Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. jún 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/100/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7706206559
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Duditš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7706206559.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a členov senátu

JUDr. Evy Feťkovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: DIANA LOV, spol. s r.o., so sídlom
v Michalovciach, Kukorelliho 7, IČO: 36 179 914, zastúpeného JUDr. Jánom Kizivatom, advokátom,
so sídlom v Michalovciach, Kpt. Nálepku 8, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Michalovce z 19.09.2016 č.k. 24C/394/2015 - 308 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej iba „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 19. septembra 2016 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 30.766,08 eur (926.858,88 Sk) s príslušenstvom z
titulu náhrady škody, ktorá mu vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora.
Ďalším výrokom rozsudku rozhodol, že žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok (v poradí tretí vo veci) odôvodnil tým, že v konaní neboli

preukázané podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu
štátu, resp. jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. Ide o predpoklady, ktoré
sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich, nie je daná táto zodpovednosť,
pričom žalobca je tým subjektom, ktorý musí v sporovom konaní preukazovať existenciu podmienok
zodpovednosti žalovanému za škodu, vrátane existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym
konaním a škodou. Je povinnosťou sudcu zisťovať príčinný vzťah a túto skutočnosť nemožno za
žiadnych okolností opomenúť. Skonštatoval, že nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo jeho

nesprávny úradný postup musí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou vzniku
škody, a to bez ohľadu na to, či ide o skutočnú škodu alebo ušlý zisk, nestačí, ak je iba sprostredkovanou
príčinou škody. Nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup môže mať
za následok vznik zodpovednosti podľa citovaného zákona len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola
priamoanesprostredkovanespôsobenápráveresp.ibatýmtorozhodnutím,čipostupom.Zodpovednosť
nemožno robiť závislou od neobmedzenej kauzality, keďže atribútom príčinnej súvislosti je priamosť
spôsobenia príčiny a následku, pri ktorej príčina priamo a bezprostredne predchádza následku a

vyvoláva ho. Vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť bezpečne preukázaný a bezprostredný
(Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I ÚS 177/2008). Pre samotný záver o existencií príčinnej súvislosti
pritom nestačí pravdepodobnosť, príčinná súvislosť musí byť vždy s istotou preukázaná a bezpečne
zistená.3. Okolnosti, ktoré predchádzali vzniku uplatňovanej škody spočívali v tom, že v exekučnej veci
oprávnenéhoSellier&Bellota.s.Vlaším,ČeskárepublikaprotipovinnémuoznačenémuakoDIANAspol.

s r.o. (neskôr správne označenému DIANA K, spol. s r.o.), vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jánom
Borošom, vykonal súdny exekútor dňa 22.07.1998 súpis hnuteľných vecí v celkovej hodnote 926.858,88
Sk, ktoré odobral žalobcovi, hoci konateľ žalobcu exekútorovi dokladoval a preukázal, že spísané a
odobrané hnuteľné veci nie sú vo vlastníctve povinného ale vo vlastníctve tretej osoby, v tomto konaní
žalobcu DIANA LOV spol. s.r.o. Rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo dňa 02.04.2003 v konaní

pod sp. zn. 11C/894/98 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 20.04.2004 bolo určené, že
hnuteľné veci, špecifikované vo výroku rozhodnutia okresného súdu, sú vylúčené z exekúcie predajom
hnuteľných vecí, vedenej pod sp. zn. Ex/185/97, ktorej vykonaním bol poverený súdny exekútor JUDr.
Ján Boroš. Žalobca mal za to, že konaním súdneho exekútora, ktorý neoprávnene odobral žalobcovi
hnuteľné veci, o ktorých bolo následne rozhodnuté, že sú vylúčené z exekúcie, bolo zasiahnuté do práv
a právom chránených záujmov žalobcu a týmto nesprávnym postupom súdneho exekútora mu vznikla

škoda vo výške žalovanej sumy. Žalobcovi hnuteľné veci neboli vydané. Dňa 25.08.2004 bol súdny
exekútor JUDr. Ján Boroš odvolaný z funkcie súdneho exekútora zo zdravotných dôvodov a následne
krátko na to zomrel.

4. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci skonštatoval, že zákon č. 58/1969 Zb. po prijatí

Exekučného poriadku nezohľadnil, že exekútor ako štátom splnomocnená osoba je oprávnený
vykonávať nútený výkon rozhodnutia. Až v zákone č. 514/2003 Z. z. účinnom od 01.07.2004 v ust.
§ 2 písm. b) bod 2 sa za orgán verejnej moci považuje aj fyzická osoba, ktorej zákon zveril výkon
verejnej moci, teda aj súdny exekútor. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku (ods. 65) venuje
vyriešeniuspornejotázkyvecnejlegitimáciežalovanejvovzťahukexekučnýmkonaniamakškode,ktorú

spôsobil exekútor pred 01.07.2004, pričom dospel k záveru, že podľa ním citovaných rozhodnutí súdov
je možné vyhodnotiť zodpovednosť štátu aj súdneho exekútora. Ďalej uvádza (ods. 67), že bez ohľadu
na vyhodnotenie pasívnej vecnej legitimácie je podstatné to, že v danej veci nevidí príčinnú súvislosť
medzi konaním exekútora a vznikom škody. Na základe podrobne zisteného skutkového stavu a postupu
pri vzniku škody, ktorá je predmetom žalobného návrhu konštatuje, že takýto nesprávny úradný postup

orgánu štátu v reťazci príčin a následkov nebol a ani nemohol byť jednou z hlavných príčin vzniku
škody, keď škoda nevznikla v bezprostrednej príčinnej súvislosti s týmto postupom, ale v následnej
príčinnej súvislosti spočívajúcej až v následkom protiprávnom konaní ďalších osôb. To podporuje aj
názor Najvyššieho súdu SR v tejto veci (uznesenie č. k. 7MCdo/16/2011 - 232), ktorý uvádza, že iba
samotné odňatie veci bez ďalšieho nakladania neindikuje to, že vznikla škoda.

5. V danej veci škoda vznikla tým, že protiprávne a v rozpore s vydaným predbežným opatrením a
rozhodnutím súdu vo veci samej a v rozpore so spôsobom, akým mala exekúcia prebehnúť, boli firmou
Tichavský vydané hnuteľné veci oprávnenému v exekúcii a oprávnený s týmito veci ďalej nakladal ich
predajom, ako sám uviedol, teda v rozpore s tým, ako by mala prebiehať exekúcia predajom hnuteľných

vecí formou dražby. Súd prvej inštancie má za to, že tieto dva subjekty mali vedomosť o existencií
predbežného opatrenia, ako aj o existencii žaloby o vylúčenie veci, keďže spoločnosť Sellier & Bellot
bola žalovaná v konaní o vylúčenie veci z exekúcie. Ak (táto spoločnosť) nakladala s vecami, tak jedine
táto skutočnosť mala podstatný vplyv na to, že došlo k ich ďalšiemu predaju a k tomu, že následne
nebolo možné týchto veci sa domáhať alebo uspokojiť náhradu škody, ktorým sa žalobca domáhal

ich priamym vydaním. Súd prvej inštancie má za to, že pri dokazovaní bolo preukázané, že došlo k
odňatiu veci vo vlastníctve žalobcu činnosťou súdneho exekútora JUDr. Boroša na základe zápisnice z
22.07.1998. Je však potrebné konštatovať, že v potvrdení o odňatí veci je výslovne uvedené, že veci
boli uskladnené vo firme Poľovník Tichavský, ako u osoby oprávnenej nakladať s takýmito vecami.
Tiež je potrebné poukázať na to, že žalobca podal dňa 28.07.1998 návrh na vylúčenie veci z exekúcie

predajom hnuteľných vecí, v ktorom bolo dňa 31.07.1998 vydané predbežné opatrenie, ktorým bolo
zakázané nakladať s týmito vecami a bola uložená povinnosť vydať ich. Toto uznesenie bolo predbežne
vykonateľné. Z vykonaného dokazovania tak vyplynulo, že konanie súdneho exekútora bolo jedným z
článku v reťazí udalosti, v zmysle ktorých došlo k vzniku škody, Iba odňatie veci súdnym exekútorom
samo o sebe tieto škody nespôsobilo, došlo k tomu až ďalším konaním iných osôb. Preto v tejto veci

