Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. apríl 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/34/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5916205979
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5916205979.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a Mgr. Františka Dulačku, v právne veci žalobkyne:
E. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXXX/XX, F. - X., právne zastúpená: JAVOR - TOKÁR advokátska
kancelária, s.r.o., so sídlom Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, IČO: 36 264 750, proti žalovanej:
KOOPERATIVA poisťovňa a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO:
00 585 441, právne zastúpená: Advokátska kancelária Miroslav Maďar, s.r.o., so sídlom Robotnícka 6,
Banská Bystrica, IČO: 36 868 299, o náhradu škody vo výške 13.547 Eur, na odvolanie žalobkyne a
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č.k. 3C/123/2016-127 zo dňa 29. septembra

2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 6.773,50 Eur
(výrok I.) a vo výroku, ktorým v ostatnej časti žalobu zamietol (výrok II.) p o t v r d z u j e .

Výrok o nároku na nároku na náhradu trov konania (výrok III.) m e n í tak, že žalobkyni priznáva proti
žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 6.773,50 Eur
(výrok I.). V ostatnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov
konania (výrok III.).

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa ako poškodená si voči žalovanej ako poistiteľovi uplatňovala
nárok na náhradu škody v zmysle ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z.. Žalovaná zodpovedala
v tomto prípade za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla v zmysle

§ 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V konaní nebolo sporné, že u žalobkyne vznikla škoda
prevádzkou motorového vozidla zn. BMW, ktorého vodič spôsobil dopravnú nehodu a svoju vinu si pred
prokurátorkou priznal dňa 07.09.2013 a uzatvoril s ňou dohodu o vine a treste, hoci trestné stíhanie voči
nemu bolo zastavené z dôvodu neprípustnosti, keďže zomrel. Zo strany žalovanej vo vzťahu k žalobkyni
už došlo k odškodneniu následkom tejto dopravnej nehody s tým, že jej bola vyplatená suma 10.103 Eur
dňa 20.04.2015 titulom bolestného a suma 33.866 Eur dňa 03.10.2016 titulom sťaženia spoločenského
uplatnenia, a to na základe lekárskych posudkov MUDr. X. U. a MUDr. Q. A.. Žalovaná namietala, že

invalidita,ktorábolapriznanážalobkyniužvminulostismieroupoklesuschopnostivykonávaťzárobkovú
činnosť 50 % sa následkom dopravnej nehody zvýšila o 10 %, pokiaľ sa týka jej obmedzení v živote,
ku ktorým došlo síce následkom dopravnej nehody, nešlo o také obmedzenia, že by sa dalo hovoriť opodstatnej zmene, prípadne že sa jedná o prípad hodný osobitného zreteľa v zmysle § 5 ods. 5 zákona
č. 437/2004 Z.z..

3. Okresný súd konštatoval, že invalidita bola žalobkyni priznaná už dňa 02.03.2012, pred dopravnou
nehodou. Za relevantné však považoval, že z posudku vyplynulo navrhované pracovné zaradenie na
pôvodnom pracovisku, ale s úľavami, ako aj s obmedzením schopností. Žalobkyňa môže vykonávať
prácu len v prostredí bez fyzicky náročnej práce a preťažovania dolných končatín. Ustálil, že
nepochybne došlo k obmedzeniu žalobkyne v pracovnom živote a hoci nedošlo k uznaniu invalidity

žalobkyne v súvislosti s úrazom, ktorý utrpela pri predmetnej dopravnej nehode, došlo k navýšeniu
percent miery poklesu schopností vykonávať zárobkovú činnosť o 10 %. Zdôraznil, že zdravotné
postihnutie u žalobkyne následkom dopravnej nehody sa odrazilo takýmto spôsobom, pričom sociálna
poisťovňa pri svojom posudzovaní, resp. rozhodovaní vychádzala zo svojej metodiky, podľa ktorej,
okrem rozhodujúceho zdravotného postihnutia, ak trpí pacient aj inými ochoreniami, posudkový lekár
sociálneho poistenia ich môže zohľadniť tak, že percento za rozhodujúce zdravotné postihnutie zvýši

