Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. jún 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/129/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616206549
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5616206549.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jany Kotrčovej

a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Dagmar Cabadajovej , v právnej veci žalobkyne:
U.. D. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., H. XXX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou AGM partners
s.r.o., IČO: 47 258 586, so sídlom Bratislava - Staré Mesto, Ventúrska 14, proti žalovaným: 1/ K. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom O., H. XXX a 2/ D. C., nar. XX.X.XXXX, bytom O., H. XXX, obaja právne
zastúpení JUDr. Dušanom Jančim, advokátom, so sídlom V. XXX, T. B., o vypratanie nehnuteľnosti, na
odvolanie žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 10C/205/2016-100 zo dňa
17. októbra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu vo výrokoch I. a III., ktorými uložil žalovaným 1/, 2/ vypratať
nehnuteľnosť žalobkyne v zmysle vytyčovacieho náčrtu vyhotoveného 21.3.2016 geodetom W.,
tvoriacim súčasť rozsudku prvoinštančného súdu a rozhodol o nároku žalobkyne naproti žalovaným 1/,
2/ na náhradu trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

Vo výroku II. o povinnosti žalovaných 1/, 2/ odstrániť plot z nehnuteľnosti žalobkyne, rozsudok
prvoinštančného súdu z r u š u j e.

Žalobkyni p r i z n á v anárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/
v celom rozsahu.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne po právoplatnosti veci prvoinštančný súd
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalovaným 1/ a 2/ uložil vypratať nehnuteľnosť žalobkyne
- pozemok na parc.č. 318/4, parcela registra C - trvalé trávnaté porasty vo výmere 525 m2, vedenom
Okresným úradom Liptovský Mikuláš - katastrálnym odborom okres Liptovský Mikuláš, obec Žiar,

katastrálne územie H. na LV č. XX, a to v časti vyznačenej vo vytyčovacom náčrte vyhotoveným
21.03.2016 geodetom W. Q. v lehote 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaným
1/a2/uložilodstrániťplot,nachádzajúcisananehnuteľnostižalobkyne-pozemkuparc.č.318/4,parcela
registra C - trvalé trávnaté porasty vo výmere 525 m2, vedenom Okresným úradom Liptovský Mikuláš -
katastrálnym odborom okres Liptovský Mikuláš, obec Žiar, katastrálne územie H. na LV č. XX v lehote
30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni priznal voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným

uznesením po právoplatnosti rozhodnutia. S poukazom na ustanovenie § 126 ods. 1 OZ a § 135c ods.
OZ, vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav považoval za nesporné, že časť pozemku parc.č.
318/4, ktorá je graficky vyznačená vo vytyčovacom náčrte geodeta W. Q., je užívaná žalovanými 1/
a 2/. Za nesporné považoval vymedzenie vlastníka predmetnej časti pozemku parc.č. 318/4, nakoľkoz výpisu z listu vlastníctva č. XX, vydanom pre okres T. B., obec H., katastrálne územie H., zistil, že
vlastníkom celého pozemku parc. č. 418/4 - parcela registra C - trvalé trávnaté porasty vo výmere 525
m2, je žalobkyňa na podklade darovacej zmluvy V 1985/2012 z 30.07.2012. Žalovaní tvrdili, že táto

časť pozemku je v ich podielovom spoluvlastníctve, pričom na podporu tohto svojho tvrdenia uviedli,
že stavebná komisia v r. 1972 rozhodla o umiestnení plotu medzi pozemkami žalobkyne a žalovaných
(medzi ich právnymi predchodcami) tak, ako dnes plot stojí. Mal za to, že žalovaní zápis o vlastníckom
práve žalobkyne k spornému pozemku nespochybnili. Opak by mohol byť žalovanými preukázaný, keby
bola spochybnená napríklad platnosť právneho úkonu darovacej zmluvy, na základe ktorého žalobkyňa

