Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. jún 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/297/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4415211959
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4415211959.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek

senátu JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Lenky Halmešovej v právnej veci žalobkyne: R. X., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G., U. F. XXX, zastúpená U.. Elena Szabóová, advokát, so sídlom Nové Zámky,
Hlavné námestie 7, proti žalovaným: 1. V. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., N., Y. XXX/XX a 2. Komunálna
poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Bratislava, Štefánikova 17, IČO: 31 595 545,
zastúpená JUDr. Felix Neupauer, advokát, so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8/A, o náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej v 2.rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k.
13C/388/2015 - 213 zo dňa 28. apríla 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalované v 1. a 2. rade sú povinné
zaplatiť žalobkyni sumu 20.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jednej
zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej žalovanej a vo zvyšku súd žalobu zamieta.
Žalobkyni priznáva voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť žalobkyni
spoločne a nerozdielne sumu 10 000 eur do 3 dní po právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného
zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhej zo žalovaných. Vo zvyšnej časti žalobu

zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
1/3 voči žalovanej v 1. rade a v plnom rozsahu voči žalovanej v 2. rade. Svoje rozhodnutie právne
odôvodnil ust. § 11, § 13, § 15, § 16, § 415, § 427, § 428, § 511 Občianskeho zákonníka, § 5 zákona č.
381/2001 Z.z. V dôvodoch uviedol, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 33 000 eur ako náhrady
nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do jej osobnostných práv, a to voči žalovanej v 1. rade ako vinníčky
dopravnej nehody jazdiacej vozidlom Renault Clio EVČ O. XXX EB, pri ktorej dňa 12.06.2013 zomrel
syn žalobkyne U. X. a voči žalovanej v 2. rade ako voči poisťovni, v ktorej mala v tom čase žalovaná v 1.

rade uzavreté poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vyššie uvedeného motorového
vozidla. Žalobkyňa bola na svojho jediného syna U. naviazaná a odkázaná, postihlo to jej rodinný život,
ktorý tým stratil zmysel, zostala bez opory a citového zázemia. Z pripojeného spisu D. súdu Nové
Zámky 4T/111/2014 súd zistil, že žalovaná v 1. rade bola rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky
č.k. 4T/111/2014 z 23.01.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu Nitra č.k. 4To/53/2015-457 z
10.09.2015právoplatneuznanávinnouzprečinuusmrteniapodľa§149ods.1,ods.2písm.a)Trestného
zákona tým, že dňa 12.06.2013 nevenovala dostatočnú pozornosť riadeniu svojho motorového vozidla

a zozadu narazila do motocykla, ktorý viedol syn žalobkyne U. ktorý v dôsledku toho utrpel zranenia,
ktorýmpodľahol. U.zomreldňa12.06.2013avýlučnoudedičkoupoňomsastalažalobkyňa,jehomatka.1.2 Súd prvej inštancie sa po vykonanom dokazovaní zaoberal najmä posudzovaním namietanej
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade, ktorý z uvedeného dôvodu žiadal žalobu zamietnuť.
V odôvodnení poukázal podrobne najmä na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. III. ÚS 666/2016

z 11.10.2016, v ktorom okrem iného uviedol: Odpoveď na otázku, či české (a vzhľadom na
textovú totožnosť i slovenské) vnútroštátne právo upravuje náhradu nemajetkovej ujmy na základe
zodpovednosti poisteného za škodu, teda nepriamo poskytuje samotný Súdny dvor (nepriamo len preto,
lebo ako správne uvádza aj sťažovateľ, Súdny dvor nie je oprávnený záväzne interpretovať vnútroštátne
právo) v bode 58 odôvodnenia svojho rozsudku, kde konštatuje, že české (i slovenské) vnútroštátne

hmotné právo zodpovednosti za škodu sa vzťahuje aj na náhradu nemajetkovej ujmy, a to s ohľadom
na skutočnosť, že zodpovednosť za nemajetkovú ujmu vznikla na základe dopravnej nehody a má
občianskoprávnu povahu.“ Súd prvej inštancie mal za nesporne preukázané, že došlo k zásahu do
sféry nemajetkových práv žalobkyne a vzhľadom k tomu, že žalovaná v 1. rade bola uznaná vinnou
zo spáchania prečinu usmrtenia syna žalobkyne je daný aj kauzálny nexus medzi porušením práva a
následkom, ktorý žalobkyni vznikol. Inak povedané, žalovaná zodpovedá za nemajetkovú ujmu, ktorá

žalobkyni vznikla a to podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k žalovanej v 2. rade, táto
bola poisťovateľom motorového vozidla z povinného zmluvného poistenia, je teda subjektom, ktorý z
povinného zmluvného poistenia vozidla žalovanej v 1. rade (s prihliadnutím na závery nálezu Ústavného
súdu SR č. III. ÚS 666/2016 z 11.10.2016) zodpovedá za spôsobenú nemajetkovú ujmu žalobkyne
taktiež a to podľa § 5 zákona č. 381/2001 Zb. Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd konštatoval, že

dôvodnosť žaloby čo do jej základu je vo vzťahu k obom žalovaným preukázaná.

