Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. máj 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/3/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2613202826
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2613202826.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlomPajštúnska5,Bratislava,IČO:35724803,zastúpenýadvokátskoukanceláriouTOMÁŠKUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovaným: 1/ V. N., nar. X.XX.XXXX,
bytom Y. XX, 2/ D. N., nar. XX.X.XXXX, bytom Y. XX, 3/ V. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/X, A., o
zaplatenie 19.742,65 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica
zo dňa 30. marca 2016, sp.zn. 5C/172/2014-120, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným v 1. až 3. rade právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal,
aby súd zaviazal žalovaných v 1. až 3. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 19.742,65 eur
s príslušenstvom a náhradu trov konania. O trovách konania súd rozhodol tak, že žalovaným náhradu
trov konania nepriznal.

2.Svojerozhodnutiesúdprávneodôvodnilaplikáciou§2,§3ods.1,2a5,§4ods.1Zákonač.258/2001

Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, tiež ustanovením
§ 37 ods. 1, § 52 ods. 1 až ods. 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1, § 103 a § 558
Občianskeho zákonníka, ďalej tiež ustanovením § 5b Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
ako aj § 497 Obchodného zákonníka. Vecne súd dôvodil, že žalobca sa návrhom podaným na súde
dňa 26.3.2013 domáhal zaplatenia sumy 19.742,65 eur s príslušenstvom, ktorá suma predstavuje dlh
žalovaných 1/ a 2/ z titulu zmluvy o splátkovom úvere a žalovaného 3/ na základe dohody o ručení v
súvislosti s predmetnou zmluvou o splátkovom úvere.

3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že právny predchodca žalobcu
Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, uzavrel so žalovanými 1/ a 2/ dňa 25.2.2005 Zmluvu o splátkovom
úvere č. 0178989258, ktorou im poskytol úver vo výške 13.277,57 eur a žalovaní 1/ a 2/ sa zaviazali
splatiť ho s dohodnutým úrokom 10,10% ročne v pravidelných mesačných anuitných splátkach po
179,25 eur počnúc dňom 20.3.2005 s termínom konečnej splátky dňa 20.2.2015. Žalovaná 3/ uzavrela
s právnym predchodcom žalobcu dňa 25.2.2005 dohodu o ručení, v ktorej sa neodvolateľne a

bezpodmienečne zaviazala, že na prvú písomnú výzvu veriteľa obsahujúcu jeho vyhlásenie, že dlžník
neuhradil pohľadávku riadne a včas, uhradí túto pohľadávku veriteľovi v lehote určenej veriteľom vo
výzve, inak do 10 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy. Ku dňu postúpenia pohľadávky, teda ku dňu
15.10.2009, medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s., a postupníkom EOS KSI Slovensko, s.r.o.,predstavovala táto pohľadávka sumu 20.942,65 eur, ktorá pozostávala z nezaplatenej istiny úveru v
sume 18.479,98 eur a z úroku z omeškania v sume 2.462,67 eur. Žalovaní 1/ a 2/ nesplácali úver podľa
dohodnutých podmienok, a preto žalobca listom zo dňa 12.6.2012 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru

ku dňu 12.6.2012 a listom zo dňa 12.6.2012 - pokusom o zmier vyzval žalovaných 1/, 2/, 3/, aby uhradili
dlžnú čiastku vo výške 19.892,65 eur najneskôr do 15 dní od doručenia tohto oznámenia.

4. Súd prvej inštancie posúdil zmluvu o splátkovom úvere, z ktorej žalobca svoj nárok vyvodzuje ako
zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavretú podľa § 497 a nasledujúcich Obchodného zákonníka, ale

súčasne podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasledujúcich Občianskeho
zákonníka a preto súd ex offo v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. prihliadol na premlčanie, hoci
sa žalovaní 1/ až 3/ ako spotrebitelia tejto skutočnosti nedovolali. V konaní mal z vyjadrenia žalobcu zo
dňa 29.3.2016, ako aj z prehľadu splátok úveru žalovaných preukázané, že žalovaní boli v omeškaní
so zaplatením splátky splatnej dňa 20.1.2007, tak v dôsledku nesplnenia predmetnej splátky sa stal
zročným celý dlh, v zmysle § 103 O.z. začala týmto dňom plynúť premlčacia doba a uplynula dňa

