Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. jún 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/20/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115227242
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8115227242.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s.,
sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1/ P. O., A.. XX.X.XXXX, S. W.
XXX XX U. XX, X/ F. U., A.. XX.X.XXXX, S. W. Q. XX, XXX XX W., o zaplatenie 15.838,08 eur s prísl., o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29C/442/2015-120 zo dňa 24.2.2017, takto

r o z h o d o l :

Čiastočne mení rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o zamietnutí žaloby tak, že žalovaní
sú povinní zaplatiť žalobcovi 6,59 % úrok za úver ročne zo sumy istiny 14.685,20 eur od 12.9.2015 do
zaplatenia istiny všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných

zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.

V zostávajúcej zamietavej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobcovi proti žalovaným priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol, že:

„I. žalovaní v l. a 2.rade sú p o v i n n zaplatiť žalobcovi 15.503,10 Eur s 5 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 14.685,20 Eur od 12.9.2015 do zaplatenia a to žalovaný v 1.rade v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozsudku a žalovaný v 2.rade mesačnými splátkami vo výške 100 Eur vždy k 25.dňu
kalendárneho mesiaca, až do úplného vyrovnania pod stratou výhody splátok nezaplatením ktorejkoľvek
splátky, počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu
plnenia povinnosť druhého žalovaného,

II. v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a ,

III. p r i z n á v a žalobcovi voči žalovaným v 1. a 2.rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80 %.“

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že:

2.1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 4.11.2015 žiadal zaviazať žalovaných v 1/ a 2/ rade na

zaplatenie 15.838,08 eur so 6,59 % úrokom ročne zo sumy 14.685,20 eur od 12.9.2015 do zaplatenia a
5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 15.838,08 eur od 12.9.2015 do zaplatenia titulom nesplateného
medziúveru a stavebno-spotrebiteľského úveru.2.2. Žalovaný v 1/ rade sa k žalobe nevyjadril a žalovaný v 2/ rade žiadal na splatenie nesplatenej časti
úveru zaviazať iba žalovaného v 1/ rade, ktorý úver aj reálne prevzal.

2.3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca uzatvoril so
žalovaným v 1/ rade ako stavebným sporiteľom a dlžníkom a žalovaným v 2/ rade ako ručiteľom dňa
3.5.2011zmluvuomedziúvereastavebnom-spotrebiteľskomúverevpredmeteposkytnutiamedziúveru
na preklenutia obdobia do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení. Predmetom zmluvy
bolo poskytnutie medziúveru pod č. XXXXXXXXXX vo výške 15.900,- eur s tým, že po pridelení cieľovej

sumy zmluvy o stavebnom sporení, na základe ktorej bol medziúver poskytnutý, sa tento zúčtuje bez
osobitnej dohody s nasporenou sumou na účte stavebného sporenia na stavebný úver, ktorý bude
vedený pod č. XXXXXXXXXX vo výške 9.720,77 eur. Súčasťou zmluvy bolo uvedenie celkovej čiastky
medziúveru, výšky mesačného vkladu na účet stavebného sporenia, výšky úrokovej sadzby vkladov,
počtu mesačných vkladov na účet stavebného sporenia, číslo účtu stavebného sporenia, úroková
sadzba medziúveru, RPMN a priemerná hodnota RPMN medziúveru, výška mesačnej splátky úrokov

z medziúveru, počtu splátok, úroková sadzba stavebného úveru, RPMN a priemerná hodnota RPMN
stavebnéhoúveru,výška,početatermínysplatnostisplátokstavebnéhoúveru,akoaj konečnásplatnosť
úveru. Súčasťou zmluvy bola aj príloha 2 zmluvy s uvedením predpokladov použitých na výpočet RPMN
a príloha č. 1, obsahom ktorej bola amortizačná tabuľka.

2.4. Žalobca žalovanému v 1/ rade na základe uvedenej zmluvy vyplatil medziúver vo výške 15.900,-
eur platbami v sume 1.414,35 eur dňa 16.5.2011, v sume 6.731,25 eur a 4.574,40 eur dňa 23.5.2011
a v sume 3.050,- eur dňa 7.7.2011 po započítaní poplatku za spracovanie úveru vo výške 130,- eur.
Uvedené vyplatené čiastky medziúveru sa od ich vyplatenia úročili dohodnutou úrokovou sadzbou vo
výške 6,59 % ročne.

2.5. Žalovaný v 1/ rade sa do pridelenia cieľovej sumy zaviazal splácať dohodnuté úroky medziúveru
mesačnou splátkou vo výške 87,32 eur. Okrem iného pristúpil na poistenie typu A v súlade s čl. II. bodom
1. zmluvy s povinnosťou uhrádzať mesačné platby poistného vo výške 6,36 eur.

2.6. Zároveň do pridelenia cieľovej sumy sa zaviazal vkladať na účet stavebného sporenia pravidelné
mesačné vklady vo výške 25,44 eur podľa časti II. zmluvy. Návratnosť poskytnutého úveru bola
zabezpečená vyhlásením žalovaného ako ručiteľa v zmysle § 303 a nasledujúcich Obchodného
zákonníka, ktorým ručil za zaplatenie záväzku dlžníka, vrátane príslušenstva úveru.

2.7. Žalovaný v 1/ rade posledný vklad realizoval dňa 12.9.2014, ktorým bola uhradená splátka úroku
medziúveru a poplatku za poistenie za mesiac september r. 2014.

2.8. Keďže žalovaný v 1/ rade následne žiaden ďalší vklad nevykonal, žalobca dňa 25.2.2015 v súlade
s čl. VIII. zmluvy bodom 8, pristúpil k započítaniu pohľadávky zo zmluvy o stavebnom sporení vo výške

188,42 eur, čím malo dôjsť k uhradeniu nezaplatených splátok úrokov medziúveru za obdobie októbra
až novembra 2014 a časti splátky úrokov medziúveru za mesiac september r. 2014.

2.9. Keďže žalovaný v 1/ rade si neplnil riadne a včas zmluvné povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy
o medziúvere a stavebnom - spotrebiteľskom úvere, žalobca ho podaním zo dňa 4.8.2015 upozornil v

zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v súlade s ust. § 565 OZ ak
nedôjde k úhrade dlžných splátok medziúveru vo výške 845,50 eur do 25.8.2015. Rovnaké upozornenie
žalobca doručil aj žalovanému v 2/ rade ako ručiteľovi.

2.10. Keďže žalovaný v 1/ rade dlžné splátky úveru neuhradil, žalobca podaním zo dňa 11.9.2015 v

súlade s čl. VI. bodom 3. zmluvy vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru k 11.9.2015 s výzvou k úhrade
dlžnej čiastky vo výške 15.838,08 eur v lehote 30 dní.

2.11. Dlžná pohľadávka podľa žalobcu pozostáva z nesplatenej istiny medziúveru vo výške 14.685,20
eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi sumou poskytnutého medziúveru vo výške 15.900,- eur a

nasporenej sumy na účte stavebného sporenia vo výške 1.214,80 eur; z nezaplatených zmluvných
úrokov z medziúveru vo výške 6,59 % ročne ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru vo výške
822,56 eur a z nezaplatených poplatkov vo výške 330,32 eur. Z podania žalobcu doručeného súdu dňa
21.10.2016 vyplýva, že žalovaný realizoval úrady splátok úrokov z medziúveru do novembra r. 2014 av časti splátku úrokov z medziúveru za mesiac december 2014. Nezaplatená časť úrokov z medziúveru
tak ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splátky úveru predstavuje sumu 822,56 eur.

2.12. Z predloženého výpisu z účtu odstúpeného medziúveru (č. l. 24 - 25) však vyplýva, že žalobca
za obdobie od 1.12.2014 do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru dňa 11.9.2015 za poskytnutie
medziúveru zaúčtoval dohodnuté zmluvné úroky vo výške 6,59 % ročne v celkovej sume 817,90 Eur (9-
krát 87,32 eur + 1-krát 32,02 eur).

2.13. Na základe uvedeného, preto súd zaviazal žalovaného v 1/ rade na zaplatenie nesplatenej
istiny úveru vo výške 14.685,20 eur a nesplatených zmluvných úrokov ku dňu vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti úveru vo výške 817,90 eur, čo predstavuje sumu 15.503,10 eur a v prevyšujúcej časti žalobu
v uplatnenom zmluvnom úroku ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti zamietol.

