Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. august 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/9/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616205772
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5616205772.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Barborou Korenecovou,
advokátkou, so sídlom F. XXX/X, XXX XX U., proti žalovanému: E. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom M.
XXXX/X, XXX XX G. U., v konaní o zaplatenie 1.176 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 11Csp/52/2016-71 zo dňa 05. septembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 11Csp/52/2016-71 zo dňa 05. septembra 2017 vo
výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .

Žalovaný n e m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Vo zvyšnej časti (výrok I.) z o s t á v a rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k.
11Csp/52/2016-71 zo dňa 05. septembra 2017 n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 600 Eur
spolus5%ročnýmúrokomzomeškaniaod03.05.2009dozaplatenia,všetkovpravidelnýchmesačných
splátkach vo výške 20 Eur, prvá splátka splatná v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozsudku,

každá splátka splatná do 15. dňa toho ktorého mesiaca s tým, že nezaplatene čo i len jednej splátky má
za následok zročnosť celého plnenia (I. veta výroku). V zostávajúcej časti súd žalobu zamietol (II. veta
výroku) a žalobkyni náhradu trov konania nepriznal (III. výrok).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal preukázané,
že medzi stranami sporu bola dňa 15.01.2009 uzatvorená Zmluva o úvere č. 5580926 podľa ustanovení
Obchodného zákonníka, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému úver vo výške 600 Eur. Pri
absencií akýchkoľvek elementárnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa žalovaný zaviazal

úver splatiť spolu s poplatkom vo výške 576 Eur dvanástimi mesačnými splátkami po 98 Eur, počnúc
dňom 28.01.2009. Žalovaný bol v zmluve označený ako fyzická osoba nepodnikateľ. Rozsudkom
Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 1T/62/2013 zo dňa 02.07.2013 súd schválil dohodu o vine
a treste a žalovaného uznal za vinného, že dňa 15.01.2009 bez splnenia všeobecných podmienok
poskytnutia úveru veriteľom, pretože uviedol nepravdivé údaje o výške mesačného príjmu a výške
mesačných výdavkov, v mieste svojho trvalého pobytu so splnomocneným zástupcom spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlo Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, uzatvoril zmluvu o úvere

č. 5580926, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 600 Eur, ktorý sa zaviazal spolu s
príslušným poplatkom vo výške 576 Eur splácať v 12-tich mesačných splátkach vo výške 98 Eur, počnúc
dňom 28.01.2009, avšak neuhradil ani jednu splátku, čím spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. spôsobil
škodu vo výške 1 176 Eur, za čo bol odsúdený za prečin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov, výkon ktorého bol podmienečne
odložený na skúšobnú dobu vo výmere 12 mesiacov. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku bola
obchodná spoločnosť Platiť sa oplatí, s. r. o., so sídlom Košická 56, Bratislava, IČO: 45 684 618, na

ktorú prešli práva a povinnosti poškodeného v trestnom konaní, s uplatneným nárokom na náhradu
škody vo výške 6.890,19 Eur odkázaná na občianske súdne konanie. Predmetný rozsudok nadobudol
právoplatnosť 02.07.2013. Z oznámenia o postúpení pohľadávky, ktoré si žalovaný prevzal dňa 01.
07. 2013, mal súd preukázané, že žalobca nadobudol uplatnenú pohľadávku, čím bola preukázaná
aktívna vecná legitimácia na podanie žaloby. Okresný súd v konaní ustálil, že Zmluva o úvere č.

5580926 zo dňa 15.01.2009 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a preto je na ňu potrebné aplikovať
ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. Žalobca používa identický formulárový vzor zmlúv o úvere so
všetkými klientmi, pričom ustálenou rozhodovacou činnosťou súdov Slovenskej republiky v každom
stupni už bolo opakovane uzavreté, že predmetné zmluvy sú zmluvami o spotrebiteľských úveroch.
Žalobcovi nič nebránilo, aby do formulára zmluvy zahrnul aj údaj o tom, na aký konkrétny účel bol
úver poskytnutý. Samotné naformulovanie zmluvy spočívajúce v tom, že úver je poskytnutý len za