nie je daná príčinná súvislosť a nemožno vyvodiť zodpovednosť súdneho exekútora alebo štátu. Súd
prvej inštancie poukazuje aj na „autoritu rozumu“ ako súčasť rozhodovacej praxe. Stav vyvolaný súdnym
exekútorom, teda odňatie veci nebolo nezvratným úkonom. Náležitým a včasným zásahom bolo možné
spôsobiť a dosiahnuť zmenu na návrat k predošlému stavu. Tvrdenie žalobcu, že v súčasnosti nie jemožné domáhať sa vydania týchto veci od tretích osôb ani náhrady od ďalších subjektov je potrebné
zohľadniť tak, že táto skutočnosť nemôže byť na ťarchu žalovanej. Žalobca takúto možnosť mal, pričom
časový rámec jej uplatnenia by pri včasnosti jeho konania vylučoval bezvýchodiskovosť situácie žalobcu

tak, ako ju opísal, keď argumentačne využil objektívnu nemožnosť v konkrétnom čase a priestore, ktorú
však aj sám vyvolal tým, že nekonal riadne a z jeho strany nie je možné dospieť k záveru, že vznikla
zodpovednosť žalovanej za škodu. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 255
ods. 1 CSP.

6. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h)
CSP a navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaného zaviaže na
zaplatenie sumy 30.766,08 eur s príslušenstvom a na náhradu trov konania.

7. Žalobca trvá na tom, že zodpovedným subjektom za vznik škody bol súdny exekútor JUDr. Ján
Boroš, ktorý neoprávnene odobral žalobcovi hnuteľné veci dňa 22.07.1998 a medzi jeho konaním a

vznikom škody existuje príčinná súvislosť. Súdny exekútor priamou príčinou a následným spôsobením
následku odobral žalobcovi hnuteľné veci. Už týmto momentom došlo k vzniku škody minimálne v
podobe ušlého zisku. Žalobca sa domnieva, že konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že škoda ktorá
vznikla nesprávnym úradným postupom je len významným článkom reťazca, je nesprávnym právnym
posúdením veci a zbavuje žalovaného zodpovednosti za konania súdneho exekútora. Žalobca súhlasí s

tým, že štát nezodpovedá automaticky za každé svoje rozhodnutie v prípade, ak dôjde ku vzniku škody,
ale v prejednávanej veci je konanie súdneho exekútora v priamej a bezprostrednej súvislosti so vznikom
škody, nakoľko ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu exekútora, nedošlo by k vzniku škody
nastranežalovaného.TýmtookolnostiampodľanázoružalobcunasvedčujeajprávnynázorNajvyššieho
súdu SR v uznesení 7MCdo/16/2011. Podľa názoru žalobcu bolo vykonaným dokazovaním preukázané,

že poškodený žalobca sa nijakým spôsobom nemohol domôcť vydania hnuteľných vecí, ktoré boli
odobraté súdnym exekútorom, resp. žiadať o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. žiadať o vydanie
bezdôvodného obohatenia od iných tretích osôb, a to ani v teoretickej rovine. Okrem toho sa závery
NajvyššiehosúduSRnedajúpoužiťvovšeobecnostinakaždýprípad,pričomzvykonanéhodokazovania
je zrejme, že žalobca vykonal všemožné opatrenia v zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu SR.

Už v čase odobratia hnuteľných vecí žalobca namietal, že exekútor odoberá veci tretiemu subjektu, nie
povinnému. Žalobca podal žalobu o vydanie veci, resp. excindačnú žalobu, okrem toho nemal vedomosť
o tom, kde sa veci nachádzajú a nevedel ovplyvniť ani priebeh exekučného konania. O skutočnosti,
že veci boli predané spoločnosťou Sellier & Bellot a.s. sa žalobca dozvedel až listom z 25.08.2004,
kde bolo uvedené, že hnuteľné veci odobraté súdnym exekútorom boli odovzdané ich spoločnosti a

následne predané, o čom sa žalobca dozvedel až na pojednávaní dňa 29.09.2004. Tvrdenie súdu
prvej inštancie o tom, že vzhľadom na spory prebiehajúce medzi žalobcom a spoločnosťou Sellier &
Bellot a.s. a Poľovník Tichavský sa žalobca o podstatných skutkových okolnostiach mohol dozvedieť
skôr, považuje za domnienky súdu prvej inštancie. Poukazuje aj na právny názor Krajského súdu v
Košiciach v uznesení č. k. 4Co/202/2012 - 243, podľa ktorého treba posúdiť obranu žalovaného, že