2.14. Žalobca si zároveň uplatnil nárok na zaplatenie poplatkov vo výške 330,32 eur. Súd žalobcu

podaním zo dňa 15.11.2016 vyzval, aby predložil špecifikáciu uplatnených poplatkov v akej výške si
uvedenú pohľadávka uplatňuje so špecifikáciou podľa písm. a) až f) v podaní zo dňa 17.10.2016 s
uvedením, či si tieto uplatňuje na základe zmluvy o medziúvere a stavebnom spotrebiteľskom úvere,
alebo na základe zmluvy o uzatvorení stavebného sporenia. Keďže žalobca na výzvu súdu nereagoval
z dôvodu nepreukázania právneho dôvodu, ako aj výšky uplatnených poplatkov, súd žalobu v uvedenej

časti zamietol.

2.15. Vykonaným dokazovaním bolo ďalej preukázané, že návratnosť úveru bola zabezpečená
ručiteľským vyhlásením žalovaného v 2/ rade, obsahom ktorého bolo jeho vyhlásenie, že v zmysle ust. §
303anasledujúcichObchodnéhozákonníka,ručízaúver,vrátanepríslušenstvaposkytnutéhožalobcom

vprospechžalovanéhov1/radeakodlžníka.Žalovanýv2/radepodanímzodňa11.9.2015voznámenío
vyhlásenímimoriadnejsplatnostiúverubolžalobcomupozornený,žeakdlžníkneuhradídlhvstanovenej
lehote, pristúpi k vymáhaniu svojej pohľadávky súdnou cestou aj voči nemu, ak nesplatí pohľadávku v
primeranej lehote po uplynutí doby poskytnutej dlžníkovi na plnenie. Keďže žalovaný v 2/ rade nesplatil
uplatnenú pohľadávku žalobcom na základe zmluvy o medziúvere a stavebnom spotrebiteľskom úvere

v primeranej lehote po uplynutí doby poskytnutej dlžníkovi na plnenie, súd tohto zaviazal na splatenie
vyššie uvedenej sumy spolu so žalovaným v 1/ rade s tým, že plnením jedného zo žalovaných, zaniká
v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných.

2.16. Žalobca si predmetnou žalobou ďalej uplatnil voči žalovaným v 1/ a 2/ rade nárok na zaplatenie

zmluvnéhoúrokuvovýške6,59%ročneznesplatenejistinymedziúveruvovýške14.685,20eurododňa
nasledujúceho po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru do jej zaplatenia. Vykonaným dokazovaním
bolo preukázané, že prejednávaná vec je jednoznačne vecou o spotrebiteľskej zmluve regulovanou
osobitnou právnou úpravou zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a ustanovením § 52 a
nasledujúcich OZ, keďže bola založená zmluvou o poskytnutí stavebného úveru, ktorej účastníkom

je žalobca, ktorý pri jej uzatváraní vystupoval ako podnikateľský subjekt v predmete poskytovania
úverov a dlžníkom je fyzická osoba, ktorá pri jej uzatváraní nekonala v rámci podnikateľskej alebo
obchodnej činnosti. Súd prvej inštancie pritom poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa
30.6.2015 pod sp.zn. 6Co/190/2014, zo záveru ktorého vyplýva, že veriteľovi vzniká právo na zaplatenie
dohodnutých zmluvných úrokov len do doby vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, pretože úroky za

poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu, či kúpu tovaru odlišujú
tým, že plynutím času narastajú. Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto
úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo
predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania. Takto
dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3 a) ods. 2 Nariadenia č. 87/1995

Z.z.. Z uvedených dôvodov dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania príp. ďalších
sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia úveru spôsobujú
značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie postavenia spotrebiteľa
oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením
dlhu oproti výške úveru. Je nepravdepodobné, že by spotrebiteľ takúto dohodu individuálne vyjednal

s dodávateľom, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne. Niet kogentnej úpravy o
úrokoch popri úrokoch z omeškania. Zákon reguluje úroky za úver bez časovej úpravy, a preto dohoda
o takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy a je nie len v neprospech spotrebiteľa, ale
vyvoláva hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany. Naviac sa takáto dohoda dostávado rozporu aj s ust. § 3a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a preto je neplatným právnym úkonom pre
rozpor s ustanovením § 39, § 52 ods. 2 v spojení s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

2.17. Keďže žalobca pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru k 11.9.2015, s poukazom na
vyššie citované rozhodnutie mu vzniká právo na vrátenie poskytnutej istiny úveru a kapitalizovaných
zmluvných úrokov do dátumu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, preto žalobu v časti o zaplatenie
zmluvných úrokov z nesplatenej istiny medziúveru odo dňa nasledujúceho po vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru zamietol.

2.18. Zároveň vyhovel žalobe o zaplatenie zákonného úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z
nesplatenej istiny medziúveru vo výške 14.685,20 eur odo dňa nasledujúceho po vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru do zaplatenia v súlade s ust. § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a v prevyšujúcej
časti žalobu v uplatnenom úroku z omeškania z nesplatených kapitalizovaných zmluvných úrokov ku
dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru s poukazom na zákaz anatocizmu zamietol. Poukázal pritom

na rozsudok Najvyššieho súdu ČR v rozsudku pod sp.zn. 35Odo/101/2002 zo dňa 24.3.2004, ako aj
uznesenie Ústavného súd ČR pod sp.zn. ÚS.1893/08 zo dňa 13.11.2008.

2.19. Žalovaný v 2/ rade požiadal o možnosť priznanú pohľadávku splácať maximálne 100,- eurovými
mesačnými splátkami. Poukázal na to, že pracuje v spoločnosti F. X. X., X..H..E.., kde jeho priemerná

mesačná mzda predstavuje sumu 1.000,- eur. Z uvedeného príjmu uhrádza splátku hypotekárneho
úveru vo výške 201,13 eur mesačne, stavebného úveru vo výške 77,78 eur mesačne, úveru v F. X.
X. vo výške 163,77 eur mesačne, spotrebného úveru 54,63 eur, splátku životného poistenia vo výške
35,- eur, ďalej inkaso, náklady za kanalizáciu, elektrickú energiu, plyn, cestovné náklady do práce,
lieky, telefón a stravu. Spolu mesačne len za úvery uhrádza sumu 497,31 eur, pričom jeho ďalšie

nevyhnutné mesačné náklady predstavujú sumu 350,- eur. S poukazom na uvedené skutočnosti,
preto súd zaviazal žalovaných v 1/ a 2/ rade na zaplatenie nesplatenej istiny medziúveru, ako aj
zmluvných úrokov vo výške 15.503,10 eur vrátane príslušenstva s povinnosťou žalovaného v 1/ rade
túto uhradiť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalovanému v 2/ rade s poukazom na jeho
úverovú zaťaženosť a s prihliadnutím na výšku nevyhnutných životných nákladov, umožnil predmetnú

pohľadávku splácať mesačnými splátkami vo výške 100,- eur vždy k 25.dňu kalendárneho mesiaca,
až do úplného vyrovnania, pod stratou výhody splátok, nezaplatením ktorejkoľvek splátky počnúc
právoplatnosťou rozsudku.

2.20. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol s odkazom na ust. § 255 CSP s tým, že

rozhodnutím súdu bol žalobcovi priznaný nárok na zaplatenie 15.503,10 eur vrátane 5 % úroku z
omeškania ročne z nesplatenej istiny úveru od 12.9.2015 do zaplatenia v kapitalizovanej výške ku dňu
vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej v sume 1.070,20 eur, teda v celkovej výške 16.573,31 eur, čo
predstavuje 90 % z hodnoty sporu. Na základe vyššie uvedených skutočností, bol žalobcovi priznaný
nárok na pomernú časť náhrady trov konania v percentuálnom rozdiele úspechu a neúspechu v spore

(úspech 90 % - neúspech 10 %), teda v rozsahu 80 %. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením postupom podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.

3. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca, a to proti výroku č. II. rozsudku, ktorým súd prvej

inštancie časť žaloby zamietol, a proti výroku č. III. rozsudku o trovách konania. Odvolanie odôvodňuje
tým, že
- súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365
ods. 1 písm. f) CSP) a
- rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1

písm. h) CSP).

3.1. Súd prvej inštancie nárok na úroky za úver do zosplatnenia zamietol v časti 4,66 eur a nárok na
uplatňované poplatky vo výške 330,32 eur zamietol v celom rozsahu. Úroky za úver súd žalobcovi
priznal iba v sume 817,90 eur (a nie v uplatnenej výške 822,56 eur) s odôvodnením, že za obdobie od

decembra 2014 do septembra 2015 boli na účte medziúveru zaúčtované úroky len vo výške 817,90 eur,
pričom žalobca uviedol, že započítaním pohľadávky v sume 188,42 eur dňa 25.2.2015 došlo k úhrade
úrokov za október a november 2014 a časti úrokov za december 2014. Toto tvrdenie žalobcu v jeho
vyjadrení bolo nepresné, nakoľko v skutočnosti uvedená suma prijatá na účet medziúveru úroky zadecember 2014 nepokryla vôbec a úroky za november 2014 pokryla len čiastočne (zostali neuhradené
v sume 4,66 eur). Táto nepresná informácia bola zo strany žalobcu uvedená nedopatrením, za čo sa
ospravedlňuje. Pokiaľ však ide o celkovú sumu nezaplatených úrokov, tá bola uvedená správne (aj v

súlade so žalobou) a má za to, že bolo možné vychádzať z toho, že je (až do deklarovanej výšky)
tvorená úrokmi účtovanými v posledných mesiacoch pred zosplatnením úveru, nakoľko platby boli vždy
započítavanénanajstaršiesplatnéúroky.Jesivedomýtoho,ževtomtoprípadespôsobilnedorozumenie
sám žalobca svojím nepresným tvrdením, avšak má za to, že skutočnú výšku neuhradených úrokov
bolo možné z výpisu z účtu medziúveru zistiť. V prípade zamietnutého nároku na poplatky vo výške

330,32 eur súd žalobcu vyzval na ich bližšie špecifikovanie, pričom ten na uvedenú výzvu nezareagoval.
V tomto prípade sa taktiež ospravedlňuje za pochybenie, ktorý výzvu súdu na doplnenie špecifikácie
nedopatrením prehliadol, keďže mu bola doručená spolu s predvolaním na pojednávanie. Súd však,
podľa jeho názoru, nemal dôvod mať pochybnosti o tom, či sú poplatky uplatňované na základe zmluvy
o úvere alebo zmluvy o stavebnom sporení. Žalobca svoj nárok nikdy neodôvodňoval s poukazom na
zmluvu o stavebnom sporení a túto súdu ani nepredkladal. Jednotlivé poplatky sú detailne rozpísané vo

výpise z účtu medziúveru, kde je vidieť dátum ich účtovania, slovný popis o aký poplatok išlo a aj jeho
výšku. Ich špecifikácia v podobe predloženého výpisu z účtu medziúveru bola dostatočná.

3.2. Pokiaľ ide o uplatnený nárok veriteľa na zmluvný úrok za úver od poskytnutia peňažných
prostriedkov až do ich reálneho vrátenia (nie len do momentu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti),

tento vyplýva priamo z Obchodného zákonníka (OBZ) a nevylučujú ho ani žiadne ustanovenia §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka, či ustanovenia iného právneho predpisu prijatého na ochranu
spotrebiteľa. Nie je teda pravdou, že by bol uplatnený nárok v rozpore s právnymi predpismi. Aplikácia
Obchodného zákonníka na právny vzťah založený zmluvou o úvere vyplýva priamo zo zákona, z
kogentného ustanovenia § 1 OBZ a § 261 ods. 6 písm. d) OBZ (v rozsahu, v akom neodporujú úprave

obsiahnutej v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Citované ustanovenie priznáva veriteľovi právo
požadovať nielen vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, ale zároveň aj právo na úroky z úveru
za stav nedostatku, absencie požičanej sumy istiny. Veriteľ totiž až do reálneho vrátenia poskytnutých
peňažných prostriedkov nemá skutočnú možnosť disponovať týmito prostriedkami a stráca zisk. Úroky
za úver sú vlastne plnením zo strany žalovaných ako cena obetovanej príležitosti žalobcu nakladať s

poskytnutými peňažnými prostriedkami a dosiahnuť zisk. Možnosť disponovať peňažnými prostriedkami
žalobca nemá až do momentu ich vrátenia, nie len do momentu splatnosti úveru. Splatnosťou úveru
nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, menia sa len
podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť. Povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté
peňažné prostriedky a zaplatiť úroky za úver nie je novou povinnosťou, ktorú by dlžník pred tým

nemal. Zmena podmienok potom spočíva okrem iného v tom, že sa celá pohľadávka stáva splatnou
na žiadosť veriteľa bez ohľadu na dohodnutú lehotu vrátenia. S názorom, podľa ktorého má platiť
dlžník úroky za úver až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov, sa stotožňuje i odborná
literatúra. Názor, podľa ktorého veriteľovi prináleží úrok za úver za skutočnú dobu užívania poskytnutých
peňažných prostriedkov, teda do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi vyslovil napr. aj Krajský súd

v Banskej Bystrici v Uznesení zo dňa 16.12.2015, č.k. 41Cob/403/2015-201. Nárok na úroky za úver
až do reálneho vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov (hoci v prípade odstúpenia od zmluvy
o úvere) vyplýva aj z uznesení Krajského súdu v Prešove, konkrétne z uznesenia zo dňa 15.1.2014,
č.k. 10Co/128/2013-63 a z uznesenia zo dňa 25.6.2015, č.k. 14Co/108/2014-64. Úrok za úver až do
vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov predpokladá aj § 27 ods. 12 zákona č. 483/2001 Z.z.

o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého „banka a pobočka zahraničnej
banky nesmú uzatvárať zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok pre nich, najmä také zmluvy,
ktoré ich zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce
poskytovanej protihodnote alebo ktorými sú zjavne nedostatočne zabezpečené ich pohľadávky“.
Uvedené ustanovenie priamo vyžaduje protihodnotu plnení poskytovaných bankami a nelimituje ju

splatnosťou úveru. Napokon sú tu ďalšie ustanovenia, ktoré v prípade tvrdenia, podľa ktorého veriteľovi
zaniká nárok na úrok za úver po splatnosti úveru, zhoršujú postavenie dlžníkov „platičov“, nakoľko títo sú
povinní platiť úroky za úver až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov (§ 16 ods. 1 zákona č.
129/2010Z.z.,§503ods.3OBZ).Bolobynelogickéavrozporesdobrýmimravmipožadovaťoddlžníka,
ktorý neplní svoje zmluvné a zákonné povinnosti menej ako od toho, ktorý ich plní v súlade so zmluvou

o úvere, resp. so zákonom, hoci v oboch prípadoch ide o nevrátené peňažné prostriedky. Úroky za
úver predstavujú odmenu za užívanie istiny, nie sú súčasťou sankčného mechanizmu, a preto nezávisle
od úrokov z omeškania možno ich požadovať aj po splatnosti úveru. Úroky z omeškania reflektujú
porušenie povinností zo strany žalovaných a vlastne diferencujú dlžníkov „neplatičov“ od dlžníkov, ktorísi plnia svoje povinnosti riadne a včas. Žalobca preto nevidí nielen zákonný, ale ani logický dôvod,
prečo by v dôsledku uplatnenia práva veriteľom podľa § 565 OZ mal zaniknúť jeho nárok na úroky za
úver a následne bol oprávnený požadovať od dlžníka „neplatiča“ menej ako pred splatnosťou úveru.

Obmedzenie podľa § 3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., sa týka sankcií za omeškanie spotrebiteľa so
splácaním peňažných prostriedkov, nie úrokov za úver ako odplaty za poskytnuté peňažné prostriedky,
u ktorých absentuje sankčná povaha. Úroky za úver v žiadnom prípade nepredstavujú plnenie za
omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov, a teda má za to, že uvedené ustanovenie
takisto nevylučuje nárok na úroky za úver popri úrokoch z omeškania. Nárok na úroky za úver hoci aj

popri úrokoch z omeškania tak nevylučuje žiadne ustanovenie platných právnych predpisov.

