Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. júl 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/365/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616204587
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5616204587.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov

senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci žalobkyne: MUDr. W.
N., nar. XX.X.XXXX, bytom T. B. - A., C. S. XXXX/XX, právne zastúpená JUDr. Miroslavom Lehotským,
advokátomsosídlomT.B.,B.M.XXX/XX,protižalovanému:U.Q.,nar.XX.X.XXXX,bytomT.B.,V.XXX/
XX, právne zastúpenému spoločnosťou JUDr. JURKOVEC ADVOKAT DK, s.r.o., so sídlom Dolný Kubín,
M. R. Štefánika 1822, o zaplatenie 5.572,20 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 6C/142/2016-381 zo dňa 16. mája 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z o s t á v a n e d o t k n u t ý v odvolaním nenapadnutom výroku o

zastavení konania v časti o zaplatenie 1.000 eur s príslušenstvom.

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e vo zvyšnej časti.

Žalobkyňa má voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd čiastočne vyhovel žalobe a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni 4.572,20 eur s úrokom z omeškania 5,05 % od 1.4.2015 do zaplatenia, v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

2. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané uzavretie príkaznej zmluvy v zmysle § 724
a nasl. Obč. zák. medzi žalobkyňou ako príkazcom a žalovaným ako príkazníkom, v rámci ktorej sa
žalovaný zaviazal vykonať činnosť pre to, aby žalobkyňa s jej dcérou mohli cestovať na zájazd fakticky
organizovaný žalovaným. Nárok uplatnený žalobkyňou predstavuje plnenie, ktoré žalovanému poskytla
v súvislosti s ním organizovaným zájazdom, ktorého sa však nakoniec žalobkyňa a jej dcéry nezúčastnili.
Dôvodom bolo, že v tom čase neplnoletej dcére žalobkyne neboli udelené víza. Žalovaný požiadal

o víza dňa 23.12.2014 vo večerných hodinách, pričom odchod skupiny cestovateľov bol plánovaný
(aj realizovaný) na 26.12.2014 o 5:30 hod. Okresný súd mal za to, že žalovaný tým, že požiadal o
víza pre dcéru žalobkyne neskoro, spôsobil, že tieto jej neboli udelené. Žalovaný teda nepostupoval s
primeranou starostlivosťou. Pokiaľ by požiadal o víza pre účastníkov zájazdu dňa 17.12.2014 (keď si
vybavoval víza pre seba), bol by daný primeraný časový priestor na doplnenie žiadosti o udelenie víz vo
vzťahu k dcére žalobkyne (ak by o to príslušné austrálske orgány požiadali - ako tomu bolo aj v prípade
žiadosti zo dňa 23.12.2014, keď austrálske orgány požiadali o jej doplnenie dňa 31.12.2014, čo však

bolo vzhľadom na termín odchodu cestovateľov už bezpredmetné). Zároveň nebolo preukázané, že by
dôvodom neskorého vybavovania víz žalovaným bolo neposkytnutie súčinnosti zo strany žalobkyne.
Žalovaný si teda nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na majetku žalobkyne, ktorá uhradila riadne
poplatok za cestu pre seba a dcéru a dôvodne očakávala, že žalovaný zabezpečí všetky náležitostipotrebné pre absolvovanie cesty. Vykonaným dokazovaním bolo tiež preukázané, že žalovaný, hoci
nepodnikal v cestovnom ruchu, mal bohaté skúsenosti s organizovaním zájazdov do cudziny. Sám
potvrdil, že organizuje zájazdy, aj keď vždy len pre priateľov.

3.Nazákladevykonanéhodokazovaniapovažovalsúdprvejinštanciezavyvrátenétvrdeniežalovaného,
že víza vybavoval pre celú skupinu až 23.12.2014 len z toho dôvodu, že nemal k dispozícii fotokópie
pasov žalobkyne a jej dcéry. Svedok S. potvrdil, že na žiadosť žalobkyne naskenoval pasy žalobkyne
a jej dcéry a skeny zaslal dňa 14.12.2014 o 18:30 hod. na emailovú adresu žalovaného. Tiež potvrdil,