účelom zamestnania, povolania alebo podnikania, čím bol nepochybne sledovaný cieľ vylúčiť aplikáciu
zákona č. 258/2001 Z. z. v nadväznosti na jeho ustanovenie § 3 ods. 2 tohto zákona, automaticky
neznamená,žesúdpriposudzovaníotázkycharakteruprávnehovzťahubudepostupovaťformalistickya
prieskumzmluvyobmedzílennaoznačeniezmluvnýchstrán,resp.vyznačenieúčelupoužitiafinančných
prostriedkov z úveru. Povinnosťou žalobcu bolo pri tvorbe formulárovej zmluvy postupovať s odbornou

starostlivosťou,čookreminéhoznamenážebolpovinnýzabezpečiťodbornúspôsobilosťzamestnancov,
ktorí prichádzajú do styku s neprofesionálnym klientom. Medzi žalobcom a žalovaným nebolo sporné,
že bola medzi nimi uzatvorená zmluva, na základe ktorej žalovaný čerpal úver vo výške 600 Eur, z
ktorého žalovaný neuhradil ani časť svojho dlhu. Predmetný úver považoval okresný súd za bezúročný a
bez poplatkov, nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje takmer žiadne podstatné náležitosti

podľa ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. (konkrétne § 4 ods. 2 písm. h/, i/, j/, k/ uvedeného zákona v
znení účinnom v čase vyhlásenia rozsudku prvoinštančného súdu), absenciu ktorých zákon sankcionuje
v tom smere, že veriteľ nemá právo na úroky a poplatky z úveru (§ 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z.).
Na základe uvedeného súd vyhovel žalobe v časti o zaplatenie sumy 600 Eur, ktorú nesporne žalovaný
doposiaľ neuhradil; popri istine súd priznal žalobcovi v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka

v spojení s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. aj úroky z omeškania podľa
výrokovej časti napadnutého rozsudku. Takto uloženú povinnosť umožnil prvoinštančný súd v zmysle §
232 ods. 3 CSP žalovanému splácať v splátkach vo výške 20 Eur mesačne, čo odôvodnil majetkovými
pomermi žalovaného, výškou priznaného nároku a postavením žalobcu na trhu, keď bol toho názoru,
že povolením splátok nebude žalobca žiadnym spôsobom znevýhodnený, pričom povolenie splátok

zároveň zabezpečí splnenie dlhu bez potreby nariadenia výkonu rozhodnutia. V zostávajúcej časti súd
žalobuzamietol,nakoľkožalobcovipreabsenciupodstatnýchnáležitostízmluvyospotrebiteľskomúvere
nevznikol nárok na akékoľvek príslušenstvo úveru.
3. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd tak, že žalobcovi nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania nepriznal, nakoľko bol v konaní úspešný len v nepatrnej časti (2 %).

4. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa
domáhal jeho zrušenia v napadnutej časti výroku II. a III. a vrátenia veci súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie. Odvolateľ svoj opravný prostriedok založil na odvolacích dôvodoch v zmysle § 365
ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP. Namietal, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nemá povahu

občianskoprávneho záväzkového vzťahu, tak ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Zmluva o úvere č. 5580926 zo dňa 15.01.2009 bola medzi sporovými stranami uzatvorená podľa § 497
a nasl. Obchodného zákonníka a má povahu absolútneho obchodu. Aplikácia právnych predpisov na
ochranu spotrebiteľa nie je možná, nakoľko právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným, s prihliadnutím
na charakter uzatvorenej Zmluvy o úvere, nespadá pod spotrebiteľskú úpravu zakotvenú v § 52 a

nasl. Občianskeho zákonníka. Pri skúmaní postavenia žalobcu je potrebné akcentovať jeho dobrú
vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalovaným vstupoval; ak dodávateľ koná v dobrej viere, že
druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa.
Odvolateľ prezentoval právny názor, v zmysle ktorého sa dodatočne nemožno dovolávať inej kvalifikácie
právnej povahy zmluvy, keďže jej uzatvorenie ako zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka

vyvolal a inicioval žalovaný. Žalobca uzaviera zmluvy o spotrebiteľských úveroch aj s osobami, ktoré
sú živnostníkmi, ak na začiatku kontraktačného procesu prejavia túto vôľu, t. j. nekonajú v rámci svojej
podnikateľskej činnosti. Konanie žalovaného v žiadnom prípade nemôže byť na ujmu žalobcu, pretože
v opačnom prípade by platil extenzívny výklad ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka „Spotrebiteľje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti.“, t. j. za spotrebiteľa by sa považovala každá fyzická osoba, čo je v rozpore
s účelom právnej úpravy ochrany spotrebiteľa. Odvolateľ poukázal na viacero súdnych rozhodnutí

