Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. apríl 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9So/130/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015202069
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1015202069.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a

členiek senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Viery Nevedelovej, v právnej veci navrhovateľky: G.. B.
R., nar. XX.XX.XXXX, R. XXX, E. X, Č. A., zastúpená: JUDr. Tomáš Kozovský, advokát, Björnsonova 8,
Bratislava, proti odporkyni: Sociálna poisťovňa - ústredie, ul. 29. augusta 8, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 13. októbra 2015, o starobnom
dôchodku, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 8Scud/26/2015-29
zo dňa 19. apríla 2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 8Scud/26/2015-29 zo dňa

19. apríla 2016 p o t v r d z u j e .

Odporkyňa j e p o v i n n ázaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcu
z trov právneho zastúpenia vo výške 151,58 Eur na účet jej právneho zástupcu v lehote 30 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom, č. k. 8Scud/26/2015-29 zo dňa 19.04.2016 zrušil rozhodnutie
odporkyne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 13.10.2015 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie odporkyne“)
o zamietnutí žiadosti navrhovateľky o starobný dôchodok a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie.

Odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy konania vo výške 267,80 Eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení rozsudku krajský súd poukázal na to, že navrhovateľka sa žiadosťou zo dňa 07.05.2015
domáhala priznania pomerného starobného dôchodku, keďže väčšinu doby poistenia aj zamestnania
získala v Slovenskej republike, a to od 01.09.1963 (vrátane do 18 rokov a štúdia na strednej škole a
vysokej škole) a následného zamestnania od 01.09.1972 do 31.08.1991 u jediného zamestnávateľa -

Gymnázium Čadca. Odporkyňa ju listom č. 152-105/2015 zo dňa 20.05.2015 inštruovala tak, že žiadosť
je potrebné podať na Českej správe sociálneho zabezpečenia, ktorá žiadosť spolu s dokladmi, ktoré
predložila navrhovateľka, vrátila odporkyni. Navrhovateľka bola zároveň informovaná, že medzištátne
dôchodkové konanie bude ukončené rozhodnutím odporkyne. Krajský súd vyhodnotil napadnuté
rozhodnutie odporkyne ako nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, nakoľko vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Nárok navrhovateľky mala odporkyňa posudzovať podľa čl. 20 ods. 1 Zmluvy
medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení č. 318/1994 Z. z. (ďalej aj len „Zmluva“), nakoľko jej posledný
zamestnávateľ - Gymnázium Čadca mal sídlo na území Slovenskej republiky. V napadnutom rozhodnutí
odporkyne absentuje dátum narodenia navrhovateľky a nie je z neho ani zrejmé, z akých dokladov
vychádzala odporkyňa pri posudzovaní nároku navrhovateľky. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutiaodporkyne pozostáva z citácie právnej úpravy bez toho, aby uviedla, akou správnou úvahou sa riadila.
Čl. 20 Zmluvy, na ktorý sa odporkyňa vo svojom rozhodnutí odvolávala, pozostáva z dvoch odsekov a vo
výrokovej časti absentuje uvedenie odseku, podľa ktorého odporkyňa v predmetnej veci rozhodovala. Ak

navrhovateľka preukázala, že pred dňom 31.12.1992 mal jej zamestnávateľ sídlo v Slovenskej republike,
nie je právne relevantné, či jej zamestnávateľ bol alebo nebol zapísaný v obchodnom registri, resp.
či navrhovateľka túto skutočnosť preukázala. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
odporkyne dospel k záveru, že toto rozhodnutie je potrebné zrušiť a vec vrátiť odporkyni na ďalšie
konanie z dôvodu, že vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového

stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. V novom konaní bude potrebné opätovne posúdiť nárok
navrhovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a 2 Zmluvy, presne a úplne identifikovať navrhovateľku uvedením
dátumu jej narodenia a podrobne odôvodniť výrokovú časť novo vydaného rozhodnutia.

Proti rozsudku krajského súdu podala odporkyňa v zákonnej lehote odvolanie navrhujúc, aby odvolací
súd zmenil rozsudok krajského súdu a napadnuté rozhodnutie odporkyne potvrdil ako vecne správne.

