Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. august 2018

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 18Ek/378/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118235575
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Hudecová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2018:6118235575.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, proti povinným 1/ S. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom Z. XXXX/XX, XXX XX H., 2/ E. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXXX/X, XXX XX T., o
vymoženie 3 296,65 eur s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 18Ek/378/2018 zo dňa 30. apríla 2018, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 18Ek/378/2018 zo
dňa 30. apríla 2018 z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie, podaným prostredníctvom súdneho exekútora JUDr.
Jána Harvana, a doručeným súdu dňa 15.02.2018, domáha od povinných 1/ a 2/ vymoženia pohľadávky
vo výške 3 296,65 eur s príslušenstvom, a to na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský

rozsudok sp. zn. 331/10/15 zo dňa 07.10.2016 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), vydaný Slovenským
arbitrážnym súdom, zriadeným Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o., so sídlom Krížna
56, 821 08 Bratislava, v konaní pred rozhodcom JUDr. Františkom Svatuškom (ďalej len „rozhodcovský
súd“).

2. Okresný súd Banská Bystrica konajúci vyšším súdnym úradníkom uznesením sp. zn. 18Ek/378/2018

zo dňa 30. apríla 2018 návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v celom rozsahu podľa § 53 ods.
3 písm. f) bod 4. Exekučného poriadku zamietol a oprávnenému nárok na náhradu trov exekučného
konania nepriznal. Toto rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 35 ods. 1, § 53 ods. 1, ods.
3 písm. f) a ods. 4, § 199a ods. 1, § 199b, § 199d ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 73 ods. 3 a ods. 5 zákona č. 335/2014 Z. z. o

spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní"), § 3 a § 4 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom
konaní"), § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv o úvere a rozhodcovských zmlúv (ďalej
len „Občiansky zákonník“), čl. 3 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 Smernice Rady EÚ č. 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica Rady EÚ č. 93/13/
EHS“). Vyšší súdny úradník na podporu správnosti svojich právnych záverov poukázal aj na uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 122/2011 zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 6 Cdo
105/2011 z 10. októbra 2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 5Cdo 230/2011 z 18.
septembra 2012, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24.
februára 2011, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 zo dňa 24.05.1995, nález Ústavného

súdu ČR sp. zn. IV.ÚS 174/02, ako i na závery z niektorých rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie
v tzv. spotrebiteľských veciach (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Vecnemal za to, že rozhodnutie predložené ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia,
pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať.

3. Vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie vychádzal z
dokumentov, ktoré oprávnený spolu s návrhom na vykonanie exekúcie predložil súdu v elektronickej
podobe, a to z rozhodcovského rozsudku (exekučný titul), z rozhodcovskej zmluvy č. 8500048699,
podpísanej zo strany povinného 1/ dňa 15.05.2014, z rozhodcovskej zmluvy č. 8500048699, uzatvorenej
s povinným 2/ dňa 26.05.2014 (ďalej len „rozhodcovské zmluvy“), zo zmluvy o revolvingovom úvere

č. 8500048699 zo dňa 26.05.2014 (ďalej len „zmluva o úvere“) a zo zmluvných dojednaní Zmluvy o
revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., vo verzii platnej od júla 2013.

4. Vyšší súdny úradník v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že pokiaľ oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok stáleho rozhodcovského súdu
vydaného v spotrebiteľskom spore, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či sú

kumulatívne splnené všetky podmienky ustanovené v § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, t. z.
či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať
spotrebiteľské spory, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory,
či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva spĺňa podmienky podľa osobitných predpisov, ako aj to, či

rozhodcovské rozhodnutie spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu a či je vykonateľné. Ak súd
dospeje k záveru, že nie je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok, návrh oprávneného
na vykonanie exekúcie zamietne.

5. Vyšší súdny úradník za týmto účelom preskúmal rozhodcovské zmluvy, pretože iba platná

spotrebiteľská rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc stáleho rozhodcovského súdu na jej
základe určitú vec prejednať a rozhodnúť, a zistil, že tieto boli uzavreté na osobitnej listine v rovnaký
deň ako zmluva o úvere. Skutočnosť, že predmetné zmluvy boli uzatvorené v ten istý deň preukazuje
fakt, že oprávnený už na začiatku zmluvného vzťahu využil postavenie spotrebiteľov (povinných), ktorí
sa v čase uzavretia zmluvy v porovnaní s dodávateľom (oprávneným) nachádzali v znevýhodnenom

postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ich viedla
k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom (oprávneným) bez toho, aby mohli
podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah, respektíve poznať ich zmysel. Rozhodcovské zmluvy súd
konajúci vyšším súdnym úradníkom považoval za zmluvy uzatvorené medzi oprávneným a povinnými
1/ a 2/ v typizovanej formulárovej podobe, ktoré oprávnený používa s vopred neurčitým počtom

spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch. To, že nejde o dvojstranne vyjednanú podmienku vyplýva aj
zo samotnej konštrukcie rozhodcovských zmlúv. Povinní 1/ a 2/ ich obsah reálne nemohli ovplyvniť,
dopĺňali sa len osobné údaje o povinných 1/ a 2/ ako ich meno a priezvisko, dátum narodenia a
trvalý pobyt. Nakoľko boli rozhodcovské zmluvy navrhnuté vopred, teda ide o predbežne formulované
štandardné zmluvy, ktorých podstatu povinní 1/ a 2/ ako spotrebitelia nemohli reálne ovplyvniť, nemožno

považovať takéto rozhodcovské zmluvy za individuálne dojednané. Z predložených listín nevyplýva,
že by si uzavretie rozhodcovských zmlúv v takomto znení vymienili povinní 1/ a 2/ a vzhľadom na
charakter spotrebiteľských rozhodcovských zmlúv nemožno ani dospieť k záveru, že by povinní 1/ a
2/ mali možnosť do obsahu týchto zmlúv akýmkoľvek spôsobom zasahovať, teda že by povinní 1/
a 2/ napríklad mali možnosť ovplyvniť výber rozhodcovského súdu, ktorý by prejednal spotrebiteľský

spor, alebo vybrať miesto rozhodcovského konania, určiť spôsob rozhodcovského konania, teda či
prebehne ústne pojednávanie alebo nie, a podobne. Zoznam rozhodcovských súdov uvedených v bode
5. rozhodcovských zmlúv je určený oprávneným vopred bez toho, aby povinní 1/ a 2/ akýmkoľvek
spôsobom mohli určiť iný stály rozhodcovský súd, resp. výslovne vylúčiť niektorý z uvedených
rozhodcovskýchsúdovalebovšetky,aponechaťprávomocnarozhodnutievovecivýlučnenavšeobecný

súd. Na základe uvedeného súd konajúci vyšším súdnym úradníkom vyhodnotil takúto zmluvnú
podmienku za vynútenú a nekalú zo strany oprávneného a teda postihnutú sankciou absolútnej
neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Neplatnosť predložených rozhodcovských
zmlúv tak znamená, že rozhodcovský rozsudok v prerokúvanej veci bol vydaný orgánom, ktorý na to
nemal oprávnenie (právomoc). Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu v danom konaní odvíjajúci

sa od neplatnosti či neexistencie rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku, čo spôsobuje, že rozhodcovský rozsudok je
nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 45
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.6. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že a) v rámci vykonaného
posúdenia neboli zistené a preukázané žiadne dôvody pre zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie
podľa § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, b) exekučný súd dospel k záveru o neplatnosti

rozhodcovských zmlúv v rozpore so zákonom o rozhodcovskom konaní, c) exekučný súd pri
posudzovaní platnosti rozhodcovských zmlúv z pohľadu ochrany spotrebiteľa a aplikácie ustanovenia
§ 53 a nasl. Občianskeho zákonníka dospel k záveru, ktorý je v rozpore so zákonom a rozhodovacou
činnosťou (okrem iného) aj jemu nadriadenému súdu.

