Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. august 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/235/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8815200945
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8815200945.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Antónie Kandravej, v právnej veci žalobcu: Prima banka
Slovensko, a.s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovaným: 1. Z. Š., nar. XX.XX.XXXX,
bytom F. XXX/XXA, XXX XX N. H. R.- F., Š. X. K. Q., t.č. na neznámom mieste, zast. opatrovníčkou D.
K., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Humenné, 2. B. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX/XXX, XXX
XX D., C., Č. Q., o zaplatenie 1980,23 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Vranov nad Topľou sp. zn. 7C/68/2015-62 zo dňa 29.6.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

II. Žalovaní majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Predmet konania
1. Žalobca sa uplatnenou žalobou domáhal od žalovaných zaplatenia istiny, úrokov z úveru, úrokov
z omeškania v dôsledku vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru z úverovej zmluvy uzavretej so
žalovanými.
Obsah napadnutého rozhodnutia
2. Okresný súd Vranov nad Topľou ako súd prvej inštancie (ďalej len ,,súd“) rozhodol, že cit.:

„Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1869,47 eur
spolu s úrokom z úveru zo sumy 1900 eur vo výške 12,9% ročne od 21.07.2014 do 12.12.2014, úrok z
omeškania zo sumy 1869,47 eur vo výške 5% ročne od 13.02.2014 do zaplatenia a nahradiť iné trovy
konania vo výške 99,54 eur a to v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.
Súd konanie o zaplatenie sumy 60 eur zastavuje.“
3. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že žalobca a žalovaní uzavreli

dňa 07.07.2014 úverovú zmluvu, žalovaným bol poskytnutý úver vo výške 2000 eur s poplatkom za
poskytnutie úveru vo výške 100 eur, ktorý sa žalovaní zaviazali splatiť v 120 anuitných splátkach vo
výške 29,80 eur, pri fixnej úrokovej sadzbe do splatnosti 12,9% ročne a RPMN vo výške 15,41%. Termín
splatnosti prvej splátky bol dohodnutý na deň 21.07.2014 a splatnosť úveru na deň 20.06.2024. V rámci
základných podmienok bol dohodnutý aj poplatok za poistenie schopnosti splácať úver vo výške 0,73 eur
mesačne. Z výpisu z účtu žalobcu vyplýva, že žalovaným bol dňa 07.07.2014 poskytnutý úver vo výške
2000 eur s poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 100 eur. Žalovaní tak čerpali úver z úverového

účtu vo výške 1900 eur, pričom žalovaní na úver uhradili celkovo sumu 30,53 eur. Listom označeným
ako výzva na predčasné splatenie úveru zo dňa 20.11.2014 žalobca žalovaným oznámil, že došlo k
predčasnej splatnosti celého úveru, nakoľko žalovaní neplnili podmienky úverovej zmluvy podpísanej
dňa 07.07.2014 a vyzval ich, aby jednorázovo uhradili banke celú zostávajúcu sumu úveru vo výške2129 eur najneskôr do 12.12.2014. Zároveň ich upozornil, že táto výzva je spoplatnená sumou 30 eur.
Žalobca upomienkou zo dňa 25.08.2014 upozornil žalovaných, že ku dňu splatnosti neeviduje úhradu
splátky úveru poskytnutého na základe úverovej zmluvy podpísanej dňa 07.07.2014 vo výške 30,55 eur

stým, že ich zároveň upozornil, že táto upomienka je spoplatnená sumou 15 eur. Dlžnú sumu vo výške
45,55 eur ich vyzval uhradiť najneskôr do 30.08.2014. Druhou upomienkou zo dňa 24.09.2014 žalobca
žalovaným oznámil, že ich naposledy vyzýva k zaplateniu omeškaných splátok úveru poskytnutého na
základe Úverovej zmluvy podpísanej dňa 07.07.2014 stým, že výška omeškaných splátok predstavuje
76,21 eur. Zároveň ich upozornil, že v zmysle Sadzobníka poplatkov Primá banka Slovensko, a.s. je

táto upomienka spoplatnená sumou 15 eur. Dlžnú sumu vo výške 91,21 eur ich vyzval uhradiť najneskôr
do 29.09.2014.
4. Na zistený skutkový stav prijal právny záver, podľa ktorého mal za to, že nepochybne zmluva
uzavretá medzi účastníkmi je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, na
uvedený právny vzťah je tiež potrebné aplikovať zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinný
v čase uzavretia úverovej zmluvy a vychádzať pritom z ustanovenia § 3 ods. 3, v zmysle ktorého každý

spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách podľa
§ 52 až 54 Občianskeho zákonníka. Je nepochybné, že žalobca poskytol žalovaným úver v sume 1900
eur, pričom žalovaní uhradili celkovo sumu 30,53 eur, pričom súd vykonané úhrady započítal na úhradu
istiny v zmysle ust. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka a preto žalovaných zaviazal na zaplatenie istiny
v sume 1869,47 eur a čo do zvyšku v tejto časti žalobu zamietol. K účtovaniu si nákladov spojených

s poskytnutím úveru vo výške 100 eur možno poukázať na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v
Karlsruhe z 3.5.2010 č.k. AZ 17U192/2010, v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie
pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné: „Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok
za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich
neprijateľnému vedľajšiemu dojednaniu o cene... Preverenie úverovej spoľahlivosti (bonity) a výšky

