Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. júl 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/168/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812204230
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8812204230.7

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a sudcov JUDr.
Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Angeloviča, v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., so
sídlom Bratislava, Bajkalská 30, IČO: 31 335 004, kontaktná adresa: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s.,
O., proti žalovaným: 1/ M. H., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, 2/ S. H., nar. X.XX.XXXX, bytom C.
XXX, 3/ M. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Č. XX, o zaplatenie 4.141,55 eur s prísl., na odvolanie žalobcu

proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 3.2.2014 pod č. k. 5C/149/2012-114 a na
odvolanie žalobcu proti opravnému uzneseniu toho istého okresného súdu zo dňa 1.6.2015 pod č.k.
5C/149/2012-148, takto

r o z h o d o l :

Ruší rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o čiastočnom zamietnutí návrhu a vo výroku o trovách
konania v spojení s opravným uznesením, a v rozsahu tohto zrušenia mu vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou vyššie označeným rozsudkom zaviazal žalovaných v 1/, 2/ a 3/
rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 2.023,49 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne z
tejto sumy od 1.10.2013 do zaplatenia, a to všetko v pravidelných mesačných splátkach, pokiaľ ide o
žalovaného v 1/ rade vo výške 40,- eur mesačne, pokiaľ ide o žalovaného v 2/ rade vo výške 40,- eur
mesačne a pokiaľ ide o žalovaného v 3/ rade vo výške 40,- eur mesačne, s tým, že plnením jedného
zo žalovaných zaniká povinnosť ostatných žalovaných. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň

vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo.

2. Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorým žalobca žiadal zaviazať žalovaných v 1/ až 3/ rade na
zaplatenie sumy 4.489,92 eur s 12,49 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.358,22 eur od 1.4.2012
do zaplatenia, dôvodiac, že na základe Zmluvy o stavebnom sporení č. XXXXXXXXXX bola s nimi
uzavretá Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 20.9.2006, v súlade s ktorou

poskytol žalovaným v 1/ a 2/ rade mimoriadny medziúver vo výške 4.979,- eur. Žalovaní v 1/ a 2/
rade sa zaviazali splácať úroky z mimoriadneho medziúveru 7,49 % p. a. pravidelnými mesačnými
splátkami vo výške 31,10 eur a do nasporenia 40 % cieľovej sumy vkladať na účet zmluvy o stavebnom
sporení pravidelné vklady vo výške 24,90 eur. Po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení
sa žalovaní v 1/ a 2/ rade zaviazali splácať stavebný úver vrátane úrokov vo výške 4,7% p. a.
pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 43,58 eur. Žalovaný v 3/ rade prevzal ručením na seba

povinnosť uspokojiť pohľadávku, ak ju neuspokoja žalovaní 1/ a 2/ rade. Pretože žalovaní v 1/ a 2/ rade
nesplnili zmluvné povinnosti, boli žalobcom upomínaní a upozorňovaní na riadne a včasné uhrádzanie
splátok. Z dôvodu podstatného porušenia zmluvnej povinnosti žalovanými v 1/ až 3/ rade omeškaním
vsplácaní,žalobcaodstúpil listomzodňa18.8.2011odzmluvyomimoriadnommedziúvereastavebnom
úvere a vyzval žalovaných v 1/ a 2/ rade na okamžité vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov
pred dohodnutou dobou splatnosti v 7-dňovej lehote. Žalovaný v 3/ rade bol taktiež upovedomený o

odstúpení od zmluvy a vyzvaný na plnenie. Žalovaní v 1/ až 3/ rade finančné prostriedky v uvedenejlehote nevrátili. Zostatok pohľadávky ku dňu 31.3.2012 bol vo výške 4.489,92 eur s 12,49 % p.a. úrokom
z omeškania zo sumy 4.358,22 eur od 1.4.2012 do zaplatenia.