že pokiaľ by nebola žalovanému predmetná správa doručená, vrátila by sa odosielateľovi, k čomu v
danom prípade nedošlo. Predmetná správa mala názov „pasy N. a L.“, takže žalovanému muselo byť
zrejmé, kto a za akým účelom mu správu poslal. Svedkyňa M. potvrdila, že druhýkrát žalobkyňa poslala
žalovanému fotokópie pasov, a to z počítača VŠZP (aj keď menovaná svedkyňa uviedla nesprávny
dátum 18.12.2014). Uvedené potvrdzuje aj emailová správa zo dňa 17.12.2014, čas 13:37 hod., ktorou
žalobkyňa reagovala na emailovú žiadosť žalovaného z toho istého dňa, čas 12:06 hod., a ktorou

mu oznámila, že „pasy som už poslala - dúfam, že ich máš“ a uviedla mu požadované informácie.
Ďalšou emailovou správou zo dňa 18.12.2014, čas 0:09 hod., žalovaný ďakoval za promptnú reakciu.
Hoci žalovaný tvrdil, že len reagoval na email týkajúci sa lístkov na vlak, a nie ostatných náležitostí,
žalobkyňa mohla dôvodne predpokladať, že predmetná emailová správa žalovaného potvrdzuje, že
dostal fotokópie pasov. Nebolo sporné medzi stranami, že žalobkyňa naposledy zaslala žalovanému

fotokópie pasov dňa 23.12.2014 cez facebook.
4. Pokiaľ žalovaný argumentoval, že žalobkyňa mohla cestovať aj bez dcéry (keďže samotná žalobkyňa
víza dostala), okresný súd mal za to, žalobkyňa sa dôvodne rozhodla necestovať bez dcéry. Výlet
mienila žalobkyňa dať svojej dcére ako darček k 18-tym narodeninám. O tom, že jej dcéra nemá víza, sa
žalobkyňa dozvedela večer dňa 25.12.2014. Výlet sa mal uskutočniť počas vianočných a novoročných

sviatkov. Pokiaľ by žalobkyňa cestovala bez dcéry, navyše za situácie, keď by táto nemala počas daného
obdobia zabezpečený iný porovnateľný program, nekonala by ako zodpovedná matka.
5. Hoci sa žalovaný dostal do omeškania s plnením záväzku voči žalobkyni už pred 9.2.2015, súd bol
viazaný čiastkovým nárokom žalobkyne tak, ako si ho uplatnila - počnúc 1.4.2015.

6. V časti o zaplatenie 1.000 eur s príslušenstvom okresný súd konanie zastavil, a to na základe
späťvzatia žaloby v tejto časti, keď žalovaný už pred podaním žaloby tento nárok žalobkyne uspokojil.

7. O trovách konania (nároku na ich náhradu) rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobkyni priznal nárok
na ich náhradu v rozsahu 64 %. Aplikoval ust. § 255 ods. 1, 2 a § 256 ods. 1 CSP, keď ohľadom pôvodne

uplatneného nároku o zaplatenie 5.572,20 eur bola žalobkyňa úspešná v rozsahu 4.572,20 eur (82 %),
„neúspešná“ (zavinila zastavenie konania) ohľadom späťvzatého nároku o zaplatenie 1.000 eur (18 %),
čistý úspech žalobkyne tak predstavuje 64 %.

8. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a domáhal sa zrušenia a vrátenia veci okresnému

súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Namietal, že bol zaviazaný k vráteniu peňazí použitých na nákup služieb pre žalobkyňu bez
akéhokoľvek zisku, hoci preukázal, že objektívne nedisponoval schopnosťami a znalosťami, v dôsledku
ktorých by mohol predvídať špecifické náležitosti vybavovania víz do Austrálie pre maloletú dcéru

žalobkyne. Súd tvrdo aplikoval ust. § 420 ods. 1, 3 Obč. zák., keď mu uložil zaplatiť nielen náklady
zájazdu maloletej dcéry žalobkyne, ktorá objektívne nemohla vycestovať, ale aj samotnej žalobkyne,
ktorej jediným dôvodom, že nenastúpila na obstaraný zájazd bolo, že nemohla cestovať jej dcéra,
ktorej sľúbila dovolenku ako darček k 18-tym narodeninám. V daných súvislostiach poukázal na možnú
zaujatosť konajúcej sudkyne, ktorá býva v tom istom bytovom dome ako žalobkyňa, a ktorá dlhodobo

