Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. august 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/187/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116204399
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5116204399.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jany Kotrčovej a

členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právne veci žalobcu: S. G.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/XX, Y. T. I., právne zastúpený: Stehura & partners, v.o.s. advokátska
kancelária, Fraňa Kráľa 2080, Čadca, IČO: 47 246 863, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 975,01 eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 2C/40/2016-43
zo dňa 30. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu potvrdzuje.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne prvoinštančný súd po právoplatnosti veci
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 975,01 eur spolu
s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 22.02.2016 do zaplatenia, zároveň žalobcovi priznal

voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov
konania rozhodne prvoinštančný súd po právoplatnosti veci samostatným uznesením. Z vykonaného
dokazovania mal preukázané, že medzi stranami sporu vznikol spotrebiteľský vzťah, podkladom ktorého
bolo uzatvorenie Zmluvy o revolvingovom úvere z 20.03.2014, na podklade ktorej bol žalobcovi
poskytnutý úver vo výške 1.500 eur so splatnosťou 36 mesiacov, výška mesačnej splátky bola stanovená
na sumu 85,15 eur, dátum splatnosti prvej splátky dňom 01.05.2014 a dátum splatnosti poslednej splátky
01.04.2017. Celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť, t.j. úrok za celú dobu čerpania, bola stanovená

na sumu 3.065,40 eur, RPMN 46,30 %, priemerná hodnota RPMN platná ku dňu podpísania zmluvy
46,30 %, okrem toho bola dohodnutá aj odplata za poskytnutie služby v celkovej výške 222,95 eur, ročná
úroková sadzba bola vyrátaná na 70 %. Vzhľadom na označenie účastníkov spotrebiteľskej zmluvy
a jej obsah, prvoinštančný súd ustálil, že ide o zmluvu o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zmysle zákona č. 129/2010
Z.z., na podklade čoho skúmal i naplnenie náležitostí vyžadovaných v § 9 ods. 2 predmetného zákona.
Dal do pozornosti, že v zmluve uzatvorenej medzi stranami sporu je uvedená čiastka, ktorú musí dlžník

zaplatiť vo výške 3.065,40 eur, v ktorej však nebol zahrnutý poplatok za možnosť odkladu splátok úveru
vo výške 222,95 eur (bod 8.1 zmluvy), to znamená, že v takomto prípade celková čiastka, ktorú musel
zaplatiťžalobca,predstavovalasumuaž3.288,35eur.Vnadväznostinauvedenéustálil,ževpredmetnej
zmluve bol chybne a nesprávne uvedený údaj o RPMN, v zmluve boli uvedené dva údaje o RPMN, čo užsamo o sebe nezodpovedá zákonnej úprave a pôsobí pre spotrebiteľa zmätočne. V zmluve je uvedená
RPMN vo výške 75 % (bod 5 zmluvy) a 67,40 % (bod 6 zmluvy), pričom v skutočnosti RPMN predstavuje
až 96,45 %, Zdôraznil, že pri ročnej úrokovej sadzbe úrokov vo výške 70 % nie je možné, aby RPMN

bola nižšia, a to vo výške 67,45 %, nakoľko v údaji o RPMN je premietnutá ročná úroková sadzba. Do
výpočtu RPMN sa započítavajú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, teda
aj všetky poplatky spojené s poskytnutým úverom. Tým, že žalovaný do výpočtu RPMN nezahrnul všetky
poplatky spojené s poskytnutím úveru (v danom prípade poplatok za možnosť odkladu splátok úveru vo
výške 222,95 eur) a tieto skryl pod samostatnú dohodu o poskytnutí služby, znemožnil dosiahnuť reálnu

predstavu dlžníka o poskytnutom úvere, čo je podľa súdu možné považovať za mimoriadne závažnú,
nekalú obchodnú praktiku. Ďalej uviedol, že v uzatvorenej zmluve absentuje i údaj o výške, počte a
termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Za jednoznačné považoval, že v každej zmluve o
spotrebiteľskom úvere musí byť uvedená výška istiny, ako i úrokov a iných poplatkov a taktiež aj ich
počet a termíny splátok. Nesprávne uvedené podstatné náležitosti zmluvy je potrebné považovať, ako
keby tieto náležitosti uvedené neboli vôbec, v nadväznosti na čo s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1

písm.b)ad)predmetnúúverovúzmluvuvyhodnotilzabezúročnúabezpoplatkov.Žalovanýžalobcovipri
podpise zmluvy vyplatil 1.277.05 eur (z úverovej sumy uvedenej v zmluve 1.500 eur si okamžite stiahol
222,95 eur), z prehľadu splátok vyplynulo, že žalobca žalovanému postupnými platbami vrátil sumu
2.252.06 eur. Rozdiel medzi platbami poskytnutými zo strany žalobcu, žalovaným poskytnutým úverom v
sume 1.277,05 eur považoval za bezdôvodné obohatenie žalovaného a žalobe v celom rozsahu vyhovel.