3. Naposledy okresný súd uznesením zo dňa 13.11.2013 pripustil zmenu petitu žalobného návrhu zo
dňa 6.11.2013 a čiastočne zastavil konanie v tom znení, že konanie o povinnosti žalovaného zaplatiť
úroky vo výške 7,49 % p.a. a úroky z omeškania vo výške 5 % p.a. za 03/2013 vo výške 19,42 eur, úroky
7,49 % p.a. a úroky z omeškania 5 % p.a. za obdobie 04/2013 do 08/2013 vo výške 216,82 eur, úroky
7,49 % p.a. a úroky z omeškania 5 % p.a. za obdobie 09/2013 vo výške 13,76 % čiastočne zastavil.

Pripustil zmenu petitu žaloby v zmysle návrhu žalobcu zo dňa 6.11.2013 v znení: „Žalovaný v 1/, 2/ a 3/
rade sú povinní zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.141,55 eur, 7,49 % p.a. ako úroky a 5 % p.a. úroky
z omeškania za 09/2013 vo výške 28,75 eur, 7,49 % p.a. ako úrok zo sumy 4.141,55 eur od 1.10.2013
do zaplatenia a 5 % p.a. úroky z omeškania zo sumy 4.141,55 eur od 1.10.2013 do zaplatenia, s tým,
že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných“.

4. Žalovaný v 1/ až 3/ rade so žalobným návrhom v podstate súhlasili, žiadali však o možnosť úhrady
dlžnej sumy v splátkach. Taktiež poukázali na to, že žalovaná suma sa im zdá dosť vysoká s poukazom
na to, koľko doposiaľ uhradili.

5. Súd prvého stupňa zmluvný vzťah medzi účastníkmi posúdil ako vzťah spotrebiteľský. Na základe

vykonaného dokazovania uzavrel, že žalovaným v 1/ a 2/ rade bol poskytnutý úver vo výške 4.979,09
eur, pričom z tejto sumy uhradili len 2.955,60 eur, čo vyplýva z prehľadu platobnej histórie a výpisu z
účtu, teda zvyšok dlžnej sumy na istine je 2.023,49 eur. V tejto časti považoval nárok žalobcu za dôvodný
čo do istiny a v tejto výške mu aj vyhovel. Zároveň mal za preukázané, že žalobca má nárok na úroky
ako odmeny za poskytnutý úver vo výške 7,49 % ročne len od doby poskytnutia úveru do odstúpenia

od zmluvy.

6. Z prehľadu platobnej histórie zistil, že zvyšok dlžnej sumy nad sumu priznanú, t. j. vo výške 2.023,49
eur do 4.414,55 eur má pozostávať z vyčísleného úroku a úroku z omeškania a rôznych poplatkov za
vedenie účtu a za zaslanie upomienok. Z tohto prehľadu však nie je možné zistiť, čo je riadny úrok a

čo úrok z omeškania, ako bol vypočítaný a z akej sumy, a za aké obdobie. Je možné, že ho žalobca
vypočítal aj zo sumy, ktorú súd neuznal a považoval ju za nedôvodnú. Nie je preto zo strany súdu možné
reálne výpočty žalobcu overiť a tieto sumy prepočítať, či zodpovedajú skutočnosti. Keďže žalobca v tejto
časti neuniesol dôkazné bremeno, v uvedenej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Keďže žalobca má
nárok na dohodnuté úroky vo výške 7,49 % ročne, tento nárok trvá len od doby poskytnutia úveru do

odstúpenia od zmluvy, t. j. do dňa 18.8.2011. Preto zamietajúca časť rozsudku sa týka aj týchto úrokov.

7. Taktiež konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom úroku po odstúpení od zmluvy.

8. Žalobca si uplatnil v konaní aj úroky z omeškania vo výške 5 % ročne (menej ako zákonný úrok

z omeškania) z istiny 4.141,55 eur od 1.10.2013, kedy boli žalovaní preukázateľne v omeškaní, do
zaplatenia. V tejto časti považoval nárok žalobcu za dôvodný, avšak len z istiny 2.023,49 eur. Totiž,
pokiaľ ide o žiadaný úrok, ako aj úrok z omeškania, ktorý bol žalobcom zahrnutý do sumy 4.141,55
eur, a v sume 28,75 eur, nie je možné z platobnej histórie zistiť, čo v tejto sume je úrok z omeškania,
ako bol vypočítaný, z akej sumy a za aké obdobie. V tejto časti, ako aj v časti vyčísleného úroku z

omeškania taktiež návrh zamietol. Zvyšok žaloby požadovanej sumy nad sumu 2.023,49 eur spolu s
úrokmi z omeškania od 1.10.2013 do zaplatenia taktiež považoval za nedôvodný a preto ho zamietol.

9. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., pretože po prepočte pomeru
úspechu a neúspechu mal za to, že každý z účastníkov mal pomerne rovnaký ich pomer.

10. Proti rozsudku súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal
v tejto časti zrušiť rozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Podľa jeho názoru, zamietajúca časť
istiny 2.118,06 eur, úroku a úroku z omeškania vo výške 28,75 eur za 09/13, 7,49 % p.a. úroku z istiny
4.141,55 eur od 1.10.2013 do zaplatenia a 5 % p.a. úroku z omeškania z istiny vo výške 2.118,06 eur

od 1.10.2013 do zaplatenia, je následkom nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj následkom
nesprávne zisteného skutkového stavu v tom, že súd posúdil zmluvné dojednanie týkajúce sa hlavného
plnenia a ceny ako neprijateľné zmluvné dojednanie, keď započítal všetky plnenia žalovaných v štádiu
medziúveru iba na zníženie poskytnutej istiny, pričom podľa ustanovení zmluvy o úvere úhrady na účetmedziúveru boli určené na úhradu úrokov, čo je v rozpore so zmluvnými dojednaniami týkajúcimi sa
hlavného plnenia a ceny (dohodnutý úrok). Okrem toho súd konštatoval, že má nárok na úroky ako
odmeny za poskytnutý úver od doby poskytnutia úveru, avšak len do doby odstúpenia od zmluvy. V tejto

súvislosti poukázal na rozpor medzi výrokovou časťou a týmto odôvodnením, nakoľko súd nepriznal
dohodnutý úrok od poskytnutia úveru do odstúpenia od zmluvy o úvere, resp. nezapočítal žiadne plnenie
žalovaných na úroky za predmetné obdobie, na ktoré vznikol žalobcovi nárok. Priznal mu iba sumu
rovnajúcu sa rozdielu poskytnutej sumy a splátok poukázaných žalovanými v 1. a 2. rade do odstúpenia
od zmluvy, ktoré boli dohodnuté na úhradu úrokov medziúveru. Výška úhrad na úroky medziúveru, ako

aj spôsob ich započítania na úroky a nie na istinu ešte pred odstúpením od zmluvy, je zrejmý z č. l. I.
žalobného návrhu a z výpisu účtu medziúveru. Z tohto dôvodu nesúhlasí s odôvodnením zamietavého
výroku, že je neprípustné započítanie úhrad žalovaných na iné, než na istinu tak, ako to vykonal žalobca.

11. Ďalej v neposlednom rade poukázal na to, že na právny vzťah medzi účastníkmi bolo potrebné
aplikovať ustanovenia zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka, a to aj v súvislosti s odstúpením

od zmluvy, a nie ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu má nárok na riadny úrok aj
po odstúpení od zmluvy (§ 349 ods. 1, § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka). Taktiež nesúhlasil so
zamietnutím žaloby z dôvodu, že úrok a úrok z omeškania bol vyčíslený v jednej sume. Súčet úroku a
úroku z omeškania je možné matematicky rozdeliť a vypočítať ich aj osobitne. V prípade, ak by žalobca
na túto operáciu bol vyzvaný, predložil by vyčíslenie úroku a úroku z omeškania položkovite. Žalobcovi

bola týmto postupom odňatá možnosť konať pred súdom. V súvislosti s konštatovaním, že zmluva o
úvere je tzv. absolútnym obchodnom, čo znamená, že sa tento právny vzťah bez ohľadu na povahu
jeho účastníkov spravuje Obchodným zákonníkom, poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6Mcdo 4/2012.

12. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením zo dňa 26.3.2015 pod č.k.
10Co/51/2014-146 vrátil vec súdu prvého stupňa na opravu výroku napadnutého rozsudku, dôvodiac,
že pretrváva spor výroku rozsudku v zamietajúcej časti s jeho zdôvodnením, inými slovami, výroková
časť rozsudku ohľadom zamietnutia návrhu v prevyšujúcej časti nemá oporu v jeho odôvodnení, a to od
str. 11 po str. 12, vrátane odseku, že „vzhľadom na uvedené skutočnosti súd považuje započítanie úhrad

žalovaných žalobcom na iné veci ako istinu za neprípustné“. Toto zistenie odvolacieho súdu podporuje
aj tvrdenie žalobcu v odvolaní v čl. I., II., keď uvádza, že „súd návrh zamietol v prevyšujúcej časti istiny
2.118,06 eur, úroku a úroku z omeškania vo výške 28,75 eur za 09/2013, 7,49 % p.a. úroku z istiny
4.141,50 od 1.10.2013 do zaplatenia a 5 % p.a. úroku z omeškania z istiny vo výške 2.118,06 eur od
1.10.2013 do zaplatenia“. V tejto súvislosti dospel k záveru že tento rozpor je možné odstrániť iba tým,

že súd prvého stupňa opraví rozsudok v jeho zamietajúcej časti tak, že presne v tomto výroku zadefinuje,
ktoré konkrétne nároky nároku žalobcu podliehajú jeho zamietnutiu v prevyšujúcej časti a v akej výške.
Z uvedených dôvodov sa javí odôvodnenie rozsudku v napadnutej časti ako nepreskúmateľné.

13. Ďalej odvolací súd konštatoval, že na odvolacom pojednávaní dňa 26.3.2014 žalovaní v 1/ a 2/

rade súdu predložili poštové poukážky o zaplatení 13x 40,- eur, a to za obdobie od 25.2.2014 do
27.2.2015 (založené v prílohovej obálke na č.l. 53). Preto bude povinnosťou súdu prvej inštancie v
záujme spravodlivého rozhodnutia veci vyzvať žalobcu, aby sa k predloženým poštovým poukážkam
písomne vyjadril a v tejto súvislosti upravil návrh na začatie konania. Taktiež po vrátení veci, ak žalobca
v odvolaní uvádza, že súčet úroku a úroku z omeškania je možné matematicky rozdeliť a vypočítať ich

aj osobitne, okresný súd vyzve žalobcu na predloženie takéhoto matematického rozdelenia.

14. Súd prvej inštancie zo dňa 1.6.2015 pod č.k. 5C/149/2012-148 opravil výrok rozsudku zo dňa
3.2.2014,č.k.5C/149/2012-114vzamietavejčastitak,žemásprávneznieť:„Žalobuvprevyšujúcejčasti,
a to čo do nároku žalobcu na istine od sumy 2.023,49 eur do sumy 4.141,55 eur, v časti úrokov vo výške

7,49% p.a. a 5 % úrokov z omeškania za obdobie 3/2013 vo výške 19,42 eur, v časti nároku na úroky
vo výške 7,49 % ročne zo sumy 4.141,55 eur od 01.04.2013 do zaplatenia a v časti nároku na úroky
z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 4.141,55 eur od 01.04.2013 do 30.09.2013 a v časti nároku
na úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy prevyšujúcej sumu 2.023,49 eur od 01.10.2013 do
zaplatenia, zamieta.“

15. Okresný súd vyššie označené opravné uznesenie zdôvodnil iba ustanovením § 164 v spojení s §
167 ods. 2 O.s.p..16. Proti opravnému uzneseniu podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal zrušiť rozsudok vo veci samej
v spojení s opravným uznesením, a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Odvolanie podal z
dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p..