20.1.2010. Návrh, podaný na súd až dňa 26.3.2013, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej lehoty, preto
súdzamietol,aplikujúcnadanýprípadtrojročnúpremlčaciudobupodľaO.z.,pretožeideospotrebiteľský
úver. Zároveň súd Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 27.7.2011 v
zmysle § 37 ods. 1 O.z. vyhodnotil ako neplatnú, nakoľko žalovaní tento právny úkon neurobili slobodne
a vážne, určite a zrozumiteľne, keďže síce obsahuje sumu, ktorú žalovaní uznali ako svoj záväzok, nie

je v nej však uvedená výška, ako ani dátum splatnosti jednotlivých splátok. O trovách konania rozhodol
súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v zmysle zásady úspechu a žalovaným 1/ až 3/, ktorí mali vo veci plný
úspech, náhradu trov konania nepriznal z toho dôvodu, že si žiadnu náhradu trov konania neuplatnili a
podľa obsahu spisu im ani žiadne nevznikli.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Odvolateľ považuje za nesprávny záver
súdu, že z vyjadrenia žalobcu zo dňa 29.3.2016 ako aj z prehľadu splátok úveru žalovaných mal
súd preukázané, že žalovaní boli v omeškaní so zaplatením splátky splatnej dňa 20.1.2007 a keďže
v dôsledku nesplnenia predmetnej splátky sa stal zročný celý dlh v zmysle ustanovenia § 103 O.z.,

začala plynúť odvolacia doba práve týmto dňom a nakoľko uplynula dňa 20.1.2010, potom návrh podaný
na súde dňa 26.3.2013 bol podaný po uplynutí všeobecnej trojročnej lehoty. Tento názor súdu vôbec
nereflektuje na preukázaný skutkový stav, pričom odvolateľ poukázal na to, že po začatí konania žalobný
návrhupravilauplatnilsiibanepremlčanésplátkyúveru,tedasplátkysplatnéod20.3.2010do20.5.2015,
v celkovej výške 10.575,75 eur. Dôvodil, že z dôvodu neplnenia si dojednaných splátok úveru zo strany

žalovaných, vzniklo žalobcovi resp. už aj jeho právnemu predchodcovi právo ( nie povinnosť) pristúpiť k
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, pričom právny predchodca toto právo nevyužil a využil ho až žalobca
ku dňu 1.7.2012. Z uvedeného dôvodu právne posúdenie okresného súdu nemá žiadnu oporu v zákone.
Aj v prípade, ak by na uvedený záväzkový vzťah bol aplikovaný O.z. (čo žalobca nepripúšťa), je z
ustanovenia § 565 O.z. nesporné, že pri plnení v splátkach vzniká veriteľovi právo na zosplatnenie

celého dlhu len do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky, ak veriteľ svoje oprávnenie nevyužije,
plynie premlčacia doba pre každú splátku samostatne. Ak však dlžník nesplní v určenom termíne ani
ďalšiu splátku, veriteľovi opäť vzniká právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť, pričom ak toto právo využije,
tak premlčacia doba všetkých splátok do budúcna začne plynúť od splatnosti tejto ďalšej nesplnenej
splátky. Žalobca svoje právo zosplatniť pohľadávku využil ku dňu 1.7.2012 a považuje za nesporné, že

toto využil v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 O.z. pre nesplnenie splátky, ktorá využitiu tohto práva
predchádzala po dobu troch mesiacov, t.j. splátky splatnej dňa 20.3.2012. Poukázal na ustanovenie
§ 53 ods. 9, § 101 a 103 O.z., vzhľadom ku ktorým ustanoveniam zastáva odvolateľ názor, že aj v
prípade aplikácie ustanovení O.z. týkajúcich sa premlčacej doby na daný prípad, by začala plynúť
premlčacia doba pre všetky splátky splatné po vyhlásení mimoriadnej splatnosti v súlade s § 103 O.z.

