Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. september 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/169/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114233096
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5114233096.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.JanyUrbanoveja
členovJUDr.YvettyDzugasovejaMgr.AnnyMihálikovej,vprávnejvecižalobcu:U.P.,nar.XX.XX.XXXX,
bytom Y. F. XX, XXX XX N., zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária Hagara - Hagarová,
s.r.o., so sídlom Daniela Dlabača 35, 010 01 Žilina, IČO: 36 806 498, proti žalovanému: P. O., nar.
XX.XX.XXXX, bytom O. D. XXX, XXX XX O. D., o zaplatenie sumy 7.800,00 Eur s príslušenstvom, o

odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 8C/42/2015-46 zo dňa 09. mája 2016,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 8C/42/2015-46 zo dňa 09. mája 2016 p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.800,00
Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 7.800,00 Eur od 01.11.2011

do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu náhradu trov právneho zastúpenia a iných trov
konania vo výške 844,02 Eur a iných trov konania vo výške 468,00 Eur, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou zo dňa 08.10.2014 sa žalobca domáhal, aby súd
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 7.800,00 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške

9,5 % ročne z dlžnej sumy od 01.11.2011 do zaplatenia. Súčasne si uplatnil voči žalovanému náhradu
trov, ktoré mu v súvislosti s týmto konaním vzniknúť. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 12.10.2011 žalobca
poskytol žalovanému pôžičku vo výške 20.000,00 Eur, prevzatie uvedenej sumy potvrdil žalovaný
podpisom na predmetnej zmluve. Dlžník sa zaviazal pôžičku vrátiť do 31.10.2011. Žalovaný však zvyšnú
časť pôžičky predstavujúcu žalovanú istinu žalobcovi nevrátil.
3. Žalovaný sa k veci samej písomne vyjadril v odpore zo dňa 21.01.2015 proti platobnému rozkazu
vydanému Okresným súdom Žilina pod sp.zn. 25Ro/345/2014 zo dňa 15.12.2014, v ktorom uviedol, že

prostredníctvom svedkov preukáže, že nárok žalobcu je nedôvodný.
4. V dôsledku toho okresný súd vytýčil vo veci pojednávanie na deň 09.05.2016, ktorého sa žalovaný
napriek predvolaniu, ktoré prevzal riadne a včas, nezúčastnil. Svoju neúčasť na pojednávaní
žalovaný ospravedlnil podaním zo dňa 06.05.2016 (správne má byť uvedené 09.05.2016 - poznámka
odvolacieho súdu) „zo zdravotných dôvodov“, v čase rozhodovania súdu o postupe na pojednávaní bez
akejkoľvekprílohy,anilenšpecifikovaniaichpovahy, čobránilopreukázaniudôvodovnaodročenie

pojednávania súdu. Za uvedených okolností okresný súd vo veci rozhodol v neprítomnosti žalobcu.
5. Z vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd preukázané, že medzi stranami sporu bola dňa
12.10.2011 uzavretá zmluva o pôžičke na základe ktorej, žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému akodlžníkovi pôžičku vo výške 20.000,00 Eur s tým, že žalovaný podpisom na zmluve potvrdil prevzatie
požičanej sumy ešte pred podpisom zmluvy. Dlžník sa zaviazal pôžičku vrátiť veriteľovi do 31.10.2011.
Následne žalovaný uhradil žalobcovi postupne v splátkach časť svojho dlhu vo výške 12.200,00

Eur. Zvyšnú časť dlhu však žalobcovi neuhradil. Vzťah medzi stranami sporu bol upravený relatívne
jednoduchou zmluvou o pôžičke, ktorá skutočnosť vyplývala najmä z vtedajšieho rodinného vzťahu
medzi svokrom (žalobcom) a zaťom (žalovaným) s prihliadnutím na dôveru, ktorá v tom čase medzi nimi
existovala. Žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní doplnil, že žalovaný ho oslovil, že nemá peniaze
na vyplatenie zamestnancov jeho vtedajšej obchodnej spoločnosti Euros SK. Z tohto dôvodu žalobca