v doterajšom priebehu konania nebola preukázaná bezúspešnosť uspokojenia pohľadávky žalobcu
proti tomu, u ktorého sa nachádzajú veci nedôvodne odňaté súdnym exekútorom. Zároveň odvolací
súd poznamenal, že tieto okolnosti je možné zisťovať do tej miery, ako to bude objektívne možné.
Podľa názoru odvolateľa je potrebné skúmať súčasný stav a teda súčasnú možnosť uplatnenia nárokov
voči iným subjektom. Neúspešnosť žalobcu v konaní, ktorými by si teraz uplatňoval náhradu škody, či

vydanie bezdôvodného obohatenia alebo vydanie vecí, by bola daná z dôvodu uplynutia premlčacích
lehôt na vydanie bezdôvodného obohatenia, či nároku na náhradu škody. Žalobca zdôrazňuje, že
nemá vedomosť o tom, kde sa hnuteľné veci nachádzajú aj napriek domnienke súdu o opaku a bolo
by objektívne nemožné domáhať sa vydania vecí s ohľadom na ich charakter, pričom sa jednalo
o hnuteľné veci spotrebného charakteru, pri ktorých dochádza ich užívaním k opotrebeniu a strate

hodnoty. Žalobca zisťoval, či spoločnosť Sellier & Bellot a.s. vedie zoznam hnuteľných vecí, ktoré boli
predávané v rokoch 1999 až 2000, načo táto spoločnosť reagovala oznámením, že hnuteľné veci
odobraté súdnym exekútorom jej boli odovzdané a v rokoch 1999 až 2000 predané. Odvolateľ ďalej
poukazujenato,ženavráteniedopredošléhostavuvexekučnomkonaníjevylúčené.Súdprvejinštancie
konštatuje, že náležitým a včasným zásahom bolo možné spôsobiť a dosiahnuť zmenu na návrat do

predošlého stavu, avšak v rozhodnutí sa nezmieňuje, akým spôsobom to bolo možné zo strany žalobcu
dosiahnuť. Z odôvodnenia tiež nie je zrejmé, z akých dôvodov mal súd preukázané, že sa žalobca
mohol domáhať vydania vecí, či dosiahnuť zmenu na návrat k predošlému stavu. Žalobca nesúhlasí s
tvrdeniami súdu prvej inštancie o tom, že skutočnosť, že v súčasnosti nie je možné sa domáhať vydaniahnuteľných vecí od tretích osôb ani náhrady, nemôže byť na ťarchu žalovanej. Podľa názoru žalobcu
je zodpovedným subjektom súdny exekútor a takýmto konštatovaním by vznikla situácia, že za vznik
škody nikto nezodpovedá. Ak súd dospel k záveru, že nesprávny úradný postup je len jedným z článkov

v reťazci, na základe ktorého došlo k vzniku škody, aj keď sa s tým žalobca nestotožňuje, poukazuje
odvolateľ na ust. § 438 až § 439 OZ, kedy súd mal rozhodnúť o miere účasti na vzniku škody.

8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

9.KrajskýsúdvKošiciachakosúdodvolacípopreskúmanísplneniapodmienokprípustnostiodvolacieho
konania zistil, že odvolanie bolo podané včas oprávnenou osobou a smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné. Následne prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania,
pretože nebol daný zákonný dôvod na jeho nariadenie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolací súd preskúmal
napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ustanovení §
379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a odvolanie

žalobcu nie je dôvodné.

10. Žalobca v podanom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods. 1 písm.
d), f) a h) CSP.

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP spočíva v tom, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd konštatuje, že z dôvodov odvolania
žalobcu nevyplýva, akú konkrétnu procesnú vadu, resp. pochybenie v procesnom postupe súdu prvej
inštanciemáodvolateľnamysli.Jepovinnosťouodvolateľapresnešpecifikovaťexistenciutzv.inejvadya
zároveň odôvodniť, aký konkrétny dopad má existencia vady na správnosť rozhodnutie vo veci. Odvolací

súd preto konštatuje, že naplnenie tohto odvolacieho dôvodu nezistil.

