Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. jún 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/135/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5611210408
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5611210408.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov

senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci žalobkyne: D. F.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. K., I. XXXX/X, právne zastúpenej Mgr. Martinom Čižmárom, advokátom
so sídlom v D. D., F. XXXX/XX, proti žalovaným: 1/ Stavebné bytové družstvo Liptovský Mikuláš, so
sídlom Liptovský Mikuláš, Kollárova 3, IČO: 00 222 011, právne zastúpené JUDr. Janou Čončolovou,
advokátkou so sídlom v Q. K., C. XX a 2/ K. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX/X, o zaplatenie
2140,77eurspríslušenstvom,nazákladeodvolaniažalobkyneprotirozsudkuOkresnéhosúduLiptovský
Mikuláš, č.k. 10C/252/2011-175 zo dňa 12. júna 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (jeho výrokom I.) okresný súd pri aplikácii § 164 CSP zamietol návrh žalobkyne
na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Liptovský
Mikulášpodsp.zn.10C/103/2010.Malzato,žežalobkyňanepreukázala,ževuvedenomsúdnomkonaní
sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie v prebiehajúcom spore. Predmetom sporu vo

veci vedenej pod sp.zn. 10C/103/2010 totiž bolo vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške zmluvnej
pokuty, ktorá bola uhradená v roku 2007. Je preto zrejmé, že sa nemohlo jednať o totožné plnenie,
ako plnila žalobkyňa v roku 2009. Navyše, zo špecifikácie dlhu, ktorý žalobkyňa s manželom uhradili,
vyplynulo, že dlh nepozostával zo zmluvnej pokuty, ale len z nedoplatku na vyúčtovaní služieb spojených
s užívaním bytu za rok 2008 a nedoplatku na zálohových platbách na služby spojené s užívaním bytu
za rok 2009.

2.Nadväzne súd prvej inštancie v celom rozsahu (výrok II.) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa (a
pôvodnej a j žalobca 2/) domáhali voči žalovaným zaplatenia sumy 2.140,77 eur spolu s príslušenstvom
titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť úhradou dlhu žalovanej 2/ a jej (vtedajšieho/
bývalého) manžela, W. (syna žalobcov) žalobcami vo výške uvedenej v stave konta správy priestorov zo
dňa 14.09.2009. S poukazom na § 451 ods. 1, 2 OZ v spojení s § 454 a § 534 OZ (všetky ustanovenia
citované v napadnutom rozsudku) totiž dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
3.Primárne (vo vzťahu k žalovanému 1) okresný súd konštatoval, že nemal preukázaný vznik

bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného 1). Existencia dlhu žalovanej 2) a jej bývalého manžela
voči žalovanému 1), ktorý splnila žalobkyňa a jej manžel, bola v konaní preukázaná a žalobkyňa
ho napokon (po predložení listinných dôkazov žalovaným 1)) ani nerozporovala. Dlh pozostával z
nedoplatku na vyúčtovaní za služby spojené s užívaním bytu za rok 2008 vo výške 796,16 eura(vypočítaného ako rozdiel medzi celkovými nákladmi na byt vo výške 1675,30 eura a úhradami vo výške
879,14 eura) a nedoplatku na zálohových platbách na služby spojené s užívaním bytu za rok 2009
vo výške 1344,58 eura (za mesiace 1,3-8/2009 7 x 171,93 eura + za mesiac 9/2009 141,07 eura). Z

vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by súčasťou uhradeného dlhu bola zmluvná pokuta.
Pokiaľ aj poukazoval právny zástupca žalobkyne na nedôvodnosť nároku na úhradu zálohových platieb
na služby spojené s užívaním bytu, z dôvodu ich splatnosti až v nasledujúcom kalendárnom roku, už
zo samotného označenia platby ako „záloha“ je zrejmé, že sa jedná o preddavok na služby spojené s
užívaním bytu, ktorý sa platí na uvedené služby vopred. Uvedená skutočnosť vyplýva aj zo zálohového

predpisu, ktorý, v súlade so zmluvou o výkone správy, určuje, že záloha je splatná za bežný mesiac
mesačne vopred a z ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, podľa ktorého vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome sú povinní v súlade so zmluvou
o spoločenstve alebo so zmluvou o výkone správy poukazovať preddavky mesačne vopred do fondu
prevádzky, údržby a opráv a § 10 ods. 6 citovaného právneho predpisu, podľa ktorého úhrady za plnenia
sú vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome povinní mesačne vopred uhrádzať na účet domu

