Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. október 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/81/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113227170
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8113227170.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia
slobody, Prešov, Kpt. Nálepku 1, IČO: 007 384 09, proti žalovanej: V. M., bytom W., A. X, zastúpená
advokátkou JUDr. Gabrielou Zelemovou, so sídlom v Bratislave, Heydukova 16, o vypratanie služobného
bytu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 12C/249/2013-88 zo dňa
8.1.2015, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

R u š í rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov vyššie označeným rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia
povinnosti žalovanej vypratať byt č. X, nachádzajúci sa na X. poschodí bytového domu na ulici A. X
v W., pozostávajúci z troch izieb, kuchyne a príslušenstva, do 30-tich dní od právoplatnosti rozsudku.
O trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Vychádzal z odôvodnenia návrhu, v ktorom žalobca uviedol, že na základe Nájomnej zmluvy č. 04/93
zo dňa 2.2.1993 (ďalej len „zmluva“) prenechal predmetný byt na dobu trvania služobného pomeru
manželovi žalovanej. Personálnym rozkazom riaditeľa Ústavu na výkon väzby W. č. 109 zo dňa
18.8.2003 bol manžel žalovanej (H. M.) prepustený zo služobného pomeru príslušníka ZVaJS podľa
§ 192 ods. 1 písm. b) zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších právnych predpisov z dôvodu, že
rozhodnutím lekárskej poradnej komisie II. v zdravotníckom zariadení ústavu zo dňa 24.6.2003, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 10.7.2003, bola manželovi žalovanej stanovená zdravotná klasifikácia „D“
- neschopný služby v ZVaJS, čím stratil dlhodobo zo zdravotných dôvodov spôsobilosť vykonávať
akúkoľvek funkciu v tomto zbore. Podľa § 194 ods. 2 citovaného zákona, pri prepustení sa končí služobný
pomer uplynutím dvoch kalendárnych mesiacov, pričom lehota začína plynúť prvým dňom kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po dni doručenia rozhodnutia o prepustení. S personálnym rozkazom bol
menovaný oboznámený dňa 21.8.2003, pričom služobný pomer mu skončil dňom 31.10.2003. Keďže
prestal u žalobcu vykonávať prácu, na ktorú bol nájom služobného bytu viazaný, bola mu zaslaná
výpoveď z nájmu služobného bytu podľa § 711 ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka. Jej platnosť na
súde do 3 mesiacov od doručenia výpovede nespochybnil, teda nájom bytu sa skončil dňa 31.3.2004.
Manžel žalovanej a ani žalovaná služobný byt dobrovoľne nevypratali aj napriek výzve na jeho vypratanie
zo dňa 6.11.2007. Dňa XX.XX.XXXX manžel žalovanej zomrel. Žalovaná žiadala návrh zamietnuť,
odvolávaním sa aj na Doplnok k nájomnej zmluve zo dňa 3.1.1994 (ďalej len „doplnok“). Tento doplnok
bol uzavretý práve preto, že pri podpise nájomnej zmluvy sa jej manžel dozvedel, že byt, ktorý mu bol
pridelený, na ktorom dokončení osobne pracoval v dobrej viere, bude mať rovnaký charakter, ako byt
ním odovzdaný (nájom na dobu neurčitú a iných podmienok), má byť bytom služobným. Poukázala
aj na to, že podmienkou pridelenia predmetného bytu bolo odovzdanie predchádzajúceho služobného
bytu, čo sa vykonalo ešte dňa 1.12.1992, t.j. ešte pred podpísaním zmluvy. Tento predchádzajúci byt bol
pridelený inému príslušníkovi zboru V. K.. Taktiež poukázala na to, že boli žalobcom upovedomení o tom,

že byt, ktorý im bol poskytnutý na A. ulici, nie je bytom podnikovým, ale bytom služobným. Tvrdila, že
z morálnych princípov treba prihliadať na postavenie zamestnanca v štátnej službe a na jeho možnosti
pri podpisovaní nájomnej zmluvy. Až po odovzdaní nájomného bytu, ktorý mohli odkúpiť do svojho
vlastníctva, sa dodatočne dozvedeli o zmenenom charaktere služobného bytu, ktorý už nebolo možné
odkúpiť; naviac po skončení služobného pomeru bez zabezpečenia bytovej náhrady mal byť vrátený
zamestnávateľovi. Ak by mala predmetný byt vypratať, podmienila to pridelením náhradného bytu.

