Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. november 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/146/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115207741
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6115207741.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Miroslavy Púchovskej a členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miriam Boborovej Sninskej, v
právnej veci žalobcu Retail Value Stores, a.s., so sídlom Panónska cesta 16, 851 04 Bratislava, IČO: 47
256 770, proti žalovanému Berto sk, s.r.o., so sídlom Hlavná 1, 900 66 Vysoká pri Morave, IČO: 45 278
156,zastúpenémuadvokátomJUDr.MilošomKvasňovským,Dunajská32,81108Bratislava,ozrušenie
rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č. k.
64Cb/182/2015-119 zo dňa 2. februára 2015 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 64Cb/182/2015-119 zo dňa 2. februára 2015

potvrdzuje.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom návrh žalobcu na zrušenie rozhodcovského rozsudku
zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 20.4.2015 domáhal zrušenia rozhodcovského
rozsudku Obchodného súdu, stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd,

s. r. o., sp. zn. OS/111/2014 zo dňa 23. 3. 2015 podľa ustanovenia § 40 ods. 1 písm. a) bod 4
Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom od 1. 1. 2015, teda preto, že rozhodcovský súd nebol
ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského
konania, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore
s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Zároveň podal žalobca i návrh na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. V žalobnom návrhu
poukázal na dôvody, pre ktoré mal za to, že konanie neprebehlo spôsobom dohodnutým účastníkmi

konania a priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom
konaní . Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ žalobca namietol, že došlo k vydaniu rozhodnutia
Obchodným súdom vo veci medzi účastníkmi konania bez nariadenia pojednávania, ktorého sa žalobca
v tomto konaní dožadoval, poukázal na článok 9.2. Zmluvy zo dňa 28.2.2013, kde si strany dohodli,
že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú predložia na rozhodnutie Obchodnému súdu,
keď súčasne sa dohodli, že rozhodcovský súd bude konať podľa jeho rokovacieho poriadku a štatútu
a konanie bude písomné. Súd tiež konštatoval, že na písomnej forme rozhodcovského konania sa

dohodli nielen účastníci, ale takáto forma konania vyplývala aj z Rokovacieho poriadku Rozhodcovského
súdu. Ak sa teda zmluvné strany dohodnú, že ich spory sa budú riešiť v rozhodcovskom konaní,
musia si byť tým vedomé, že sú povinné podrobiť sa Rokovaciemu poriadku príslušného súdu, keďže
zákonnou povinnosťou rozhodcovského súdu je pripravovať a viesť rozhodcovské konanie podľa svojhorokovacieho poriadku. Súd tiež uviedol, že bolo na rozhodcovi, ak to považoval za nevyhnutné, že
mohol rozhodnúť o nariadení ústneho pojednávania. V rozhodcovskom rozsudku sa rozhodcovský súd
vysporiadal s tým, prečo nepovažoval nariadenie ústneho pojednávania za nevyhnutné. Podľa názoru

súdu je písomné konanie v súlade s rýchlosťou a hospodárnosťou konania, pričom k právnym otázkam
sa obaja účastníci konania vo svojich podaniach podrobne vyjadrili a k predloženým a označeným
listinným dôkazom nebolo potrebné podľa rozhodcovského súdu vykonať ústne pojednávanie, a preto
rozhodcovský súd rozhodol v súlade s Rokovacím poriadkom, že konanie bude písomné. Súd prvej
inštancie konštatoval, že rozhodcovské konanie prebehlo spôsobom dohodnutým účastníkmi konania,

ktorí sa dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania. Rovnako mal za to, že v danom prípade
nedošlo k odopretiu práva žalobcu na spravodlivý proces, keď v rozhodcovskom konaní rozhodcovský
súd zachoval rovnaké práva tak žalobcovi, ako aj žalovanému, ktorí sa k veci opakovane písomne
vyjadrili.

3. Okresný súd k predpojatosti rozhodcu uviedol, okrem iného, že existencia oprávnených pochybností

závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade
žalobcanekonkretizovalnazákladeakýchobjektívnychskutočnostípovažujerozhodcuzapredpojatého.
Žalobca totiž neuviedol konkrétne konanie konkrétneho rozhodcu vo vzťahu k predmetu konania, alebo k
zmluvným stranám, ktoré by vzbudzovalo dôvodnú pochybosť o jeho nepredpojatosti a bolo by dôvodom
na jeho vylúčenie. Tvrdenia žalobcu o mediálnom tlaku súd považoval za všeobecné a nekonkrétne a

tieto sami o sebe nemôžu byť dôvodom na vylúčenie rozhodcu v predmetnej veci. Všeobecné tvrdenia
žalobcuomedializáciisporu,resp.ajvyjadreniaministranepredstavujúkonkrétnydôvodnapredpojatosť
vo vzťahu ku konkrétnemu rozhodcovi. Ide len o domnienky a ničím nepodložené závery žalobcu o
predpojatostirozhodcu,ktoréniesúanemôžubyťdôvodomnavylúčenierozhodcu.Dôvodynavylúčenie
rozhodcu nezistil ani rozhodcovský súd, ktorý námietku zaujatosti vznesenú žalobcom rozhodcovským

uznesením zo dňa 5.12.2014 zamietol.

