Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. august 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/82/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108239226
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1108239226.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov
senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v spore žalobcu: U.. F. F., W. Na P. T. XX,
Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. Kristínou Mitrovou Polkovou, so sídlom Na Priekope č. 174/13,
Žilina, proti žalovanému: Petit Press, a.s., so sídlom Lazaretská č. 12, Bratislava, IČO: 35 790 253,
zastúpenému: Advokátska kancelária Paul Q, s. r. o., so sídlom Karadžičova 2, Bratislava, IČO: 35 906

464, (predtým
Dedák&partners,s.r.o.,sosídlomMlynskéNivyč.43,Bratislava),onávrhuuloženiapovinnostiuverejniť
odpoveď a zaplatenia primeranej peňažnej náhrady vo výške 4.219,09 eur, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 07. decembra 2009, č.k. 8C 224/2008-62, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti m e n í tak, že žalobu zamieta.

Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť uverejniť v
lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku v denníku X. na X. Č.. X na rovnocennom mieste, rovnakým
písmom s označením odpoveď s menom a priezviskom, ktoré budú uverejnené rovnakým písmom akým
bol uverejnený nadpis textu "A. X. Q. za E. X. T. XX.XX.XXXX odpoveď s nasledovným textom:
"E. U.. F. F.
Odpoveď podľa § 8 ods. 1 zák. č. 167/2008 Z.z. na článok uverejnený v denníku X. T. XX.XX.XXXX.

T.X.,vydavateľom,ktoréhojespoločnosťPetitPress,a.s.dňa08.10.2008nastrane č.Xuverejnil
článok autorky P. S. s nadpisom "A. X. Q. za E. X.. Autorka článku informuje verejnosť o tom, že Krajský
súd odsúdil novinárky pre trestný čin ohovárania, pretože ohovárali sudcu F. F.. Článok sa dotýka mojej
osoby, keď obsahuje tvrdenia o tom, že novinárky boli odsúdené napriek tomu, že som získal odškodné
v občianskoprávnom konaní s vydavateľstvom PEREX, cituje článok odsúdenej X., podľa ktorej som
skorumpovaný, vulgárny človek, ktorý si rád vypije. Článok obsahuje úplne nepravdivé tvrdenie, že
som chcel ovplyvňovať, pričom z kontextu článku vyplýva, že pod týmto rozumie autorka moje údajné

zasahovanie do konania. Tieto neúplné, pravdu skresľujúce a nepravdivé tvrdenia a nedbanlivo prevzaté
hodnotiaceúsudkybezskutkovéhozákladuzasiahlidomojichosobnýchprávapoškodilimojuobčiansku
a profesionálnu povesť a česť.
Obsah článku hodnotím, ako útok proti mojej osobe, ktorý sa nezakladá na dôveryhodných a
ucelených podkladoch. Autorka článku mi nedala možnosť vyjadriť sa k uverejneným skutočnostiam,
ktoré sa dotýkajú mojej občianskej a profesionálnej cti a dobrej povesti a nedbanlivo prezvala

nepravdivé tvrdenia inej osoby. Novinárka takto porušila prvý zákon novinárskej profesie, podľa ktorého
pred využitím akéhokoľvek zdroja informácií musí objasniť, kto, kedy, prečo, pre koho a na základe čohoinformáciu vytvoril, uvážlivo posúdiť mieru jej pravdivosti. Hodnotiaci úsudok novinára musí vychádzať
z reálneho skutkového základu.
Už samotný názov článku je nepravdivý, pretože novinárky boli odsúdené za ohováranie celkom štyroch

osôb a nielen za ohováranie jedného sudcu. Autorka článku nedbanlivo prevzala hodnotiace úsudky o
mojej skorumpovanosti, o mojej vulgárnosti a o tom, že si rád vypijem bez reálneho skutkového základu.
Je stále aktuálna otázka, akým spôsobom získala odsúdená X. návrh na začatie konania zo spisu
Okresného súdu Žilina v občianskoprávnej veci, ktorej nebola účastníkom a
ako získala záznamy operatívnych nahrávok spracované z odposluchov mojich telefonátov a uvedené