maximálne o 10 % za ostatné ochorenia. Preto nebol dôvod bagatelizovať následky tohto telesného
postihnutia žalobkyne na jej ďalší pracovný život. Na druhej strane zdôraznil, že uznanie invalidity je
jedným, nie však jediným dôvodom, hodným osobitného zreteľa pre zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z.. Za potrebné považoval zohľadniť
vek žalobkyne, ktorá utrpela zranenie pri dopravnej nehode vo veku cca 32 rokov a obmedzenia v

pracovnom živote ovplyvnili celý jej budúci pracovný život, má značne obmedzené možnosti ďalšieho
pracovného uplatnenia a musí sa vyhýbať fyzicky náročnej práci bez preťažovania dolných končatín.
Skutočnosť, že čistý príjem žalobkyne sa oproti jej čistému príjmu po dopravnej nehode výrazne neznížil,
nemôže podávať reálny obraz vo veci zmeny v jej pracovnom živote. Za podstatné považoval, že
zdravotný stav žalobkyne pred dopravnou nehodou ohľadom jej pracovného uplatnenia nevykazoval

prakticky žiadne obmedzenia.

4. Okresný súd ďalej v rámci výsluchu žalobkyne, v ktorom podrobne popísala svoj fyzický stav, zistil, že
v prípade otehotnenia a starostlivosti o dieťa by táto činnosť bola pre ňu fyzicky náročná, pripadalo by to
do úvahy len za pomoci opatrovateľky, kde však vstupuje finančné kritérium. Z potvrdenia nefrologičky

vyplynulo, že zdravotný stav žalobkyne v súvislosti so stratou jednej obličky a obmedzení funkcie druhej
obličky (ktorý u žalobkyne existoval pred dopravnou nehodou) nie je kontraindikáciou k tehotenstvu.
Pokiaľ žalovaná poukazovala na umelé prerušenie tehotenstva u žalobkyne v čase, keď mala asi
20 rokov a prípadne na ďalšie diagnózy, ktoré vyplynuli z lekárskeho posudku Sociálnej poisťovne,
okresný súd nemal v konaní preukázané, že sa jedná v týchto prípadoch o kontraindikácie k tehotenstvu.

Vzhľadom na dopravnú nehodu tak došlo k podstatnej nevýhode žalobkyne, ktorá si pred nehodou
založenie rodiny s partnerom plánovala, avšak zdravotné poškodenie pri dopravnej nehode závažne
ovplyvnilo jej budúci osobný a rodinný život. Rovnako skutočnosť, že po dopravnej nehode nie je úplne
sebestačná, ale potrebuje pomoc svojich príbuzných nad rámec základných činností, považoval za
zmenuovplyvňujúcujejďalšíosobnýživot.Tietoskutočnostimalivplyvajnaobmedzenievoľnočasových

aktivít žalobkyne, ktorá sa pred dopravnou nehodou venovala turistike, výcviku psov, cestovaniu po
Slovensku na motorke, spoločenským podujatiam, koncertom. Žalobkyňa má obmedzenia v rámci
šoférovania, vozenie na mieste spolujazdca nevydrží dlhší čas.

5. Vychádzajúc zo všetkých týchto zistení okresný súd ustálil, že priznanie zvýšenia sťaženia

spoločenského uplatnenia žalobkyne je dôvodné, avšak v celom ňou žiadanom rozsahu 40 %, ale v
rozsahu 20 %. Takéto zvýšenie považoval za primerané, pretože určité možnosti uplatnenia v živote
žalobkyne naďalej pretrvávajú, žalobkyňa je schopná pohybu bez akejkoľvek pomôcky, je schopná
postarať sa sama o seba, realizovať základné životné úkony, čiastočne sa realizovať v práci aj vo
voľnočasových aktivitách.

6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, nakoľko úspech a neúspech oboch strán sporu
bol porovnateľný žiadnej nepriznal nárok na náhradu trov konania.

7. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obe sporové strany. Žalobkyňa

namietala nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol
a žiadala, aby aj tejto časti bolo žalobe vyhovené. Namietala nesprávne právne posúdenie veci
okresným súdom. Skutočnosti, ktoré okresný súd zobral do úvahy, by podľa jej názoru odôvodňovali
priznanie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v nej žiadanom rozsahu. Zásadným spôsobomjej zdravotný stav vzniknutý v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou ovplyvnil možnosti jej
sebarealizácie. Obmedzenia vznikli v najproduktívnejšom veku, kedy sa spravidla zakladá rodina, je
pracovné tempo najvyššie a trávenie voľného času najaktívnejšie. Vychádzajúc zo stanoviska lekárov,

nepredpokladá, že by mohlo dôjsť k zlepšeniu jej zdravotného stavu.

8. Žalobkyňa nesúhlasila ani s rozhodnutím o trovách konania. Poukázala na to, že výška plnenia
závisela od úvahy súdu, preto v týchto prípadoch nejde na jej strane o procesný neúspech. Nemožno
ju zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Z toho dôvodu

jej mala byť priznaná plná náhrada trov konania.

9. Žalovaná odvolaním napadla výrok v rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalobe vyhovené
a žiadala v tejto časti rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Namietala, že okresný súd na vykonanie
niektorých dôkazov prihliadal v rozpore so zásadou sudcovskej koncentrácie konania v zmysle ust.
§ 153 CSP. Pripustil v rozpore s touto zásadou, aby žalobkyňa na pojednávaní dňa 22.06.2017

ako dôkazný prostriedok predložila metodiku sociálnej poisťovne a zároveň rozhodol o vykonaní
dôkazov, ktoré táto navrhla vykonať priamo na pojednávaní, čím došlo k zmareniu účelu súdneho
pojednávania dňa 22.06.2017. Opätovne k porušeniu tejto zásady došlo, keď okresný súd vykonal
dokazovanie rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Martin z 05.11.2014 a zo 17.10.2014,
aj oboznámením správy nefrológa, ktoré bolo žalobkyňou doručené až dňa 11.09.2017.

10. Ďalej žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. Poukázal na to, že už
samotné bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia zobralo do úvahy následky zranení
žalobkyne a ich predpokladaný vývoj. Vyplatené bolestné, ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia,
predstavuje dostatočnú satisfakciu nepriaznivých zdravotných následkov žalobkyne a jej primerané

odškodnenie. Už samotné bodové ohodnotenie predpokladá zníženie kvality života žalobkyne, preto aj
akékoľvek navýšenie by malo zodpovedať určitej výnimočnosti. Žalobkyňa bola už v minulosti uznaná
za invalidnú v dôsledku straty funkcie jednej obličky s mierou poklesu vykonávať zárobkovú činnosť
o 50 %. Následkom úrazu spôsobeného dopravnou nehodou došlo o navýšenie percentuálnej miery
poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 10 %. Okresný súd nedostatočne vyhodnotil dopady

predchádzajúcich zdravotných komplikácii žalobkyne na jej osobný a pracovný život. Na záver žalovaná
zdôraznila, že účelom odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia nie je nahrádzať alebo sociálne
zabezpečovať poškodenú osobu, ale jej cieľom je poskytnúť primerané zadosťučinenie.

11.Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP)preskúmalvecvrozsahuazdôvodovuvedenýchvodvolaní

(§ 379 a § 380 CSP) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) vo
výrokochvovecisamejrozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávnypotvrdilpodľa§387ods.1CSP
a vo výroku o trovách konania zmenil podľa § 388 CSP tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

12. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej, krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti tam
uvádzaných dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

13. Po preskúmaní veci krajský súd dospel k záveru, že okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil
skutkovýstavveci,ktorýzodpovedávykonanémudokazovaniuatentonáslednesprávneprávneposúdil.

Sdôvodmi,ktoréuvádzalistranysporuvodvolaniach,sariadne vrámciodôvodneniasvojhorozhodnutia
vysporiadal, na obsah jeho právnych a skutkových záverov, týkajúcich sa týchto odvolacích námietok,
poukazuje aj odvolací súd.