sumu 20.000,00 Eur previedol zo sporiaceho účtu na bežný účet, z ktorého následne peniaze vybral
a tieto v hotovosti odovzdal žalovanému. Sumu 3.000,00 Eur mu žalovaný vrátil ešte pred vianočnými
sviatkami v roku 2011, následne mu uhradil ďalšie sumy nepravidelne a v rôznej výške. Žalobca vyčítal
žalovanému nepomer jednotlivo vrátených súm k požičanej sume a uchoval si aj SMS správy ako sa
žalovaný vyhováral.
6. S poukazom na ust. § 657 Občianskeho zákonníka citovaného v napadnutom rozhodnutí okresný

súd preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 7.800,00 Eur z titulu vrátenia zvyšnej časti z
pôžičky. Zdôraznil, že pôžička je reálny právny úkon, a teda v danom prípade muselo dôjsť k odovzdaniu
peňazí. Žalobca poskytol žalovanému pôžičku v dohodnutej výške, čo v konaní preukázal listinou -
zmluvou o pôžičke zo dňa 12.10.2011. Primerane okolnostiam sporu súd skutkovo tiež uznal súvisiace
tvrdenia žalobcu o fyzickom odovzdaní požičanej sumy ešte pred podpisom listiny zmluvy o pôžičke

žalovanému, nakoľko nie je povinnosťou účastníkov zmluvy vystavovať aj ďalší dôkaz o odovzdaní
peňazí. Takýto skutkový stav zodpovedá osobnému charakteru pôžičku mimo podnikania, tak ako
tomu bolo v prejednávanej veci. Žalovaný v priebehu konania neprodukoval tvrdenia, ktoré by vyvrátili
základnú interpretáciu skutkového stavu popísaného v žalobe a jej podstatnej prílohy - listiny zmluvy o
pôžičke. Vzhľadom na obsah odporu proti platobnému rozkazu okresný súd nariadil pojednávanie, na

ktoromvykonaldokazovaniezaprítomnostižalobcu.Zároveňsúdprvejinštancieuviedol,žespoukazom
na nedostatok skutkových tvrdení žalovaného by už akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci výsluchom
svedkov navrhnuté žalovaným bolo nadbytočné.
7. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej istiny a
súčasne uložil žalovanému aj povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania v zákonnej výške upravenej

nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.01.2011 a to ako sadzbu Európskej
centrálnejbankyzvýšenúo8%včasesplatnostidlhu.Žalovanémupretouložilzaplatiťúrokzomeškania
zo žalovanej istiny od 01.11.2011 do zaplatenia v sadzbe 9,5 %. V súlade so žalobou
súd priznal žalobcovi len úroky z omeškania z aktuálnej dlžnej sumy, a nie z dlhu, ktorý dlžil žalovaný
žalobcovi ku dňu 01.11.2011.

8. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že priznal
žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, ich plnú náhradu voči žalovanému neúspešnému v konaní.
Priznané trovy konania pozostávajú zo súdneho poplatku z návrhu na začatie konania vo výške 468,00
Eur a trov právneho zastúpenia v sume 884,02 Eur, ktoré uložil zaplatiť na účet advokáta (obchodnej
spoločnosti), ktorý zastupoval žalobcu v tomto konaní. Jednotlivé úkony právnej služby boli presne

špecifikované v bode 14. napadnutého rozhodnutia.

9. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal,
aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie;
alternatívne navrhol, aby odvolací súd súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom

rozsahu zamietne. Súčasne si uplatnil voči žalobcovi náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho
konania.
10. Primárne namietal, že v súdenej veci neboli splnené procesné podmienky na vydanie rozhodnutia vo
vecisamej,vdôsledkučohookresnýsúdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilžalovanému,aby
uplatnil svoje procesné práva k dosiahnutiu spravodlivého procesu. Súd prvej inštancie totiž rozhodol vo

veci na jedinom pojednávaní dňa 09.05.2016, na ktorom sa však žalobca pre náhle zdravotné problémy
nemohol zúčastniť. Dňa 11.05.2016 odvolateľ predložil okresnému súdu dôkazy o svojom zdravotnom
stave, ktorý mu bránil zúčastniť sa dňa 09.05.2016 na pojednávaní. Naviac, dňa 24.04.2015 žalovaný
oznámil súdu, že nesúhlasí s tým, aby sa vo veci rozhodlo bez nariadenia pojednávania s tým, že
sa nevzdáva práva na verejné prejednanie veci. Žalovaný takýmto spôsobom teda jasne deklaroval,