v banke. V tejto súvislosti (súd) zdôraznil, že v prípade vzniku bezdôvodného obohatenia v zmysle §
454 OZ je zásadne povinným na vydanie bezdôvodného obohatenia ten, za koho sa dlh plnil. Ďalej
poukázal na ustálenú judikatúru (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 23/2011), v zmysle
ktorej ten, kto plnil za iného (dlžníka), má právo požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia od toho,
zakohoplnil,anieodtoho,komuplnil.Niejepritomrozhodujúce,čiplnenieboloposkytnutésosúhlasom

dlžníka, no nesmie ísť o situáciu, kedy by bolo plnené proti jeho vôli. Len v prípade plnenia dlhu, ktorý
už zanikol, prípadne neexistujúceho dlhu, by došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane veriteľa
(rozsudok Nejvyššího soudu České republiky sp. zn. 29 Odo 289/2001). V zmysle citovaných právnych
záverov,žalovaný1)niejepasívnevecnelegitimovanýmnavydaniebezdôvodnéhoobohateniavzmysle
§ 454 OZ. Keďže žalobkyňa plnila žalovanému 1) existujúci dlh žalovanej 2) a jej manžela, nevzniklo

bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného 1) ani v zmysle § 451 ods. 2 OZ (t. j. plnením bez
právneho dôvodu). Súd nemal preukázané, že by k plneniu žalovanému 1) došlo proti vôli žalovanej 2)
a jej bývalého manžela ako dlžníkov, čo by zakladalo nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči
žalovanému 1). Žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že s nevestou (žalovanou 2), aj so synom o dlhu
aj o tom, že by dlh za nich zaplatili, hovorili. Následne síce tvrdila, že sa tak asi stalo len prostredníctvom

vnuka, asi až po úhrade dlhu, avšak uvedené skutkové tvrdenia, najmä s ohľadom na ich vzájomnú
rozpornosť, súd nepovažoval za preukázané. Naopak, z predložených listinných dôkazov, ako aj zo
samotnej skutočnosti vykonania úhrady dlhu žalobkyňou a jej manželom mal preukázané, že žalobkyňa
a jej manžel pred splnením dlhu žalovanej 2) a jej bývalého manžela, mali vedomosť o výške dlhu, o
čísle účtu, vrátane variabilného symbolu, na ktorý treba dlh zaplatiť, ktoré mohli získať len od samotných

dlžníkov, t. j. žalovanej 2), resp. jej bývalého manžela. Žalobkyňa spolu s podanou žalobou predložila
listinný dôkaz - Stav konta správy priestorov, vystavený na jej syna, ktorého obsahom bol prehľad dlhu
na službách spojených s užívaním bytu k 31. 8. 2009. Hoci pri výsluchu nevedela uviesť, ako uvedený
listinný dôkaz nadobudla, je zrejmé, že ho mohla získať len od dlžníkov, t. j. žalovanej 2) a jej bývalého
manžela, čo súd považoval za pravdepodobné, najmä vzhľadom na príbuzenský vzťah žalobkyne a

bývalého manžela žalovanej 2). Z uvedených skutočností súd vyvodil záver, že minimálne syn žalobkyne
mal vedomosť o tom, že žalobkyňa a jej manžel sa rozhodli uhradiť dlh za užívanie bytu.
4.Pokiaľ ide o nárok smerovaný/uplatnený voči žalovanej 2/, žalobkyňa sa ho domáhala titulom vydania
bezdôvodného obohatenia v zmysle § 454 OZ, podľa ktorého sa bezdôvodne obohatí ten, za koho sa
plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. Tu okresný súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 2 M Cdo 23/2011, v zmysle záverov ktorého je táto skutková podstata naplnená za predpokladu,
že ten, kto plnil inému, túto povinnosť nemal a plnil, namiesto toho, kto bol na toto plnenie povinný
(t. j. namiesto dlžníka). Predpokladom je, že prijatím plnenia veriteľom zanikol dlh dlžníka. Dlžník, za
ktorého bolo plnené, sa tak stáva obohateným na úkor toho, kto za neho veriteľovi plnenie poskytol
(uspokojil veriteľovu pohľadávku, prípadne iba čiastočne). Takýmto splnením dlžníkovho dlhu sa jeho

majetkový stav neznížil, ako by tomu bolo, pokiaľ by svojmu veriteľovi plnil zo svojho. Obohatený tak
získava majetkový prospech v okamihu, keď zanikol jeho dlh. Povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie
však nevzniká, ak plneniu predchádzala dohoda dlžníka a tretej osoby, že dlh za dlžníka splní veriteľovi
(obdobne Nejvyšší soud České republiky v uznesení sp. zn. 20 Cdo 2958/2006). Súd považoval z
vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobkyňa a jej manžel sa minimálne s bývalým manželom

