Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. december 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/75/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217846
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217846.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška a členov senátu

JUDr. Evy Hritzovej a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 14C/41/2013-46 zo dňa 21.01.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 14C/41/2013-46 zo dňa 21.01.2014 p o t v r d z u j e .

Žalovanému odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd uviedol, že žalobca sa písomne podanou
žalobou zo dňa 28.09.2012 domáha, aby súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol o základe veci
tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Levice, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu voči povinnému S. A. a ďalej žiada,
aby súd rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu
2.407,31 eura a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 481,46 eura. V žalobe namietal vecnú a miestnu
príslušnosť Okresného súdu Levice, ktorý rozhodoval v exekučnom konaní a žiadal, aby nadriadený
súd rozhodol o prikázaní veci inému súdu, nakoľko sudcovia Okresného súdu Levice sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania. Vo
veci samej odôvodnil žalobu tým, že ako oprávnený subjekt navrhol súdnemu exekútorovi vykonať

exekúciu z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka,
povinného S. A.. Súdny exekútor predložil návrh žalobcu exekučnému súdu, ktorým bol Okresný súd
Levice a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd rozhodol o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 23.04.2012 (konanie začalo dňa 19.07.2010)
a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie
poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 644 dní). Exekučným
titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu. Tým, že exekučný súd spôsobom odporujúcim zákonu, t.j.

vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok exekučného titulu, keď súd bez
ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny
proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie
zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci, čím s a postavil dopozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci
zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží a teda prekročil mieru možného rozhodovania o
zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov, porušil tým zásadu legality, v dôsledku čoho sa

dopustil nesprávneho úradného postupu. Exekučný súd tým, že svojím nelegálnym postupom vykonal
opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných
podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom
vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným, odvíjajúceho svoju podstatu od
uzavretej zmluvy o úvere. Na jednej strane existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok

rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie zákonnej lehoty a chýbajúci subjektívny
prvok, ktorý vyvolá právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na
druhej strane, nie je možné zo strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu
ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského
súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí
neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Rozsudok rozhodcovského

súdu je rovnocenným exekučným titulom s rozsudkom vydaným všeobecným súdom v občianskom
súdnom konaní. Tento postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom,
konkrétne ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V danej veci neexistuje okolnosť, ktorá by
umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu
rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a

rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť
istinyajejpríslušenstvazaloženímprekážkyvecirozhodnutej.Zdôvodunesprávnehoúradnéhopostupu
exekučného súdu si žalobca uplatňuje náhradu majetkovej škody a aj nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Majetkovú škodu si uplatnil v celkovej výške 2.407,31 eura, ktorá suma predstavuje náhradu istiny
s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v

občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu. Zároveň
si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy dôvodiac, že iba samotné konštatovanie porušenia práva
na súdnu ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávnyúradnýpostupokresnéhosúdujedôsledkomjehonesústredenejčinnostitakejintenzity,ktorá

má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu. Nesprávnym úradným
postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že správnym a zákonným postupom súdu
dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Výšku nemajetkovej ujmy si uplatnil vo výške 20 % z uplatňovanej
istiny s príslušenstvom, v celkovej sume 481,46 eura.

Žalovaná v písomnom vyjadrení namietala, že žalobca uviedol časť dôkazov, odkazuje na exekučný
spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno
znáša žalobca sám. Ďalej namietal nejasnosť titulu nároku na náhradu škody, keď uvádza rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako
namietanie nezákonného rozhodnutia, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe

prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca
uplatňuje škodu, keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého
titulu si svoj nárok uplatňuje. Žalobca taktiež neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného
stavu, pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v
konaní súdu, táto právomoc prináleží iba predsedovi súdu alebo Ústavnému súdu SR. Práva na

náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci sa môže poškodený domáhať na súde až
po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody. Napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti, ktoré Ministerstvo spravodlivosti
SR zaslalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody, bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená iba všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal

požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, dátum, kedy sa žalobca dozvedel o škode,
doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, uviesť skutočnosť, či boli podávané sťažnosti
predsedovi súdu na prieťahy, ani doklady preukazujúce ohrozenie práv zánikom povinného, jeho
insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Žalobca
neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadosti a tým zmaril akúkoľvek

možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. K
argumentácii žalobcu o vydaní rozhodnutia o žiadosti o vydanie poverenie po 15-dňovej lehote uviedol,
že poľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 táto lehota neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku, pričom podľa §44 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku ide o vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu a
rozhodcovskej komisie a zmierov nimi schválených. Pred 01.06.2011 ustanovenie § 41 ods. 2 písm.
d/ Exekučného poriadku znelo: „vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi

schválených“. V dôvodovej správe je k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d/ uvedené, že
správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila
svojim autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR, čím
sa iba explicitnejšie ujasnila litera zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia.
Argumentácia žalobcu je v tejto súvislosti preto nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d/

Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 01.06.2011. Poukázal
na judikatúru Ústavného súdu SR sp. Zn. I. ÚS 16/02, z ktorej vyplýva, že samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré
sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to,
že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. K tvrdeniu žalobcu

o nesprávnosti exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia tým, že exekučný súd
prekročil svoju právomoc keď opätovne preskúmaval exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok,
poukázala žalovaná na rozhodnutia tak Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, z ktorých jednoznačne vyplýva, že vnútroštátny súd má povinnosť ex offo
preskúmavať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky

rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Z uvedeného
vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného
vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou

viazaný. Pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností
prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon
rozhodcovského rozsudku splnená, potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky
vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. O náhrade škody môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody konajúci súd vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní iba v prípade,

ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí

Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca si vo vzťahu k predpokladom
posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich
preukázania a teda žalovaná vzťahom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní
za preukázanú. Žalovaná vo vzťahu k náhrade škody z titulu nesprávneho úradného postupu vzniesla

námietku premlčania dôvodiac, že právo na náhradu škody sa podľa § 19 ods. 1 zákona číslo 514/2003
Z. z. premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak mala žalobcovi vzniknúť
škoda práve nesprávnym úradným postupom, spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie tohto nároku uplynula po troch
rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Pri uplatnenom nároku došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty pred
dňom 23.04.2009 (t.j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku). Žalovaná k uplatnenej materiálnej škode uviedla, že žalobca nepreukázal
existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Od povinnosti riadne
preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej

vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií.
Žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha,
nepreukázal tiež existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a tiež
nevymožiteľnosť pohľadávky. Žalovaná nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu
škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku

škody. Namieta tiež, že žalobca zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením.
Uvedené skutočnosti zo žalobného nároku nevyplývajú a z toho dôvodu žalovaná nemá za preukázaný
tak vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Pre úspešnéuplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona číslo 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie
nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia, vzniku škody, či nemajetkovej ujmy,
preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Je toho názoru, že vychádzajúc zo základnej

charakteristikypríčinnejsúvislosti,akopriamehoabezprostrednéhovzťahupríčinyanásledku,nemožno
tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu. Na základe týchto skutočností je žalovaná
toho názoru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody ani prípadnej nemajetkovej ujmy,
čím neexistuje ani príčinná súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom súdu, spočívajúcim v

zamietnutí návrhu na vydanie poverenia po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou
škodou a nemajetkovou ujmou. Z tohto dôvodu považuje žalobu za právne neopodstatnenú a žiada ju
v celom rozsahu zamietnuť. Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov konania.

Prvostupňový súd vo veci vykonal dokazovanie, na základe ktorého zistil, že v predmetnej veci sa
žalobca domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu

Okresného súdu Levice. Právnym predpisom, upravujúcim zodpovednosť za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, je zákon číslo 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa

neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Súd vykonaným
dokazovaním zistil, že exekučné konania bolo vedené v čase účinnosti Exekučného poriadku, kde v
§ 44 ods. 2 je uvedené, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), t.j. ak je exekučným titulom rozhodcovský

rozsudok. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Žiadosť o udelenie poverenia bola
súdu doručená 23.09.2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti dňa 04.10.2010, t.j. rozhodol po jedenástich
dňoch od podania žiadosti o udelenie poverenia, teda v zákonom uvedenej 15-dňovej lehote. Uznesenie
bolo zástupcovi oprávneného doručené dňa 15.10.2010. Z tohto údaju jednoznačne vyplýva, že tvrdenie