(napr. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 18CoE/313/2016 zo dňa 31.05.2017, rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/975/2015 zo dňa 21.2.2017, uznesenie Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 21CoE/469/2016), pričom prezentoval právny názor, že v danom prípade
nemožno aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ako ani ustanovenia §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko finančné prostriedky boli žalovanému poskytnuté na výkon

zamestnania. Odvolateľ poukázal aj na viazanosť súdov úniovým právom, pričom Európska únia vo
všeobecnosti zastáva názor, že spotrebiteľom môže byť výlučne fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci
svojej podnikateľskej, obchodnej alebo profesijnej činnosti. Súdny dvor Európskej únie tento výklad
potvrdilvrozsudkuC-541/99vspojenísC-542/99CapeSncv.IdealserviceSrlaIdealservice.Privýklade
sa riadil smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá
spotrebiteľa definuje ako „akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná

s cieľom, nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu.“. Žalovaný v danom prípade
nikdy nenamietal nespotrebiteľský charakter Zmluvy o úvere, nepodal žiaden prostriedok procesnej
obrany a súdom nebol vyzvaný na preukázanie, na čo reálne použil poskytnutý úver. Z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR vyplýva, že tak základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Žalobca má preto dôvodné pochybnosti o správnosti právneho názoru
súdu prvej inštancie o spotrebiteľskom charaktere vzniknutého právneho vzťahu, nakoľko je dôvodné
sa domnievať s ohľadom na účel poskytnutia úveru, že mu toto postavenie neprislúcha.

5. Žalovaný, ktorému bolo odvolanie žalobcu doručené v zmysle § 373 ods. 3 CSP dňa 20.11.2017 (č.l.
90 súdneho spisu), zostal nečinný a na zaslané odvolanie procesne nereagoval.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1

CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej
časti a v závislom výroku o trovách konania v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne. V
nenapadnutej časti zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v

prevažnej časti sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

8. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobcu
formulovanú v podanom opravnom prostriedku. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť
žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou

odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

9. Vo vzťahu k primárnej odvolacej argumentácii žalobcu týkajúcej sa nemožnosti považovať zmluvný
vzťah, ktorý vznikol medzi sporovými stranami na základe uzatvorenej Zmluvy o úvere, za vzťah
spotrebiteľský, odvolací súd uvádza nasledovné:

10. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ust. § 52
ods. 1, v zmysle ktorého spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3

Občianskeho zákonníka). Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods.
4 Občianskeho zákonníka).11. Špeciálna právna úprava je obsiahnutá v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii
v znení účinnom k 15.01.2009, (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“, ktorý vo svojom ust. § 2

písm. b) uvádza, že na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou
sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
12. Podľa § 3 ods. 1 a 2 citovaného zákona veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného

spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

13. Originárny právny vzťah subjektov vystupujúcich v tomto sporovom konaní bol založený uzatvorením
Zmluvyoúvereč.5580926zodňa15.01.2009medzižalobcomakoveriteľomažalovanýmakodlžníkom,
v ktorej sa zmluvné strany dohodli, že veriteľ sa zaväzuje poskytnúť dlžníkovi úver v sume 600 Eur a

dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi uvedenú sumu zvýšenú o poplatok vo výške 576 Eur, t.j. dlžník
celkovo zaplatí veriteľovi čiastku 1.176 Eur. Zmluvné strany predmetnú Zmluvu (v zmysle záhlavia)
uzatvorili podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva obsahovala (okrem iného) prehlásenie
dlžníka, že finančné prostriedky mu veriteľ poskytuje na výkon zamestnania - prehlásenie dlžníka bolo
formálne vykonané označením možnosti „zamestnanie“ vo vopred pripravenom formulárovom poli, pod

ktorým sa nachádza podpis dlžníka (žalovaného).