3.3. Ak súd prvej inštancie v rozsudku argumentuje právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/190/2014 z 30.6.2015, žalobca zdôrazňuje, že Krajský súd
v Prešove nie je zákonodarcom a jeho rozhodnutie nie je všeobecne záväzným prameňom práva.
Žalobca sa so závermi uvádzanými v predmetnom súdnom rozhodnutí KS v Prešove nestotožňuje,

nakoľko nemajú oporu v právnych predpisoch. Zároveň nejde ani o ustálenú súdnu prax, nakoľko
mnohé súdy (a dokonca aj iné senáty Krajského súdu v Prešove) rozhodujú v obdobných prípadoch
opačne. Neexistuje žiadny právny predpis, ktorý by stanovoval, že dlžník je povinný úroky platiť len
kým nenastane protiprávny stav, t.j. stav omeškania. Takýto názor absolútne nelogicky zvýhodňuje
dlžníkov neplatičov oproti tým, ktorí úver riadne splácajú. Pri dôkladnom aplikovaní tohto názoru by

fakticky každému dlžníkovi stačilo omeškať sa so splátkou a dosiahol by tým transformáciu zmluvne
dohodnutého úroku na úrok z omeškania, ktorý býva obvykle nižší, a to je predsa „nonsens“.

3.4. Právne predpisy v prípade porušenia povinnosti účastníkom právneho vzťahu poskytujú ochranu
druhému účastníkovi právneho vzťahu. Preto existujú rôzne sankčné mechanizmy, ako napr.

možnosť predčasného zosplatnenia úveru aj požadovania úrokov z omeškania, ktoré majú zlepšiť
postavenie veriteľa a vykompenzovať skutočnosť, že druhý účastník zmluvu neplní riadne a včas.
Je neakceptovateľné poprieť podstatu tohto princípu, a to až do tej miery, že veriteľ sa uplatnením
sankčných mechanizmov dostane do nevýhodnejšieho právneho postavenia než keby ich nevyužil.
Opakovane pritom zdôrazňuje, že na takýto postup neexistuje žiadny zákonný dôvod.

3.5. Nárok na úroky až do reálneho vrátenia prostriedkov si žalobca uplatňuje nielen na základe
zmluvy, ale predovšetkým na základe § 497 Obchodného zákonníka. Nejde tu teda o prípadné zmluvné
odchýlenie sa od zákonnej úpravy, ktoré by bolo v neprospech spotrebiteľa, ale naopak ide výhradne o
postup v zmysle platných právnych predpisov.

3.6. Súd v napadnutom rozsudku čiastočne zamietol aj uplatnený nárok na úroky z omeškania, a to
pokiaľ ide o úroky z omeškania z kapitalizovaných úrokov a poplatkov ku dňu predčasného zosplatnenia
úveru. Odôvodnil to tzv. zákazom anatocizmu. Podľa žalobcu pri aplikácii § 517 Obč. zák. je súčasťou
plnenia všetko, čo je dlžník povinný plniť na základe zmluvy, a teda nielen istina, ale aj zmluvné úroky

za úver a tiež prípadné poplatky, ktoré majú svoj základ v zmluve o úvere. Úroky z úveru sú súčasťou
peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca
povinnosť platiť úroky z omeškania. Je nutné odlišovať situáciu kedy by veriteľ žiadal úroky z omeškania
z úrokov z omeškania (čo žalobca nežiada), od situácie kedy sú úroky z omeškania požadované zo
zmluvných úrokov a poplatkov, ktoré sú súčasťou zmluvne dohodnutého plnenia. Žiada prihliadnuť na

závery rozhodnutia NS SR 4Obo/143/98, s ktorým sa plne stotožňuje.

3.7. Žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobcovi prizná nárok na zmluvné úroky
za úver, poplatky aj úroky z omeškania, ktoré boli rozsudkom zamietnuté a zároveň mu prizná nárok na
náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom rozsahu.

4. Žalovaný 1/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

5. Žalovaný v 2/ rade vo vyjadrení ku odvolaniu uviedol, že s dôvodmi, ktoré uvádza žalobca v
podanom odvolaní sa nestotožňuje. Podľa neho súd správne nepriznal žalobcovi ďalšie plnenia, ktoré

si uplatňoval. Tiež si myslí, že žalobcu neospravedlňuje jeho pasivita a nedôslednosť v konaní, keď
nereagoval na výzvy súdu. Tak či tak sa ocitol v ťažkej situácii, keď ako ručiteľ musí za žalovaného O.
splácať jeho záväzky, z ktorých nemal žiaden osoh. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil a aby žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
účinný od 1.7.2016 - ďalej len „CSP“) prejednal podané odvolanie v zmysle zásad daných aplikáciou ust.

§ 378 a nasl. CSP. Odvolací súd pritom prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania. Vychádzal
pritom z aplikácie ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pričom mal za to, že nariadenie pojednávania v
predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verejný
záujem. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom
zisteným súdom prvej inštancie (§ 385 ods. 1, § 383 CSP). Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený na úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu zodpovedajúco ust. § 219 ods. 3 a § 378
ods. 1 CSP. Žiada sa osobitne zdôrazniť, že odvolací súd pri prieskume napadnutého rozhodnutia súdu
prvej inštancie bol v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP viazaný rozsahom odvolania i uplatnenými
odvolacími dôvodmi (s výnimkou v § 380 ods. 2 CSP) tak, ako boli uplatnené v zákonnej odvolacej
lehote. Na základe takéhoto prieskumu uvedeného rozhodnutia súdu prvej inštancie, i konania ktoré mu
predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu v časti týkajúcej sa nepriznaných

úrokov z úveru po „zosplatnení“ je dôvodné, ale v zostávajúcej napadnutej časti o zamietnutí žaloby
uplatnené odvolacie dôvody neumožňujú zrušenie, či zmenu rozsudku súdu prvej inštancie. Rozsudok
vo vyhovujúcej časti vo veci samej nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť (§ 226, § 228
ods. 1 CSP), a preto nebolo oprávnením, ani povinnosťou odvolacieho súdu túto časť prvoinštančného
rozhodnutia preskúmavať.

7. Podľa § 290 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), spotrebiteľský
spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, alebo súvisiaci
so spotrebiteľskou zmluvou.

8. Podľa § 295 CSP, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

9. Podľa § 300 CSP, na konanie podľa tohto oddielu sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o
konaní, ak nie je ustanovené inak.

10. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa je spotrebiteľom fyzická osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti, zamestnania alebo povolania.

11. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len ZSÚ), spotrebiteľským úverom na
účelytohtozákonajedočasnéposkytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.

12. Podľa § 2 písm. a), b), d) ZSÚ, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá
nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, veriteľom fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, zmluvou
o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver

a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom.

13. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva
bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

14. Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, účastníkom ktorých je spotrebiteľ sa použijú vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých

účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.15. Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

16. Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

17. Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len

„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

18. Podľa § 53 ods. 2 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

19. Podľa § 53 ods. 3 OZ, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

20. Podľa § 54 ods. 1, prvá veta OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu

odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

21. Podľa § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre
nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže
veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

22. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonník (ďalej len ObZ) zmluvou o úvere sa
zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

23. Podľa § 502 ods. 1 veta prvá ObZ , od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný
platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo
na základe zákona.

24.1. Podľa bodu VII ods. 1 Zmluvy zo dňa 3.5.2011 o medziúvere a stavebnom - spotrebiteľskom úvere

(ďalej len „Zmluvy“) veriteľ má právo od zmluvy odstúpiť a požadovať okamžité splatenie medziúveru
a stavebného úveru vrátane príslušenstva, ak nastane niektorá zo skutočností uvedených v čl. XIX.
Všeobecných podmienok. V prípade odstúpenia od úverovej zmluvy je veriteľ oprávnený odstúpiť
súčasne aj od zmluvy o stavebnom sporení, ktorá je základom pre poskytnutie tohto úveru.

24.2. Podľa bodu VII ods. 4 písm. a) Zmluvy pre medziúver platí navyše, že veriteľ môže od zmluvy o
medziúvere odstúpiť a požadovať bezodkladné vrátenie medziúveru a stavebného úveru v prípadoch
uvedených v čl. XIX. Všeobecných podmienok.