a pomerne podrobne pozná pomery žalobkyne a jej dcéry. Takto bolo vyhodnotené najmä morálne
právo žalobkyne necestovať, ak necestovala jej dcéra - čo však vo vzťahu k žalovanému nemá právnu
relevanciu, nakoľko tento nevedel, že výlet dáva žalobkyňa dcére ako darček a bez nej cestovať nebude,
hoc bude mať všetky náležitosti vybavené. Nie je zrejmé, prečo by mal žalovaný niesť zodpovednosť
za žalobkyňou tvrdený výkon morálneho práva voči jej dcére, o ktorom ani nevedel. Inak žalovaný vrátil

žalobkyni všetky financie, ktoré sa mu podarilo získať stornovaním všetkých možných častí výletu.

10. Odvolateľ ďalej argumentoval, že nebolo preukázané poskytnutie fotokópií pasov žalobkyňou skôr,
než 23.12.2014 o 18:30 hod. Také emailové správy žalovanému neboli doručené a k emailovej správezo dňa 14.12.2014, čas 18:30 hod., neexistuje doručenka, navyše bola zasielaná z emailovej adresy
tretej osoby, ktorú žalovaný nepozná. Odvolateľ tiež poukázal na rozpornosť výpovede svedkyne, ktorá
mala odosielať emailovú správu zo dňa 17.12.2014, a ktorá uviedla, že ju poslala vo štvrtok 18.12.2014,

a výpovede žalobkyne, ktorá tvrdila, že bola zasielaná 17.12.2014. V predmetnej emailovej správe
žalobkyňa uviedla „pasy som už poslala, dúfam, že ich máš“, teda v nej neposielala fotokópie pasov (bez
ktorých sa žiadosti o víza nedali skompletizovať/, ale iba údaje. Uvedený predpoklad („...dúfam, že ich
máš“), môže zakladať zodpovednosť žalobkyne, že si jednoduchým zavolaním neoverila, že žalovaný
dostal, napríklad dňa 14.12.2017, zasielané dokumenty. Žalovaný tiež poukázal na odborné vyjadrenie,

ktoré predložil, týkajúce sa možnosti objektívneho nedoručenia mu emailových správ, ktoré okresný súd
opomenul vyhodnotiť. Výtlačky emailových správ je možné zároveň kedykoľvek zhotoviť na počkanie
úpravou textu v počítači a v podstate nič nedokazujú. Pokiaľ žalobkyňa dostala emailom hromadne
adresovanú žiadosť o zaslanie údajov z pasov, mohla predpokladať, že kópie pasov, ktoré údajne
zasielala 14.12.2014, asi neboli žalovanému doručené, čo je kompletne opačné skutkové zistenie, než
k akému dospel súd. Z emailovej správy žalovaného zo dňa 18.12.2014 nevyplýva nič ohľadom pasov

vo vzťahu k žalobkyni a jej dcére (bod 27. rozsudku). Odvolateľ namietal aj skutkové zistenie v bode 28.
rozsudku, pričom predostrel hypotézu, že mohol byť napríklad v takom mentálnom rozpoložení, že nič
neriskuje, nakoľko mu víza budú vydané do 30 minút (ako dňa 17.12.2014, keď vybavoval svoje víza).

11. Okresný súd podľa žalovaného nesprávne uzavrel, že nepostupoval s primeranou starostlivosťou

(bod 29. rozsudku). Nemôže sa jednať o zanedbanie primeranej starostlivosti, ak žalovaný začne
vybavovať víza tri dni pred odletom do krajiny, do ktorej sa víza vydávajú automaticky zvyčajne do 30
minút. Starostlivosť nad uvedený rámec presahovala jeho možnosti a znalosti v zmysle § 725 Obč.
zák., ako sa v konaní preukázalo (šlo by o odbornú starostlivosť, akú vynakladá cestovná kancelária,
ktorá vybavuje víza dlhoročne). Svedok N. potvrdil, že na riadne vybavenie víz pre dcéru žalobkyne

boli potrebné osobitné znalosti procesu, ktoré sa dali získať iba v dôsledku dlhoročnej praxe. Samotná
skutočnosť, že pre všetkých účastníkov zájazdu, okrem dcéry žalobkyne, boli víza vydané včas,
jednoznačne preukazuje, že žalovaný vynaložil dostatočnú starostlivosť na ich včasné vybavenie.