4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca, ako účastník rozhodcovského konania nepreukázal,
že vo veci konal predpojatý rozhodca, nepreukázal, že nenariadenie pojednávania bolo v rozpore s
dohodou účastníkov v rozhodcovskej doložke, resp. že by predstavovalo odňatie práva žalobcu na

spravodlivý proces, čím žalobca nepreukázal, že by rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské
konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi, alebo že sa táto dohoda neuzavrela, a
teda že ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania boli v rozpore s
ustanoveniami zákona, a teda že tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Keďže
žalobca nepreukázal dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktoré mu zákon ukladá, súd žalobu

žalobcu zamietol.

5. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému na pojednávaní
konanom dňa 2.2.2015 rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému plnú náhradu trov
konania v sume, ktorá bude špecifikovaná v písomnom vyhotovení rozhodnutia. Keďže právny zástupca

žalovaného trovy konania v lehote podľa ustanovenia §151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil a zo spisu
žalovanému ku dňu vyhlásenia rozsudku okrem trov právneho zastúpenia iné trovy nevyplývali, súd
podľa ustanovenia § 151 ods. 2 O.s.p. žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

6. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že rozsudok

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 205 ods. 2 písm. f)
O.s.p. ). Ku skutočnosti, že rozhodcovský súd nebol ustanovený spôsobom dohodnutým účastníkmi
rozhodcovského konania a ustanovenie rozhodcovského súdu bolo v rozpore s ustanoveniami tohto
zákona žalobca uviedol, že nestrannosť sudcu alebo rozhodcu je potrebné skúmať z dvoch hľadísk,
a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čiže je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu

prejednávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t.j. v danom prípade je potrebné
zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. V
danom konkrétnom prípade rozhodca evidentne mal informácie o prejednávanej veci zo slovenského
mediálneho prostredia, kde na adresu žalobcu, ale aj samotného Rozhodcovského súdu odznela
zo strany Ministerstva pôdohospodárstva a vidieka SR negatívne kritika ohľadne Rozhodcovským

súdom prejednávaných obchodných veciach žalobcu a vyhrážky o likvidácii obchodnej spoločnosti
žalobcu, ako aj hrozba vysokou pokutou a tiež negatívne vyjadrenia na adresu Obchodného súdu, ako
Rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici, ktorý si mal vybrať žalobca ( relácia Televízie S., Q. F. s
názvom„T.“zodňa11.5.2014).Uviedol,žeustanovenýrozhodcajepovinnýoznámiťzmluvnýmstranámvšetky okolnosti, pre ktoré by mohol byť z prerokovania a rozhodovania veci vylúčený pre svoj vzťah
k predmetu sporu alebo k zmluvným stranám. Tiež uviedol, že riadne a včas predpojatosť rozhodcu
namietal, pričom zároveň namietol predpojatosť všetkých rozhodcov Obchodného súdu, preto sa

nestotožňujesprávnymzáveromsúduprvéhostupňa,ženekonkretizovalnazákladeakýchobjektívnych
skutočností považoval rozhodcu za predpojatého. Žalobca uviedol konkrétne konanie konkrétneho
rozhodcu vo vzťahu k predmetu konania, ktoré vzbudzuje dôvodnú pochybnosť o jeho predpojatosti. Na
základe uvedených skutočností je zrejmé, že Obchodný súd, ako Rozhodcovský súd nebol ustanovený
spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania, pričom tieto skutočnosti mohli maž vplyv

na rozhodnutie vo veci samej a v danom prípade ide o dôvod, na základe ktorého sa žalobca
môže domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku. K dôvodu, že rozhodcovské konanie neprebiehalo
spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania a priebeh bol v rozpore s ustanoveniami
tohto zákona, pričom tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej, žalobca v odvolaní
uviedol, že podľa ustanovenia § 17 ZRK účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom
konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká

možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. Rovnaké postavenie účastníkov konania sa musí
prejavovaťvprocesnompostupesúduodpodaniažalobyažpovydanierozhodcovskéhorozsudku,ktorý
obom stranám umožní predkladať návrhy na vykonanie dôkazov, podanie vzájomnej žaloby a návrhy na
doplnenie žaloby a najmä právo vyjadriť sa k predloženým návrhom druhej strany. Uviedol, že účastník
konania môže navrhnúť prerokovanie sporu na ústnom pojednávaní aj po začatí rozhodcovského

konania. Z dikcie ustanovenia § 26 ZRK vyplýva, že Rozhodcovský súd v takomto prípade je povinný
nariadiť ústne pojednávanie vo veci. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodcovské konanie neprebiehalo
spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania a priebeh rozhodcovského konania bol
v rozpore s ustanoveniami ZRK. Z týchto dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 220 O.s.p. zmenil tak, že rozsudok Obchodného súdu,

Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Obchodný súd s.r.o. sp.zn. OS/111/2014 zo
dňa 23.3.2015 zrušuje a žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania spočívajúce v zaplatenom
súdnom poplatku za návrh a odvolanie, ako aj trovy právneho zastúpenia tak, ako budú vyčíslené v
priebehu odvolacieho konania.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil, a aby mu boli priznané trovy odvolacieho konania. Vo vyjadrení zhrnul
celkový priebeh konania pred rozhodcovským súdom a uviedol, že sa nemožno stotožniť s tvrdením
žalobcu, že v danom prípade absentuje akýkoľvek dôvod na zrušenie predmetného rozhodcovského
rozsudku.Rozhodcovskýsúdbolustanovenýdohodnutýmspôsobom,rozhodcovskékonanieprebiehalo

spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania a tiež priebeh rozhodcovského konania
bol v súlade s ustanoveniami ZRK. K námietke sudcovskej nestrannosti uviedol, že z rozhodovacej
praxe vyplýva, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len
subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť

k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.
Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednania rozhodovania veci iba v
prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje
taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať
nezávisle a nestranne. Tiež uviedol, že aby bol sudca vylúčený , nemôžu postačovať pocity účastníka

o tom, že možno mať pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ale musí byť zistený dôvod, z ktorého
vyplýva, že možno pochybovať o sudcovej nezaujatosti. Poukázal na ustanovenie § 14 ods. 3 O.s.p.,
ktorý výslovne vylučuje, aby dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednania a rozhodovania veci boli
okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. S účinnosťou od 15.10.2008
sa rozšírilo negatívne vymedzenie okolností, na ktoré súd neprihliada pri rozhodovaní o vylúčení

sudcu tak, že ako dôvod pochybnosti o sudcovskej nezaujatosti bol vylúčený dôvod spájaný s jeho
rozhodovaním v iných veciach. Žalovaný tiež poukázal na to, že v danom prípade sa účastníci
rozhodcovského konania dohodli na predložení svojho sporu na prerokovanie Obchodnému súdu, na
základečohoplatí,žesapodrobujúpredpisomtohtosúdu. Žalobcaažalovanýsavpredmetnomprípade
preukázateľne dohodli, že konanie na rozhodcovskom súde bude mať formu písomného konania a zo

strany žalobcu ide opäť len o účelové námietky a využívanie obranných prostriedkov s cieľom oddialiť
reálne plnenie. Zároveň uviedol, že námietku porušenia zásady rovnosti môže účastník v súvislosti s
dokazovaním vzniesť, ak sa mu v konaní neumožní navrhnúť vykonanie dôkazov, alebo ním navrhnuté
dôkazy rozhodcovský súd bez odôvodnenia nevykoná. V prípade zamietnutia návrhu na vykonanienavrhnutých jednotlivých dôkazov rozhodcom, musí v rozhodcovskom rozsudku podrobne odôvodniť,
prečo nepovažoval vykonanie niektorého dôkazu za potrebné, z akých dôvodov sa nimi nezaoberal,
prípadne prečo považuje ich vykonanie za nadbytočné. V priebeu konania síce žalobca navrhol nariadiť

ústne pojednávanie, Obchodný súd však s jeho názorom nesúhlasil a nepovažoval za potrebné ústne
pojednávanie nariadiť. V písomnej forme sa teda uskutoční konanie, ak z predložených vyjadrení a
dôkazov považuje rozhodcovský súd skutkový stav za objasnený a nepotrebuje ústne pojednávanie a
vypočutie strán. Sudca je však povinný vykonať navrhnuté dôkazy aj v prípade písomného konania a
riadne odôvodniť, prečo niektorý z navrhnutých dôkazov nepovažuje za potrebné uskutočniť. Žalovaný

má za to, že v predmetnom rozhodcovskom konaní nebola porušená zásada rovnosti účastníkov
konania,rozhodcovskékonanieprebiehalospôsobomdohodnutýmúčastníkmirozhodcovskéhokonania
apriebehrozhodcovskéhokonaniabolvsúladesustanoveniamiZRK. Vdanomprípadetedaniejedaný
žiadny zákonný dôvod na zrušenie Rozhodcovského rozsudku v zmysle ustanovenia § 40 ods. 1 ZRK
a zo strany žalobcu ide len o účelové konanie s cieľom vyhnúť sa plneniu, alebo toto plnenie oddialiť.

8. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § ustanovenia 34 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením §
379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP, nenariadil
pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ustanovenie
§ 385 ods. 1 CSP ), a rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP

potvrdil.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol

žalobu žalobcu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Základnou odvolacou námietkou je tvrdenie
žalobcu, že uviedol konkrétne konanie konkrétneho rozhodcu vo vzťahu k predmetu konania, ktoré
vzbudzuje dôvodnú pochybnosť o jeho nepredpojatosti, a že rozhodcovské konanie neprebiehalo
spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania a priebeh rozhodcovského konania bol v
rozpore s ustanoveniami zákona.

12. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami konštatuje, že tieto nemôžu viesť k záveru
nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

13. Podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom

znení, tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby
účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak
účastník rozhodcovského konania preukáže, že rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské
konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania alebo, že sa táto
dohoda neuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v

rozpore s ustanoveniami toho zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

14. Podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, osoba
ustanovená za rozhodcu je povinná bez zbytočného odkladu informovať zmluvné strany o všetkých
skutočnostiach, pre ktoré by mohla byť z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, ak so zreteľom

na jej pomer k veci alebo k zmluvným stranám možno mať pochybnosť o jej nepredpojatosti. Rovnakú
povinnosť má rozhodca od jeho ustanovenia do tejto funkcie počas rozhodcovského konania okrem
prípadu, ak zmluvné strany o takýchto skutočnostiach už skôr informoval.

15. Podľa § 17 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, účastníci

rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi
rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.16. Podľa § 26 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, ak sa
účastníci rozhodcovského konaina nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd
rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie, alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadi

ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského
konania, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak.

17. Žalobca žiadal zrušiť rozhodcovský rozsudok okrem iného z dôvodu, že Rozhodcovský súd nebol
ustanovený v súlade s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní, keď rozhodoval predpojatý

rozhodca. V danom prípade videl žalobca predpojatosť rozhodcu v tom, že mal rozhodca evidentne
informácie o prejednávanej veci zo slovenského mediálneho prostredia, kde na adresu žalobcu, ale
aj samotného Rozhodcovského súdu odznela kritika ohľadne rozhodcovským súdom prejednávaných
obdobných vecí žalobcu a vyhážky o likvidácii obchodnej spoločnosti žalobcu, ako aj hrozba vysokými
pokutami zo strany Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR. Týmto postupom bol na
Obchodný súd, ako aj ktoréhokoľvek z rozhodcov vytvorený mediálny nátlak a týmto postupom

došlo k spochybneniu kompetencie nestrannosti Obchodného súdu, explicitnému navádzaniu, ako má
Obchodný súd vo veciach rozhodnúť. Z uvedených dôvodov vzniesol žalobca námietku predpojatosti
proti rozhodcovi Mgr. Jane Arpášovej, ktorú Obchodný súd uznesením zo dňa 5.12.2014 zamietol. Podľa
názoru odvolacieho súdu správne dospel súd prvej inštancie k záveru, že v danom prípade žalobca
nekonkretizoval, na základe akých objektívnych skutočností považuje rozhodcu za predpojatého,

poukazoval len na mediálny tlak tak na rozhodcu, ako aj na Obchodný súd, avšak nekonkretizoval také
konanie rozhodcu vo vzťahu k predmetu konania alebo k zmluvným stranám, ktoré by vzbudzovalo
dôvodnú pochybnosť o jeho predpojatosti a bolo by dôvodom na jeho vylúčenie.

18.Odvolacísúdpopreskúmanívecidospelkzáveru,ževšeobecnétvrdeniažalobcuomediálnomtlaku,

nemôžu byť dôvodom na vylúčenie rozhodcu v predmetnej veci, v danom prípade ide len o domnienky
a ničím nepodložené závery žalobcu o predpojatosti rozhodcu pozostávajúce z mediálnych vystúpení,
preto odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že Rozhodcovský súd nebol ustanovený
v súlade s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní.