od 2.7.2012 (teda deň nasledujúci po splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti), pričom pre splátky splatné pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti by plynula
samostatná trojročná premlčacia doba odo dňa ich splatnosti a to pre každú samostatne, takže okresný
súd vec nesprávne právne posúdil. Okrem toho na vec mal byť aplikovaný Obchodný zákonník, keďže
ide o zmluvu o úvere, ktorá je absolútnym obchodnozáväzkovým vzťahom napriek tomu, že jednou zo

zmluvnýchstránjespotrebiteľ.VtejtosúvislostiodvolateľpoukázalnarozhodnutieNSSRsp.zn.2MCdo
3/2011 zo dňa 28.4.2011, tiež sp.zn. 6 M Cdo/4/2012 zo dňa 27.3.2013 a 7 M Cdo 9/2014, kde najvyšší
súd potvrdil správnosť aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o
úvere, rovnako poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp.zn. 25Co/34/2015, obdobne sp.zn.23Co/640/2015. Odvolateľ preto zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok
spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej
splátky až do zaplatenia, nakoľko nárok nie je premlčaný. Súd nemal tiež aplikovať § 5b Zákona č.

250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, aplikáciou ktorého dochádza k narušeniu princípov právneho
štátu, k porušeniu viacerých ustanovení Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd, pričom zároveň
poukázal na niektoré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove (sp.zn. 9Co/64/2013, 9Co/105/2013), kde
súd vyslovil názor, že v prípade § 5b sa jedná o procesné ustanovenie upravujúce postup orgánov
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy vzniklých podľa tohto osobitného zákona, pričom z

prechodného ustanovenia § 29b nevyplýva, že by sa na § 5b vzťahovala čo aj len nepravá retroaktivita.
Keďže potom ustanovenie § 5b ZoOS nadobudlo účinnosť až dňa 1.5.2014, žalobca nesúhlasí s jeho
aplikáciou okresným súdom v danej veci. Na základe uvedených skutočností odvolateľ navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie, alternatívne aby napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že si zároveň uplatnil náhradu
trov konania.

6. Žalovaní sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

7. Od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok, ďalej „CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, v

zmysle § 470 ods. 1 ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení,
že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359

a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods.
1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj
konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a
dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku
vecne správny.

9. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 5C/172/2014 je zaplatenie
pohľadávok zo zmluvy o splátkovom úvere s príslušenstvom. Predmetom odvolacieho konania je
preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobu v celom rozsahu
zamietol a v závislom výroku o trovách konania. Odvolacím dôvodom v prejednávanej veci bolo

nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý založil svoje zamietajúce rozhodnutie na
závere o premlčaní žalovanej pohľadávky.

10. Odvolací súd úvodom uvádza, že v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový
stav pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku, pričom

aj odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že nebolo možné žalobe vyhovieť.
Napadnuté rozhodnutie je tak podľa názoru odvolacieho súdu vecne správne, hoci z iných dôvodov,
než uvádzal súd prvej inštancie, ktorý sa nedostatočne venoval otázke vecnej aktívnej legitimácie
žalobcu. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca svoje nároky voči žalovaným
odvodzuje z úverovej zmluvy č. 178989258 zo dňa 25.02.2005, ktorú žalovaní 1/ a 2/ uzavreli so

Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako veriteľom. Predmetom konania sú pohľadávky zo spotrebiteľského
úveru uzavretého podľa zák. č. 258/2001 Z.z, o spotrebiteľských úveroch, v ktorom vzťahu žalovaní 1/ a
2/ vystupovali v pozícii spotrebiteľa. Žalobca je nebankovým subjektom, ktorý mal nadobudnúť žalovanú
pohľadávku postúpením od banky a bolo tu preto namieste skúmať platnosť tohto postúpenia, vrátane
splnenia podmienok postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách,

keďže tu ide o nároky zo vzťahu majúceho spotrebiteľskú povahu, na ktorú dopadá právna ochrana
vyplývajúca z § 53 a nasl. O.z.