na polícii v režime "prísne tajné".
Tvrdenie o získaní odškodného v občianskoprávnom konaní s vydavateľstvom PEREX je nepravdivé.
Súdny spor so spoločnosťou PEREX skončil právoplatným rozsudkom, výrok ktorého bol uverejnený
v denníku F. N. XX.XX.XXXX s nasledovným textom: "E. X. Okresného X. Ž. U.. F. F.: V čísle XX/XX
periodika P. bol na šiestej strane uverejnený článok redaktorky N. X. s názvom X. na
E.:, s podtitulkom F. Okresného X. Q. Ž. H. M. X. X.. V článku bol označený ako skorumpovaný sudca

previazaná na príslušníkov podsvetia, ktorý robí hanbu svojmu stavu. Za tieto neoprávnené označenia
sa PEREX, a.s., vydavateľ periodika MOMENT, sudcovi Okresného súdu Žilina, bývalému predsedovi
Okresného súdu Žilina U.. F. F. ospravedlňuje". Povinnosť ospravedlniť sa bola uložená rozsudkom
Okresného súdu Bratislava III.
Citovaný výrok rozsudku je zrejmé tým odškodným, ktoré som mal podľa autorky článku získať v

občianskoprávnom konaní.
Jeúplnenepravdivétvrdenieotom,žesomvtrestnomkonaníniekoho"chcelovplyvniť".Takétotvrdenie,
ako i tvrdenie o tom, že som neprípustne zasahoval do konania, je nesplneným želaním autorky článku
a iných osôb, ktoré takéto nepravdivé tvrdenie rozširujú.
Z kontroly na Okresnom súde Žilina roku 1999 nikdy nebol vypracovaný žiaden protokol, ku ktorému

by som sa mohol vyjadriť ako štatutárny zástupca kontrolovaného subjektu, a preto neviem o žiadnych
porušeniach, ktoré údajne mali byť zistené. Nemám poznatky o žiadnych stíhaniach, ktoré v tejto veci
(autorka článku nešpecifikuje, v ktorej veci) boli a neskôr ich orgány činné v trestnom konaní zastavili.
Celý článok je jeden zmätok, ktorý nedokáže poskytnúť jasnú informáciu ale na malom mieste sa snaží
informovať o množstve faktorov, ktorých pravdivosť si autorka článku neoverila a hodnotiacich úsudkov

bez skutkového základu.
Neberiem odsúdeným osobám právo na ich názor na spravodlivosť rozsudku. Neboli by, ale rozsudky,
ak by odsúdené novinárky dodržali základné princípy novinárskej etiky. Právo na slobodu prejavu
neznamená právo na klamanie. Odsúdená X. na mňa verejne v roku XXXX a v roku XXXX vyliala vedro
špiny, ktorého sa nezbavím do konca života, o čom svedčí aj obsah článku N. XX.XX.XXXX. Nič na tom

nezmení žiaden rozsudok žiadneho súdu".
Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.659,70 eur titulom peňažnej náhrady podľa § 10 ods.
4 tlačového zákona, vo zvyšnej časti žalobu na zaplatenie peňažnej náhrady zamietol a žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Na základe vykonaného dokazovania mal
preukázané, že dňa XX.XX.XXXX Q. T. X. na strane X bol uverejnený článok autorky P. S. s názvom "A.