7. Oprávnený v sťažnosti tvrdí, že súdom uvádzané dôvody neplatnosti a neprijateľnosti rozhodcovských
zmlúv sú založené na záveroch, ktoré odporujú právnemu poriadku, pretože uvádzaný dôvod
neprijateľnosti odporuje zákonu po právnej stránke, uvádzané dôvody neplatnosti rozhodcovských
zmlúv nemajú oporu v žiadnom dôkaze, pričom exekučný súd ani len nemal preukázané, že povinní
museli uzavrieť rozhodcovské zmluvy a súčasne exekučný súd bez akéhokoľvek dôvodu sa obsahom
rozhodcovských zmlúv ani len nezaoberal.

8. Podľa názoru oprávneného okolnosť - začatie rozhodcovského konania kýmkoľvek zo zmluvného
vzťahu - nemôže byť rozhodujúca pre posúdenie platnosti rozhodcovských zmlúv. Daná okolnosť v
čase vzniku rozhodcovských zmlúv nejestvuje. Oprávnený v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 2009, sp. zn. 1M Obdo V 16/2006 a publikované

v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R 54/2010. Oprávnenému nie je zrejmé, ako
môže byť začatie rozhodcovského konania dodávateľom protiprávnou skutočnosťou, ak to zákon o
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní výslovne predpokladá. K výberu rozhodcu, resp. fóra, kde sa
bude spor riešiť, dochádza až pri podaní žaloby, pričom tento výber robí strana podávajúca žalobu, obe
zmluvné strany tak majú v zmysle úpravy ich vzájomného vzťahu rovnaké práva a nie je možné hovoriť o

žiadnej nerovnováhe. Samotný fakt, že rozhodcovské konanie začne na základe žaloby dodávateľa nie
je daný uzavretím rozhodcovskej zmluvy, ale vyplýva z toho, že zo strany spotrebiteľa dôjde k porušeniu
zmluvných povinností. Ochrana spotrebiteľa smeruje k tomu, aby zmluvné strany mali rovnakú možnosť
a postavenie v rovnakej, respektíve v porovnateľnej situácií. To znamená, či rozsah oprávnení žalobcu
je rovnaký bez ohľadu na to, či ide o dodávateľa alebo o spotrebiteľa. Ak je v pozícií žalobcu spotrebiteľ,

potom aj on určuje fórum rozhodovania sporu a v prípade voľby rozhodcovského konania rozhodcovský
súd.

9. Oprávnený ďalej namietal, že exekučný súd sa nedôsledne zaoberal povahou rozhodcovských
zmlúv aj v tom smere, či ide o individuálne dohodnuté zmluvy alebo nie, pričom poukazuje na to,

že rozhodcovské zmluvy neboli nikdy podmienkou uzavretia zmluvy o úvere, nie sú jej súčasťou, sú
samostatným právnym úkonom, ktorých uzavretie je možnosťou, ale nie povinnosťou, čo vyplýva z
bodu 2. rozhodcovských zmlúv, ale aj z práva na jednostranné odstúpenie od nich do 14 dní od ich
uzavretia.Rozhodcovskézmluvyspĺňajúpretocharakterindividuálnehoustanoveniaanemôžubyťpreto
(resp. jej časť) neprijateľnou podmienkou. Poučenie spotrebiteľa o tom, že rozhodcovskú zmluvu nie je

povinný uzavrieť a že táto skutočnosť nebude mať vplyv na uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere
je významovo jednoznačné a nesporné, zrozumiteľné pre priemerného spotrebiteľa, ktorý si uvedené
ustanovenie prečíta. Oprávnený ďalej poukázal na mechanizmus uzatvárania zmluvy (§ 43a a nasl.
Občianskeho zákonníka) s tým, že mu nie je celkom zrejmé, ako si súd predstavuje uzavretie a znenie
rozhodcovskej zmluvy bez dohody zmluvných strán o tom, ktorý rozhodcovský súd bude spory zo

zmluvy o úvere riešiť s dodržaním ustanovení Občianskeho zákonníka o určitosti a zrozumiteľnosti
právneho úkonu. Oprávnený opätovne poukázal na to, že zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní predpokladá, že rozhodcovská zmluva bude predformulovaná s tým, že bude obsahovať
poučenie podľa uvedeného zákona. Ako potom môže predformulovanie dokumentu byť dôvodom jej
neplatnosti exekučný súd vôbec nevysvetlil. Uznesenie je založené na všeobecných tvrdeniach, ktoré

nemajú s vecou nič spoločné a na dôvodoch, ktoré nemajú oporu v zákone. Oprávnený poukázal na
nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 3725/13, ktorý sa týkal spotrebiteľského práva. Oprávnený
ďalej namietal, že súd vo vzťahu k rozhodcovským zmluvám ponechal stranou, že povinní ako dlžníci
rozhodcovské zmluvy uzavrieť nemuseli (bod 2.), mohli od nich odstúpiť (bod 7.), mohli sa domáhať
určenia ich neplatnosti, mohli namietať ich neplatnosť v rozhodcovskom konaní či mohli podať žalobu

o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

10. Oprávnený poukázal aj na to, že povinní napriek poučeniu v bode 3. rozhodcovskej zmluvy o
význame a účinkoch jej uzavretia dobrovoľne akceptovali rozhodcovské zmluvy písomným podpisom,a rovnako tak aj z vlastného rozhodnutia nevyužili možnosť od daných zmlúv odstúpiť. Oprávnený v
tomto smere poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 14/2011 zo dňa 22.11.2012.
Oprávnenýďalejargumentovalajtým,žepovinnýbolvčaseuzatvoreniarozhodcovskejzmluvyzostrany

veriteľa poučený o dôsledkoch jej uzatvorenia nad rámec zákona o rozhodcovskom konaní, a to aj v
rozsahu dostačujúcom podľa zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, pričom poukázal na
bod 8. rozhodcovskej zmluvy, v ktorom je popísaný priebeh konania pred rozhodcovským súdom.

11. Oprávnený ako ďalší dôvod podania sťažnosti uviedol, že rozhodcovské zmluvy popri tom,

že sú individuálnym dojednaním, by nespĺňali ani definíciu neprijateľnej podmienky podľa § 53
ods. 1, resp. ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu ich uzavretia, z
ktorého ustanovenia podľa oprávneného vyplýva, že rozhodcovské zmluvy nikdy nie sú neprijateľnou
podmienkou. Neprijateľným môže byť len také ustanovenie, ktoré by spotrebiteľovi nedávalo možnosť
na výber pri podaní jeho žaloby. V prípade rozhodcovských zmlúv je vzhľadom na ustanovenie bodu 3. a
5. vylúčené splnenie podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a teda rozhodcovské

zmluvy ani žiadnu neprijateľnú podmienku neobsahujú a ani samy takouto podmienkou nie sú. Z
formulácie v rozhodcovských zmluvách vyplýva, že spory zo zmluvy o úvere môžu byť riešené buď
v konaní pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Z ich obsahu je zrejmé aj to,
že konanie pred rozhodcovským súdom je len alternatívne, a teda sa nevyžaduje od spotrebiteľa, aby
postupoval len pred arbitrážou. Oprávnený vytýka exekučnému súdu, že nesprávne berie do úvahy

pri určení žalobcu ako hľadisko určenie subjektu, ktorý častejšie porušuje zmluvu nesplácaním úveru,
kedy žalobu podáva v takom prípade druhá strana. Hodnotiť porušovanie zmluvy dlžníkom ako častejší
dôvod vedúci k vzniku sporu v prospech dlžníka v žiadnom prípade nepredstavuje ochranu spotrebiteľa,
nakoľko základným právom spotrebiteľa nie je právo na porušovanie zmluvy či dokonca na výhodnejšie
postavenie z tohto porušovania.