1.3 Vo vzťahu k výške uplatnenej nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie uviedol, že smrť blízkej osoby
je pre pozostalých a hlavne rodinu nepochybne veľmi traumatizujúca a smutná udalosť. Nepochybne
smrťou syna došlo k zásahu do práva na súkromný a rodinný život žalobkyne, ktoré zahŕňa aj právo

fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti, aby tak
fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Je zrejmé, že došlo na strane žalobkyne
k takej ujme, ktorá jej úplne bráni napĺňať jej citové potreby, išlo o jej jediného syna, ktorý s ňou
žil v jednej domácnosti, nemal vlastnú rodinu a podľa výpovedí žalobkyne a svedkyne Y., bol medzi
nimi mimoriadne blízky vzťah, teda nemajetková ujma, ktorá žalobkyňu postihla, zasiahla inú ako

jej majetkovú sféru, a to sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra.
Uviedol, že samotné upustenie od protiprávneho konania a ani odsúdenie žalovanej v 1. rade nie je
v tomto prípade dostačujúcou satisfakciou. Jediným možným zadosťučinením, ktoré samé o sebe tiež
úplne nenahradí škodu žalobkyni vzniknutú, je zadosťučinenie v peniazoch, ktoré môže aspoň čiastočne
neoprávnený zásah do jej práv zmierniť. Na posúdení súdu preto zostalo iba vyhodnotenie intenzity

zásahu do osobnostných práv žalobkyne, resp. okolností prípadu, najmä toho, či škoda bola spôsobená
úmyselne alebo nie, rodinný vzťah žalobkyne a jej syna, či nedošlo k čiastočného odškodnenia
žalobkyne odsúdením žalovanej v 1. rade, prípadne iné.

1.4 Posudzujúc výšku nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie poukázal na judikatúru súdov v otázke

stanovenia výšky v takomto prípade. Nemajetková ujma sa nedá úplne presne vyjadriť v peniazoch,
pretože ju nemožno nikdy reálne nahradiť, poukázal však na rozsudky súdov v obdobných veciach,
napr. NS SR 3Cdo/228/2012 (náhrada priznaná v sume 23.000 eur pri usmrtení 2 osôb ), Vrchní
soud Olomouc č. 1Co/87/2004 (za usmrtenie jednej osoby priznaná náhrada 300.000,- Kč ), Vrchní
soud Praha č. 1Co/146/2010 (500.000,- Kč za usmrtenie 2 osôb), Vrchní soud Praha č. 1Co/161/2012

(300.000,- Kč za usmrtenie 1 osoby), KS Banská Bystrica č. 14 Co 339/2011 z 20.11.2012 (8.600 eur
za smrť syna), NS SR 1Cdo 10/2013 z 27.01.2016 (2x 8.300 eur za smrť syna pri dopravnej nehode
(rodičom), NS SR 1Cdo 77/2009 27.10.2010 (3x 6.638,78 eur za smrť syna/brata) na základe ublíženia
na zdraví z nedbanlivosti pri dopravnej nehode. Hodnotiac všetky vyššie uvedené skutočnosti súd prvej
inštancie dospel k výške nemajetkovej ujmy u žalobkyne v sume 10.000 eur, ktorú sumu považuje za

primeranú všetkým okolnostiam, ktoré na tento prípad z pohľadu vyššie uvedených záverov mali vplyv.
Uvedené odškodnenie podľa súdu zodpovedá tomu, že žalovaná dopravnú nehodu, a tým aj smrť
syna žalobkyne , spôsobila z nedbanlivosti, bola za to právoplatne odsúdená, čo je tiež určitou formou
satisfakcie v smere k žalobkyni. Konštatoval, že síce išlo o usmrtenie syna, ku ktorému mala žalobkyňa
blízkyvzťah,avšakzpohľaduvekužalobkynevporovnanínapríkladspostihnutímmladšejmatkysmrťou

jej syna, t. j. s ohľadom na prípadnú dĺžku obdobia jej postihnutia, ide o zásah nižšej intenzity, preto sa
súd priklonil k štandardnej výške odškodnenia. Na záver uviedol, že pokiaľ ide o zdravotné problémy,
o ktorých žalobkyňa tvrdila, že nimi po nehode trpela, nebolo nijako preukázané, že by mali nejaký
súvis so smrťou jej syna a to ani nepriamy.O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP ažalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná približne v pomere 1/3 (zo žalovanej sumy 33.000 eur jej bolo
priznaných 10.000 eur), priznal súd vo vzťahu k žalovanej v 1. rade nárok na náhradu trov konania
v tomto pomere (1/3), pričom vo vzťahu k žalovanému v 2. rade súd žalobkyni priznal právo na plnú

náhradu trov konania, keďže výška priznanej nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. Súd bol toho
názoru, že pokiaľ žalovaný v 2. rade a priori svoju pasívnu vecnú legitimáciu namietal (hoci bola daná),
je namieste, aby ako subjekt, ktorý bol v konaní plne neúspešný a ktorého obrana neobstála, žalobkyni
nahradil trovy konania v plnom rozsahu.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v zákonnej lehote odvolaním žalobkyňa a to vo výroku
II. - zamietnutia žaloby v časti prevyšujúcej sumu 10.000 eur, ktorú sumu považuje za neprimeranú.
Žalobkyňa namietala závery súdu o výške nemajetkovej ujmy poukazujúc na to, že nie je možné
vychádzať len z matematického výpočtu rokov, po ktoré tento zásah trvá, bez zohľadnenia ostatných
okolností na jej strane . Zdôraznila, že nebohý U. bol jej jediným dieťaťom , žil s ňou v spoločnej
domácnosti a žalobkyňa žila len so synom, t.j. bez ďalších osôb, bez partnera, bez inej blízkej osoby.

