Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. máj 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/63/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816207404
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3816207404.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu Y., zastúpeného M. (pôvodný
žalobcaL.,konajúciprostredníctvomL.)protižalovanémuY.,ozaplatenie5.824,88eurspríslušenstvom,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, č.k. 15C/108/2016-70 zo dňa 20.
októbra 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému nepriznal nárok na
náhradu trov konania. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že dňa 19.09.2012 bola medzi pôvodným žalobcom
a žalovaným uzavretá zmluva o kreditke č. XXXXXXXXXXXXXXXX, ktorou sa pôvodný žalobca zaviazal
poskytnúť žalovanému bezúčelový spotrebiteľský úver s celkovou výškou úverového limitu 5.000 eur

s maximálnou dĺžkou bezúročného obdobia 55 dní a minimálnou mesačnou splátkou 5 % z
čerpaného úveru. V zmluve boli ďalej uvedené údaje o úrokovej sadzbe 18,99 % ročne, údaje o RPMN
17,22 %, výška priemernej RPMN 23,83 %, mesačný poplatok za vedenie účtu 5 eur a iné údaje. Z
výpisov ku kreditke za mesiace september 2012 až január 2013 vyplýva, že žalovaný v
týchto mesiacoch čerpal úver a splácal splátky v rôznych výškach. Stav na účte ku dňu 01.02.2013 bol -
5.119,03 eur. V nasledujúcich mesiacoch pôvodný žalobca vykonával na účte len transakcie - poplatky

za zaslanie upomienky, zúčtoval mesačný poplatok, úroky z omeškania, zmluvné úroky, pričom každým
mesiacomsamínusovýstavnaúčtezvyšoval,žalovanýužneuhradilžiadnusplátku.Zlistuz28.07.2013,
označeného ako „ZUNO odstupuje od zmluvy“, vyplýva, že pôvodný žalobca z dôvodu neuhrádzania
úveru zrušil zmluvu o kreditke, požiadal o okamžité splatenie dlžnej sumy, zablokoval kreditnú kartu a
zrušil všetky súvisiace služby. Zároveň bol žalovaný vyzvaný na okamžitú úhradu sumy 5.794,88 eur.

1.2 Právne súd prvej inštancie posúdil vec, aplikujúc ustanovenia § 1 ods. 2, § 2 písm. d) zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 48 ods. 1, ods. 2, § 100 ods. 1, § 101, § 107 ods.
1, § 457 Občianskeho zákonníka a § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa tak, že išlo
o spotrebiteľský revolvingový úver. Listom z 28.07.2013 žalobca pristúpil k odstúpeniu od zmluvy. K
tvrdeniupôvodnéhožalobcu,ženešlooodstúpenie odzmluvy,aleozosplatnenieúveru,súdprvej
inštancie uviedol, že v predmetnom liste, ktorý bol jasne nazvaný odstúpenie od zmluvy, sa odkazovalo

na bod 10.2.4 všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého banka „má právo odstúpiť od zmluvy
[...]“. Ide o jasný písomný prejav, ktorým pôvodný žalobca jednostranne odstúpil od zmluvy
a výzva na zaplatenie všetkých splatných záväzkov je len právnym dôsledkom odstúpenia od
zmluvy. Pôvodný žalobca teda platne ku dňu 28.07.2013 odstúpil od zmluvy, odstúpenie bolo doručené
žalobcovi dohodnutý spôsobom. V danej veci, i keď išlo o absolútny obchod - zmluvu o úvere podľa
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka, svojou povahou išlo o vzťah medzi podnikateľom a fyzickou

osobou-spotrebiteľom.Naplynutiečasuajehodôsledky,vrátanepremlčaniavtakejtoobčianskoprávnej
veci, má dopadať právna úprava regulujúca občianskoprávne vzťahy, teda Občiansky zákonník, anie úprava medzi podnikateľmi v Obchodnom zákonníku (I. ÚS 402/2013). S poukazom na uvedené
preto uplynula zákonná trojročná premlčacia doba (§ 101 a § 103 Občianskeho zákonníka) u splátok
splatných tri roky pred podaním žaloby a následne po odstúpení od zmluvy začala