žalovanej 2) dohodli na prevzatí plnenia v zmysle § 534 OZ, teda že žalobkyňa a jej manžel zaplatia
žalovanému 1) ako veriteľovi spoločný dlh žalovanej 2) a jej bývalého manžela. Dohodou o prevzatí
plnenia sa tretia osoba zaväzuje, že splní za dlžníka jeho záväzok voči veriteľovi. Na uzavretie dohody sa
nevyžaduje písomná forma a k jej vzniku môže dôjsť aj konkludentne tak, že tretia osoba dlh za dlžníkasplní a dlžník uvedené plnenie akceptuje a nenamieta. Žalobkyňa vypovedala, že o dlhu so žalovanou 2)
a jej bývalým manželom hovorili, rovnako ako o úhrade dlhu žalovanému 1) žalobkyňou a jej manželom.
Potom, pokiaľ aj žalovaná 2) uviedla, že so žalobkyňou o dlhu a jeho úhrade nerozprávala, bola uvedená

skutočnosť preukázaná minimálne vo vzťahu k jej bývalému manželovi. Uvedená skutočnosť vyplýva aj
z predložených listinných dôkazov, najmä Stavu konta správy priestorov, ako aj zo samotnej skutočnosti
vykonania úhrady dlhu žalobkyňou a jej manželom, tak ako to už bolo okresným súdom vyhodnotené
(bod 3 tohto odôvodnenia). Syn žalobkyne teda musel bezpochyby mať vedomosť o tom, že žalobkyňa
a jej manžel sa rozhodli uhradiť jeho dlh, a to ešte pred samotným vykonaním plnenia, o čom svedčí

najmä spôsob vykonania plnenia na účet žalovaného 1), pričom uvedenú skutočnosť akceptoval a
nenamietal. Žalovaná 2) uviedla, že o úhrade dlhu žalobkyňou a jej manželom sa dozvedela od ich
príbuzných, keďže žalobkyňa sa pokúšala zabezpečiť prostriedky na úhradu dlhu. Dlh za roky 2008 až
2009 neuhrádzala, predpokladala, že ho uhradila žalobkyňa s manželom z prostriedkov, ktoré si požičali
od príbuzných. Po doručení výzvy žalobkyne na úhradu sumy, ktorú žalobkyňa zaplatila, žalovaná 2)
skutočnosť úhrady dlhu žalobkyňou akceptovala a žiadnym spôsobom nenamietala. Navyše, podľa

právneho názoru okresného súdu, predstavovalo uzavretie dohody o prevzatí plnenia bežnú vec (s
prihliadnutím na charakter prevzatého plnenia - dlh za služby spojené s užívaním bytu), ktorú mohol
vybaviť bývalý manžel žalovanej 2) samostatne. Keďže súd mal preukázané, že žalobkyňa a jej manžel
uzavreli konkludentne s bývalým manželom žalovanej 2) dohodu o prevzatí plnenia, v ktorej sa dohodli,
že žalobkyňa a jej manžel zaplatia za bývalého manžela žalovanej 2) a žalovanú 2) ich spoločný dlh

žalovanému 1), pričom odplatnosť prevzatia plnenia preukázaná nebola, uzavrel, že žalobkyni nevznikol
voči žalovanej 2) nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

5.Okresný súd sa nestotožnil s námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácii žalobkyne - v súvislosti
so skutočnosťou, že plnenie za žalovanú 2) a jej bývalého manžela bolo poskytnuté zo spoločných

prostriedkov, patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a jej manžela. V danej spojitosti
pripomenul závery aplikačnej praxe (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR 3 Cz 61/88, rozsudok Nejvyššího
soudu České republiky sp. zn. 28 Cdo 555/2002), v zmysle ktorých je každý z bezpodielových
spoluvlastníkov oprávnený na podanie žaloby na vydanie neoprávnene zadržiavanej veci. Preto aj
každému z manželov samostatne prislúcha právo domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré

patrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Z uvedeného dôvodu bola žalobkyňa oprávnená
domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia samostatne. Okrem toho, s ohľadom na solidaritu
manželov za splnenie spoločných záväzkov, vzniknutých počas trvania manželstva a bezpodielového
spoluvlastníctva manželov v zmysle § 145 ods. 2 OZ, nemusel na strane žalovaných vystupovať aj
bývalý manžel žalovanej 2).