nadobudla vlastnícke právo k pozemku. Napriek tomu však s poukazom žalovaných na rozhodnutie
stavebnej komisie v roku 1972 nedošlo zo strany žalovaných, či už vo vyjadrení k žalobe, ani v duplike
k podaniu návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania ohľadne určenia hranice medzi pozemkami
žalobkyne a pozemku žalovaných. Uvádzali iba právny názor, že v prvom rade je potrebné vyriešiť
ako predbežnú otázku otázku vlastníctva k predmetu sporu a až potom riešiť otázku vypratania, resp.
zmieru medzi stranami sporu. Návrh na vykonanie znaleckého dokazovania bol žalovanými urobený

až v rámci ich ústnych prednesov na pojednávaní, avšak, nakoľko ide o civilné konanie začaté po
01.07.2016, súd uplatnil sudcovskú koncentráciu podľa § 167 CSP vo vzťahu k možnosti strán navrhovať
dôkazy. O tejto možnosti boli žalovaní vo výzvach podľa tohto ustanovenia poučení. Žalovaní mali teda
označiť dôkazy na svoju obranu a na preukázanie svojich tvrdení v lehotách vyplývajúcich z výziev
súdu v zmysle § 167 CSP, pričom návrh prednesený žalovanými až na pojednávaní považoval súd

za oneskorený a neprihliadol naň. Rovnaký záver uplatnil súd i pre návrh na vykonanie znaleckého
dokazovania ohľadne určenia hranice pozemkov prednesený žalobcom. Tento návrh bol formulovaný
eventuálnym spôsobom, pričom žalobkyňa tvrdila, že otázku vlastníctva považuje za jednoznačnú, že
určovať hranice ani nie je potrebné. Vychádzajúc z ustanovenia § 185 CSP, nemohol vykonať znalecký
dôkaz ex offo. I pre prípad, že by bol názor súdu v tomto smere vyhodnotený ako nesprávny vzhľadom na

uvedené právne posúdenie veci, považoval vykonanie znaleckého dokazovania ohľadne určenia hraníc
pozemkov pre rozhodnutie sporu nepotrebné, nakoľko z výslovného vyjadrenia žalovaných vyplynulo,
že užívajú časť pozemku parc. č. 318/4, teda že plot je postavený na tomto pozemku, ktorý v zmysle
zápisu v katastri nehnuteľností, ktorý právne a relevantným spôsobom nespochybnili, patrí žalobkyni.
Z uvedeného vyplýva, že vlastne ani nespochybňovali priebeh hranice medzi pozemkami žalobkyne

a žalovaných, preto, pokiaľ i žiadali nariadiť znalecké dokazovanie na určenie hranice medzi týmito
pozemkami, ostalo nevysvetleným, o čo im vlastne išlo. Výslovne žalovaní totiž netvrdili, že nadobudli
vlastnícke právo k spornej časti pozemku vydržaním, hoci sa vo vyjadrení k žalobe a v duplike spomína
aj skutočnosť oprávnenej a dobromyseľnej držby k tejto časti pozemku. I keby výslovne namietali
vydržanie, nebolo by možné uvažovať o tomto spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva, nakoľko

dobromyseľnosť žalovaných by bola po celú dobu držby narúšaná zapísaným stavom, vyplývajúcim z
evidencie nehnuteľností, ktorý bol verejne známym údajom. Pokiaľ sa týka námietky ohľadne úmrtia
žalovaného 3/, považoval túto za irelevantnú, nakoľko pasívne vecne legitimovanými v rámci tohto
konania v zmysle § 126 ods. 1 OZ a § 135c ods. 1 OZ sú tí, ktorí fakticky neoprávnene zasahujú
do vlastníckeho práva vlastníka nehnuteľností, a teda nemusia byť zhodní s tými, ktorí sú z právneho

hľadiska vlastníkmi susediaceho pozemku. V nadväznosti na uvedené preto prvoinštančný súd vyhovel
žalobe žalobkyne ohľadne uloženia povinnosti žalovaným 1/ a 2/ spornú časť, ako bola vymedzená vo
vytyčovacom náčrte, vypratať. Pokiaľ ide o odstránenie plotu ako nehnuteľnosti v zmysle § 135c ods. 1
OZ, súd v záujme predídenia formalistickému chápaniu obsahu žaloby posúdil žalobný návrh žalobkyne
z hľadiska obsahu ako zahrňujúci v sebe aj návrh na odstránenie plota ako nehnuteľnosti v zmysle