X. Q. za E. X., že žalovanému ako vydavateľovi denníka SME bola dňa 07.11.2008 doručená žiadosť
žalobcu zo dňa 05.11.2008 o uverejnenie odpovede podľa ust. § 8 ods. 1 Tlačového zákona, ktorej
súčasťou bol aj text samotnej odpovede, keď mal preukázané v súvislosti s námietkou
žalovaného,žeuvedenážiadosťmuboladoručená riadneavčas. Rovnakomalpreukázané,žežalobca
siuplatnilsvojnároknasúdevčas.Právneposúdilvecpodľa ust.§8ods.1,2,3,4,5,6zákonač.167/2008

Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých v spojení s ust. §
10 ods. 2,3 a 4 citovaného zákona s odôvodnením, že sa obmedzil len na posudzovanie oprávnenosti
žiadosti žalobcu o uverejnenie odpovede, na posudzovanie jej zákonných náležitostí,
s poukazom na námietky žalovaného, považujúc preukazovanie pravdivosti, resp. nepravdivosti v
napadnutom článku uvedených tvrdení za irelevantné. Pokiaľ žalovaný namietal, že žiadosť žalobcu

o uverejnenie odpovede nespĺňala v ust. § 8 ods. 3 Tlačového zákona stanovené formálne a
materiálne náležitosti, pretože žalobca neuviedol v čom sa skutkové tvrdenia uvedené v
predmetnom článku dotýkajú jeho cti a dôstojnosti, vyhodnotil uvedenú námietku ako nedôvodnú majúc
za to, že predmetná žiadosť spĺňala všetky náležitosti ustanovené v § 8 ods. 3 Tlačového
zákona, a pokiaľ v nej bolo iba všeobecne uvedené, že neúplné, pravdu skresľujúce a nepravdivé

tvrdenia a prevzaté hodnotiace úsudky bez skutkového základu zasiahli do osobnosti žalobcu, poškodili
jeho občiansku a profesionálnu povesť a česť, konštatoval, že zo znenia textu celej
odpovede vyplýva, že napádané tvrdenia uvedené v predmetnom článku sa dotýkali cti, dôstojnosti a
súkromia žalobcu. Rovnako za nedôvodnú považoval námietku žalovaného, že v žiadosti o uverejnenieodpovede sa tento neobmedzil iba na skutkové tvrdenia, ktorými napádané skutkové tvrdenia poprel,
doplnil a spresnil alebo vysvetlil, ale táto obsahovala aj hodnotiace úsudky týkajúce sa textu napádaného
článku a doslova polemiku žalobcu s autorkami článku uverejneného pred 10-timi rokmi. Ustálil,

žeajuvedenánáležitosťžiadostiouverejnenieodpovedevyplývajúcazust.§8ods.3Tlačovéhozákona
bola splnená poukazujúc na to, že doplnenie, spresnenie a vysvetlenie skutkových tvrdených uvedených
v predmetnom článku je potrebné vykladať extenzívne, a to v záujme práva žiadateľa dostatočne sa
vyjadriť, zaujať stanovisko ku skutkovým tvrdeniam v uvedenom článku, obzvlášť v kontexte
starých udalostí, ktoré skutočne čitateľovi nie sú absolútne známe. Rovnako za nedôvodnú považoval aj

námietku žalovaného, týkajúcu sa neprimeranosti žiadanej odpovede, keď text predmetnej žiadosti bol
o 2,25 krát rozsiahlejší ako samotný text predmetného článku s tým, že z gramatického výkladu pojmu
primeraný vyplýva, že tento pojem znamená takú mieru, ktorá zodpovedá, vyhovuje istým okolnostiam,
požiadavkám, podmienkam, kritériám, jeho synonymá sú pojmy náležitý, vhodný, príhodný a
tak pojem primeranosť nie je možné vykladať ako rovnocennosť, rovnakosť, približnosť, ale potrebné
je ho vykladať extenzívne v zmysle jeho gramatického výkladu a tak je potrebné ho posudzovať vždy

ad hoc s poukazom na vecný obsah konkrétneho článku, skutkové tvrdenia v ňom uvedené a následne
i na vecný obsah odpovede. Ďalej uviedol, že žalobca si uplatnil aj nárok na primeranú peňažnú
náhradu podľa § 10 ods. 4 Tlačového zákona, a to v maximálnej možnej zákonnej výške 4.919,09 eur
(150.000,- Sk), ktorý nárok však žiadnym spôsobom nezdôvodnil, ani nepreukázal a k tomuto počas
konania uviedol, že predmetný článok vníma ako neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv a na