14. Niet pochýb o tom, že žalovaný pri uzatváraní úverovej zmluvy zo dňa 15.01.2009 mal status
spotrebiteľa v zmysle ust.§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy,
keďže v tom čase bol fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v

rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalobca v konaní tvrdil, že
zmluva o úvere bola uzavretá podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, naviac vyznačením
účelu poskytnutia úveru „na výkon zamestnania“, dlžník stratil postavenie spotrebiteľa s prihliadnutím na
definíciu spotrebiteľa v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a úverová zmluva sleduje
režim Obchodného zákonníka.

15. Je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ boli splnené podmienky pre charakteristiku úverového vzťahu medzi
uvedenými subjektmi ako spotrebiteľského úveru (definované v § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka a
v § 2 písm. a), b) a § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii

v znení účinnom k 15.01.2009), nemožno vylúčiť uplatňovanie ustanovení zákona o spotrebiteľských
úveroch "len" označením danej zmluvy ako zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Z
uvedeného vyplýva, že spotrebiteľským úverom môže byť aj úver na základe zmluvy o úvere podľa §
497 Obchodného zákonníka.

16.Pokiaľžalobcapoukázalnatúskutočnosť,žedňa15.01.2009uzatvorilsožalovanýmzmluvuoúvere,
na základe ktorej poskytol žalovanému úver na účel zamestnania, čo vylučuje aplikáciu spotrebiteľského
práva na prejednávaný prípad, odvolací súd zdôrazňuje, že definícia pojmu "spotrebiteľ" v slovenskom
zákone č. 258/2001 Z.z o spotrebiteľských úveroch, ktorý transponuje smernicu 2008/48/ES, sa výrazne
líši od definície obsiahnutej v smernici 2008/48/ES. Použitie slova "zamestnanie", ktoré vyzerá, že

zodpovedá "práci/zamestnaniu", nezodpovedá článku 3(a) smernice 2008/48/ES, ktorý používa slovo
"obchodnou" (anglicky "obchod") a obmedzuje rozsah ochrany poskytovanej smernicou 2008/48/ES
na Slovensku. Z rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu je pritom známe, že úverové
zmluvy uzatvorené nebankovou inštitúciou POHOTOVOSŤ, s.r.o. často odkazujú na výkon činnosti,
povolania alebo zamestnania ako účel úveru, pričom v skutočnosti dlžníci nemajú vlastný podnik a sú

nezamestnaní, dôchodcovia alebo penzisti a podobne; alebo používajú úver na súkromné účely.

17. Definícia spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy je v právnych podmienkach Slovenskej republiky
obsiahnutá aj v Občianskom zákonníku, pričom možno konštatovať, že na rozdiel od definície
spotrebiteľa podľa zákona o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzavretia zmluvy,

v smere ochrany spotrebiteľa a možnosti simulácie jeho iného postavenia je dokonca prísnejšou a
pre spotrebiteľa výhodnejšou. Kým ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z.
považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (z čoho tak a contrario plynie, že dlžníkov z úverovposkytnutých na výkon zamestnania, povolania či podnikania zásadne za spotrebiteľov považovať
nemožno), výkladom úpravy v Občianskom zákonníku (§ 52 ods. 4) je potrebné dospieť k záveru,
že tzv. „nespotrebiteľom“ je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa

(konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti, v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej rovnako ako u dodávateľa k
dosiahnutiu zisku a nielen uspokojovaniu osobných potrieb či potrieb príslušníkov jeho domácnosti. Ak
takto ustanoveným rámcom a nevybočením z neho sú zásadne len medze ustanovené živnostenským
alebo iným jemu na roveň postaveným oprávnením (opačný názor by okrem tolerovania neoprávneného

podnikania viedol i k zotretiu hranice určenej na rozlišovanie medzi spotrebiteľskými a inými zmluvami,
resp. vzťahmi), nemôže byť pochybností o tom, že dopad ochrany podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách je oproti právnej úprave podľa ustanovení zákona č.
258/2001 Z.z. širší, definujúci spotrebiteľa v širšom rozsahu. V prípade definície spotrebiteľa podľa § 52
ods. 4 Občianskeho zákonníka de facto odpadá význam právnej polemiky o tom, či prípadné plnenie zo
zmluvy bolo poskytnuté na výkon zamestnania - u činností vykonávaných ako v rámci zamestnania je

