Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. október 2013

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 12C/147/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7710211830
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Kušnírová

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2013:7710211830.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rožňava, sudkyňou JUDr. Editou Kušnírovou, v právnej veci žalobkyne O. A., D.. XX. XX.

XXXX, N. Z., G. Č.. XX, práv. zast. JUDr. Juraj Kus, advokát, Michalovce, Námestie osloboditeľov 10,
proti žalovaným, v 1. rade Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, v 2. rade
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, v konaní o ochranu
osobnosti, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 5.000,- Eur, v lehote do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný v 2. rade je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 5.000,- Eur, v lehote do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšujúcej časti súd žalobu zamieta.

Žalovaný v 1. rade je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 1.353,26 Eur a žalovaný v 2.
rade je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 1.353,26 Eur, na účet právneho zástupcu

žalobkyne, v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala náhrady nemajetkovej ujmy voči žalovanému v l. rade vo
výške 100.000,- Eur a voči žalovanému v 2. rade vo výške 33.193,91 Eur, ktorá jej bola spôsobená
nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom žalovaných v 1. a 2. rade. Protiprávnym
konaním došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Žalovaný v 1. rade Uznesením zo dňa
31. 05. 2004, ČVS: PPZ-7/BOK-V-I-2004, obvinil žalobkyňu z trestného činu porušovania predpisov o
obehu tovaru v styku s cudzinou v zmysle ust. § 124 ods. 1, 3, 5 Trestného zákona, tiež z trestného
činu porušovania predpisov o štátnych , technických opatreniach na označenie tovaru spáchaného

formou spolupáchateľstva organizovanou skupinou podľa ust. § 148c ods. 1, ods. 3 písm. b.) Trestného
zákona. Obvinenie rozšíril aj o trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a
teroristickej skupiny podľa ust. § 185a ods. 1 Trestného zákona, a to Uznesením zo dňa 07. 12. 2005.
Žalobkyňa podala sťažnosti proti obvineniam, ktoré žalovaný v 1. rade zamietol. Žalovaná bola obvinená
spolu s ďalšími 9 osobami. Žalované skutky mala spáchať formou spolupáchateľstva organizovanou
skupinou. Žalovaný v 1. rade Uznesením zo dňa 08. 03. 2007 vylúčil na samostatné konanie trestnú
vec žalobkyne spoločne s V. C. a postúpil ju na vyšetrovanie vecne a miestne príslušnému Okresnému

riaditeľstvu PZ ÚJaKP Michalovce. Od počiatku bolo zrejmé, že vec nepatrí na Úrad boja proti
organizovanej kriminalite, kde vykonáva dozor Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky, z čoho je možné vyvodiť nesprávny úradný postup, čo malo za následok neúmerné
prieťahy konaní. Na neúnosné prieťahy v konaní poukázala žalobkyňa v sťažnosti proti uzneseniuo vylúčení veci na samostatné konanie, ktorú podala dňa 23. 03. 2007. Úrad špeciálnej prokuratúry
uvedenú sťažnosť uznesením zo dňa 12. 04. 2007 zamietol. Žalobkyňa požiadala o zastavenie stíhania
listom dňa 04. 05. 2007, na žiadosť nedostala žiadnu odpoveď a vyšetrovateľ ukončil vyšetrovanie

dňa 20. 06. 2007. Prokurátor Okresnej prokuratúry Michalovce doručil dňa 04. 07. 2007 obžalobu na
Okresný súd Michalovce, v zmysle ktorej žalobkyňa mala spáchať prečin porušenia predpisov o štátnych
technických opatreniach na označenie tovaru podľa ust. § 279 ods. 1, ods. 2 písm. a.) Trestného
zákona. Okresný súd Michalovce Rozsudkom č. k. 3T/96/2007 - 1093 zo dňa 11. 12. 2008 oslobodil
žalobkyňu spod obžaloby. Proti rozsudku sa odvolal prokurátor, odvolanie ktorého Krajský súd v

Košiciach Uznesením č. k. 7To/31/2009 - 1107 zo dňa 15. 04. 2009 zamietol.
Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa bola nespravodlivo trestne stíhaná od 31. 05. 2004 do 15. 04.
2009. Zodpovednosť žalovaných je daná, aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky publikované pod R 26/2000, R 70/1994, R 35/1991, v ktorých sa uvádza, že ten, proti ktorému
bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa ustanovení
predchádzajúcehozákona,ktorýriešilzodpovednosťštátuzaškodu(ust.§1až4Zákonač.58/1969Zb.)

právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. V zmysle uvedeného zákona,
náhradu nemajetkovej ujmy nemožno priznať, pretože tento zákon túto náhradu neupravuje. Zákon č.
514/2003 Z. z., ktorý upravuje náhradu nemajetkovej ujmy, nadobudol účinnosť až od 01. 07. 2004.
K zásahu do osobnostných práv žalobkyne došlo za účinnosti Zákona č. 58/1969 Zb. Z toho dôvodu
sa žalobkyňa domáhala náhrady za nemajetkovú ujmu, prostredníctvom žaloby na ochranu osobnosti,

podľaust.§11anasl.Občianskehozákonníka(ďalejlen„OZ“). Európskysúdpreľudsképráva(ďalejlen
„ESLP“) na tento prostriedok nápravy odkázal v iných obdobných veciach, napr. prípad Babjak a ďalší vs.
Slovensko zo dňa 30. 03. 2004 a Lexa vs. Slovensko zo dňa 05. 07. 2005. Nárok na nemajetkovú ujmu
podľa ustanovení OZ o ochrane osobnostných práv je možné priznať, ak existuje neoprávnený zásah
ako základný predpoklad pre poskytnutie tejto ochrany. O takýto zásah ide vtedy, ak sa orgán štátnej

správy dopustí nesprávneho úradného postupu. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj porušenie
orgánu štátnej správy urobiť úkon, či vydať rozhodnutie v stanovenej lehote, nečinnosť pri výkone
verejnej správy, zbytočné prieťahy v konaní, či iný protiprávny zásah orgánu štátnej správy do práv,
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb (č. k. 4Cdo/60/2003 - rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky). Ak došlo k zásahu do osobnostných práv v trestnom konaní v rámci

výkonu zákonom stanovených procesných oprávnení orgánov činných v trestnom konaní a uvedené
orgány nevybočili z medzí tohto konania, nejde o neoprávnený zásah. K neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv fyzickej osoby pôjde, keď sa orgány činné v trestnom konaní dopustia excesu. K
zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby dôjde neprimeranou dĺžkou trestného konania.
Ide o exces, ktorý sa kvalifikuje ako nesprávny úradný postup (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 11. 10.

2006, sp. zn. IV. ÚS 428/05). V rozhodnutí uvedený Ústavný súd odkázal na náhradu za nemajetkovú
ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv cestou ochrany osobnosti. Súčasne poukázal na
prieťahy v konaní, ktorými sa porušujú osobnostné práva fyzickej osoby a za taký protiprávny postup
orgánov činných v trestnom konaní prislúcha náhrada za nemajetkovú ujmu.
Žalobkyňa sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy aj podľa čl. 5 odsek 5 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Dohovor v označenom článku umožňuje aj odškodnenie
nemateriálnej ujmy a jeho aplikácia, pokiaľ ide o obsah pojmu škoda, má prednosť pred vnútroštátnou
úpravou. V zmysle čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a
každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok
na odškodnenie. Podľa judikatúry ESĽP sa pod škodou v zmysle uvedeného článku rozumie škoda

materiálna i nemateriálna. Predpokladom zodpovednosti je skutočnosť, okrem iného aj to, že voči tomu,
na kom bola väzba vykonaná, bolo trestné stíhanie zastavené, alebo bol oslobodený spod obžaloby.
Nárok na odškodnenie sa priznáva, aj keď rozhodnutie o väzbe alebo zadržaní bolo zákonné. Čl.
5 ods. 5 Dohovoru zaručuje odškodnenie za pozbavenie osobnej slobody v prípadoch obdobných
prípadom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným

rozhodnutím. Žalobkyňa bola v rámci trestného stíhania zadržaná v čase od 03. 06. 2004 o 09.05 hod.,
do 05. 06. 2004 do 16. 05 hod. Dňa 04. 06. 2004 podal prokurátor podnet na podanie návrhu na vzatie do
väzby žalobkyne a ďalších spoluobvinených. V deň keď bola žalobkyňa zadržaná, bola nútená poskytnúť
súčinnosť policajným orgánom pri vykonaní domovej prehliadky, o čom svedčí Zápisnica o vykonaní
domovej prehliadky. Okresný súd Košice I. nevyhovel návrhu krajského prokurátora a dňom 05. 06.