12. Oprávnený ďalej akcentuje, že v žiadnom zákone, vyhláške ani v inom právnom predpise sa
nenachádza také ustanovenie, ktoré by požadovalo dojednanie rozhodcovskej zmluvy (doložky) výlučne
len po vzniku vymáhateľných alebo iných sporových nárokov, a to ani v prípade spotrebiteľských zmlúv.
Súd nie je orgánom tvorby práva, nie je preto oprávnenému známe, podľa ktorej právnej normy by malo

platiť, že uzavretie rozhodcovskej zmluvy je možné až po vzniku sporných nárokov.

13. Oprávnený na podporu svojho tvrdenia, že rozhodcovské zmluvy nemôžu byť neprijateľnou
podmienkou a sú platne uzavreté, poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
4CoE/37/2017zodňa07.06.2017,sp.zn.17CoE/919/2015,sp. zn.43CoE/372/2013zodňa21.11.2013,

ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 21CoE/211/2016 zo dňa 28.06.2016.

14. Vzhľadom na vyššie uvedené oprávnený tvrdí, že právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie
veci bola daná a navrhuje, aby súd vyhovel sťažnosti oprávneného, napadnuté uznesenie zrušil v celom
rozsahu a aby vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

15. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

16.Podľa§202ods.1Exekučnéhoporiadkuvexekučnomkonaníkonáarozhodujevyššísúdnyúradník,
ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

17. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

18. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č. 87/2017

Z. z. (ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba
doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

19. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.20. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

21. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

22. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd
preskúmal sťažnosťou napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal

beznariadeniapojednávaniavsúladesust.§249CSPadospelkzáveru,ženapadnutéuznesenietreba
považovať vo výroku za vecne správne a sťažnosť oprávneného proti nemu tak logicky za nedôvodnú.

23. Z obsahu súdneho spisu súd zistil, že exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský
rozsudok sp. zn. 331/10/15 zo dňa 07.10.2016, pričom základný právny rámec nároku priznaného
týmto rozhodcovským rozsudkom bol nárok oprávneného titulom poskytnutia úveru povinnému 1/ na

základe zmluvy o úvere č. 8500048699, uzatvorenej medzi oprávneným ako veriteľom a povinným 1/
ako dlžníkom a povinným 2/ ako spoludlžníkom. Z predmetnej zmluvy o úvere vyplýva, že oprávnený
na základe tejto zmluvy poskytol povinnému 1/ revolvingový úver (úverový limit) vo výške 1 500,- eur
s počtom mesačných splátok úveru 42 (splatnosť úveru), každá z nich vo výške 80,37 eur (vrátane
úrokov), a to s ročnou úrokovou sadzbou úveru vo výške 70,01 %, RPMN za úver vo výške 68,76

% a s priemernou RPMN za úver vo výške 49,67 %. Celková čiastka, ktorú povinný 1/ ako dlžník a
povinný 2/ ako spoludlžník mali zaplatiť oprávnenému (t.j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru),
tak predstavovala sumu 3 375,54 eur.

24. Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd odvodil právomoc vec prejednať a

rozhodnúť od rozhodcovských zmlúv, ktoré sú označené rovnakým číslom ako zmluva o úvere (č.
8500048699). Súd preskúmaním rozhodcovských zmlúv zistil, že rozhodcovská zmluva bola s povinným
2/ uzatvorená v rovnaký deň ako zmluva o úvere (dňa 26.05.2014), avšak ďalšia rozhodcovská zmluva
bola podpísaná len zo strany povinného 1/ dňa 15.05.2014, nakoľko na tejto zmluve sa nachádza len
odtlačok pečiatky oprávneného, avšak absentuje podpis osoby konajúcej za oprávneného. V zmysle

bodu 5. rozhodcovských zmlúv „Akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami
vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami Zmluvy o RÚ, s porušením, ukončením či neplatnosťou
Zmluvy o RÚ budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní
pred niektorým z nasledujúcich stálych rozhodcovských súdov podľa rokovacieho poriadku týchto
stálych rozhodcovských súdov:

§ Rozhodcovský súd v Bratislave, sídlom Ventúrska 14, Bratislava, zriadený spoločnosťou Sdružení
rozhodců, a.s., IČ: 63 49 66 58, so sídlom v Českej republike, Brno, Příkop 8, zapísaná v obchodnom
registri vedenom Krajským súdom v Brne, spisová značka B 5825 (www.rsvb.sk),
§ Slovenský arbitrážny súd zriadený Slovak arbitration court, s.r.o., IČO: 44 130 481, so sídlom Krížna
56, 821 08 Bratislava, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka

č.: 52189/B,
§ Victoria rozhodcovský súd v Žiline, zriadený spoločnosťou Victoria legal arbiter s.r.o., so sídlom
Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, IČO: 44 826 460, zapísaný v Obchodnom registri Okresného
súdu Žilina, oddiel: Sro, vložka č.: 53057/L (www.rozhodcovskysud.org),
§ Rozhodcovský súdny dvor zriadený pri spoločnosti Arbitration Tribunal, s.r.o., so sídlom Pribinova

30, 811 09 Bratislava, IČO: 44 455 453, zapísaná v Obchodnom registri vedenom Okresným súdom
Bratislava I., oddiel: Sro, vložka č.: 55026/B (www.rozhodcovskysudnydvor.sk).
Výber rozhodcovského súdu, ktorý bude oprávnený vec prejednať a rozhodnúť spočíva na zmluvnej
strane podávajúcej žalobný návrh.“