Tým, že syn U. bol jej jediným dieťaťom, nemôže nájsť žalobkyňa útechu a oporu ani v ďalších deťoch.
Poukázala na aj fakt, že po smrti syna zostala úplne sama, na „staré kolená“ je odkázaná na pomoc ľudí
mimo okruh jej blízkych. Namietala, že v rozhodnutí súdu o výške odškodnenia nie je zohľadnený ani
fakt, a to ani z judikatúry, o ktorú súd svoje rozhodnutie opiera, že ide o smrť jediného dieťaťa,a zároveň
o smrť jedného z celkovo dvoch členov domácností žalobkyne. Nie je preto možné ani porovnávať bez

poznania ďalších okolností rozhodovaných vecí, s inými súdnymi rozhodnutiami. Súčasne poukázala na
rozhodnutia súdov, okrem iných na rozhodnutie Krajského súdu Trnava sp.zn. 24Co/479/2012 - priznaná
nemajetková ujma vo výške 25.000 eur za smrť syna pri dopravnej nehode, Krajského súdu Prešov
sp.zn. 20 Co/183/2014 - priznaná ujma vo výške po 15.000 eur pre každého z rodičov. V závere navrhla
zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti a uložiť žalovaným v 1. a 2.

rade spoločnú a nerozdielnu povinnosť zaplatiť žalobkyni ešte sumu 23.000 eur. Žiadala priznať proti
žalovaným právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

3. Žalovaná v 2.rade napadla odvolaním rozsudok vo vyhovujúcom výroku výroku I. a v súvisiacom
výroku III. a žiadala zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že odvolací súd žalobu

voči žalovanej v 2.rade aj v tejto časti zamietne. V dôvodoch svojho odvolania uviedla, že rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to ako v otázke pasívnej legitimácie žalovaného
v 2.rade, tak aj v otázke možného a dovoleného súdneho „dotvárania“ práva extenzívnym výkladom
vnútroštátnych zákonných ustanovení. Uviedla, že nie je sporné, že pôvodcom neoprávneného zásahu
do osobnostného práva žalobkyne bola žalovaná v 1. rade ako fyzická osoba - pôvodca, subjekt zásahu.

Žalobkyni tak vznikol nárok výlučne voči žalovanej v 1. rade. Namietala, že súd prvej inštancie jej
„zodpovednosť“odvodzujespoukazomna§5Zákonaopovinnomzmluvnompoistení,bezakéhokoľvek
bližšieho uvedenia, z ktorého konkrétneho ustanovenia tohto paragrafu vyplýva ,zodpovednosť“
poiťovne za nemajetkovú ujmu, preto je rozsudok v tejto časti zmätočný. Súd prvej inštancie k otázke
pasívnejlegitimáciežalovanejv2.radevpodstatnejčastilencitujeuznesenieÚstavnéhosúduSRIII.ÚS

666/2016, bez uvedenia svojich úvah a ich konfrontácie s argumentáciou žalovaného v 2. rade, pričom
sám Ústavný súd SR v predmetom uznesení , ktorým bez meritóneho prejednania veci odmietol ústavnú
sťažnosť sťažovateľa v obdobnej právnej veci a konštatoval, že prináleží výlučne NS SR zjednocovať
rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov. Je toho názoru, že v zmysle súčasne platnej a účinnej úpravy
rozsahu krytia zákonom o povinnom zmluvnom poistení, bez jeho akejkoľvek relevantnej novelizácie v

rozhodnej časti od roku 2001, pri opakovanom konštatovaní NS SR o nemožností zahŕňať pod pojem
škody na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) Zákona o PZP aj nemajetkovú ujmu podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka, preto poisťovňa ako žalovaná v 2. rade nie je v takýchto konaniach pasívne
vecne legitimovaná. V ďalšej argumentácii žalovaná v 2. rade uviedla že v prípade, ak by sa pripustilo,
že pod pojem škody na zdraví podľa Zákona o povinnom zmluvnom poistení by bolo možné subsumovať

aj nemajetkovú ujmu pozostalých, bolo by nevyhnutné dôsledne sa zaoberať protiprávnosťou konania,
vznikom škody v dôsledku protiprávneho konania a príčinnou súvislosťou medzi nimi, v kontexte zákona
o PZP vo vzťahu k žalovanej v 2. rade, a to s poukazom na § 5 ods. 1 písm. h). Vzhľadom na
skutočnosť, že poistnou udalosťou je dopravná nehoda a zásah do osobnostných práv žalobkyne nastal
až sprostredkovane v dôsledku ich reakcie na následky tejto dopravnej nehody, neexistuje vo vzťahu k

žalobkyňou uplatňovanej nemajetkovej ujme priama príčinná súvislosť s poistnou udalosťou ako takou
v zmysle Zákona o PZP. S poukazom na uvedené je toho názoru, že rozsudok vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci v otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 2.rade, ako aj v neriešení
otázky absencie priamej príčinnej súvislosti medzi zásahom do práv žalobkyne a poistnou udalosťouako takou v zmysle Zákona č. 381/2001 Z.z o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

4. Odvolanie voči rozsudku podala v zákonnej lehote i žalovaná v 1.rade a to v časti výroku I. rozsudku
týkajúcej sa povinnosti zaplatenia sumy 10 000 eur spoločne a nerozdielne so žalovanou v 2. rade a
v časti priznania náhrady trov žalobkyni. Uviedla, že sa cíti nevinná, preto nepovažuje za správne, aby
zaplatila žalobkyni súdom priznanú sumu a rovnako tak trovy konania. Predmetnú čiastku, ako aj trovy
konania by mal zaplatiť iba žalovaná v 2. rade.

5.1 Žalobkyňa k odvolaniu žalovanej v 2. rade vo svojom vyjadrení uviedla, že sa plne stotožňuje s
posúdením pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 2.rade ako ju posúdil súd prvej inštancie. Poukázala
na rozhodnutia Ústavného súdu SR : III. ÚS 666/2016, sp.zn. II. ÚS 341/2007, sp.zn.: IV. ÚS 95/2010
o záväznosti výkladu komunitárneho práva Súdnym dvorom. S odvolaním sa na uvedenú judikatúru
považovala odvolacie námietky žalovanej za neopodstatnené, aj s prihliadnutím na to, že porovnateľná

otázka, a to aj vo vzťahu k žalovanej poisťovni, bola mnohonásobne vyriešená v rozhodovacej praxi
Ústavného súdu, a to aj v sťažnostných konaniach iniciovaných samotnou žalovanou poisťovňou. K
výhrade žalovanej v 2. rade o rozpore rozhodnutia s judikatúrou Najvyššieho súdu SR dodala, že nie je
ojedinelý prípad, že aj právne názory Najvyššieho súdu SR sú korigované zmenou rozhodovacej praxe.
Navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku, ktorý napadla

odvolaním žalovaná v 2.rade potvrdil ako vecne správny.