že má záujem o verejný proces, na ktorom súd dostatočne zistí skutkový stav potrebný na vydanie
spravodlivého rozhodnutia vo veci. Odvolateľ zdôraznil, že v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa
21.01.2015 uviedol, že žalobcovi nedlhuje žiadne peniaze, nakoľko mu všetko aj s úrokmi vrátil. Žalobca
nevydával žalovanému potvrdenia o postupnom splácaní pôžičky a preto jedine výsluchom svedkov napojednávaní bol žalovaný schopný brániť sa voči jeho nedôvodnej žalobe. Žalovaný súdu oznámil, že
zabezpečí účasť týchto svedkov na pojednávaní. V snahe predísť možnému ovplyvňovaniu svedkov zo
strany žalobcu, však žalovaný ich konkrétne mená súdu do spisu neuviedol. Ak okresný súd napriek tejto

okolnosti rozhodol vo veci samej na jedinom pojednávaní, čím odňal žalobcovi právo konať pred súdom
i právo na spravodlivý proces. V danej veci súdu nič nebránilo, aby vo veci nariadil ďalšie pojednávanie.
Odvolateľ zdôraznil, že ak súd vyhotovoval napadnutý rozsudok takmer rok, nič mu nebránilo v odročení
predmetného pojednávania. Žalovaný tiež namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté
dôkazy - výsluch svedkov, čím mu znemožnil brániť sa voči nedôvodnému a šikanóznemu nároku

žalobcu. Jednalo sa pritom o dôkazy, ktoré bolo potrebné vykonať na zistenie rozhodujúcich skutočností,
t.j.ženárokžalobcuzanikolsplnenímdlhuvcelomrozsahu.Okresnýsúdtedavydalrozhodnutie,ktoréje
v rozpore so skutočným stavom veci a žalobca nemohol v konaní uplatniť dôkazy, na ktoré sa odvolával.
Naviac, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany, ktoré
vo veci neboli vykonané. Žalovaný pripojil ku svojmu opravnému prostriedku čestné vyhlásenie svedka
P. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. X, XXX XX N., zo dňa 20.02.2017, ktorý v ňom vyhlásil, že bol osobne

prítomný pri tom, keď žalovaný odovzdával peniaze žalobcovi pri bráničke jeho rodinného domu v N.
na adrese F. XX. Išlo o vracanie pôžičky z roku 2011 v celkovej výške 20.000,00 Eur, ktorú poskytol
U. P. P. O.. Svedok ďalej uviedol, že vie o tom, že okrem istiny zaplatil žalovaný žalobcovi aj úroky.
Čestné vyhlásenia svedok vystavil na žiadosť žalovaného, u ktorého bol v minulosti
zamestnaný ako šofér s tým, že o vyššie uvedených skutočnostiach je ochotný vypovedať aj osobne.

Žalovaný ďalej namietal, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, keďže tento vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, nakoľko súd mal
v danom prípade k dispozícii obranu žalovaného vznesenú proti nároku žalobcu uplatnenému žalobou
- odpor proti platobnému rozkazu, z ktorého vyplýva, že je tu potreba vykonania dôkazov - výsluch
svedkov. Na nesprávne zistený skutkový stav nemožno správne aplikovať žiadny právny predpis, čo sa

však v tomto prípade stalo. Odvolateľ tiež namietal aj nesprávnosť výroku o trovách konania s poukazom
na fakt, že uznesením Okresného súdu Žilina sp.zn. 8C/42/2015-28 zo dňa 27.11.2015 mu bolo priznané
oslobodenie od súdnych poplatkov.