konanie o ňom by malo byť aplikované ust. § 127 Ústavy SR o priznaní primeraného zadosťučinenia.
V súvislosti s posúdením uplatneného nároku na peňažnú náhradu uviedol, že pokiaľ
žalobca bol úspešný pri uplatnenom nároku na uverejnenie odpovede, patrí mu aj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Konštatoval, že žalobca počas konania neuniesol v tejto časti , t.j. pokiaľ
ide o zdôvodnenie výšky peňažnej náhrady, povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a

priznal mu iba tzv. zákonnú peňažnú náhradu, t.j. najnižšiu možnú zákonnú hranicu peňažnej náhrady
vo výške 1.659,70 eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust.
§ 142 ods. 3 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný domáhajúc sa jeho

zmeny a zamietnutia žaloby namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozsudok vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci.
Zotrval na svojich námietkach prednesených v konaní pred súdom prvej inštancie, že napádané časti
článku sú hodnotiacimi úsudkami, pričom v prevažnej miere ide o hodnotiace úsudky tretích
osôb, a nie autorky článku, že odpoveď obsahuje hodnotiace úsudky, žalobca nezdôvodnil v čom sa

mali napádané tvrdenia dotýkať jeho cti a dôstojnosti a jeho žiadosť je neprimeraná svojím obsahom. Za
hodnotiace úsudky považoval predovšetkým výroky žalobcu v jeho odpovedi "obsah článku hodnotím
ako útok proti mojej osobe", "odsúdená X. na mňa vyliala vedro špiny", "takéto tvrdenie ... je nesplneným
želaním autorky článku a iných osôb", v súvislosti s ktorými vytýkal súdu prvej inštancie, že nezaujal
žiadne stanovisko v odôvodnení napadnutého rozsudku k týmto výrokom, teda či sú alebo nie sú

hodnotiacimi úsudkami, a pretože právo na odpoveď sa má obmedziť len na skutkové tvrdenia a ust.
§ 8 ods. 3 Tlačového zákona, nemožno ho vykladať extenzívne tak, aby boli hodnotiace úsudky
zahrnuté do odpovede. Rovnako vytýkal súdu prvej inštancie, že sa v odôvodnení nezaoberal tým,
že v žiadosti žalobcu nebola uvedená podstatná náležitosť, v čom sa skutkové tvrdenia uvedené v
predmetnom článku dotýkajú jeho cti a dôstojnosti a uviedol len konštatovanie, že tvrdenia a hodnotiace

úsudky zasiahli do navrhovateľových osobnostných práv, poškodili jeho občiansku a profesionálnu
povesť a česť, čo však nekorešponduje s ustanovením Tlačového zákona, ktoré vyžaduje,
aby žiadateľ o odpoveď exaktne a explicitne uviedol v čom zasiahlo určité tvrdenie do jeho cti a
dôstojnosti. Zotrval na námietke neprimeranosti žiadosti žalobcu o odpoveď, keď jej obsah bol o 2,25
krátväčšíakocelýpredmetnýčlánokatentopovažovalzanenáležitý,rovnakoakosúdomprvejinštancie

použitý extenzívny výklad v prospech práva žiadateľa na odpoveď, najmä pokiaľ bol obsahom odpovede
aj výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava II vo veci žalobcu proti spoločnosti PEREX, a.s., ktorá
sa ho vôbec nedotýka, a pokiaľ ďalej žalobca v odpovedi hodnotil autorku článku, jej
úmysly, priania a analyzoval článok novinárky X. Y. O. spred 10-tich rokov, prípadne kládol otázku, ako
mohli získať podklady k svojmu článku o jeho osobe. Zotrval na námietke, že napádané časti článku