6.Nakoľko v konaní boli v celom rozsahu úspešní žalovaní, vznikol im voči žalobkyni nárok na náhradu
trov konania, ktorý (nárok) im súd prvej inštancie priznal v plnom rozsahu. Dodal, že nemal preukázané
dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov
konania v konaní úspešným žalovaným. Navyše, žalobkyňa uvedené dôvody ani netvrdila a rozhodnúť

v zmysle § 257 CSP nenavrhovala.

7.Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a domáhala sa napadnutý rozsudok zrušiť a
vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietala, že okresný súd sa
nevysporiadal s je tvrdením o dôvodnosti nároku z dôvodu splatnosti nedoplatku až v neskoršom období.

Najmä u zálohových platieb za obdobie roka 2009 je totiž táto argumentácia dôvodná. V tejto súvislosti
poukázala na § 186 ods. 1) CSP v spojitosti s § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov a zdôraznila, že v prípade zálohových platieb za rok 2009 sa až 31.05.2010
stáva zrejmou skutočná výška prípadného nedoplatku. Toto je moment pre vznik nároku na nedoplatok,
a do uvedeného momentu ide prakticky o neexistujúci záväzok. Pokiaľ potom (ako uvádza aj súd prvej

inštancie v odôvodnení) časť zo sumy 2140,77 eur predstavuje suma zodpovedajúca výške preddavkov
za rok 2009 o hodnote 1344,58 eur, treba konštatovať že žalovaný tieto mohol platne ako nárok
vyúčtovať až nasledujúci kalendárny rok, do 31.05.2010. Preto bolo do tejto výšky (1.344,58 eur) plnené
žalobkyňou žalovanému 1/ bez právneho dôvodu (na neexistujúci záväzok - dlh). Pokiaľ by žalovaný
1/ aj namietal, že v nasledujúcom období (po vyúčtovaní nedoplatkov v roku 2010), sa suma 1344,58

eur stala splatnou, nemožno prejudikovať, ako by sa v období po skutočnej splatnosti tejto časti sumy
správala žalobkyňa, teda či by žalobkyňa za žalovanú 2/ a syna W. túto sumu vôbec plnila, resp. v akej
výške. Každopádne v čase plnenia (28.10.2009, resp. 8.12.2009) táto suma nepredstavovala existujúcidlh na splnenie ktorého by mal žalovaný 1/ nárok. Odvolateľka je teda názoru, že na uvedené mal súd
prvej inštancie prihliadnuť a najmenej do výšky 1.344,58 eur mal žalobe voči žalovanému 1/ vyhovieť.
8.Vo vzťahu k žalovanej 2/ odvolateľka poukázala na § 34 OZ, definujúci právny úkon ako prejav

vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s
takýmto prejavom spájajú. Nadväzne argumentovala, že z výpovede žalovanej 2/ bolo jednoznačne
preukázané, že neuzatvorila (nemala vôľu, nemala žiadny úmysel) so žalobkyňou, resp. jej manželom
žiadnudohoduoprevzatídlhuanižiadnudohoduopristúpeníkdotknutémuzáväzku.Taktiežzvýpovede
žalobkyne nemožno jednoznačne a nepochybne vyvodiť záver, že so svojim synom W. mala uzavrieť

dohodu o prevzatí dlhu, resp. dohodu o pristúpení k dotknutému záväzku, z jej výpovede (aj keď určitým
spôsobom chaotickej, vzhľadom na jej zdravotný stav, na ktorý súd prvej inštancie upozornila) vyplýva,
že o zaplatení sa dohodla so svojim manželom L., pôvodne žalobcom 2/, teda že išlo o dohodu s jej
manželom, že za syna a nevestu zaplatia dotknutú sumu. Tiež považovala za dôležité upozorniť, že z
jej výpovede nemožno vyvodiť nepochybný záver o obsahu vôle syna uzavrieť resp. neuzavrieť súdom
tvrdenú zmluvu prevzatí dlhu, resp. dohodu o pristúpení k záväzku, pričom iný dôkaz jednoznačne a

