Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. jún 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/131/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8516202657
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8516202657.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanému: S. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX X.
XXX,pr.zast.JUDr.PatrikomKovalčíkom,advokátom,Námestiesv.Mikuláša20,06401StaráĽubovňa,
v konaní o zaplatenie 1.088,80 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará
Ľubovňa zo dňa 26.04.2017, č. k. 4C/85/2016 - 55 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok okrem výroku III.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) vo výroku I.
žalobu zamietol, vo výroku II. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a vo
výroku III. vyslovil, že Slovenská republika nemá právo na zaplatenie súdneho poplatku zo žaloby.

2. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, ustanovenia § 2 písm. a) a b),
§ 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ustanovenie § 5 b zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ustanovenie § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a ustanovenie § 193

zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku.

3. V danej právnej veci mal súd na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že nárok žalobcu
nie je dôvodný. Žalobca sa podanou žalobou domáhal nároku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere, v
súvislosti s uzavretím ktorej sa žalovaný dopustil trestného činu úverového podvodu. Vychádzajúc z
predloženého rozsudku 7T/29/2009 zo dňa 26.10.2009, právoplatný 27.10.2009, ktorým bol žalovaný
uznaný vinným a zároveň odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, súd

prvej inštancie uzavrel, že sa žalobca domáha náhrady škody, a to vo výške poskytnutej istiny a
poplatku, ktorý podľa zmluvy mal žalovaný vrátiť spolu s istinou. Týmto bol splnený prvý z predpokladov
zodpovednosti za škodu t.j. existencia protiprávneho úkony, pretože konajúci súd je rozhodnutím v
trestnom konaní viazaný. Ďalej mal za preukázané, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako
dlžníkom bola dňa 30.06.2008 uzavretá zmluva o úvere, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou vzhľadom
na označenie dlžníka v predmetnej zmluve, nakoľko z jej obsahu nie je možné ustáliť, či žalovaný túto
zmluvu uzatváral ako spotrebiteľ alebo ako nespotrebiteľský subjekt v rámci predmetu svojej obchodnej

alebo podnikateľskej činnosti. V prípade pochybnosti o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu má dôkazné
bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, pričom žalobca nijako
nepreukázal, že dlžník pri uzatváraní a plnení zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo podnikateľskej činnosti, a teda že predmetná zmluva má nespotrebiteľský charakter. Mal za to,že nemôže prehliadať, že keď sa teda žalobca domáha náhrady škody, uplatňovaný nárok vyplýva zo
spotrebiteľskej zmluvy a za tohto stavu je pri rozhodovaní o náhrade škody povinný prihliadať na to, či
uplatňovaný nárok nie je uplatňovaný v rozpore so zákonom, alebo z neprijateľných podmienok, resp. či

nárok žalobcu neoslabuje nejakú právnu skutočnosť, ako napr. premlčanie. Konštatoval, že predmetná
zmluva o úvere neobsahuje zákonom vyžadované náležitosti podľa citovaných ustanovení zák. č.
258/2001 Z.z. a to údaj o termíne konečnej splatnosti tohto úveru, úrokovú sadzbu spotrebiteľského
úveru a ani ročnú percentuálnu mieru nákladov, tiež absentuje aj výška, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov. Vzhľadom na uvedené je potrebné predmetné úver považovať za

bezúročný a bez poplatkov. Vychádzajúc z predloženého rozsudku 7T/29/2009 mal za zrejmé, že bol
vydaný dňa 26.10.2009 a právoplatnosť a vykonateľnosť nadobudol dňa 27.10.2009 a že žalobca si
uplatnil v trestnom konaní náhradu škody. Subjektívna premlčacia lehota začala plynúť najneskôr od
dátumu právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku. Žaloba bola na súd doručená dňa 12.7.2016, teda
oneskorene. Dodal, že ak by si pritom žalobca uplatnil nárok na zaplatenie žalovanej sumy na základe
zmluvy o úvere, aj všeobecná 3-ročná premlčacia doba by už uplynula.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 Civilného sporového poriadku tak, že
žalovaný bol v konaní v celom rozsahu úspešný, teda ma nárok na plnú náhradu trov konania v rozsahu
100% voči žalobcovi.