17. Žalobca predovšetkým napáda výroky okresného súdu najmä z dôvodu procesných nedostatkov:
1. Žalobcovi nebolo doručené uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.3.2015, ktorým odvolací
súd vrátil vec súdu prvého stupňa na opravu výroku rozsudku.
2. Vo výroku opravného uznesenia došlo ku chybe v písaní - opravné uznesenie obsahuje zamietnutie

v časti úrokov vo výške 7.49 % p.a. úroky a 5 % p.a. úroky z omeškania za obdobie 3/2013 vo výške
19,42 eur.
Avšak v tejto časti bolo konanie predmetným uznesením zastavené uznesením zo dňa 13.11.2013,
ktorým bola pripustená zmena návrhu, v ktorom žalobca požadoval 7,49 % p.a. úroky a 5 % p.a. úroky
z omeškania za obdobie 9/2013 vo výške 28,75 eur.
Týmto postupom súdu sa žalobcovi odňala možnosť konať pred súdom.

18. Taktiež žalobca z hmotnoprávneho hľadiska napadá výrok opravného uznesenia z dôvodov
nesprávneho zistenia skutkového stavu a následného nesprávneho právneho posúdenia veci, v
dôsledku čoho súd zamietol návrh v prevyšujúcej časti istiny 2.118,06 eur, úroku a úroku z omeškania
vo výške 19,42 EUR za 03/2013, v časti nároku na úroky vo výške 7.49% p.a. zo sumy 4.141,55

eur od 1.4.2013 do zaplatenia a v časti nároku na úroky z omeškania vo výške 5 % p.a. zo sumy
4.141,55 eur od 1.4.2013 do 30.9.2012 a v časti nároku na úroky z omeškania vo výške 5 % p.a. zo
sumy prevyšujúcej sumu 2.023,49 eur od 1.10.2013 do zaplatenia. Vzhľadom na to, že o odvolaní voči
rozsudku 5C/149/2012 zo dňa 3. 2.2014 pre procesné nedostatky dosiaľ nebolo rozhodnuté, žalobca
odôvodňuje napadnutie výroku opravného uznesenia dôvodmi uvedenými v odvolaní zo dňa 25.2.2014

v čl. II. a III. ako aj v doplnení 10Co/51/2014zo dňa 23.3.2015 pod č.k. 10Co/51/2014. Zároveň žalobca
poukazuje na skutočnosť, že prvostupňový súd sa vôbec nezaoberal podstatou vzťahu medzi žalobcom
ažalovanými1/a2/ktorájeupravenávzákoneč.310/1992Zb.ostavebnomsporení.Vsúvislostistýmto
zákonom poukazuje na ustanovenie § 12 ods. 1, 2 a 3 zákona. Z tejto zákonnej úpravy vychádza úprava
hlavnéhopredmetuplneniavúverovejzmluve,atovofázemedziúveru-platenieibadohodnutéhoúroku,

nakoľko stavebný sporiteľ (dlžník) ešte nesplnil podmienky na pridelenie stavebného úveru, a jednak
vo fáze stavebného úveru - splácanie istiny aj úroku. Pretože ide o hlavný predmet plnenia, nemôže
byť posudzovaný ako neprijateľná zmluvná podmienka, a teda úhrady na úroky boli súdom nesprávne
započítané na istinu.

19. Žalovaní v 1/ až 3/ rade sa na obidve odvolania žalobcu písomne nevyjadrili.

20. Odvolací súd aplikujúc ustanovenie § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, prejednal podané
odvolania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia totiž
právneúčinkyúkonov,ktorévkonanínastalipredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajú

zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolania žalobcu boli podané pred
týmto dátumom. Preto odvolací súd má za to, že ide o právo, ktoré vzniklo podľa doterajších právnych
predpisov, a preto niet žiadnej zákonnej opory pre dokončenie tohto konania podľa novej právnej úpravy.
V súlade s princípom legitímneho očakávania a právnej istoty preto odvolací súd posúdil toto odvolanie
v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

21. Odvolací súd tak prejednal obidve odvolania žalobcu podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 2,
3 O.s.p. v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania rozhodnutí a dospel k záveru, že
odvolania sú dôvodné.

