Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. júl 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/163/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2614206070
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2614206070.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr.

Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobcu: V. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Q. XXXX/XX, J., zastúpený JUDr. Jánom Garajom, MBA, advokátom, so sídlom Hlavná 137, Prešov,
proti žalovanému: Trnavský samosprávny kraj, so sídlom Starohájska 10, Trnava, IČO: 37 836 901, o
vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa
1. februára 2017, č.k. 24C/121/2014-100, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento
domáhal určenia, že mu patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností
bez právneho dôvodu žalovaným, a to parcely KN-C 2295/6 - zastavené plochy a nádvoria o výmere
385 m2, zapísané na LV č. XXXX, k. ú. I., okres Senica, obec I. zo strany žalovaného, a to za obdobie
od 29.06.2012 do 28.06.2014. O náhrade trov konania súd rozhodol tak, že žalovaný má nárok na ich
náhradu.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 123, § 124, § 128 ods. 1, § 151n ods. 1, §
151o ods. 1, § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), ust. § 1 ods. 1, § 2 ods. 1,
2 a 3, § 3 ods. 1, 3 a 4, § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovo-
právnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné
celky, ako aj čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, keď z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca
je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, a to parcely KN - C 2295/6 - zastavané plochy a nádvoria o
celkovej výmere 358 m2, zapísané na LV č. XXXX, kat. územie I., okres Senica, obec I.. Predmetnú

nehnuteľnosť nadobudol žalobca do vlastníctva na základe kúpnej zmluvy. Predmetný pozemok je
zastavaný cestným telesom cesty II/500, ktorého vlastníkom a užívateľom je žalovaný, na ktorého
prešlo vlastníctvo zo štátu, pričom žalobca ako vlastník nemôže svoje vlastníctvo užívať primeraným
spôsobom, nakoľko je zastavaný stavbami a vlastníkom, ako aj užívateľom týchto stavieb je žalovaný.
Žalobca nadobudol vlastnícke právo k pozemku s tým, že cesta na ňom už bola vystavaná. Žalobca
nesúhlasí s tým, aby na nehnuteľnosti v jeho vlastníctve boli akékoľvek cudzie stavby a už od roku 2010
vyzýval žalovaného na majetkovoprávne usporiadanie pozemkov, kedy mu bola ponúknutá možnosť

majetkovo vysporiadať jeho pozemky len formou pozemkových úprav. Žalobca však žiada vysporiadanie
finančným odškodnením. Uvedené skutkové zistenia neboli medzi stranami sporné. Žalobca si v konaní
uplatňuje nárok vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku žalovaným bez právneho
dôvodu za obdobie od 29.06.2012 do 28.06.2014, ktorý odvodzuje v prvom rade z Ústavy SR čl. 20ods. 4 a § 451 OZ. Žalovaný v konaní tvrdil, že pozemok užíva v súlade so zákonom č. 66/2009 Z.z.
o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z
vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Z dispozičného princípu vyplýva, že žalobca v žalobe

vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej stránke a týmto jeho vymedzením je súd v zásade
viazaný. Z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy strán a prisúdiť viac,
než čoho sa domáhajú ani prisúdiť iné plnenie, prípadne nárok, než ktorého sa strana domáha. Súd
musí rešpektovať predmet konania, vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže
priznať ani z iného skutkového základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu.

Žalobca na pojednávaní uviedol, že po oboznámení sa s právnym názorom vysloveným Krajským
súdom v Trnave v uznesení č.k. 11Co/436/2015-70 zo dňa 07.06.2016, ktorým je súd prvého stupňa
viazaný, zotrváva na svojej žalobe, petit žaloby upravovať nebude a žiada, aby súd vyslovil, že nárok
žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je daný a v odôvodnení rozhodnutia sa s tým vysporiadal.
Predmetom konania je teda určenie, že žalobcovi patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
za užívanie nehnuteľností bez právneho dôvodu žalovaným a vydanie bezdôvodného obohatenia.

Bezdôvodné obohatenie je v § 451 ods. 1 OZ konštruované ako záväzkový vzťah medzi tým, kto sa na
úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Záväzkový vzťah vznikne, ak sa naplnia
všetky zákonom ustanovené predpoklady na jeho vznik. Posúdenie, či došlo k vzniku právneho vzťahu
bezdôvodného obohatenia závisí od splnenie znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej úpravy v § 451
ods. 1 a 2 OZ, ktoré musia splnené kumulatívne. V § 451 ods. 1 OZ je vyjadrená všeobecná zásada,

že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. V § 451 ods. 2 OZ
uvádza štyri formy bezdôvodného obohatenia, a to majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. V prípade majetkového prospechu získaného
plnením bez právneho dôvodu ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod na plnenie.