2004 žalobkyňu prepustil na slobodu. Žalobkyňa bola zadržaná dva dni a dve noci v cele predbežného
zadržania, bola u nej vykonaná osobná prehliadka, pri ktorej sa nenašli žiadne veci pochádzajúce z
trestnej činnosti.Žalovaný v 1. rade zasiahol do osobnostných práv žalobkyne jej zadržaním a umiestnením do cely
policajného orgánu, vykonaním domovej a osobnej prehliadky. Domová prehliadka bola vykonaná v
rodinnom dome a na pozemku žalobkyne v mieste jej trvalého pobytu, v Z.. V čase vykonania prehliadky

jej obydlie strážilo 10 policajtov a pred domom parkovali 4 služobné vozidlá polície. Pri domovej
prehliadkenebolinájdemežiadnevecipochádzajúceztrestnýchčinností.Vykonaniedomovejprehliadky
sa hneď rozšírilo po Z.. Vzhľadom na množstvo policajných áut a aj policajtov, bolo logické, že susedia
sa zaujímali o dianie a nielen susedia. Občania Sobraniec začali na žalobkyňu pozerať ako na osobu
páchajúcu trestnú činnosť a prerušili s ňou kontakty, aby tiež neboli vyšetrovaní políciou. Na preukázanie

týchto tvrdení navrhla žalobkyňa výsluch svedkov.
Žalovaný v 1. rade sa dopustil aj protiprávneho konania tým, že v prípravnom konaní došlo k neúmerným
prieťahom v konaní, keď žalobkyňa bola obvinená uznesením zo dňa 31. 05. 2004 a vyšetrovanie bolo
ukončené dňom 20. 06. 2007.
Žalovaný v 2. rade sa dopustil protiprávneho konania, lebo v konaní pred súdom došlo k prieťahom v
konaní, keďže obžaloba bola doručená súdu 04. 07. 2007 a trestná vec skončila 15. 04. 2009. Konanie

trvalo skoro dva roky. Žalobkyňa svojim konaním ani v prípravnom konaní, ani v konaní pred súdom
nespôsobovala prieťahy v konaní.
Žalovaní v 1. a 2. rade sa dopustili ďalšieho protiprávneho konania, a to, že v trestnom spise sa
nachádzajú nezákonné odposluchy medzi žalobkyňou a ďalším spoluobvineným, B. N., ktorý užíval
mobilný telefón s číslom XXXX XXX XXX. Žalobkyňa užívala mobilný telefón značky Nokia NHN-5NX

a mobilný telefón Sagem myX-5m Orange, s telefónnym číslom XXXX XXX XXX V. XXXX XXX XXX.
Z prepisu telefónneho hovoru, ktorý vyhotovil žalovaný v 1. rade, je zrejmé, že uvedené mobilné
telefóny užívala žalobkyňa a vyplynulo to aj z Uznesenia o vrátení veci zo dňa 08. 06. 2007. Žalobkyňa
mala odpočúvaný mobilný telefón s číslom XXXX XXX XXX V. XXXX XXX XXX, v čase od 05. 11.
2003 do 24. 05. 2004, skoro 7 mesiacov. Jednalo sa o telefonické hovory medzi žalobkyňou a ďalším

spoluobvineným, B. N.. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím zo dňa 10. 05. 2004, sp. zn. Ntt -
D-931/2004 udelil súhlas na odpočúvanie mobilného telefónu číslo XXXX XXX XXX, ktorý užíval B.. N..
Súhlas platil na obdobie od 10. 05. 2004 do 10. 08. 2004. Rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave,
z toho istého dňa, bol udelený súhlas na odpočúvanie mobilného telefónu spoluobvinenej, V. C., číslo
XXXX XXX XXX. Tento súhlas platil na rovnaké obdobie, tzn. od 10. 05. 2004 do 10. 08. 2004. Trestný

spis sp. zn. 3T/96/2007 Okresného súdu Michalovce neobsahoval iné rozhodnutia na udelenie súhlasu
odpočúvania aj ďalšieho mobilného telefónu, na iné časové obdobie. Je teda zrejmé, že žalovaný v
1. rade sa dopustil protiprávneho konania, keď vykonával nezákonné odposluchy medzi žalobkyňou
a B. N. v období od 05. 11. 2003 do 10. 05. 2004 (6 mesiacov a 5 dní). Aj odpočúvanie po 10. 05.
2004 bolo nezákonné, pretože rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave bolo nepreskúmateľné pre

viacero dôvodov. Ústavný súd v tomto smere už vyslovil právny názor v iných rozhodnutiach, že pokiaľ
žiadosť orgánu o udelenie súhlasu muselo obsahovať dôvody, o to viac tieto dôvody muselo obsahovať
aj rozhodnutie sudcu. Pri porušení takéhoto postupu, ústavný súd priznal náhradu 20.000,- Eur, a to
len z dôvodu, že došlo k nezákonnému odposluchu. Nezákonným odpočúvaním dochádza k zásahu
do osobnostných práv sťažovateľa, a to do práva na súkromie. Z toho žalobkyňa vyvodila, že prepisy

telefonických hovorov medzi ňou a B.. N. boli nezákonné.
Každé trestné stíhanie a v rámci neho hroziaci trest, predstavuje vážny zásah do osobnej slobody
jednotlivca a vyvolávajú aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud, zasahujú do
súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia práva
na osobnú slobodu, v zmysle čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, alebo aj porušiť

právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej
povesti. Žalovaný v 1. rade sa dopustil prieťahov v konaní, nezákonných odposluchov, nezákonného
zatknutia a zadržania. Žalovaná bola oslobodená spod obžaloby, takže väzba - zatknutie sa považujú
za nezákonné. Žalovaný v 2. rade sa dopustil protiprávneho konania tým, že udelil súhlas na telefonické
odposluchy, pričom rozhodnutie nebolo riadne zdôvodnené a neobsahovalo požadované náležitosti.

Za protiprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní, prislúcha jednotlivcovi náhrada za
nemajetkovúujmuvyvolanúvosférejehoosobnostnýchpráv.Prežalobkyňuboloponižujúceoznamovať
svojim rodinným príslušníkom, známym a priateľom, prečo bola zadržaná, prečo bola vykonaná u nej
domová prehliadka, prečo bola 5 rokov stíhaná a boli odpočúvané jej telefonické hovory. Tieto dôvody
spôsobili stratu dôvery k osobe žalobkyne. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa

nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť
práva chránené ust. § 11 OZ. Fyzická osoba má právo domáhať sa, aby sa upustilo do neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej
bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby,alebo jej vážnosť v spoločnosti, má tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V prípade
žalobkyne by sa morálne zadosťučinenie nezdalo postačujúce, pretože bola v značnej miere znížená
jej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Žalobkyňa pre priznanie zadosťučinenia v peniazoch splnila

zákonnom predpokladané kvalifikované podmienky. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia
sú rozhodujúce dve kritéria, závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo
k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa
posudzuje najmä so zreteľom na intenzitu, rozsah, ohlas, ako aj na dĺžku jej trvania. Neoprávnený zásah
sa prejavil v tom, že žalobkyňa musela čeliť nepríjemným otázkam od rodinných príslušníkov, priateľov,

známych, susedov, zažívala a zažíva osobnú psychickú traumu. Rovnako rodina žalovanej pociťovala
v období trestného stíhania neustálu psychickú traumu, umocnenú strachom, akým ďalším spôsobom
bude žalobkyňa štátnou mocou prenasledovaná. Žalobkyňa žila v stave právnej neistoty počas 5 rokov
trestného stíhania, v dôsledku čoho mala psychické problémy a bola nútená navštevovať psychiatrickú
ambulanciu, o čom svedčia lekárske správy. Žalobkyňa sa liečila nielen ambulantnou formou, bola aj
hospitalizovaná v Psychiatrickej nemocnici v Michalovciach, a to pre závažné duševné ochorenie. V

dôsledku tohto ochorenia, bola žalobkyňa invalidizovaná v auguste 2008. Z vyjadrenia odborného lekára
vyplynulo, že k ochoreniu prispeli dlhoročné stresy, napätie a neistota, vzhľadom na dlhoročné trestné
stíhanie osoby. Rodinní príslušníci dávali najavo žalobkyni, že sa musia za ňu hanbiť, v širšej rodine
vzťahy ochladli. V danom prípade je tu daná aj morálna ujma v rámci rodiny. Nemajetková ujma nemá
charakter náhrady škody, ale má charakter satisfakčný, tzn. náhrada poskytnutá v peniazoch má očistiť

poškodenú osobu. Vychádzajúc zo satisfakčnej povahy, výška nemajetkovej ujmy má byť primeraná k
zásahu aj k okolnostiach a má byť stanovená v takej výške, aby v očiach verejnosti nadobudla späť
svoju vážnosť a dôstojnosť.

K žalobe sa písomne vyjadrili obaja žalovaní.

Žalovaný v 1. rade nesúhlasil s podanou žalobou, navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný
v 1. rade sa mal dopustil prieťahov v konaní, nezákonných odposluchov, nezákonného zatknutia a
zadržania žalobkyne, čo považuje za neoprávnené zásahy do svojich osobnostných práv, predovšetkým
do jej práv na súkromie. Podľa názoru žalovaného v 1. rade, Občiansky zákonník v práve na

osobné súkromie poskytuje ochranu len takému zásahu, ktorý je neoprávnený. Dôvody vylučujúce
neoprávnenosť zásahu môžu spočívať v skutočnosti, že k zásahu došlo v rámci primeraného
obhajovania chráneného súkromného alebo verejného záujmu, pri výkone zákonom stanoveného
subjektívneho práva, alebo pri plnení zákonom uloženej povinnosti. Na to, aby mohli vzniknúť sankcie
za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby, musia byť

splnené hmotnoprávne účinky, a to existencia objektívne spôsobilého zásahu vyvolať nemajetkovú ujmu
spočívajúcu v porušení alebo v ohrození osobnosti, v jej fyzickej a morálnej hodnote, neoprávnenosť
tohto zásahu, a existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom a nemajetkovou ujmou.
Neoprávneným zásahom je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom.
O neoprávnený zásah do osobnosti nepôjde tam, kde je výslovne dovolený zákonom. Ide o situácie,

kedy nad individuálnymi záujmami fyzických osôb zasahuje závažnejší, významnejší a funkčne vyšší
verejný záujem. Pokiaľ sa realizuje zásah v rámci výkonu práva stanoveného zákonom, v rámci plnenia
zákonom uloženej povinnosti, nemôže sa jednať o neoprávnený zásah. To znamená, že ak voči
fyzickej osobe bolo vznesené obvinenie z trestného činu, následne bola proti nej podaná obžaloba,
tak všetky úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce v priebehu trestného stíhania do práv