22. Odvolací súd predovšetkým dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že nepostupoval a
nedoplnil dokazovanie v intenciách uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.3.2015 pod č.k.
10Co/51/2014-146, a to v znení jeho odôvodnenia na č.l. 4. Už toto zistenie odvolacím súdom zavdáva
dôvod na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o čiastočnom zamietnutí návrhu a vo výroku
o trovách konania v spojení s opravným uznesením.

23. Najpodstatnejšia odvolacia námietka žalobcu (i keď v poradí prvý výrok rozsudku okresného súdu zo
dňa 3.2.2014 odvolaniami nebol napadnutý, teda je právoplatný) spočíva v tom, že súd prvej inštancie
nesprávne právne vec posúdil, pričom toto nesprávne právne posúdenie má spočívať v tom, že:Nesprávne aplikoval § 48 ods. 1 v spojení s § 457 Občianskeho zákonníka, teda režim Občianskeho
zákonníka namiesto toho, aby aplikoval § 506 v spojení s § 344 a nasl. Obchodného zákonníka, teda
režim Obchodného zákonníka, t.j. súd nepoužil správny všeobecne záväzný právny predpis. Teda aj

keby bol Občianskeho zákonníka aplikovateľný, súd ustanovenia Občianskeho zákonníka nesprávne
vyložil a vyvodil z nich nesprávne právne závery na daný skutkový stav. Súd aplikoval § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa; spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú,

alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Aplikoval normu v časti: „je neprípustné dojednať so
spotrebiteľom nevýhodnejšie ustanovenie zmluvy ako upravuje Občiansky zákonník“. Takýto výklad
je v rozpore s účelom zákona. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka umožňuje vylúčiť
aplikáciu takých zmluvných dojednaní, ktoré zhoršujú postavenie spotrebiteľa v zmluvnom vzťahu. Súd
však vyložil § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, že umožňuje vylúčiť uplatnenie nie zmluvných
dojednaní, ale zákonných ustanovení, ktorých aplikácia je dôsledkom uzavretia určitého zmluvného

typu; v danom konkrétnom prípade zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka a konkrétne
vylúčil aplikáciu režimu zániku zmluvy odstúpením podľa § 344 Obchodného zákonníka ex nunc. A to
nie je v súlade s účelom § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z povahy veci vyplýva, že ak sa právny
vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, má riadiť Obchodný zákonník, tak potom neprichádza do
úvahy odchýlenie sa od Občianskeho zákonníka. pretože je neaplikovateľný. Logicky nemôže ani dôjsť

k vzdaniu sa nejakých práv. Ak sa právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, riadi Obchodným
zákonníkom, je vylúčené, aby sa za neprípustné dojednania považovalo to, že sa budú aplikovať
všeobecné ustanovenia Obchodného zákonníka o účinkoch odstúpenia od zmluvy, ktoré sa nakoniec
stricto senzu ani nestali súčasťou zmluvných dojednaní. Výklad použitý súdom je v rozpore s § 1 ods. 2
Obchodného zákonníka. Toto ustanovenie zakotvuje, že Obchodný zákonník je lex specialis vo vzťahu

k Občianskemu zákonníku ako lex generalis. Nie je to teda naopak, ako na zákony aplikoval súd. V
skutočnostitotižsúdaplikovalObčianskyzákonníkakolexspecialisvovzťahukObchodnémuzákonníku
ako k lex generalis. Výklad použitý súdom je v rozpore s § 261 ods. 3, písm. d) Obchodného zákonníka.
Z § 261 ods. 3, písm. d) Obchodného zákonníka totiž jasne vyplýva, že právny vzťah zo zmluvy o úvere
sa má spracovať Obchodným zákonníkom, pričom toto ustanovenie je kogentné (§ 263 Obchodného

zákonníka). Výklad použitý súdom je v rozpore s princípom právnej istoty. Podľa čl. I ods. 1 Ústavy
SR je Slovenská republika právnym štátom; znakom právneho štátu je vytváranie právnej istoty tak
pri prijímaní zákonov a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj pri ich uplatňovaní
štátnymi orgánmi (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 22/95). Zákon sa má aplikovať v praxi tak.
ako je formulovaný text príslušných ustanovení na prípad sa vzťahujúci, a nie ho svojvoľne skracovať,

