Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. jún 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/193/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216202564
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2216202564.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: U. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX,
D. R., o zaplatenie 3.204,80 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda č.k. 11C/56/2016-44 zo dňa 09.01.2017 - v zamietajúcej časti, v časti povolenia splátok
a náhrady trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku II. a v časti
náhrady trov konania vo výroku III. p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti povolenia splácať prisúdenú sumu v
splátkach vo výroku I. m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.433,96 Eur s ročným
úrokomzomeškaniavovýške5%zosumy2.433,96Eurod01.11.2015dozaplatenia,vsplátkachpo70,-
Eur mesačne, splatných vždy do 25. dňa v mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti
tohto rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

III. Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 2.433,96 Eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 5% zo sumy 2.433,96 Eur od
01.11.2015 do zaplatenia, všetko formou pravidelných mesačných splátok vo výške 60,- Eur, splatných
vždy do 25. dňa kalendárneho mesiaca, počnúc od právoplatnosti rozsudku až do úplného zaplatenia,
pod stratou výhody splátok. Vo výroku II. vo zvyšku žalobu zamietol. Vo výroku III. uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 52%. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré

vydá súdny úradník.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 9 ods. 2 písm. j), k), § 11 ods. 1
písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu uzavretia úverovej zmluvy
(ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch). Vecne argumentoval tým, že o zmluvy o spotrebiteľskom
úvere má byť o.i. zrejmá ako výška splátky istiny poskytnutého úveru, tak aj výška každej splátky úrokov
poskytnutého úveru a napokon aj výška splátky prípadných poplatkov poskytnutého úveru, ak sú nejaké

poplatkydojednané.Tútonáležitosťpokiaľideouvedenie,akákonkrétnamábyťvýškamesačnejsplátky
samotnejistinyakoľkopredstavujevýškamesačnejsplátkydojednanýchúrokovakoľkovýškamesačnej
platby poplatkov spojených s úverom, predmetná ÚZ neobsahuje, keďže obsahuje len uvedenie výšky
súhrnnej splátky, ktorá je u každej z počtu 120 anuitných (rovnomerných) splátok splatných v obdobíod 20.05.2014 do 22.04.2024 uvedená vo výške 56,86 Eur mesačne. Súd má z praktík bánk poznatok,
že každá splátka v sebe zahŕňa v príslušnej časti splácanie časti istiny aj úroku mesačne, teda každá
z anuitných splátok zahŕňa v rôznom pomere splácanie istiny úveru a úrokov s tým, že ich súčet

dosahuje práve výšku mesačnej splátky 56,86 Eur a okrem toho je osobitne účtovaná platba poplatku
za poistenie vo výške 1,39 Eur mesačne, čím mesačná splátka úveru (istiny a úroku) s poplatkami
predstavuje 58,25 Eur mesačne. Pokiaľ ide o vyslovený právny záver k náležitosti vyplývajúcej z §
9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, súd poukazuje napr. aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline z 25.09.2014
sp. zn. 9Co/755/2014 a Krajského súdu v Trenčíne z 25.06.2014 sp. zn. 6Co/523/2014. Z ust. § 9

ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že v čase uzatvorenia, t.j. k 03.12.2010
zmluvy táto mala obsahovať aj uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
teda s rozčlenením jednotlivých čiastok nestačí uviesť len celkovú výšku splátok. Predložená zmluva
o úvere takýto konkrétny splátkový kalendár neobsahovala. Takáto informácia je pritom významná pre
spotrebiteľa,najmäpokiaľideojehomožnosťzhodnotiťnazákladepredloženéhosplátkovéhokalendára
ekonomickosťposkytnutéhoúveru,posúdenie,čipožadovanýúrokzaúverjepreňhovýhodný,prijateľný,

resp. aby spotrebiteľ bol schopný posúdiť celkovú výšku odplaty požadovanej žalobcom za poskytnutý
úver. Nakoľko z predložených listinných dokladov (č.l. 4 a nasl. spisu) vyplýva, že zmluva o úvere
presnú výšku, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov neobsahovala (v tomto smere nie
je tvrdenie žalobcu zo dňa 20.05.2016 č.l. 29 a nasl. spisu pravdivé), je potrebné úver považovať za
bezúročný a bez poplatkov, teda len v hodnote poskytnutej sumy. Na uvedenom konštatovaní už nemôže

