Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. jún 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24Co/13/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316209793
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8316209793.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov

senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v právnej veci žalobcu: R Collectors, s.r.o.,
so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297, zast. Advokátska kancelária
RELEVANS, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, proti
žalovanému: D. R., M.. XX.XX.XXXX, A. Q. B. X/XXXX, XXX XX P., o zaplatenie sumy 5474,41 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 21Csp/100/2016 -
49 zo dňa 12.9.2017 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a v súvisiacom

výroku o trovách konania.
II. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Obsah napadnutého rozhodnutia
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4 659,74 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne z
tejto sumy od 07.11.2014 až do zaplatenia, a to všetko v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 70 %.

2. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným bola uzavretá zmluva o úvere, pričom táto zmluva je zároveň zmluvou spotrebiteľskou.
Súd vykonaným dokazovaním mal tiež za preukázané, že v zmluve o pôžičke absentuje údaj
požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) a to údaj o
termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V predmetnej zmluve bola uvedená RPMN vo
výške 20,75 %, pričom podľa prepočtu má byť správne uvedená sadzba 23,85 % (výpočet súd

realizoval prostredníctvom kalkulačky (). Ďalšou zákonnou náležitosťou úverovej zmluvy v čase jej uzatvorenia bola aj celková
čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť. Takýto údaj v predmetnej zmluve uzatvorenej medzi stranami
sporu absentuje, v zmluve je uvedená iba výška nákladov, ktoré mal žalovaný v súvislosti s poskytnutým
úverom zaplatiť. Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý
spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. a) a b) zákona o spotrebiteľských úveroch
považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný je tak na istine úveru povinný zaplatiť ešte sumu

4659,74 eur (5 550,- eur - 890,26 eur), teda sumu, ktorá mu bola zo strany žalobcu reálne poskytnutá.
Súd v tejto časti uplatnený nárok považoval za dôvodný a žalovaného zaviazal na zaplatenie tejto sumy.
Tým, že žalovaný neuhradil dlžnú sumu riadne a včas, dostal sa do omeškania s plnením peňažného
dlhu a žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania. Žalobca si v konaní uplatnil aj nárokna úrok z úveru odo dňa nasledujúceho po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Súd je toho názoru,
že v tejto časti by bol nárok žalobcu nedôvodný aj v prípade, ak by súd nepovažoval úverovú zmluvu za
bezúročnú a bez poplatkov. Od splatnosti úveru je dlžník v omeškaní a musí platiť úrok z omeškania,

nie však už dohodnuté zmluvné úroky O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods.1,2 a §
262 ods. 1 CSP.

Obsah odvolania
3. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietavej časti podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.

Vo vzťahu k neuvedeniu obligatórnych náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere poukázal na Smernicu
2008/48/ES a rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016, vo veci C-42/15. K výške RPMN uviedol,
že táto bola v zmluve uvedená správne a jej výpočet na internetovej kalkulačke je len informatívny. Ďalej
dôvodil, že súčet celkovej výšky úveru uvedenej v zmluve a celkových nákladov tvorí celkovú čiastku,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Nesúhlasil ani so záverom súdu, že nemá nárok na zmluvný úrok po
zosplatnení úveru. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu

zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo zmenil a žalobe vyhovel v celom rozsahu
a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania, vrátane odvolacieho

4. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

Hodnotenie odvolacieho súdu
5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len ,,C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362
ods.1C.s.p.)preskúmalrozhodnutievnapadnutejčasti,akoajkonanie,ktorémupredchádzalovzmysle
zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§

385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

7. Správny je záver, podľa ktorého ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v

čase uzatvorenia zmluvy vyžadovalo rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu,
úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok, že úver sa v súlade s ust. § 11 ods. 1
písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy považoval za bezúročný
a bez poplatkov.

8. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že členské štáty pri
implementáciismernicenesmelizachovaťanizaviesťvosvojomvnútroštátnompráveustanovenia,ktoré
sa od ustanovení smernice odchyľujú.

9. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem
a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,
pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť
národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,

kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky

právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnejtranspozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula

transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže

mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

10. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere

obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica
zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii
smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať

ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto
smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec
smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho
právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

11. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia
smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné
vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky
iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica

takéto členenie nepožaduje.

12. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský
zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj

splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje
smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,
ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia
zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,

desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

13. Dôležitý je tiež výklad rozsudku súdneho dvora vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože

sa zdá, že súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a
len vo vzťahu k istine. Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok
úveru podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti
vstupných údajov pre výpočet RPMN.

14. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods.1 písm. k/ zákona č. 129/2010
Z.z. cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške,
počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v
citovanom ustanovení jasne deklaroval aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí
uvedených pod písm. k/ § 9 odsek 1 zákona č. 129/2010 Z.z. a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od

vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase vydania napadnutého rozsudku a aj stále je platný a účinný.

15. Odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015: „Zmluva
o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok, výškuistiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín
konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi
preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a

odporujúcačestnejobchodnejpraxi.Nesúhlasilstvrdenímžalobcu,žeuvedenéinformácieboliobsahom
samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť
zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9
ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky
a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou

a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný
súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úveru len
na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou úveru.
Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.
po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu

k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa
v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so
správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výrokunapadnutéhorozsudku.Senátodvolaciehosúdupovažujeprávneposúdeniepreskúmavanejveci

krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov
známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa
uvádza.“

16. Odvolací súd má za to, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá priamy účinok na

horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť contra legem,
a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je v prípade absencie náležitosti
špecifikáciesplátokpodľaistiny,úrokovapoplatkovjepotrebnéposkytnutýúverpovažovaťzabezúročný
a bez poplatkov.

17. Záverom k tejto otázke odvolací súd dodáva, že uznesením Krajského súdu v Prešove č.k.
22Co/20/2018 zo dňa 27.3.2018 bola podaná prejudiciálna otázka v reakcii na rozsudok C-42/15.

18. Správnym je i záver o absencii náležitosti zmluvy v časti celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť. Zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy v ust. § 2 písm. h) definoval

celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť ako súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a
celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Preto ak sa ďalej v ust. § 9 ods.
2 písm. j) vyžaduje aj uvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nestačí samostatné
uvedenie celkovej výšky úveru a celkových nákladov.

19. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky ako sú správnosť výšky RPMN a zmluvné úroky po
zosplatnení, k týmto sa odvolací súd nepovažuje za potrebné vyjadrovať, nakoľko už z dôvodu absenciu
údajov podľa § 9 ods.1 písm. j/ a k/ zákona č. 129/2010 Z.z. sa úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov.

20. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 C.s.p. rozsudok
v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcom rozsahu zamietnutá spolu so
súvisiacim výrokom o trovách konania ako vecne správny potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., a § 255 ods. 1 C.s.p.

Žalobcovi vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania a úspešnému žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).