žalobcu, že exekučný súd rozhodol po zákonom stanovenej lehote, s omeškaním viac ako 644 dní,
je nepravdivé a zavádzajúce. V spise sa nenachádzajú žiadne urgencie na vydanie rozhodnutia, ani
sťažnosť na prieťahy v konaní. Súd ďalej poukazuje na to, že oprávnený podal voči uzneseniu o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia odvolanie, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Predmetné exekučné konanie je právoplatne skončené.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia
(23.09.2010) upravovalo povinnosť súdu vydať poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom. Už toto samotné znenie zákonného ustanovenia oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať

exekučný titul nielen z formálneho, ale aj z vecného hľadiska.

Skutočnosť, že súd teda oprávnene preskúmaval exekučný titul v exekučnom konaní tak, ako mu to
vyplýva z platných právnych predpisov a dostupnej súdnej judikatúry tak Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a stanovísk Súdneho dvora (ES), nemôže mať za

následok jeho nesprávny úradný postup v tomto konaní a následne nárok žalobcu na náhradu škody
spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd dospel k záveru,
že exekučný súd sa žiadneho nesprávneho úradného postupu nedopustil, z ktorého dôvodu žalobcovi
nemohol vzniknúť nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

V danej veci žalobca súdu nepredložil žiadne dôkazy o existencii majetkovej škody 2.407,31 eura, keď
nevedel zdôvodnil z akých položiek táto škoda pozostáva a keď iba uviedol, že ide o škodu, ktorá bola
priznaná rozhodcovským rozsudkom. V žiadnom prípade nie je takéto vyjadrenie možné považovať za
preukázanú existenciu škody. Taktiež žalobca, na ktorom je preukázanie existencie príčinnej súvislosti
medzi vznikom škody a konaním žalovaného, túto žiadnym spôsobom nepreukázal, čím sa dostal do

dôkaznej núdze. Aj keď v prípade nesprávneho úradného postupu ide o objektívnu zodpovednosť, je
nevyhnutné preukázať konkrétnu skutočnosť, zakladajúcu túto zodpovednosť štátu za vznik škody. V
danom prípade žiadna takáto skutočnosť žalobcom preukázaná nebola.Vzhľadom k tomu, že súd dospel k názoru, že na strane žalovaného, konajúceho cestou exekučného
súdu, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej
škody ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť žalovaného za

uplatňovanú ujmu.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci

úspech, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si ich neuplatnil a žiadne trovy mu ani nevznikli.

Z právneho hľadiska súd vec posúdil podľa § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1,
§ 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3, z. č. 514/2003 Z. z. a § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 1, 2 z. č. 233/1995 Z. z.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom,

nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne a neúplne zisteného skutkového stavu veci.
Žalobca namietal, že prvostupňový súd rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z., čím súd de iure a
de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým

nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Podľa žalobcu súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a nie svojimi úvahami negovať právo
na spravodlivý súdny proces a osobitne právo na prerokovanie veci v primeranom čase. Žalobca preto
žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 OSP s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku oznámil vopred v zákone stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 OSP).

Rozsudok bol vyhlásený dňa 02.12.2014.

Predmetom odvolacieho konania je napadnutý rozsudok, ktorým prvostupňový súd Okresný súd Nitra
žalobu žalobcu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zamietol a žalovanému náhradu trov

konania nepriznal.

Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vo veci vykonal
dostatočné dokazovanie, riadne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že nezistil, že by postupom
prvostupňovéhosúdudošlokodňatiumožnostižalobcukonaťpredsúdom.Vpodanomodvolanížalobca

ani nič konkrétne neuviedol, v čom, resp. akým postupom súdu prvého stupňa malo dôjsť k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.

K aplikácii novej právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd
uvádza, že prvostupňový súd vychádzal zo znenia tejto právnej úpravy účinnej v rozhodnom čase,

pričom prvostupňový súd ani nezisťoval, či došlo k prieťahom v konaní. Žalobca naviac vznik škody a
jej výšku nepreukázal, čím sa nenaplnil jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP. V
odvolacom konaní úspešnému žalovanému ich však odvolací súd nepriznal, pretože si ich neuplatnil
(§ 151 ods. 1 OSP).Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.