To znamená, že sa plnilo, hoci na to chýbal právny dôvod, resp. právna skutočnosť, napr. zmluva, na
základe ktorej sa spravidla plní, rozhodnutie príslušného orgánu, zákon a pod. Vzhľadom na to, že
ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., t.j. ku dňu 01.07.2009 nemal žalovaný ako vlastník stavby
- cestného telesa cesty II/500 k predmetnému pozemku pod stavbou, vlastníkom ktorého je žalobca,
zmluvne dohodnuté iné právo, vzniklo vo verejnom záujme k pozemku žalobcu užívanému žalovaným

ako vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech žalovaného ako vlastníka stavby právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou a
žalobca ako vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Z uvedeného vyplýva,
že žalovaný užíva predmetný pozemok od 01.07.2009 titulom zákonného vecného bremena zriadeného

zákonom č. 66/2009. Z.z., preto súd dospel k záveru, že nebol splnený základný znak skutkovej
podstaty bezdôvodného obohatenia a to plnenie bez právneho dôvodu. Nároky vlastníkov pozemkov
pod stavbami z užívania pozemkov pod stavbami vlastníkmi stavieb tak boli posudzovateľnými podľa
zákonných ustanovení o bezdôvodnom obohatení len do 30.06.20009. Zriadenie vecného bremena
podľa ust. § 151n a nasl. OZ bolo v § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. upravené ako spôsob riešenia vzťahov

k neusporiadaným pozemkom, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie činnosti samospráv. V prípade
vecného bremena zriadeného podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí vlastníkom pozemkov náhrada za
obmedzenie ich vlastníckeho práva podľa ustanovení § 151n až § 151p OZ. Súd poukazuje na právny
názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí, ktorý dospel k záveru, že žalobca má voči
žalovanému nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva titulom obmedzenia vlastníckeho

práva vecným bremenom zriadeným na základe zákona a nie titulom bezdôvodného obohatenia
vzniknutého za užívanie nehnuteľnosti žalovaným bez právneho dôvodu, pričom svoj záver odvolací
súd oprel o rozhodnutia tak krajských súdov, ako aj Najvyššieho súdu SR (rozhodnutie Krajského súdu
v Trnave zo dňa 04.12.2013, sp. zn. 10Co/134/2012, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/79/2012 a
rozhodnutieNajvyššiehosúduSRzodňa23.04.2015,sp.zn.4MCdo2/2014).Nakoľkožalobcavkonaní

neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že predmetný pozemok užíva žalovaný bez právneho
dôvodu, naopak žalovaný v konaní preukázal, že predmetný pozemok užíva z titulu zákonného vecného
bremena, ktoré vzniklo dňa 01.07.2009 na základe zákona č. 66/2009 Z.z., ktorého obsahom je právo
žalovaného užívať pozemok pod stavbou, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a námietkou premlčania
vznesenou žalovaným sa z tohto dôvodu už nezaoberal. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa

ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, keď žalobu súd zamietol,
priznal nárok na náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že podanou
žalobou skutkovo zreteľne vymedzil predmet konania, pričom tieto skutkové okolnosti sú nemenné a

žalobca nemá dôvod inak tieto skutkové okolnosti vymedzovať. Poukázal na to, že právna kvalifikácia
uplatneného nároku je povinnosťou súdu. Uviedol, že pozná doterajšiu podľa jeho názoru ústavne
nekonformnú judikatúru, podľa ktorej sa účinnosťou zákona č. 66/2009 Z.z. nárok oprávnených osôb
má kvalifikovať ako náhrada za zriadené vecné bremeno, avšak podľa tej istej judikatúry táto náhrada
má byť jednorazová a ako všetky majetkové práva sa premlčuje v trojročnej premlčacej lehote. Uviedol,