11. Odvolací súd mal teda za to, že na vec sa vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri
doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Postupujúc podľa §

382 CSP, vyzval preto strany sporu, aby sa vyjadrili k možnému použitiu § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z.z. o bankách ( ďalej len ZoB), na ktorú výzvu zareagoval iba žalobca.12. Podľa § 92 ods. 8, veta prvá a druhá ZoB, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo

pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením

čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok.

13. Žalobca k použitiu citovaného ustanovenia zaujal písomné stanovisko, v ktorom uviedol, že právny
jeho predchodca dodržal všetky podmienky, ustanovené v § 92 ods. 8 ZoB. Žalovaný bol v omeškaní
so splnením časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní

a zároveň bolo preukázané, že právnym predchodcom žalobcu bol opakovane vyzvaný na úhradu
omeškaných splátok a to výzvou zo dňa 12.12.2008. Uviedol, že žalobca v konaní predložil relevantné
oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom, preukazujúcim
odoslanie písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na
vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako

prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení, ktorý názor vyslovil NS SR v
rozsudku sp. zn. 4Obo 210/01 ako aj viaceré krajské súdy vo svojich rozhodnutiach ( Krajský súd
v Košiciach v uznesení sp. zn. 1Co/387/2015, Krajský súd v Žiline v uznesení sp. zn. 8Co/564/2015,
Krajský súd v Nitre v uznesení sp. zn. 9Co/133/2013). žalobca zastáva názor, že v konaní bolo
preukázané, že pred postúpením pohľadávky dodržal právny predchodca všetky podmienky uložené

ust. § 92 ods. 8 ZoB, pre úplnosť v súvislosti s platnosťou postúpenia uvádza, že ust. § 92 ods.
8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, keďže účelom
predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach
platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu
bankového tajomstva, čo podľa žalobcu vyplýva aj z dôvodovej správy k zákonu, aj s právneho názoru,

vysloveného JUDr. Kristiánom Csachom PhD. LL.M. publikovanom v časopise Súkromné právo č.
1/2015, z ktorých vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 ZoB
nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky a potom s nedoručením takejto výzvy nemôže
byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, pričom odvolateľ upriamil
pozornosť na rozhodnutie Okresného súdu Prievidza zo dňa 12.10.2015, sp. zn. 8C/67/2013, v ktorom

súd prípadné nedodržanie podmienok podľa § 92 ods. 8 ZoB zo strany banky treba považovať
za protiprávne konanie zo strany banky, keď ide o porušenie administratívnoprávnej zodpovednosti
postihnuteľnej Národnou bankou Slovenska, nemá však za následok neplatnosť postúpenia pohľadávky.
Žalobca poukázal ďalej na to, že ku dňu postúpenia boli žalovaní v omeškaní po dobu 1235 dní, teda
súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči

banke presiahol jeden rok, preto podľa názoru žalobcu by právny predchodca žalobcu konal v súlade
s citovaným ustanovením ZoB aj vtedy, pokiaľ by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Odvolateľ
ďalej uviedol, že vzhľadom k omeškaniu dlžníka vzniklo veriteľovi právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť,
toto oprávnenie využil až žalobca, ktorý sa po postúpení pohľadávky sám stal veriteľom a spolu s
pohľadávkou na neho prešli všetky práva s pohľadávkou spojené, teda aj právo vyhlásiť mimoriadnu

splatnosť úveru, čo urobil podaním zo dňa 25.10.2011. V tejto súvislosti žalobca opäť poukázal na
niektoré rozhodnutia krajských súdov. Žalobca napokon poukázal na bod 19.16 VOP banky, v ktorom
bol obsiahnutý súhlas klienta s tým, aby banka kedykoľvek postúpila na tretiu osobu akékoľvek svoje
pohľadávky voči klientovi, pričom žalobca taktiež poukázal na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v
Prešove. Navrhol preto, aby odvolací súd rozhodol v zmysle jeho podaní.