Aplikáciou ustanovení zákona č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom
bytov a s bytovými náhradami, § 685 ods. 1, 2, 3, § 686 ods. 1, 2, § 710 ods. 1, 2, 3, 4, § 711 ods.
1, 2, 3, 4, 5, 6, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka na základe výsledkov vykonaného dokazovania
uzavrel, že uloženie povinnosti žalovanej vypratať predmetný služobný byt by bolo zásahom do jej práv
na ochranu súkromného a rodinného života a obydlia. V tejto súvislosti poukázal na čl. 31 Európskej
sociálnej charty na zabezpečenie účinného výkonu práva na bývanie. Uzavrel, že by bolo neprimerane
prísne a tvrdé, ak by bola uložená povinnosť žalovanej vypratať predmetný byt bez bytovej náhrady, t.j.
vzhľadom na všetky súvisiace okolnosti, za ktorých došlo k vzniku nájomného vzťahu. Ide nepochybne
o žalobu, v ktorej na jednej strane (strane žalobcu) ide o ochranu práv vlastníka nehnuteľnej veci a ktorej
vyhovenie sa na druhej strane závažným spôsobom dotýka zvlášť významného záujmu žalovanej, a
to jej záujmu na zabezpečenie bývania ako jednej zo základných sociálnych istôt. Preto bolo potrebné
vec posúdiť nielen z hľadiska opodstatnenosti ochrany práv žalobcu, ale komplexne zo všetkých do
úvah prichádzajúcich hľadísk, t.j. aj z hľadiska, či výkon takéhoto práva formou vypratania bytu bez
povinnosti zabezpečiť žalovanej bytovú náhradu výnimočne niet (ne)možno odoprieť práve s odkazom
na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o aplikáciu tohto ustanovenia, tak Najvyšší súd SR, ako
aj Najvyšší súd ČR judikovali, že na základe tohto ustanovenia nemožno zakladať, meniť či rušiť právne
vzťahy, možno ich len korigovať, a v zmysle tohto ustanovenia možno odoprieť poskytnutie právnej
ochrany uplatňovanému právu, ktoré musí byť podložené vždy konkrétnymi zisteniami, ale naopak, iba
na základe tohto ustanovenia nemožno založiť vznik, zmenu alebo zánik práva a povinnosti. V podstate
z týchto dôvodov návrh žalobcu zamietol.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal o jeho zmenu tak, aby
jeho návrhu bolo v celom rozsahu vyhovené, alternatívne zrušiť rozsudok a vec vrátiť okresnému
súdu na ďalšie konanie. Poukázal na to, že súd prvého stupňa sám konštatuje, že skutočnosť, že
manželia M. museli odovzdať predchádzajúci služobný byt, ešte nemení povahu predmetného bytu
ako bytu služobného, ktorú spĺňal v zmysle zákona č. 189/1992 Z.z. ku dňu jeho účinnosti (13.5.1992)
a nájom tohto bytu bol viazaný na trvanie služobného pomeru. Teda manžel žalovanej o charaktere
služobného bytu musel vedieť už pred podpísaním nájomnej zmluvy, čo preukazujú písomné dôkazy
- zasadnutie bytovej komisie č. ÚZVJS - 170/70-92, ktorej programom bolo prerokovanie pridelenia
služobných bytov na ul. A. v W., taktiež byt bol manželovi žalovanej pridelený na základe rozhodnutia
o pridelení služobného bytu č. ÚZVJS - 01-2/7/92 zo dňa 8.12.1992. Zmluva č. 04/93 bola následne
podpísaná dňa 2.2.1993, doplnok k nej dňa 3.1.1994. Manžel žalovanej z vlastného rozhodnutia sa
rozhodol uzavrieť nájomnú zmluvu so žalobcom o nájme predmetného služobného bytu, avšak na dobu
trvania služobného pomeru, nie na dobu neurčitú. Z takto dohodnutej doby trvania nájmu služobného
pomeru je isté, že táto skutočnosť nastane, a to buď nezávisle od vôle účastníkov nájomnej zmluvy,
napr. smrťou, alebo zmluvou účastníkov. Doplnkom k nájomnej zmluve zo dňa 3.1.1994 bola dohodnutá
iba možnosť, nie povinnosť upustenia žalobcom od vymáhania uvoľnenia bytu. Žalobca potrebuje byt
pre riešenie bytovej otázky príslušníkov, ktorí sú v služobnom pomere, preto nemožno upustiť od
jeho vypratania. Ústava a zákony SR zaručujú, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký
zákonný obsah a ochranu. Rozhodnutie prvostupňového súdu vážne zasahuje do výkonu práv žalobcu
nakladať so služobným bytom, najmä keď sa jedná o jeho rozhodnutie v troch právnych veciach, v
ktorých sa žalobca domáha vypratania bytu (12C/249/2013, 7C/125/2013, 25C/125/2013). Ďalej dal
do pozornosti tú skutočnosť, že manžel žalovanej nespochybnil platnosť výpovede z nájmu bytu do 3
mesiacov odo dňa jej doručenia v zmysle § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Preto nájom bytu skončil
uplynutím 3-mesačnej výpovednej doby, ktorá začala plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po
mesiaci, v ktorom mu bola výpoveď doručená. Žalovaný výpoveď z nájmu služobného bytu prevzal
dňa 16.12.2003. V uvedenom období sa žalobca márne domáhal vypratania služobného bytu, čo urobil
viacerými písomnými výzvami, či osobnými rokovaniami s riaditeľom ústavu, aby ďalej mohol nakladať
so služobným bytom na tie účely, na ktoré je určený. Uzavrel, že jeho konanie nie je v rozpore s dobrými