že nemal dôvod si za obdobie rokov 2012 až 2014 žiadať súdom v tomto konaní priznať jednorazovú
náhradu za zriadenie vecného bremena, pretože túto náhradu si už uplatnil a uplatňuje v konaní na
Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 16C/222/2016 a v prípade, ak by v tomto konaní žalobca zmenil
žalobu a uplatnil si túto jednorazovú náhradu, tak by bola zjavne premlčaná, navyše by tu bola prekážka
litispendencie. Poukázal na to, že podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné okrem iného iba za splnenia podmienky primeranej odplaty za také obmedzenie. Zákonodarca

na dočasné vysporiadanie užívania pozemkov pod cestami ich vlastníkmi bez právneho dôvodu voči
vlastníkom pozemku zriadil zákonné vecné bremeno, ktoré tento dovtedy protiprávny stav malo dať
formálne do súladu s Ústavou SR. Využitie inštitútu vecného bremena síce verejnoprávneho charakteru,
na ktorý sa však vzťahujú subsidiárne zásady tohto inštitútu z Občianskeho zákonníka, je pre danú
problematiku neštandardné a nevhodné. V oblasti zákonných vecných bremien na pozemky pod cestami

je užívanie vlastníkom úplne vylúčené z dôvodu ich pokrytia cestou, alebo existencie ochranného pásma
na pozemku okolo cesty. Je zrejmé, že žalovanému vyhovuje stav, kedy bez toho, aby sa vecné bremeno
zapísalovrozporesozásadoumateriálnejpublicitydokatastranehnuteľností,mázdanlivýtitulkužívaniu
pozemku pod jeho stavbou, za ktorý zákon neupravuje odplatu. Disproporcionalitu medzi výhodami
oprávneného a nevýhodou povinného umocňuje aj fakt, že zákonodarca neupravil fixnú lehotu, v ktorej

majú príslušné orgány rozhodnúť o vysporiadaní vlastníctva k týmto pozemkom. To, že vlastnícke právo
žalobcu je úplne obmedzené, je taktiež plnení pre žalovaného zo strany žalobcu, na ktoré však právny
dôvod neexistuje. Žalovaný teda musí vydať to, o čo by sa jeho majetok zmenšil, ak by existoval
titul na taký silný zásah do vlastníckeho práva. Keďže zákonodarca neupravil časový limit skončenia
pozemkových úprav, k vyporiadaniu vlastníctva vôbec nemusí dôjsť. Ak by zriadené vecné bremeno

malo plne pokrývať aj nároky žalovaného za poskytnutie výhody zo strany žalobcu na užívanie jeho
pozemku, aj nároky žalovaného za nútené „okresanie“ jeho vlastníckych práv na minimum, išlo by
nepochybne o obchádzanie Ústavy SR, pretože potom by vyvlastňovacie konania ako také úplne stratili
zmysel. Podľa názoru odvolateľa správne a úplne skutkovo vymedzil pôvod svojho nároku a tento
nemal dôvod meniť, pričom ak sa súd domnieval, že nárok je treba posúdiť ako náhradu za zriadenie

vecného bremena, mohol a mať to učiniť sám, avšak musel by sa vysporiadať s tým, že už by nešlo
o jednorazovú náhradu ako pri období od 2009 do 2012, ale súhrnnú postupne vznikajúcu náhradu
za žalované obdobie. Zamietnutie žaloby znamená v danom prípade absolútnu negáciu nárokov osôb,
ktorých pozemky sú bez náhrady a vo verejnom záujme, v časovo neobmedzenej lehote zaťažené
protiústavnezriadenouťarchou.Akžalobcaokremnárokunanízkujednorazovúnáhradunemáinépráva

ažalovanýniejelegislatívounútenýzaťaženýpozemokanivyvlastniť,idevzhľadomnaokolnostiprípadu
o značnú disproporcionalitu medzi jeho záujmami a záujmami všeobecnými, pričom taká nerovnováha
nemôže v materiálnom právnom štáte obstáť.

4. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu

jeho vecnej správnosti potvrdiť. Uviedol, že v zmysle § 216 ods. 1 a 2 CSP je súd viazaný žalobným
návrhom žalobcu, pričom predmetná právna úprava predstavuje precizáciu inštitútu zmeny žaloby
oproti doterajšej právnej úprave a za zmenu žaloby sa považuje nielen zmena žalobného návrhu, ale
aj akékoľvek zásahy, doplnenie, upresnenie uplatneného nároku alebo skutočnosti, o ktoré žalobca
uplatnený nárok opiera. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie postupoval v zmysle záväzného

uznesenia odvolacieho súdu sp. zn. 11Co/436/2015 a aj v zmysle zákona, a neobstoja teda subjektívne
tvrdenia právneho zástupcu žalobcu vyjadrené v podanom odvolaní. Tvrdenia právneho zástupcu
žalobcu,žežalovanýnadobudollenzdanlivý,ústavnenekonformnýtitulužívaniapozemku,ažesajedná
o protiústavne zriadenú ťarchu, sú v rozpore so skutočným platným právnym stavom. Poukázal na to,
že pochybnosť o súlade právnej úpravy zákona č. 66/2009 Z.z. s ústavou nevyjadril zástupca žalobcu

počas dvoch rokov súdneho konania a uvedené namietol až na poslednom pojednávaní dňa 01.02.2017.

5. K vyjadreniu žalovaného zaslal stanovisko žalobca, v ktorom zotrval na podanom odvolaní a jeho
dôvodoch, ktoré vyjadrením žalovaného nie sú žiadnym zásadným spôsobom spochybnené. Uviedol,že judikatúra v súčasnosti nie je v právnom poriadku prameňom práva, a teda súd ňou pri rozhodovaní
nie je viazaný. Na druhej strane však nie je možné poprieť jej argumentačnú záväznosť vo vzťahu k
posúdeniu rovnakých právnych problémov. Uviedol, že si dovolil vyjadriť pochybnosti o správnosti tej

časti judikatúry, ktorá nepriznáva existenciu bezdôvodného obohatenia na strane vlastníkov ciest po
účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., čo v dostatočnej miere v podanom odvolaní objasnil.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. V konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 24C/121/2014 je určenie, že žalobcovi
patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností bez právneho dôvodu
žalovaným, pričom žalobca navrhol najskôr vo veci rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom a o rozsahu
nároku navrhol rozhodnúť z dôvodu hospodárnosti konania a vzhľadom na znalecké dokazovanie

konečným rozsudkom po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým bola žalobca žalobcu zamietnutá a žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu.

9. Pretože odvolací súd vo veci samej preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide
o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdeného nároku, ktorý vykonal dokazovanie
potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných
súvislostiach správne vyhodnotil. Odvolací súd odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia

preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

10. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, a to parcely
KN - C 2295/6 - zastavané plochy a nádvoria o celkovej výmere 358 m2, zapísané na LV č. XXXX, kat.

územie I., okres Senica, obec I.. Predmetnú nehnuteľnosť nadobudol žalobca do vlastníctva na základe
kúpnej zmluvy. Predmetný pozemok je zastavaný cestným telesom cesty II/500, ktorého vlastníkom
a užívateľom je žalovaný, na ktorého prešlo vlastníctvo zo štátu, pričom žalobca ako vlastník nemôže
svoje vlastníctvo užívať primeraným spôsobom, nakoľko je zastavaný stavbami a vlastníkom, ako aj
užívateľomtýchtostaviebježalovaný.Žalobcanadobudolvlastníckeprávokpozemkustým,žecestana

ňom už bola vystavaná. Žalobca nesúhlasí s tým, aby na nehnuteľnosti v jeho vlastníctve boli akékoľvek
cudzie stavby a už od roku 2010 vyzýval žalovaného na majetkovoprávne usporiadanie pozemkov, kedy
mu bola ponúknutá možnosť majetkovo vysporiadať jeho pozemky len formou pozemkových úprav.
Žalobca však žiada vysporiadanie finančným odškodnením. Uvedené skutkové zistenia neboli medzi
stranami sporné. Žalobca si v konaní uplatňuje nárok vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie

pozemku žalovaným bez právneho dôvodu za obdobie od 29.06.2012 do 28.06.2014, ktorý odvodzuje
v prvom rade z Ústavy SR čl. 20 ods. 4 a § 451 Občianskeho zákonníka. Žalovaný v konaní tvrdil, že
pozemok užíva v súlade so zákonom č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky.