11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu

ako vecne správny potvrdil.
12. Zdôraznil, že súd prvej inštancie správne reagoval na žiadosť žalovaného o odročenie pojednávania,
ktorá mu bola doručená v deň pojednávania a ktorá nebola nijako bližšie odôvodnená. Takáto žiadosť, v
ktorej účastník ako dôvod uvedie iba zdravotné dôvody bez bližšieho odôvodnenia (samozrejme s
prihliadnutím na právo na ochranu osobnosti) alebo, bez tohto, aby k nej priložil potvrdenie ošetrujúceho

lekára o nemožnosti zúčastniť sa pojednávania, nie je možné súdom akceptovať. Toto konanie
žalovaného označil žalobca za účelové. Za nepravdivé označil žalobca tvrdenia odvolateľa
o tom, že dlh mu vrátil v celom rozsahu. Žalobca zotrval na svojom tvrdení, že žalovaný mu vrátil
poskytnutú pôžičku iba čiastočne a predmetom žaloby sa stala iba zostávajúca doposiaľ jej neuhradená
časť. Tvrdenie žalovaného o tom, že meno, identitu svedka/svedkov nechcel vopred oznámiť v rámci

podaného odporu alebo iného jeho procesného úkonu vyznieva až komicky, nakoľko žalobcovi nie je
zrejmé, kedy a ako by mal ovplyvňovať svedka a čo malo byť dôvodom utajenia jeho identity zo strany
žalovaného. Pokiaľ bol údajný svedok ochotný podpísať čestné vyhlásenie, z ktorého malo vyplývať jeho
svedectvo o tom, že mal byť údajne svedkom vrátenia pôžičky, žalovaný si mohol takéto prehlásenie
zabezpečiť už v štádiu prípravy pred prvým pojednávaním a zabezpečiť si tak kontinuitu tvrdení svedka

a následne mohol bez obáv odkryť aj jeho identitu. Ak bola dotyčná osoba bola
osobne prítomná pri vracaní pôžičky, jeho identitu, (aspoň v hrubých obrysoch), by žalobca musel
poznať a rovnako by mu musela byť známa aj informácia, že svedok o vrátení pôžičky vie. Tvrdenia
žalovaného súvisiace s existenciu svedka označil žalobca za nepravdivé. P. O. nebol totiž nikdy prítomný
pri vracaní žiadnej časti poskytnutej pôžičky. Neúčasť tohto svedka na pojednávaní a

skutočnosť, že poskytol nepravdivú svedeckú výpoveď, je vlastne na jeho prospech, nakoľko v opačnom
prípade by sa zrejme dopustil konania zakladajúceho jeho trestnoprávnu zodpovednosť. Žalobca do
dnešného dňa disponuje archívom SMS správ od žalovaného, v ktorých sa mu žalovaný ospravedlňuje
za nevrátenie pôžičky a súčasne opakovane mu uvádza náhradné termíny, v ktorých mu poskytne
plnenie, k čomu však nikdy nedošlo. Takéto tvrdenia spolu s ostatnými dôkazmi sú v príkrom rozpore

s aktuálnym tvrdením žalovaného o tom, že dlh bol v minulosti vrátený, a to za prítomnosti svedka.
Naviac, žalobca akcentoval, že žalovaný je dlhoročným podnikateľom, ktorý bol opakovane účastníkom
dlžnícko-veriteľských vzťahov. S poukazom na jeho nepravdivé tvrdenie o vrátení celého dlhu je pretonepochopiteľné, prečo žalobcu nepožiadal o vystavenie potvrdenia o splatení dlhu v celom rozsahu, a
to najmä s poukazom na skutočnosť, že ich vzťah bol založený zmluvou v písomnej forme.

13. K tomuto vydreniu žalobcu žalovaný nepodal odvolaciu repliku.

14. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP

a contrario) rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP vo veci samej (t.j. v prvej vete výroku) a
v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania ako vecne správny potvrdil (veta druhá výroku).

15. Vzhľadom na to, že vec bola predložená krajskému súdu na rozhodnutie za účinnosti nového
procesného kódexu (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok), odvolací súd bol povinný pri
svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 CSP) s tým, že účinky procesných

úkonov strán sporu i súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP). Zároveň v odôvodnení
svojho rozhodnutia krajský súd prispôsobil terminológiu novej právnej úprave, ktorá reguluje civilné
sporové konanie.

16. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v

plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. (aktuálne náležitosti rozsudku
upravuje ust. § 220 ods. 2 CSP). Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v
jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom

konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

17. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky žalovaného uvedeného v jeho opravnom prostriedku a
po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

18. Odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku uviedol, že sa nestotožnil so skutkovými a právnymi
závermi okresného súdu tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

19. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),

ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania,

rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods.
1 CSP), a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalovaného k spôsobu vyhodnotenia dokazovania
okresným súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Prvoinštančný súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobe žalobcu vyhovel a ku svojim záverom dospel
v kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov. Uviedol tiež prečo nepovažoval za potrebné

vykonanie ďalšieho dokazovania vo veci.

20. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľa, že keď okresný súd prejednal vec na pojednávaní
dňa 09.05.2016, odňal mu právo konať pred súdom. Vychádzal pritom z právnej úpravy aktuálnej v čase
jeho rozhodnutia (Občiansky súdny poriadok účinný do 30.06.2016).

21. Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania okresného súdu, účastníci sú povinní
prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné
skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu.

22. Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na
pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti
takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p
účinného do 30.06.2016).23. Právo účastníka (teraz strany), aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno chápať tak, že by súd nemohol konať a rozhodnúť vo

veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný účastníkovi poskytnúť priestor na uplatnenie
tohto práva. Uvedená požiadavka bola v čase rozhodovania okresného súdu vyjadrená hlavne v
ustanovení § 115 O.s.p., ktoré súdu ukladalo predvolať účastníkov na pojednávanie tak, aby mali
dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.
Je na účastníkovi, či využije svoje právo zúčastniť sa pojednávania na súde. Ak účastníkovi bránila

určitá prekážka v účasti na pojednávaní, mal by z tohto dôvodu požiadať o odročenie pojednávania,
pričom treba súdu oznámiť aj dôvod tejto žiadosti. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. súdu umožňovalo
prejednať vec aj v neprítomnosti takéhoto účastníka, ktorý - hoci riadne predvolaný - sa nedostavil na
pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Z tohto predpokladu vychádzalo
aj v tom čase účinné ustanovenie § 119 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého pojednávanie sa môže odročiť
len z dôležitých dôvodov. Podľa odseku 2 uvedeného zákonného ustanovenia účastník, ktorý navrhuje

odročeniepojednávania,musísúduoznámiťdôvodnaodročeniepojednávaniabezzbytočnéhoodkladu,
po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky
okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania obsahuje najmä: a) dôvod, pre ktorý
sa navrhuje odročenie pojednávania, b) deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel, c) ak je to možné,
uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh

posúdil.Vzmysle§119ods.3O.s.p.akjedôvodomnaodročeniepojednávaniazdravotnýstavúčastníka
alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho
lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní. Za takéto
vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník alebo jeho zástupca nie je schopný
bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania.

24. V posudzovanej veci žalovaný dňa 09.05.2016 o 7:31 hod. ospravedlnil svoju neúčasť na
pojednávaní konanom v ten istý deň o 8:20 hod. s odôvodnením, že sa „nemôže zo
zdravotných dôvodov zúčastniť, preto sa týmto ospravedlňuje z neúčasti a súčasne žiadal o odročenie
nariadeného pojednávania“. Následne konajúci sudca na pojednávaní správne konštatoval, že pokiaľ

žiadosť žalovaného o odročenie pojednávania nekonkretizovala dôvody jeho neúčasti na pojednávaní,
a táto bola zároveň bez avíza o ich možnom doplnení alebo o prekážke, ktorá by mu bránila, aby v
súčasnosti bolo jeho ospravedlnenie úplné, nespĺňala zákonom stanovené náležitosti a žalovaný tak
nepreukázaldôležitosťdôvodu, prektorýbypojednávanienemalorealizovať.Podaniežalovaného
totiž neobsahovalo žiaden dôkaz, na základe ktorého by mohol súd posúdiť, či tu sú splnené podmienky

pre stanovenie iného termínu pojednávania. Žalovaný ku svojej žiadosti o odročenie pojednávania
zo zdravotných dôvodov nepripojil vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že nie je schopný bez ohrozenia
života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania dňa 09.05.2016. Žiada
sa uviesť, že civilný proces je ovládaný prejednacou zásadou, ktorá akcentuje princípy rýchlosti a
hospodárnosti konania vyjadrené aj v spomínanom ust. § 119 O.s.p. Účasť na pojednávaní súdu je

právom, ktoré v prejednávanej veci žalovaným nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval (iný)
dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Okresný súd tiež vo svojom rozsudku na strane 2 v bode 3.
jeho odôvodnenia uviedol, prečo nebol daný dôvod na odročenie pojednávania v prípade žalovaného.
Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných
zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie NS SR sp.zn. 4Cdo