Nestotožnila sa s právnym názorom krajského súdu. Citovala § 259 ods. 1 zákona č. 721/2004 Z. z.,
§ 21 ods. 2 písm. c/ zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, čl. 3
ods. 1 písm. d/, čl. 8 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj len „nariadenie č. 883/2004“), čl. 20 ods. 1 a 2 Zmluvy, čl.
15 ods. 1 a 2 Správnej dohody o vykonávaní Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou

o sociálnom zabezpečení (ďalej aj len „Správna dohoda o vykonávaní Zmluvy“) a tiež poukázala na
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7So/38/2009 zo dňa 26.11.2009 a sp. zn. 9So/93/2010 zo dňa
08.07.2011. Ďalej odporkyňa poukázala na to, že ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej
Republiky (ďalej aj len „ČSFR“) bola navrhovateľka zamestnaná na Gymnáziu Čadca, ktoré je v zmysle §
2 ods. 1 zákona č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl súčasťou sústavy stredných škôl a

trvalý pobyt k 31.12.1992 mala na území Českej republiky. Gymnázium Čadca, v súčasnosti Gymnázium
Jozefa Miloslava Hurbana v Čadci, je zapísané v registri organizácií od 25.02.1986 ako rozpočtová
organizácia. Nakoľko zamestnávateľ navrhovateľky nemal ku dňu rozdelenia ČSFR, t. j. k 31.12.1992,
zapísané sídlo v obchodnom registri Slovenskej republiky a navrhovateľka mala k tomuto dátumu trvalý
pobyt na území Českej republiky, všetky doby zabezpečenia, ktoré získala pred 01.01.1993, sa považujú

za doby zabezpečenia Českej republiky a dôchodok za tieto doby je príslušná poskytnúť Česká správa
sociálneho zabezpečenia. Z listu Českej správy sociálneho zabezpečenia zo dňa 12.06.2015 vyplýva,
že navrhovateľka poberá starobný dôchodok, ktorý jej bol priznaný podľa § 29 zákona č. 155/1995 Sb. o
dôchodkovom poistení (ďalej aj len „zákon č. 155/1995 Sb.“) Českou správou sociálneho zabezpečenia.
Česká správa sociálneho zabezpečenia listom zo dňa 24.09.2015, ktorým postúpila odporkyni žiadosť o

starobný dôchodok, oznámila, že v zmysle čl. 20 Zmluvy sa doby zabezpečenia získané navrhovateľkou
predrozdelenímČSFRpovažujúzadobyzabezpečeniaČeskejrepubliky,nakoľkotátobolak31.12.1992
zamestnaná na Gymnáziu Čadca a trvalý pobyt mala na území Českej republiky. Česká správa
sociálnehozabezpečeniatiežodporkynioznámila,ženavrhovateľkapoberástarobnýdôchodokzČeskej
republiky aj za dobu poistenia k 31.12.1992. Ak by odporkyňa priznala navrhovateľke starobný dôchodok

za doby zabezpečenia získané pred 01.01.1993, došlo by k dvojnásobnému zhodnoteniu týchto dôb. V
tejto súvislosti odporkyňa poukázala na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa
ktorej právo na užívanie práv zaručených Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd bez diskriminácie zaručené v čl. 14 je porušené len vtedy, ak štáty bez objektívneho a rozumného
ospravedlnenia zaobchádzajú odlišne s osobami v analogických situáciách alebo nezaobchádzajú

odlišne s osobami, ktorých situácie sa citeľne líšia. Odporkyňa sa nestotožnila s právnym názorom
krajského súdu, že nárok navrhovateľky mala posudzovať podľa čl. 20 ods. 1 Zmluvy, nakoľko podľa čl.
15 ods. 2 Správnej dohody o vykonávaní Zmluvy v prípade, že adresa zamestnávateľa nie je uvedená
v obchodnom registri (napríklad pri niektorých podnikoch zriadených priamo zákonom), sa postupuje
podľa čl. 20 ods. 2 Zmluvy. Zamestnávateľ navrhovateľky - organizácia Gymnázium Čadca je súčasťou

sústavy stredných škôl a je zriadená zákonom č. 542/1990 Zb. o štátnej správe v školstve a školskej
samospráve. Nakoľko uvedený zamestnávateľ je zriadený zákonom, je potrebné postupovať podľa čl. 15
ods. 2 Správnej dohody o vykonávaní Zmluvy, resp. podľa čl. 20 ods. 2 Zmluvy. Keďže navrhovateľka ani
po 31.12.1992 nezískala podľa právnych predpisov Slovenskej republiky žiadne obdobie dôchodkového
poistenia, nespĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa právnych predpisov Slovenskej

republiky, a preto odporkyňa jej žiadosť o starobný dôchodok zamietla.

Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozsudok krajského súdu
ako vecne a právne správny. Podľa čl. 11 Zmluvy sa rozsah a spôsob hodnotenia dôb sociálnehozabezpečenia spravujú právnymi predpismi toho zmluvného štátu, v ktorého dôchodkovom zabezpečení
sa tieto doby získali a ustanoveniami čl. 20 Zmluvy. Ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá je priamo
aplikovateľná. Navrhovateľka preukázala odporkyni splnenie podmienky v zmysle čl. 20 ods. 1 Zmluvy,

t. j. že naposledy pred dňom zmeny v štátoprávnom usporiadaní a rozdelení ČSFR na dva samostatné
štáty bola zamestnaná a že sídlom jej zamestnávateľa bola Slovenská republika. Všetky doby
dôchodkového poistenia, ktoré získala k tomuto dňu na území Slovenskej republiky, sa preto považujú
za doby poistenia v Slovenskej republike. V dôsledku tejto skutočnosti je príslušná zhodnotiť jej doby
zabezpečenia Slovenská republika v zmysle čl. 20 ods. 1 Zmluvy. V danom prípade nemožno aplikovať

čl. 20 ods. 2 Zmluvy v spojení s čl. 15 ods. 1 Správnej dohody o vykonávaní Zmluvy tak, ako to v
odvolaní proti rozsudku krajského súdu nesprávne uviedla odporkyňa. Aplikácia čl. 20 ods. 2 Zmluvy je
možná až vtedy, ak nemožno aplikovať čl. 20 ods. 1 Zmluvy, t. j. ak občan k rozhodnému obdobiu (ku
dňu rozdelenia ČSFR alebo naposledy pred týmto dátumom) nemal na území ČSFR zamestnávateľa,
napr. bol nezamestnaný. Ak navrhovateľka preukázala, že pred 31.12.1992 mal jej zamestnávateľ sídlo
v Slovenskej republike, nie je relevantné, či jej zamestnávateľ bol alebo nebol zapísaný v obchodnom

registri, resp. či navrhovateľka túto skutočnosť odporkyni preukázala.

Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len
„SSP“). V zmysle § 492 ods. 2 SSP odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku,
začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok
a konanie mu predchádzajúce bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 OSP a dospel k
záveru, že odvolaniu odporkyne nemožno vyhovieť.

Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporkyne o zamietnutí
žiadosti navrhovateľky o starobný dôchodok podľa čl. 20 Zmluvy.

Z obsahu administratívnych spisov mal odvolací súd za preukázané, že navrhovateľka dňa 07.05.2015
požiadala odporkyňu o priznanie pomerného starobného dôchodku uvádzajúc, že väčšinu doby

poistenia mala v Slovenskej republike, a to od 01.09.1963 vrátane štúdia na strednej a vysokej
škole a od 01.09.1972 u jediného zamestnávateľa - Gymnázium Čadca do 30.06.1991. Odporkyňa
napadnutým rozhodnutím jej žiadosť zamietla s odôvodnením, že nakoľko k 31.12.1992 mala
navrhovateľka trvalý pobyt na území Českej republiky, považujú sa doby zabezpečenia získané
pred 01.01.1993 za doby zabezpečenia Českej republiky a dôchodok za tieto doby je príslušná

poskytnúť Česká správa sociálneho zabezpečenia a tiež tým, že po 31.12.1992 nezískala žiadne
obdobie dôchodkového poistenia podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Z listov Českej správy
sociálneho zabezpečenia zo dňa 12.06.2015 a 24.09.2015 odvolací súd zistil, že navrhovateľke bol
priznaný starobný dôchodok podľa § 29 zákona č. 155/1995 Sb. v Českej republike a poberá ho aj za
dobu poistenia k 31.12.1992.

Podľa čl. 8 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, toto nariadenie nahrádza všetky dohovory o sociálnom
zabezpečení uplatniteľné medzi členskými štátmi, na ktoré sa vzťahuje rozsah pôsobnosti nariadenia.
Niektoré ustanovenia dohovorov o sociálnom zabezpečení, ktoré uzavreli členské štáty pred dátumom
uplatňovania tohto nariadenia, však naďalej zostávajú v platnosti za predpokladu, že sú pre príjemcov

výhodnejšie, alebo ak vyplývajú z určitých historických okolností a ich účinok je obmedzený časom. Aby
tieto ustanovenia zostali v platnosti, zahrnú sa do prílohy II. Ak z objektívnych dôvodov nie je možné
rozšíriť niektoré z týchto ustanovení na všetky osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, toto treba
určiť.