totiž pojmovo vylúčené, aby tieto mohli byť obchodnými či inými obdobnými podnikateľskými činnosťami
s tak vymedzeným predmetom, ako to má na mysli úprava majúca sa tu použiť, a to sa sprostredkovane
vzťahujeajnaosobyvykonávajúcetakétočinnosti(zamestnanecprivýkonezamestnaniazpodstatyveci
nemôže byť obchodníkom ani podnikateľom). Len v prípade, keď sa jedná o zamestnanie vykonávané v
režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (a zároveň s prihliadnutím na súvislosť

uzatvorenia zmluvy so zamestnaním dlžníka - potenciálneho spotrebiteľa), ide o vzťah nespadajúci pod
úpravu spotrebiteľských zmlúv.

18. Žalobca vo svojom opravnom prostriedku v snahe eliminovať možnosť použitia noriem tzv.
spotrebiteľského práva na prejednávanú vec argumentoval tým, že podľa jeho názoru okolnosť

poskytnutia úveru žalovanému ako dlžníkovi zaškrtnutím políčka na účel výkonu zamestnania
znemožňovala považovať zmluvu účastníkov za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Aj keď v danom
prípade reálne a preukázateľne došlo k označeniu formulárového poľa majúceho osvedčiť poskytnutie
úveru na výkon zamestnania žalovaného, v súdenej veci okresný súd správne hodnotil otázku
použiteľnosti noriem všeobecného spotrebiteľského práva a následne vyhodnocoval zhodu zmluvou

proklamovanej okolnosti (poskytnutia úveru na výkon zamestnania) so skutočnosťou.

19. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno ohľadom preukázania, že úver bol poskytnutý
na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania dlžníka (žalovaného) zaťažuje v tomto prípade
toho, kto tak tvrdí, t.j. žalobcu. Žalobca toto dôkazné bremeno v konaní neuniesol. Bezpečným

preukázaním nemôže byť len zaškrtnutie všeobecného údaja o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru)
na účel zamestnania, ktorý nepreukazuje konkrétny súvis uzavretia príslušnej úverovej zmluvy so
zamestnaním dlžníka. Vymedzenie účelu - poskytnutie úveru „na výkon zamestnania“, v
spojení s nedostatkom akejkoľvek aktivity žalovaného má taký vplyv, ako by účel úveru nebol v zmluve
vymedzený vôbec. Ak by žalobca ako dodávateľ konal v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti pri

poskytovaní úverov, poskytol by žiadateľovi o úver dostatok informácii aj ohľadom v zmluve uvádzaného
účeluposkytnutiaúveru,(keďžezmluvaumožňovalaajvyhlásenieoinomúčeleposkytnutiaúveru),ktorý
mázásadnývplyv nasamotnépostaveniežiadateľaoúver,anáslednebynemalproblémuvedenú
skutočnosť v konaní preukázať. Preverenie skutočností rozhodujúcich pre určenie, či žiadateľ o úver
spĺňa definíciu spotrebiteľa je nepochybne v možnostiach poskytovateľa finančnej služby a je výsledkom

dostatočnej informovanosti spotrebiteľa, okrem iného, aj o dôsledkoch mechanicky vyznačovaných
alternatív v zmluvnom formulári vyžadovaných poskytovateľom finančnej služby. V posudzovanom
prípade však žalobca ako poskytovateľ finančnej služby využil svoju silnú pozíciu (v podstate skrytým
zámerom, ktorému spotrebiteľ nemohol pripísať žiadny význam), postupoval v rozpore s požiadavkami
odbornej starostlivosti v snahe jednoznačne vytvoriť zdanie, že sa nejedná o spotrebiteľský úver.

20. Žiada sa dodať, že rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu v identických veciach je známe, že
žalobca pri uzatváraní zmlúv o úvere, konkrétne pri vypĺňaní zmluvných formulárov žiadateľov o úver
si počína tak, aby v daných prípadoch vylúčil aplikáciu noriem spotrebiteľského práva nesprávnym
vyznačovaním účelu poskytnutého úveru (napr. na výkon zamestnania a pod.). Formulár zmluvy o

úvere, vrátane jeho dodatku vypĺňa zástupca veriteľa a predkladá na podpis dlžníkovi bez možnosti
modifikovania jeho obsahu zo strany dlžníka. Zo súdnej praxe je rovnako známe konanie
žalobcu, ktorým presviedča, navádza alebo inak pôsobí na spotrebiteľov s cieľom dosiahnuť vyznačenie
účelu úveru na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, aby sa tento úver následne spravovalprávnou úpravou obsiahnutou v Obchodnom zákonníku. Takéto konanie žalobcu bolo štátnymi orgánmi
opakovane sankcionované a definované ako „nekalá obchodná praktika“ v rozhodnutiach Slovenskej
obchodnej inšpekcie, Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie (napr. č.