nič zmeniť ani prípadná výzva súdu na špecifikáciu žalovanej pohľadávky, ktorej sa žalobca v obdobných
veciach zvykol domáhať. Pre vyššie uvedené nedostatky ÚZ je potrebné úver na jej podklade poskytnutý
žalovanému žalobcom považovať s poukazom na § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ za úver bezúročný a
bez poplatkov. Ak je úver (aj) bez poplatkov, je na mieste záver, že žalobca poskytol žalovanému úver
vo výške 3.230,- Eur a nie vo výške 3.400,- Eur, keďže sumu 170,- Eur ako poplatok za poskytnutie

úveru (článok 1.2. ÚZ) ihneď na sumu 3.400,- Eur započítal a fakticky žalovaný čerpal (a mohol čerpať)
iba 3.230,- Eur (pohyby na účtoch). Podľa žalobcom doloženého prehľadu na úverovom účte (tabuľka
na č.l. 30), žalovaný na úhradu záväzku vyplývajúceho z ÚZ uhradil od uzavretia ÚZ do vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru listom z 22.10.2015 celkovo sumu 796,04 Eur, konkrétne podľa žalobcu
sumu 195,20 Eur na istine a sumu 600,84 Eur na úrokoch. Po mimoriadnej splatnosti žalovaný už nič

neuhradil. Ak vyššie uvedené nedostatky ÚZ (každý jednotlivý z nich) ZoSÚ sankcionuje bezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru na jej podklade poskytnutého, zohľadniac súčet doterajších
platieb žalovaného na splnenie jeho záväzku z ÚZ, celkový dlh žalovaného predstavuje sumu 2.433,96
Eur (3.230,- - 796,04), ktorú žalobcovi súd zo žalovanej istiny priznal. Zároveň súd priznal žalobcovi
voči žalovanému aj úrok z omeškania v uplatnenej výške s poukazom na § 517 ods. 2 OZ v spojení s

§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom v čase vzniku zmluvného vzťahu účastníkov,
aplikovateľného s poukazom na § 10c daného nariadenia v aktuálne účinnom znení aj na čas omeškania
po 31.01.2013, keďže jeho výška, ktorá je v súlade s bodom 4.1. ÚZ, neprevyšuje výšku zákonných
úrokov z omeškania a to za obdobie od 01.11.2015, t.j. od posledného dňa lehoty určenej žalobcom v
liste z 22.10.2015 na zaplatenie zosplatneného úveru. Vo zvyšnej časti žalobu z dôvodov uvedených

vyššie ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 C.s.p., kedy mal
žalobca úspech 76%, žalovaný 24%, čistý úspech žalobcu 52%.

3. Proti tomuto rozsudku výlučne v časti zamietnutia žaloby, v časti povolenia splácať priznanú sumu
v mesačných splátkach a v časti trov konania podal odvolanie žalobca, pričom navrhol rozsudok

súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe vyhovieť v plnom rozsahu a zaviazať žalovaného uhradiť dlžnú
sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a priznať žalobcovi náhradu trov konania aj náhradu trov
odvolacieho konania. Poukázal na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) Civilného sporového
poriadku. K názoru súdu, že úverová zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z. odvolateľ uviedol, že v bode 1.1. úverovej zmluvy je uvedená výška RPMN, priemerná RPMN

a celková čiastka, ktorú má dlžník uhradiť na úvere. Pokiaľ súd považoval návrh v tejto časti za
neúplný, bol povinný žalobcu vyzvať na jeho doplnenie, čo však neurobil, žalobcovi tak bola odňatá
možnosť konať pred súdom. V kontexte záveru súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere neobsahuje
náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ argumentoval tým, že podľa bodu 1.1 zmluvy vyplýva, že
súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky banky (VOP a OP), a teda niektoré náležitosti,