Podľa prílohy II k nariadeniu č. 883/2004, ktorá uvádza ustanovenia dohovorov, ktoré zostávajú v
platnosti a ktoré, ak sú uplatniteľné, sú obmedzené na osoby, na ktoré sa vzťahujú, naďalej sa uplatňujú
čl. 12, 20 a 33 Zmluvy.

Podľa čl. 8 ods. 1 nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje

postup vykonávania nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia (ďalej aj len „nariadenie č. 987/2009“), ustanovenia vykonávacieho nariadenia
nahrádzajú ustanovenia dojednaní o uplatňovaní dohovorov uvedených v čl. 8 ods. 1 základnéhonariadenia okrem ustanovení, ktoré sa týkajú dohovorov uvedených v prílohe II k základnému
nariadeniu,aksúustanoveniauvedenýchdojednaníobsiahnutévprílohe1kvykonávaciemunariadeniu.

Podľa prílohy 1 k nariadeniu č. 987/2009, ktorá uvádza vykonávacie ustanovenia pre dvojstranné
dohody, ktoré zostávajú v platnosti, a nové dvojstranné vykonávacie dohody sa naďalej uplatňujú články
15 a 16 Správnej dohody z 08.01.1993 o určení sídla zamestnávateľa a trvalého pobytu na účely
uplatňovania článku 20 dohovoru z 29.10.1992 o sociálnom zabezpečení.

Rozdelenie ČSFR je osobitnou historickou okolnosťou a aj podľa názoru odvolacieho súdu má
uplatňovanie čl. 20 Zmluvy obmedzený časový účinok, keďže v určitom časovom okamihu doby spred
01.01.1993 už nebudú pripadať do úvahy ako doby poistenia. Vzhľadom na to je uplatňovanie čl. 20
Zmluvy v súlade s čl. ods. 2 písm. c/ nariadenia č. 1408/71.

Podľa čl. 20 ods. 1 Zmluvy, doby zabezpečenia získané pred dňom rozdelenia Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky sa považujú za doby zabezpečenia toho zmluvného štátu, na ktorého území
mal zamestnávateľ občana sídlo ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky alebo
naposledy pred týmto dňom.

Podľa čl. 20 ods. 2 Zmluvy, ak občan nemal ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej

Republiky alebo naposledy pred týmto dňom zamestnávateľa so sídlom na území Českej a Slovenskej
republiky, považujú sa doby zabezpečenia získané pred týmto dňom za doby zabezpečenia toho
zmluvného štátu, na ktorého území mal občan trvalý pobyt ku dňu rozdelenia Českej a Slovenskej
federatívnej republiky alebo naposledy pred týmto dňom.

Podľa čl. 15 ods. 1 Správnej dohody o vykonávaní Zmluvy, sídlom zamestnávateľa sa rozumie adresa,
ktorá je ako sídlo zapísaná v obchodnom registri. Ak je zamestnávateľom fyzická osoba, sídlom je
adresa, ktorá je v obchodnom registri uvedená ako miesto podnikania; ak je zamestnávateľom odštepný
závod alebo iná organizačná zložka zapísaná v obchodnom registri, sídlom zamestnávateľa sa rozumie
adresa tohto odštepného závodu alebo organizačnej zložky.

Podľa čl. 15 ods. 2 Správnej dohody o vykonávaní Zmluvy, ak adresa zamestnávateľa nie je uvedená
v obchodnom registri (napríklad pri niektorých podnikoch zriadených priamo zákonom), postupuje sa
podľa článku 20 ods. 2 Zmluvy.

Nebolo sporné, že navrhovateľka bola zamestnaná od 01.09.1972 do 30.06.1991 u zamestnávateľa -
Gymnázium Čadca. Sporným bolo, či jej doby poistenia (zamestnania) získané pred 31.12.1992 majú
byť hodnotené ako doby poistenia získané na území Slovenskej republiky alebo Českej republiky.

Skôr, ako odvolací súd pristúpil k posúdeniu, či na prejednávaný prípad aplikovať čl. 20 ods. 1 Zmluvy

alebo čl. 20 ods. 2 Zmluvy, považoval za potrebné poukázať na nepreskúmateľnosť napadnutého
rozhodnutia odporkyne z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia.

Riadny chod spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zaväzuje súdy a orgány verejnej správy na

odôvodňovanie rozhodnutí. Nepreskúmateľné rozhodnutia zakladajú protiústavný stav a tento postup je
nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania.