úrokov miery, ktorými banka odôvodňovala vyrubenie poplatku za spracovanie pri poskytovaní úveru
Vyšší krajinský súd odmietol a uzavrel, že uvedené činnosti vykonáva banka vo vlastnom ekonomickom
záujme minimalizovať nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok. Spotrebiteľ dôvodne a v dobrej viere
očakáva, že banka mu poradenstvo a informácie poskytnutí úveru poskytne zadarmo. V konečnom
dôsledku predstavuje zmluvná podmienka neprijateľné zaťaženie spotrebiteľa, pretože je spotrebiteľovi

účtovaný poplatok bez toho, aby banka spotrebiteľovi poskytovala skutočné protiplnenie“. Vzhľadom na
uvedené súd žalobu v časti poplatku za poskytnutie úveru vo výške 100 eur zamietol. Súd sa zaoberal
výškou dohodnutého úroku z úveru, ktorý bol v úverovej zmluve dojednaný vo výške 12,9% ročne.
Úroková miera podobného úveru v bankách v čase poskytnutia úveru (júl 2014 ) činila úrok 10,43%
p.a. Z toho je zrejmé, že dohodnutý ročný úrok z úveru medzi účastníkmi v danom prípade značne

neprevyšuje mieru úrokov poskytovaných v tomto období bankami. Vzhľadom na vyššie uvedené závery
súd považoval dohodu o výške úrokov za primeranú a v súlade s dobrými mravmi. Je nesporné, že
úverový vzťah spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do vrátenia poskytnutých prostriedkov
má dlžník platiť úroky. Účastníci úveru pritom nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver poskytuje. V
takom prípade vzniká právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Pokiaľ si

však účastníci úveru dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej
doby nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po splatnosti úveru úroky z omeškania . Ide pritom o
odlišný inštitút oproti odplatným úrokom a ten má sankčnú povahu. Keďže žalobca pristúpil k predčasnej
splatnosti úveru, od tejto doby žalobca nemá nárok na úrok z úveru, ktorého platenie bolo dojednané.
Žalobca pristúpil k zosplatneniu celého úveru ku dňu 12.12.2014, teda týmto dňom sa stal splatný

celý úver, zo strany žalobcu došlo k určeniu lehoty predčasnej konečnej splatnosti a súd dospel k
záveru, že žalobcovi vznikol nárok na úroky z úveru iba do dňa 12.12.2014, potom už nastupuje režim
platenia úrokov z omeškania. Žalobca si uplatnil vyčíslený úrok z omeškania vo výške 104,31 eur,
ktorý však žalobcovi nie je možné priznať, nakoľko bol vyčíslený z vyššej sumy než na akú mu vznikol
nárok. Vzhľadom na uvedené tak súd zaviazal žalovaných na zaplatenie úroku z úveru vo výške 12,9%

ročne zo sumy 1900 eur od 21.07.2014 do 12.12.2014 a vo zvyšnej časti úrok vo výške 12,9% ročne
z nezaplatenej istiny od 13.12.2014 do zaplatenia zamietol. Ďalším nárokom uplatneným žalobcom
bol nárok na zaplatenie poplatku za poistenie schopnosti splácať vo výške 1,46 eur. Žalobca nijako
súdu nepreukázal, či skutočne došlo k dojednaniu poistenia, nakoľko žalobca nepredložil súdu žiaden
doklad preukazujúci vznik poistenia, prípadne doklad o jeho nevzniknutí. Súd má taktiež pochybnosti o

skutočnom oboznámení sa s uvedenými dokumentmi žalovanými v zmysle zmluvy, podľa ktorej žalovaní
vyhlásili, že prevzali a oboznámili sa pred sa pred uzatvorením zmluvy o úvere s poistnou zmluvou,
Všeobecnými poistnými podmienkami pre poistenie schopnosti splácať úver. Žalovaní sa s plnením
svojho peňažného záväzku dostali do omeškania, preto ich súd zaviazal zaplatiť aj úrok z omeškania vsúlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády a to vo výške
5 % ročne z istiny odo dňa nasledujúceho po splatnosti úveru t.j. 13.02.2014 do zaplatenia.
5. Aplikoval ustanovenia § 497 Ob.Z, § 52, ods. 1,2, § 53, ods. 1,2,3,5,11 OZ, § 1, ods. 2, § 2 zákona