5.2 K odvolaniu žalovanej v 1.rade uviedla, že vzhľadom na stručnosť odvolania a absenciu riadneho
odvolacieho dôvodu nepovažuje za potrebné vyjadriť sa k odvolaniu žalovanej v 1.rade.

6. Žalovaná v 1.rade sa vyjadrila k odvolaniu žalobkyne poukazujúc na to, že svoj čin úprimne ľutuje,
nehoda jej zmenila život k horšiemu, avšak finančný trest vo výške 10.000 eur je veľký a na jeho
zaplatenie nemá finančné prostriedky. Necíti sa byť vinná, preto nepovažuje za správne, aby zaplatila
žalobkyni súdom priznanú sumu a trovy konania.

7. K odvolaniu žalovanej v 2.rade uviedla, že si voči žalovanej poisťovni vždy riadne plnila svoje
povinnosti, a preto má právo na to, aby žalovaná v 2. rade uhradila súdom priznanú sumu žalobkyni.
Poisťovňa prijíma pravidelne určité poistné plnenia práve preto, aby ich ochránila v prípade nehody
motorového vozidla. Predpokladá, že ako každá poisťovňa, i žalovaná v 2. rade sa chce svojej povinnosti
zbaviť či poprieť ju pred súdom.

8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým
stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a po

prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne dôvodné a odvolanie žalovaných
v 1. a 2.rade je nedôvodné. Preto rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalované v 1. a 2.
rade sú povinné zaplatiť žalobkyni sumu 20.000,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým,
že plnením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej žalovanej a vo zvyšku súd
žalobu zamieta.

9. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

10. Predmetom konania je žaloba, ktorou si žalobkyňa uplatnila voči žalovaným v 1. a 2. rade náhradu

škody pozostávajúcej z pohrebných nákladov v sume 699,83 eur, náhradu škody na motocykli v sume
2.000 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33.000 eur. Žalobou žalovala o plnenie žalovanú v 1.
rade ako osobu, ktorá zavinila dopravnú nehodu vozidlom Renault Clio, pri ktorej dňa 12.06.2013 zomrel
syn žalobkyne U. X. a žalovanú v 2. rade žalovala ako poisťovňu, v ktorej mala v tom čase žalovaná v 1.
rade uzavreté poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vyššie uvedeného motorového

vozidla. Žalovanáv1.radebolarozsudkomOkresnéhosúduNovéZámkyč.k.4T/111/2014z23.01.2015
v spojení s uznesením Krajského súdu Nitra č.k. 4To/53/2015-457 z 10.09.2015 právoplatne uznaná
vinnou z prečinu usmrtenia, pretože dňa 12.06.2013 nevenovala dostatočnú pozornosť riadeniu svojho
motorového vozidla a zozadu narazila do motocykla, ktorý viedol syn žalobkyne U. X., ktorý v dôsledkutoho utrpel zranenia, ktorým podľahol. Súd prvej inštancie uznesením 13C/388/2015-97 z 12.02.2016
konanie v časti o zaplatenie pohrebných nákladov v sume 699,83 eur a náhrady škody na motocykli v
sume 2.000 eur zastavil na základe späťvzatia žaloby z 26.01.2016 v tejto časti. Predmetom konania z

tohto dôvodu zostalo len zaplatenie nemajetkovej ujmy uplatnenej vo výške 33.000 eur.

11. Predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť nielen veci, práva, tvorivé výsledky ľudskej
činnosti, ale aj určité imateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka. K imateriálnym hodnotám
(stránkam) ľudskej dôstojnosti (napr. meno, česť, dôstojnosť, telesná integrita, fyzická integrita atď.)

alebo na hmotnom substráte zachyteným prejavom osobnosti sa v občianskoprávnych vzťahoch upínajú
osobitné práva. Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v
prípade, ak došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti,
ktoré sú exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Prichádzajú do úvahy,
pokiaľ hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu. Ak by
bolo morálne zadosťučinenie preukázateľne nepostačujúce tak, že v danom prípade by strácalo svoju

účinnosť a funkčnosť umožňuje Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 priznať náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Táto nedostatočnosť morálnej satisfakcie musí byť z hľadiska intenzity, trvania, závažnosti
a rozsahu nepriaznivých dôsledkov na postavenie dotknutej osoby v jej osobnom a pracovnom živote
vždy bezpečne zistená. Z ustanovenia § 13 ods. 2 OZ vyplýva, že dôvody pre priznanie náhrady
nemajetkovejujmy atozníženiedôstojnostifyzickejosobyalebojehodôstojnostivspoločnostivznačnej

miere sú uvedené iba demonštratívne, preto súd môže nemajetkovú ujmu podľa tohto zákonného
ustanovenia priznať aj v iných prípadoch obdobnej závažnosti. Účelom nemajetkovej ujmy je vyvážiť a
zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou a plní tiež satisfakčnú funkciu. Občianskoprávna ochrana
osobnosti je založená na objektívnom zodpovednostnom princípe, a preto na vznik zodpovednosti sa
nevyžaduje subjektívny predpoklad v podobe zavinenia toho, kto neoprávnený zásah do osobnostného

práva vykonal. Pokiaľ by však v dôsledku neoprávneného zásahu došlo ku škode, uplatnenie ďalšieho
druhu občianskoprávnej zodpovednosti, t.j. zodpovednosti za škodu podľa § 420 a nasl. Občianskeho
zákonníka je viazané na existenciu zavinenia subjektu zásahu. Subjektívny prvok zavinenia má však
význam pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka v
rámci zohľadnenia okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo.