11. Odvolací súd sa právnym posúdením nároku žalobcu zaoberal už vo svojom predchádzajúcom
uznesení zo dňa 07.06.2016, č.k. 11Co/436/2015-70, ktorým zrušil predchádzajúci rozsudok súdu prvej
inštancie zo dňa 27.02.2015, č.k. 24C/121/2014-50 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

12. Uvedených záverov sa odvolací súd pridržiava a opätovne poukazuje na to, že zákon č. 66/2009

Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovo-právnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z
vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, je zákonom, ktorý predpokladá ust. § 151o ods. 1 veta
prvá Občianskeho zákonníka - zriadenie vecného bremena zákonom. Vzhľadom na to, že je predpisom,
ktorým sa upravujú vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcí a vyšších územnýchcelkov nadobudnutých podľa osobitných predpisov, pričom problém náhrady za nútené obmedzenie
vlastníckych a vlastníkov pozemkov pod stavbami priamo nerieši, avšak v ust. § 4 odkazuje na úpravu
v ustanoveniach § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka, pri riešení otázky náhrady za obmedzenie

vlastníckych práv, je potrebné z týchto ustanovení vychádzať. Nie je totiž možné opomenúť, že zákon
č. 66/2009 Z.z. poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku pod stavbou v podobe náhradného pozemku
podmienil ochotou vlastníka stavby na uzavretie zámennej zmluvy, a tiež ďalšou podmienkou, ktorou
je existencia pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby, súceho na zámenu. Až neuplatnenie uvedeného
postupu je dôvodom usporiadania pomerov k pozemku pod stavbou v rámci konania o nariadenie

pozemkových úprav, pričom osobou oprávnenou požiadať o nariadenie pozemkových úprav je len
vlastník stavby, kedy sa má prihliadnuť na jeho potreby, pričom aj v rámci nariadených pozemkových
úprav sa usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou vykoná buď formou poskytnutia
náhradného pozemku v obvode úprav, alebo formou finančnej náhrady, avšak len za kumulatívneho
splnenia troch podmienok, ktorými sú: a) v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely
poskytnutia náhrady, b) ide o pozemok pod stavbou v maximálnej zákonom ustanovenej alebo nižšej

výmere a c) o usporiadanie formou finančnej náhrady požiada vlastník pozemku.

13. Ak potom zákon č. 66/2009 Z.z. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť domáhať sa
usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom zaťaženým zákonným vecným bremenom a ponecháva
ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku, záver o neexistencii práva vlastníka

pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na dobu vopred neurčiteľnú, nemôže
byť v súlade nielen s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, Listinou základných práv a
slobôd, ale ani s Ústavou SR.

14. Z vyššie citovaného vyplýva zjavný nesúlad výkladu zákona č. 66/2009 Z.z., nasvedčujúci možnosti

obmedzenia vlastníckeho práva aj bez náhrady s ústavou a popri tom je so závermi vyplývajúcimi z
rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR, podľa ktorých, keď právnu normu možno vysvetľovať dvomi
spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 Ústavy
SR a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy, ale
všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou.

15. Odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že nadobudnutím účinnosti zákona č. 66/2009
Z.z. síce skoršie takýmto zákonom regulované a predtým neupravené vzťahy užívania pozemkov pod
stavbami vlastníkmi stavieb získali potrebný právny rámec a nároky vlastníkov pozemkov pod stavbami
tak prestali byť vzťahmi posudzovateľnými podľa zákonných ustanovení o bezdôvodnom obohatení,

to však nemohlo vlastníkov pozemkov obmedzených uzákonením vecných bremien zbaviť práva i
v takomto čase požadovať náhradu za pretrvávajúce (a zákonodarcom zlegalizované) obmedzenie.
Celkom nepochybne však nejde o nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia na základe užívania
pozemku bez právneho dôvodu, ale ide o nárok na náhradu za užívanie pozemku titulom vecného
bremena zriadeného zákonom.

16. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva titulom obmedzenia vlastníckeho práva vecných bremenom zriadeným na základe
zákona a nie titulom bezdôvodného obohatenia vzniknutého za užívanie nehnuteľností žalovaným
bez právneho dôvodu, pričom svoj záver odvolací súd opiera o rozhodnutia krajských súdov, ako aj

Najvyššieho súdu SR (rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 04.12.2013, sp. zn. 10Co/134/2012,
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/79/2012 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.04.2015,
sp. zn. 4 M Cdo 2/2014).