ktoré má v zmysle právnych predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať, sú v samotnom
texte zmluvy o úvere a ďalšie sú v OP a VOP. Zmluva popisuje anuitné splácanie, z ktorého vyplýva,
že počet a termíny splátok istiny a úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky.
Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Banka bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvaniazmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytne spotrebiteľovi výpis vo forme amortizačnej tabuľky vrátane
rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny a úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby
spotrebiteľského úveru. Informáciu, že splácanie spotrebiteľského úveru prebieha formou mesačných

anuitných splátok a že rozdelenie splátok na istinu a úroky úveru obsahuje amortizačná tabuľka, banka
klientovi poskytne už v rámci poskytovania informácií pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere
prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere. Poukázal na konanie
Európskeho súdneho dvora vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová, konkrétne
návrh generálnej advokátky, podľa ktorej amortizačná tabuľka nemusí byť súčasťou zmluvy. S priznanou

možnosťou splácať dlžnú sumu v mesačných splátkach nesúhlasí, keď súd sa dostatočne nezaoberal
majetkovými pomermi žalovaného, rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné. Priznaním splátok vo
výške 60,- Eur mesačne súd zapríčinil, že žalovaný bude istinu splácať viac než 3 roky, čo znamená
bezdôvodnévýraznézvýhodneniežalovaného.Žalobcapožadujenáhradutrovkonaniavrozsahu100%.

4. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej CSP),
ktorýnahradilazrušildo30.06.2016účinnýzákonč.99/1963Zb.Občianskysúdnyporiadok(ďalejOSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania

pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b) a h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez

potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením
(§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu je možné priznať úspech iba čiastočný, keďže
rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej ako aj v časti náhrady

trov konania vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle §
387 ods. 1 a ods. 2 CSP, nesprávne je v časti povolenia splátok, v tejto časti bolo potrebné rozsudok
súdu prvej inštancie v zmysle § 388 zmeniť.

7. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo
veci samej, keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387

ods. 2 OSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti vo veci samej. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý
by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

8. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť

nasledovné.

9. Z obsahu dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že medzi žalobcom ako bankou
a žalovaným ako dlžníkom došlo dňa 06.05.2014 k uzavretiu úverovej zmluvy č. 122597 („ÚZ“), podľa
ktorej poskytol žalobca žalovanému bezúčelový úver vo výške 3.400,- Eur, poskytnutý jednorazovo a

bezhotovostne, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 120 mesačných anuitných splátkach vo výške 56,86
Eur splatných k 20. dňu kalendárneho mesiaca, so splatnosťou 1. splátky 20.05.2014 a poslednej splátky
22.04.2024, a to buď inkasom z osobného účtu, resp. príkazom na úhradu z inkasného účtu na úverový
účet. Celková čiastka, ktorú mal podľa zmluvy žalovaný splatiť (súčet úveru a celkových nákladovspojených s úverom) bola vyčíslená sumou 6.993,20 Eur, pri RPMN 19,03% a úrokovej sadzbe 15,90%
p.a. - fixnej do splatnosti. Priemerná hodnota RPMN bola uvedená vo výške 18,87%. Poplatok za správu
úveru nebol dohodnutý. ÚZ bolo dojednané poistenie schopnosti splácať úver a poplatok za poskytnutie

úveruvovýške170,-Eur.Včlánku4bod4.1.ÚZboldojednanýúrokzomeškaniavovýške5%p.a.Podľa
čl. 4 bod 4.2. bolo dojednané pre prípad porušenia akéhokoľvek záväzku žalovaného vyplývajúceho z
ÚZ počas jej trvania vrátane omeškania o.i. právo žalobcu žiadať predčasné splatenie zostatku úveru
s príslušenstvom za podmienok uvedených v ÚZ a vo Všeobecných obchodných podmienkach žalobcu
(ďalej len „VOP“).