12. Záverom odvolateľ namietal aplikáciu zákona č. 281/2001 Z.z., ako aj posúdenie prípadu len podľa

§ 725 Obč. zák. (v spojení s § 420 ods. 1, 3 Obč. zák.), keďže sa jednalo o bezodplatné zariadenie
špecifickej a pomerne odbornej záležitosti v cudzom jazyku, ktorú „každý“ (§ 420 ods. 1, 2 Obč. zák.)
zrejme nedokáže úplne kvalitne vykonať v rozsahu poskytovanom cestovnou kanceláriou.

13. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť.

Poukázala na skutočnosť, že samotná konajúca sudkyňa oznámila stranám, že žalobkyňu pozná, avšak
zaujatá sa necíti. Žalovaný námietku jej zaujatosti neuplatnil. K samotnej veci žalobkyňa uviedla, že bolo
preukázané, že žalovaný porušením právnej povinnosti zavinil škodu; nepreukázal existenciu takých
okolností, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého
úsilia, ktoré bolo možné od neho objektívne požadovať. Ohľadom ne/doručenia jednotlivých emailových

správ žalovanému sa v podstate stotožnila so závermi okresného súdu. V zmysle výpovede svedka N.
ako osoby odborne spôsobilej, doba udelenia víz typu 600 (o ktoré žiadal žalovaný z dôvodu možnosti
podania žiadosti za celú skupinu naraz) sa pohybuje v rozmedzí od 1-hodiny do 1 mesiaca. Tým je
vyvrátená námietka žalovaného proti záveru okresného súdu, že žalovaný nepostupoval pri vybavovaní
víz s primeranou starostlivosťou (keď začal vybavovať víza do krajiny, v ktorej nikdy predtým nebol,

dní dni pred odletom, a do ktorej sa, podľa tvrdenia žalovaného, víza vydávajú automaticky do 30
minút, či do hodiny. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že nemal dostatok znalostí a skúseností s vybavovaním víz
do Austrálie, nemal sa na ich vybavovanie zaväzovať (voči všetkým záujemcom o zájazd), ale mal
postupovať rovnakým spôsobom, ako v prípade cestovného poistenia (ak oň záujemcovia o zájazd mali
záujem, mohli si ho vybaviť sami). Že žalovaný mal skúsenosti s organizovaním zájazdov preukazujú

vykonané dôkazy (výpovede svedkov). Ponuky na účasť na výletoch pre ďalšie osoby (teda nielen pre
svojich priateľov) žalovaný zverejňuje aj aktuálne prostredníctvom sociálnej siete (www.facebook.com/
devecka)-dňa3.7.2017a6.7.2017.Pokiaľideoprávneposúdenie
veci, okresný súd neaplikoval na danú vec ust. zákona č. 281/2001 Z.z.

14. Odvolateľ/žalovaný v písomnom vyjadrení k vyššie uvedenému vyjadreniu žalobkyne poukázal na
výpoveď dcéry žalobkyne na pojednávaní dňa 11.4.2017, z ktorej vyplýva, že pasy žalobkyne a jej dcéry
boli žalovanému doručené až 23.12.2014. Žalobkyňa nevenovala primeranú pozornosť náležitostiam
týkajúcim sa výletu, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že nezabezpečila pre seba a dcéru cestovnépoistenie, keď v pokynoch k výletu bolo výslovne uvedené, že poistenie nezabezpečuje žalovaný. Pokiaľ
sa súd odvoláva na povinnosti matky chrániť svoje dieťa, nie je známe, prečo by pri riadnej starostlivosti
vystavovala žalobkyňa svoje dieťa rizikám z titulu neexistencie cestovného poistenia. Tvrdenie, že pokiaľ

žalovaný nemal dostatok skúseností s vybavovaním víz, mal postupovať ako pri cestovnom poistení,
predstavuje nesprávne konštruovanie fiktívneho scenára. Pri základnej skúsenosti s cestovaním bolo
logické predpokladať, že v porovnaní s ostatnými cestujúcimi mal žalovaný zrejme najširšie (hoci nie
odbornéskúsenosti),ktorévzáujmeefektivitybolijednoznačnenajlepšieaplikovanévdanomskutkovom
stave - spoločný výlet skupiny priateľov/vybavovanie víz žalovaným pre celú skupinu. Žalovaný tiež

poukázal na vyššie ceny výletov organizovaných profesionálnymi cestovnými kanceláriami, pri ktorých
možno očakávať inú podporu organizátora, než tomu je pri výlete skupiny priateľov, ako tomu bolo
v danom prípade. Dodal, že prílohou podania žalobkyne je dokument, na ktorý nemožno prihliadať,
nakoľko nebol uplatnený v konaní pred súdom prvej inštancie.