17. Z dispozičného princípu vyplýva, že žalobca v žalobe vymedzuje predmet konania po skutkovej a

právnej stránke, týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Z viazanosti súdu petitom vyplýva,
že súd nemôže prekročiť návrhy strán a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú. Napriek tomu, že znenie
zákona to neuvádza, bude nepochybné, že zásada viazanosti súdu petitom bude vyžadovať i to, aby
súd neprisúdil iné plnenie, než ktorého sa účastník domáhal. Súd musí rešpektovať predmet konania
vymedzenýžalobnýmnávrhom,čoznamená,žeplnenienemôžepriznaťanizinéhoskutkovéhozákladu,

než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Naopak však nie je porušením zásady
viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikoval skutok, ktorý bol predmetom konania. Právna
kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady jura novit curia, preto ani právna kvalifikácia nie jeobligatórnou náležitosťou žaloby (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 27.07.211, sp. zn. 4 M Cdo
15/2010).

18. Žalobca sa podanou žalobou domáhal vydania medzitýmneho rozsudku, ktorým bude určené, že
mu patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu
žalovaným, pričom ďalej navrhol, aby súd po vynesení medzitýmneho rozsudku pokračoval v konaní
tak, že ustanoví znalca na vypracovanie znaleckého posudku za účelom určenia výšky bezdôvodného
obohatenia.

19. Medzitýmnym rozsudkom sa rozhoduje o právnom základe veci a vyjadruje sa k tomu, či žalobca
má vôbec na požadované plnenie právo a v akom rozsahu (ako je tomu napríklad v konaní o náhradu
škody, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy). Základom veci
sa rozumie posúdenie všetkých otázok, ktoré vyplývajú z uplatneného nároku, s výnimkou okolnosti,
ktorej sa týkajú len výšky nároku (plnenia) /Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.01.2014, sp. zn.

4 Cdo 188/2013/.

20. Odvolací súd súhlasí s odvolateľom, že právne posúdenie veci je na súde, v prejednávanej veci
je potrebné si však uvedomiť, že žalobca žalobný návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku vymedzil
tak, že žiada určiť, že mu patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti

bez právneho dôvodu žalovaným, a teda takýmto vymedzením bol súd viazaný a pokiaľ na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcovi nepatrí právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ale patrí mu nárok na náhradu za užívanie pozemku titulom vecného bremena zriadeného
zákonom, nemohol vzhľadom na viazanosť žalobcom vymedzeným petitom rozhodnúť iným spôsobom,
ako tak, že žalobu žalobcu zamietol.

21. Je potrebné prihliadnuť na to, že sám žalobca sa domáha plnenia voči žalovanému v dvoch
samostatných konaniach, a to v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 16C/222/2016,
v ktorom sa domáha určenia, že mu patrí právo na vydanie náhrady za zriadené vecné bremeno,
ktoré viazne na predmetných nehnuteľnostiach v prospech žalovaného, a to za obdobie od 01.07.2009

do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území a súčasne navrhol, aby súd po
vynesení medzitýmného rozsudku pokračoval v konaní tak, že ustanoví znalca na vykonanie znaleckého
posudku za účelom určenia výšky náhrady. V konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn.
24C/121/2014 sa žalobca proti žalovanému domáha určenia, že žalobcovi patrí právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu žalovaným za obdobie od

29.06.2012 do 28.06.2014 a ďalej navrhol, aby súd po vynesení medzitýmneho rozsudku pokračoval
v konaní tak, že ustanoví znalca na vypracovanie znaleckého posudku za účelom určenia výšky
bezdôvodného obohatenia a zaviaže žalovaného na vydanie tohto obohatenia.

22. Vzhľadom na uvedené súd po zistení, že žalobcovi patrí právo na vydanie náhrady za užívanie

pozemku titulom vecného bremena zriadeného zákonom a nie titulom vydania bezdôvodného
obohatenia, nemohol pokračovať v konaní o pôvodnej žalobe žalobcu aj napriek tomu, že súd
síce nie je právnym posúdením veci v žalobe viazaný, pretože žalobca sa na základe tvrdených
rovnakých skutkových okolností domáhal proti žalovanému z dôvodu užívania v žalobe špecifikovaných
nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu žalovaným, súčasného určenia (v dvoch samostatných konaniach),

že mu patrí jednak právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, a jednak že mu patrí právo na vydanie
náhrady za zriadené vecné bremeno.

23. Pokiaľ z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, rozhodol vecne
správne a odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu

vecnej správnosti potvrdil, keď prvoinštančný súd rozhodol správne i o nároku na náhradu trov konania s
použitím ust. § 255 ods. 1 CSP a vo veci úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania.

24.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§255ods.1CSPa§396
ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

25. Senát krajského súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).