25. V bode 1. rozhodcovských zmlúv dlžník (povinní 1/ a 2/) vyjadril súhlas s uzatvorením rozhodcovskej
zmluvy. V bode 2. rozhodcovských zmlúv veriteľ (oprávnený) vyhlásil, že jej uzavretie nie je podmienkou
uzatvorenia a vykonávania zmluvy o úvere medzi veriteľom a dlžníkom, pričom dlžník (povinní 1/ a 2/)
vyhlásil, že bol o možnosti neprijať návrh rozhodcovskej zmluvy jasne a zrozumiteľne informovaný.
Podľa bodu 3. rozhodcovských zmlúv veriteľ (oprávnený) pred uzatvorením rozhodcovskej zmluvy poučil

povinného, že dôsledkom jej uzatvorenia je možnosť riešenia sporov vyplývajúcich alebo súvisiacich s
ustanoveniami zmluvy o úvere s číslom totožným ako je číslo rozhodcovskej zmluvy, ktorú veriteľ a dlžník
uzatvoria, s jej porušením, ukončením či neplatnosťou v rozhodcovskom konaní, pričom spory môžu byť
riešené aj v súdnom konaní s tým, že výber jedenej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi.V bode 6. rozhodcovských zmlúv bol dlžník (povinní 1/ a 2/) poučený o spôsobe ustanovenia rozhodcu.
Podľa bodu 7. rozhodcovských zmlúv bol dlžník (povinní 1/ a 2/) oprávnený od tejto zmluvy odstúpiť
bez uvedenia dôvodu do štrnástich kalendárnych dní od uzavretia tejto zmluvy s tým, že oznámenie

o odstúpení od zmluvy bol dlžník (povinní 1/ a 2/) povinný vykonať v písomnej forme a lehota na
odstúpenie od zmluvy sa považovala za dodržanú, ak bolo oznámenie o odstúpení od zmluvy zaslané na
adresu sídla veriteľa najneskôr v posledný deň lehoty. V bode 8. rozhodcovskej zmluvy dlžník (povinní
1/ a 2/) vyhlásil, že bol zo strany veriteľa riadne informovaný o následkoch podpisu rozhodcovskej
zmluvy a rozumie poučeniu, ktoré spočívalo v poučení dlžníka (povinného) o priebehu konania pred

rozhodcovským súdom.

26. Súd konajúci vyšším súdnym úradníkom mal za preukázané, že Slovenský arbitrážny súd, zriadený
Slovak arbitration court, s.r.o. po 31. decembri 2014 stratil oprávnenie rozhodovať spotrebiteľské spory
s tým, že jeho nástupníckym rozhodcovským súdom sa v zmysle § 73 ods. 5 zákona o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní stal Slovenský arbitrážny súd, zriadený Asociáciou Slovenských arbitrážnych

súdov, z.z.p.o., so sídlom Krížna 56, Bratislava, ktorý v čase rozhodovania v predmetnej spotrebiteľskej
veci disponoval povolením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. SRS 002 a súčasne týmto
súdom ustanovený rozhodca JUDr. František Svatuška bol v čase rozhodovania zapísaný v zozname
rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory.

27. Podľa § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, exekučným titulom na účely tohto zákona je aj
vykonateľné rozhodnutie vydané v rozhodcovskom konaní vrátane zmieru v ňom schváleného.

28. Podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku, súd preskúma návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy.
Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, súd do 15 dní od doručenia návrhu vydá

poverenie na vykonanie exekúcie a upovedomí o tom oprávneného. Lehota podľa druhej vety neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 45 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak má byť exekúcia vykonaná na podklade
exekučného titulu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.

29. Podľa § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak sa

exekúcia má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore a 1.
spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov, 2. rozhodcovské
rozhodnutie v spotrebiteľskom spore nebolo vydané rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského
rozhodcovskéhokonaniazapísanývzoznamerozhodcovoprávnenýchrozhodovaťspotrebiteľskéspory,
3. rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore nebolo vydané stálym rozhodcovským súdom,

ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory,
4. rozhodcovské rozhodnutie nespĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu alebo nie je vykonateľné.

30. Podľa § 73 ods. 3 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva uzavretá
pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia.

31. Podľa § 3 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými
stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom
zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

32. Podľa § 4 ods. 1, 2, 3 zákona o rozhodcovskom konaní (1) rozhodcovská zmluva môže mať
formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. (2) Rozhodcovská zmluva musí
mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva
obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak
je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie

obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. (3) Nedodržanie písomnej formy
rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom
najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci
rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3.

33. Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje
zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.34.Podľa§40ods.3Občianskehozákonníkapísomnýprávnyúkonjeplatný,akjepodpísanýkonajúcou
osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny
predpis ustanovuje inak. Podpis sa môže nahradiť mechanickými prostriedkami v prípadoch, keď je to

obvyklé.

35. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

36. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

37. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

38. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

39. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne

a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

40. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

41. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

42. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené

v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.

43. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

44. Podľa názoru súdu bol právny vzťah medzi oprávneným a povinnými 1/ a 2/ vyšším súdnym
úradníkom správne posúdený ako vzťah spotrebiteľský (bod 14. napadnutého uznesenia), keďže
oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzavrel
predmetnú zmluvu s povinnými 1/ a 2/, ktorí sú fyzickými osobami - nepodnikateľmi (povinní 1/ a 2/ sú

označení identifikačnými znakmi typickými pre fyzické osoby - nepodnikateľov, t.j. menom, priezviskom,
bydliskom, rodným číslom) s tým, že spotrebiteľský vzťah používa zvýšenú právnu ochranu v zmysle
osobitných právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa, t. z. že v danom prípade je nutné aplikovať
spotrebiteľské právo. S poukazom na uvedené súd preskúmal exekučný titul z hľadiska občianskeho
práva ako aj z hľadiska ochrany spotrebiteľa podľa osobitných právnych predpisov.

45. Exekučný súd je s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 1 Exekučného poriadku povinný ex
offo preskúmať návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy, t. j. vrátane exekučného titulu. Pri
posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný
súd nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom,

ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. V nadväznosti na
uvedené je potrebné poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa
ktorej „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomunesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ (z Rozsudku NS SR
sp. zn. 3 Cdo 164/1996 zo dňa 27.01.1997, publikovaného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997). Predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré má byť

exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná a rozhoduje v súlade so
svojou právomocou a podľa vopred stanovených pravidiel.

46. Pokiaľ teda oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2011 z 13. októbra 2011, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46). Osobitosť postavenia
rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa
odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné
uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy

alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej
rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (pozn.
v znení účinnom do 31.03.2017, od 01.04.2017 podľa ust. § 53 ods. 1 Exekučného poriadku), okrem
iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na
jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť, nielen to, či rozhodcovská

zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná
rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec
prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon
nebol nikdy uzavretý (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 31/2013 z 29. januára
2013). K rovnakému právnemu záveru dospel Najvyšší súd SR aj v ďalších svojich rozhodnutiach,

keď konštatoval, že ak „v určitej veci nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemôže
spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemôže vydať rozhodcovský rozsudok (pozri
napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 122/2011, sp. zn. 5 Cdo 338/2012, a pod.).
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),

na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení
účinnom do 31.03.2017) vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na

ochranuprávspotrebiteľatvoriacichsamostatnéodvetviepráva,atospotrebiteľsképrávo.Týmtoúčelom
je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa (z Uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. marca 2012).

47. V prípade, keď je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu,

princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“
alebo „zákony sú písané pre bdelých“) v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych
okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa (pozri napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012). Ochrana spotrebiteľov, ktorú zabezpečuje
legislatíva európskej únie a členských štátov, má za cieľ nad rámec základných zásad súkromného

práva ako autonómia zmluvných strán či pacta sunt servanda, zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov, a
to z dôvodu potreby ochrany týchto subjektov pred „silnejšími" subjektmi. Dôvody takejto potreby možno
hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu
potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Spotrebiteľ sa však v porovnaní s dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj úroveň informovanosti,

a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby
mohol vplývať na ich obsah (pozri napr. rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat
Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro,
C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Preto sa iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie vyžaduje od
subjektu - zmluvnej strany „nespotrebiteľa“, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Súdnu

ochranu nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi.
Napokon vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda
aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo
strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť vtejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný

skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto
smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda
nezáväznosť tohto exekučného titulu (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5 Cdo 230/2011 zo dňa 18. septembra 2012, publikované pod R 68/2013, uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 ECdo 16/2013 zo dňa 30.09.2013, sp. zn. 8 ECdo 3/2013 zo dňa

27.11.2013). Na uvedené napokon správne poukázal aj vyšší súdny úradník v bode 7. ako aj v bode
33. sťažnosťou oprávneného napadnutého uznesenia. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj
povinnosťou súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu,
proti komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný
súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek procesnej aktivity

spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na vykonanie exekúcie na
podklade rozhodcovského rozsudku. Súd však zároveň pre úplnosť dodáva, že ochrana spotrebiteľa
je založená a rozsahom upravená zákonom, preto ani spotrebiteľa nemožno chrániť v neobmedzenom
rozsahu.