15. Napokon, žalobkyňa v poslednom písomnom vyjadrení poukázala na ľahostajný prístup žalovaného,

ktorý až 23.12.2014 zistil a následne žalobkyni oznámil, že jej pas a pas jej dcéry nemá k dispozícii. Ďalej
uviedla, že trvá na svojich tvrdeniach o doručení pasov žalovanému najskôr 14.12.2014 a následne aj
17.12.2014. Zabezpečenie cestovného poistenia nie je predmetom konania; žalobkyňa je však zubná
lekárka a v skupine účastníkov zájazdu mal cestovať aj skúsený lekár MUDr. L.. Žalovaný sa prezentoval
ako skúsený cestovateľ, ktorý pri vybavovaní záležitostí spojených so zájazdom nepotrebuje žiadnu

pomoc. Na žiadnu nekvalitu alebo drobné nedostatky žalovaný žalobkyňu ani iných účastníkov zájazdu
nikdy neupozornil. Pokiaľ ide o novo predložené listinné dôkazy, ide o ponuky žalovaného na účasť na
zájazdoch prostredníctvom sociálnej siete zo dňa 3.7.2017 a 6.7.2017, ktoré nemohla žalobkyňa uplatniť
v konaní pred súdom prvej inštancie, keďže v tom čase neexistovali.

16. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná
strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu
danom v ustanovení § 379 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario za použitia § 219 ods. 3 v spojení s 378 ods. 1 CSP) rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

17. Primárne, pokiaľ odvolateľ naznačoval možnú zaujatosť konajúcej sudkyne v prospech žalobkyne,
uvedenétvrdillenvsúvislostisospôsobomrozhodnutiavoveci-vyhoveniežalobe.Ookolnostiach,ktoré
by mohli byť dôvodom pre uplatnenie námietky zaujatosti však bol informovaný samotnou konajúcou
sudkyňou už na pojednávaní dňa 3.1.2017, pričom sa vyjadril, že námietku zaujatosti nevznáša.

Vzhľadom na uvedené krajský súd na dotknuté tvrdenia odvolateľa - žalovaného neprihliadal.

18. Následne, v rámci meritórneho posúdenia veci sa odvolací súd stotožnil so záverom okresného
súdu (bližšie možno odkázať na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, body 28 a
29.), že žalovaný nepostupoval s primeranou starostlivosťou, keď víza pre účastníkov výletu, ktorých

odchod zo Slovenska bol plánovaný na 26.12.2014 o 5:30 hod., začal vybavovať až 23.12.2014
vo večerných hodinách. Nebolo pritom preukázané, že tak činil v dôsledku nedostatku súčinnosti
zo strany žalobkyne. Okresný súd v bode 27. odôvodnenia svojho rozsudku, s poukazom na
vykonané dokazovanie (listinné dôkazy, svedecké výpovede) dostatočne odôvodnil svoj skutkový
záver, že žalovaná poskytla žalovanému svoj pas a pas svojej dcéry už pred 23.12.2014 a naopak

odvolateľovi/žalovanému sa nepodarilo relevantne spochybniť predmetný skutkový záver, resp. na jeho
spochybnenie nepostačovalo len tvrdenie žalovaného, že mu pasy neboli doručené skôr, podopreté
odborným vyjadrením pripúšťajúcim len možnosť, že žalovanému nemuseli byť príslušné emailové
správy doručené. Rozpor medzi tvrdením svedkyne M. a tvrdením žalobkyne ohľadom dátumu, kedy
bola/mala byť zaslaná emailová správa žalovanému (18.12.2014, resp. 17.12.2014) okresný súd

vyhodnotil ako omyl menovanej svedkyne, ktorý záver odôvodnil aj s poukazom na ďalšie súvisiace
okolnosti. Aj keď je zrejmé, že žalovaný nemôže splniť negatívnu dôkaznú povinnosť (teda preukázať to,
čo sa nestalo), vykonané dokazovanie spôsobom postačujúcim na účely rozhodnutia sporu preukázalo
ohľadom skutkovej otázky času doručenia pasov žalovanému tvrdenie žalobkyne.
19. Odhliadnuc od uvedeného, krajský súd je toho názoru, že nie je ani osobitne významné, či boli pasy