fyzickej osoby, sú vykonávané v medziach zákona a teda nemôžu predstavovať neoprávnený zásah
do osobnostných práv takejto osoby, ktoré sú chránené ustanoveniami OZ. Neoprávnenosť trestného
stíhania obvineného nezakladá ani okolnosť, že obvinený bol pred súdom oslobodený spod obžaloby.
Oslobodenie obžalovaného rozsudkom súdu totiž neznamená, že neboli podmienky pre vznesenie
obvinenia, alebo jeho postavenie pred súd na základe podanej obžaloby. Pre vznesenie obvinenia

postačuje, že boli zistené okolnosti nasvedčujúce spáchaniu trestného činu. Oprávnenosť trestného
stíhania obvineného nemožno dávať do pomeru s konečným výsledkom trestného konania, ale len
s podmienkami pre trestné stíhanie stanovenými zákonmi. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na
rozsudok Okresného súdu Bratislava V., sp. zn. 39C/296/2007 - 86 zo dňa 14. 01. 2009, v spojitosti s
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8Co/139/2009 - 118 zo dňa 19. 01. 2010, ktoré nadobudli

právoplatnosť dňom 08. 03. 2010. Žalobkyňa v žalobe tvrdí, že bolo zasiahnuté do jej osobnostných
práv, do práva na súkromie zadržaním a jej umiestnením do policajného orgánu, vykonaním domovej
prehliadky, osobnej prehliadky, neúmernými prieťahmi v prípravnom konaní a nezákonnými prepismi
telefonických hovorov. Žiaden dôkaz o tejto skutočnosti nepredložila, práve naopak, žalobkyňa sasťažovala na prieťahy v konaní a na postup vyšetrovateľa. Na základe listu Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry SR, č. VII Gv 322/04 - 391 zo dňa 12. 04. 2007, po preskúmaní postupu
vyšetrovateľa, úrad konštatoval postup v súlade so zákonnom, nebola zistená nečinnosť vyšetrovateľa.

Celková dĺžka konania bola negatívne ovplyvnená v dôsledku charakteru veci. Keďže žalobkyňa
nepreukázala existenciu ani jednej z hmotnoprávnych podmienok, nepreukázala ani, že bola znížená jej
dôstojnosť, vážnosť osoby v spoločnosti, uplatnený nárok je nedôvodný, aj s poukazom na uznesenie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo/274/2007, z ktorého vyplýva, že v prípade zásahu a určenia
miery zásahu zníženej dôstojnosti a vážnosti, musí ísť o objektívne zistený stav, ktorého existencia je

nad všetky pochybnosti preukázaná. Je vylúčené, aby sa pre hodnotenie toho, či došlo k naplneniu
zákonných podmienok, stali rozhodujúce subjektívne pocity postihnutej osoby. Z toho teda vyplýva, že
nestačí len možnosť zníženia vážnosti či dôstojnosti, musí byť tiež zistené, že k zníženiu dôstojnosti
a vážnosti došlo. Žalovaný v 1. rade súčasne vzniesol námietku nedostatku právomoci civilného súdu
konať v tejto veci, s poukazom na ust. § 7, s poukazom na to, že právo na ochranu osobnosti je
inštitútom súkromného práva. Občiansky zákonník neupravuje právne vzťahy medzi štátnymi orgánmi

na jednej strane a fyzickými osobami na druhej strane, tie sú regulované právnymi normami verejného
práva. Aplikácia niektorých noriem súkromného práva na verejnoprávne vzťahy je prípustná, iba ak
to pripúšťa osobitná zákonná norma. Je nemysliteľné, aby fyzická osoba úspešne uplatnila negatórnu
žalobu voči orgánu činnému v trestnom konaní, a z toho dôvodu sú vylúčené aj ostatné prostriedky
ochrany osobnosti uvedené v ust. § 13 OZ. Špeciálnym predpisom rozširujúcim aplikáciu súkromno-

právnej úpravy na konanie štátneho orgánu v oblasti verejného práva je zákon č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Len tento zákon umožňuje priznanie
nemajetkovej ujmy za zásah do súkromia fyzickej osoby vo forme finančného zadosťučinenia. Ďalším
dôvodom pre zamietnutie žaloby je skutočnosť, že rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, aj
rozhodnutia prokurátora, nespadajú pod preskúmavaciu právomoc súdov v občiansko-súdnom konaní.

Príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky má povahu rozhodnutia sui generis,
nejde o uznesenie, proti nemu nie je prípustný opravný prostriedok a dotknutá osoba nemá možnosť
domáhať sa ochrany pred všeobecným súdom. Uvedený názor je odvodený od názoru Ústavného súdu
SR, ktorý konštatoval, že všeobecný súd nemôže preskúmavať oprávnenosť právoplatného príkazu,
pretožepríkazjerozhodnutím,ktorýmjesúdviazanýamusíznehovychádzať.Vtejsúvislostiniejedaná

právomoc civilného súdu určovať, či výkon vyšetrovateľa, odposluchy v trestnom konaní boli zákonné.

Žalovaný v 2. rade s podanou žalobou nesúhlasil, navrhol, aby súd žalobu zamietol, s poukazom
na nedostatok pasívnej legitimácie. Poukázal na to, že žalobkyňa si uplatňuje náhradu nemajetkovej
ujmy v konaní o ochranu osobnosti, za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom, v zmysle Zákona č. 58/1969 Zb. Žalobkyňa namietala viacero zásahov
do osobnostnej sféry. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade si žalobkyňa uplatňuje náhradu vo výške
33.193,91 Eur, pričom ujma jej mala byť spôsobená prieťahmi v konaní vedenom na Okresnom
súde Michalovce, sp. zn. 3T/96/2007 a odvolacím súdom sp. zn. 7To/31/2009, ako aj rozhodnutím o
udelení súhlasu na odpočúvanie telefonických hovorov žalobkyne s ďalším spoluobvineným. Uvedené

rozhodnutie považovala žalobkyňa za nezákonné, pretože nebolo náležite odôvodnené. Z toho dôvodu
bolo nezákonné aj samotné odpočúvanie. Odpočúvaním malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv
žalobkyne. Podľa názoru žalovaného v 2. rade, vzhľadom na ustálenú prax, Zákon č. 58/1969 Zb.
neupravuje právo domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy a je možné v takomto konaní domôcť sa
nároku preukázaním porušenia ustanovení Dohovoru. Žalobkyňa v žalobnom návrhu vyslovene uviedla,

že ide o konanie o ochranu osobnosti v zmysle príslušných ustanovení OZ a z toho dôvodu žalovaný v
2. rade namietol nedostatok pasívnej legitimácie. Príslušné ustanovenia upravujúce právo na ochranu
osobnosti vymedzujú okruh účastníkov konania, s tým, že účastníkmi sú osoba, ktorá neoprávnene
zasiahla do práva na ochranu osobnosti a osoba, do práv ktorej bolo zasiahnuté neoprávneným
zásahom. Žalobca v 2. rade, tak ako bol označený, nemohol spôsobiť zásah do osobnostnej sféry

žalobkyne. Pokiaľ sa žalobkyňa odvolávala na nemajetkovú ujmu spôsobenú prieťahmi v konaní,
nepreukázala, že by sa domáhala odstránenia údajných prieťahov v konaní pred súdom, alebo využila
inštitút ústavnej sťažnosti. Údajné prieťahy neboli nikdy konštatované iným subjektom, len samotnou
žalobkyňou, pričom súd nemá právomoc v konaní konštatovať prieťahy v konaní. Z toho dôvodu
žalovaný v 2. rade považuje nárok žalobkyne v časti týkajúcej sa prieťahov v konaní za nedôvodný.

Pokiaľ si žalobkyňa uplatňovala náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o udelení súhlasu
na odpočúvanie telefonických hovorov žalobkyne s ďalším spoluobvineným, na základe rozhodnutia
KrajskéhosúduvBratislavezodňa10.05.2004,žalovanýv2.radekonštatoval,žeuvedenérozhodnutia
neboli nikdy zrušené ako nezákonné a opäť nezákonnosť konštatovala len žalobkyňa. Pokiaľ saodvolávala žalobkyňa na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, ide o judikáty, ktoré sa netýkali
veci žalobkyne. Pokiaľ žalobkyňa postup o odpočúvaní považovala za nezákonný, mala si uplatniť nárok
formou Ústavnej sťažnosti v zmysle čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V prípade nezákonného

odpočúvania nie je daná právomoc súdu konštatovať zákonnosť, resp. nezákonnosť rozhodnutia
vydaného v trestnom konaní. Žalovaný v 2. rade k výške uplatnenej nemajetkovej ujmy uvádza, že
žalobkyňa síce odkazuje na rôzne judikáty, ktoré sú však vybrané účelovo a pokiaľ tvrdí zníženú
dôstojnosť a vážnosť jej osoby v značnej miere v spoločnosti, išlo o tvrdenie, ktoré nebolo preukázané.
Priznanie nemajetkovej ujmy predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby, pričom

výšku ujmy je oprávnený ustáliť len súd, s prihliadnutím na závažnosť ujmy a na okolnosti, za ktorých
k porušeniu došlo. Pri posudzovaní uplatneného nároku je potrebné dôsledne vziať do úvahy vplyv
ostatnýchsatisfakčnýchprostriedkov,ktorébymohlibyťpoužiténazmiernenieosobnéhozásahu.Takým
satisfakčným prostriedkom podľa názoru žalovaného bol samotný oslobodzujúci rozsudok. Žalovaný v
2. rade poukázal na to, že nie je zrejmé, ako žalobkyňa dospela k výške náhrady nemajetkovej ujmy,
ktorú žalovaný považuje za neprimeranú, premrštenú.

Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkov, pripojenými listinnými
dôkazmi a zistil nasledovný skutkový stav vo veci.

Žalobkyňa trvala na podanej žalobe. Nemajetkovej ujmy sa v zmysle ust. § 11 a nasl. OZ domáhala

z dôvodu, že v čase zásahu do jej osobnostných práv bol platný Zákon č. 58/1969 Zb., ktorý
neumožňoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z uvedeného dôvodu aj v iných obdobných
veciach ESĽP odkázal poškodených, ktorí boli nespravodlivo trestne stíhaní, na tento prostriedok
ochrany. K neoprávnenému zásahu do osobnostných práv v zmysle nálezu Ústavného súdu ČR z 11.
10. 2006 pôjde vtedy, keď sa dopustia orgány činné v trestnom konaní excesu. Zo žalobného návrhu je

zrejmé, že sa excesu dopustili žalovaní, keďže bola obvinená žalobkyňa z troch trestných činov, pričom
pri sčítaní vrchnej sadzby, trest odňatia slobody je až 23 rokov. Z obsahu oslobodzujúceho rozsudku
je zrejmé, že sa nedopustila žiadneho protiprávneho konania, skladovala len tabakové výrobky, čo v
tom čase nebolo trestné, tento postup teda považovala žalobkyňa za exces. Žalobkyňa uviedla, že
pracovala ako vedúca v sklade v Jednote 32 rokov. Dňa 03. 06. 2004 sa sklad presťahoval do H., z týchto

dôvodovukončilapracovnýpomer,avčasekedydošloktomutozásahu,užbolanezamestnaná.Právev
súvislostisprácou,ktorúvykonávala,sadostaladokontaktuajsUkrajincami,ktorítamchodilinakupovať
v hotovosti. V čase prehliadky boli u nej nájdené cigarety, tie si však ona a členovia jej rodiny legálne
zabezpečili pri návštevách príbuzných a návštevách na Ukrajine. V tom čase bola možnosť preniesť
kartón cigariet. Keďže členovia jej rodiny fajčili, takýmto spôsobom si zabezpečovali cigarety. Dňa 03.

06. 2004 bola u nej vykonaná domová prehliadka. Vzhľadom na počet policajných áut a policajtov, bol to
pre ňu veľký stres. Následne ju zobrali na vypočúvanie do G., po výsluchu bola odvedená do cely, kde
sa psychicky zrútila. P. N.V.F. poznala, chodil k ním nakupovať. Po prepustení zo zadržania, príbuzní,
ale aj susedia pozerali na ňu bokom, bála sa ísť von, nechodila ani na nákup, ani do mesta. Priebežne
jej chodili listiny z polície, s pečiatkou väzba. Táto situácia bola pre ňu veľmi nepríjemná. Bola označená

ako osoba, ktorá bola súčasťou teroristickej alebo zločineckej skupiny. Všetky tieto okolnosti viedli k
tomu, že sa musela liečiť u psychiatra. Lieči sa doposiaľ. Bojí sa chodiť na verejnosť. Za tejto situácie
by sa nevedela zamestnať a už vôbec nie ako hmotne zodpovedná osoba, ktorou bola roky.

Žalovaný v 1. rade trval na svojom vyjadrení zo dňa 13. 06. 2011. Naďalej trval na námietke nedostatku

pasívnej legitimácie a tiež na skutočnosti, že postup orgánov činných v trestnom konaní bol v súlade so
zákonom,rovnakovykonanádomováprehliadkaaodposluchy.Zapredpokladu,žebysúdpripustilteóriu
neoprávnenosti domovej a osobnej prehliadky, odposluchov, vzniesol žalovaný námietku premlčania v
týchto bodoch, pretože v zmysle OZ sa premlčuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
v trojročnej premlčacej lehote. Domová a osobná prehliadka bola vykonaná v roku 2004, žaloba bola

podaná v roku 2010. Vychádzajúc z tvrdenia žalobkyne, že odposluchy neboli vydané na jej osobu,
vzniesol žalovaný námietku aktívnej legitimácie a tiež námietku premlčania, pretože odposluch bol
ukončený v roku 2004.

Žalovaný v 2. rade zotrval na svojom písomnom vyjadrení zo dňa 30. 05. 2011. Namietol zmätočnosť

žalobného návrhu, keďže nie je zrejmé, či ide o konanie o ochranu osobnosti alebo náhradu škody
podľa Zákona č. 58/1969 Zb. V prípade, že ide o ochranu osobnosti, namietol nedostatok právomoci
súdu posudzovať a hodnotiť akékoľvek úkony orgánov činných v trestnom konaní s poukazom na
ust. § 7 OZ. V prípade odposluchov vzniesol tiež námietku aktívnej legitimácie žalobkyne, nakoľkouviedla, že v predmetnej veci nebol konkrétne odpočúvaný jej telefón. Namietol uplatnenie nárokov
súvisiacich s ochranou osobnosti po uplynutí premlčacej trojročnej lehoty. Podľa názoru žalovaného, by
aplikáciaZákonač.58/1969Zb.prichádzaladoúvahyvspojenísDohovoromzasúčasnéhopreukázania

porušenia ustanovení Dohovoru, čo však zo žaloby ani z prednesov na pojednávaní nevyplynulo. Vo
vzťahu k rozsudkom ESĽP (N. S.. Z. V. U. S.. Z.), posudzoval súd nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy za situácie, kedy Ústavný súd SR rozhodnutím určil, že sa jednalo o nezákonné rozhodnutie
polície, tzn. že v tomto prípade žalobca disponoval rozhodnutím Ústavného súdu SR a v druhom prípade
súd uznal právo na ochranu na základe ust. § 11 OZ, z titulu výrokov štátnych úradníkov na adresu

osoby poškodeného. Priznanie práva súviselo s verejnými ústnymi prejavmi na adresu žalobcu, nie
s porušením jeho práva na jeho osobu a bezpečnosť. Pokiaľ by mala byť posudzovaná zákonnosť
zadržania žalobkyne v súvislosti s možnosťou uplatnenia čl. 5 ods. 5 Dohovoru, bolo by potrebné
vysporiadať sa predovšetkým s otázkou, či obmedzenie osobnej slobody nastalo zákonným spôsobom,
rovnako aj predvedenie pred príslušný orgán. Pokiaľ ide o zákonnosť takéhoto obmedzenia, ESĽP
odkazuje na národné právo a dodržiavanie hmotnoprávnych a procesnoprávnych ustanovení, čo práve

bolo zrejmé v prípade rozhodnutí vo veci H. S.. G., B., č. 19233/91 a 19234/91 z 29. 05. 1997. Aj v tomto
rozhodnutí sa konštatovalo, že predpokladom zákonnosti zadržania je príkaz súdu a čl. 5 ods. 5 slúži
ako procesná záruka, aby rozhodnutia národných súdov neboli svojvoľné.

Žalobkyňa zotrvala na podanom návrhu a k namietanej zmätočnosti žaloby uviedla, že náhrady

nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti sa domáhala na základe existujúcej judikatúry ESĽP, kde v
obdobných prípadoch došlo trestným stíhaním k zásahu do osobnostných práv ešte za účinnosti Zákona
č. 58/1969 Zb. a poškodení boli odkázaní na konanie o ochranu osobnosti. Aj v prípade žalobkyne
došlo k zásahu do jej osobnostných práv za účinnosti tohto zákona, z toho dôvodu si uplatňovala
nároky z titulu zásahu do jej osobnostných práv. Na tvrdenia žalovaných, že súd nie je oprávnený

posudzovať excesy, ktorých sa dopustili žalovaní počas 5 rokov trestného stíhania, podľa názoru
žalobkyne nie je možné prihliadnuť, už aj s poukazom na existujúci oslobodzujúci rozsudok, ktorý má
rovnaké účinky ako rozhodnutie o nezákonnosti, na ktoré poukazovali žalovaní. V oslobodzujúcom
rozsudku sa konštatovalo, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. K námietke premlčania uviedla,
že súd je viazaný oslobodzujúcim rozsudkom a žalobkyňa bola oslobodená právoplatne až 15. 04. 2009.

Keďže žaloba bola podaná na súd dňa 14. 09. 2010, nárok nebol premlčaný. Je nelogické, aby počas
trestného konania žalobkyňa sama vyhodnocovala nezákonnosť úkonov týkajúcej sa domovej a osobnej
prehliadky, zatknutia a aj obvinenia zo závažných skutkov. Nesúhlasila ani s námietkou žalovaných, že
žiadny kompetentný orgán nekonštatoval prieťahy v konaní, alebo iné excesy. Podľa výkladu žalovaných
by bolo možné kohokoľvek a akúkoľvek dobu trestne stíhať, a stíhaný by nemal možnosť žiadnej obrany,

a to aj za predpokladu, že by sa zistilo, že neboli žiadne dôvody na trestné stíhanie. Zo žaloby je zrejmé
aj to, že žalobkyňa sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy aj v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru, aplikácia
ktorého, pokiaľ ide o obsah pojmu škoda, má prednosť pred vnútroštátnou úpravou, aj s poukazom
na čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pokiaľ zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a
slobôd. Práve v súlade s rozhodnutiami ESĽP (rozhodnutia Wassink S.. C., H. V. G. S., B.), je zrejmé, že

zodpovednosť je daná za predpokladu, že bolo trestné stíhanie zastavené, osoba bola oslobodená spod
obžaloby. Nárok na odškodnenie bolo priznané, aj keď boli rozhodnutia o zadržaní a väzbe zákonné.