48. Nemožno teda prisvedčiť oprávnenému v jeho názore, že súd vo vzťahu k rozhodcovským zmluvám
ponechal stranou, že povinní 1/ a 2/ sa mohli domáhať určenia ich neplatnosti, mohli namietať ich
neplatnosť v rozhodcovskom konaní či mohli podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Uvedené napokon nemá s poukazom na vyššie uvedené ani žiadny vplyv na skúmanie platnosti
rozhodcovskej zmluvy súdom v exekučnom konaní.

49. Možno teda konštatovať, že len platná rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc na konanie
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je
platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy,

nemoholsporprejednaťrozhodcovskýsúdavtakomprípadeaninemoholvydaťrozhodcovskýrozsudok
(porovnaj R 46/2012). Ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého
nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,
kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného,
majúceho účinky paaktu. Podľa názoru súdu sú vyššie uvedené závery Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vzhľadom na príbuznosť právnej úpravy plne použiteľné aj po novele Exekučného poriadku
účinnej od 1. apríla 2017. Na základe vyššie uvedeného súd konštatuje, že v danej veci bol správny
postup vyššieho súdneho úradníka, ktorý skúmal, či boli rozhodcovské zmluvy uzavreté v súlade s
osobitnými predpismi a či je rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul vykonateľný, opodstatnený a
súladný so zákonom, a to bez ohľadu na skutočnosť, že došiel k inému záveru, ako rozhodcovský

súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo
dňa 13.10.2011 (publikovanom pod R 46/2012), ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8
ECdo 3/2013 zo dňa 27. novembra 2013, v ktorých Najvyšší súd SR judikoval, že pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný
súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd, na čo správne vyšší súdny úradník poukázal

v bodoch 7. a 13. sťažnosťou oprávneného napadnutého uznesenia.

50. Keďže rozhodcovské zmluvy boli uzatvorené ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona o
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (t. j. pred 1. januárom 2015), súd konajúci vyšším súdnym
úradníkom pri svojom rozhodovaní správne posudzoval platnosť rozhodcovských zmlúv podľa zákona

o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra 2014.

51. V zmysle § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva musí mať písomnú
formu, inak je neplatná. Písomná forma právneho úkonu predpokladá existenciu dvoch náležitostí, a
to písomnosti a podpisu. Písomnosť spočíva v tom, že prejav vôle (právny úkon) konajúceho subjektu

zahŕňavšetkypodstatnénáležitostizachytenévpísomnomtexte.Právnevýznamnýjelentenprejavvôle
konajúceho, ktorý je vyjadrený v písomnom texte; preto eventuálne zámery jednajúceho v písomnom
texte nevyjadrené sú právne bezvýznamné. Ďalšou pojmovou náležitosťou písomnej formy prejavu je
podpis, ktorým sa uzatvára a završuje právny úkon. Pokiaľ právny úkon, ktorý musí byť písomný, neboljeho účastníkmi podpísaný, nemôže vyvolať zamýšľané právne následky. V prípade podpisu právnickej
osoby táto neprejavuje svoju vôľu navonok priamo, ale prostredníctvom štatutárneho orgánu, ktorý je
reprezentovaný fyzickou osobou (osobami), ktorá vystupuje v mene právnickej osoby navonok. Podpis

právnickej osoby teda tvorí plný názov (obchodné meno) právnickej osoby, pod ktorým bola zriadená,
resp. zapísaná do obchodného registra a vlastnoručný podpis fyzickej osoby (osôb), ktorá koná v mene
právnickej osoby, resp. podpis osoby, ktorá právnickú osobu zastupuje, t.j. koná za oprávneného v jeho
mene. V danom prípade, čo sa týka rozhodcovskej zmluvy, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju
právomoc vec prejednať a rozhodnúť vo vzťahu k povinnému 1/, ako súd už vyššie konštatoval, táto nie

je podpísaná zo strany oprávneného, nachádza sa na nej síce odtlačok pečiatky s obchodným menom,
sídlom, identifikačným číslom, identifikačným číslom DPH oprávneného, ale chýba podpis fyzickej osoby
konajúcej za oprávneného. S poukazom na vyššie uvedené preto súd dospel k záveru, že rozhodcovská
zmluva nebola medzi oprávneným a povinným 1/ platne uzavretá z dôvodu absencie písomnej formy,
ktorú jej predpisuje zákon o rozhodcovskom konaní, nakoľko jej písomné vyhotovenie nebolo podpísané
oprávneným. V danom prípade ide o absolútnu neplatnosť, na ktorú súd prihliada z úradnej povinnosti.

Z uvedeného dôvodu rozhodcovský súd nemohol vo vzťahu k povinnému 1/ spor prejednať a teda ani
vydať rozhodcovský rozsudok.

52. Súd však pre úplnosť veci uvádza, že i v prípade, ak by rozhodcovská zmluva medzi oprávneným
a povinným 1/ nebola neplatná z dôvodu absencie písomnej formy, bola by neplatná z dôvodov, na

ktoré vyšší súdny úradník poukázal v sťažnosťou oprávneného napadnutom uznesení, ktoré dôvody sa
vzťahujú na obidve rozhodcovské zmluvy vzhľadom že v oboch prípadoch ide o predbežne formulovanú
(identickú) štandardnú zmluvu, v ktorej sa dopĺňajú len osobné údaje povinného.

53. Nemožno súhlasiť s tvrdením oprávneného, že exekučný súd sa bez akéhokoľvek dôvodu obsahom

rozhodcovských zmlúv nezaoberal, resp. že sa nedôsledne zaoberal povahou rozhodcovských zmlúv
v tom smere, či ide o individuálne dohodnuté zmluvy, resp. že vôbec nevzal do úvahy a ponechal bez
povšimnutia poučenie o dôsledkoch uzatvorenia rozhodcovských zmlúv, nakoľko vyšší súdny úradník
rozhodcovské zmluvy z hľadiska, či boli individuálne dojednané detailne posudzoval predovšetkým v
bodoch 25., 28., 29. a 32. sťažnosťou napadnutého uznesenia.

