

tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má
vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).