sú hodnotiacimi úsudkami a odpoveď žalobcu bola zrejme reakcia najmä na tri výroky z predmetného
článku, a to, že novinárky boli odsúdené aj keď žalobca získal odškodné v občiansko-právnom konaní s
vydavateľstvom PEREX, že žalobca je skorumpovaný, vulgárny človek, ktorý si rád vypije, a že žalobca
chcel ovplyvňovať (trestné konanie), považujúc tieto výroky za hodnotiaci úsudok, keď takto to označilaj žalobca vo svojej žiadosti o odpoveď z 05.11.2008 a v závere článku je citovaný predseda senátu S.
O., ktorý rozhodol v trestnom konaní proti novinárkam, a ktorý uviedol, že výrok "F. U. X." je nepravdivý
subjektívny úsudok. Poukázal ďalej na to, že v prípade, ak by aj časť odpovede nespĺňala podmienky

stanovené tlačovým zákonom, vydavateľ nemôže takúto odpoveď upraviť, prípadne skrátiť tak, aby bola
v súlade so zákonom a jediná možnosť bola žiadosť o odpoveď odmietnuť, čo v danom prípade aj urobil.
Namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, v odôvodnení ktorého sa súd prvej inštancie
nedostatočne vysporiadal s ním uplatnenými dôvodmi, pre ktoré bolo potrebné žalobu vo veci samej
zamietnuť a jeho odôvodnenie tak nespĺňalo požiadavky ust. v § 157 ods. 2 O.s.p. a boli tiež porušené

jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Nesúhlasil ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie o
náhrade trov konania.

3. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť poukazujúc na to, že žalovaný v odvolaní len opakoval dôvody svojej skutkové
a právne obrany prezentované už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa tento súd v

napadnutom rozsudku zaoberal a vysporiadal a dal jasnú odpoveď na to, ako sa s ňou vyrovnal. Sama
skutočnosť, že žalovaný sa nestotožnil so skutkovými právnymi názormi súdu prvej inštancie nemôže
byť sama osebe dôvodom pre záver o zjavnej nedôvodnosti alebo arbitrárnosti záverov, pretože pod
spravodlivý proces nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi
a hodnotením dôkazov, a toto právo nezahŕňa ani to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná,

teda, aby rozhodnutie bolo v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi.

4. Odvolací súd (v poradí druhým) rozsudkom č.k. 8Co 334/2012 - 151 zo dňa 20.11.
2012 (opätovne) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil a v časti
týkajúcej sa náhrady trov konania tento zmenil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.

5. Na základe žalovaným podanej ústavnej sťažnosti Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č.k.
III. ÚS 350/2014-43 zo dňa 24.januára 2017 rozhodol, že základné práva žalovaného - spoločnosti Petit
Press, a. s., podľa čl.26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej
republiky boli rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 334/2012 z 20. novembra 2012

porušené, tento rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

6. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. , Civilný sporový poriadok (ďalej
len "CSP") účinného od 01.07.2016; opätovne preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
(vyhovujúcej) časti, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a

contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a vychádzajúc zo záväzného právneho názoru Ústavného
súdu SR, dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je v napadnutej časti vecne správny.

7. Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve (Tlačový
zákon) účinného do 31. 8.2011, žiadosť o uverejnenie odpovede musí mať písomnú formu a musí

byť žiadateľom podpísaná. Žiadosť o uverejnenie odpovede musí obsahovať názov a deň vydania
periodickej tlače alebo deň zverejnenia agentúrneho spravodajstva, ktoré obsahovalo skutkové tvrdenie
podľa odseku 1, popis tohto skutkového tvrdenia s uvedením, v čom sa dotýka cti, dôstojnosti
alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, a kde sa toto
skutkové tvrdenie v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve nachádzalo. Súčasťou žiadosti

o uverejnenie odpovede musí byť písomné znenie odpovede. Odpoveď sa obmedzí len na skutkové
tvrdenie, ktorým sa skutkové tvrdenie podľa odseku 1 poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí. Odpoveď
musí byť rozsahom primeraná textu, ktorého obsahom je skutkové tvrdenie podľa odseku 1 a
z neho vyplývajúci hodnotiaci úsudok.