24.3. Podľa bodu VII ods. 5, 6 Zmluvy odstúpením od tejto zmluvy nezaniká záväzok dlžníka, prípadne

ručiteľa splatiť pohľadávku veriteľa vrátane jej príslušenstva. Odstúpením od tejto zmluvy nezanikajú
ani zabezpečovacie zmluvy uzatvorené medzi veriteľom a dlžníkom, resp. treťou osobou. Odstúpením
od tejto zmluvy nezaniká ani právo veriteľa požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej
pohľadávky.

25. Podľa čl. VIII ods. 1 Zmluvy právny vzťah medzi zmluvným stranami sa riadi právnym poriadkom
SR, Obchodným zákonníkom č. 513/1991 Zb., Občianskym zákonníkom č. 509/1991 Zb., zákonom
č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení v znení neskorších noviel, zákonom č. 129/2010 Z.z. Zákon o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších noviel a
Všeobecnými podmienkami.

26. Podľa čl. XIX ods. 3 písm. b) Všeobecných podmienok pre stavebné sporenie pre fyzické osoby,
ak nastanú skutočnosti uvedené v bode 2 tohto článku, je stavebná sporiteľňa oprávnená najmä
jednostranne vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. požadovať splatenie pohľadávky stavebnejsporiteľne zo zmluvy o úvere pred termínom konečnej splatnosti úveru a stavebný sporiteľ je povinný
splatiť pohľadávku stavebnej sporiteľne v lehote, ktorú ona určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti
úveru.

27. Žalobca v odvolaní zotrval na stanovisku, že nárok veriteľa na zaplatenie úrokov z poskytnutého
medziúveru trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov do ich úplného zaplatenia a nie iba do
zosplatnenia úveru. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí naopak vyslovil záver, že veriteľovi patria
úroky iba do splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky

z omeškania. Uviedol, že v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému
zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru aj úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo
vzťahoch medzi účastníkmi.

28. Posúdenie nároku veriteľa na zaplatenie úrokov z istiny poskytnutej dlžníkovi na základe zmluvy
o úvere závisí od charakteru právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. V prejednávanom prípade

okresný súd správne zistil, že žalovaný v 1/ rade mal pri uzatváraní právneho úkonu postavenie
spotrebiteľa a že Zmluva o medziúvere, ktorú uzavrel so žalobcom, spĺňa kritériá vymedzenia zmluvy
o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej
len ZSÚ). Na aplikáciu uvedeného zákona odkazujú vyššie cit. ustanovenia čl. VIII ods. 1 Zmluvy ale
i ust. § 7 ods. 7 zák. č. 310/1992 Z.z. v znení neskorších predpisov. Preto je potrebné ho aj aplikovať

na predmetnú vec.

29. Spotrebiteľský úver je vymedzený v § 1 ods. 2 ZSÚ ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej
finančnejpomociposkytnutejveriteľomspotrebiteľovi.Zmluvaospotrebiteľskomúveretakmôžezahŕňať

nielen zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, ale výslovne na základe ust. § 1 ods. 2 ZSÚ
môže byť spotrebiteľským úverom aj zmluva o úvere, ktorá je upravená v slovenskom právnom poriadku
výlučne v Obchodnom zákonníku. Právne vzťahy, ktoré sú upravené výlučne v Obchodnom zákonníku
je možné posudzovať iba podľa Obchodného zákonníka. Tento záver nie je v rozpore s ust. § 52 ods.
1 veta tretia Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých

účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.

30. Ustanovenia Občianskeho zákonníka je možné použiť iba za predpokladu, že daný právny vzťah
výslovne upravujú, alebo aspoň pripúšťajú analógiu, teda aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka,

ktorésúnajbližšieobsahomaúčelomkdanémuprávnemuvzťahupodľa§853OZ.Využitieanalogických
ustanovení Občianskeho zákonníka je podľa § 853 OZ prípustné iba vtedy, keď daný občianskoprávny
vzťah nie je upravený nielen Občianskym zákonníkom, ale ani iným zákonom. V prípade, kedy iný platný
zákonkonkrétnyprávnyvzťahupravuje,niesúsplnenépodmienkynaaplikáciuanalogickýchustanovení
Občianskeho zákonníka a daný právny vzťah sa posudzuje podľa toho platného zákona, ktorý ho

upravuje. V opačnom prípade by Občiansky zákonník ako zákon všeobecný nadobudol absolútnu
prednosť pred zákonmi špeciálnymi aj v tých prípadoch, kedy na rozdiel od špeciálnych zákonov určitú
právnu oblasť vôbec neupravuje.

31. Z uvedeného vyplýva, že Občiansky zákonník sa v prípade právnych vzťahov, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ použije prednostne vo všetkých ustanoveniach, ktoré Občiansky zákonník upravuje,
ako napr. dĺžka premlčacej doby, výška úrokov z omeškania a podobne. V prípade vymedzenia
náležitostí konkrétneho zmluvného typu, ktorý Občiansky zákonník naopak neupravuje, ale je upravený
v Obchodnom zákonníku, bude platiť zákonné vymedzenie zmluvného typu v Obchodnom zákonníku.
Preto všeobecná definícia zmluvy o úvere, obsiahnutá v ust. § 497 ObZ je platná a účinná aj pre

vymedzenie zmluvy o úvere, uzavretej spotrebiteľom. Zároveň prípustnosť uzavretia Zmluvy o úvere,
ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere výslovne pripustil Zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý zmluvu
o úvere vymenoval ako jednu z foriem spotrebiteľského úveru.

32. Zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom v zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d)

Obchodného zákonníka, ktorý kogentným spôsobom vymedzuje, ktoré záväzkové vzťahy podliehajú
právnej úprave obsiahnutej v tretej časti Obchodného zákonníka, kde sa uplatní právna úprava
Obchodného zákonníka ako lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave v Občianskom zákonníku. Ide
o obligatórne uplatnenie Obchodného zákonníka. V týchto prípadoch nemožno aplikáciu Obchodnéhozákonníka vylúčiť dohodou strán. Bez ohľadu na povahu jeho účastníkov sa takýto právny vzťah riadi
vždy Obchodným zákonníkom. Tým nie je dotknutá subsidiárna aplikácia Občianskeho zákonníka v
otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje na základe výslovného zmocnenia obsiahnutého v

ustanovení § 1 ods. 2, podľa ktorého sa právne vzťahy uvedené v odseku 1 spravujú ustanoveniami
tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov
občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných
zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. Ako bolo vyššie uvedené, v tých
prípadoch, kedy Občiansky zákonník určitý vzťah upravuje, je v spotrebiteľskom vzťahu prednostná

aplikácia Občianskeho zákonníka aj vtedy, ak by sa inak mali použiť normy Obchodného práva.

33. Z obsahu § 497 ObZ vyplýva, že zmluva o úvere je zmluvou konsenzuálnou a pre jej vznik stačí
dohoda aspoň o uvedených náležitostiach, pričom sa nevyžaduje ani to, aby k poskytnutiu peňažných
prostriedkov skutočne došlo. Tým sa vlastne zmluva o úvere líši od zmluvy o pôžičke podľa § 657 OZ.

34. Zo zákonného vymedzenia zmluvy o úvere nevyplýva povinnosť dlžníka dohodnutý úver skutočne
čerpať, preto z tohto hľadiska zmluva o úvere predstavuje záväzok veriteľa mať zmluvou dohodnuté
peňažné prostriedky k dispozícii pre dlžníka po dohodnutú dobu, prípadne až do požiadania dlžníka, ak
nedôjde k zániku záväzku veriteľa skôr, napr. dohodou alebo výpoveďou poskytnutia úveru podľa § 500
ObZ. Výška úveru je spravidla dohodnutá v zmluve vo forme určitého limitu, do ktorého môže dlžník úver

čerpať. Okrem podstatných častí obsahuje zmluva o úvere aj výšku úrokov, lehotu na vrátenie úveru
a ďalšie náležitosti, pričom väčšinu náležitostí pri úveroch poskytovaných bankami obsahujú úverové
podmienky, na ktoré zmluva o úvere odkazuje.