14. Odvolací súd sa s právnym názorom žalobcu nestotožnil a po preskúmaní obsahu spisu bol toho
názoru, že v danom prípade žalobca nepreukázal postupiteľnosť predmetnej pohľadávky z banky na
neho bez súhlasu žalovaných.

15. Je potrebné zdôrazniť, že nároky uplatnené žalobou vyplývajú zo záväzkového vzťahu, ktorým je
bankový úver a tento na rozdiel od iných úverov, napr. od nebankových spoločností je regulovaný aj
špeciálnou právnou úpravou Zákona o bankách. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť
v zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách podlieha bankovému povoleniu a nad činnosťoubánk zároveň vykonáva dohľad Národná banka Slovenska. Práve od banky mal žalobca nadobudnúť
žalovanú pohľadávku a to postúpením pohľadávky.

16. Na postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti a aj v prípade postúpenia pohľadávok zo
spotrebiteľského úveru je potrebné aplikovať ustanovenie § 524 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému, s postúpenou
pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené a tiež aj § 525, z ods. 1
ktorého vyplýva, že postúpiť nemožno pohľadávku, ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil, ktoré

ustanovenie slúži na ochranu dlžníka. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať za takýto
druh pohľadávok, keďže s každou pohľadávkou banky sú neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti
a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasledujúcich zákona č. 483/2001 Z.z. o
bankách ako aj obsiahle bankové tajomstvo podľa § 91 a nasl. citovaného zákona, tieto povinnosti
vyplývajú banke priamo zo zákona a prípadným postúpením pohľadávky na inú osobu, ktorá týmto
požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom

a dlžníkom. Preto ustanovenie § 92 ods. 8 citovaného zákona dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
bez súhlasu klienta len za splnenia tam uvedených podmienok a síce takto postupiteľné sú iba také
pohľadávky banky, u ktorých je klient v omeškaní aspoň 90 dní a banka ho na splnenie omeškaného
dlhu písomne vyzvala. Bez splnenia tejto podmienky je pohľadávka banky nepostupiteľná a pokiaľ k
postúpeniudôjde,ideotaképostúpenie,ktoréjesvojímobsahomaúčelomv rozporesozákonomateda

neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na túto absolútnu neplatnosť musí súd prihliadať
ex offo a to osobitne v prípadoch, kde stranou sporu je spotrebiteľ, v ktorých prípadoch je dôvodná
zvýšená miera ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti
zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti
prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods.

2 Obč. zák. <., aby k takýmto
novotám v odvolacom konaní mal prihliadať krajský súd.

20. Odhliadnuc od vyššie uvedeného však ani včasné predloženie tohto dôkazu nebolo spôsobilé
preukázať splnenie druhej podmienky podľa § 92 ods. 8 ZoB, t.j. existenciu písomnej výzvy banky
žalovaným, pretože žalobca nepredložil výzvu adresovanú všetkým dlžníkom z predmetnej zmluvy o
úvere, ale iba jednému z nich.

21. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú výhradu žalobcu, že klient banke súhlas s postúpením
pohľadávky písomne udelil v bode 19.16 VOP, kde bolo medzi veriteľom a dlžníkom dohodnuté, že
klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky a to
bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na

právny vzťah z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto
pohľadávkou akúkoľvek požiadavku alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu alebo previesť akékoľvek
svoje záväzky na tretiu osobu. Takto udelený súhlas dlžníkov však nepovažoval odvolací súd za platný,
keďže ide o pohľadávky z úverového vzťahu, ktorý je vzťahom spotrebiteľským a podľa ust. § 53 ods.
1 O.z. spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky).
V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ treba pri posudzovaní neprijateľnosti (nekalosti) zmluvných
podmienok porovnávať právnu pozíciu, v akej by spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych
predpisov, t.j. ako by danú situáciu upravovali dispozitívne zákonné normy, pokiaľ by také ustanovenie
v zmluve nebolo. V prejednávanej veci je zrejmé, že ak by VOP neobsahovali uvedenú zmluvnú