12. Nevyhnutnou podmienkou pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy (§ 13 ods.2 OZ) je, že
sa priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nezdá s ohľadom na okolnosti prípadu
postačujúcimi, a to bez ohľadu k tej skutočnosti, či žalobca voči žalovanej uplatnil aj nárok na náhradu
škody. Teda ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemožno z nejakého dôvodu prostredníctvom žiadnej z

foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť. Toto posúdenie je predmetom voľnej úvahy súdu,
ktorý ale bude musieť vychádzať jednak z jednotlivých okolností, ako aj z celkovej povahy konkrétneho
prípadu. Ďalšou podmienkou je, že v dôsledku neoprávneného zásahu došlo ku zníženiu dôstojnosti
fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere alebo k zásahu do práva na ochranu osobnosti v
iných prípadoch obdobnej závažnosti. Keďže uloženie zadosťučinenia v peniazoch plní satisfakčnú

funkciu, je treba pociťovanie a prežívanie tejto nemajetkovej ujmy hodnotiť vždy objektívne prihliadnuc
ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho
kritéria), ako i k osobe postihnutej fyzickej osoby, hlavne k jej veku a k jej postaveniu (tzv. diferencované
uplatnenie objektívneho kritéria). Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia
znamená,žeozásahudoprávanasúkromiespoluspriznanímnárokunanemajetkovúujmuvpeniazoch

pôjde len vtedy, keď z konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej
osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom dotknutej fyzickej osoby, možno spoľahlivo vyvodiť, že by
vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý,
nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby. Takto chápané objektívne kritérium
vylučuje, aby sa pre hodnotenie, či došlo alebo nedošlo k naplneniu zákonných podmienok podľa §

13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, stali rozhodujúcimi subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby
(subjektívne kritérium). Je treba vylúčiť stav, kedy budú za relevantné považované výlučne subjektívne
psychické reakcie jednotlivých individualizovaných fyzických osôb, alebo reakcie, ktoré sa môžu často
diametrálne odlišovať. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom sa výška určuje
jednorazovou čiastkou a zákon pri určení tejto výšky nestanovuje žiadne medze. Stanovuje však dve

podstatné kritéria taxatívne uvedené v ust. § 13 ods. 3 OZ a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy
a široko chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo,
ktorú zákonnú úpravu je súd povinný rešpektovať.13. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobe vyhovel len čiastočne a to do výšky 10 000 eur
a zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade na plnenie spoločne a nerozdielne s tým, že v rozsahu plnenia
jedného zo žalovaných zaniká druhému z nich povinnosť plniť. Proti rozsudku podali odvolanie všetky

strany sporu. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaniach žalovaných v 1.a 2.rade a žalobkyne preskúmal
napadnutý rozsudok, konanie, ktoré mu predchádzalo, ako aj dôvody odvolania a skonštatoval, že
dôvodné je len odvolanie žalobkyne. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného v 2.rade, ktorý napadol I. a
III. výrok, bolo predmetom odvolacieho konania preskúmanie rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska
pasívnej legitimácie žalovaného v 2.rade, t.j. existencie jeho povinnosti hradiť nemajetkovú ujmu z

povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Žalobkyňa odvolaním napadla II. výrok rozsudku, t.j. nesúhlasila so zamietnutím žaloby vo zvyšnej časti
( nad sumu 10 000 eur).

14.Odvolací súd je toho názoru, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie prijal správny skutkový
a právny záver v tom, že protiprávnym konaním žalovanej v 1. rade, ktorá pri riadení motorového

vozidla zavinila dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel U. X., došlo k zásahu do súkromia žalobkyne.
Súčasťou práva na súkromie a rodinný život je i právo na spolužitie s inými členmi rodiny. Blízky rodinný
vzťah žalobkyne so zosnulým synom bol v konaní nesporne preukázaný, preto súd prvej inštancie
prijal správny právny záver, že nárok žaloby je zo strany žalobkyne daný voči obom žalovaným. Ujmu,
ktorú žalobkyňa ako matka utrpela, by aj z objektívneho hľadiska každá osoba považovala za ťažkú

a nenapraviteľnú ujmu. Z uvedeného dôvodu nepostačuje iba morálne zadosťučinenie, ale je treba
žalobkyni poskytnúť aj nemajetkovú ujmu v peniazoch, ktorej cieľom je aspoň čiastočné zmiernenie
utrpenej ujmy berúc do úvahy najmä to, že navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. V
konaní bol nepochybne preukázaný neoprávnený zásah do zákonom chráneného osobnostného práva
fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť osobnosť fyzickej osoby. Taktiež bola preukázaná

existencia nemajetkovej ujmy v jej osobnostnej integrite a príčinná súvislosť medzi nimi.

15. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

16. Podľa § § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu
zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

17. Žalobkyňa svoj nárok uplatnila voči dvom žalovaným. Žalovaná v 1. rade je vodička motorového
vozidla, ktorá motorovým vozidlom, spôsobila nehodu, v dôsledku ktorej bol usmrtený U. X.. Žalovaná

v 1.rade vo svojom odvolaní iba uviedla, že súdom priznanú sumu a rovnako tak trovy konania
by mal zaplatiť len žalovaný v 2.rade. K existencii pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 1.rade
odvolací súd uvádza, že je nesporné, že žalovaná v 1. rade bola právoplatným rozsudkom súdu uznaná
vinnou, že inému z nedbanlivosti spôsobila smrť závažnejším spôsobom konania, porušením dôležitej
povinnosti uloženej jej podľa zákona. Smrťou syna žalobkyne v dôsledku dopravnej nehody, ktorú

zavinila žalovaná v 1. rade nepochybne došlo k nenapraviteľnej citovej ujme na strane žalobkyne,
ktorej bol znemožnený ďalší spoločný život so synom, preto súd prvej inštancie prijal správny právny
záver, že žaloba žalobkyne voči žalovanej v 1. rade je dôvodne podaná. Žalovaná v 1.rade ako vodič
motorového vozidla podľa názoru súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu neoprávnene zasiahla
do chránených osobnostných práv žalobkyne podľa § 420 ods. 1 a § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Preto je vo vzťahu k žalovanej v 1. rade možné konštatovať, že zákonom stanovené predpoklady pre
vznik objektívnej zodpovednosti za protiprávny zásah do osobnostných práv žalobkyne, ako aj pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, boli naplnené.

18. Podľa § 4 ods. zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto
zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

18.1 Podľa § 4 ods. 2 písm. a) cit. zákona, poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poistiteľ za
neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu: a) škody na zdraví a nákladov

pri usmrtení, b) škody vzniknuté poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, c) účelne
vynaložených nákladov spojených s právnym zastupovaním pri uplatňovaní nárokov podľa písm. a),
b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo b) alebo poisťovateľneoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie alebo neoprávnene krátil poskytnuté plnenie, d) ušlého
zisku.

19. Ako žalovaného v 2. rade označila žalobkyňa subjekt, ktorý ako poisťovateľ v zmysle zákona č.
381/2001 Z.z., za podmienok v ňom uvedených a v rozsahu ním určenom poskytuje poškodenému za
poisteného náhradu škody podľa tohto zákona. Žalovaná v 2.rade v konaní i v odvolaní namietala
svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Odvolací súd sa však stotožnil s právnym posúdením súdu prvej
inštancie, ktorý zaviazal na plnenie aj žalovanú v 2.rade. Poznamenáva, že pre posúdenie otázky

pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda
použitím zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení najmä na ust. § 4 ods. 2 zákona,
ktorý upravuje vecný rozsah poistného krytia v našom právnom prostredí a pojem škoda je podľa názoru
odvolacieho súdu potrebné vykladať eurokonformne. Rozhodujúcim je v danej veci rozsudok ESD C-
22/12 vo veci Haasová, na ktorý poukázal aj súd prvej inštancie a odkaz na prijaté tri európske smernice
týkajúce sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel,

neskôr v roku 2009 konsolidovaných Smernicou 2009/103. Z judikatúry Európskeho súdneho dvora
vyplýva, že členské štáty musia pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti rešpektovať právo únie,
a že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú náhradu škody pri dopravných nehodách spôsobených
prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať smernici jej potrebný účinok.

20. Žalovaná v 2. rade namietala, že súd prvej inštancie pri posúdení jej pasívnej legitimácie odkázal iba
na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 666/2016 a nijako sa nevysporiadal
s ich argumentáciou. Odvolací súd poukazuje na to, že uvedenou právnou problematikou sa zaoberal
Ústavný súd Slovenskej republiky nielen v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 666/2016 zo dňa 11. októbra
2016, ale aj v uznesení sp. zn. I. ÚS 474/2016 zo dňa 17. augusta 2016, uznesení sp. zn. I. ÚS

206/2015 z 29. apríla 2015 a uznesení sp.zn. III.ÚS 646/2015 zo 16. decembra 2015. V odôvodnení
uznesenia č. k. I. ÚS 474/2016-17 zo dňa 17. augusta 2016 Ústavný súd Slovenskej republiky
uviedol : „V súvislosti s citovaným rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie Ústavný súd poukazuje
na svoje predchádzajúce rozhodnutie - uznesenie sp. zn. III. ÚS 646/2015 zo 16. decembra 2015,
v ktorom v obdobnej veci konštatoval, že „hoci Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený

vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky,
tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho
zákonníka (§ 11 a § 13, pozn.) každého z týchto štátov umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených
pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V Slovenskej republike povinné

zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravuje zákon
č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého má aj sťažovateľka ako poisťovateľ oprávnenie vykonávať poistenie
zodpovednosti na území Slovenskej republiky.“ Ústavný súd dodáva, že k uvedenému záveru dospel
s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel a súčasne zohľadňujúc zodpovednosť za neoprávnený zásah do

osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, ako aj aplikujúc extenzívny výklad
pojmu náhrada škody. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoje rozhodnutie sp. zn. I. ÚS
206/2015 z 29. apríla 2015, ktorým bola obdobná sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená“.

21. V nadväznosti na uvedené potom s použitím eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody na

zdraví“vustanovení§4zákonač.381/2001Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného
poistenia, z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný
prevádzkoumotorovéhovozidla,savrámcináhradyškodyodškodňujeajnemajetkováujma pozostalým
po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa §13 Občianskeho

zákonníka. Túto v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 pím. a/ zákona
č. 381/2001 Z. z. Takáto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch preto spadá do rozsahu povinného
zmluvného poistenia. Odvolací súd k uvedenému ešte dopĺňa, že eurokonformný výklad prichádza do
úvahy predovšetkým vtedy, ak je vnútroštátny predpis nepresný a necháva súdnemu orgánu priestor
pre úvahu, resp. eurokonformná interpretácia môže poslúži na účely vyplnenia medzery vnútroštátneho