Svedok B. A., manžel žalobkyne, uviedol, že v čase vykonania domovej prehliadky, pred domom
zastavilo niekoľko policajných áut, policajti prevrátili dom hore nohami. Keďže Z. sú malé mesto a každý

vie o všetkom, rýchlo sa to roznieslo. Manželku zobrali do G., vrátila sa o dva dni, a od vtedy sa zmenila,
začala mať psychické problémy. Ich tri dospelé deti odišli do zahrania, pričom dcéra B. učila na Strednej
škole v Z. a po tomto zásahu ukončila pracovný pomer a odišla pracovať do Anglicka. S deťmi sú len v
telefonickom kontakte. Svedok a jeho manželka žijú od tej doby v čudnej atmosfére. Susedia síce o tom
nehovorili, ale od uvedeného obdobia sa ich vzájomné vzťahy výrazne zhoršili. Manželka sa psychicky

zrútila, vôbec nekomunikovala. V takom stave sa nemohla ani zamestnať. Pred uvedeným incidentom
sa navštevovali aj s príbuznými, teraz už nie. Rovnako aj kamaráti svedka si robili z neho posmech,
mali uštipačné poznámky. Najmladší syn sa vrátil zo zahraničia, nebýva však s nimi, odišiel zo Z. do
A.. Ďalším problémom bolo aj to, že boli odpočúvané telefóny, o odpočúvaní sa dozvedela manželka
až z trestného konania. Mobilný telefón mala manželka, svedok nemal žiadny telefón. O tom, že bola

napokon oslobodená, to povedali len rodine a ostatní si naďalej mysleli svoje, pretože je nemysliteľné,
aby každému na ulici ukazovali oslobodzujúci rozsudok.Svedkyňa V. U.V.Č., švagriná žalobkyne uviedla, že tiež bývajú v Z.. Ich vzťahy boli veľmi dobré, pretože
žalobkyňa je sestrou jej manžela, boli v dennom styku. O domovej prehliadke sa dozvedela až od
manžela alebo syna. Vo väzbe nebola dlho, ale po návrate sa správala čudne. Vôbec nekomunikovala

keď prišli na návštevu a bez uvedenia dôvodu odišla. S manželom si všimli, že so švagrinou nie je
niečo v poriadku. V Z. sa o nej šírili reči, ľudia nevedeli ako na to reagovať. Svedkyňa, aby sa vyhla
nepríjemnostiam, zakázala aby k nim švagriná chodila. Mala obavy zo zbytočných problémov. Od toho
obdobia sa nestýka svedkyňa so švagrovcami, občas sa stretnú v meste. O tom, že švagriná bola
oslobodená, sa niekto v rodine zmienil. Vyjadrila poľutovanie nad tým, že ich vzťahy, ktoré boli veľmi

blízke, takto dopadli. Čo sa týka poznámok na adresu švagrinej, sama si vypočula poznámky, ktoré sa
nevzťahovali len na švagrinú, ale aj na manžela svedkyne. To boli okolnosti, ktoré definitívne rozhodli
o prerušení vzájomných vzťahov.

Z výpovede svedkyne R. G. vyplynulo, že je susedou p. žalobkyne. V deň zásahu policajtov si všimla,
že na ulici stálo veľa policajných áut. Videla, že po určitom čase odchádzala žalobkyňa s policajtmi a

hneď sa na ulici tvorili hlúčiky ľudí. Začalo sa rozprávať, že ide o šmelinu a cigarety. Svedkyňa z obáv,
aby nemala nejaký problém, od uvedeného obdobia už nenavštevovala žalobkyňu a to aj napriek tomu,
že mali veľmi dobré vzťahy. Bála sa, pretože ľudia všeličo rozprávali. Pokiaľ sa aj po tomto období
náhodne stretla so žalobkyňou, tá často ani nereagovala na pozdrav, rýchlo sa stratila v dome. Svedkyňa
postrehla aj to, že do rodiny žalobkyne nechodia odvtedy žiadne návštevy. O tom, že bola žalobkyňa

oslobodená, nemala žiadne informácie. Zdôraznila, že žalobkyňu a jej manžela poznala predtým ako
slušných a dobrých ľudí.

Svedkyňa P. Z. uviedla, že je sesternicou manžela žalobkyne, býva v O.. O tom, že sa niečo udialo sa
dozvedeli v čase, keď prišli na chalupu a sami evidovali, že správanie žalobkyne sa stalo zvláštnym.

Stále opakovala, že má strach z väzby. Spočiatku sa svedkyňa domnievala, že sa to dá do poriadku, ale
všimla si, že O. nie je v poriadku. Navrhla jej, vzhľadom na zhoršujúci stav, aby vyhľadala psychiatra.
Podľa poznatkov svedkyne, sa žalobkyňa liečila. Stav bol taký, že ambulantná liečba nepostačovala,
preto bola hospitalizovaná na psychiatrickom oddelení v O.. V súčasnosti sa navštevujú veľmi málo,
komunikácia so žalobkyňou je veľmi komplikovaná, stále berie lieky. Podľa názoru svedkyne, žalobkyňa

veľmi ťažko znáša odchod detí do zahraničia. Dcéra B. odišla po zásahu a od toho obdobia sa domov
nevrátila, žije v V., rovnako ako starší syn. Len mladší syn O., sa vrátil v tomto roku z V.. Odchod detí
bol nepochybne spôsobený tým, že ľudia v meste poukazovali na ich matku. Čo konkrétne sa udialo v
deň zásahu, svedkyňa nevedela uviesť, mala len sprostredkované informácie od ľudí.

Svedkyňa V. R.C., sesternica žalobkyne, uviedla, že bývajú na vedľajšej ulici ako žalobkyňa. Predtým,
ako došlo k zásahu, sa veľmi často navštevovali. V deň zásahu boli mimo Z., cestovali z N.. Volali im
príbuzní, že u O. sú kukláči. Po príchode domov počúvali, že sa hovorilo o pašeráctve, o cigaretách, nikto
však nič podstatné nevedel. Od uvedeného obdobia sa svedkyňa bála navštíviť domácnosť žalobkyne,
aby sa nezamotali do nejakých problémov, o ktoré nemali záujem. Informácie o nejakom pašeráctve

sa jej zdali nepravdepodobné, pretože si nikdy nič u nej nevšimla, čo by nasvedčovalo takej činnosti, a
to sa navštevovali denne. Správanie žalobkyne sa veľmi zmenilo, bolo očividné, že niečo s ňou nie je
v poriadku. Predtým to bola celkom iná osoba, veselá, bezprostredná. O tom, že bola O. oslobodená,
nevedela. Dozvedela sa o tom, až keď bola predvolaná na pojednávanie. Svedkyňa nevedela, čo si má
o tom myslieť, žijú v oblasti blízko X., kde sa takéto veci vyskytujú. Okolie sa snažilo od svedkyne získať

nejaké informácie, ona o tom nehovorila, hanbila sa, pretože ľudia častovali žalobkyňu poznámkami
typu, že je pašeráčka. Ľudia určite nevedia, že je oslobodená, ani svedkyňa to nevedela, až v súvislosti
s týmto konaním.

Zo svedeckej výpovede O. H. bolo zistené, že rodina svedka a rodina žalobkyne boli rodinnými priateľmi,

ktorí sa niekoľkokrát týždenne stretávali. O zásahu vedelo prakticky celé mesto, keďže Z. majú asi 5000
obyvateľov. Reči sa šírili po zásahu kukláčov, keďže A. zobrali. Hovorilo sa, že bola šéfkou organizovanej
skupiny. Svedok pri svojej pracovnej činnosti na technických službách často počúval takéto reči. Jeho
manželka zo strachu trvala na prerušení kontaktov s nimi. Bolo to aj z toho dôvodu, že sa šírili reči
po meste, že určite boli odpočúvané hovory, pri takom veľkom zásahu. Za takejto situácie sme nemali

záujem naďalej udržiavať vzťahy so žalobkyňou a jej manželom. Naviac, žalobkyňa sa správala veľmi
čudne, nedalo sa s ňou rozprávať. Podľa názoru svedka, žila vo vlastnom svete, stále zamyslená. Nemal
informácie o oslobodení žalobkyne, zistil to až teraz, keď bol predvolaný na pojednávanie.Z pripojeného Uznesenia z Prezídia policajného zboru, úrad boja proti organizovanej kriminalite,
odbor Východ, Košice, ČVS: PPZ-7/BOK-V- I- 2004 zo dňa 31. 05. 2004 vyplynulo, že bolo začaté
stíhanie O. A. a ďalších 9 spoluobvinených za trestný čin porušovania predpisov o obehu tovaru

v styku s cudzinou spáchaného formou spolupáchateľstva organizovanou skupinou a za trestný čin
porušovania predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru spáchaného formou
spolupáchateľstva organizovanou skupinou.

Z Uznesenia z Prezídia policajného zboru, úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor Východ,

Košice, ČVS: PPZ-7/BOK-V-I - 2004 zo dňa 07. 12. 2005 bolo zistené, že týmto uznesením bolo začaté
trestné stíhanie O. A., spolu s ďalšími 10 spoluobvinenými, za trestný čin založenia, zosnovania a
podporovania zločineckej a teroristickej skupiny. Proti uzneseniu zo dňa 31. 05. 2004 bola podaná
sťažnosť, z obsahu ktorej vyplynulo, že pokiaľ aj boli nájdené cigarety, v danom období bolo možné
doviesť bezcolne kartón cigariet na cestujúceho a odovzdať ho ako dar. Skladovanie, preprava, alebo
iná manipulácia s tovarom, ktorý bol dovezený, v rámci bezcolného limitu, nebolo porušením zákona,

nebol vyprodukovaný žiadny dôkaz o tom, že by cigarety boli uvádzané do obehu.

Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR, uznesením č. VII Gv 322/04 - 290 zo dňa 23.
01. 2006 vyhovel podaným sťažnostiam a zrušil uznesenie vyšetrovateľa Prezídia policajného zboru,
ČVS: PPZ-7/BOK-V-I-2004, ktorým bolo začaté trestné stíhanie a súčasne vznesené obvinenie proti

žalobkyni a ďalším spoluobvineným za trestný čin rozširovania a podporovania zločineckej skupiny.

Uznesením Prezídia policajného zboru, úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor Východ, Košice,
ČVS: PPZ-7/BOK-V- 2004 zo dňa 08. 03. 2007 bolo vylúčené konanie O. A. V. V. C.P.F. na samostatné
konaniezatrestnýčinrozširovaniaapodporovaniazločineckejskupiny.Protiuvedenémuuzneseniubola

opäť podaná sťažnosť žalobkyňou a V. C.F., ktorú Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
SR uznesením VII Gv 322/04 - 387 zo dňa 12. 04. 2007 zamietol, pretože nebola dôvodná.

Dňa 04. 05. 2007 podala žalobkyňa žiadosť o zastavenie trestného stíhania.

Dňom 04. 07. 2007 bola podaná obžaloba proti žalobkyni a V. C. na Okresný súd Michalovce.

Rozsudkom Okresného súdu Michalovce, sp. zn. 3T/96/2007 - 1093 zo dňa 11. 12. 2008 boli žalobkyňa
a V. C. oslobodené spod skutkov obžaloby. Z odôvodnenia uvedeného rozsudku okrem iného vyplynulo,
že súd v rámci vykonaných dôkazov konštatoval absenciu akéhokoľvek priameho alebo nepriameho

dôkazu, ktorý by usvedčoval obžalované zo spáchania žalovaného prečinu, pretože obžalované mali
reálnu možnosť v súlade so Zákonom č. 238/2001 Z. z. zabezpečiť si uvedené cigarety legálnym
spôsobom. Poukázal aj na to, že obžalované žijú v pohraničnej obci, kde prekročenie štátnej hranice nie
je neobvyklé, najmä za účelom nákupu spotrebného tovaru na území X.. Absentoval aj dôkaz, ktorý by
usvedčil obžalované, čo i len z pokusu o uvedenie cigariet do obehu. Mobilné telefóny obžalovaných,

ktoré boli monitorované, používali aj ich rodinní príslušníci, kde v rámci dokazovania nebol vykonaný
žiaden dôkaz - expertíza, ktorý by stotožnil osoby komunikujúce v nahraných telefonických hovoroch
a teda nie je možné jednoznačne z toho vyvodiť, kto s kým v danom telefóne komunikuje. Po podaní
odvolania prokurátorom, Krajský súd v Košiciach v uznesení sp. zn. 7To/31/2009 - 1107 zo dňa 15. 04.
2009 zamietol odvolanie okresného prokurátora.

Súčasťou listinných dôkazov bol záznam o predvedení osoby Prezídia policajného zboru, úrad boja proti
organizovanej kriminalite, odbor Východ, Košice ČVS: PPZ-7/BOK-V-I - 2004 zo dňa 03. 06. 2004 a
tiež zápisnica o zadržaní obvineného z totožného dňa, v zmysle ktorých bola predvedená žalobkyňa na
Odbor boja proti organizovanej kriminalite. O zadržaní bola spísaná zápisnica. Uznesením zo dňa 05.

06. 2004 bola žalobkyňa prepustená dňa 05. 06. 2004 na slobodu o 16.05 hod. To, že bola vykonaná
domová a osobná prehliadka, vyplynulo zo zápisnice o domovej a osobnej prehliadke zo dňa 03. 06.
2004 o 07.20 hod. Domová prehliadka bola vykonaná na základe príkazu Okresného súdu Košice I. zo
dňa 02. 06. 2004, v mieste trvalého bydliska žalobkyne.

Uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Michalovciach, Úrad justičnej a kriminálnej polície, ČVS: ORP
- 272/OEK - MI - 2007 zo dňa 08. 06. 2007 boli vrátené mobilné telefóny žalobkyni, značky Nokia
NHM- 5NX, model 3310, s telefónnou kartou Orange XXXXXXXXXXXX a mobilný telefón značky SagemmyX-5m Orange, s telefónnou kartou Prima SIM Toolkit, č. XXXXXXXXXXXX, t. č. XXXX XXX XXX,
ktoré boli zaistené pri domovej prehliadke u žalobkyni.

Do spisu boli pripojené prepisy hovorov z mobilnej telefónnej stanice č. XXXX XXX XXX, pričom volaným
boli mobilné telefóny evidované na žalobkyňu, č. 0907 XXX XXX V. Č.. XXXX XXX XXX. Jednalo sa o
záznamy zo dňa 05. 11. 2003, 06. 11. 2003, 04. 12. 2003 (dva záznamy z uvedeného dňa), 08. 12. 2003,
15.12. 2003 (dva záznamy z uvedeného dňa), 19. 12. 2003 (dva záznamy z uvedeného dňa), 15. 01.
2004, 20. 01. 2004 (dva záznamy z uvedeného dňa), 23. 01. 2004, 18. 02. 2004, 04. 03. 2004, 17. 03.

2004, 23. 03. 2004, 31. 03. 2004, 24. 05. 2004.

Súhlas na zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky na odpočúvanie bol udelený Krajským súdom
v Bratislave, č. p. NH - B - 931/2004, na mobilný telefón č. XXXX XXX XXX ktorý používala V. C.Á. a
na mobilný telefón č. XXXX XXX XXX, ktorý používal B. N., P. X.. Vydaný bol dňa 10. 05. 2004 a platil
na obdobie od 10. 05. 2004 do 10. 08. 2004.

Z pripojených správ Psychiatrickej ambulancie a Psychiatrickej nemocnice Michalovce zo dňa 16. 07.
2007, 06. 10. 2008, 05. 12. 2008, 23. 03. 2009, 11. 08. 2009, 10. 09. 2009 vyplynulo, že žalobkyňa bola
hospitalizovaná pre neurologické problémy, ťažkú depresiu s psychotickými príznakmi, vidiny, zrakové
halucinácie, poruchy koncentrácie, podrobovala sa pravidelnej liečbe.

Rozhodnutím Sociálnej poisťovne - Ústredia, č. 535 422 7400 zo dňa 15. 08. 2008 bol priznaný žalobkyni
invalidný dôchodok v sume 8.098,- Sk mesačne.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že voči žalobkyni bolo vedené trestné konanie od 31. 05.

2004, ktoré bolo ukončené nadobudnutím právoplatnosti rozsudku, ktorým bola žalobkyňa oslobodená
spod obžaloby, a to dňom 15. 04. 2009. Dokazovaním bolo tiež preukázané, že žalovaná sa podrobila
domovej aj osobnej prehliadke dňa 03. 06. 2004, bola zadržaná na základe príkazu od 03. 06. 2004 do
05. 06. 2004. Z pripojených listín, z vyšetrovacieho spisu, bolo zrejmé, že mobilné telefóny žalovanej
boli odpočúvané v súvislosti s prikázaným odpočúvaním mobilného telefónu B. N.. Odposluchy boli

preukázateľne vykonávané v čase od 05. 11. 2003 do 24. 05. 2004, pričom súhlas na odsposluch bol
vydaný dňa 10. 05. 2004 a bol platný na obdobie od 10. 05. 2004 do 10. 08. 2004.

Podľa ust. § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným

postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ust. § 20 uvedeného zákona, pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené

v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Podľa ust. § 22 ods. 1 uvedeného zákona, právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu
škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho

rozhodnutia.

Podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia, najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď
poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to
neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Vzhľadom na namietaný nedostatok pasívnej legitimácie oboma žalovanými, súd sa zaoberal otázkou
legitimácie. V prípade vecnej legitimácie pri ochrane osobnosti, je nositeľom povinností fyzická alebo
právnická osoba, ktorá zásah spôsobila, a má právnu subjektivitu. Výnimkou je otázka pasívnej
legitimácie v zmysle Zákona č. 514/2003 Z. z. a Zákona č. 58/1969 Zb., kde zodpovedá štát, v mene

ktorého koná ministerstvo. V tejto súvislosti je potrebné skúmať, či v danom prípade došlo skutočne
k nesprávnemu úradnému postupu, prípadne k nezákonnému rozhodnutiu, kto je zodpovednostným
subjektom. Nesprávny úradný postup nebol definovaný v Zákone č. 58/1969 Zb. (v ust. § 18). Definícia
nesprávneho úradného postupu bola upravená až následným účinným predpisom v ust. § 9 Zákona č.514/2003 Z. z. Za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť úkon,
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej správy, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických a právnických osôb. V danom prípade súd vychádzal z rozsudku Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 4Cdo/60/2003, z ktorého vyplynulo, že nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek
činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri takomto úkone alebo v súvislosti
s nimi dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami.