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný v prípade, ak súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ide o tzv. skutkové vady rozhodnutia
spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie nesprávne vytvoril skutkový základ pre svoje rozhodnutie. Táto

nesprávnosť môže byť ovplyvnená chybným vyhodnotením dôkazov, nesprávnym vykonaním dôkazov,
prípadne tým, že súd prvej inštancie nezohľadnil skutkové zistenie, ktoré vyplynulo z dokazovania, resp.
prihliadol na také skutkové zistenie, ktoré z dokazovania nevyplynulo.

13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď
súd prvej inštancie na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, aplikoval nesprávnu
právnu normu, obsah správne zvolenej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo právnu normu na
prejednávanú vec nesprávne aplikoval.

14. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie námietky žalobcu nepreukazujú naplnenie namietaných
odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
pred rozhodnutím vo veci vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre zistenie skutkového stavu
veci, potrebného pre jeho rozhodnutie, na takto zistený skutkový stav aplikoval relevantné ustanovenie
hmotného práva, ktoré aj správnym spôsobom interpretoval, ktoré aj správnym spôsobom interpretoval.

V konaní nedošlo k takým vadám, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozhodnutia podľa § 389 CSP. Súd
prvej inštancie navyše vychádzal zo záväzného právneho názoru vyjadreného v kasačnom rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 27.09.2012 č. k. 7MCdo/16/2011 - 232), ako aj z nadväzujúceho
rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach z 29.06.2015 č. k. 4Co/202/2012 - 243. Odvolací súd konštatuje
správnosť a úplnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje

(§ 387 ods. 2 CSP).

15. Žalobca v spore uplatňuje nárok na náhradu škody proti štátu v zmysle § 1 a § 18 ods. 1, 2 zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby vychádza zo záveru, že

žalobca ako procesná strana, ktorú zaťažuje povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť nepreukázal
existenciu všetkých zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu z titulu nesprávneho
úradného postupu podľa zákona č. 58/1969 Zb., ktorými sú škoda, existencia nesprávneho úradnéhopostupu a existencia príčinnej súvislosti medzi nimi, pretože nesprávny postup exekútora nebol jedinou
a bezprostrednou príčinou vzniku škody.

16. Podstata odvolacích námietok žalobcu spočíva v tom, že to bol práve postup súdneho exekútora
JUDr. Jána Boroša, ktorý pri vykonávaní exekúcie dňa 22.07.1998 odňal žalobcovi hnuteľné veci v
jeho vlastníctve, pričom o ich vylúčení z exekúcie bolo následne rozhodnuté aj rozsudkom Okresného
súdu Michalovce z 02.04.2003. Žalobca podľa svojho tvrdenia pritom nemal vedomosť, kde sa veci
nachádzajú a nevedel ovplyvniť ani priebeh exekučného konania a preto je toho názoru, že práve postup

súdneho exekútora je tým dôvodom, ktorý je bezprostrednou príčinou vzniku škody, ktorá sa prejavila
v nemožnosti získať odobraté hnuteľné veci.

17. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že faktický stav, v ktorom
sa žalobca ocitol po nedôvodnom odňatí hnuteľných vecí procesným postupom súdneho exekútora
v exekučnom konaní a stratou možnosti fyzicky disponovať s odňatými vecami, nie je priamou a

bezprostrednou príčinou následného vzniku škody spočívajúcej v tom, že sa žalobca nemohol ujať
výkonu vlastníckych práv k veciam, ktorých bol preukázateľne vlastníkom a ktoré boli bezdôvodne
odovzdané oprávnenému, ktorý ich predal.