35. Zmluva o úvere je súčasne zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 OZ, kedy na jednej strane

stojí banka ako osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení Zmluvy o úvere koná v rámci svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej žalovaný ako spotrebiteľ, teda fyzická osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení Zmluvy o úvere nekoná v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti alebo v rámci samostatného výkonu svojho povolania. Z obsahu zmluvy o medziúvere uzavretej
medzi stranami sporu dňa 3.5.2011 jednoznačne vyplýva, že bola uzavretá nielen podľa Obchodného

zákonníka, ale aj podľa Občianskeho zákonníka, zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení a podľa
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako osobitného právneho predpisu, preto spĺňa
všetky v ňom uvedené zvláštne požiadavky preto, aby bola zmluvou platnou.

36. V § 499 ObZ je upravená možnosť dohodnutia odplaty za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť

na požiadanie peňažné prostriedky, ak je poskytovanie úveru predmetom podnikania veriteľa - žalobcu,
s čím nesporne súvisí aj § 502 ObZ, v ktorom sú upravené práve úroky za poskytnutie úveru. Odplata
predstavuje odmenu veriteľovi za to, že po dobu medzi dojednaním zmluvy o úvere a skutočným
čerpaním úveru musel pre dlžníka rezervovať peňažné prostriedky, prípadne ich mať zabezpečené.
Zmluva o úvere uzatvorená podľa § 497 ObZ nemôže byť dohodnutá ako bezúročná, keďže záväzok

zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom zmluvy o úvere a je jej podstatnou časťou s poukazom na §
269 ods. 1 ObZ.

37. Úrok z úveru je v podstate cena za používanie poskytnutých peňažných prostriedkov, preto má podľa
názoru odvolacieho súdu dlžník zásadne povinnosť platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania,

t.j. až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi, pokiaľ si strany zmluvy o úvere nedohodli niečo iné.
Tým sa zmluva o úvere líši od zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, keďže povinnosť platiť
úroky je v prípade poskytnutia pôžičky závislá na dohode zmluvných strán nielen čo do výšky úrokov,
ale aj čo do doby a spôsobu ich platenia.

38. Vzhľadom k dispozitívnej povahe úpravy zmluvy o úvere nie je vylúčené, aby doba, po ktorú je dlžník
povinný platiť úrok, bola upravená dohodou strán odchýlne od výkladu § 503 ObZ. V zmluve je najmä
možné dohodnúť, že dlžník je povinný platiť úrok z úveru od poskytnutia úveru do dohodnutej doby
splatnosti, pričom takáto dohoda, aby sa dlžník zaviazal zaplatiť z poskytnutých peňažných prostriedkov
úroky, nie je v rozpore s § 497 ObZ.

39. V zmluve o úvere dohodli strany úrok z úveru vo výške 6,59 % ročne. Výslovne sa v texte zmluvy
uvádza, že ide o úrokovú sadzbu medziúveru fixnú na dobu 5 rokov. Záväzok dlžníka platiť úroky splatný
spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky je tak v súlade s § 503 ods. 1 ObZ, pričom tak,ako to vyplýva z § 503 ods. 3 ObZ, je dlžník povinný zaplatiť úroky za dobu od poskytnutia až do vrátenia
peňažných prostriedkov, keďže sa na takúto povinnosť veriteľovi zmluvne zaviazal a tento jeho záväzok
trvá aj po odstúpení veriteľa od zmluvy (viď aj vyššie cit. ust. Zmluvy v čl. VII ods. 6).

40. Pokiaľ žalobca vyzval žalovaného na predčasné splatenie celého úveru, vrátane zmluvných úrokov
a úrokov z omeškania v ním vyčíslenej výške tak, ako to vyplýva z jeho výzvy, zaslanej žalovanému 1/ v
súlade s citovanými ustanoveniami zmluvy, ide zároveň o jednostranný právny úkon odstúpenia žalobcu
od zmluvy o úvere pre omeškanie žalovaného s vrátením po sebe idúcich dvoch splátok alebo jednej

splátky viac ako 3 mesiace (viď čl. XIX ods. 2 písm. c) Všeobecných podmienok) podľa § 506 ObZ.

41. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý odkázal na závery
Krajského súdu v Prešove v rozsudku 6Co/190/2014-65 zo dňa 30.6.2015. S týmito závermi sa
nestotožnili vtedajšie senáty obchodnoprávneho kolégia tunajšieho súdu a vyjadrili svoje stanovisko k
tejto problematike i v rozhodnutiach, na ktoré odkazuje i odvolateľ v podanom odvolaní, ale i vo vyjadrení

obchodnoprávneho ku úvahám na predloženie podnetu občianskoprávnym kolégiom na zjednotenie
výkladu právnej normy dovolacím súdom.

42.Nietnázorovýchrozdielovvpraxiodvolacíchsenátovtunajšiehosúdu,baanivpraxiinýchodvolacích
súdov SR na to, že aj na zmluvy o spotrebiteľských úveroch sa v zásade aplikujú ust. § 497 a nasl. Obch.

zák. (s výnimkou takých zmluvných podmienok, aké má na mysli aplikácia ust. § 54 ods. 1 Obč. zák.).
Toto zodpovedá aj názorom z odbornej literatúry, v ktorej rezonuje názor, že pri aplikácii Obchodného
zákonníka na záväzkové vzťahy, ktorých predmet záväzkov je určený Obchodným zákonníkom, v
dôsledku kogentného ustanovenia (aj ust. § 261 ods. 6 písm. d) absolútne obchody) sa práva a
povinnosti spravujú Obchodným zákonníkom. Pokiaľ ide o súvislosť s účasťou spotrebiteľa v týchto

vzťahoch ako je to napr. aj v spotrebiteľských úveroch, na takéto úvery sa aplikuje zák.č.129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch (predtým zák. č. 258/2001 Z.z.), avšak režim Obchodného zákonníka v
otázkach, ktoré Obchodný zákonník rieši (§ 1 ods. 2 Obch. zák.), sa má aplikovať aj u spotrebiteľského
úveru (s vyššie uvedenou výnimkou danou aplikáciou ust. § 54 ods. 1 Obč.zák.). Normatívne
usporiadanie postupuje totiž od zákona o spotrebiteľských úveroch ako lex specialis k Obchodnému

zákonníku ako lex generalis až po Občianský zákonník ako základ súkromnoprávnej úpravy v otázkach,
ktoré Obchodný zákonník nerieši. (viď napr. PATAKYOVA, M. akol..Obchodný zákonník, Komentáre, 4.
vydanie, Bratislava: C.H.Beck, 2013, s.1043 alebo Ovečková,O.: Vplyv novely Občianskeho zákonníka
na aplikovateľnosť Obchodného zákonníka, Právny obzor, 98, 2015, č.4, s.397-416).

43. Z ust. § 497 a ust. § 502 ods. 1 Obch. zák. vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá
ako bezúročná. Záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom zmluvy o úvere, je jeho podstatnou
náležitosťou (§ 269 ods. 1 Obch. zák.). Aj z ust. § 1 ods. 3 písm. i) zák. č. 129/2010 Z.z. vyplýva,
že spotrebiteľským úverom nie je úver bez úroku a bez ďalších poplatkov. Podobne ust. § 4 ods. 2
písm. h) bývalého zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako podstatnú náležitosť zmluvy o

spotrebiteľskom úvere označilo ročnú úrokovú sadzbu a ďalšie ustanovenie písm. i) tohto ustanovenia
zdôraznilo aj výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

44. Úroky zo zmluvy o úvere predstavujú odplatu za peňažné prostriedky, ktoré boli dlžníkovi na
požiadanie poskytnuté podľa zmluvy o úvere. V zmysle ust. § 121 ods. 3 Obč. zák. úroky i úroky z

omeškania sú príslušenstvom pohľadávky. Úroky sú v zásade splatné v dohodnutej dobe, inak spolu so
záväzkom vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (§ 503 ods. 1 Obch. zák.).

45. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom „zosplatnenia medziúveru“ v predmetnej veci bolo
porušovanie povinnosti dlžníkom, ktorý neplnil včas dohodnuté splátky úveru. V podstate podľa obsahu

„zosplatnenie úveru“ je spôsobom zániku zmluvy o úvere odstúpením od zmluvy o úvere. Nie je
totiž rozhodujúce ako sa právny úkon označil, prípadne na ktoré ustanovenia toho-ktorého zákona sa
odvoláva, ale rozhodujúci je obsah daného právneho úkonu, t.j. práva a povinnosti z neho pre účastníkov
plynúce. Prejav vôle treba vykladať podľa interpretačných pravidiel určených v ustanovení § 35 ods. 2
Obč. zák. a § 266 Obch. zák.. Podporujú to aj názory z právnej praxe ( napr. rozhodnutia Najvyššieho

súdu ČR 29Odo 512/2002 z 5.11.2002, či 22Cdo 4157/2009 z 15.2.2012).

46. Účinky odstúpenia od zmluvy sú pre obchodnoprávne vzťahy upravené v ustanovení § 351 Obch.
zák.. Tieto sa však ani na odstúpenie od úverovej zmluvy pre meškanie dlžníka s vrátením viac neždvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšie než 3 mesiace neaplikujú, pretože pre takýto stav je v
zákone, konkrétne v ustanovení § 506 Obch. zák. upravený iný právny režim. Podľa tohto ustanovenia,
ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu než 3

mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú čiastku s úrokmi.
Zmyslom tohto ustanovenia tak, ako to plynie z jeho znenia a z kontextu, ako je v Obchodnom zákonníku
uvedené, je poskytnúť veriteľovi právny prostriedok proti dlžníkovi, ktorý neplní záväzok vrátiť veriteľovi
poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky v dohodnutých splátkach a je v omeškaní s vrátením
viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu než 3 mesiace. Vzhľadom k tomu, že za

tejto situácie možno dôvodne predpokladať, že ani v budúcnosti dlžník nebude riadne plniť, môže veriteľ
od zmluvy o úvere odstúpiť, a tým spôsobiť, že zaniknú jeho povinnosti, ktoré má podľa zmluvy voči
dlžníkovi. Je to v podstate právny inštitút, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa. Vo vzťahu k dlžníkovi
sav§506Obch.zák.uvádzaoprávnenieveriteľaspolusodstúpenímodzmluvyoúvere„požadovať,aby
vrátil dlžnú sumu s úrokmi“. Toto ustanovenie týmto spôsobom upravuje účinky odstúpenia od zmluvy o
úvere,atoodlišnýmspôsobom,nežjetouvedenéužvovyššieoznačenýchvšeobecnýchustanoveniach

§ 351 Obch. zák., či v ust. § 48 ods. 2 Obč. zák.. Ustanovenie § 506 Obch. zák. v tomto zmysle vo
vzťahu k ustanoveniu § 351 Obch. zák. predstavuje špeciálnu právnu úpravu. Takýmto odstúpením
sa menia len podmienky, za ktorých je dlžník povinný svoju povinnosť splniť. Dlžník už ďalej nie je
povinný splniť dlh v lehotách a za podmienok dohodnutých v zmluve, ale na požiadanie veriteľa v plnom
rozsahu (celú dlžnú čiastku s úrokmi). Povinnosť vrátiť veriteľovi dlžnú čiastku s úrokmi aj po odstúpení

od zmluvy o úvere nepredstavuje sekundárny záväzok, ale záväzok pôvodný, ktorý sa odstúpením od
zmluvy „modifikoval“ vo svojej splatnosti. Povinnosť dlžníka pri aplikácii ust. § 506 zaplatiť úroky a dlžnú
sumu nezaniká. Podobné závery prijal napr. Najvyšší súd ČR vo svojich rozhodnutiach 33Cdo/113/2008,
32Cdo/2782/2009, 29Cdo/2606/2000, či 32Odo/420/2004.

47. Obchodný zákonník i Občiansky zákonník rešpektujú autonómiu vôle strán pri úprave následkov
odstúpenia od zmluvy. Ak to v zmluve nie je upravené inak, dôsledkom odstúpenia veriteľa od zmluvy
pri aplikácii ust. § 506 Obch. zák. je aj oprávnenie veriteľa požadovať vrátenie dlžnej sumy aj s
úrokmi. Požiadavka vrátiť poskytnuté prostriedky (dlžnú sumu), aj povinnosť platiť úrok z nevrátenej
čiastky úveru aj po odstúpení od zmluvy je preto opodstatnená, v opačnom prípade by sa veriteľ

využijúc oprávnenie dané mu zákonom, ktoré je dôsledkom porušenia povinností dlžníka dostal do
horšieho postavenia ako mal pred porušením povinností dlžníkom. Najvyšší súd ČR napr. vo svojich
vyššie označených rozhodnutiach 32Cdo/2782/99, či 33Cdo/113/2008 konštatoval práve, že zmyslom
a účelom ustanovenia § 506 Obch. zák. je poskytnúť veriteľovi právny inštrument proti dlžníkovi, ktorý
neplní záväzok vrátiť veriteľovi poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky v dohodnutých splátkach a je

v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu než 3 mesiace.
Veriteľ môže od zmluvy o úvere odstúpiť a tým spôsobiť, že zaniknú jeho povinnosti, ktoré má podľa
zmluvy voči dlžníkovi. Ide o právny inštitút, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa a jeho využitím
sa preto veriteľ nemôže ocitnúť v horšom právnom postavení, než v akom bol pred odstúpením od
zmluvy. Takáto názorová línia vyplýva aj z právnej teórie. Len ako príklad možno uviesť názor prof. Oľgy

Ovečkovej a kolektívu v komentári k Obchodnému zákonníku z vydavateľstva IURA EDITION, ročník
2005, 2. Diel na s. 336 alebo v Beckovom komentári k Obchodnému zákonníku ročník 1998 na s. 834,
z ktorého jednoznačne vyplýva, že úrok z úveru je vlastne cena (odplata) za užívanie poskytnutých
peňažných prostriedkov, a preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu užívania,
t.j. do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi. Podobne závery vyplynuli i z dôvodov rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR 6Obo/283/2003 (uverejneného v ZSP 8/2007), podľa ktorých odstúpením od
zmluvy o úvere nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, menia
sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť.

48. Z týchto stanovísk vychádzali odvolacie senáty obchodnoprávneho kolégia tunajšieho súdu

vo svojich rozhodnutiach, napr. 14Co/41/2014-89 zo 4.11.2014, 14Co/108/2014-64 z 25.6.2015,
1Cob/34/2011-168 z 25.10.2011, 9Co/6/2014-212 z 5.5.2015. Neodlišujú sa tieto závery ani od záverov
rozhodnutí iných odvolacích súdov na Slovensku (napr. Krajský súd v Banskej Bystrici 13Co/628/2014,
43Co/19/2017, 43Co/28/2017, Krajský súd v Košiciach 5Co/250/2017, 5Co/257/2017, 5Co/311/2017,
5Co/32/2017, Krajský súd v Nitre 7Co/366/2017 alebo i ďalšie).

49. Tak, ako je už uvedené vyššie, úrok je v podstate odplatou (cenou) za poskytnutie finančných
prostriedkov. Aktuálna vnútroštátna úprava o spotrebiteľských úveroch v ust. § 13 ods. 3 zák. č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch rieši otázku plnenia úrokov z úveru pri odstúpení od zmluvysamotným spotrebiteľom za tam upravených podmienok. Podľa uvedeného ustanovenia (jeho vety
prvej) ak spotrebiteľ uplatní právo podľa odseku 1, je povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto
istiny odo dňa, keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať, až do dňa splatenia istiny, a to bezodkladne a

najneskôr do 30 kalendárnych dní po odoslaní oznámenia o odstúpení od zmluvy veriteľovi.

50. Aj Zákon o spotrebiteľských úveroch teda v tomto ustanovení výslovne upravuje povinnosť zaplatiť
úrok (ako odplatu za poskytnutie finančných prostriedok) až do dňa splatenia istiny v prípade, že k
odstúpeniu zmluvy došlo úkonom spotrebiteľa.

