Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. január 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/147/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314203598
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2314203598.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného splnomocnencom: TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: V. Z., narodený
XX.X.XXXX, bytom D. Z. XXX/X, A., o zaplatenie 1.705,35 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu

proti výroku II., III. rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 17C/272/2014-153 zo dňa 25.5.2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II., III. a v závislom výroku IV. r u
š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti istiny vo výške 797,25
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 21.4.2012 do zaplatenia a v časti úroku z

omeškania zo splátok za obdobie od 21.6.2010 do 20.2.2011 vo výške 107,54 eur zastavil, výrokom
II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol, výrokom III. určil, že zmluvná podmienka dohodnutá v bode 19.16
Všeobecných podmienok k Zmluve o splátkovom úvere č. 0202503132 v znení: "Klient výslovne súhlasí
s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to,
či sú budúce alebo súčasné, podmienené, alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého
vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek

požiadavku, alebo nie, voči Klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu
osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči Banke alebo previesť svoje záväzky voči
nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom Banky.", je neprijateľná a napokon
výrokom IV. žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.

o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o bankách“), § 53 ods. 1, 3, 4, §
54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 298, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že predmetný vzťah posúdil ako spotrebiteľský. Žalobca
nepreukázal splnenie zákonných podmienok postúpenia pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s. na
žalobcu, teda najmä nepreukázal, či jeho právny predchodca písomne vyzval žalovaného na plnenie

povinnosti, nepreukázal, že žalovaný bol v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a teda,
či postúpenie pohľadávky prebehlo v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Z listinných dôkazov nie je
anizrejmé,čižalovanémubolooznámenépostúpeniepohľadávkyatedaniejezrejmé,čisapostupovalo
podľa § 526 Občianskeho zákonníka. Oznámenie o postúpení pohľadávky a jeho doručenie však nie
je pre posúdenie platnosti postúpenia pohľadávky relevantné. Žalobca nepreukázal, že žalovanému
bola zo strany banky skutočne doručená písomná výzva a napriek doručeniu tejto výzvy bol žalovaný

nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného
záväzku. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách umožňuje banke postúpiť pohľadávku písomnouzmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, za predpokladu doručenia písomnej výzvy
klientovi banky a po tom, čo je dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku. Výzva banky musí

byť konkrétna, vecná, musí z nej vyplývať, ktoré splátky neboli uhradené, v akej výške, kedy sa tieto
splátky stali splatnými. Ide o základný a prvý predpoklad pre cesiu bankovej pohľadávky alebo jej časti
na inú osobu. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie žalobu zamietol, nakoľko žalobca nepreukázal,
že je aktívne legitimovaný na podanie takejto žaloby. Súd prvej inštancie určil zmluvnú podmienku
dohodnutú v bode 19.16 Všeobecných obchodných podmienok za neprijateľnú z dôvodu, že kým banka

ako silnejšia zmluvná strana môže aj bez súhlasu dlžníka (klienta, žalovaného) kedykoľvek postúpiť
akékoľvek svoje pohľadávky bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to,
či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči klientovi na
tretiu osobu; žalovaný ako slabšia zmluvná strana je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke
alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom
Banky. Takéto zmluvné dojednanie výslovne spôsobuje nerovnováhu v postavení strán a negatívne

postihuje žalovaného pri realizácii svojich práv. Preto uvedené zmluvné dojednanie súd prvej inštancie
považoval za neprijateľné a podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka za neplatné.