č. 129/2010 Z.z..
6. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, tak, že žalobcovi po odpočítaní úspechu žalovaných vznikol nárok na náhradu trov konania
v pomere 84%.
Obsah odvolania

7. Proti tomuto zamietavému výroku rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu.
V odvolaní uviedol, že primeranosť ceny za poskytnutie finančných prostriedkov nie je predmetom
posudzovania z hľadiska primeranosti tejto zmluvnej podmienky, pokiaľ je táto zmluvná podmienka
vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne a pokiaľ neprevyšuje najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od
spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Ako vyplýva zo zmluvnej dokumentácie,

všetky poplatky boli jasne a zreteľne uvedené jednak v úverovej zmluve a jednak sa s nimi spotrebiteľ
mal možnosť oboznámiť aj prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom
úvere, ktorý mu bol poskytnutý pred uzatvorením zmluvy. Zároveň, výška odplaty dohodnutá v úverovej
zmluve (pozostávajúca z úrokov a z poplatkov) neprevyšovala najvyššiu prípustnú výšku odplaty (v
čase uzatvorenia úverovej zmluvy 7.7.2014), keďže dohodnutá výška odplaty bola 100 Eur. Na základe

vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca postupoval pri určení výšky poplatku za poskytnutie úveru
v súlade s právnymi predpismi a od spotrebiteľa nevyžadoval za poskytnutie finančných prostriedkov
žiadne neprimerané plnenie. Pri úverovej zmluve ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku a hneď
v dvoch rovinách: vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (úver) v dohodnutej lehote, ako aj zaplatiť
požadovanéúroky.Akdlžníkvobochprípadochnesplnísvojupovinnosťvčas,dostanesadoomeškania.

Vzhľadom na to, že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou, ako aj funkciami,
všeobecne treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok
jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania (§ 359 ods. 1). Úprava úroku z omeškania,
ako aj úroku z úveru je podporná (má dispozitívny charakter), a preto je, samozrejme, rozhodujúce,
ako sa strany dohodli v zmluve. Svojou dohodou môžu rôzne kombinovať uplatnenie oboch inštitútov

v konkrétnom prípade. Z ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť
platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Uvedené
potvrdzuje aj ustanovenie § 15 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZSÚ"),
v zmysle ktorého, ak spotrebiteľ splatí spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne pred dohodnutou

lehotou splatnosti, je povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia
spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že tvrdenie, že
po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky,
nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok
od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto nároku, moment

jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok
ohraničiť, nepochybne by tak učinil. Žalobca má za to, že pokiaľ súd považoval návrh za neúplný, tj.
nárok na poistné považoval za nepreukázaný, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku,
mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. Súd žalobcu na doplnenie návrhu
nevyzval, avšak napriek tomu vo veci meritórne rozhodol, pričom uvedený postup je procesné vadný a

žalobcovi ním bola odňatá možnosť uplatňovať si procesné práva za účelom účinnej ochrany jeho práv.
Zároveň prvostupňový súd vo výroku, ako aj v odôvodnení rozsudku uvádza ako dátum zosplatnenia
deň 13.02.2014, i keď k zosplatneniu došlo dňa 13.12.2014. Vzhľadom na uvedené prvostupňový súd
vo výroku rozsudku uviedol nesprávny dátum, od ktorého priznal úroky z omeškania.
Hodnotenie odvolacieho súdu.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v ust. § 470 ods.
1, 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok v jeho , ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu

Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
9. Odvolací súd konštatuje, že vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených
skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa natýchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a v súvislosti s
odvolacími námietkami uvádza:

10. Odvolateľ namieta, že záver súdu o tom, že po zosplatnení úveru nemožno priznať nárok na odplatu
za poskytnutý úver nemá oporu v zákone.
11. Úverová zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným je štandardnou formulárovou
spotrebiteľskou zmluvou, v ktorej žalobca vystupuje v postavení dodávateľa v rámci predmetu
svojej obchodnej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
12. Aplikačná prax sa pri posudzovaní otázky platenia úrokov dojednaných ako ceny a odplaty za
úverovú službu v spotrebiteľskom vzťahu v období po splatnosti úverovej istiny rozchádza. Odvolací
súd zastáva názor, že so žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť dlžníka zo zákona