§ 135c ods. 1 OZ a opravil formuláciu výroku rozsudku o ďalší výrok, ktorým rozhodol i o povinnosti
žalovaných plot z pozemku žalobkyne odstrániť. O náhrade trov konania rozhodol s prihliadnutím na
úspech žalobkyne v spore a ustanovenie § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručili odvolanie žalovaní 1/ a 2/. Vytýkali,

že súd sa nedostatočne vysporiadal s viacerými skutočnosťami a nesprávne posúdil skutkový stav.
Uviedli, že už vo svojich podaniach zo 07.03.2017 a 02.06.2017 žiadali vzhľadom na potrebu vyriešenia
otázky, kto je vlastníkom spornej časti nehnuteľnosti, pribrať znalca za účelom určenia priebehu hraníc
pozemkov, pričom tento návrh bol zhodne prednesený zo strany žalobkyne. Naviac, predmet sporu je
vyústením niekoľkoročných snáh žalovaných uviesť stav užívania nehnuteľnosti do súladu so stavom

zapísaným v katastri nehnuteľností a aj z tohto dôvodu bolo nariadenie znaleckého dokazovania
potrebné. Nestotožnil sa s tým, že vytyčovací náčrt vyhotovený geodetom W. Q. z 21.03.2016, ktorý
v plnom rozsahu potvrdzuje závery vytyčovacieho náčrtu z roku 2004, tiež vyhotoveného geodetom
W. Q., mohol súd vyhodnotiť ako dôkaz o tak závažnej otázke, kto je vlastník predmetného pozemku.Plot oddeľujúci parcely strán sporu bol umiestnený v teréne právnym predchodcom žalovaných od roku
1975 a nie je pravdivé tvrdenie žalobkyne, že sa domáha nápravy po dobu viac ako 30 rokov. Súd
tým, že nevykonal navrhnutý dôkaz, sa následne nezaoberal otázkou vydržania pozemku žalovanými,

ktorí vo svojom vyjadrení uviedli, že pozemok užívajú dobromyseľne, sú jeho vlastníkmi. Žalovaní
niekoľkokrátžiadalioprešetreniestavuzapísanýchnehnuteľnostíajsohľadomnato,žežalobkyňaaždo
podania žaloby užívanie predmetných nehnuteľností nenamietala. Užívanie predmetnej nehnuteľnosti
žalovanými nie je svojvoľné, ale vyplýva zo stavu, kedy žalovaný pozemok, na ktorom majú postavený
svoj dom, nadobudli a hranice medzi susediacimi pozemkami boli v teréne určené plotom, postaveným

právnym predchodcom žalovaných. Od tohto momentu užívali žalovaní, resp. ich právni predchodcovia
parcelu nerušene. Nestotožnili sa s postupom prvoinštančného súdu, pokiaľ ide o uloženie povinnosti
odstrániť plot, nakoľko neposudzoval, či v prípade plota ide o hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec, kto
je vlastníkom tohto plota a či v prípade, že ide o nehnuteľnú vec - stavbu, ide o oprávnenú alebo
neoprávnenú stavbu. Žiadali preto rozsudok prvoinštančného súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných poukázala na to, že tak, ako v podanej žalobe,
tak i vo vyjadrení k replike žalovaných uviedla, že správny priebeh spornej hranice je zakreslený v
katastrálnej mape. Po porovnaní s reálnym stavom tento priebeh nezodpovedá priebehu hranice v
teréne, keďže predmetný plot nestojí na hranici týchto parciel, ale je postavený na pozemku žalobkyne.