právneho predpisu ustanoveniami práva Únie. Vnútroštátny súd, ktorý aplikuje vnútroštátne právo, je
pritom povinný vykladať ho čo najviac v zmysle znenia a cieľov smernice, aby sa dosiahol smernicou
sledovaný účinok. Odvolací súd dodáva, že voči záverom, ktoré vo svojich rozhodnutiach uviedol aj
Ústavný súd Slovenskej republiky, nemal žiadny dôvod sa odchýliť.22. Vo svetle vyššie uvedeného možno prijať záver, že žalovaná v 2. rade ako poistiteľ zodpovednosti
za škodu je pasívne legitimovaným subjektom, ktorému na základe § 15 ods. 1 prvá veta zákona
č. 381/2001 Z.z. vznikla povinnosť nahradiť škodu žalobkyni. S prihliadnutím k samotnému účelu

povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
je pojem škoda treba vykladať extenzívne tak, že pod škodou treba rozumieť aj nemajetkovú ujmu
spôsobenú pozostalým po obeti dopravnej nehody podľa § 11 a 13 OZ. Z uvedeného dôvodu je v tejto
veci daná pasívna legitimácia žalovanej poisťovne vykonávajúcej zmluvné poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel tak, ako to konštatoval aj súd prvej inštancie.

23. V odvolaní žalovaná v 2.rade namietala aj neriešenie otázky absencie priamej príčinnej súvislosti
medzi zásahom do práv žalobkyne a poistnou udalosťou ako takou v zmysle Zákona o povinnom
zmluvnom poistení poukazujúc pritom na ust. § 5 ods. 1 písm. h), podľa ktorého poistiteľ nenahradí za
poisteného škodu, ak ide o zodpovednosť za škodu, ktorej vznik nie je v príčinnej súvislosti s poistnou
udalosťou. Odvolací súd uvádza, že je nesporné, že práve danou poistnou udalosťou - dopravnou

nehodou, ktorá bola spôsobená motorovým vozidlom poisteným u žalovanej v 2.rade došlo k usmrteniu
U. a práve jeho smrť predstavovala zásah do osobnostných práv žalobkyne. Škoda, ktorú predstavuje
nemajetková ujma žalobkyne je preto v príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou, keďže smrť človeka
bola spôsobená poisteným motorovým vozidlom.

24. Odvolací súd sa v neposlednom rade zaoberal aj odvolaním žalobkyne, ktorá sa nestotožnila s
priznaním sumy 10 000 eur súdom prvej inštancie a žiadala, aby jej súd priznal plnú výšku nemajetkovej
ujmy, t.j. 33 000 eur. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom, sa výška určuje
jednorazovou čiastkou a zákon pri určení tejto výšky nestanovuje žiadne medze. Stanovuje však dve
podstatné kritéria taxatívne uvedené v ust. § 13 ods. 3 OZ a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy

a široko chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo,
ktorú zákonnú úpravu je súd povinný rešpektovať. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je
súdom síce určovaná voľnou úvahou, avšak určenie konkrétnej výšky náhrady musí zohľadňovať všetky
okolnosti konkrétneho prípadu a musí byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Závažnosť vzniknutej
nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä s ohľadom na jej intenzitu, rozsah a trvanie. Treba zohľadniť

aj to, že posudzovaný zásah vyvolal ujmu dlhotrvajúcu, rozsiahlu a v zásade ničím nereparovateľnú.
Závažnosť ujmy je treba posúdiť aj s ohľadom na intenzitu a charakter vzťahu pozostalého a zomrelého
z pohľadu blízkosti rodinných vzťahov, trvania a osobitných psychických väzieb.

25. Odvolací súd, zohľadniac to, že došlo k zásahu do práva na rodinný a súkromný život žalobkyne,

vychádzal z uvedených kritérií, pričom prihliadol tiež na status žalobkyne vo vzťahu k zomrelému synovi
a dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobkyni je primeranou výška nemajetkovej ujmy v sume 20.000
eur, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalobkyni podľa § 388 CSP zmenil a vo
zvyšku považoval aj odvolací súd nárok za nedôvodný. V tejto časti napadnutého rozsudku sa odvolací
súd nestotožnil s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie, ktorý v rámci

svojejvoľnejúvahyovýškeškodynezohľadnilriadnevšetkyaspektytýkajúcesasubjektívnehovnímania
intenzity a rozsahu utrpenej ujmy žalobkyňou. Nemožno súhlasiť s tvrdením súdu prvej inštancie, že
z pohľadu veku žalobkyne ide zásah menšej intenzity ako v porovnaní s mladšou matkou, ktorá stratí
syna. Smrťou svojho dieťaťa je rovnako postihnutá každá matka bez ohľadu na jej vek, pričom v tomto
prípade rezonovala najmä skutočnosť, že išlo o jediné dieťa žalobkyne. Žalobkyňa navyše žila so svojím

synom v spoločnej domácnosti, ako najbližší príbuzní mali len jeden druhého, pretože žalobkyňa bola
rozvedená, syna vychovávala sama a jej syn si rodinu nezaložil. Ako vyplynulo aj z výpovede svedkyne
U. Y., ich vzťah bol veľmi blízky, syn matke vo všetkom pomáhal, boli si vzájomne oporou a boli v dennom
kontakte. Od roku 2015 má žalobkyňa preukázateľne značné zdravotné problémy, je odkázaná na
pomoc iných ľudí vo všetkých činnostiach s ktorými jej pomáhal syn. Tým, že žalobkyňa žila so zomrelým

v spoločnej domácnosti, jeho smrť sa jej dotkla o to bezprostrednejšie, pretože stále pociťovala jeho
neprítomnosť. Navyše práve vzhľadom na vek žalobkyne, táto o to viac pociťuje neprítomnosť syna pri
všetkých činnostiach, v ktorých jej bol nápomocný, prípadne pri poskytnutí starostlivosti v súvislosti s
jej zdravotnými problémami a vekom.