úroky popri úrokoch z omeškania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na záver Krajského súdu
v Prešove , sp.zn. 6 Co 148/2016, s ktorého závermi sa plne stotožňuje aj v prejednávanej veci: Kým
kogentného pravidla o platení úrokov aj po skončení úverového obdobia v normatívnej podobe niet,
dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách sa dotýka
ponukyzákona(dispozície).Akopritomvspotrebiteľskýchveciachevidentnetátodohodnutákonštrukcia

indikuje nárastdlhu,zákonitesanatískaotázkapovinnostivykonaniasúdnejkontrolyprijateľnostitakejto
dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách). Nikto asi nepochybuje o tom, že taký
odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky popri úrokoch z omeškania či iných sankciách
je v neprospech žalovaného Ak by takejto dohody nebolo, zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po
splatnosti úroky z omeškania pri pomerne novom pravidle o administratívnom strope na celkové

sankcie zakotvené v § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z. „Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie
peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných
prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy
zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov
ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za

rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru.
Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia
za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu
výšku poskytnutých peňažných prostriedkov, následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním
peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“ Žalobca sa

dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej
domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť
podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je zrejmé, že došlo
k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením
úveru zo strany veriteľa.Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim

omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V
tejto súvislosti je však potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa
došlo konaním veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil
aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom.Predčasné
zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje

veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej úverovej istiny. Teda
podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom,
že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz...Úrok preto
predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý
tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk

pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku.
Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako
cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich
úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda
výhodysplátok.Inýstavjevšakpríznačnýprepredčasnéamimoriadnezosplatnenieúveru,kdeveriteľovi

vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má
právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho
strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania speniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele
spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od
spotrebiteľa za obdobie po zosplatnení. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať

peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by
mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol
založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým
sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky
zo sumy, ktorú mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by

sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k
zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu
plynulizozmluvypredveriteľomvyvolanouzmenouzáväzku.Súdtakýtostavvžiadnomprípadenemôže
pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za
stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z
majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy

o spotrebiteľskom úvere.
13. Odvolateľ ďalej namieta, že záver súdu o tom, že sumu 100 Eur, ktorá predstavuje poplatok
za poskytnutie úveru nie je možné započítať do istiny poskytnutého úveru je nesprávny. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že poplatok, ktorý si účtuje banka za administratívu
spracovania žiadosti o poskytnutie úveru, resp. za jeho poskytnutie je v sadzobníku poplatkov uvedený

vo výške 5 % z objemu úveru, minimálne 100 Eur. Logickým výkladom tohto zmluvného dojedania
by bolo možné dospieť k záveru, že pri poskytnutí úveru vo výške 100 Eur by spotrebiteľ za jeho
poskytnutie zaplatil poplatok 100 Eur. Hoci v prejednávanej veci sa nejedná o takýto prípad, nie je možné
poskytnúť nároku z takto sformulovaného zmluvného dojednania zaväzujúceho spotrebiteľa súdnu
ochranu. Navyše ide o vágne ustanovenie, ktoré nešpecifikuje, o aké administratívne činnosti spojené

s uzavretím zmluvy ide. Takéto ustanovenie tak celkom jednoznačne zakladá pre veriteľa nárok na
ďalšiu peňažnú výhodu voči dlžníkovi, teda spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
medzi dodávateľom a spotrebiteľom. V tejto súvislosti odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie
poukazuje na rozhodovaciu líniu potvrdenú Vrchným Krajinským súdom Karlsruhe z 3. mája 2011 (17 U
192/10), podľa ktorej je pre spotrebiteľa vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb

dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované
a vykonávané vo vlastnom záujme dodávateľa.
14. Žalobca namieta záver súdu o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie poistného z dôvodu, že žalobca
nepreukázal uzavretie poistnej zmluvy. Odvolací súd pripomína, že § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p.,
účinného v čase rozhodovania súd stanovilo dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť

označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na strane sporu.
Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na
základe vykonaných dôkazov. Súd si svoju poučovaciu povinnosť poučiť žalobcu o povinnosti označiť
dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia,. ktorým sa končí dokazovanie vo veci splnil ( č.l. 29), preto

je jeho záver o neunesení dôkazného bremena žalobcu v tejto časti správny.
15. Je potrené prisvedčiť námietke žalobcu, že v odôvodnení rozsudku je uvedený dátum začiatku
omeškania 13.2.2014, pričom k zospolatneniu úveru došlo ku dňu 12.12.2014, v dôsledku čoho je dátum
omeškania nesprávny. Keďže táto nesprávnosť nie je v neprospech odvolateľa, nebolo dôvodné sa ňou
v odvolacom konaní zaoberať.

16. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil.
17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).