nepochybne záver súdu preukazujúci o údajnej existencii takejto vôle syna žalobkyne uzavrieť takúto
dohodu neexistuje. Existenciu údajnej vôle uzavrieť alebo neuzavrieť dohodu nemožno vyvodiť len z
vyjadrenia druhého účastníka dohody. Podľa odvolateľky teda skutkový záver súdu o údajnej existencii
dohody o prevzatí dlhu, resp. dohody o pristúpení k dotknutému záväzku neobstojí a je založený len
na nepreukázaných predpokladoch súdu. Navyše, súd prvej inštancie nie je jednotný vo vymedzení,

aká dohoda mala byť medzi žalobkyňou a jej synom vlastne uzavretá. Na strane jednej túto označuje
ako dohodu o prevzatí plnenia - dlhu, teda dohodu v zmysle § 531 OZ, ktorá však pre svoju platnosť
vyžaduje súhlas veriteľa (ktorý bezpochyby neexistuje) a na druhej odkazuje na ustanovenie § 534 OZ,
ktoré upravuje osobitný právny inštitút pristúpenia k záväzku. Vzhľadom na neexistenciu súdom tvrdenej
dohody, ktorá by potom vylučovala bezdôvodné obohatenie v zmysle § 534 OZ, sa preto nemožno

stotožniť ani so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyni nevznikol voči žalovanej 2/ nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia.
9.Napokon, odvolateľka (pre prípad potvrdenia vecnej správnosti napadnutého rozsudku) poukázala na
možnosť súdu z úradnej povinnosti nepriznať náhradu trov konania, pričom za dôvod hodný osobitného
zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP označila okolnosť, že k nutnosti podania žaloby aj voči žalovanému 1/

mal prispieť práve žalovaný 1/ svojimi krokmi v súvislosti s výkonom správy domov.

10.V písomnom vyjadrení žalovaný 1/ navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť. Tvrdenie žalobkyne
o neexistujúcom záväzku označil za účelové, resp. svedčiace o neznalosti zákona č. 182/1993 Z.z. o
vlastníctve bytov a bytových priestorov, s ktorým tvrdením sa súd prvej inštancie správne vysporiadal.

Splatnosť preddavkov do FPÚaO a preddavkov na služby spojené s užívaním bytu v danom roku 2009
okresný súd správne posúdil podľa § 10 ods. 1 a ods. 6 predmetného zákona, v zmysle ktorého vlastníci
bytov a nebytových priestorov v dome sú povinní poukazovať preddavky do FPÚaO a preddavky na
úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu mesačne vopred. Taktiež splatnosť nedoplatku na vyúčtovaní
za rok 2008 náležite vyhodnotil v zmysle § 8a ods.2 dotknutého zákona. Súd prvej inštancie vykonal

dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy riadne
vyhodnotil, na základe čoho dospel k správnemu záveru o nedôvodnosti žaloby aj vo vzťahu k žalovanej
2/.
11.Podľa § 154 CSP prostriedky procesného útoku a procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Žalovaný 1/ preto dal do pozornosti odvolacieho

súdu, že žalobkyňa, zastúpená advokátom, v konaní pred súdom prvej inštancie, nielen, že neuplatnila
pred skončením dokazovania žiadne dôkazné návrhy, ale ani vo svojom odvolaní neuviedla skutočnosti
a dôkazy, ktoré nemohla uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie, čím nie je daná možnosť
aplikácie ust. § 366 CSP. Navrhované zrušenie napadnutého rozsudku z dôvodu tvrdeného nedostatku
vôle žalobkyne zaplatiť veriteľovi splatnú pohľadávku, bez toho, aby žalobkyňa jednoznačne túto

vôľu poprela a bez akéhokoľvek návrhu žalobkyne zastúpenej advokátom na doplnenie dokazovania
(napríklad podľa § 197 CSP), by podľa názoru žalovaného 1/ mohlo znamenať obchádzanie § 154
CSP upravujúceho zákonnú koncentráciu konania a mohlo by byť precedensom pre strany nespokojné
s rozhodnutím súdu prvej inštancie aj v iných konaniach.
12.Tvrdenie žalobkyne o nesprávnosti napadnutého rozsudku vo výroku o náhrade trov konania označil