vynechávaťčastitextuaprispôsobovaťsiúčelovotextprevlastnúpotrebu(nálezÚstavnéhosúduSRsp.
zn. II. 48/97). Nesprávnosť výkladu prijatého súdom je možné preukázať aj na vývoji právnej úpravy. S
účinnosťou od 1.4.2015 bola prijatá novela Občianskeho zákonníka, konkrétne § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ktorého ostatná veta znie: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy

obchodného práva“. Z uvedeného vyplývajú dva závery, a to: zákonodarca považoval za potrebné prijať
výslovnú úpravu prednostnej aplikácie Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské práve vzťahy, čo je
dôkazom o tom, že dovtedajšie znenie Občianskeho zákonníka neposkytovalo základ pre prednostnú
aplikáciu Občianskeho zákonníka; ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zostalo nedotknuté,
čojejasnýmdôkazomotom,ženeposkytovalozákladpreprednostnúaplikáciuObčianskehozákonníka.

K zamietnutiu nároku na dohodnutý úrok po odstúpení od zmluvy o úvere žalobca dodáva, že v zmysle
§ 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v
jehoprospechpeňažnéprostriedkydourčitejsumy,adlžníksazaväzujeposkytnutépeňažnéprostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky. V zmysle § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka je dlžník od doby poskytnutia
peňažných prostriedkov povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej

výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Dlžník je teda povinný s vrátením poskytnutého
úveru zaplatiť aj dojednané úroky a to do dňa úplného vrátenia poskytnutých prostriedkov. Analogicky
túto povinnosť možno vyložiť k ustanoveniu § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak
dlžník vráti peňažné prostriedky skôr, než bolo dohodnuté, je povinný platiť úroky len do momentu
vrátenia peňažných prostriedkov. Podľa názoru žalobcu je teda nepochybné, že povinnosť dlžníka platiť

dohodnutý úrok za úver zaniká až úplným vrátením poskytnutých finančných prostriedkov. V prípade, ak
by porušením povinnosti dlžníka, v dôsledku ktorého žalobca od zmluvy odstúpil, zanikol veriteľov nárok
na zaplatenie úrokov za úver, dlžník by prakticky porušením povinnosti získal pre neho výhodnejšie
postavenie, nakoľko by sa „zbavil“ povinnosti plniť zmluvne dohodnuté plnenie. Podľa názoru žalobcuakékoľvek konanie, ktoré porušuje povinnosť a spôsobuje tým výhodu v rozpore s dobrými mravmi a toto
konanie takým bezpochyby je, je v rozpore s účelom právnych predpisov vzťahujúcich sa na daný právny
vzťah. Pre prípad, že by súd z nejakého nejasného dôvodu odmietol rozhodnúť v zmysle objektívneho

práva žalobca uvádza, že v čl. VII. bod 6. úverovej zmluvy, z ktorej právny vzťah medzi žalobcom
a žalovanými vznikol bolo dohodnuté, že odstúpením od zmluvy nezaniká právo veriteľa požadovať
zmluvne dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia dlhu.

24. V prípade, ak by okresný súd túto zmluvnú podmienku skúmal z hľadiska jej neprijateľnosti, v

tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na samostatnú definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky,
podľa ktorej nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou zmluvné dojednanie, ktoré síce spôsobuje
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, avšak sa týka hlavného predmetu
plnenia, a je vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo bolo individuálne dojednané (§ 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti je zároveň potrebné poukázať na ustanovenie § 497
Obchodného zákonníka, podľa ktorého predmetom plnenia z úverovej zmluvy je poskytnutie peňažných

prostriedkov zo strany veriteľa dlžníkovi a vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov a zaplatenie
úrokov z nich zo strany dlžníka veriteľovi. Teda dojednanie, ktoré oprávňuje veriteľa požadovať úroky
z úver sa bezpochyby týka hlavného predmetu plnenia. Teda dojednanie, podľa ktorého môže žalobca
aj po odstúpení od zmluvy požadovať zmluvne dohodnuté úroky za úver až do úplného zaplatenia
dlhu, je vyjadrené dostatočne určito, jasne a zrozumiteľne. Ohľadom vyššie uvedeného konštatovania