8. Z uvedeného ustanovenia Tlačového zákona vyplýva, že nie každé skutkové tvrdenie týkajúce
sa fyzickej osoby je spôsobilé bez ďalšieho byť predmetom práva na odpoveď, ale musí ísť o také
skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby. Uvedená náležitosť
má svoje opodstatnenie v žiadosti o uverejnenie odpovede z dôvodu, aby vydavateľ
mohol posúdiť, či dotknutej osobe vzniklo vôbec právo žiadať o uverejnenie odpovede a

zvážiť tak jej uverejnenie. Obligatórnou súčasťou žiadosti o uverejnenie odpovede je
aj samotné znenie odpovede, ktorou sa dáva dotknutej osobe priestor vecne reagovať na uverejnené
skutkové tvrdenie na rovnocennom mieste a v rovnakom rozsahu a oboznámiť
tak čitateľskú verejnosť s vyjadrením jej postoja k uverejnenému tvrdeniu azaujať k nemu vlastné (subjektívne) stanovisko, nezávislé na objektívnej pravde. Vydavateľ je povinný
uverejniť odpoveď uplatnenú v súlade so zákonom bez akýchkoľvek zásahov, teda v takom znení,
ako bola napísaná žiadateľom, pričom na druhej strane zákon obmedzuje znenie odpovede žiadateľa

na popretie, doplnenie, spresnenie alebo vysvetlenie namietaného skutkového tvrdenia s tým, že musí
byť zachovaná jej primeranosť vo vzťahu k rozsahu napadnutého textu. Z uvedeného vyplýva, že
súčasťou odpovede nemôže byť poskytnutie zadosťučinenia (ospravedlnenie), a ani iné subjektívne
vyjadrenia žiadateľa prekračujúce zákonný (vecný) rámec odpovede. Do zákonného rámca ako žiadosti
tak aj odpovede nepatria subjektívne názory, postoje, domnienky, či vlastné pocity dotknutej osoby

pokiaľ nie sú popisom skutkového tvrdenia, jeho popretím, vysvetlením, spresnením či doplnením, resp.
vyjadrením negatívnych následkov v jednotlivých oblastiach súkromného, či verejného
života dotknutej osoby v spoločnosti.

9. Znenie odpovede je povinný žiadateľ o odpoveď napísať tak, aby zodpovedalo zákonom stanoveným
požiadavkám, pretože len v takom znení môže byť vydavateľom uverejnená, a ani súd nie je oprávnený

modifikovať znenie odpovede, ktorá má byť uverejnená; žalobnému návrhu tak súd môže jedine v celom
rozsahu vyhovieť alebo ho v celom rozsahu zamietnuť.

10. Ústavný súd Slovenskej republiky sa v náleze č.k. III. ÚS 350/2014-43 zo dňa 24.
januára 2017; ako spornou otázkou; zaoberal splnením náležitostí žiadosti žalobcu o

uverejnenie odpovede požadovaných ustanovením § 8 ods. 3 Tlačového zákona účinného v
čase uplatnenia žiadosti žalobcu o uverejnenie odpovede. Poukázal na to, že o rozsahu ochrany, ktorým
sa naplní sledovaný účel Tlačového zákona, v danom prípade práva na odpoveď, rozhodol už samotný
zákonodarca, ktorý pri legislatívnej tvorbe zvolil nemecký model predmetného inštitútu a hodnotiace
úsudky ako predmet tlačovej odpovede v texte zákona vylúčil, pričom súčasne v nadväznosti na to

expressis verbis obmedzil rozsah vlastnej odpovede iba na skutkové tvrdenia ("Odpoveď sa obmedzí
len na skutkové tvrdenie, ktorým sa skutkové tvrdenie podľa odseku 1 poprie, doplní, spresní alebo
vysvetlí.") a pre určenie rozsahu jej textu zakomponoval kritérium primeranosti ("Odpoveď musí byť
rozsahom primeraná textu, ktorého obsahom je skutkové tvrdenie podľa odseku 1 a z neho vyplývajúci
hodnotiaci úsudok."). V nadväznosti na uvedené konštatoval, že z textu vlastnej odpovede žalobcu

