Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. jún 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/30/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116206456
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116206456.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Petra Straku v spore žalobcu: X. H., nar. XX.X.XXXX, bytom I.
XXX, právne zastúpený JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom vo Svidníku, Sov. hrdinov 163/66, proti
žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, v konaní
o vydanie bezdôvodného obohatenia 1.180 Eur a o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 17C/104/2016-51 zo dňa 22.03.2017,
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit:
„ I. Žalovaný j e povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 1.180 Eur s 5 % úrokom z
omeškania ročne z priznanej istiny od 10.5.2016 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
II. Súd u r č u j e , že zmluvná podmienka v Zmluve o úvere č. XXXXXXXXX z 21.2.2011 uvedená
vo všeobecných podmienka bod 11 o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce náklady

na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou je
neprijateľná.
III. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
IV. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť štátu na účet Okresného súdu v Prešove súdny poplatok vo
výške 170,50 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Spor právne posúdil podľa ust. § 52, § 53 ods. 1 až 6, § 53a ods. 1, § 451 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1 a

2 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., § 3 ods. 3, § 4 ods. 2 a 10,
§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z., § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.

3. V odôvodnení uviedol, že žalobca a žalovaný dňa 21.02.2011 uzatvorili Zmluvu o úvere, na základe
ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 400,- Eur za poplatok 392,- Eur s tým, že mal spolu
zaplatiť čiastku 792,- Eur v 12-tich splátkach po 66,- Eur počnúc dňom 14.03.2011. Žalobca uhradil v
čase od 16.03.2011 do 19.09.2011 celkovo 330,- Eur a v čase od 09.01.2014 do 11.08.2015 celkovo

1.250,- Eur. Spolu uhradil 1.580,- Eur. Podľa zmluvy mal však uhradiť 792,- Eur. Súd predmetnú
zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka. Žalovaný
síce tvrdil, že ide o zmluvu podľa Obchodného zákonníka, avšak k svojim tvrdeniam neuviedol žiaden
argument, ani dôkaz o tom, že žalobca mal tieto peňažné prostriedky použiť na podnikanie. Aj podnikateľmôže uzavrieť spotrebiteľskú zmluvu. Súd prvej inštancie zistil, že táto zmluva neobsahuje zákonom
vyžadované náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona 129/2010 Z. z., keďže v nej nie sú uvedené: úroková
sadzba, RPMN, priemerná hodnota RPMN, konečná splatnosť úveru a dôsledkom týchto porušení je,

že takýto úver je bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný bol preto oprávnený prijať od žalobcu len plnenie
vo výške poskytnutého úveru (t.j. sumu 400,- Eur). Pokiaľ prijal viac, t.j. 1.580,- Eur, získal plnenie
bez právneho dôvodu vo výške 1.180,- Eur, ktoré je povinný žalobcovi vydať. Keďže tak po doručení
žaloby neurobil, súd prvej inštancie ho zaviazal k vydaniu bezdôvodného obohatenia vo výške 1.180,-
Eur. Žalobcovi vznikol nárok na úroky za omeškanie dňom nasledujúcim po doručení žaloby, t.j. dňom

10.05.2016 vo výške zákonného úroku, ktorý k tomuto dátumu je 5 %. Rozsudkom OS Prešov 11C
42/2012 zo dňa z 13.9.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove 5Co 219/2013, súd určil
zmluvnú podmienku v bode 11 VOP za neprijateľnú, lebo dohodnutý poplatok žiadaný žalovaným ako
dodávateľom nezodpovedá skutočnému plneniu spotrebiteľovi a nie je v jeho záujme. Takáto zmluvná
podmienka predstavuje neprijateľné zaťaženie spotrebiteľa, pretože mu je účtovaný poplatok bez toho,
aby mu bolo poskytnuté protiplnenie. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný hrubo porušil svoje

povinnosti, pokiaľ naďalej používa rovnakú neprijateľnú zmluvnú podmienku, o ktorej súd už rozhodol
a postupuje tak v rozpore s ustanovením § 53a Občianskeho zákonníka, ako aj s ustanovením § 4
ods. 10 zákona 250/2007 Z. z. a takého konanie zo strany žalovaného je závažným porušením jeho
povinností, keď má zákonnú povinnosť takejto zmluvnej podmienky sa vzdať. Námietku žalovaného o
nedostatku naliehavého právneho záujmu na určenie tejto neprijateľnej zmluvnej podmienke posúdil

ako nedôvodnú, lebo vyplýva priamo z ustanovení o spotrebiteľskom práve § 53 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Výrok o trovách súd prvej inštancie odôvodnil podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“).