Zo stavu zisteného z katastrálnej mapy je jasne zrejmé, v prospech koho svedčí vlastnícke právo v
časti pozemku na parc.č. 318/4. Vlastnícke právo žalobkyne v spornej časti parcely je zrejmé tak z
pozemkovej mapy, vedenej Okresným úradom Liptovský Mikuláš - katastrálny odbor, pričom geodet W.
taktiež vo svojom vytyčovacom náčrte presne vytýčil spornú hranicu a dokázal, že hraničný bod bol
zámerne posunutý v neprospech žalobkyne. Nespornosť vlastníckeho práva žalobkyne je preukázaná i

z výpisov údajov z katastra nehnuteľností. Ako správne konštatoval v odôvodnení rozhodnutia konajúci
súd, vlastnícke právo k pozemku objektívne patrí tomu, komu svedčí zápis v katastri nehnuteľností
a kto súčasne disponuje platným právnym titulom, na základe ktorého vlastnícke právo nadobudol.
Akékoľvek tvrdenie žalovaných o spornej otázke ohľadne vlastníckeho práva k tejto časti parcely ani
v odvolacom konaní právne neobstojí, keďže právne posúdenie otázky vlastníckeho práva vychádzalo

zo spoľahlivo zisteného a dôkazmi predloženého skutkového stavu. Súd má otázku vlastníckeho práva
za ustálenú, vzhľadom na uvedené nepovažoval pre rozhodnutie o predmete sporu za potrebné v
tomto smere vykonať ďalšie dokazovanie. Žalovaný zápis vlastníckeho práva žalobkyne k spornej
časti pozemku v katastri nehnuteľností nespochybnili, iba vo svojich podaniach zo dňa 07.03.2017 a
02.06.2017 uviedli, že vzhľadom k tomu, že sú presvedčení o svojom vlastníckom práve, by sa mala

najskôr riešiť otázka, kto je vlastníkom tejto časti pozemku a až po vyriešení tejto otázky by sa malo
riešiť samotné vypratanie nehnuteľnosti. Pokiaľ žalovaní považovali za potrebné ohľadom tejto otázky
vykonávať dokazovanie v rámci rešpektovania zásady sudcovskej koncentrácie konania a uplatnenia
prostriedkov procesnej obrany, bolo ich povinnosťou jasne a včas označiť dôkaz, ktorý mal súd v konaní
vykonať. Žalovaní vzniesli iba právnu úvahu o tom, čo by sa v konaní malo riešiť ako predbežná

otázka. Vykonať jednoznačný dôkaz súdu nenavrhli, urobili tak až na pojednávaní. Otázku vlastníckeho
práva žalobkyne mal súd za preukázanú aj bez potreby vykonania ďalších dôkazov, teda procesne
nepochybil, pokiaľ vykonanie znaleckého dokazovania nenariadil. Naviac, súd nie je povinný vykonať
každý navrhnutý dôkaz, pokiaľ skutočnosti potrebné pre rozhodnutie považuje za zistené a hodnoverné
aj bez vykonania ďalších dôkazov.

4. Žalovaní vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne zotrvali na dôvodoch podaného odvolania s tým, že v
podstate zopakovali obsah nimi podaného odvolania.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP) súc viazaný odvolacími dôvodmi a rozsahom podaného

odvolania (§ 379, § 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario
rozhodol spôsobom, uvedeným vo výrokovej časti rozhodnutia.

6. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, z vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec i správne právne

posúdil, pokiaľ uložil žalovaným 1/ a 2/ vypratať pozemok, vlastnícky patriaci žalobkyni v rozsahu
vymedzenom vo vytyčovacom náčrte geodeta W.7. Za podstatné v tejto súvislosti odvolací súd považoval, že žalovaní nespochybnili správnosť zápisu
v katastri nehnuteľností svedčiaci v prospech žalobkyne. Pokiaľ sa aj domáhali vykonania znaleckého
dokazovania znalcom na určenie priebehu hraníc medzi susediacimi pozemkami strán sporu, vykonanie

tohto dôkazu by bolo účelné a hospodárne iba v tom prípade, ak by boli v konaní preukázané
také skutočnosti, ktoré by vlastnícke právo žalobkyne k časti pozemku, tvoriaceho predmet sporu,
spochybňovali. Takéto skutočnosti však z vykonaného dokazovania nevyplynuli a ani žalovaní 1/
a 2/ konajúcemu súdu nepreukázali. Pokiaľ namietali, že oplotenie medzi pozemkami žalobkyne a
žalovanými bolo postavené v roku 1975 na poklade meraní stavebnej komisie, nemožno ani uvedenú