Zároveň žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 4 00 % zohľadniac jeho úspech v
konaní.

2. Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalovaný. Namietal správnosť
a zákonnosť záverov konajúceho súdu, poukázal na to, že zákon č. 129/2010 Z.z. nebol správne

interpretovaný, a teda ani rozhodnutie okresného súdu nie je v súlade s týmto zákonom. V prvom
rade súd neprihliadol na eurokonformný výklad jeho ustanovení. Otázka eurokonformného výkladu
vnútroštátneho práva v súvislosti so zákonom č. 129/2010 Z.z. bola donedávna posudzovaná rôzne
a dospela až do stavu, kedy časť súdnej praxe negovala závery rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo
veci C-42/15. Túto prax jednoznačne stopol Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 3Cdo 146/2017. V

nadväznosti na uvedené je potrebné zo strany súdu rešpektovať a skúmať, či tá-ktorá absentujúca
náležitosť v zmluve môže založiť bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru, pričom
bezúročný môže byť úver len vtedy, ak ide o náležitosť, ktorej neuvedenie je spôsobilé objektívne
spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa. Žalovaný preto konkrétne namietol nesprávnosť záverov o
náležitosti týkajúcej sa výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nakoľko výklad

požadujúci tzv. rozčleňovanie splátky je založený na nesprávnom výklade zákona, ktorý síce nepresne
prevzal Smernicu 2008/48/ES, avšak ani to súd nezbavuje povinnosti pri výklade vnútroštátnej normy
prihliadať na základe nepriameho účinku na také ustanovenia únijného práva, ktoré sú do príslušnej
vnútroštátnejnormyprevzaté.Žiadalpreto,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokzrušil,prípadnezmenil
a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na ustanovenie § 2 písm. h) zákona o
spotrebiteľských úveroch a ustanovenie § 2 písm. g) zákona s tým, že v uzatvorenej spotrebiteľskej
zmluve medzi stranami sporu je celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť, uvedená vo výške 3.065,40
eur bez toho, aby žalovaný do celkovej čiastky zahrnul poplatok za možnosť odkladu splátok úveru vo

výške 222,95 eur. V takomto prípade by celková čiastka, ktorú musel žalobca zaplatiť, predstavovala
až 3.288,35 eur. Ako konštatoval prvoinštančný súd, žalovaný v predmetnej zmluve uviedol chybne
údaj o RPMN, uvedené sú dva údaje o RPMN. RPMN je v zmluve uvedené vo výške 70 % a 67,40
%, pričom v skutočnosti predstavovala až 96,45 %. Zdôraznil, že pri ročnej úrokovej sadzbe úroku vo
výške 70 % nie je možné, aby RPMN bola nižšia, a to vo výške 67,40 %, nakoľko v údaji o RPMN je

premietnutá ročná úroková sadzba. Do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa započítavajú
celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, teda aj všetky poplatky spojené s
poskytnutým úverom. Žalovaný do výpočtu RPMN nezahrnul poplatok za možnosť odkladu splátok
úveru vo výške 222,95 eur, čím znemožnil žalobcovi dosiahnuť reálnu predstavu o poskytnutom úvere
zodpovedajúcu skutočnosti. Takéto konanie žalovaného je potrebné hodnotiť ako nekalú obchodnú

praktiku. Pokiaľ sa týka absencie náležitostí vymedzenej v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k) zákona, súd
nemohol vec posúdiť vo svetle rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 z 09.11.2016, nakoľko pri konflikte
smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musí vnútroštátny súd v prvom rade skúmať, či
môže smernici priznať priamy účinok (možnosť smernicu aplikovať priamo a bezprostredne na prípad,ktorý rieši). V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice vylúčený, a preto vnútroštátny súd
musí skúmať, či môže smernici priznať aspoň účinok nepriamy. Nepriamy účinok smernice však nie je
absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, jednalo by sa totiž o výklad

centra legem. To znamená, že pokiaľ aj zo smernice vyplýva, že absencia určitých náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere nemá spôsobovať bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, nemožno v tomto
svetle vykladať zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý vyslovene hovorí, že práve absencia takejto
náležitosti bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru spôsobuje. Rozsudok prvoinštančného súdu žiadal v
celom rozsahu potvrdiť, zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní
a súc viazaný odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa §
385 CSP a contrario odvolaním napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu postupom podľa § 387
ods. 1, 2 CSP potvrdil.

5. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné

dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie
náležitým, vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

6. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia zo strany
prvoinštančného súdu, nakoľko toto považoval za dostatočné z hľadiska ustálenia skutkových zistení,
akoiprávnehoposúdeniaveci.Nazdôrazneniesprávnostirozhodnutiaprvoinštančnéhosúdupovažoval

za potrebné dodať, že i vzhľadom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR absencia náležitosti
vymedzenejvustanovení§9ods.2písm.k)zákonač.129/2010Z.z.vplatnomzneníkudňuuzatvorenia
zmluvy zakladala bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru.