14. Účelom zákona č. 437/2004 Z.z. je stanoviť podmienky na priznanie a poskytovanie náhrady

za bolesť a náhrady za sťaženia spoločenského uplatnenia, pričom v § 5 ods. 5 tohto zákona je
daná možnosť súdu, v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, náhradu za
sťaženia spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %. Uznanie invalidity v zmysle tohto zákonného
ustanovenia je tak jedným, nie však jediným prípadom osobitného zreteľa, pri splnení ktorého môže
(nemusí) súd náhradu za sťaženia spoločenského uplatnenia zvýšiť. Z takéhoto právneho názoru

správne vychádzal aj súd prvej inštancie a skúmal nielen existenciu rozhodnutia o invalidite, ale aj ďalšie
dôvody, pre ktoré by bolo vhodné zvýšiť lekárskym posudkom určenú výšku sťaženia spoločenského
uplatnenia žalobkyne.15. Možno prisvedčiť žalovanému, že už samotné základné bodové ohodnotenie zohľadňuje okolnosť,
že poškodený pod vplyvom negatívnych následkov utrpeného zranenia je obmedzený vo svojich
možnostiach (napr. v možnostiach spoločenského, kultúrneho, športového vyžitia, ale aj pracovného

uplatnenia). Zvýšenie predpokladá existenciu ďalších skutočností umožňujúcich záver o tom, že
obmedzenia poškodeného nemožno vyjadriť len základným odškodnením. Toto zvýšenie prichádza do
úvahyvtedy,keďkonkrétnyvýsledokporovnaniazdravotnéhostavupredzranenímapoňompredstavuje
záver, že základné odškodnenie nepostačuje ku kompenzácii dôsledkov zhoršeného zdravotného
stavu. Zvýšenie náhrady za sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré priznal žalobkyni súd prvej

inštancie, je podľa názoru odvolacieho súdu vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu a vykonanému
dokazovaniu primerané. U žalobkyne bolo preukázané obmedzenie a sťaženie predpokladov pre
uplatnenie v spoločnosti, zostala však spôsobilosť pracovať, i keď nie v jej predchádzajúcich pracovných
zaradeniach. Poškodenie zdravia je v podstatnej miere sťažilo možnosť výkonu celej škály činností,
neprivodilo jej ale úplnú neschopnosť ich vykonávať. Pred poškodením zdravia (ako to vyplýva z
dokazovania súdom prvej inštancie) sa žalobkyňa nevenovala vo zvýšenej miere žiadnej spoločenskej,

kultúrnej či športovej činnosti. Hoci sa v dôsledku zhoršenia zdravia doterajšie možnosti spoločenského,
kultúrneho a športového vyžitia žalobkyne zúžili, celkom nezanikli. Podľa názoru odvolacieho súdu,
v prejednávanej veci nejde o taký prípad hodný osobitného zreteľa, pri ktorom by bolo odôvodnené
žalobkyňou žiadané zvýšenie odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Naproti tomu však
všetky tieto zistenia neodôvodňovali záver, že by k zvýšeniu nad rámec bodového ohodnotenia

u žalobkyne dôjsť nemalo, a to práve na základe skutočností, z ktorých okresný súd vychádzal.
Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej v celom rozsahu ako vecne
správny potvrdil. Nepovažoval za opodstatnenú ani námietku žalovaného týkajúcu sa porušenia zásady
sudcovskej koncentrácie konania. Z ust. § 153 CSP vyplýva, že súd môže, nie, že musí prihliadať na
skutočnosti, ktoré budú aj neskoršie stranami sporu uplatnené.

16. Po preskúmaní rozsudku okresného súdu vo výroku o trovách konania krajský súd dospel k
záveru, že v tejto časti je odvolanie žalobkyne opodstatnené. Pri uplatnení nároku na zvýšenie sťaženia
spoločenského uplatnenia z povahy tohto nároku vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je závislé
vždy od úvahy súdu. V tomto prípade podľa kritéria posudzovania náhrady trov konania, a to podľa

procesného úspechu, môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak priznal
nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške. V tomto prípade teda priznal súd nárok žalobkyni,
pričom výška tohto nároku závisela od úvahy súdu, teda v konaní bola žalobkyňa úspešná, preto jej v
zmysle § 255 ods. 1 CSP prináleží nárok na náhradu trov konania súdu prvej inštancie voči žalovanému
v plnom rozsahu. Krajský súd výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania

zmenil tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

17. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP.
V odvolacom konaní bol úspech strán sporu porovnateľný, preto žiadnej z nich nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

18. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)