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol ho zrušiť a vec

vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Jeho odvolacie námietky sú vyjadrením
nesúhlasu s právnym názorom, ktorý vyslovil súd prvej inštancie k týmto otázkam: 1 res iudicata, 2.
posúdenie zmluvy o úvere, 3. bezdôvodné obohatenie. Žalovaný razantne odmietol, že by z jeho strany
došlo k bezdôvodnému obohateniu. Nakoľko žalobca plnil na základe platne uzatvorenej zmluvy o úvere,
ktorej platnosť bola potvrdená aj rozhodnutím rozhodcovského súdu, nie sú naplnené predpoklady pre

vydanie bezdôvodného obohatenia.

5. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v

zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

8. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké

prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

9. Jedným z podstatných odvolacích argumentov žalovaného je tvrdenie, že súd prvej inštancie
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).10. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7
Cdo 7/2010).

11. Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu strany sporu dňa 21.02.2011 uzavreli formulárovú zmluvu
o spotrebiteľskom úvere formou predtlače, ktorou žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcovi ako dlžníkovi

bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 400,- eur s poplatkom vo výške 392,- eur, ktorý mal žalobca
splatiť v 12 mesačných splátkach po 66,- eur.

12. Odvolací súd má za to, že zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami sporu dňa 21.02.2011 je
spotrebiteľskou zmluvou v zmysle Občianskeho zákonníka (§ 52 a nasl.), keďže ide o formulárovú
zmluvu, kde žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy

konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľ,
keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Opak žalovaný nepreukázal. Odvolací súd nijako nepopiera
argumenty, že zmluva bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka, predmetná vec sa však
týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou

právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom
a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda o typický občianskoprávny vzťah.

13. Z obsahu spisu ďalej možno vyvodiť záver, že v prípade namietanej zmluvy ide o formulárovú
zmluvu, ktorej obsah žalobca ovplyvniť nemohol. Za typovú zmluvu, ktorá sa používa vo viacerých

prípadoch (štandardná, formulárová) treba považovať nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj
predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Z uvedeného dôvodu
zmluvné dojednania podliehajú prieskumu v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Správne preto
súd prvej inštancie podrobil súdnej kontrole zmluvné ustanovenia tak podľa všeobecných ustanovení
Občianskeho zákonníka o vadnosti právneho úkonu, ako aj podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a

podľa ustanovení o súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok.

14. Odvolací súd konštatuje, že na predmetnú zmluvu sa zároveň vzťahuje zákon č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch (ust. § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.). Zmluvným dojednaním nie je
možné vylúčiť pôsobnosť zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je predpisom obsahujúcim kogentné

ustanovenia a vzťahuje sa na všetky zmluvy spĺňajúce definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v
zmysle tohto zákona. Výnimku netvoria ani zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Zákon
spotrebiteľských úveroch má vo vzťahu k Obchodnému zákonníku povahu lex specialis, a preto má
prednosť pred aplikáciou ustanovení Obchodného zákonníka.

15. V ust. § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. je explicitne uvedené, že spotrebiteľským úverom je
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

16. Súd prvej inštancie správne ustálil, že v zmluve o úvere nie je uvedená úroková sadzba, RPMN,

priemerná hodnota RPMN, konečná splatnosť úveru, pričom uvedené údaje sú v zmysle § 11 ods. a)
zákona o spotrebiteľských úveroch obligatórnou náležitosťou zmluvy o úvere.

17. Následkom absencie vyššie uvedených údajov je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Pri takejto
právnej úprave, ak takéto údaje zmluva neobsahovala, žalovanému nemohol vzniknúť zákonný nárok

na zaplatenie dohodnutých poplatkov. Prijatím takéhoto plnenia bez právneho dôvodu preto vzniklo na
strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, ktoré žalovaný musí vydať podľa ust. § 451 Občianskeho
zákonníka. Bezdôvodné obohatenie žalovaného je vo výške 1.180,- Eur, čo je rozdiel medzi platbami
žalobcu spolu vo výške 1.580,- Eur a výškou úveru 400,- Eur.

18. Platí, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšiaexistencia možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

19. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej
zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie
vyplývajúcich z takejto neprijateľnej podmienky (posudzuje sa, či zmluvná podmienka je z objektívneho
hľadiska spôsobilá negatívne zasiahnuť do práv spotrebiteľa), ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha
určenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú.

20. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako
slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen
podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale
aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého
bola dojednaná. Za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný

záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti
záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v
spotrebiteľskýchúverovýchvzťahoch).(pozrirozsudokKrajskéhosúduvPrešovevoveci18Co/109/2011
z 21.11.2011).