10. Žalovaný podľa dokladov predložených žalobcom poskytnutý úver riadne (včas a v dohodnutých
splátkach) nesplácal a žalobca listom z 22.10.2015 v súlade s cit. článkom 4 bod 4.2. ÚZ vo väzbe
na článok 2.8. VOP vyzval žalovaného na predčasné splatenie celého úveru, na základe čoho vznikla
žalovanému povinnosť jednorazovo uhradiť žalobcovi celý dlh. Jeho výšku uviedol žalobca vo výzve
sumou 3.439,- Eur, na splatenie ktorej poskytol žalobca žalovanému lehotu do 01.11.2015. Zároveň bol

vo výzve žalovaný upozornený, že uvedený dlh sa denne úročí a rastie.

11. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v
zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi
žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou

o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Súd prvej inštancie správne pristúpil k prieskumu, či zmluva
o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia
ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona.
Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy,

postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy.
Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým
náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu
k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj
v § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami niektorú z náležitostí

vymenovaných v ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo
vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú
obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, preto v zmysle § 11
ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Okresný

súd správne priznal žalobcovi 2.433,96 Eur s príslušenstvom ako rozdiel poskytnutého úveru 3.230,- Eur
a žalovaným uhradenou sumou 796,04 Eur. Zároveň správne žalobu vo zvyšnej časti ako nedôvodnú
zamietol.

12. Odvolací súd sa argumentáciou žalobcu, ktorý sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že

úverová zmluva neobsahuje povinnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úveroch s poukazom na konanie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo
dňa 09.11.2016, na čl. 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom
3 písm. m) nestotožnil.

13. Rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok
10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m)
tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená

ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia
byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti
musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu. Žalobca tvrdí, že niektoré
náležitosti, ktorá má obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere sú v samotnom texte zmluvy o úvere a
ďalšie sú vo OP a VOP a to odkazom na anuitné splácanie bod 2.5.3 OP, ktoré podľa čl. 1.1 úverovej

zmluvy sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného
súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky
ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu,
aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru.Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem
psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá,
že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní

pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání
nelze přiznat právní ochranu.“ Nepochybil preto súd prvej inštancie, ak uviedol, že v zmluve absentuje
obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch (členenie splátok na
splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov).

14. Odvolací súd uvádza, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová)
zo dňa 09.11.2016, poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10
ods. 2 písm. h) a i), článku 23, keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy.

15. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí citovanom v odseku 18 vyslovil, že Smernica sa má vykladať
tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa

odchyľujúodustanovenítejtoSmernice,danýzáverjevšakvzhľadomnanapadnutéustanoveniezákona
o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne
právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným
náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

16. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza,
že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský
zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie
ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona

o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami
Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov
SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie
splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za
bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a

frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch
v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale
neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Tento výklad bol následne
prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z.z. účinnou od 01.01.2013, čo

potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj pred 01.01.2013.

17. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To
však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica.
V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp.

nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že
žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa
nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

18. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa
jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici
priamy účinok.

19. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc
vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť
eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať
pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere
v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa

vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené
všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne
zásady, najmä zásadu právnej istoty.20. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky
istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa
o výklad vnútroštátneho zákona contra legem.

21. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalovaného na Smernicu a rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti
spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to ustanovuje § 9 ods. 2
zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný

a bez poplatkov.

22. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej zamietajúcej časti
žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými
tvrdeniamiodvolateľa,spoužitím§387ods.1a2CSProzsudokvnapadnutejzamietajúcejčastipotvrdil.

23. Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je 3 dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

24. Podľa § 232 ods. 4 CSP, ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky
a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne

inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť
celého plnenia.

25. Z citovaných ustanovení CSP vyplýva, že ak súd pristupuje k autoritatívnemu rozhodnutiu
(rozsudkom) o žalobe na peňažné plnenie (o aký prípad ide aj v prejednávanej veci), zákonnou lehotou

plnenia a zároveň pravidlom je lehota troch dní, počítaná od právoplatnosti rozsudku. Štandardne
preto súd ukladá splnenie povinnosti v takejto lehote. Na každú jednu výnimku z pravidla musia potom
existovať dôvody, ktoré je potrebné riadne odôvodniť, čo platí aj pri odôvodňovaní rozhodnutia, a to či už
pre dlhšiu než trojdňovú lehotu, alebo pre povolenie splátok a určenie ich výšky a podmienok splatnosti.