19. Ďalším dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku bola skutočnosť, že aj napriek požiadaniu
žalobcu o ústne pojednávanie Rozhodcovský súd vo veci pojednávanie nenariadil. Odvolací súd
k tejto námietke žalobcu uvádza, že účastníci konania si v článku IX. bod 9.2 rámcovej zmluvy
( rozhodcovská doložka ) dohodli, že budú svoje vzájomné spory prednostne riešiť mimosúdne, a preto
sa podľa Zákona č. 244/2002 Z.z. dohodli, že predložia všetky spory okrem tých, ktoré zákon výslovne

vylučuje na rozhodnutie Obchodnému súdu - Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému spoločnosťou
Obchodný súd, s.r.o., IČO: 36 858 102, že konanie bude písomné. V konaní bolo preukázané, že
účastníci rozhodcovského konania sa dobrovoľne dohodli na riešení sporov pred Rozhodcovským
súdom. Rozhodcovský súd sa riadil pri rozhodovaní okrem iného svojím Rokovacím poriadkom, keď
podľa článku 2. bod 2 Rokovacieho poriadku konanie pred Rozhodcovským súdom pred Obchodným

súdom je jednostupňové a spravidla písomné. V odôvodnených prípadoch, pokiaľ to rozhodca považuje
za nevyhnutné, môže rozhodnúť o nariadení ústneho pojednávania. V danom prípade sa účastníci
dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania a takáto forma vyplývala aj z vyššie uvedeného
článku rokovacieho poriadku. Ak aj žalobca požiadal o ústne pojednávanie, bolo na rozhodcovi, či
rozhodneonariadeníústnehopojednávania,aktopovažujezapotrebné.Vodôvodnenírozhodcovského

súdu rozhodca uvádza, na základe čoho dospel k záveru, že nariadenie ústneho pojednávania nie je
nevyhnutné. Účastníci konania sa v rozhodcovskej doložke výslovne na ústnom procese nedohodli,
preto bolo na rozhodcovi, či dospeje k názoru, že je nariadenie ústneho pojednávania v danej veci
potrebné.

20. Pokiaľ žalobca namietal, že Rozhodcovský súd nepostupoval podľa zásad spravodlivosti, odvolací
súd poukazuje na dohodnutú rozhodcovskú doložku, podľa ktorej sa účastníci konania dohodli, že
Obchodný súd bude konať podľa Slovenského právneho poriadku, podľa zásad spravodlivosti, ak to
zákon nevylučuje. Na základe uvedeného Rozhodcovský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol,
že pri rozhodovaní prípadu môže aplikovať aj zásady spravodlivosti, keďže si uvedenú zásadu účastníci

konania v rozhodcovskej doložke, ktorá je súčasťou zmluvy dohodli ( článok 9.2 ). V danej veci aplikoval
hmotné právo Slovenskej republiky s tým, že platné právo explicitne umožňuje aplikovať aj princípy
spravodlivosti, a to v kategórii hodnotovej pri interpretácii ustanovenia §265 Obchodného zákonníka,
keď zdôraznil, že sa princípom spravodlivosti riadil len v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 265Obchodného zákonníka, inak v danej veci aplikoval platné hmotné právo Slovenskej republiky. Odvolací
súd má za to, že tento dôvod uvedený žalobcom nemôže byť dôvodom na zrušenie rozhodcovského
rozsudku, nakoľko Rozhodcovský súd neprekročil svoje právomoci vyplývajúce mu z rozhodcovskej

zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania.

21. Na základe uvedeného má odvolací súd za preukázané, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní nie
sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré skutočnosti sú v napadnutom
rozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené.

22. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne aplikoval
platnú právnu úpravu, vysporiadal so všetkými aspektmi zisteného skutkového stavu a podrobne svoje
rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je
dostatočné, logické, presvedčivé a právne správne. Obsahuje odpovede na všetky releventné právne
otázky v konaní vznesené a bolo vykonané dokazovanie plne v súlade s procesnými zásadami

formulovanými vo vtedy platnom a účinnom Občianskom súdnom poriadku.

23. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutný rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny
podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

24. Odvolací súd aplikoval v konaní princíp okamžitej aplikability procesno-právnych noriem, teda novú
procesnú úpravu použil aj na toto konanie, aj keď začalo pred dňom účinnosti CSP, t.j. pred 1.7.2016,
v súlade s ustanovením § 470 CSP.

25. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v

nadväznosti na ustanovenie § 262 ods. 1 CSP s tým, že žalovaný má nárok voči žalobcovi na náhradu
trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozhodnutia podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.

26. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)