54. Súd nad rámec uvedeného uvádza, že Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za
individuálne dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými síce mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah, pričom v prípade nepreukázania
opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom

sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Na individuálne
dojednanie zmluvných ustanovení je potrebné náležite rešpektovať a zachovať aj proces tvorby zmluvy
ustanovený v Občianskom zákonníku. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje
jednu z nekalých obchodných praktík (§ 8 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších

predpisov v znení neskorších predpisov - Obchodná praktika sa tiež považuje za klamlivú, ak s
prihliadnutím na jej charakter, okolnosti a obmedzenia komunikačného prostriedku opomenie podstatnú
informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil rozhodnutie
o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí
rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.). Predkladanie rozhodcovskej zmluvy

(doložky) spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže a prirodzene tak rozhodcovskej
zmluve (doložke) nevenujú dostatočnú pozornosť sa zneužíva k absurdným záverom o individuálnom
vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na uvedenom nemení nič ani technika ich predkladania,
a to či už inkorporovanie rozhodcovskej doložky priamo do hlavných zmlúv (napr. zmluva o úvere,
o pôžičke a pod.), resp. do všeobecných zmluvných podmienok, alebo vyhotovenie štandardnej

rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera. Súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že
arbitráž v spotrebiteľských veciach môže fungovať, no nie ako netransparentná pasca na neznalých
spotrebiteľov, ale za transparentných podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď spotrebiteľ
predovšetkým rozumie, o čo v prípade rozhodcovského konania ide. V súvislosti s akoukoľvek
rozhodcovskou zmluvou je potrebné ešte uviesť, že jej cieľom je dosiahnuť prejednanie prípadného

sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Význam
rozhodcovskej zmluvy je osobitný, pretože pri vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a
právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže
sa tak stane v súkromnom právnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromnéhopráva rozhodcom, vrátane princípu dobrých mravov je opodstatnená. Ak rozhodcovská zmluva nebola
osobitne spotrebiteľom vyjednaná alebo vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky
nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší

rozhodcovský proces nedokáže naplánovať, sú plne namieste.

55. Vo vzťahu k rozhodcovskej zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinným 2/ súd uvádza, že
táto bola uzatvorená v rovnaký deň ako zmluva o úvere, síce na osobitnej listine, ale v typizovanej
formulárovej podobe, používanej oprávneným s vopred neurčitým počtom spotrebiteľov v zmluvných

vzťahoch, pričom povinný 2/ jej obsah reálne nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa len jeho osobné údaje
ako meno, priezvisko, dátum narodenia a trvalý pobyt. Súčasťou rovnako formulárovej zmluvy o
úvere sú okrem iných príloh aj obchodné podmienky (Zmluvné dojednania Zmluvy o revolvingovom
úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.), ktoré obsahujú veľké množstvo textu, v dôsledku
ktorej skutočnosti spotrebiteľ nemá v čase uzatvárania zmluvy reálnu možnosť oboznámiť sa so
všetkými podmienkami zmluvy a pripojenými dokumentmi, a najmä žiadnym spôsobom zmeniť obsah

predtlačených zmluvných podmienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej
zmluvy.

56.Vdanomprípademározhodcovskázmluvacharaktervopredpredtlačenéhoformuláravyhotoveného
pred uzatvorením zmluvy o úvere, pričom zo žiadneho dôkazu nebola hodnoverne preukázaná vôľa

povinných individuálne vyjednať, aby prípadné spory riešil rozhodcovský súd, ani skutočnosť, že
povinní ako spotrebitelia boli informovaní o možnosti voľby medzi riešením sporov „štátnym“ alebo
rozhodcovským súdom a dôsledkoch tejto voľby v podobe vzdania sa prejednania veci pred štátnym
súdom, vzdanie sa odvolacieho konania a pod. K argumentu oprávneného, že povinní boli v čase
uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy zo strany veriteľa poučení o dôsledkoch uzatvorenia rozhodcovskej

zmluvy aj v rozsahu dostačujúcom podľa zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, a to s
poukazom na bod 8. rozhodcovskej zmluvy, v ktorom je popísaný priebeh rozhodcovského konania,
súd uvádza, že popísanie priebehu rozhodcovského konania nepovažuje za poučenie o dôsledkoch
tejto voľby. Oprávnenému ako dodávateľovi nič nebránilo predložiť povinným návrh na uzavretie
rozhodcovských zmlúv takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinným sa poskytuje

možnosť voľby prijať alebo neprijať takýto návrh, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že im boli poskytnuté
aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní, nielen o
jeho priebehu. Pokiaľ oprávnený takto nepostupoval, resp. pokiaľ takýto postup nebol oprávneným
doloženýlistinamipripojenýmiknávrhunavykonanieexekúcie,vyššísúdnyúradníksprávnekonštatoval
neprijateľnosť rozhodcovských zmlúv. Uvedené vyplýva z požiadavky na zvýšenú ochranu spotrebiteľa

ako slabšej zmluvnej strany zakotvenej v ustanoveniach spotrebiteľského práva, účelom ktorých je
vyrovnanie vzniknutej faktickej nerovnováhy zmluvných strán v spotrebiteľskom vzťahu. Rozhodcovská
zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie,
musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o
možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.

Spotrebiteľovi sa musí predložiť návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z
neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh
na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé,
že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v
rozhodcovskom konaní (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012

zo dňa 16. januára 2013). Za individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy treba považovať také,
ktorému predchádzalo poučenie spotrebiteľa o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy
so zameraním na zhoršenie procesných práv a povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní
so súdnym konaním. Spotrebiteľovi musí byť pritom daná reálne možnosť voľby, či prijme alebo
neprijme rozhodcovskú zmluvu. Voľba spotrebiteľa v prospech všeobecného súdu nesmie byť spojená

s možnosťou neuzavretia samotnej spotrebiteľskej zmluvy. Veriteľ (dodávateľ) musí splnenie týchto
podmienok individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy v prípade pochybností preukázať (§ 53
ods. 3 Občianskeho zákonníka), inak sa nepovažuje rozhodcovská zmluva za individuálne dojednanú
(z uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9CoE/83/2013 zo dňa 11.02.2014). Dôkazné bremeno
na preukázanie toho, že rozhodcovská zmluva bola medzi účastníkmi dojednaná individuálne spočíva

teda na strane dodávateľa, pričom v danom prípade oprávnený súdu nepredložil žiadne dôkazy na
preukázanie opaku.57. Oprávnený podľa názoru súdu nemôže uspieť ani s argumentáciou, že dohoda zmluvných strán
o právomoci rozhodcovského súdu bola uzavretá vo forme samostatných rozhodcovských zmlúv
(ktoré by takto mali mať charakter individuálneho dojednania, nespadajúceho pod súdnu kontrolu

zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách). Individuálnosť vyjednania však nie je závislou
od fyzického oddelenia časti dojednaní od iných (tým, že niektoré z nich alebo aj len jedno celkom
konkrétne dojednanie bude zanesené do samostatnej zmluvy), ale v preukázanej možnosti spotrebiteľa
ovplyvniť znenie formulárovej zmluvy, predkladanej mu dodávateľom, či prinajmenšom takúto zmluvu
odmietnuť bez rizika následku v podobe neuzavretia s ním ďalšej rovnako dodávateľom pripravenej

formulárovej zmluvy (v danom prípade úverovej), na ktorej uzavretí spotrebiteľ naopak záujem má.
Ani v danej veci pritom nešlo o prípad žiadnej odchýlky od zásady, podľa ktorej vyjednávacie
možnosti spotrebiteľa vo vyššie naznačenom smere je povinný preukazovať ten, kto hodlá samostatnú
rozhodcovskú zmluvu udržať pri živote, teda dodávateľ a zároveň tu z ničoho nešlo vyvodiť, že by
sa oprávnenému takéto dôkazné bremeno podarilo uniesť. Súd navyše konštatuje, že mu je prax
oprávneného, spočívajúca v uzavieraní zmluvy o úvere ako aj rozhodcovskej zmluvy v ten istý deň s