podmienku, aplikoval by sa zákonný zákaz postúpenia pohľadávok bankou bez splnenia osobitných
podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. Ust. 19.16 VOP potom spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože zásadným
spôsobom zjednodušuje pozíciu banky pri postupovaní pohľadávky a to napriek tomu, že jej postúpením
dochádza k zmene dlžníkovho ( spotrebiteľovho) partnera, pred ktorým ho ustanovenie § 92 ods. 8

zákona č. 483/2001 Z.z. má chrániť. Možno totiž predpokladať, že dlžník vstupuje do právneho vzťahu s
bankou práve preto, že je to banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania,
obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora. Okrem toho vstupuje do tohto vzťahu s
dôverou, že citlivé údaje o jeho majetku a majetkových pomeroch budú chránené pred zneužitím, resp.
že každé ich sprístupnenie tretej osobe sa bude diať s jeho súhlasom, pričom citované ustanovenie VOP

ho o túto ochranu oberá. Toto ustanovenie je obsiahnuté vo VOP, čo je vopred formulovaný dokument,
ktorý žalovaný musel akceptovať ako celok a odmietnuť ho mohol jedine odmietnutím celej zmluvy, takže
nejde o ustanovenie individuálne dojednané v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka a treba ho
považovať za neprijateľnú a teda neplatnú podmienku v predmetnej úverovej zmluve v zmysle § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka K postúpeniu pohľadávky potom mohlo dôjsť len za splnenia podmienok v §

92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., ktorých splnenie ale žalobca nepreukázal.

22. Vychádzajúc z uvedeného tak podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nepreukázal, že by
pohľadávka voči žalovaným bola v čase jej postúpenia na neho spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., postúpenie je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné,

a žalobca nie je v spore aktívne vecne legitimovaným, pretože na neho neprešla žalovaná pohľadávka, u
ktorej tak ani nedošlo k predčasnému zosplatneniu. Z uvedených dôvodov sú potom otázky premlčania
rozporované v odvolaní žalobcom, vo vzťahu k preskúmavanej veci bezpredmetné.23. Záverom odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľa, že súd nereflektoval na
skutočnosť,žežalobcanásledneupravilžalobnýnávrh,pričomsiuplatnillennepremlčanésplátkyúveru,
teda splátky splatné od 20.03.2010 do 20.05.2015 v celkovej výške 10.575,75 eur, treba uviesť, že nič

také z obsahu spisu nevyplýva. Po podaní žaloby sa žalobca k skutkovým okolnostiam vyjadril písomne
iba raz a to na výzvu súdu podaním zo dňa 29.03.2016, v tomto vyjadrení však nevykonal žiadnu
úpravu žalobného návrhu a hoci bol prítomný na pojednávaní dňa 30.03.2016 rovnako nevykonal žiadny
procesný návrh, ktorý by bolo možné považovať za čiastočné späťvzatie ( alebo inú úpravu žalobného
návrhu), o ktorom by súd mohol rozhodovať.

24. Vychádzajúc z vyššie opísaných skutočností, pokiaľ potom súd prvej inštancie žalobu v celosti
zamietol, išlo tu o výrok vecne správny a preto ho odvolací súd za použitia ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil,
i keď z odlišných dôvodov, než na ktorých založil svoje rozhodnutie okresný súd.

25. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným žalovaným vznikol zásadne nárok na náhradu trov

odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o
ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne následne súd prvej inštancie samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade boli žalovaní v odvolacom

konaní pasívni, nevykonali žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili, ani nevyčíslili a
podľa obsahu spisu im ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Civilný sporový poriadok výslovne
nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania,
o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani
žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného

sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Odvolací súd preto s použitím čl.
4 ods. 2 Základných princípov CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp
racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaných rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú
by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu
trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl.

17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok
na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní
nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho

sporu.

26. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).