18. Odvolací súd zastáva názor, že rozhodujúcou okolnosťou, ktorú je potrebné vziať do úvahy aj

v súlade s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom SR v uznesení sp.zn. 7MCdo/16/2011
je potreba prioritne sa venovať presnej identifikácii druhu škody, ktorý možno ustáliť iba náležitým
skutkovým zistením škodového deja, pretože samotné bezprávne odňatie veci alebo jej zadržanie
bez ďalšieho dostatočne neindikuje druh škody ani príčinnú súvislosť, s ktorou sa spája jej vznik.
Ďalej je potrebné zdôrazniť právny názor Najvyššieho súdu SR, že náhrada škody proti štátu nepatrí

poškodenému, ak sa škoda napravila z iných v zákone uvedených dôvodov, napr. aj plnenia z
bezdôvodného obohatenia, pričom v súvislosti s úspešným či neúspešným uplatnením nároku voči
inému subjektu než je štát, môžu byť okolností dopadajúce na obsah zodpovednostného štátu medzi
štátom a poškodeným. Je tiež dôležité vyriešenie prípadnej konkurencie súbehu právnych nárokov a
nemožno vylúčiť, že obnovenie narušenej majetkovej rovnováhy je možné dosiahnuť prostredníctvom

viacerých procesných i hmotnoprávnych inštitútov súkromného práva. Platí tiež, že právo na náhradu
škody nevznikne, kým poškodený má možnosť žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia, a to až do
uplynutia premlčacej doby pre jeho vydanie.

19. Odvolací súd poukazuje na nesporné skutkové zistenia súdu prvej inštancie a konštatuje, že žalobca

postupoval pri uplatňovaní svojich nárokov správne a v súlade s platnou právnou úpravou, ak sa
bránil proti spísaniu hnuteľných vecí v exekučnom konaní podaním žaloby o vylúčenie veci z exekúcie.
Následne však nevyužil správne prostriedky právnej ochrany, ako to odvolací súd objasní v ďalšej časti
odôvodnenia.

20. Z obsahu spisu Okresného súdu Michalovce sp. zn. 11C/894/1998, ktorý bol súdom prvej inštancie
oboznámený ako listinný dôkaz, nepochybne vyplýva, že žalobca podal dňa 28.07.1998 žalobu o
vylúčení veci z exekúcie, pričom žalovaným bola spoločnosť Sellier & Bellot a.s. so sídlom Vlašim,
Česká republika a vedľajší účastník na strane žalovaného bola firma Poľovník - firma Tichavský (neskôr
v priebehu konania bolo opravené označenie na Blanka Tichavská - Poľovník), u ktorej súdny exekútor

uskladnil hnuteľné veci odobraté žalobcovi v rámci exekúcie, ako tzv. koncesovaný tovar. V tomto konaní
Okresný súd Michalovce vydal dňa 31.07.1998 predbežné opatrenie, ktorým súdnemu exekútorovi uložil
povinnosť zdržať sa predaja a iného prevodu spísaných hnuteľných vecí a zároveň bola vedľajšiemu
účastníkovi uložená povinnosť vydať žalobcovi hnuteľné veci do troch dní od doručenia uznesenia.
Uznesením Krajského súdu v Košiciach z 29.9.2000 č.k. 14C/100/99-95 bolo potvrdené uznesenie súdu

prvej inštancie, okrem výroku o povinnosti vedľajšieho účastníka vydať hnuteľné veci žalobcovi, pričom v
tejto časti bol návrh zamietnutý. Z obsahu oboznámeného spisu (str. 101) vyplýva, že spoločnosť Sellier
& Bellot a.s. dňa 14.2.2001 potvrdzuje, že dňa 8.4.1999 prevzala od p. Blanky Tichavskej podnikajúcej
na základe živnostenského listu pod obchodným menom Poľovník tovar zaistený v rámci exekučného
konania vo firme Diana K spol. s r.o. so sídlom v Michalovce, ktorý bol dočasne uskladnený v jej

skladovacích priestoroch. Ďalej sa v spise nachádza podanie Blanky Tichavskej - Poľovník zo dňa
26.2.2001, z ktorého vyplýva, že dňa 22.7.1998 bol prevzatý tovar od súdneho exekútora JUDr. Jána
Boroša, ktorý bol dňa 8.4.1999 fyzicky odovzdaný firme Sellier & Bellot a.s. (str. 102 spisu). Odvolací
súd ďalej konštatuje, že najneskôr na pojednávaní vo veci 11C/894/98 dňa 2.3.2001 (zápisnica opojednávaní č.l. 106 spisu) sa dozvedel právny zástupca žalobcu o skutočnosti, že odňaté hnuteľné
veci boli dňa 8.4.1999 fyzicky prevzaté od p. Tichavskej spoločnosťou Sellier & Bellot a.s. Vlašim.
Následne Okresný súd Michalovce rozsudkom z 2.3.2011 č. k. 11C/894/98-111 určil že hnuteľné veci

vo vlastníctve žalobcu sú vylúčené z exekúcie predajom hnuteľných vecí vedenej pod sp. zn. Ex 75/97,
ktorej vykonaním je poverený súdny exekútor JUDr. Ján Boroš.

21. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že tvrdenie žalobcu, že o predaji jeho hnuteľných
vecí spoločnosťou Sellier & Bellot, a.s. sa dozvedel až 29.9.2004, sa nezakladá na pravde. Po

oboznámení podania p. Tichavskej na pojednávaní 2.3.2001 v konaní o vylúčení veci z exekúcie mal
žalobca možnosť ihneď sa domáhať ochrany svojich práv všeobecnými prostriedkami občianskeho
práva, napr. žalobou na náhradu škody po zistení, že hnuteľné veci vo vlastníctve žalobcu, spísané
súdnym exekútorom a uložené u tretej osoby boli mimo rámca exekučného konania pravdepodobne v
rozpore so zákonom odovzdané Blankou Tichavskou spoločnosti Sellier & Bellot a.s. Vlašim.

22. Podľa § 120 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení účinnom v čase spísania hnuteľných vecí,
exekútor urobí opatrenia, aby sa v byte povinného, prípadne na inom mieste, kde má povinný svoje
veci umiestnené, spísali veci, ktoré by sa mohli predať, a to v takom rozsahu, aby výťažok predaja
spísaných vecí postačil na uspokojenie pohľadávky a jej príslušenstva spolu s trovami exekúcie. Spíšu
sa predovšetkým veci, bez ktorých sa povinný bude môcť najskôr zaobísť a ktoré sa najľahšie predajú;

veci, ktoré sa rýchle kazia, sa spíšu, len ak nie je tu dostatok iných vecí a ak možno zabezpečiť ich rýchly
predaj. Povinný umožní exekútorovi prístup na všetky miesta, kde má svoje hnuteľné veci umiestnené.
Exekútor k vykonávaniu súpisu priberie vhodnú osobu, podľa možnosti zástupcu obce. Podľa § 55 ods.
1 EP právo na vec, ktorá nepripúšťa exekúciu môže tretia osoba uplatniť voči oprávnenému na súde
návrhom na vylúčenie vecí z exekúcie podľa osobitného predpisu.

23. K namietanému nesprávnemu postupu súdneho exekútora odvolací súd uvádza, že spísanie
hnuteľných veci je iba čiastkovým procesným úkonom súdneho exekútora pri vykonávaní exekúcie
predajom hnuteľných vecí pri uspokojení práv na peňažné plnenie, preto vykonanie súpisu nemožno
označiť za nesprávny úradný postup, a to ani v prípade, ak exekútor spíše veci nepatriace povinnému,

pretože Exekučný poriadok rieši procesný postup, akým sa dotknutá osoba môže domôcť vylúčenia vecí
z exekúcie. Rovnako nemožno za nesprávny postup súdneho exekútora považovať fyzické odobratie
spísaných hnuteľných vecí a ich uloženie u tretej osoby.

24. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o tom, že postup

súdneho exekútora nebol bezprostrednou a výlučnou príčinou vzniku škody na strane žalobcu, pričom
žalobca mal možnosť pokračovať v riadnom uplatňovaní svojich práv s prihliadnutím na konkrétne
skutkové okolnosti týkajúce sa odňatých hnuteľných vecí. Skutočnosť, že v súčasnosti by bol žalobca so
žalobou na náhradu škody či vydanie bezdôvodného obohatenia pravdepodobne neúspešný, s ohľadom
na možné vznesenie námietky premlčania, nemôže konvalidovať nesprávnosť zvoleného prostriedku

právnej obrany podaním žaloby o náhradu škody proti štátu.

25. Súd prvej inštancie teda rozhodol správne, ak žalobu zamietol, odvolací súd preto potvrdil rozsudok
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP, a to vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania.

26. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca v odvolacom
konaní úspešný nebol a úspešnému žalovanému trovy odvolacieho konania preukázateľne nevznikli.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 - § 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutienapáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.