podpisom zmlúv zo strany oprávneného až po podpise zmlúv zo strany povinného (povinných) známa
z úradnej činnosti, čím si oprávnený zjavne necháva otvorenú i možnosť v prípade neochoty povinného
(povinných) uzavrieť rozhodcovskú zmluvu reagovať na túto skutočnosť neuzavretím úverovej zmluvy.
Tiež nemožno neprihliadať aj na skutočnosť, že rozhodcovské zmluvy ako aj zmluva o úvere sú
označené rovnakým číslom a že ich povinní podpisujú v ten istý deň ako viacero spolu súvisiacich a

vopred pripravených dokumentov (tlačív). Aj s poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že napriek
skutočnosti, že rozhodcovská zmluva je uzatvorená s povinným 2/ na samostatných listinách, ide len o
zmluvné dojednanie tvoriace súčasť zmluvy o úvere. Na uvedenom nemôže absolútne nič zmeniť ani
formulárovou rozhodcovskou zmluvou predpokladaná možnosť odstúpenia spotrebiteľa od nej, ak táto
je podmienená urobením tak v relatívne krátkej 14-dňovej lehote a písomnou formou odstúpenia, teda s

požiadavkami na nepochybne podstatne vyššiu mieru vloženia sa spotrebiteľa do problému, než akú u
priemerného spotrebiteľa (nevenujúceho spravidla množstvu mu podsúvaných a málokedy zrozumiteľne
vysvetlených dojednaní potrebnú či často ani žiadnu pozornosť) možno očakávať (pozri napr. uznesenie
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE/47/2015 zo dňa 26.08.2015). Súd nevidí v danom prípade dôvod
odkloniť sa už od ustálenej súdnej praxe, že kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne

vyjednanú zmluvnú podmienku, je stav, že zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné
meniť ich obsah, čo je daný prípad. Súdna kontrola totiž dopadá aj na stav, že zmluvný vzťah bol
vyjadrený v samostatných listinách. Niet dôvod vylúčiť súdnu kontrolu formulárovej zmluvy len preto, že
je na samostatnej listine a nebola hodnoverne preukázaná vôľa spotrebiteľa individuálne vyjednať, aby
prípadné spory riešil rozhodca. Podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je skutočnosť, že

bola vopred dodávateľom naformulovaná bez možnosti zmeniť jej obsah (z uznesenia Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 19Co/357/2016 zo dňa 23.02.2017).

58. Dôvodom na zrušenie napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka nemôže byť ani ďalší
argument oprávneného, a to že rozhodcovské zmluvy by nespĺňali ani definíciu neprijateľnej podmienky

podľa § 53 ods. 1, resp. ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu ich uzavretia,
z ktorého ustanovenia podľa oprávneného vyplýva, že rozhodcovské zmluvy nikdy nie sú neprijateľnou
podmienkou. Občiansky zákonník v znení účinnom od 01.01.2008 za neprijateľnú podmienku v ust.
§ 53 ods. 4 písm. r) považuje aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Vychádzajúc z

tohto ustanovenia, zmluvná podmienka spotrebiteľom individuálne nedojednaná, ktorá vyžaduje od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni prejednaniu a
rozhodnutiu veci rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. O takúto zmluvnú podmienku ide aj
vtedy, ak spotrebiteľ nemal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nakoľko
túto možnosť skôr využil dodávateľ. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov

prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ
svojím konaním podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom od 01.01.2008 len demonštratívne vymenováva niektoré neprijateľné podmienky, a
teda charakter neprijateľnej podmienky môžu mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu
v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s

takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spája v ust. § 53 ods. 5 sankciu neplatnosti. Keďže
ust. § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§40a
Občianskeho zákonníka), išlo o neplatnosť absolútnu pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, naktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná,
v rozhodcovskom konaní uplatnený nárok rozhodcovským súdom vôbec nemal byť prejednaný a

rozhodnutý. Rozhodcovský súd môže totiž vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi
zmluvnými stranami bola v súlade s ustanovením § 3 zákona o rozhodcovskom konaní uzatvorená
platná rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo
vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez
takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve

(§ 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní) rozhodcovskému súdu chýba základný predpoklad pre
rozhodnutie sporu v rozhodcovskom konaní (pozri napr. uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
17Co/798/2015 zo dňa 20.07.2016, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoE/65/2017 zo dňa
25. 01. 2018).

59. Hoci sú teda v danom prípade rozhodcovské zmluvy tzv. nevýhradnými rozhodcovskými zmluvami,

ich praktickým dôsledkom je to, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred súdom.
Alternatíva, že z rozhodcovských zmlúv vyplýva aj možnosť riešiť spor pred príslušným súdom v
súdnom konaní neodstraňuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľov (povinných), pretože možnosť výberu poskytuje spotrebiteľom len pre prípad
záujmu ich samotných viesť spor, teda ak sa rozhodnú sami stať žalobcami a niečo od svojho

zmluvného partnera požadovať. Vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy je zrejmé, že subjektom,
ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským súdom alebo príslušným
súdom bude mať v konečnom dôsledku takmer vždy dodávateľ (oprávnený), nakoľko miera jeho
práv voči druhej zmluvnej strane zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a
minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany spotrebiteľa, keďže dominantnou je v tomto prípade

povinnosť spotrebiteľov splácať poskytnutý úver. Možnosť iniciovania sporu z uzavretých zmlúv zo
strany spotrebiteľov je skôr teoretická. Vzhľadom na to, že ako žalobca bude v drvivej väčšine prípadov
vystupovať dodávateľ, takto formulovanými rozhodcovskými zmluvami prakticky nanúti podrobenie
sa právomoci rozhodcovskému súdu v dôsledku výberu medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi
spôsobmi riešenia sporu vykonaného dodávateľom ako silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu. V

prípade podania žaloby na rozhodcovskom súde, ako tomu bolo aj v tomto prípade, je tak spotrebiteľom
odňatá možnosť brániť svoje práva pred súdom v mieste ich bydliska.

60. Súd pre úplnosť konštatuje, že prijateľnou rozhodcovskou zmluvou môže byť taká, ktorá bude
so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v čase a spôsobom (bez pridaných "motivačných"

podmienok), kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu
uvedomí, pričom rozhodcovská zmluva (doložka) nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec
prejednaťvsúdnomkonaní.Napokonmožnosťalternatívnesivybraťrozhodcovskéalebosúdnekonanie
nemábyťlennapísané(včasezníženejbdelostispotrebiteľa),alemusísajaviťabyťnaplnenévovzťahu
k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.