51. Z uvedených dôvodov, ak zmluvne dohodnuté podmienky neupravujú inak, niet právneho dôvodu,
aby pri aplikácii ust. § 506 Obch. zák. neboli veriteľovi priznané úroky z úveru aj za čas po „zosplatnení
úveru“, teda po využití oprávnenia veriteľa odstúpiť od zmluvy pre porušenie povinností dlžníka. Využitím
právneho inštitútu, ktorý je určený na ochranu práv veriteľa ako vyplýva z ust. § 506 Obch. zák. sa
nemôže veriteľ ocitnúť v horšom právnom postavení, než v akom bol pred odstúpením od zmluvy.

52. Senát odvolacieho súdu aj v tejto veci dáva do pozornosti, že v zmysle ust. § 53 ods.1 Obč.
zák neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa,
ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. (napr. rozsudok Krajského súdu Prešov z 21.
novembra 2012, sp. zn. 18Co/109/2011).Systém ochrany spotrebiteľov zavedený Smernicou 93/13/

EHS (transponovanou do národného právneho poriadku) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa
v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k tomu, že pristúpi na
podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah
(rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s.

I-4941, z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, ako aj zo 6. októbra 2009,
Asturcom Telecomunicaciones, C-40/08, Zb. s. I-9579). Vzhľadom na také znevýhodnené postavenie
jednej zo zmluvných strán článok 6 ods. 1 Smernice 93/13 zaväzuje členské štáty stanoviť, aby nekalé
podmienky „podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa". Ako vyplýva z judikatúry
ESD, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje

medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu
zaviesť rovnosť (pozri rozsudky Mostaza Claro, Asturcom Telecomunicaciones, z 9. novembra 2010, VB
Pénzügyi Lízing, C-137/08, a z 15. marca 2012, Pereničová a Perenič, C-453/10). S cieľom zabezpečiť
úroveň ochrany, ktorú chce Smernica 93/13 dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil, že tento nerovný
stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym

zásahom vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (vyššie uvedené rozsudky Océano
Grupo Editorial a Salvat Editores, Mostaza Claro, Asturcom Telecomunicaciones, , ako aj VB Pénzügyi
Lízing). S prihliadnutím na tieto zásady Súdny dvor niekoľkokrát rozhodol, že vnútroštátny súd má ex
offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacu do pôsobnosti smernice 93/13 a tým odstrániť
nerovnováhu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom (tiež vyššie uvedené rozsudky ESD).

Nepriznanie úrokov po realizácii oprávnenia veriteľa na „zosplatnenie úveru“ z dôvodov porušovania
povinnosti dĺžníkom podľa názoru konajúceho odvolacieho senátu v predmetnej veci nie je odstránením
nerovnováhy medzi spotrebiteľom a dodávateľom (poskytovateľom úveru), ale dostáva poskytovateľa
úveru do horšieho postavenia, aké mal pred využitím oprávnenia na „zosplatnenie úveru“. Naopak
porušenie povinnosti dlžníka z úverovej zmluvy (vedúce k realizácii oprávnenia veriteľa od zmluvy

odstúpiť) ho dostáva do výhodnejšieho postavenia (nemusí ďalej veriteľovi plniť úroky), a tak akceptácia
záveru prijatého súdom prvej inštancie (s odkazom na názor v rozhodnutí KS v Prešove 6Co/190/2014)
by v konečnom dôsledku bola „nesprávnym návodom“ pre dlžníkov zlepšiť si „porušovaním povinnosti“
svoje postavenie v úverovom vzťahu. Išlo by tak o situáciu zjavne neakceptovateľnú.

53. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v
časti, v ktorej zamietol žalobu žalobcu na zaplatenie úrokov z úveru vo výške 6,59 % ročne zo sumy
14.685,20 eur aj po vyhlásení predčasnej splatnosti celého úveru, t. j. za obdobie od 12.9.2015 do
zaplatenia nie je správne, preto ho musel odvolací súd podľa § 388 CSP zmeniť tak, že žalobcovi priznal
právo na zmluvný úrok z úveru v uvedenej výške a žalovaných zaviazal na jeho úhradu tak, ako je

to uvedené vo výrokovej vete tohto rozhodnutia. Vzťah žalovaného v 2/ rade ako ručiteľa vo vzťahu k
žalobcovi sa týka aj tohto nároku, preto aj s použitím ust. § 303 Obch. zák. a § 512 ods. 2 Obč. zák.
bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.54. Podľa § 215 ods. 1, 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa
zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

55. Z cit. ust. § 215 ods. 1, 2 CSP vyplýva okrem iného to, že každé súdne rozhodnutie musí mať svoj
skutkový a právny základ. Skutkovým základom súdneho rozhodnutia je súhrn skutkových zistení, ku
ktorým súd dospel v priebehu konania. K skutkovým zisteniam súd dospieva posúdením (vyhodnotením)
skutkových poznatkov. Skutkové poznatky súd získava viacerými spôsobmi, predovšetkým však
dokazovaním. Pod legálnym termínom „zistený skutkový stav“ je potrebné vidieť potenciálne značne

zúžený skutkový základ v porovnaní so skutočným stavom vecí. V klasickom sporovom konaní totiž
súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len
z komponentov, ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať
skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zistiť skutkový stav v
miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového
stavu nepokračuje, ale vo veci rozhodne.

56. Uvedené pravidlá uvedené v bodoch 54, 55 vyššie je potrebné zdôrazniť v súvislosti s odvolacími
námietkami voči tej časti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorou bola zamietnutá žaloba o zaplatenie
časti skapitalizovaných úrokov z úveru do zosplatnenia, i v časti o uplatňované poplatky. Súd prvej
inštancie vyvinul v tomto smere procesnú iniciatívu vo vzťahu k žalobcovi v tom, že vyzval ho na

preukazovanie týchto skutočností aj požiadavkou na špecifikáciu nárokov. Žalobca sám v odvolaní
uvádza, že poskytol súdu nepresnú informáciu a že nedopatrením neuviedol správny výpočet zostatku
skapitalizovaných úrokov do zosplatnenia a aj to, že nereagoval na výzvu súdu na špecifikáciu
uplatnených nárokov na poplatky. Opätovne je preto potrebné zdôrazniť tú skutočnosť, že ak žalobca
odkazuje na ďalšie listiny, ktoré pripojil k žalobe i k jeho ďalším podaniam, úlohou súdu nie je

aktívne vyhľadávať skutkové zistenia, ale úlohou súdu bolo uvedené procesné prostriedky útoku
žalobcu vyhodnotiť. Ak súd prvej inštancie s poukazom na pasivitu žalobcu vyhodnotil jeho tvrdenia,
ktoré sám žalobca označuje ako nepresné a uvedené nedopatrením, nemôže byť táto odvolacia
námietka už vyhodnotená ako dôvodná, ktorá by mala viesť k zmeňujúcemu výroku rozhodnutia
súdu prvej inštancie. Žalobca je procesne zodpovedný za výsledok skutkového zisťovania skutočností

potrebných pre rozhodnutie o podanej žalobe. Ak súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu z
prostriedkov procesného útoku, ktoré produkoval žalobca vyvodil záver o zamietnutí tejto časti žaloby,
jeho rozhodnutie vyhodnotil odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov s odkazom na aplikáciu § 215
ods. 1, 2 CSP za správnu.

57. Odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, s jeho právnym posúdením
odkazujúcim na tzv. anatocizmus. Ak v zmysle tejto zásady súd prvej inštancie zamietol žalobný návrh
v časti uplatňovaných úrokov z omeškania z úrokov, je odvolací súd toho názoru, že takéto právne
posúdenie veci súdom prvej inštancie je správne.

58.Zuvedenýchdôvodovvnapadnutejzvyšujúcejčastiozamietnutížalobyvprevyšujúcejčastiodvolací
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

59. Pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo čiastočne zmenené, bolo úlohou odvolacieho súdu
rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. Výrok o náhrade trov konania

bol predmetom prieskumu odvolacím súdom. Pretože na základe zmeňujúceho rozhodnutia neúspech
žalobcu s uplatneným nárokom bol len v pomerne nepatrnej časti, odvolací súd pri aplikácii ust. § 255
ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP rozhodol o priznaní nároku na náhradu trov konania
žalobcovi úspešnému v konaní proti žalovaným zaviazaným solidárne v rozsahu 100 %.

60. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP,
§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).