116/1993) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ust. § 101 ods. 2
(v spojení s § 119 O.s.p.) umožňovalo súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a
nadväznekonaťvdôvodnýchprípadochvneprítomnostiúčastníkovkonania.Záversúduonedôvodnosti
žiadosti žalovaného o odročenie pojednávania konaného dňa 09.05.2016 bol preto správny. Posúdenie
opodstatnenosti (dôležitého dôvodu) na odročenie pojednávania v každom konkrétnom prípade patrí

výlučne do právomoci konajúceho súdu. Na uvedenom závere odvolacieho súdu nič nemení ani fakt, že
žalovaný žiadal vo veci nariadiť pojednávanie, na ktorom súd vykoná dokazovanie. Ako už bolo uvedené
vyššie, okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol žalovaný riadne a včas predvolaný,
ktorého sa však následne nezúčastnil, a to z dôvodov popísaných vyššie. Na uvedenom závere
odvolacieho súdu nič nemení ani následné predloženie dokladu - potvrdenia o dočasnej pracovnej

neschopnosti žalovaného dňom 09.05.2016, ktoré bolo predložené do spisu až dňa 11.05.2016.

25. Správnym je tiež záver okresného súdu, že žalovaný na preukázanie svojich tvrdení v rámci obrany
v spore neprodukoval dôkazy, ktorými by vyvrátil tvrdenia žalobcu v tomto konaní.26. Z právnej úpravy účinnej ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie vyplýva, že navrhovanie dôkazov
v občianskom súdnom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods.
1 O.s.p.). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe,

vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní
pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo
vyjadrení odporcu. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia
uznesenia o skončení dokazovania (§ 120 ods. 4 O.s.p.).
27. Rovnako od 01.07.2016 v civilnom sporovom konaní má navrhovanie dôkazov priamu spojitosť s

povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Poslednou procesnou možnosťou splnenia
dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP).

28. Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v
ktoromdôkaznébremenospočívanastranekonania,bezohľadunajejprocesnépostavenie.Nesplnenie
dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu

zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo
nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
29. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na
tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce
žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.

Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania.
V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.
30. Skutočnosti a dôkazy, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie nemožno
v zásade pred odvolacím súdom uplatniť (výnimky formuluje ustanovenie § 366 CSP). V civilnom
procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém, kedy súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného

odvolania a strana môže v odvolacom konaní vzniesť námietky proti postupu prvoinštančného súdu
len v prípade, ak dané námietky boli už predmetom posudzovania zo strany tohto súdu. Súd druhej
inštancie vystupuje len ako opravný súd, jeho úlohou nie je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa
novými skutočnosťami, ktoré v prvoinštančnom konaní neboli produkované.
31. Z uvedených úvah vyplýva, že je zodpovednosťou žalovaného, aby súdu predložil na

preukázanie svojich tvrdení dôkazy, ktoré potvrdzujú všetky skutočnosti prezentované v rámci jeho
procesnej obrany nevyhnutných pre vyhlásenie zamietavého rozsudku. V posudzovanej veci doručil
žalovaný okresnému súdu odpor obsahujúci tvrdenia, na základe ktorých žiadal žalobu zamietnuť.
Nepripojil však k nemu listiny, ktoré mali byť dôkazmi preukazujúcimi prezentované skutkové tvrdenia;
ani neoznačil svedkov, ktorých navrhuje v konaní vypočuť. Pokiaľ sa chcel žalovaný navrhnúť súdu

vykonať dokazovanie výsluchom svedkov, mal tieto dôkazy riadne označiť vo svojom podaní v rámci
prípravy pojednávania alebo na pojednávaní - menom, priezviskom, dátumom narodenia i adresou ich
bydliska. Zároveň mal súdu oznámiť aj skutočnosť, ktorú majú svojou výpoveďou preukázať v konaní. Z
obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalovaný tak do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania
(§ 120 ods. 4 O.s.p.) neučinil.

32. Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvoinštančný súd listom zo dňa 09.02.2015 označeným
ako: „Poučenie účastníka konania“ doručil žalovanému aj poučenie v súlade s ust. § 120 ods. 4
O.s.p. Predmetné poučenie prevzal žalovaný dňa 16.04.2015. Z tohto dôvodu odvolací súd na dôkaz
predložený žalobcom v odvolacom konaní (čestné vyhlásenie P. O.), či potvrdenie jeho ošetrujúceho

lekára MUDr. U. W., neprihliadal.

33. Ako už bolo uvedené vyššie posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z
dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP; predtým §
120 ods. 1 O.s.p.), a nie strán sporu. Právomocou súdu prvej inštancie bolo teda zhodnotiť predložené

dôkazy v kontexte jednotlivých skutočností tvrdených žalobcom v žalobe i obrane žalovaného a na
základe toho dospieť k záveru o dôvodnosti či nedôvodnosti žaloby.

34.Okresnýsúdvykonalvprejednávanejvecidokazovanienáležitýmspôsobomavpotrebnomrozsahu,
vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 132 O.s.p. účinného v čase

rozhodnutia okresného súdu, (aktuálne sú kritériá hodnotenia dôkazov predmetom úpravy § 191 ods. 1
CSP), súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám
sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu
strán, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom av potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust.
§ 157 ods. 2 O.s.p., účinného v čase jeho vyhlásenia a písomného vyhotovenia (v súčasnosti sú kritériá
odôvodnenia rozsudku predmetom úpravy § 220 až § 222 CSP), aj správne a presvedčivo odôvodnil.

35. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo
veci samej ako vecne správny potvrdil.

36. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním napadnutý a od rozhodnutia vo

veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (veta druhá výroku), ktorý plne zodpovedá
procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom citovaným. Samotná skutočnosť,
že žalovaný ako poplatník bol oslobodený od súdneho poplatku, totiž nezakladá dôvod na pre použitie
ust. § 150 O.s.p. (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR 1 M Obdo V/19/2008)).

37. Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné zdôrazniť, že ust. § 150 ods. 1 O.s.p. účinné

v čase rozhodovania okresného súdu upravovalo moderačné právo súdu, ktorým mohlo súd zmierniť
dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Zákon pre takéto rozhodnutie vyžadoval
splnenie dvoch predpokladov. Predovšetkým sa jednalo o dôvody hodné osobitného zreteľa a súčasne
o výnimočné okolnosti. Aplikačná prax súdov bola v tomto smere jednoznačná. Účastníkovi, ktorý mal
v konaní úspech, resp. ktorému by inak patrila náhrada trov konania, nemožno s odvolaním sa na §

150 ods. 1 O.s.p. nepriznať náhradu trov konania len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho
dopad rozhodovania o určitom druhu nároku. Jeho použitie musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam
konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Dôvodom pre aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p.
môžu byť aj pomery účastníkov (osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov). Pri
skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné vziať do úvahy nielen pomery

toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na
majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 ods. 1
O.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu
konania, charakter sporu a pod. (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR 3 MCdo 5/2006).

38. V posudzovanej veci bol žalobca v celom rozsahu úspešný. Pokiaľ bol žalovaný v
konaní neúspešný, vznikla mu povinnosť nahradiť trovy konania druhej procesnej strane (§
142 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie; aktuálne podľa § 255 CSP).
Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na účely rozhodnutia o trovách konania, odvolateľ v
priebehu konania nepreukázal. Pokiaľ ide o jeho argumentáciu, že žalovanému bolo v tomto konaní

priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, táto samotná okolnosť nie je takou, ktorá by automaticky
mohla znamenať nepriznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi - žalobcovi. Pri súčasnom
prihliadnutí na všetky rozhodujúce okolnosti, ktoré sú popísané v bode 37. tohto rozhodnutia ani odvolací
súd nevidel dôvod na to, aby žalobcovi nebola priznaná náhrada trov konania. Aktuálne ust. § 257
CSP tiež uvádza, že len výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody osobitného

zreteľa.

37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane
proti žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov tohto štádia konania

rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2
CSP).

38. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.