26.Nazákladeustálenejsúdnejpraxejepriúvaheourčenílehotynasplneniepovinnostialebopriurčení,
že peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach, nutné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu; súd
musí prihliadnuť na osobné a majetkové pomery sporových strán, výšku priznaného plnenia, platobnú
schopnosť žalovaného, prejavenú snahu o plnenie záväzku žalovaným, dobu, po ktorej by umožnením
vykonania plnenia v splátkach došlo k zaplateniu prisúdenej sumy s tým, aby nepredstavovala neúmerné

zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa (čo zohľadní pri výške splátok a podmienkach ich zročnosti) ako aj
to, či povolenie plnenia prisúdenej sumy v splátkach neprimerane nezasiahne do majetkových pomerov
veriteľa, pričom súd môže určiť, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého
plnenia;súdtedamusílehotunaplnenieurčiťtak,abyjejdĺžkanepoprelasamotnýúčelsúdnehokonania
a v konečnom dôsledku viedla k odstráneniu právnej neistoty medzi sporovými stranami; záver súdu o

splnení podmienok na určenie dlhšej lehoty na vykonanie plnenia ako tri dni od právoplatnosti rozsudku
musí byť vždy náležite odôvodnený.

27. Jedným z ustálených pravidiel rozhodovacej praxe súdov je tiež pravidlo, podľa ktorého by k
zaplateniu celého dlhu i vo forme splátok malo prísť najneskôr do 36 mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa takáto výhoda poskytla (resp. v časovom intervale takéto rozpätie prekračujúcom
nanajvýš nepatrne) a to i pri zohľadnení okolnosti získania žalovaným nespornej výhody (odkladu) už
praktickým donútením žalobcu uplatniť právo na súde.

28. V prejednávanej veci má určitý význam, že žalovaný (majúci splniť povinnosť) nedisponuje podľa

jeho tvrdení takým príjmom alebo úsporami, pri ktorých by bolo možné očakávať zaplatenie žalovanej
sumy naraz bez rizika ohrozenia vlastnej výživy, prihliadanie na tento aspekt bez ďalšieho by však z
výnimky uvedenej v zákone (z výhody splátok) urobilo pravidlo, ktorý úmysel zákonodarca nepochybne
nemal.

29. Výška sumy priznanej rozsudkom súdu prvej inštancie na istine predstavovala sumu 2.433,96 Eur,
ktorá pri rešpektovaní vyššie priblíženého pravidla o rozložiteľnosti splátok najviac na tri roky odôvodňuje
výšku splátky 70,- Eur mesačne.30. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že princípu vyváženej ochrany
práv oboch strán sporu i so zreteľom k okolnostiam vlastným tejto konkrétnej veci (s prihliadnutím
k faktickému oddialeniu splnenia povinnosti podaním odvolania žalovaným, tiež ku skutočnosti, že

žalovaný od podania žaloby neuhradil dlh ani čiastočne, na druhej strane s prihliadnutím k sociálnej
situácii žalovaného) zodpovedá lehota na plnenie a povolenie splátok tak, ako je to uvedené vo výroku
tohto rozsudku.

31. Odvolací súd preto podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti lehoty plnenia

zmenil spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto rozsudku.

32. Súd prvej inštancie postupoval správne pri rozhodovaní o náhrade trov konania, keď správne
vypočítal pomer úspechu a neúspechu žalobcu. V prípade čiastočného zamietnutia žaloby je jeho čistý
úspech v spore 52%, keď predmetom konania bolo zaplatenie sumy 3.204,80 Eur, žalobca bol úspešný
v časti o zaplatenie sumy 2.433,96 Eur, t.j. úspech v pomere 76% a neúspech v pomere 24%. Preto bolo

dôvodné rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP vo výroku III. ako vecne správny
potvrdiť.

33. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu

argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

34. V odvolacom konaní vo veci samej, keď v zamietajúcej časti odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil, úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania

(v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto
rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle §
262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

35. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

36.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

37. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona

(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal
pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu

rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

38. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).