skutočnosť považovať za dôkaz o tom, že by žalovaní 1/ a 2/ disponovali akýmkoľvek titulom svedčiacim
o nadobudnutí spornej časti pozemku žalobkyne a o tom, že by splnili podmienky pre nadobudnutie
vlastníckeho práva k spornej časti vydržaním. Jednak do spisu nepredložili merania stavebnej komisie a
ani nepreukázali skutočnosť, že by oplotenie bolo postavené na základe rozhodnutia nejakej stavebnej
komisie, ktoré by ich oprávňovalo k tomu, aby oplotenie postavili práve v tej časti, ako sa reálne v
prírode nachádza a ktorou do pozemku, vlastnícky patriacom žalobkyni, zasahuje. Absencia dôkazu

preukazujúceho oprávnenosť zásahu žalovaných do vlastníckeho práva žalobkyne, resp. jej právnych
predchodcov spochybňuje žalovanými tvrdené nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním z hľadiska
naplnenia prvotného a nevyhnutného predpokladu nadobudnutia vlastníctva týmto spôsobom, a to
dobromyseľnosti žalovaných v držbe nimi oplotenej časti pozemku žalobkyne. Pokiaľ žalovaní nedoložili
dôkaz svedčiaci o ich dobrej viere, dobromyseľnosti v tom, že im oplotená sporná časť pozemku, právne

vlastnícky patriacom žalobkyni, patrí, ani podľa názoru odvolacieho súdu nebolo potrebné nariaďovať
a vykonať vo veci znalecké dokazovanie na určenie priebehu hraníc. Takýto dôkaz by bol potrebný iba
za situácie, ak by žalovaní 1/ a 2/ vlastnícke právo žalobkyne k pozemku, ktorý je predmetom sporu,
akýmkoľvek spôsobom spochybnili, prípadne by spochybnili priebeh hranice vyplývajúci z katastrálnej,
prípadne pozemkovej mapy. Mimo dôkazmi nepodloženej námietky žalovaných o tom, že oplotenie

postavili v zmysle meraní stavebnej komisie, žiaden iný dôkaz na podporu svojich tvrdení nedoložili
vytýčenie hranice geodetom W. vo vytyčovacom náčrte, ktorý prvoinštančný súd vzal za základ pre svoje
rozhodnutie, nevyvrátili.

8. V nadväznosti na uvedené preto odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku, ktorým

žalovaným 1/ a 2/ uložil vypratať nehnuteľnosť žalobkyne v zmysle vytyčovacieho náčrtu geodeta W. Q.
21.03.2016, ako správny potvrdil.

9. Na druhej strane odvolací súd za nesprávny považoval postup prvoinštančného súdu, pokiaľ uložil
žalovaným odstrániť plot nachádzajúci sa na pozemku žalobkyne.

10. Podľa § 216 ods. 1 CSP, súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.

11. Podľa § 216 ods. 2 CSP, súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany
domáhajú iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahov medzi stranami vyplýva z osobitného

predpisu.

12. Žalobný návrh - petit je obligatórnou náležitosťou žaloby. Súd je viazaný týmto žalobným návrhom, to
znamená, že ho nemôže prekročiť a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú. Nesmie ísť nad rámec
petitu (tzv. zásada „ne ultra petitum“). Súd nie je viazaný žalobným návrhom, iba v konaní, v ktorom z

osobitného predpisu vyplýva určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami, čo v prejednávanej veci
ako predpoklad pre postup podľa § 212 ods. 2 CSP naplnené nebolo. V nadväznosti na uvedené preto
odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku II., ktorým žalovaným 1/ a 2/ uložil odstrániť
oplotenie z pozemku žalobkyne, zrušil. Predmetným výrokom totiž prvoinštančný súd prekročil žalobný
návrh žalobkyne a prisúdil je viac, než čoho sa podanou žalobou domáhala.

13. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná. Trovy odvolacieho konania jej vznikli v podobe
vyjadrení k odvolaniu žalovaných, v nadväznosti na čo jej odvolací súd priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
prvoinštančný súd po právoplatnosti veci samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

14. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)