zjavne vyplýva, že obsahuje aj hodnotiace úsudky žalobcu, a že oproti obsahu textu inkriminovaného
článku uverejneného v denníku žalovaného je vlastná odpoveď žalobcu navýšená o ďalšie pasáže
kontextovo sekundárne nadväzujúce na zverejnené a korigované skutkové tvrdenia a z nich vyplývajúce
hodnotové súdy, a teda svojím rozsahom je voči dotknutému článku zjavne neprimeraná; a poukázal
v tomto smere na konkrétne pasáže odpovede. Ďalej dovodil, že v žiadosti žalobcu tiež absentuje

zdôvodnenie spôsobilosti zverejnených skutkových tvrdení zasiahnuť do jeho osobnostných práv. V
tejto súvislosti zdôraznil, že inštitút práva na odpoveď predstavuje vo svojich dôsledkoch (prípustný)
zásah do slobody prejavu tlače. Aby pri aplikácii tohto právneho nástroja v praxi nedochádzalo k jej
neprimeranému obmedzeniu, je zákonodarcom schválená konštrukcia poskytovanej ochrany limitovaná
jasne stanovenými hranicami. Dospel tak k záveru, že krajský súd explicitne vyjadrené pravidlá, ktoré

bolo potrebné pri aplikácii dotknutých ustanovení Tlačového zákona rešpektovať, zjavne porušil, keď
vlastná odpoveď žalobcu obsahovala v rozpore s dotknutými ustanoveniami Tlačového zákona aj jeho
hodnotiace úsudky, jej rozsah bol zjavne neprimeraný textu dotknutého článku a v žiadosti žalobcu
chýbalo zdôvodnenie spôsobilosti zverejnených skutkových tvrdení zasiahnuť do jeho osobnostných
práv.

11. S poukazom na vyššie uvedené závery Ústavného súdu SR vyjadrené v jeho náleze č.k. III. ÚS
350/2014-43 zo dňa 24. januára 2017, ktoré sú pre súdy konajúce v danej veci záväzné v zmysle
§ 193 CSP v spojení s § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z., možno vyvodiť, že žalovaný v
podanom odvolaní dôvodne namieta, že odpoveď žalobcu nespĺňala zákonné požiadavky vyplývajúce z

§ 8 ods. 3 vyššie cit. Tlačového zákona, nakoľko neprípustne obsahovala aj hodnotiace úsudky žalobcu,
svojím rozsahom bola zjavne neprimeraná textu dotknutého článku a navyše v žiadosti žalobcu o
uverejnenie odpovede absentovalo; ako jej obligatórna (obsahová) náležitosť; zdôvodnenie spôsobilosti
zverejnených skutkových tvrdení zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. V súlade s
právnym názorom, ktorý vyslovil Ústavný súd SR svojím nálezom vydaným v

prejednávanej veci, možno konštatovať, že žalobcom formulovaná žiadosť o uverejnenie odpovede a
v nej obsiahnutá jeho vlastná tlačová odpoveď, nespĺňali zákonné parametre vyžadované vyššie cit.
ustanovením Tlačového zákona.12. Z uvedených dôvodov odvolací súd vzal za základ svojho rozhodnutia relevantné a
podstatné závery vyplývajúce z vyššie cit. nálezu Ústavného súdu SR, pre ktoré nemohlo v
poradí prvé vydané rozhodnutie; ktorým bolo porušené právo žalovaného na slobodu prejavu tým, že

bolo žalobe o uverejnenie odpovede vyhovené; obstáť, a vychádzajúc zo záväznosti právneho názoru
Ústavného súdu SR v danej veci, rozsudok súdu prvej inštancie; ktorého právne závery vychádzajú
z nesprávneho právneho posúdenia obsahových náležitostí žiadosti žalobcu o uverejnenie odpovede,
vrátane samotnej odpovede, v napadnutej časti zmenil podľa § 388 CSP a žalobu (aj vo zvyšnej časti
uplatňovaných nárokov) zamietol.

13. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a ods. 2
CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenouna zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).