4. Súd prvej inštancie žalovanému, ktorý by mal nárok na náhradu trov konania v plnej miere, náhradu
trov konania nepriznal, keďže mu v konaní žiadne trovy nevznikli.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II., III. podal písomne prostredníctvom svojho
splnomocnenca odvolanie žalobca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že ustanovenie § 89

ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení
daného zákona, pokiaľ zákon predmetnú odchýlku nevylučuje, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona
o bankách nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov. Na základe tejto možnosti si zmluvné
strany dojednali otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona, avšak v súlade s ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou

úverovej zmluvy, si zmluvné strany dohodli možnosť postúpenia pohľadávky nepodmienenú počtom
dní omeškania, prípadne zaslaním písomnej výzvy. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že
záver súdu o tom, že ustanovenie bodu 19.16 Všeobecných obchodných podmienok je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko samotný zákon
o bankách vo svojom ustanovení § 89 ods. 1 umožňuje zmluvným stranám upraviť si vzájomné

vzťahy odchylne od predmetného zákona, pričom predmetné ustanovenie všeobecných obchodných
podmienok je v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného je leda
zrejmé, že ustanovenie čl. 19 bodu 19.16 Všeobecných obchodných podmienok nie je v rozpore so
zákonnými ustanoveniami a žalobca nevidí dôvod na vyhlásenie bodu 19.16 Všeobecných obchodných
podmienok za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Na podporu týchto tvrdení poukazuje žalobca na

uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co/122/2016 zo dňa 02.05.2017, uznesenie Krajského
súdu v Prešove sp. zn. l0Co/76/2016 zo dňa 07.12.2016, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 11Co/206/2015 zo dňa 05.10.2016, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/11/2015
zo dňa 25.08.2016, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/145/2015 zo dňa 05.10.2016
a uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/2/2016 zo dňa 02.05.2017. Žalobca nesúhlasí

s vyhlásením zmluvnej podmienky uvedenej v bode 19.16 Všeobecných obchodných podmienok za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko táto podmienka nespôsobuje hrubý nepomer v právach a
povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a vyhlásenie tejto podmienky za neprijateľnú preto nemá
oporu v zákone. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí zastal názor, že spôsobilým predmetom
postúpenia pohľadávky zo strany banky na inú osobu môže byť v zmysle § 92 ods. 8 zákona o

bankách len pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatnou. Žalobca považuje za nesporné, že peňažný
záväzok (dlh) žalovaného vznikol už splnením záväzku postupcu, t. j. peňažný záväzok žalovaného
vznikol už poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov v prospech žalovaného. Dohoda
zmluvných strán o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s úrokmi v pravidelných mesačných
splátkach nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu záväzku dlžníka, týka sa výlučne spôsobu

zaplatenia ich o záväzku a závisí výlučne od vôle veriteľa. Ani zo samotného znenia § 92 ods. 8
zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá
je už splatná. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé,
že zákonodarca rozlišuje dva pojmy - pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažnéhozáväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca
jednoznačne identifikoval súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej
vete súvetia požije pojem z prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame. Predmetné

ustanovenie je teda potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného
záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje aj na to,
že ak by zákonodarca v predmetnom ustanovení mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú
osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, potom by druhá veta § 92 ods. 8 zákona o bankách

bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná. Žalobca má za to, že § 92 ods. 8 zákona o bankách
ukladá banke podmienky, ktoré je zo strany banky potrebné splniť, aby sa banka voči svojmu klientovi
nedopustila porušenia bankového tajomstva. Konkrétne toto ustanovenie vyžaduje, aby bol dlžník
pred postúpením pohľadávky v omeškaní so splnením čo len častí svojho peňažného záväzku voči
banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (čo bolo v danom prípade v konaní preukázané
jednak prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok, platobnou históriou úveru, ako aj predloženou

výzvou zo strany postupcu) a aby bol bankou kedykoľvek za trvania omeškania vyzvaný na zaplatenie
aspoň časti svojho peňažného záväzku (toto bolo v konaní preukázané predloženou výzvou zo strany
postupcu). Ak sú uvedené podmienky splnené, postúpením pohľadávky zo strany banky na inú osobu
nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že
v konaní opakovane tvrdil, že žalovaný bol v nepretržitom omeškaní so splnením čo len časti svojho