odvolacím súdom je potrebné znovu odkázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2013,
sp.zn. 6MCdo/4/2012, a to najmä v súvislosti s tým, že zmluva o úvere upravená ustanoveniami § 497
až 507 Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že sa na tento právny vzťah
bez ohľadu na povahu jeho účastníkov vzťahujú ustanovenia Obchodného zákonníka, teda tak ako v
odôvodnení rozsudku zo dňa 3.2.2014 aj uzatvára súd prvej inštancie. Taktiež v tejto súvislosti okresný

súd správne uzatvára, keď uvádza, že z formálneho hľadiska je teda zmluva medzi účastníkmi uzavretá
podľa Obchodného zákonníka a mala by sa riadiť práve jeho ustanoveniami. Keďže sa však jedná o
spotrebiteľskú zmluvu, má sa za to, že je rozpor medzi podmienkami, ktoré pre žalovaných zo zmluvy
vyplývajú v prípade, že by išlo o obchodnoprávny vzťah, a ak by išlo o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle
Občianskeho zákonníka, keďže podľa Obchodného zákonníka sú obchodné podmienky prísnejšie ako

podľa Občianskeho zákonníka, napr. ohľadne premlčania, výšky úrokov. Teda vzhľadom k uvedeným
skutočnostiam treba na zmluvu účastníkov pozerať ako na zmluvu spotrebiteľskú (vyššie uvedené tvrdí
žalobca v doplnení odvolania zo dňa 23.3.2015 - č.l. 142).

25. V súvislosti s doplnením odvolania žalobcu zo dňa 23.3.2015 (č.l. 142) odvolací súd uvádza, že v

ňom uvádzané tvrdenia sú nedôvodné. Súd prvej inštancie totiž v odôvodnení napadnutého rozsudku
správne vec právne posúdil, a to odkazujúc najmä na ustanovenie § 497 a nasl. Obch. zákonníka v
súvislosti s uzavretou Zmluvou o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 12.9.2016 (č.l. 2).
Keďže od tejto zmluvy žalobca jednostranne odstúpil listom zo dňa 18.8.2011 (č.l. 6), vznikla žalovaným
nielen povinnosť uhradiť žalobcovi ako veriteľovi úroky z omeškania, ale aj povinnosť vrátiť dlžnú sumu

s úrokmi (§ 506 Obch. zákonníka). Na tejto povinnosti žalovaných nič nemení ani správne konštatovanie
súdu prvej inštancie, že vyššie uvedená zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, pričom na ňu sa vzťahujú
ustanovenia § 52 a nasl. Obč. zákonníka ohľadom spotrebiteľských zmlúv. V tejto súvislosti nemožno
okresnému súdu nič vytknúť. Na druhej strane, však, ako už bolo vyššie konštatované odvolacím súdom,
okresný súd bude musieť postupovať v intenciách uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 26.3.2015 pod

č.k. 10Co/51/2014-146, ako aj znovu sa zaoberať sa dôvodnosťou odvolania žalobcu zo dňa 25.2.2014
(č.l. 121) a zároveň jeho odvolania zo dňa 6.7.2015 (č.l. 150), a to v súvislosti so zamietajúcou časťou
rozsudku vo veci samej.

26. Osobitne v súvislosti s odvolaniami žalobcu odvolací súd dáva do pozornosti okresnému súdu,

že žalobca (A. Z. Z., V..Z..) určite nepatrí do skupiny tzv. nebankových spoločností, ktoré často
poskytujú úvery spotrebiteľom pokútnym spôsobom, a ktoré pri svojej činnosti v zmluvných vzťahoch so
spotrebiteľmi používajú zákonom zakázané neprijateľné podmienky.

27. V novom rozhodnutí o zvyšnej časti návrhu žalobcu je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom

odvolacieho súdu.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, veta
posledná, CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).