žalobkyne a jej dcéry doručené žalovanému až 23.12.2014 alebo skôr. Z vykonaného dokazovania, ako
aj zo samotného obsahu odvolania žalovaného, je zrejmé, že tento sa spoliehal, hoci neodôvodnene,
že mu (resp. účastníkom výletu) víza budú udelené v krátkom čase od podania žiadosti (do polhodiny
- hodiny). Vychádzal pritom aj z vlastnej skúsenosti - keď požiadal o víza pre seba dňa 17.12.2014.To bolo základným dôvodom, prečo požiadal o víza pre účastníkov výletu až 23.12.2014. Okresný súd
sa správne nestotožnil s argumentáciu žalovaného, že víza začal vybavovať 23.12.2014 z dôvodu, že
nemal k dispozícii pasy (fotokópie) žalobkyne a jej dcéry. V bode 28. svojho rozsudku konštatoval, že

pokiaľ by žalovaný skutočne mienil začať vybavovať víza pre účastníkov výletu skôr (než 23.12.2014) a
chýbali by mu len podklady od žalobkyne a jej dcéry, určite by bol žalobkyňu kontaktoval skôr.

20.Pokiaľideoprávnukvalifikáciuveci,resp.zmluvnéhovzťahumedzižalobkyňouažalovaným,krajský
súd v zhode s okresným súdom má za to, že je namieste aplikovať ustanovenia Obč. zák. o príkaznej

zmluve (§ 724 a nasl.). Pokiaľ žalovaný argumentoval bezodplatnosťou vzťahu, možno len poznamenať,
že odplatnosť nie je obligatórnym znakom príkaznej zmluvy. Činnosť (resp. jej legitímnosť z pohľadu
obchádzania právnych noriem regulujúcich podnikanie) žalovaného v oblasti ponuky cestovateľských
služieb, v súvislosti s ktorou zrejme došlo aj k uzatvoreniu zmluvného vzťahu so žalobkyňou, nie je
predmetom tohto súdneho konania.

21. Vychádzajúc z opísaných úvah možno čiastkovo uzavrieť, že žalovaný porušil svoju zmluvnú
povinnosť konať podľa svojich schopností a znalostí (§ 725 veta prvá Obč. zák.). Ako príkazník,
ktorý mal zabezpečiť vybavenie víz pre výlet do Austrálie, pristúpil k tejto svojej zmluvnej povinnosti
značne nezodpovedne. Nejde pritom o požiadavku súvisiacu s osobitnou odbornou starostlivosťou
príkazníka,resp.vyplývajúcuznej.Krajskýsúdtotižvovšeobecnostinepovažujezazodpovednézačaťs

vybavovaním víz pre výlet do „exotickej“ krajiny (Austrália) necelé tri dni pred začiatkom výletu (začiatok
vybavovania víz 23.12.2014 večer - začiatok výletu/odchod 26.12.2014 skoro ráno), nehovoriac o
predvianočnom-vianočnom období. Inými slovami, opísaný prístup žalovaného je nezodpovedný už
z laického hľadiska; na to, aby človek subjektívne dokázal hodnotiť, či začatie vybavovania víz do
nepochybne nie štandardne/bežne navštevovanej krajiny necelé tri dni pred plánovaným odchodom

zodpovedné, resp. či neobnáša neprimerané riziko, nepotrebuje disponovať osobitnými odbornými
vedomosťami. Na uvedenom závere nič nemení tá skutočnosť, že žalovaný mal osobnú skúsenosť, že
víza, o ktoré požiadal 17.12.2014, mu boli v ten istý deň (za krátky čas) udelené; navyše túto skúsenosť
získal relatívne krátko pred termínom výletu (necelých 10 dní). Samotný žalovaný uvádzal, že nemal
dostatočné vedomosti, informácie o typoch víz a spôsoboch ich udeľovania, čo podporuje záver o jeho

nezodpovednom prístupe - nemal dostatočné informácie; napriek tomu začal s vybavovaním víz necelé
tri dni pred plánovaným odchodom.
22. Nadväzne je v zmysle § 420 ods. 1, 3 Obč. zák. založená zodpovednosť žalovaného za škodu, ktorú
uvedeným porušením zmluvnej povinnosti - nezodpovedným prístupom k vybavovaniu víz spôsobil/
zavinil.