mravmi, ktoré by malo predstavovať také konanie, ktoré je zjavne právne neprijateľné, pretože je z
hľadiska oprávnených záujmov strán a spoločnosti hrubo nevyvážené. Nemožno predsa ísť o rozpor s
dobrými mravmi, keď manžel žalovanej od začiatku vedel, že ide o služobný byt, pričom doplnkom k
zmluve bola deklarovaná iba možnosť, nie povinnosť upustiť od vypratania bytu (nemohol žiť v právnej
istote, že byt sa mu ponechá), neprijal ponúknutú pomoc zo strany riaditeľa ústavu pri hľadaní iného
bytu, túto odmietol s tým, že sa zo služobného bytu nevysťahuje, ba naopak, sústavne vyvíjal snahy o
donútenie žalobcu, aby mu byt odpredal. V neposlednom rade na vypratanie bytu by mal byť pripravený
už vyše 10 rokov.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 30.4.2015 žiadala potvrdiť rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny. Jej zástupkyňa na odvolacom pojednávaní dňa 20.10.2015 uviedla, že ak by
súd privolil vypratanie služobného bytu, niet dôvodu, aby jej, ako pozostalej manželke, nebol pridelený
náhradný byt, ktorý svojou veľkosťou a rozmermi by vyhovoval namiesto odňatého bytu. V tejto súvislosti
poukázala na ust. § 712a ods. 1, 9 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 2, 3 O.s.p. a dospel
k záveru, že súd prvého stupňa o jeho návrhu rozhodol predčasne, ak napadnutým rozsudkom žalobu
zamietol. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal možnosťou bytovej
náhrady podľa § 712a ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 4 zákona č. 189/1992 Z.z..

Podľa § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak sa nájomný pomer skončil z dôvodov podľa § 711 ods. 1
písm. a), e) alebo písm. f) alebo z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b) nájomcovi, ktorý prestal vykonávať
prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, z dôvodu na strane zamestnávateľa alebo z dôvodu,
za ktorý zamestnávateľ zodpovedá podľa osobitných predpisov, nájomca má právo na náhradný byt,
ktorý je veľkosťou obytnej plochy, vybavením, umiestnením a výškou nájomného primeraný bytu, ktorý
má vypratať, a to s prihliadnutím na jeho životné a pracovné potreby. V iných prípadoch skončenia
vykonávania práce, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, nemá nájomca, ktorému bola daná
výpoveď z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b), právo na bytovú náhradu.

Podľa § 712a ods. 9 Občianskeho zákonníka, pri zániku nájmu dohodnutého na určitý čas nemá nájomca
právo na bytovú náhradu. Osobitný zákon môže ustanoviť, kedy aj v týchto prípadoch má nájomca právo
na bytovú náhradu.

Ustanovenie § 712a ods. 9 Občianskeho zákonníka odkazuje na osobitný zákon, ktorým je zákon č.
189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami.

Podľa § 4 zákona č. 189/1992 Zb. (účinného v čase uzavretia nájomnej zmluvy ohľadom služobného
bytu - 2.2.1993), pri zániku nájmu dohodnutého na dobu určitú nájomca nemá právo na bytovú náhradu,
okrem prípadu, ak nájom bytu skončil pred uplynutím dohodnutej doby z dôvodu, že byt bez zavinenia
nájomcu nie je možné ďalej užívať alebo ak ide o služobný byt alebo o byt osobitného určenia a nájomca
pred jeho užívaním ukončil užívanie iného bytu.

Odvolací súd je toho názoru, že pozornosti súdu prvého stupňa ušlo najmä vyššie citované ustanovenie
zákona č. 189/1992 Zb., a to v súvislosti s možnosťou bytovej náhrady v prípade, ak by návrhu
žalobcu o vypratanie služobného bytu vyhovel. Teda s možnosťou bytovej náhrady v zmysle uvedeného
ustanovenia, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka sa vôbec nezaoberal a z tohto dôvodu jeho
rozhodnutie o zamietnutí návrhu žalobcu je predčasné.

Preto po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvého stupňa zaoberať sa možnosťou bytovej náhrady
pre žalovanú, ak by mienil návrhu žalobcu vyhovieť, a to s ohľadom na všetky súvislosti súvisiace najmä
s ukončením užívania predchádzajúceho bytu, ktorý manžel žalovanej odovzdal žalobcovi v súvislosti
s pridelením predmetného služobného bytu. Táto otázka má zároveň význam aj z hľadiska aplikácie
ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre posudzovaný prípad. Teda až po vykonaní dokazovania v
naznačenom smere bude potrebné o návrhu žalobcu znovu rozhodnúť, vychádzajúc však z definície
predmetného bytu ako bytu služobného.

Z uvedených dôvodov nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné, iba zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.