Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/623/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234423
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112234423.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
25C/305/2012-84 zo dňa 10. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť mu majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Nesprávnosť postupu mala
spočívať v okolnosti, že vo veci navrhovateľa (v pozícii oprávneného) exekučný súd nerozhodol o
žiadosti oprávneného o udelenie poverenia v zákonnej 15-dňovej lehote, ale s omeškaním viac než 356
dní.SúdI.stupňaustálil,ževdotknutejexekučnejveci(sp.zn.tamojšiehosúdu18Er/2990/2010),vktorej

bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, bola dňa 16.7.2010 exekučnému súdu doručená žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd preskúmal žiadosť o udelenie poverenia,
vrátane priložených listinných dôkazov a v tejto spojitosti (aj) vyzval rozhodcovský súd na predloženie
zmluvy o úvere a dokladu o doručení rozhodcovského rozsudku; následne uznesením zo dňa 29.3.2011
predmetnú žiadosť zamietol (okresný súd uvádza na str.4 odôvodnenia nepresný dátum, 27.7.2011, ale
z celkového kontextu - najmä dňa právoplatnosti dotknutého uznesenia - je zrejmé, že išlo len o chybu
v písaní; pozn. odvolacieho súdu).

Následne prvostupňový súd vyslovil niekoľko samostatných dôvodov vedúcich k zamietnutiu návrhu.
Primárne konštatoval, že zákonná lehota 15 dní neplatí v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie
poverenia. Zároveň zadefinoval nesprávny úradný postup a konštatoval, že tento nepredstavuje
samotná rozhodovacia činnosť, ktorá je podstatou súdnictva. Pokiaľ teda exekučný súd preskúmával
súvisiacepodklady,išloočinnosťpriamosmerujúcukvydaniurozhodnutiaatútoniejemožnépovažovať
za nesprávny úradný postup a ani konania vykazujúce znaky zbytočných prieťahov. Napokon, okresný
súd za relevantnú považoval aj povinnosť exekučného súdu z úradnej moci (rozhodnutie Súdneho

dvora EÚ C- 40/08) preskúmať neprimeranosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom vzťahu. V
tejto spojitosti zdôraznil, že súd automaticky nevydáva poverenia, ale vychádza z individuálneho
posúdenia jednotlivej veci. S poukazom na závery aplikačnej činnosti Ústavného súdu SR (vyvolanépráve postupom navrhovateľa) taktiež platí, že pri zohľadnení navrhovateľom iniciovaného vysokého
počtu exekučných vecí, je možné akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania dotknutých konaní.
Okresný súd doplnil, že navrhovateľ nepreukázal ani vznik škody a nemajetkovej ujmy. Samostatným

výrokom zamietol procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania (podľa § 109 ods. 1 písm. b/
O.s.p. a súčasne i podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) do rozhodnutia ústavného súdu o jeho ústavnej
sťažnosti. Konštatoval, že nadriadený súd o otázke vylúčenia zákonného sudcu, ktorú je oprávnený
riešiť, už rozhodol.
Vo výroku o trovách konania okresný súd vyslovil (s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods.

1 O.s.p.), že procesne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, lebo si ju neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že za situácie, kedy sa odporca k návrhu
nevyjadril a zároveň bolo potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise,
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Taktiež však (súčasne) namietal, že okresný

súd nesprávne prejednal vec v jeho neprítomnosti, lebo (on) predložil riadne zdôvodnenú žiadosť o
zrušenie pojednávania. V tejto spojitosti tvrdil, že nemal možnosť vyjadriť sa k prednesom odporcu, k
vykonaným dôkazom a ani sám nemohol navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení. Zdôrazňoval, že
nebol oboznámený s vyjadrením protistrany. Upozornil tiež na to, že pôvod listinných dôkazov nie je
z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Okresný súd si mal (údajne) obsah a rozsah dokazovania určiť (bez akéhokoľvek zdôvodnenia) sám.
Meritórne rozhodnutie označil taktiež za predčasné z dôvodu, že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť
rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Zároveň ale tvrdil, že o návrhu na prerušenie
konania nebolo vôbec rozhodnuté.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu bolo potrebné z

rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a je tiež v
rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania

práva na nestranný súd.
Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal (i) viacero omylov; napr. mal konštatovať, že navrhovateľom
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky
tomu nenasvedčujú. Za významné považoval nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní
poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil. Osobitne navrhovateľ

zdôraznil, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému
návrhu, mal okresný súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie.
Odvolateľ ďalej uviedol, že okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu (celkových)
administratívnych výdajov. V tejto časti považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, aby okresný súd svoje

rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje
identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti zapríčinil dlžník - povinný. Právnym titulom nároku je nesprávny úradný postup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal prostredníctvom
znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody,

okresný súd však dokazovanie neprípustne skrátil, pričom odvolateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4
O.s.p. Súčasne však tvrdil, že takýto znalecký posudok predložil a okresný súd sa s ním neoboznámil,
hoci uvádzal, že navrhovateľ uplatňovanú škodu nepreukázal.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Rozhodnutie prvostupňového súdu označil za vnútorne rozporné; na jednej strane bolo
zistené, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pre ktorú nečinnosť sa nenašiel
žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však porušenie práva nebolo
konštatované.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,

avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné naplnenie sám obral.
V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by
navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť.
Predvolanie na termín pojednávania (10.6.2014 - utorok) navrhovateľ prevzal (už) dňa 12.5.2014,
napriek tomu až 6.6.2014 (piatok) vykonal elektronické podanie obsahujúce „Návrh na zrušenie
pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný

súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo korešponduje s nižšie
rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101
ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania
a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka
za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie

napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania.
Navrhovateľ žiadosť o odročenie pojednávania podal v krátkom časovom predstihu - z hľadiska
pracovných dní - pred jeho termínom, čím s poukazom (aj) na vzdialenosť jeho sídla, resp. sídla jeho
právneho zástupcu od sídla konajúceho súdu (cca 200km) fakticky zmaril efektívne využitie ustanovenia

§ 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Navyše, vzhľadom na to, že dotknuté podanie neobsahuje náležitosti
predpísané v ustanovení § 119 O.s.p. - nevymedzenie dňa, kedy sa o dôvode (požadovaného odročenia
pojednávania) navrhovateľ dozvedel, t.j. neuvedenie dátumu podania (údajnej) ústavnej sťažnosti -
nepredstavuje dané podanie kvalifikovaný základ pre eventualitu odročenia pojednávania.
Z obsahu spisu zároveň vyplýva, že vyjadrenie odporcu k veci bolo okresnému súdu doručené až

po nariadení termínu pojednávania. „Nedoposlanie“ tohto vyjadrenia navrhovateľovi nepredstavuje
relevantnú vadu konania, keďže argumentácia protistrany mu je chronicky známa z tisícok skutkovo a
právne podobných sporov, ktoré proti odporcovi vedie.

Neopodstatnenou je odvolacia námietka smerujúca proti zamietnutiu návrhu na prerušenie konania.

Napriek vnútornej rozpornosti navrhovateľom predloženej kvalifikácie tej istej (tvrdenej) skutočnosti
- podanie ústavnej sťažnosti - ako obligatórneho, ako aj fakultatívneho dôvodu prerušenia konania,
okresný súd dospel k správnemu záveru a vhodne uprednostnil požiadavku hospodárnosti/rýchlosti
konania. Zodpovedá totiž doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (náležite)
postupoval v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení (doručené

navrhovateľovi 22.7.2013 - č.l. 27 spisu). Odvolateľ v návrhu na prerušenie konania ani v posudzovanom
odvolaníneuviedolžiadneiné/ďalšieokolnosti,ktorébymalizakladaťjehovylúčenie,nežtie,ktoréužboli
predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo
201/2013 z 19.6.2013. či 4 Cdo 317/2013 z 25.6.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej

nestrannosti.
Nadväzne nebol dôvod na „vyčkanie“ na právoplatnosť výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania, o ktorom procesnom návrhu navrhovateľa (jednoznačne) rozhodnuté bolo. Závery o
nedôvodnosti návrhu na prerušenie konania možno v plnej miere vztiahnuť aj k odvolacej námietke,
v zmysle ktorej konajúci sudca nemohol (z dôvodu nedostatku svojej nestrannosti) vydať meritórny

rozsudok. Niet totiž dôvodu pre opätovné preskúmavanie ne/zaujatosti zákonného sudcu

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,
resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené
v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané

(aj) oboznámením podstatného obsahu dotknutého exekučného spisu - sp. zn. 18Er/2990/2010,
ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval
navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Zuvedeného vyplýva, že okresný súd rozhodol na základe skutkového stavu zisteného vykonaním
dokazovania, iniciovaného práve navrhovateľom.
O povinnosti v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. bol navrhovateľ poučený (aj) v predvolaní na pojednávanie.