za účelové a nedôvodné. Podľa žalovaného 1/ u žalobkyne dôvody hodné osobitného zreteľa pre
aplikáciu § 257 CSP nie sú dané. Žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom
konaní netvrdila, že jej majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery odôvodňujú aplikáciu § 257 CSP.
Žalobkyňa nie je v hmotnej núdzi, inak by po jej preukázaní mohla využiť služby advokáta určenéhoCentrom právnej pomoci a neplatila by za služby advokáta so sídlom v Banskej Bystrici. Pokiaľ podľa
žalobkyne dôvodom hodným osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP má byť skutočnosť, že k
nutnosti podania žaloby aj voči žalovanému 1/ mal prispieť práve žalovaný 1/, ten dal do pozornosti,

že žalobkyňa už pred úhradou pohľadávky žalovanému l/ musela najmenej od vlastníka bytu /svojho
syna a bývalého manžela žalovanej 2/ vedieť o existencii dlhu, a to, že dlh predstavuje nedoplatok
na vyúčtovaní služieb spojených s užívaním bytu za rok 2008 vo výške 796,19 eur a nedoplatok na
splatných zálohových platbách za užívanie bytu ku dňu 318.2009 vo výške 1344,58 eur, čoho dôkazom
je variabilný symbol, ktorý žalobkyňa uviedla pri úhrade dlhu dňa 8.12.2009 hotovostným vkladom na

účet žalovaného 1/, pozostávajúci z čísla bytového domu evidovaného v systéme žalovaného 1/ (029),
z čísla vchodu XX, čísla bytu XX a poradia vlastníka bytu /1/. Žalobkyňa napriek tejto vedomosti žalobu
proti žalovanému 1/ podala a na tejto zotrvala až do vyhlásenia rozhodnutia, čo nemožno považovať za
účelné bránenie svojich práv a čo potvrdzuje, že žaloba proti žalovanému 1/ bola od začiatku podaná
nedôvodne.

13.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná
strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu
danom v ustanovení § 379 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

14.Pri rešpektovaní logickej systematiky zvolenej okresným súdom (t.j. primárneho posúdenia nároku
voči žalovanému 1/) odvolací súd považuje za nevyhnutné východiskovo odmietnuť argumentáciu
odvolateľky, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jej tvrdením o splatnosti (dlhu), ktorá nastala
až v neskoršom období. Naopak, okresný súd jednoznačným spôsobom zodpovedal predmetnú otázku
(bod 3 tohto odôvodnenia) a krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s určujúcou úvahou o (mesačnej/

opakujúcej sa) splatnosti (vyplývajúcej z relevantnej zákonnej i zmluvnej úpravy) zálohových platieb
na služby spojené s užívaním bytu. Konečné vyúčtovanie je účtovné zhrnutie/započítanie uhradených/
predpísaných súm a skutočných nákladov súvisiacich s užívaním príslušného bytu, výsledkom ktorého
(zhrnutia) je stanovenie/zistenie existencie nedoplatku (dlh) alebo preplatku (pohľadávka) vlastníka
bytu na predmetných úhradách za predchádzajúci kalendárny rok. Opísané však nič nemení na (už

spomenutej)zákonnejpovinnostiuhrádzaťmesačnézálohovéplatby.Odvolateľkatedaúčelovozamieňa
splatnosť potencionálneho dlhu z konečného ročného vyúčtovania a splatnosť mesačných preddavkov.
Nadväzne nie je možné dospieť k záveru, že nesplnenie záväzku v podobe úhrad mesačných záloh
predstavuje neexistujúci dlh. Uvedené (neexistencia dlhu) by nastalo práve a len v prípade, ak by v rámci
konečného vyúčtovania (na ktoré poukazuje odvolateľka) preddavkov uskutočňovaného k príslušnému

dátumu nasledujúceho kalendárneho roka vyšlo najavo, že žalobkyňa plnila niečo, na čo žalovaný 1/
nemal nárok (t.j., že syn a nevesta žalobkyne neboli povinní uhrádzať preddavky). Takúto skutočnosť
však žalobkyňa ani len netvrdí a nezodpovedá to ani zisteným okolnostiam prípadu.