Obsah odvolania

5. Proti tomuto rozsudku, v rozsahu zamietnutia žaloby a súvisiaceho výroku o trovách konania
(vychádzajú z obsahu odvolania) podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Vo vzťahu
k právnej povahe zmluvy uviedol, že zmluva o úvere má povahu absolútnej zmluvy a vzťahujú sa na

ňu ustanovenia Obchodného zákonníka. Z uvedeného dôvodu nie je možné právne vzťahy z tejto
zmluvy podriadiť režimu spotrebiteľských zmlúv. Zdôraznil, že v prípade postavenia žalobcu je treba
akcentovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s žalovanou vstupoval. Mal za to, že sa
dodatočne nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy Zmluvy, keďže jej uzavretie v uvedenej
forme (zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka) sám svojím konaním Žalovaný vyvolal a inicioval.

Právnu úpravu ochrany spotrebiteľa nie je možné bezvýnimočne aplikovať na všetky prípady, kde
spolukontrahentom je fyzická osoba. Ako poskytovateľ úveru dodržal úroveň osobitnej schopnosti a
starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi, či všeobecnej zásady dobrej viery uplatňovanej
v jeho oblasti činnosti. Súd prvej inštancie nevhodne aplikoval princíp contra proferentem upravený v
ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka na daný prípad. Poukázal na to, že na údaje týkajúce sa osoby

dlžníka boli uvedené a vložené do Zmluvy dlžníkom a nešlo o nejednoznačné ustanovenia zmluvy,
ktorá bola vopred naformulovaná dodávateľom. Vo vzťahu k náležitostiam zmluvy konštatoval, že výška,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane
zmluvy a z uvedeného dôvodu nie je možné hovoriť o absencii náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Výška RPMN je uvedená aj vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru ako aj v dokumente

Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, s ktorými bol žalovaný oboznámený žalovaný
pred poskytnutímúveru. Malzato,žetrestnomkonaníakoajvcivilnomkonanídostatočnepreukázal,že
v prípade absencie konania žalovanému (ak by neuviedol žalobcu do omylu v otázke splnenia úverových
podmienok) nedošlo by k uzavretiu zmluvy, ani k poskytnutiu úveru a ani k vzniku škody v majetkovej
sfére žalobcu. Peňažné prostriedky, ktoré žalobca poskytol žalovanému titulom zmluvy by žalobca

(poškodený) vzhľadom na okolnosti a svoje pomery mohol poskytnúť inému subjektu (klientovi), ktorý by
svoje záväzky plnil riadne a včas, t. j. žalobca mohol odôvodnene dosiahnuť zisk. Pokiaľ ide o premlčanie
žalobcovho nároku uviedol, že na plynutie premlčacej doby nevyhnutné aplikovať ust. § 106 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Niet pochýb o tom, že konanie žalovaného malo charakter úmyslu, čo bolo
potvrdené aj Trestným rozkazom, ktorým uznal žalovaného vinným zo spáchania úmyselného trestného

činu úverového podvodu podľa ust. § 222 ods. 1 Trestného zákona. Okresný súd Bardejov trestným
rozkazom odkázal žalobcu s nárokom na náhradu škody na civilné konanie. Do úvahy prichádza
aplikácia ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka v prípade, ak bolo právo na náhradu škody priznané
právoplatným rozhodnutím súdu, prípadne v prípade, ak povinný uzná svoju povinnosť nahradiť škodu.
V týchto prípadoch sa neuplatnia kombinované premlčacie doby, ale desaťročná premlčacia doba so

začiatkom plynutia ustanoveným v ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka Uviedol, že v predmetnom
konaní sa nedomáhal zaplatenia dlžnej sumy, ale náhrady škody pričom plynutie premlčacej doby je
upravené odlišne (najmä začiatok plynutia premlčacej doby). Na záver zdôraznil, že súd prvej inštancie
nesprávne právne vec posúdil pokiaľ prihliadal na premlčanie ex offo v zmysle § 5b zákona č. 250/2007Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Poukázal na to, že nárok na náhradu škody žalobcu v danom prípade už nie
je založený zmluvou (aj keď zmluvu súd posúdil ako spotrebiteľskú), ale protiprávnym konaním škodcu
(žalovanému), t. j. naplnením predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle ust. § 420 ods.

1 Občianskeho zákonníka. Predmetom sporového konania medzi žalobcom a žalovaným je nárok na
náhradu škody a nie plnenie zo zmluvy. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol rozsudok zrušiť a vec
vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne vydať rozsudok, ktorým by uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 1.088,80 eur s príslušenstvom.