Vzhľadom na nesplnenie primárnej podmienky zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci -
nepreukázanie nesprávneho úradného postupu - sú nadbytočné (čo i len hypotetické) úvahy ohľadne
znaleckého posudku označovaného odvolateľom, týkajúceho sa (údajnej) majetkovej škody.

Taktiež je v úplnom rozpore so skutočným obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacia

námietka, v zmysle ktorej súd zistil, že o návrhu nebo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a
pre túto nečinnosť nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Naopak, okresný
súd jednoznačne pomenoval/označil dôvody relatívne dlhšieho rozhodovania o žiadosti na udelenie
poverenia.
Právnej úprave nezodpovedajúcou je i požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu
nevyjadril, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je výlučne vecou procesnej autonómie

odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim
súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie
saodporcunepochybnebezďalšiehoneznamenápovinnosťsúdurozhodnúťrozsudkomprezmeškanie.

V rámci meritórneho posúdenia odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové

vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1
O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva
typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek úvaha/protiargumentácia
vo vzťahu ku konkrétnym vecným dôvodom zamietnutia návrhu. Inými slovami, odvolateľ rezignoval
na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov (t.j. najmä vysvetlenie, prečo v dotknutej

exekučnej veci „neplatí“ 15 dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti na vydanie poverenia; spotrebiteľský
rozmer posudzovaného vzťahu; či aplikačnú prax Ústavného súdu SR), na ktorých okresný súd založil
svoje rozhodnutie.
Nadväzne platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú
procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.

preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.
Takisto je však neprípustné/nemožné konfrontovať okresný súd so závermi, ktoré nevyslovil. Z tohto
pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil, keď konštatoval, „že
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, či „že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami napadnutého

rozhodnutia. Ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.
Z titulu nepreukázania primárnej podmienky - nesprávneho úradného postupu - predmetného
zodpovednostného vzťahu sú, vzhľadom na ich kumulatívny charakter, bezpredmetné námietky
odvolateľa ohľadne ďalších podmienok (škoda, resp. nemajetková ujma; príčinná súvislosť).

Nenáležitým je i tvrdenie navrhovateľa o formulárovom charaktere odôvodnenia rozsudku. Naopak,
právenavrhovateľompredloženéodvolaniejesvojouzmätočnosťou(napr.namietazároveňokolnosť,že
súd nevykonal pojednávanie, ako aj okolnosť, že pojednávanie vykonané bolo) a odôvodneniu rozsudku
nekorešpondujúcim obsahom (popísaným vyššie) ilustráciou nesprávneho šablónovitého/typového
podávania odvolaní.

V protiklade s uvedeným odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ako celok spĺňa (všetky) zákonné
parametre. Rozhodne ho nemožno považovať za svojvoľné, či arbitrárne.
Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia
rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že táto
úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu pri doručovaní

poverenia. Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a O.s.p.), kde
navrhovateľ skutkový základ uplatneného nároku založil na zákonnej povinnosti exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe

okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil
napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne správny.
Viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi dôvodmi odvolania bola významná i pre potvrdenie výroku
o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Odvolateľ síce výslovne uvádzal, ženapáda rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k predmetnému výroku neposkytol
žiadnu konkrétnejšiu argumentáciu. Nedôvodnosť tvrdenia navrhovateľa o konaní a rozhodovaní
vylúčeným sudcom, či o nerozhodnutí o dotknutom procesnom návrhu (ktoré hypoteticky okrajovo mohli

spochybňovať daný výrok) je vysvetlená a konštatovaná vyššie.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu
trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.