15.Pokiaľ ide o žalobu uplatnenú (osobitne) voči žalovanej 2/, krajský súd za zásadnú považuje

skutočnosť, že žalobkyňa v tejto časti nároku neuniesla bremeno tvrdenia. V skutkovom vymedzení
žalobytotižabsentujekonštrukciaumožňujúcaposúdenie,akýmprávnymtitulomjevlastnespornýnárok
od žalovanej 2/ uplatnený. Za takéhoto rozsahu skutkových tvrdení by zo strany konajúceho súdu nešlo
o právne posúdenie veci, ale o (neprípustné) iniciatívne kreovanie skutkového stavu (za sporovú stranu),
čo je v rozpore s princípom rovnosti sporových strán. Inými slovami, pokiaľ sa nejedná o plnenie omylom

za žalovanú 2/ (čo možno vylúčiť), nie je zo skutkového rámca predostretého žalobkyňou zrejmé, čo
(aký právny titul) jej plnenie predstavovalo (pôžička, dar, prevzatie dlhu podľa § 535 OZ, iné ?). V
dôsledku opísaného stavu (založeného žalobkyňou) nie je potom možné ani presvedčivým spôsobom
vyvodiť/označiť právny titul, na základe ktorého by mala byť žalovaná 2/ povinná predmetnú sumu
vrátiť. Púhe označenie nároku ako bezdôvodné obohatenie (v podobe plnenia za iného) bez ďalšieho

(predovšetkým bez relevantných skutkových tvrdení) nemôže privodiť procesný úspech žaloby, nakoľko
nepokrýva všetky eventuality možného právneho titulu plnenia zo strany žalobkyne (napr. v zmysle
úvah prezentovaných okresný súdom v bode 20 jeho odôvodnenia o minimálne konkludentnom prevzatí
dlhu, keď vedomosť syna žalobkyne o prevzatí dlhu logicky vyvodil z dispozície žalobkyne platobným
údajmi, ktoré údaje mohla získať jedine od svojho syna - manžela žalovanej 2/, ktorých spoločný dlh

takto uhradila), ktoré (tituly) automaticky (všetky) nezakladajú nárok na vrátenie plnenia (t.j. môžu byť
neodplatné).
16.Konštatované úvahy viedli k potvrdeniu meritórnej časti napadnutého rozsudku.17.Ako vecne správne napokon odvolací súd vyhodnotil aj závislé výroky o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania a o trovách prvoinštančného konania. Okresný súd relevantnej procesnej norme
zodpovedajúco posúdil absenciu kvalifikovaného dôvodu (vo veci 10C/103/2010 sa nejedná o totožné

plnenie), pre ktoré by malo byť predmetné konanie prerušené a náležite aplikoval zásadu úspechu
sporových strán v konaní. Odvolací súd nevzhliadol (ako sa toho domáha žalobkyňa) v skutkových
okolnostiach prípadu výnimočný dôvod nepriznania náhrady trov pre procesne úspešných žalovaných
(v odvolacom ani prvoinštančnom konaní). Predovšetkým - pokiaľ ide o žalovanú 2/ - tu ani samotná
žalobkyňa žiadny osobitný dôvod nepomenúva. Vo vzťahu k žalovanému 1/ bližšie nešpecifikované

tvrdenie (žalobkyne) o „krokoch“ žalovaného 1/, ktoré (kroky) mali u nej vyvolať pochybnosti o
zákonnosti jeho nároku, nemôžu obstáť vo svetle ustálených záverov súdu, ktoré jednoznačne vylučujú,
že predmetom úhrady žalobkyne bola zmluvná pokuta, tobôž účelovú tvrdenia žalobkyne o neexistencii
dlhu pre nedostatok splatnosti preddavkov. Za danej situácie niet priestoru pre aplikáciu inštitútu dobrých
mravov ohľadne trov konania. Preukázanou a ani tvrdenou nie je ani nepriaznivá majetková situácia
žalobkyne.

18.Rozhodnutieotrováchodvolaciehokonania(onárokunaichnáhradu)nachádza svojprávnyzákladv
ustanovení § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP. Žalovaní boli v odvolacom
konaní plne úspešní, preto im vznikol voči protistrane - žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v celom rozsahu. O konečnej/konkrétnej výške týchto trov (po posúdení uplatnených trov v

zmysle hľadísk uvedených v § 251 CSP) rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.

19.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,

v čom spočíva táto vada.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti

podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí v prípadoch uvedených v §

429 ods. 2CSP.