8. Niet žiadnych pochybností o tom, že slovenský zákon ide nad rámec Smernice č. 2008/48/ES a

celkom jednoznačne požaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere definovala tak splátky istiny ako
aj splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo
požaduje Smernica č. 2008/48/ES (ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, teda
zákaz odchýlenia od ustanovení smernice vo vnútroštátnom práve), je zrejmé, že by použil takú istú
terminológiu, akú používa smernica. Slovenský zákonodarca však takúto terminológiu nepoužil, ale k

termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“ (§ 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona). K výkladu
tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, v zmysle ktorej sa má toto
ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok
poplatkov, inak sa úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov.

9. Odvolací súd má za to, že tak explicitne presné ustanovenie akým je ust. § 9 ods. 1 písm. k) cit. zákona
cez prizmu eurokomformného výkladu, nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte
a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom
ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených
pod písm. k) § 9 ods. 1 cit. zákona. Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do nášho právneho

poriadkunadjejrámecavrozporesustanovenímoúplnejharmonizáciinemôžemaťpriamyúčinok,teda
zakladať práva a povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória a prax Súdneho
dvora EÚ vychádza z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv. eurokomformného
výkladu vnútroštátnej normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje medze, už judikované
rovnako Súdnym dvorom EÚ.

10. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smernice spočívajúci
v eurokomformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom
vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje nasledovne : musí ísť
o výklad v čo najväčšej možnej miere, v zmysle znenia a účelu/cieľa smernice, musí ísť o výklad za

použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (jazykový, logicky, systematicky,
historicky, teologicky výklad). Nesmie sa jednak o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné
právne zásady.11. Súdny dvor medzi nepriame účinky smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler, C-212/04 zo dňa 04.
júla 2006, keď uviedol : „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade
a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami

práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra
legem vnútroštátneho práva.

12. Vzhľadom na explicitné znenie zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v časti povinnosti
členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, ak by vnútroštátny súd po rozsudku

Súdneho dvora EÚ C-42/15 vyložil toto ustanovenie eurokomformne tak, že zmluva nemusí obsahovať
členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o
úvere bezúročná a bez poplatkov doslova by „zlomil“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by
nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi
jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda môžeme uvažovať o účinku nepriamom) a
naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem.

13. Otázka priameho účinku smernice sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za
ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad,
ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc
v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí

zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice, zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
protisebevýhradnejednotlivci.Zuvedenéhovyplýva,žepriamyúčinokjetakvzásademožnýlenvspore
medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo
voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice (rozsudok Súdneho

dvora z 26. februára 1986, Marshall 152/84, vo veci Faccin Dori C-91/92, Pfeiffer, C-397/01 a C-403/01).

14. Odvolací súd ešte zdôrazňuje, že výklad zákona č. 129/2010 Z.z. platného v čase uzatvorenia
predmetnej spotrebiteľskej zmluvy nemôže narúšať všeobecné právne zásady najmä zásadu právnej
istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v čl. 2 ods.

2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet,
aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená
judikatúra slovenských súdov podala aj podáva stabilný výklad ustanovenia zákona ohľadom potreby
štruktúrovania splátok spotrebiteľského úveru a na jej prelomenie niet žiadneho dôvodu.

15. Pokiaľ existujú rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (v počte 2), ktoré predstavujú odklon od zaužívanej
praxe a zaužívaného riešenia predmetných sporov v súlade so zásadami, ktoré sú uvedené vyššie,
odvolací súd uvedené rozhodnutia nepovažoval za ustálenú rozhodovaciu prax v zmysle vyššie
citovaného čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

16. Z vykonaného dokazovania bolo naviac jednoznačne preukázané, že v uzatvorenej spotrebiteľskej
zmluve bol nesprávne uvedený údaj o RPMN z dôvodov, ktoré bližšie podrobne popísal v napadnutom
rozhodnutí prvoinštančný súd. Pokiaľ pre vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého
úveru postačuje absencia čo i len jednej z náležitostí uvedenej v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b)

zákona,prvoinštančnýsúdsprávnežalovanýmposkytnutýúverpovažovalzabezúročnýabezpoplatkov
a postupoval správne, pokiaľ žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.

17. Žalovaný ani v podanom odvolaní neuviedol k absencii údaja o RPMN také skutočnosti, s akými by
sa okresný súd nevysporiadal, resp. ktoré by jeho závery v tomto smere mohli spochybniť.

18. V nadväznosti na uvedené, stotožniac sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia zo strany
okresného súdu, odvolací súd toto ako správne postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. Žalobca
bol v odvolacom konaní úspešný, trovy odvolacieho konania mu preukázateľne v súvislosti s vyjadrením
k odvolaniu žalovaného vznikli. Odvolací súd priznal preto žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
prvoinštančný súd po právoplatnosti veci samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)