26. Odvolací súd pri výške nemajetkovej ujmy zohľadnil závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy,
ktorá, keďže ide o smrť človeka, je tou najvážnejšou ujmou a nedá sa nahradiť žiadnym finančným
ekvivalentom, ako aj okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo.
Výšku nemajetkovej ujmy u žalobkyne určil aj podľa rozhodovacej praxe krajských súdov a Najvyššiehosúdu SR v obdobných prípadoch. Odvolací súd poukazuje napr. na rozhodnutie KS Prešov sp.zn. 20
Co/183/2014, ktorým bola potvrdená nemajetková ujma pre rodičov každému 15 000 eur za smrť syna
pri dopravnej nehode, rozhodnutie Krajského súdu Trnava sp.zn. 24Co/479/2012 zo dňa 13.11.2013,

ktorým potvrdil nemajetkovú ujmu vo výške 25 000 eur priznanú otcovi za smrť jeho syna, rozhodnutie
NS SR sp.zn. 2Cdo/154/2010, ktorým bolo opäť dovolanie odmietnuté, keď v konaní pred súdom bolo
rodičomzasmrťdcérypridopravnejnehodepriznanásuma2x17000eur. Sohľadomnavyššieuvedené
považoval odvolací súd za dôvodnú výšku nemajetkovej ujmy v sume 20 000 eur a vo zvyšnej časti
žalobkyňou uplatňovanú výšku nemajetkovej ujmy považoval zamietol.

27. Vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovaným povinnosť
zaplatiť náhradu škody spoločne a nerozdielne s dodatkom, že plnením jedného zo žalovaných zaniká
v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého zo žalovaných odvolací súd uvádza, že v zmysle § 15
ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je

oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok
preukázať. Z toho vyplýva, že poisťovateľ vykonávajúci povinné zmluvné poistenie zodpovednosti má pri
uplatnení nároku poškodeného na náhradu škody rovnaké právne postavenie ako osoba, ktorá škodu
priamo spôsobila. Poškodený môže priamo od neho požadovať na súde alebo mimo neho náhradu
škody. To však neznamená, že by z ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z. bolo možné vyvodzovať

pasívnu solidaritu poisteného a poisťovateľa. Je preto potrebné zdôrazniť, že súd nie je oprávnený uložiť
žalovaným 1. a 2. povinnosť splnil záväzok spoločne a nerozdielne iba na základe vlastnej úvahy a bez
zákonnej legitimácie. Poškodený má síce právo na plnenie tak proti škodcovi, ako aj proti jeho poisťovni,
avšak plnenie môže dostať len raz. Jedná sa o situáciu, keď poškodený má nárok na to isté plnenie proti
dvom subjektom, pričom proti každému z iného právneho dôvodu: proti škodcovi z titulu náhrady škody a

proti jeho poisťovateľovi z titulu osobitného práva na plnenie založeného všeobecne záväzným právnym
predpisom(§15zákonač.381/2001Z.z.).Súdprvejinštanciepretonesprávneposúdil,žeideosolidárny
záväzok žalovaných 1. a 2. Žalobca totiž ako poškodený žaloval oboch žalovaných v jednom konaní a
preto majú postavenie samostatných spoločníkov a nevzniká medzi nimi pasívna solidarita v zmysle §
438 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože solidarita ako princíp pre náhradu škody sa vzťahuje len na

škodcov a nie na škodcu a súčasne na poisťovateľa, keďže vo vzťahu žalobcu k žalovanému v 2. rade
ako poisťovateľovi a žalovanému v 1. rade ako škodcovi sa jedná o dva rozdielne nároky. Pretože obaja
žalovaní boli žalovaní v jednom konaní, nemohol ich súd prvej inštancie zaviazať na náhradu škody
„solidárne“ (spoločne a nerozdielne), pretože ide o samostatných spoločníkov. Preto aby sa zabránilo
poskytnutiu prípadného plnenia žalobcovi dva krát, teda od každého žalovaného, musí byť tento vzťah

vyjadrený vo výroku rozsudku tým, že „plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť druhého žalovaného“. S poukazom na uvedené preto odvolací súd vo výroku svojho rozsudku
uviedol, že žalované v 1. a 2. rade sú povinné plniť žalobkyni s tým, že plnením jedného zo žalovaných
zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého zo žalovaných.

27. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil s poukazom na
§ 388 CSP tak, že žalované v 1. a 2. rade sú povinné zaplatiť žalobkyni sumu 20.000 eur do troch dní
od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
druhej žalovanej a vo zvyšku súd žalobu zamietol.

28. Podľa § 396 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania súdu prvej inštancie.
29. V danej veci žalobkyňa bola úspešná v základe nároku, ktorým bol nárok týkajúci sa nemajetkovej
ujmy, pričom jeho výšku ocenila sumou 33.000 eur. Rozhodnutie o výške plnenia však záviselo od
úvahy súdu, preto by nebolo v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od

žalobkyne, aby žiadala nižšiu výšku nemajetkovej ujmy iba z dôvodu, aby nemusela hradiť trovy konania.
S poukazom na uvedené potom odvolací súd o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol
v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1,2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal voči
žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom
rozsahu z prisúdenej sumy. Žalobkyňa bola v základe nároku úspešná, napriek čiastočnému úspechu

v požadovanej výške, preto jej odvolací súd priznal plnú náhradu trov konania proti žalovaným v l. a
2.rade, s tým, že táto jej prináleží z prisúdenej sumy 20.000 eur. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia vo veci samej, samostatným uznesením (§ 262
ods. 32 CSP).30. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).