peňažného záväzku voči postupcovi dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bol postupcom pred
postúpením pohľadávky vyzvaný na úhradu omeškaných splátok. Keďže tieto skutkové tvrdenia neboli
protistranou popreté, v zmysle § 151 ods. 1 CSP ich bolo potrebné považovať za tzv. nesporné skutkové
tvrdenia. Na základe uvedeného považuje žalobca za nesporné, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v konaní bolo nespornými

skutkovými tvrdeniami a tiež predloženými listinnými dôkazmi preukázané, že žalovaný bol v čase
postúpenia pohľadávky napriek písomnej vyzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti svojho
peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané,
že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu § 92 ods. 8 zákona o bankách a porušeniu bankového
tajomstva. Žalobca v súvislosti s aktívnou legitimáciou v konaní ďalej poukazuje na skutočnosť, že

v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, ktoré bez
ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a
súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal
existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník (v súdenom prípade žalovaný) sa v takom prípade
nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej prípadne neexistencie.

V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4 Obo
210/01. Vzhľadom k uvedenému je možné právne uzavrieť, že súd prvej inštancie pochybil a vec
nesprávne právne posúdil, ak napriek predloženým oznámeniam o postúpení pohľadávky skúmal
platnosť zmluvy o postúpení. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách podľa názoru žalobcu nemožno
spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto

ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva
a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia
ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Žalobca zastáva názor, že aj prípadné porušenie
povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 zákona o bankách

nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovanému, ale
administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 zákona
o bankách. To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na
plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka.
Žalobca dovoľuje upriamiť pozornosť na skutočnosť, že v súlade s prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení

pohľadávok bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 876 dní (žalovaný
bol v nepretržitom omeškaní od 27.12.2010 a k postúpeniu pohľadávky došlo dňa 27.06.2013), teda
súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči
banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcii § 92 ods. 8 zákona o bankách s poukazom na to, že
omeškanie žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok zastáva žalobca názor, že postupca by konal

v súlade § 92 ods. 8 zákona o bankách, a teda by neporušil bankové tajomstvo aj v takom prípade,
ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Žalobca zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu
uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie
žalobcu - predmetnú skutočnosť žalobca preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávkyzo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k
zmluve o postúpení pohľadávok. Splnenie podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách
žalobca v konaní preukázal prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok, platobnou históriou úveru a

predloženou výzvou zo strany postupcu. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu
preskúmal a zmenil ho tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a

že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal rozsudok v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného
sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného
sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby

zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých výrokoch II., III. vrátane závislého výroku IV. zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. c) Civilného
sporového poriadku) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391

ods. 1 Civilného sporového poriadku).

9. Predmetom konania je (po čiastočnom zastavení) nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.705,35 eur,
úroku z omeškania za obdobie od 21.6.2010 do 21.4.2012 vo výške 89,29 eur a úroku z omeškania
vo výške 9,00 % ročne zo sumy 1.705,35 eur od 21.4.2012 do zaplatenia. Súd prvej inštancie

žalobu zamietol z dôvodu, že neboli splnené zákonné podmienky na postúpenie pohľadávky bankou
žalobcovi, keďže žalobca nepreukázal, či jeho právny predchodca písomne vyzval žalovaného na
plnenie povinností a či bol žalovaný v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, teda
splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Ďalej súd prvej inštancie zmluvnú podmienku
uvedenú v bode 19.16 Všeobecných podmienok k Zmluve o splátkovom úvere č. 0202503132 vyhlásil

za neprijateľnú, keďže banka môže aj bez súhlasu dlžníka kedykoľvek postúpiť svoje pohľadávky
voči klientovi na tretiu osobu, avšak žalovaný nie je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke
alebo previesť svoje záväzky voči banke na tretiu osobu len s predchádzajúcim súhlasom banky.
Žalobca nesúhlasil s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, poukazoval na to, že zmenou v
osobe veriteľa nedošlo k zmene obsahu záväzku, žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal

predloženímoznámeniaopostúpenípohľadávkyaustanovenie§92ods.8zákonaobankáchnehovorío
podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza
k porušeniu bankového tajomstva. Vo vzťahu k určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky žalobca
uvádzal, že v zmysle § 89 ods. 1 zákona o bankách si zmluvné strany dojednali otázku postúpenia
odchylne od § 92 ods. 8 zákona o bankách, avšak v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či správne
právne posúdil jeho nárok.

10. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 24.4.2007 bola medzi právnym predchodcom žalobcu ako bankou

a žalovaným ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. 0202503132, predmetom ktorej
bolo poskytnutie bezúčelového spotrebného úveru vo výške 4.979,09 eur (pôvodne 150.000,-Sk), ktorý
úver sa zaviazal žalovaný zaplatiť v 60 mesačných splátkach vo výške 113,69 eur (pôvodne 3.425,-Sk)
splatných k 20. dňu v kalendárnom mesiaci so splatnosťou prvej splátky dňa 20.5.2007 a s konečnousplatnosťouúverudňa20.4.2012.SúčasťouZmluvyosplátkovomúvereč.0202503132boliiVšeobecné
obchodné podmienky. Žalobca uzatvoril dňa 27.6.2013 s pôvodným veriteľom žalovaného (Slovenská
sporiteľňa, a.s.) Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 0655/2013/CE, predmetom ktorej bolo mimo iného

i postúpenie pohľadávky voči žalovanému na žalobcu zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0202503132
zo dňa 24.4.2007. Listom zo dňa 9.7.2013 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému postúpenie
pohľadávky vo výške 3.228,18 s príslušenstvom z úveru číslo 202503132 na žalobcu.

11. Podstata odvolacích argumentov vo vzťahu k zamietajúcemu výroku a výroku o určení neprijateľnosti

zmluvnej podmienky rozsudku súdu prvej inštancie bola založená na nesprávnom právnom posúdení
veci a vyvodení nesprávnych záverov zo zisteného skutkového stavu. Keďže nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci bolo posúdiť vecnú legitimáciu žalobcu, ktorý tvrdil, že uplatňovanú pohľadávku
nadobudol postúpením, pristúpil odvolací súd rovnako, ako súd prvej inštancie, najskôr k skúmaniu tejto
otázky.

12. Podľa § 89 ods. 1 tretia veta pred bodkočiarkou zákona o bankách banka alebo pobočka zahraničnej
banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona
alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich
ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.

13. Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.

Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj

dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

14. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému.

15. Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr
smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku,

pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.

16. Podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie
odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.

17. Postúpenie pohľadávky je inštitútom, prostredníctvom ktorého dochádza v rozsahu postúpenia k
zmene v subjekte záväzkového vzťahu, konkrétne k zmene v osobe veriteľa; zmena sa nedotýka práv
a povinností dlžníka.

18. Ako vyplýva zo spisu, žalovaný s právnym predchodcom žalobcu uzatvorili zmluvu o splátkovom

úvere, ktorej súčasťou sú, ako vyplýva z čl. II. bodu 2. uvedenej zmluvy, aj Všeobecné obchodné
podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s.. Podľa bodu 19.16 Všeobecných obchodných podmienok klient
výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to
bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené, alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny
vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou

akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky
na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky
voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky. Vo vzťahu k odvolacím
námietkam žalobcu o platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok zo Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobcutreba konštatovať, že sú dôvodné. Žalovaný vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré boli
súčasťou zmluvy o splátkovom úvere, výslovne súhlasil s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek
postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené

alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka
vznieslavsúvislostistakoutopohľadávkouakékoľvekpožiadavkyalebonievočiklientovinatretiuosobu,
alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Súčasne s poukazom na ustanovenie § 89 ods.
1 zákona o bankách je takáto dohoda medzi bankou a žalovanými možná a v súlade so zákonom.