Tomuto procesnému právu účastníka zodpovedá podľa § 157 ods. 2 OSP a podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, resp. § 209 ods. 4 zákona

č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 461/2003 Z.
z.“) povinnosť súdu a správneho orgánu nielen rozhodnúť, ale tiež vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Ak tak neurobia, zaťažia svoje
rozhodnutie vadou spočívajúcou v tom, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov

a účastníkovi konania sa postupom či už správneho orgánu, alebo súdu odníme možnosť konať pred
týmto orgánom a súčasne tieto orgány postupujú aj v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.Podľa § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z., v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej
poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri
hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Perfektnosť rozhodnutia akéhokoľvek správneho orgánu, teda i odporkyne, spočíva v tom, že je vydané
v písomnej forme, príslušným orgánom, v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí
vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, musí obsahovať náležitosti určené všeobecnou právnou
úpravou správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými právnymi predpismi. Odôvodnenie

zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový
prehľad o priebehu konania, reakciu na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Medzi
výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. Právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonnému rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na
každú zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, aj na také, ktoré sú pre rozhodnutie
bezvýznamné, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o skutočnosť alebo argument,

ktoré sú pre rozhodnutie rozhodujúce, odpoveď špecifická k danej skutočnosti či argumentu sa vyžaduje.
Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom konania.

S uvedeným právom je v rozpore úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia,
extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, len všeobecné súhrnné zistenia
bez špecifikácie a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené,
alebo situácia, kedy právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú.
Absencia takéhoto odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Osobe dotknutej

takýmto rozhodnutím oprávnenej proti nemu podať opravný prostriedok, resp. žalobu, je tým odňatá
možnosť skutkovo či právne argumentovať proti záverom rozhodnutia.

Odvolací súd v zhode s právnym názorom krajského súdu dospel k záveru, že odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia odporkyne nezodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia rozhodnutia

uvedeným v § 209 ods. 1 až 4 zákona č. 461/2003 Z. z.. Napadnuté rozhodnutie odporkyne bolo
vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a je nezrozumiteľné pre nedostatok
dôvodov, pretože z neho nie je možné zistiť, ktoré skutočnosti považovala odporkyňa za nepochybne
zistené a zároveň nie je jasné posúdenie právneho významu týchto skutočností. Odporkyňa sa v
odôvodnení obmedzila len na citovanie príslušných právnych noriem bez uvedenia úvah, akými bola

vedená pri hodnotení dôkazov. Konštatovanie, že navrhovateľka mala k 31.12.1992 trvalý pobyt na
území Českej republiky, nemožno považovať za dostatočné odôvodnenie, nakoľko odporkyňa sa vôbec
nevysporiadala s námietkou navrhovateľky ohľadom aplikácie čl. 20 Zmluvy a nezdôvodnila, prečo na
daný prípad aplikovala čl. 20 ods. 2 Zmluvy v spojení s čl. 15 ods. 2 Správnej dohody o vykonávaní
Zmluvy a nie čl. 20 ods. 1 Zmluvy.

S poukazom na vyššie uvedené nemohol odvolací súd pristúpiť k vecnému preskúmaniu rozhodnutia
(k čomu bude možné pristúpiť až v prípade existencie procesne akceptovateľného rozhodnutia), ale
musel potvrdiť rozsudok krajského súdu, ktorým bolo zrušené napadnuté rozhodnutie odporkyne a vec
jej bola vrátená na ďalšie konanie, v ktorom bude povinná vyčerpávajúco a zrozumiteľne odôvodniť

rozhodnutie o žiadosti navrhovateľky o priznanie starobného dôchodku. Skutočnosť, že rozhodnutie je
zrozumiteľné pre orgán, ktorý ho vydal, nepostačuje, lebo rozhodnutie musí byť zrozumiteľné aj pre
ostatných účastníkov konania.

Z vyššie uvedených dôvodov považoval odvolací súd rozsudok krajského súdu za súladný so zákonom,

a preto ho podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 246c ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
a § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
151,58Eur,atozajedenúkonprávnejslužby-písomnévyjadrenienavrhovateľkykodvolaniuodporkyne

zo dňa 06.06.2016 vo výške 143 Eur a režijný paušál podľa § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo
výške 8,58 Eur. Priznanú náhradu je odporkyňa povinná zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľky
podľa § 149 ods. 1 OSP do tridsiatich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.