Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. máj 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/73/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116221099
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5116221099.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu a

členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobcu Prima banka Slovensko,
a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej K. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom
R. U. XXXX/X, A., o zaplatenie 5.797,94 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Žilina, č. k. 7Csp/37/2016-61 zo dňa 4. decembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol, potvrdzuje.

Vo výroku, ktorým žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 790,47 eur s príslušenstvom, ponechal

rozsudok nedotknutý.

Žalovaná nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1) Napadnutým rozsudkom súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 790,47 eur s
príslušenstvom, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
2) Dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovanou vznikol právny vzťah na základe zmluvy o úvere
uzavretej dňa 28. 09. 2015, t. j. právny vzťah v zmysle príslušných ust. zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Na základe uvedenej

zmluvy žalobca poskytol žalovanej spotrebiteľský úver vo výške 6.000,- eur, pričom žalovaná porušila
svoju povinnosť splácať úver dohodnutým spôsobom. Predmetná zmluva uzavretá medzi stranami
neobsahovala náležitosti podľa citovaných ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. V zmluve
sa nikde nenachádza údaj o výške splátok istiny, úrokov, ktoré mala žalovaná žalobcovi zaplatiť. Aj keď
bola v zmluve explicitne uvedená celková výška mesačnej splátky, nikde však nebola uvedená výška
splátok istiny a úroku, t. j. časť každej mesačnej splátky, ktorá mala zodpovedať sume započítanej na
splatenie istiny a na splatenie úroku. Uvedené nedostatky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere

zákon č. 129/2010 Z. z. v ustanovení § 11 ods. 1, písm. b/ sankcionuje tým, že takýto spotrebiteľský úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vychádzajúc z uvedeného tak bola žalovaná povinná zaplatiť
žalobcovi len istinu úveru, pričom pri konštatovaní, že zmluva neobsahovala určenie, aká časť mesačnej
splátky zodpovedala výške splátky istiny a že strany mali dohodnuté splácanie v 108 splátkach, súd
stanovil výšku mesačnej splátky priemerne, t.j. suma úveru 6.000,- eur : 108 splátok = 107 splátok
po 55,55 eur a 108. splátka vo výške 56,15 eur. Ak žalovaná uhradila do dňa vyhotovenia výzvy k
splateniu celého úveru sumu 598,28 eur, uhradila celkovo 10 splátok a časť 11. splátky vo výške 42,78

eur (splatná 15.9.2016). Je teda nepochybné, že neboli splnené podmienky v zmysle citovaného § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka na to, aby si žalobca dňa 20.7.2016 uplatnil nárok na splatenie celého
úveru. Výzva na splatenie celého dlhu zo dňa 20.7.2016 ako právny úkon v rozpore so zákonom je teda v
zmysle § 39 ods. 1 OZ neplatná. Žalovaný je tak povinný zaplatiť žalobcovi zostatok 11. splátky vo výške12,77 eur a splátky č. 12 - 25 po 55,55 eur, spolu sumu 790,47 eur. Splátky č. 26 a nasledujúce neboli
v čase rozhodovania súdu splatné, preto ich súd nemohol žalobcovi priznať. Z uvedených dôvodov súd
žalobe žalobcu o zaplatenie 790,47 eur ako skutkovo a právne dôvodnej vyhovel a vo zvyšku žalobu

zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd v súlade s ustanovením § 255 ods. 2 CSP.

3) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby súd rozhodnutie
zmenil a vyhovel žalobe. Nesúhlasil s tým, že úverová zmluva neobsahuje náležitosti podľa ust. § 9
ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z. z. Poukázal na návrh novely predmetného zákona, ktorý už nepočíta s

rozčlenením splátky, pričom zdôraznil, že súčasná úprava je v rozpore so Smernicou 2008/48/ES. V
tejto súvislosti uviedol návrh generálnej advokátky Eleanor Sharpston vo veci C-42/15, ako aj samotný
rozsudok v danej veci, ako aj rozhodnutia krajských súdov v tejto oblasti. Záverom dodal, že skutočnosti
ním uvádzané sú v rozpore s právnym názorom súdu prvej inštancie, no potvrdzujú, že aktuálne znenie
zákona nevyžaduje ako obligatórnu náležitosť zmluvy rozčlenenie na jednotlivé zložky dlhu.