SK/0303/99/2011 zo dňa 15.06.2011, č. SK/0068/99/2011 zo dňa 10.06.2011), ktorých zákonnosť bola
podrobená súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva (pozri napr. rozsudok NS SR sp.zn.
5Sžo/13/2014 zo dňa 27.01.2015, či rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžo/45/2014 zo dňa 19.08.2015).
Ani v prejednávanom prípade nebola preukázaná dobrá viera žalobcu, že žalovaný použije úver na
účel uvedený veriteľom v zmluve o úvere. Z tohto dôvodu nebolo na prejednávanú vec aplikovateľné

rozhodnutie SD EÚ vo veci C-464/1 Johan Gruber proti DAY WaAG o ochrane dobrej viery zmluvnej
strany pri uzatváraní zmluvy. S prihliadnutím na uvedené tak prvoinštančný súd pri rozhodovaní o
nároku žalobcu správne vychádzal z právnej úpravy ochrany spotrebiteľa obsiahnutej nielen v zákone
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ale aj v Občianskom zákonníku.

21. Podľa § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd,

aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

22. V súdenej veci preto odvolací súd skúmal, či napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v
predmetnej časti nebolo vydané v konaní postihnutou s niektorou z nasledovných procesných vád,
t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomocí súdu, nedostatku spôsobilosti subjektu byť

sporovou stranou, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého subjektu v spore, prekážku
veci právoplatnej rozhodnutej, alebo už prv začatého konania, alebo pri prípadnom nedostatku návrhu
na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh. Odvolateľ takéto procesné
vady konania vo svojom opravnom prostriedku netvrdil; zároveň ich existenciu nezistil ani odvolací súd.

23. Žalobca vo svojom odvolaní vymedzil odvolacie dôvody len citovaním právnej úpravy, keď v
ňom uviedol, že „podáva odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP proti výrokom II.
a III. rozsudku s citáciou textu uvedených zákonných ustanovení“. V čom konkrétne odvolateľ videl
naplnenie týchto odvolacích dôvodov však už vo svojom opravnom prostriedku bližšie neuviedol. Takto
formulovaným odvolacím dôvodom tak chýba obsah. Obsah odvolania je určujúci pre identifikáciu

odvolacích dôvodov a súčasne vymedzuje aj prieskum napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom.
Účinný prieskum napadnutého rozhodnutia alebo konania jemu predchádzajúceho môže odvolateľ
vyvolať len pomenovaním konkrétnych nedostatkov napadnutého rozhodnutia, resp. konania, ktoré
mu predchádzalo. Pretože v súdenej veci absentovali konkrétne vytýkané nedostatky napadnutého
rozhodnutia, resp. konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd toto rozhodnutie súdu prvej inštancie

v označenej časti ako vecne správne potvrdil.

24. Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v
prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne
zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných

práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci.
Odvolacie dôvody žalobcu vyhodnotil krajský súd ako neopodstatnené, pričom zároveň nezistil ani
nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom
a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle

§ 222 CSP aj správne odôvodnil. V dôsledku toho krajský súd rozsudok okresného súdu v napadnutej
časti, t.j. v II. vete výroku ako vecne správny potvrdil.

25. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním napadnutý výrok o trovách prvoinštančného
konania (III. veta výroku.), ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu strán a vzniknutej situácii v

konaní.

26. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (I. veta výroku) zostal rozsudok okresného súdu
nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.
27. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení

s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane nepriznal
nárok na ich náhradu. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanému v odvolacom konaní
preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva ako
trovy konania (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniurozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale
už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy
by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce

prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné
rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel
len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda, ak výsledkom
uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej
preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že

tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce
nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesení NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016
zo dňa 26.10.2016 a sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018.

28. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).