6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý považoval argumentáciu žalobcu o výlučne
obchodnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným za účelovú. Poukázal na to, že v danej veci vždy išlo o
spotrebiteľský vzťah, do ktorého žalobca vstúpil na základe slobodnej vážnej vôle s poukazom na vopred
pripravený formulár zmluvy a na žalobu žalobcu, keď žaluje žalovaného ako fyzickú osobu s údajom o
rodnom čísle žalovaného, teda nepochybne ako spotrebiteľa. Tvrdenie žalobcu o tom, že na stanovenie
výšky škody nevyhnutne potreboval rozhodnutie v trestnom konaní je v rozpore s podanou žalobou,

keď v odôvodnení žaloby sám žalobca vyčísľuje dlh žalovaného vo výške 1088,76 eur a poukazuje
na splatnosť dňa 25.11.2008, teda skoro rok pred nadobudnutím právoplatnosti a vykonateľnosti
rozhodnutia v trestnom konaní. K povinnosti súdu ex offo prihliadať na premlčanie poukázal na svoje
vyjadrenia zo dňa 28.11.2016 a 24.01.2017 prostredníctvom ktorých žalovaný sám vzniesol námietku
premlčania. Nárok žalobcu považoval za premlčaný. Navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny.

Hodnotenie odvolacieho súdu

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona

č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len ,,C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie (§
362 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle
zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§
385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

8. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie, pokiaľ rozhodoval
o premlčaní žalobcovho nároku, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho
zákonníka, keď svoje rozhodnutie založil na konkrétnych, výsledkami vykonaného dokazovania
preukázaných skutočnostiach a tvrdeniach a jeho vyriešenie nastolenej otázky, kedy sa žalobca
dozvedel, kto za škodu zodpovedá a o rozsahu škody, nie je založené na chybnom právnom posúdení. V

danom prípade si žalobca uplatnil voči žalovanej nárok na náhradu škody vyplývajúci zo zodpovednosti
žalovaného za škodu podľa citovaného ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to vo
výške skutočnej škody v sume 1.088,80 eur zodpovedajúcej istine žalovanému poskytnutých peňažných
prostriedkov 20.000,-Sk (663,87 eur) vrátane poplatku 12.800,-Sk (424,88 eur) na základe uzavretej
zmluvy o úvere č. XXXXXXX.

9. Ako prvé sa odvolací súd zaoberal odvolacou námietkou žalobcu o tom, že vzťah medzi žalobcom
a žalovaným nemožno posudzovať ako spotrebiteľský a že na predmetný zmluvný vzťah je potrebné
aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka.

10. V danom prípade žalobcom uplatnený nárok má svoj základ v zmluve o úvere uzatvorenej medzi
stranami sporu dňa 30.06.2008. V zmluve o úvere je okrem údajov potrebných na identifikáciu dlžníka
(meno a priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu), uvedené aj
jeho obchodné meno a IČO. Z obsahu spisu však nevyplýva, že by žalovaný pri uzatváraní zmluvy konal
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Navyše v Žiadosti o úver (č.l. 22

priloženého vyšetrovacieho spisu ORP-109/JP-SL-2009) sú uvedené identifikačné údaje žalovaného
ako fyzickej osoby, a to meno, priezvisko, dátum a miesto narodenia, rodné číslo, bydlisko, štátna
príslušnosť, osobný stav. V zmluve sú tiež údaje o manželke žalovaného a o jeho bývaní. V žiadosti sú
vyplnené údaje v kolónke „Údaje o zamestnávateľovi žiadateľa/živnostníkovi“. Z takéhoto označenia sa
zdá, že v predmetnej kolónke ide o uvedenie zdroja príjmu žiadateľa o úver (t.j. či má príjem zo závislej

činnosti, alebo ako SZČO), a nie o uvedenie účelu úveru. Zo Žiadosti o úver, ktorá je podkladom pre
samotnú úverovú zmluvu nijakým spôsobom nevyplýva, že by žalovaný o úver žiadal ako fyzická osoba
- podnikateľ.11. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (spotrebiteľský vzťah), má dôkazné
bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ, oprávnený), pričom
existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj

nespotrebiteľskýcharakterzmluvymusíbyťpreukázanýbezpečne,spôsobomnevzbudzujúcimdôvodné
pochybnosti. V opačnom prípade je potrebné uplatniť výklad v súlade s § 54 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Všeobecne známou skutočnosťou sú nekalé praktiky žalobcu aplikované pri vyplňovaní
základných údajov dlžníka, vrátane účelu poskytnutia finančných prostriedkov. Vzhľadom na uvedené
odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie uzavrel, že zmluva o úvere je spotrebiteľskou

zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a žalovanému je dôvodné priznať postavenie
spotrebiteľa. S ohľadom na uvedené zmluva o úvere zároveň predstavuje zmluvu o spotrebiteľskom
úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

12. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že posudzovaná zmluva o úvere zo dňa 30.06.2008
neobsahuje údaje v zmysle § 4 ods. 2 písm. g), h), i), a j) zákona č. 258/2001 Z.z., t.j. údaj o termíne

konečnej splatnosti tohto úveru, úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, ročnú percentuálnu mieru
nákladov a výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Neuvedenie týchto náležitosti
v zmluve zákon o spotrebiteľských úveroch postihuje tým, že úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov (§ 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z.).

13. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu o nesprávnej aplikácii ustanovenia § 5b zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa odvolací poukazuje na to, že žalovaný v priebehu konania vzniesol
námietku premlčania žalobcovho nároku vo svojom vyjadrení zo dňa 28.11.2016 (č.l. 33-34). Odvolací
súd dodáva, že ak aj by žalovaný námietku premlčania nevzniesol, ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa je ustanovením procesným, keď orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo

spotrebiteľskej zmluvy (tým aj súdu) sa ukladá povinnosť prihliadať na premlčanie aj bez námietky
premlčania vznesenej spotrebiteľom. Vzhľadom na procesný charakter tohto ustanovenia a chýbajúce
prechodné ustanovenie, konajúci súd je povinný aplikovať toto zákonné ustanovenie a prihliadať na
premlčanie aj bez námietky.

14. Pri posudzovaní nárokov zo záväzkových vzťahov, jedným z ktorých je spotrebiteľ, z hľadiska
včasnosti uplatnenia práva, platí úprava premlčania vyplývajúca z Občianskeho zákonníka. Uvedený
záver vyplýva z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 02. 2013 v konaní sp. zn.
6Co/81/2012, v ktorom je vyslovený právny názor, že aj pri úverovej zmluve uzatvorenej podľa
Obchodného zákonníka medzi podnikateľom a spotrebiteľom je potrebné použiť pri otázke premlčania

(ale aj pri iných otázkach, napríklad uznanie dlhu a pod.) prednostne úpravu uvedenú v Občianskom
zákonníku. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 z 19. 06. 2013
na základe ústavnej sťažnosti proti predmetnému rozsudku Krajského súdu v Prešove uviedol, že
po preskúmaní rozsudku argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú
udržateľnosť záverov krajského súdu.

15. Právne bezvýznamný je poukaz žalobcu na ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
ustanovenie § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

16. Ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovuje pri právach priznaných právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iného orgánu desaťročnú premlčaciu dobu. Ustanovenie § 110 ods. 1
Občianskeho zákonníka nie je možné aplikovať na danú vec, žalobcovi nebolo priznané právo na
zaplatenie žalovanej sumy právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu (nebolo v uvedenom
konaní jeho právo na zaplatenie žalovanej sumy zistené, ani určená lehota na plnenie, kedy sa má
podľa rozhodnutia plniť). Vo veci 7T/29/2009 žiadne právo na náhradu škody žalobcovi priznané nebolo.

Táto strana sporu bola odkázaná zo svojim nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie, čo
priamo vyplýva z rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 26.10.2009, č.k. 7T/29/2009 - 162.
Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 27.10.2009.

17. Čo sa týka práva na náhradu škody toto podlieha premlčaniu. Pri premlčaní práva na náhradu škody

je ustanovená kombinovaná premlčacia doba a to subjektívna ( § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka)
a objektívna (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej
doby je stanovený odlišne na sebe nezávisle a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávisle.
Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôžeprekročiť. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať
subjektívnu stránku poškodeného týkajúcu sa jeho vedomosti o škode a vedomosti o tom, kto za
vzniknutú škodu zodpovedá, teda o zodpovednom subjekte. Ak subjektívna premlčacia doba začne

plynúť aj skončí v priebehu plynutia objektívnej premlčacej doby, v takom prípade sa právo premlčí
uplynutím subjektívnej premlčacej doby.

18. Žalobca ako poškodený sa dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá najneskôr dňa
27.10.2009,kedynadobudolprávoplatnosťrozsudokOkresnéhosúduStaráĽubovňazodňa26.09.2010

č.k. 7T/29/2009-162. Žalobu na náhradu škody zo dňa 8.11.2016 podal na súde prvej inštancie dňa
12.07.2016, teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby vyplývajúcej z ustanovenia § 106
ods. 1 Občianskeho zákonníka.

19. Vzhľadom na skutočnosť, že právo žalobcu je premlčané, mu toto právo nebolo možné priznať.

20. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 C.s.p. ods. 1
a 2 rozsudok okrem výroku III. ako vecne správny potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že

úspešnému žalovanému v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli a žalobca nebol v
odvolacom konaní úspešný.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p., v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).