Žalovaní vyslovili názor, že za neoprávnený zásah nie je možné považovať postup orgánov činných
v trestnom konaní, ktorý je v súlade so zákonom, čo vyplýva aj z platnej judikatúry. V tomto prípade
súd konštatuje, že v prípade odposluchov, postup orgánov činných v trestnom konaní nebol v súlade
s ust. § 3 ods. 1,2 Zákona č. 166/2003 Z.z., o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím
informačno-technických prostriedkov, v zmysle ktorého informačno-technický prostriedok možno použiť
iba vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na zabezpečenie bezpečnosti štátu,

obranu štátu, predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo na ochranu práv a slobôd iných.
Použitím informačno-technického prostriedku sa môže základné právo alebo sloboda obmedziť len v
nevyhnutnom rozsahu a nie dlhšie, ako je to nevyhnutné na dosiahnutie zákonom uznaného cieľa, na
ktorý slúži. Z pripojených listinných dôkazov nepochybne vyplynulo, že odposluchy mobilných telefónov
žalobkyne boli realizované v rozpore s uvedeným ustanovením, a to nie z dôvodu, že odposluch

bol povolený na telefón G. Boldižara, ale predovšetkým z dôvodu, že bol vykonávaný bez zákonom
predpokladaného súhlasu. Krajský súd v Bratislave dal súhlas na zaznamenávanie hovorov na obdobie
od 10. 05. 2004 do 10. 08. 2004, pričom odposluchy boli realizované podľa záznamov od 05. 11. 2003
do 24. 05. 2004. Len jeden záznam bol realizovaný v povolenom období, a to posledný, zo dňa 24. 05.
2004. Je teda nepochybné, že postup orgánov v tomto prípade nebol v súlade so zákonom a znamenal

neoprávnený zásah do práva na súkromie žalobkyne. Zodpovednosť žalovaného v 1. rade je daná,
preukázateľne nesprávnym postupom pri realizácii odposluchov, ktoré boli vykonávané policajnými
orgánmi. Zodpovednosť žalovaného v 2. rade vyplýva z ust. § 18 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb., pretože
v danom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobkyne postupom v trestnom konaní a
žalovaný v 2. rade bol subjektom, ktorý konal v mene štátu v čase účinnosti uvedeného zákona.

Obaja žalovaní vzniesli námietku premlčania nároku žalobkyne, s poukazom na skutočnosť, že
žalobkyňa sa dozvedela o domovej prehliadke, o zadržaní, v roku 2004 a žalobu na ochranu osobnosti
podala až v roku 2010. Žalobkyni teda uplynula premlčacia lehota na uplatnenie nároku.

Podľa ust. 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( §
101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 ods. 2 OZ je premlčateľným právom, pretože

sa jedná o majetkové právo. Premlčanie znamená uplynutie času, v dôsledku ktorého je možné
vymáhateľnosť odvrátiť námietkou. Takéto právo nezaniká, len sa oslabuje a až v prípade uplatnenia
námietky premlčania, spôsobuje zánik jeho vymáhateľnosti. Rozhodujúcou otázkou teda je, kedy začína
plynúť všeobecná trojročná lehota. Právo je možné vykonať po prvý raz, keď vznikne možnosť podať
na jeho základe žalobu, tzn. ide o čas, ktorý je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti. V

danom prípade žalobkyňa získala objektívne informácie o tom, že zrejme došlo k nesprávnemu postupu
v konaní až dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o oslobodení žalobkyne spod obžaloby, a to
dňom 15. 04. 2009. Za predpokladu, že žaloba bola podaná dňa 14. 09. 2010, súd konštatuje, že lehota
bola zachovaná a nárok nie je premlčaný.

Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala náhrady nemajetkovej ujmy podľa ust. § 11 a nasl. OZ. Zákon
č. 58/1969 Zb. neupravuje nemajetkovú ujmu, túto upravuje až ust. § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003
Z.z., účinného od 01. 07. 2004. V zmysle Zákona č. 58/1969 Zb. bolo možné poskytnúť náhradu škody
len v ponímaní majetkovej ujmy. Súd však v danom prípade použijúc ust. § 20 uvedeného zákona a
rozhodnutia ESĽP vo veci Martin Babjak a ostatní proti Slovenskej republike, č. 73693/01, dospel k

záveru, že v danom prípade sa žalobkyňa mohla domáhať náhrady nemajetkovej ujmy prostredníctvom
žaloby na ochranu osobnosti v zmysle Občianskeho zákonníka, pričom uvedené konanie môže byť
zahájené proti štátu, alebo proti zodpovednej fyzickej osobe. Náhrady nemajetkovej ujmy je možné sa
domáhať aj prostredníctvom Dohovoru čl. 5 ods. 5, ak bol subjekt zbavený osobnej slobody (zatknutiealebo zadržanie). Predpokladom zodpovednosti je skutočnosť, že trestné stíhanie bolo zastavené, alebo
osoba bola oslobodená spod obžaloby, a to aj keď bolo rozhodnutie o zadržaní zákonné (rozsudok
Najvyššieho súdu SR č. 4Cdo/177/2005).

Podľa ust. § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa ust. § 13 ods. 1,2,3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,

za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa čl. 16 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava
SR“ v príslušnom gramatickom tvare), nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená
môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak
zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich
sa základných práv a slobôd. Podľa odseku 3 uvedeného ustanovenia, každý má právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 5 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ods. 5, každý kto bol zatknutý alebo pozbavený
slobody podľa ustanovenia tohto článku, má nárok na odškodnenie.

Podľa čl. 8 ods. 1 uvedeného Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a
verejného života, obydlia a korešpondencie.

Podstatnou otázkou pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, bola otázka, či v súvislosti so

zodpovednosťou štátu, možno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyvolanej vo sfére
osobnostných práv toho kto bol zbavený slobody (zadržaním, zatknutím). Trestné stíhanie a v rámci
neho aj zásah do osobnej slobody jednotlivca, má vždy negatívny dopad na jeho osobný život, pričom
zasahuje do jeho súkromného života, do cti a dobrej povesti a preto je spôsobilé okrem porušenia
práva na osobnú slobodu garantovaného v čl. 17 ods. 1 Ústavy, obmedziť či porušovať aj jeho právo

nerešpektovania a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti,
tak ako to zaručuje čl. 19 ods. 1,2 Ústavy. Je nepochybné, že trestné stíhanie, ktoré nebolo realizované
v súlade so zákonom alebo v rozpore s ním, je spôsobilé vyvolať popri vzniku materiálnej škody aj vznik
nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Nárok na náhradu škody za nezákonné pozbavenie
osobnej slobody zaručuje nielen vnútroštátna úprava, pôvodne Zákon č. 58/1969 Zb. (v súčasnej dobe

nahradený zákonom č. 514/2003 Z. z.), čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej
správy, alebo nesprávnym úradným postupom ale aj čl. 5 ods. 5 Dohovoru. V prípade čl. 5 ods. 1 a 5
Dohovoru, podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom
nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s uvedenými porušeniami uvedených právnych úprav, pričom
podľa judikatúry Európskeho súdu sa pod škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru rozumie škoda tak

nemateriálna ako aj materiálna (rozhodnutia J. S.. C., H. V. G. S.. B.). Keďže Dohovor umožňuje v
uvedenom článku aj odškodnenie nemateriálnej ujmy, má jeho aplikácia, pokiaľ ide o pojem škoda,
prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Ak nemožno priznať náhradu nemajetkovej ujmy podľa Zákona
č. 58/1969 Zb., je potrebné prednostne aplikovať chápanie náhrady škody vyplývajúce z uvedeného čl.
5 ods. 5 Dohovoru pred úpravou zákona č. 58/1969 Zb.

Pri rozhodovaní o neoprávnených zásahov do osobnostných práv žalobkyne, súd aplikoval príslušné
ust. § 11 a 13 OZ. Pri aplikácii vychádzal zo zásady, že do zásahu do súkromného života sa
nesmie neoprávnene zasahovať, nesmie sa spôsobiť ujma a je potrebné zabezpečiť pre fyzickú osobu
nerušenosť sféry, v ktorej môže všestranne rozvíjať svoju osobnosť. Ústava chráni fyzickú osobu aj v
jej rodinných vzťahov voči iným osobám a zásahy do týchto vzťahov, ktoré sú neoprávnené, možno

kvalifikovať ako zásahy do súkromia. Deštrukciou týchto vzťahov dochádza k neoprávnenému zásahu
do práva na ochranu súkromia, ktoré je čiastkovým právom na ochranu osobnosti. Právnym prostriedkov
proti takému zásahu je návrh, ktorým sa dotknutá fyzická osoba domáha v rámci ochrany osobnosti
primeraného zadosťučinenia, a to aj v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nemajetková
ujma v peniazoch sa spravidla poskytuje, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak

bola v značnej miere znížená osobnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Podmienkou
priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch, je existencia závažnej ujmy, ktorú fyzická osoba, vzhľadom na
okolnosti a na intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú. Je však
potrebné uviesť, že v tomto prípade nie sú rozhodujúce subjektívne pocity tejto osoby, ale objektívne
hľadisko, či by predmetnú ujmu na danom mieste a v čase ako ujmu vnímala aj iná fyzická osoba. Výška

náhrady sa určuje s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo, iné kritéria nie je možné zobrať do úvahy.
Súd sa stotožnil s názorom žalovaných, že civilný súd nie je oprávnený konštatovať prieťahy v konaní,
ktoré sú vyhradené Ústavnému súdu SR. Súd v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy nehodnotil
prieťahy v konaní, ale v tomto prípade posudzoval len dĺžku trvania zásahu do osobnostných práv

žalobkyne, ktorý trval od začiatku trestného stíhania až do oslobodzujúceho rozsudku.