61. Oprávnený ďalej v podanej sťažnosti tvrdí, že súd ponechal stranou a bez akéhokoľvek
argumentu význam a dôsledky odstúpenia ako jednostranného úkonu vedúceho k zániku zmlúv, pričom
poukazuje na to, že povinní z vlastného rozhodnutia nevyužili možnosť od rozhodcovských zmlúv
odstúpiť. Predmetné tvrdenie oprávneného však nie je pravdivé, nakoľko možnosťou odstúpenia od

rozhodcovských zmlúv sa vyšší súdny úradník zaoberal v bode 32. uznesenia napadnutého sťažnosťou
oprávneného. Vyšší súdny úradník v prvom rade správne poukázal, že od zmlúv možno odstúpiť len
v prípade, že sú platné. Od absolútne neplatnej zmluvy sa odstúpiť nedá. Ak je zmluva od začiatku
neplatná ex tunc, nie sú splnené zákonné podmienky na dodatočné zrušenie zmluvy. Rovnako správne
vyšší súdny úradník konštatoval, že rozhodcovské zmluvy sa nestávajú individuálne dohodnutými len

tým, že spotrebitelia majú v úzkej časovej lehote hneď po ich podpise právo od týchto zmlúv odstúpiť.
Súd na margo uvedeného ešte dodáva, že akceptovateľné by bolo, ak by si spotrebiteľ v zmluve osobitne
vyjednal právo odmietnuť rozhodcovskú doložku v určitej primeranej lehote, ktorá by však začala plynúť
až po vzniku sporu medzi ním a dodávateľom po tom, čo by ho dodávateľ písomne na takýto spor
upozornil(pozriUznesenieOkresnéhosúduvPrešovez30.mája2011,sp.zn.12Er/352/2010potvrdené

uznesením Krajského súdu v Prešove z 31. augusta 2011, sp. zn. 8CoE 71/2011; mimoriadne dovolanie
zamietol Najvyšší súd SR uznesením z 12. júna 2013, sp. zn. 5 M Cdo 25/2012).62. Súd sa s poukazom na vyššie uvedené v plnom rozsahu stotožňuje s názorom prezentovaným
v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého nemožno rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú s povinným 2/
považovať za individuálne dojednanú a vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je

potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť,
na ktorú poukázal oprávnený v sťažnosti, a to že vo formulári rozhodcovskej zmluvy je uvedené, že
uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere, nakoľko uvedené
tvrdenie nie je dostatočným dôkazom, že tomu tak aj reálne bolo. Predmetnú rozhodcovskú zmluvu

preto súd konajúci vyšším súdnym úradníkom správne vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou
absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Uvedená skutočnosť predstavuje
vadu exekučného titulu, ktorú nemožno odstrániť, a v dôsledku ktorej rozhodcovský rozsudok ani vo
vzťahukpovinnému2/niejespôsobilýmexekučnýmtitulomatedanemôžebyťpodkladomnavykonanie
exekúcie. Preto je vecne správne aj sťažnosťou oprávneného napadnuté rozhodnutie o zamietnutí
návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, keďže exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to

nemal právomoc ani vo vzťahu k povinnému 1/ ani vo vzťahu k povinnému 2/, a teda ide o nulitný
právny akt, ktorý nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 45 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku.

63. Súd tiež poukazuje na to, že nie je pravdivé ani tvrdenie oprávneného, že podľa exekučného súdu by

malo platiť uzavretie rozhodcovských zmlúv až po vzniku sporných nárokov a že okolnosťou, ktorá má
spôsobovaťneplatnosťrozhodcovskýchzmlúvtitulomneprijateľnostijezačatierozhodcovskéhokonania
dodávateľom s argumentom, že začatie rozhodcovského konania kýmkoľvek zo zmluvného vzťahu -
nemôže byť rozhodujúca pre posúdenie platnosti rozhodcovských zmlúv, nakoľko daná okolnosť v čase
vzniku rozhodcovských zmlúv nejestvuje. Súd v tejto súvislosti konštatuje, že z napadnutého uznesenia

takýto záver vyššieho súdneho úradníka nevyplýva. Súd len pre úplnosť dodáva, že okamihom
relevantným pre posúdenie platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu sú okolnosti existujúce v čase
vzniku právneho úkonu tak, ako tomu bolo aj v tomto prípade, a teda pre súd bolo rozhodujúce
„dojednanie“ rozhodcovských zmlúv zmluvnými stranami.

64. K argumentu oprávneného o tom, že súd v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, ktorý je
v rozpore s rozhodovacou činnosťou nadriadeného súdu s poukazom na rozhodnutia Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4CoE/37/2017 zo dňa 07.06.2017, sp. zn. 17Co/919/2015 zo dňa
12.10.2016, sp. zn. 43CoE/372/2013 zo dňa 21.11.2013 a na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 21CoE/211/2016 zo dňa 28.06.2016, súd poznamenáva, že oprávnený vzhľadom na názorovú

nejednotnosť súdov ohľadom tejto otázky nepochybne disponuje aj rozhodnutiami, v ktorých súdy
dospeli k rovnakým právnym názorom, ako boli vyjadrené v sťažnosťou napadnutom uznesení, resp.
v odôvodnení tohto rozhodnutia. Navyše oprávneným citované rozhodnutia sú záväzné len v tých
konkrétnych konaniach, v ktorých sa rozhodovalo, pričom judikatúra krajských súdov nie je v Slovenskej
republike záväzným prameňom práva. Žiadny právny predpis explicitne neukladá všeobecnému súdu

povinnosť byť viazaný akýmkoľvek rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vydaným v inej veci a tobôž
nie rozhodnutím krajského súdu. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone funkcie
nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl.
7 ods. 2 a 5 a zákonom. V tomto ustanovení sú vymedzené pramene práva, ktoré je povinný suda
rešpektovať. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade

právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva
je sudca pri rozhodovaní v konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej
republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe
návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu v konkrétnej veci. Súdne rozhodnutie
(judikát) nie je prameňom práva, je len zdrojom argumentačnej sily pre zabezpečenie ústavne súladnej

aplikácie a interpretácie právnych predpisov. Navyše nejedná sa o konštantnú judikatúru predkladanú
zo strany oprávneného, keď napr. Krajský súd v Trnave v neskoršom rozhodnutí č. k. 6CoE/159/2017-58
zo dňa 28.09.2017 vyslovil presne opačný názor, ako bol prezentovaný v rozhodnutiach uvádzaných
oprávneným. Obdobne opačný právny názor je prezentovaný aj v rozhodnutiach Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 13CoE/8/2015 zo dňa 29.04.2016, sp. zn. 13CoE/88/2015 zo dňa 31.08.2015,

sp. zn. 12CoE/27/2014 zo dňa 21.08.2014, sp. zn. 13CoE/48/2015 zo dňa 08.06.2015, sp. zn.
12CoE/13/2014 zo dňa 30.04.2014, sp. zn. 12CoE/14/2014 zo dňa 30.04.2014, ako aj v rozhodnutí
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6CoE/128/2015 zo dňa 27.10.2015, v rozhodnutiach Krajského súdu
Nitra sp. zn. 5CoE/162/2014 zo dňa 30.01.2015, sp. zn. 1CoE/22/2018 zo dňa 28.02.2018, sp. zn.11CoE/29/2018 zo dňa 28.02.2018, v rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 15CoE/64/2015
zo dňa 22.07.2015, sp. zn. 7CoE/65/2017 zo dňa 25.01.2018, a pod.

65. Záverom súd uvádza, že judikatúra súdov (vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva a
Ústavného súdu Slovenskej republiky) nevyžaduje, aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní odpovedalo na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Súd preto

nepovažovalzapotrebnézaoberaťsaostatnýmitvrdeniamioprávneného,ktoréniesúprávnerelevantné
a nemajú rozhodujúci význam pre rozhodnutie súdu o sťažnosti oprávneného (pozri napr. uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005).

66. Vzhľadom na vyššie uvedené závery a citované ustanovenia právnych predpisov, súd sťažnosť
oprávneného podľa § 250 ods. 1 CSP ako nedôvodnú zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.