plynúť premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ účinky odstúpenia od zmluvy
nastali dňa 28.07.2013, dvojročná subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia
uplynula dňom 28.07.2015, pričom žaloba na súd bola podaná až dňa 03.06.2016. Súd prvej inštancie
zdôraznil, že zastáva názor, že odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa spravuje výlučne
ustanoveniamiObčianskehozákonníka(§52ods.2Občianskehozákonníka),keďžeideovzťah,ktorýje

svojou povahou občianskoprávnym vzťahom. Preto odstúpenie od zmluvy v danej veci spôsobuje účinky
predpokladané v § 48 Občianskeho zákonníka, a teda zmluva sa od začiatku zrušuje a účastníci sú
povinní si vrátiť navzájom len poskytnuté plnenie, avšak súd musí z úradnej moci prihliadať na prípadné
premlčanie práv žalobcu, a keďže právo pôvodného žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia sa
premlčalo, súd prvej inštancie žalobu zamietol. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie zdôvodnil
tým, že v konaní bol úspešný žalovaný, ktorému však žiadne trovy v konaní nevznikli, preto súd podľa

§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) vyslovil, že mu náhradu trov
konania nepriznáva.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie pôvodný žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil a žalobe vyhovel, eventuálne, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie zdôvodnil tým, že dokumentom
s názvom „ZUNO odstupuje od zmluvy“ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Predmetný úkon je
nutné posudzovať nielen podľa názvu, ale podstatný je aj jeho obsah. Odstúpením pôvodný žalobca
vyhlásil mimoriadnu splatnosť, teda žalovanému vznikla povinnosť uhradiť mu dlžnú sumu. Je teda
zrejmé, že týmto dokumentom bola vyhlásená splatnosť úveru, resp. že týmto dokumentom zanikol

úverový vzťah medzi pôvodným žalobcom a žalovaným, ale nezanikli všetky právne vzťahy medzi
nimi. Odstúpenie bolo vykonané v súlade s ustanovením § 506 Obchodného zákonníka. V čase,
keď pôvodný žalobca pristúpil k odstúpeniu, sa zmluva aj odstúpenie posudzovali výlučne podľa §
497 a nasl. Obchodného zákonníka - zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka predstavovala
absolútny obchod. Prednostná aplikácia Občianskeho zákonníka na právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, bola do § 52 Občianskeho zákonníka vložená až zákonom č. 102/2014 Z. z.
s účinnosťou od 01.04.2015. Ak by súd retroaktívne aplikoval ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, začiatok plynutia premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka by pripadol až
na deň, keď ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v súčasnom znení vstúpilo do účinnosti, t.
j. 01.04.2015. Do uvedeného dňa nemal pôvodný žalobca možnosť sa dozvedieť o vzniku

bezdôvodného obohatenia, nakoľko zmluva bola zrušená ex nunc podľa § 506 Obchodného zákonníka
v spojení s § 504 Obchodného zákonníka. Pre prípad, že by súd napriek tomu trval na právnom
názore, že odstúpenie od zmluvy je potrebné posudzovať podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
pôvodný žalobca poukázal na znenie všeobecných obchodných podmienok, kde je medzi stranami
presne opísaný spôsob zániku záväzku, najmä na body 10.2.4 a 10.3.1 všeobecných obchodných

podmienok, na základe ktorých aj po zrušení zmluvy ostávajú platné všetky záväzky dlžníka. V zmysle
uvedeného trojročná premlčacia doba začala plynúť najskôr dňa 28.07.2013 a predmetná pohľadávka
nemohla byť ku dňu podania žaloby premlčaná.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. V priebehu odvolacieho konania pôvodný žalobca spolu so spoločnosťou Y. (obaja
zastúpení tým istým zástupcom) podali návrh na pripustenie zmeny na strane žalobcu z dôvodu zmluvy
o predaji časti podniku. Odvolací súd uznesením z 08.02.2018, č.k. 19Co/63/2017-117
pripustil, aby do konania namiesto pôvodného žalobcu vstúpila ako žalobca Y.

5. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

6. Jediným dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo premlčanie uplatnenej pohľadávky,
ku ktorému súd prvej inštancie prihliadal ex offo podľa v tom čase účinného ustanovenia § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Dňa 07.02.2018 však Ústavný súd Slovenskej republiky
vo veci PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. oochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).

7. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinné a súd bol povinný toto ustanovenie aplikovať. Napriek tomu
nálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikytrebavnímaťtak,ženímbolvyhlásenýodpočiatkuexistujúci
nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Nález ústavného súdu - okrem toho,

že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky) - predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy
(v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že
ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v
tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito
ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods.

1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil
ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade s vtedy účinným
zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s vtedy účinnými ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle
zákona)predstavujeporušenieprávažalobcunasúdnuochranuvzmyslečl.46ods.1ÚstavySlovenskej

republiky.

8. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 11.10.2006, sp. zn. PLz. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu
hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že

hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú
ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo
nikdy súčasťou právneho poriadku.

9. Ajkeďžalobcavodvolanípriamonenamietalnesprávnosťtohtopostupusúduprvejinštancie(netvrdil,

že ex offo prihliadanie na premlčanie je v rozpore s ústavou), namietal, že jeho pohľadávka nemohla byť
ku dňu podania žaloby premlčaná. Pokiaľ by súd prvej inštancie neaplikoval ustanovenie § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z., bez vznesenia námietky premlčania druhou stranou by musel vec posúdiť de facto
rovnako,akokebykpremlčaniunedošlo-tedatak,akotvrdilžalobcavodvolaní(ajkeďzinýchdôvodov).

10. Z uvedených dôvodov, pre protiústavnosť ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré aplikoval
súd prvej inštancie, nemohol odvolací súd potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny (§ 387 ods.
1 CSP). V odvolacom konaní bolo potrebné nesprávny (hoci v tom čase zákonný) procesný postup súdu
prvej inštancie napraviť. Odvolací súd nemohol napraviť tento nedostatok sám zmenou napadnutého
rozsudku. Aj keď v odôvodnení napadnutého rozsudku sa uvádza, že súd prvej inštancie vykonal

dokazovanie viacerými listinnými dôkazmi (uvádzajú sa tam prakticky všetky listiny založené v súdnom
spise), tieto listinné dôkazy súd prvej inštancie skutkovo a právne nevyhodnotil v takej miere, aby bolo
možné rozhodnúť vo veci samej, ale vyhodnocoval ich len v rozsahu potrebnom pre zistenie premlčania.
Vykonanie dokazovania, resp. jeho doplnenie tak, aby bolo podkladom pre rozhodnutie vo veci
samej, by nebolo účelné vzhľadom na minimálny rozsah dokazovania (vrátane vyhodnotenia dôkazov)

vykonaného súdom prvej inštancie. Bol preto daný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Vďalšomkonanísúdprvejinštancie,viazanýprávnymnázoromodvolaciehosúdu,vyhodnotídôkazy
nielen vo vzťahu k odstúpeniu od zmluvy, ale aj k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného a

jeho výške, pričom sa vysporiada aj s námietkami žalobcu, ktoré uviedol v konaní pred súdom prvej
inštancie a aj v odvolaní.

12. Vzhľadom k tomu, že výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie je súvisiacim výrokom
(§ 379 písm. a) CSP), odvolací súd súčasne so zrušením výroku vo veci samej zrušil aj výrok o

trovách konania. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách
prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

13. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).