23. Neopodstatnenou je aj druhá zásadná odvolacia argumentácia žalovaného založená na tvrdení,
že žalobkyňa mohla vycestovať aj sama (a teda nie je dôvodné ukladať mu povinnosť uhrádzať aj
jej náklady). Nesprávnosť tohto argumentu vyplýva z mylného úsudku odvolateľa, že okresný súd
zohľadnil „najmä morálne právo“ žalobkyne vycestovať s dcérou. Právnym základom dotknutého

zmluvného vzťahu, ktorý (základ) súd prvej inštancie náležite právne posúdil, totiž bolo obstaranie
práve a len spoločného zájazdu pre žalobkyňu a jej dcéru. Zabezpečenie čokoľvek iného nezodpovedá
predmetu uzavretého záväzku/kontraktu. Predovšetkým zo žiadnych skutkových okolností prípadu
nie je možné vyvodiť záver, že by „vecou, resp. činnosťou“ (§ 724 OZ), ktorá bola vymedzená
ako predmet príkaznej zmluvy bolo zabezpečenie zájazdu „čo i len pre jednu/hociktorú osobu“, t.j.

žalobkyňu alebo jej dcéru. Inými slovami, „spoločný„ zájazd žalobkyne a jej dcéry bol určujúcim
znakom požiadavky príkazcu, v dôsledku čoho nadobudol charakter esenciálneho právneho obsahu
uzavretého záväzkového vzťahu a nemožno v súvislosti s týmto znakom hovoriť o kategórii akéhosi/
púheho morálneho práva. Pripustenie takéhoto výkladu odvolateľa (smerujúceho k relativizácii obsahu
príkaznej zmluvy) by viedlo k absurdným dôsledkom, keď pri objednávke žiadnej rodinnej dovolenky

by objednávatelia fakticky do poslednej chvíle nevedeli, koľkí (z rodiny) vlastne dovolenku absolvujú
(v závislosti od udelenia víz, kapacity izieb, dostupných leteniek a podobne). Opísané - odhliadnuc
od rozporu s pojmovým vymedzením príkaznej zmluvy - je mimo rámca rozumnej pochybnosti
neakceptovateľné. Bez právneho významu je v tejto spojitosti subjektívny názor/dojem žalovaného
(hoci zároveň môže byť pravdivým/objektívnym), že žalobkyňa mohla zájazd absolvovať aj sama.

Ešte raz je totiž potrebné zdôrazniť, že rozhodujúcim z hľadiska právneho posúdenia veci je predmet
príkaznej zmluvy, ktorým bol spoločný zájazd pre 2 osoby, nie zájazd pre minimálne 1 z dvoch osôb.
Nezabezpečenie tejto záväznej charakteristiky objednávky/príkazu predstavuje nenaplnenie obsahu
príkaznej zmluvy, nie (ako to podsúva odvolateľ) jeho čiastočné naplnenie.24. Konštatované viedlo odvolací súd k potvrdeniu napadnutého meritórneho výroku.

25. Obdobne vecne správnym je aj závislý výrok o trovách prvoinštančného konania, ktorý aplikovanej/
relevantnej procesnej norme zodpovedajúco zohľadnil mieru úspechu sporových strán v konaní.

26. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania (o nároku na ich náhradu) nachádza svoj právny
základ v ustanovení § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP. Žalobkyňa

bola v odvolacom konaní v plnej miere úspešná, preto jej vznikol voči protistrane - žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O konečnej/konkrétnej výške týchto trov (po
posúdení uplatnených trov v zmysle hľadísk uvedených v § 251 CSP) rozhodne v zmysle § 262 ods.
2 CSP súd prvej inštancie.

27. Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia

lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti
podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí v prípadoch uvedených v §
429 ods. 2 CSP.