4) K podanému odvolaniu sa žalovaná nevyjadrila.

5) Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom
odvolaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním
napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol, podľa ust. § 387 ods. 1 CSP

ako vecne správny potvrdil. Vo výroku, ktorým žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 790,47 eur s
príslušenstvom, ponechal rozsudok nedotknutý.

6) Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v
tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v

takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP), keď ani zo strany odvolateľa neboli v
priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

7) Odvolateľ mal za to, že podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch nie

je nutné, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola rozpísaná splátka úveru na časť istiny, časť
úroku a iných poplatkov. S takýmto názorom sa odvolací súd nemohol stotožniť. Podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch jednou z obligatórnych náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom úvere je o. i. aj údaj
o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k), kedy absencia
týchto náležitosti síce nespôsobuje neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje

za bezúročný a bez poplatkov. V predloženej zmluve absentujú tieto údaje, ktoré musia byť v zmluve
výslovne uvedené. Keďže ide o formulárovú zmluvu, ktorú pripravoval žalovaný, musí znášať následky
nesprávneho formulovania a absencie obligatórnych náležitostí. Pokiaľ ide o náležitosti vyžadované §
9 ods. 2 písm. k), je zrejmé, že gramaticky výklad jednoznačne vyžaduje, aby spotrebiteľ vedel výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a to tak, aby spotrebiteľ poznal rozčlenenie

konkrétnej splátky na časť istiny, úrokov a poplatkov. Túto informáciu pre spotrebiteľa považuje súd
za obzvlášť dôležitú pri uzatváraní zmluvy pre spotrebiteľa, aby vedel posúdiť jej prijateľnosť a práve
preto zákon ustanovuje, že musí byť priamo v zmluve. Predmetný zákon ustanovuje v prípade absencie
náležitostípodľa§9ods.2písm.k) sankciuvtomzmysle,žeposkytnutýspotrebiteľskýúversapovažuje
za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej

inštancie o bez poplatkovosti a bezúročnosti zmluvy o úvere.

8) Pokiaľ išlo o výklad smernice 2008/48/ES, súd prvej inštancie správne uviedol, že Súdny dvor
EÚ poskytuje výlučne výklad európskej legislatívy, nie vnútroštátneho práva, teda v danom prípade
nevykladal zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a jeho relevantné ustanovenia (§ 9),

ale smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice Rady 87/102/EHS.
9) Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do nášho právneho poriadku nad jej rámec a
v rozpore s ustanovením o úplnej harmonizácii, nemôže mať priamy účinok, teda zakladať práva a
povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória a prax Súdneho dvora EÚ vychádza

z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátnej
normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje medze už judikované rovnako Súdnym
dvorom EÚ.10) V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smerníc spočívajúci
v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom
vnútroštátnym. Súdny dvor medze nepriameho účinku smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler,

C-212/04 zo 4. júla 2006, keď uviedol, že „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah
smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená
všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako
základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva“.
11) Vzhľadom na explicitné znenie zákona č. 129/2010 Z. z. v časti povinnosti členenia splátok na splátky

istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, by súd, ak by po rozsudku C-42/15 vyložil toto ustanovenie
eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov, doslova „zlomil“
vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy
účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda
môžeme uvažovať iba o účinku nepriamom) a naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo

o výklad práva contra legem.
12) Žiada sa uviesť, že výklad zákona č. 129/2010 Z. z. nemôže narúšať všeobecné právne zásady,
najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku
vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej

rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala (a aj podáva) stabilný výklad ustanovenia
zákona ohľadom potreby štruktúrovania splátok úveru a jej prelomenie spôsobom, ktorý uvádzal
odvolateľ nebol pre odvolací súd akceptovateľný.

13) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, nakoľko
žalovaná, aj keď ostala v odvolacom konaní nečinná, mala v ňom úspech, preto by mala nárok na
náhradu trov odvolacieho konania. Vzhľadom na jej nečinnosť v odvolacom konaní jej súd nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (návrh nepodala a zo spisu jej trovy nevyplývajú).

14) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).