Na základe týchto kritérií súd posudzoval skutočnosť, či v danom prípade zásah do osobnostných
práv žalobkyne je možné považovať zásah za neoprávnený alebo oprávnený, pretože len v prípade
neoprávneného zásahu je možné skúmať ďalšie podmienky na poskytnutie nemajetkovej ujmy. Len

dôsledkom neoprávneného zásahu do práv chránených ust. § 11 OZ je určitá ujma. Z hľadiska
intenzity zásahu a dopadu zásahu na chránené práva, sa môžu vyskytnúť ujmy s rôznym stupňom
závažnosti, ktoré môžu opodstatňovať alebo nie, nemateriálnu aj materiálnu satisfakciu. Pokiaľ pôjde k
neoprávnenému zásahu do práva na súkromie, má zásah závažné dôsledky, keď ním bola v značnej
miere znížená dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti. V prípade žalobkyne boli vykázané

znaky neoprávneného zásahu, ktoré boli objektívne spôsobilé privodiť jej ujmu. Pokiaľ existoval zásah
do práva na súkromie, nevzniká procesná povinnosť preukazovať, že zásah mal za následok zníženie
vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. Žalovaní prezentovali názor, že už samotný oslobodzujúci rozsudok
je dostačujúcim morálnym zadosťučinením.

Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že došlo k vážnemu zásahu do osobnostných práv
žalobkyne, do jej práva na súkromie, na rodinný život a rovnako bolo preukázané aj to, že zadržaním,
vykonaním domovej a osobnej prehliadky, následným trestným konaním, bola v značnej miere
znížená vážnosť a dôstojnosť jej osobnosti, pretože z výsluchu svedkov vyplynulo, že žalobkyňa
v očiach verejnosti predstavovala kriminálny živel, ktorý sa podieľa na vážnej trestnej činnosti,

dĺžka trvajúceho trestného konania len umocnila tieto názory. Táto skutočnosť veľmi vážne zasiahla
rodinu žalobkyne, pretože aj deti žalobkyne zrejme z obáv, že budú terčom výsmechu a rôznych
poznámok, opustili republiku (dcéra krátko po zásahu), čo tiež vyplynulo z výpovedí svedkov. Všetky
tieto okolnosti nepochybne vyvolali u žalobkyni vážne psychické problémy, v dôsledku ktorých bola
v roku 2008 invalidizovaná, o čom svedčia lekárske správy. Žalobkyňa bola síce v čase počiatku

zásahu nezamestnaná, avšak po zásahu bola jej možnosť zamestnať sa nepochybne vylúčená, ako
kriminalizovanej osoby a osoby s psychiatrickou diagnózou. Súd konštatuje, že vzhľadom na okolnosti,
za akých došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne, bol zásah objektívne spôsobilý znížiť
vážnosť a dôstojnosť žalobkyne vo vzťahu k rodine, priateľom, spoluobčanom. Oslobodzujúci rozsudokneznamenal zásadnú zmenu v náhľade na žalobkyňu, pretože sa nejednalo o listinu, s ktorou by bola
verejnosť oboznamovaná. Z toho hľadiska nemožno súhlasiť s názorom žalovaných, že tento rozsudok
je postačujúcou satisfakciou. V tomto prípade je súd toho názoru, že sú splnené podmienky pre priznanie

náhrady nemajetkovej ujmy. Výška súdom priznanej nemajetkovej ujmy zohľadnila mieru aj závažnosť
zásahu, súd ju považuje za primeranú.

Keďžežalobkyňasadomáhalanáhradynemajetkovejujmyvoväčšomrozsahu,súdnadrámecpriznanej
náhrady, žalobu zamietol ako nedôvodnú.

Náhradu trov konania súd priznal v súlade s ust. § 142 ods. 3 O. s. p., v zmysle ktorého aj keď mal
účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech
v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo
od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom
priznaného plnenia.

Právny zástupca žalobkyne si uplatnil náhradu trov konania za 8 úkonov právnej pomoci, a to za
prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom zo dňa 13. 09. 2010, písomné podanie
žaloby na súd dňa 14. 09. 2010, za účasť na pojednávaniach v dňoch 12. 11. 2012, 08. 07. 2013, 16. 09.
2013, 10. 10. 2013, za písomné podania na súd zo dňa 31.12. 2012, 01. 10. 2013, a to diferencovane

voči obom žalovaným. Trovy konania voči žalovanému v 1. rade vyčíslil vo výške 6.073,14 Eur a voči
žalovanému v 2. rade vo výške 4.860,- Eur.

Podľa ust. § 9 ods. 1 vyhlášky 655/2004 Z.z., v znení neskorších predpisov, základná sadzba tarifnej
odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov

právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa ust. § 15 písm. a.), b.) uvedenej vyhlášky, advokát má popri nároku na odmenu aj nárok
a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním
právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a

výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy,
b) na náhradu za stratu času (§ 17).

Podľa ust. § 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky, od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za

každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom
osobitne nedohodol.

Podľa odseku 4 uvedeného ustanovenia, na výšku náhrady preukázaných cestovných výdavkov sa
vzťahujú osobitné predpisy, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa ust. § 17 ods. 1 uvedenej vyhlášky, pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie
je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu
času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.

Súd priznal žalobkyni náhradu trov konania v časti, ktorej žalobe vyhovel, a to celkom za 7 úkonov
právnej pomoci. Súd nepriznal v danom prípade úkon, a to písomné podanie zo dňa 01. 10. 2013 -
záverečný návrh, s poukazom na to, že právny zástupca žalobkyne sa dostavil na pojednávanie, na
ktorom bolo dokazovanie skončené, a bol vyhlásený rozsudok, takže z týchto dôvodov mal možnosť
záverečný návrh predniesť priamo na pojednávaní.

Súd pri priznaní náhrady trov vychádzal z hodnoty predmetu konania, ktorá predstavovala spolu výšku
10.000,- Eur /obaja žalovaní boli zaviazaní na zaplatenie nemajetkovej ujmy po 5.000,- Eur/.

Súd určil hodnotu jedného úkonu podľa ust. § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., ktorá predstavovala

sumu 270,54 Eur. V plnej hodnote súd priznal odmenu za 6 úkonov právnej pomoci, v prípade účasti
na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, bola priznaná odmena vo výške 1 - iny základnej
sadzby podľa ust. § 14 ods. 5 písm. b.) uvedenej vyhlášky, tzn. vo výške 55,19 Eur. Spolu 1.678,43
Eur. Ku každému úkonu bol pripočítaný režijný paušál diferencovane v zmysle ust. 16 ods. 3 uvedenejvyhlášky, a to k 2 úkonom v roku 2010 vo výške 7,21 Eur, k 2 úkonom v roku 2012 vo výške 7,63 Eur a k 4
úkonom vykonaným v roku 2013 vo výške 7,81 Eur, spolu za 7 úkonov režijný paušál vo výške 53,11 Eur.

Právny zástupca si uplatnil cestovné výlučne za cestu vykonanú z Michaloviec do Rožňavy a späť (spolu
270 km), v dňoch 12. 11. 2012, 08. 07. 2013 a 16. 09. 2013, osobným motorovým vozidlom značky
Mercedes ML, EČV: MI 282 BB.
Uplatnené cestovné za cestu vykonanú v uvedených dňoch pozostávalo z paušálnej náhrady za 1 km,
ktorá predstavovala sumu 0,183 Eur, pri priemernej spotrebe 10,2 litrov/100 km, čiže 0,102 litrov/ km,

počet 270 km a cene nafty vo výške 1,389 Eur/liter nafty. Uvedené ceny boli uplatňované v rovnakej
výške za cesty vykonané v súvislosti s účasťou na pojednávaní.
Cestovné za účasť na pojednávaní dňa 12. 11. 2012 predstavovalo spolu 87,54 Eur a pozostávalo z
paušálnej náhrady prepočítanej na 1 km vo výške 49,29 Eur (0,183 x 270 km) a z náhrady za pohonné
hmoty vo výške 38,25 Eur (270 x 0,102 x 1,389 Eur). Cestovné náklady súd priznal spolu vo výške
262,62 Eur.

Strata času bola uplatnená v rozsahu 8 polhodín za obojstranne vykonanú cestu z Michaloviec do
Rožňavy, pričom strata predstavovala 1/60 výpočtového základu. Náhrada za stratu času za rok 2012
(pojednávanie dňa 12. 11. 2012) predstavovala za každú polhodinu sumu 12,71 Eur. Keďže si právny
zástupca žalobkyne uplatnil rovnakú náhradu straty času v roku 2013 za účasť na pojednávaní dňa 08.

07. 2013 a 16. 09. 2013, súd priznal náhradu vo vyčíslenej sume (náhrada za rok 2013 predstavovala
13,01 Eur). Celkovú náhrada za stratu času súd priznal vo výške 305,04 Eur.

Právny zástupca žalobcu preukázal, že je platiteľom DPH. Z toho dôvodu súd priznal DPH z priznanej
tarifnej odmeny, režijného paušálu a náhrady za stratu času vo výške 20 %, čo predstavuje zo sumy

2.036,58 Eur, sumu 407,32 Eur.

Súd celkovo priznal žalobkyni náhradu trov konania vo výške 2.706,52 Eur.
V danom prípade každý zo žalovaných bol zaviazaný na zaplatenie nemajetkovej umy vo výške 5.000,-
Eur. Z toho dôvodu súd uložil povinnosť obom žalovaným nahradiť trovy konania žalobkyni, každému

osobitne v sume 1.353,26 Eur, zodpovedajúcej priznanej nemajetkovej ujme, na účet právneho zástupcu
žalobkyne v zmysle ust. § 149 ods. 3 O. s. p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie, v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Krajský
súd v Košiciach, prostredníctvom tunajšieho súdu.

Podľa ust. § 205 ods. 1,2 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.