21. Pokiaľ žalovaný vo vzťahu k odplate za poskytnutie úveru, argumentuje tým, že nesie vyššie
podnikateľské riziko a žalobca nepreukázal, aká bola obvyklá odplata za úvery poskytované inými
subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov, odvolací súd konštatuje, že aj keď sa žalovaný
snaží odplatu za poskytnutý úver obhájiť podmienkami, resp. okolnosťami, za ktorých poskytuje úvery
spotrebiteľom, tak aj za situácie, že žalovaný poskytuje úvery za podmienky znášania podnikateľského

rizika, ide o riziko vyplývajúce priamo zo základných znakov podnikania a zároveň žalovaný nemôže
očakávať ochranu svojich nárokov, ktoré sú zjavne v rozpore so zákonom, a ktorý sa musí uplatňovať'
a rešpektovať v rámci súkromnoprávnych vzťahov. Konanie žalovaného v rozpore so zákonom a na
ťarchu žalobcu nemôže mať iný výsledok, než ten, že súd takéto právo neprizná.

22. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru
rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru
bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom
úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom (pozri rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009).

23. Predmetná zmluva je teda aj pre jej rozpor s dobrými mravmi, už s ohľadom na neprimeranú odplatu
a požadovaný poplatok predstavujúci 98,86 %-tné navýšenie v absolútne neprimeranej výške, ktorý
žalovaný od žalobcu požadoval, v celom rozsahu neplatná.

24. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

25. Na kategóriu dobrých mravov je potrebné osobitne prihliadať pri spotrebiteľských zmluvách.

Pojem dobré mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú
spoločenskému vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť.
Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v
demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a
vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti

všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti
dobrým mravom.

26. Podľa ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať

odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri
posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru
zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.27. Uvedené ustanovenie nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu
za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov finančného trhu,
ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne nebolo vôľou

zákonodarcu, a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov finančných
inštitúcií poskytujúcich spotrebiteľské úvery za primerané odplaty, riadiac sa zásadou dobrých mravov,
upravenou v ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

28. Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný

úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými
mravmi je také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu na
to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných
prostriedkov a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné
neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov
svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi

ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou,
a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v
dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou
finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky,

rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk.

29. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, že existuje neodstrániteľná prekážka konania, ktorú
predstavuje „res iudicata“, t. j. existencia veci rozhodnutej, na ktorú je súd povinný prihliadať počas
ktorejkoľvek časti konania, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie považuje dojednanú

rozhodcovskú doložku za neplatnú, dôsledkom čoho je nedostatok právomoci rozhodcovského súdu na
prejednanie žaloby žalovaného, čo spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku,
a teda jeho nezáväznosť.

30. Rozhodcovská doložka uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav

zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba
konkrétne znamená (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 9/2012).
Žalovaný si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil.

31. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav,
ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad
(čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Podstatou
individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je skutočnosť, že bola vopred dodávateľom naformulovaná
bez možnosti zmeny jej obsahu, a to je práve aj prípad typových rozhodcovských zmlúv, ktoré sa

predkladajú spotrebiteľom na podpis a majú vyvolať dojem, že si ich vyžiadali spotrebitelia.

32. Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy odvolací súd vidí tiež v geografickom faktore v zmysle
judikatúry. Neprimeraná vzdialenosť od miesta rozhodcovského konania je skutočnosťou, ktorá má
odradzujúce účinky pre spotrebiteľa vo vzťahu k uplatňovaniu práva. Už len samotná vzdialenosť takmer

400 km na rozhodcovské konanie je odradzujúca (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-240/98 - C-244/98
Océano Grupo Editorial).

33. Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27.9.2010, v zmysle ktorého „zmluvná

podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných
obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne
dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol
byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj

vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom,
ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by
bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel
zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bolauzavretá pred 1. januárom 2008“. Rozhodcovský rozsudok bol založený na rozhodcovskej doložke v
spotrebiteľskej zmluve. Neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, a teda nevyvoláva právne účinky
obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 6Cdo 1/2012, uznesenie Krajského súdu v Prešove vo veci 6CoE 66/2012, 6CoE 256/2012).

34. Čo sa týka námietky žalovaného, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti
neodôvodnil, je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje
zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra

tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie
významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č.
303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).

35. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe vyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia

zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať,
že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu
práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva
na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje
rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

36. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
a 2 CSP potvrdil prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 78/05).

37. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania. So
zreteľom na uvedené, odvolací súd, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania, aj tento
výrok postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.

38. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobca
bol úspešný, no v priebehu odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalovanému
ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací
súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie

postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho konania.

39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).