19. Ďalej odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 87/04 zo dňa 6.4.2005, v
ktorom sa konštatuje, že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre rozbor so zákonom alebo preto,
že zákon obchádza sa musí opierať o rozumný výklad dotknutého zákonného ustanovenia, nestačí
vystačiť len s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tu zohráva predovšetkým výklad teleologický.
Je preto nutné sa vždy pýtať na účel zákonného príkazu, či zákazu. Ústavný súd ČR zdôraznil,
že v súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom ma automatický za následok neplatnosť

právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére nie je len ochrana záujmov štátu,
ale predovšetkým ochrana súkromnoprávnych vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov
podľa zásady pacta sunt servanda (zmluvy sa musia dodržiavať). V súkromnoprávnej sfére platí zásada,
že čo nie je zakázané je dovolené, preto každý zákonný zásah do tejto sféry je treba vnímať ako
obmedzenie ľudskej slobody, a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov

pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4
Listiny, podľa ktorého pri používaní ustanovenia o medziach základných práv a slobôd (v tomto prípade
zmluvnej voľnosti strán) musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel, a takéto obmedzenia nesmú byť
zneužívané k iným účelom, než pre ktoré boli stanovené. Podobne nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II.
ÚS 165/11 zo dňa 11.5.2011 sa zaoberá otázkou dobrej viery a právnej istoty a ochrany nadobudnutých

práv, pochopiteľne len tých, ktoré boli nadobudnuté v dobrej viere, kedy dobrá viera vystupuje ako
korektív všeobecne platný pre občianske právo. V tejto súvislosti žalobca poukázal práve na túto dobrú
vieru pri nadobudnutí práv zo zmluvy o postúpení pohľadávky. V náleze Ústavného súdu SR sp. zn.
I. ÚS 242/2007 zo dňa 3.7.2008 sa zdôrazňuje, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita
výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá,

ak sú možno obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán,
povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť
zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi
právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy taká prax, kde všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu
uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.

20. Žalobca tiež namietal, že niet žiadneho dôvodu na to, aby súd prvej inštancie vyhlásil zmluvnú
podmienkudojednanúvčl.19.,bod19.16Všeobecnýchobchodnýchpodmienokvyhlásilzaneprijateľnú.
Tu odvolací súd na rozdiel súdu prvej inštancie uvádza, že dohoda nevykazuje znaky nevyváženosti,
ak veriteľ môže aj bez súhlasu dlžníka postúpiť pohľadávku a dlžník môže postúpiť svoj záväzok

voči veriteľovi na iného len so súhlasom veriteľa. Má to totiž základ vo funkcii súhlasu, ktorým je
ochrana veriteľa. Záväzok by totiž mohol prevziať taký dlžník/osoba, majetkové pomery ktorého by mohli
zhoršiť alebo znemožniť uspokojenie pohľadávky veriteľa. Komerčná banka je subjektom, ktorý podniká
aj s peňažnými prostriedkami zverenými jej vo forme depozitných produktov, t. j. s cudzími zdrojmi.
Vzťahujú sa preto na ňu pravidlá obozretného bankového podnikania a to nielen pri poskytovaní úverov.

Ani Občiansky zákonník, ani zákon o bankách, nevyžaduje súhlas dlžníka s postúpením pohľadávky.
Relevantné preto nemôže byť to, že postupník nie je subjektom, na ktorý by sa mali vzťahovať
požiadavky na podnikanie bánk. V konkrétnom prípade úver bankou už za zmluvne dohodnutých
podmienok poskytnutý bol, rieši sa len jeho návratnosť. Nie je preto zrejmé, prečo by návratnosť úveru,
t. j. vymáhanie pohľadávky, nemohol realizovať subjekt nemajúci oprávnenie na podnikanie v bankovom

sektore.

21. So zreteľom na tieto dôvody odvolací súd považoval odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa
platnosti postúpenia pohľadávky a platnosti (prijateľnosti) zmluvnej podmienky za dôvodné. Ďalšie
odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné,

bez potreby sa ním osobitne vysporiadavať, keďže sa týkajú aplikácie ustanovenia § 92 ods. 8
zákona o bankách, hoci v preskúmavanom prípade boli podmienky postúpenia pohľadávky zo zmluvy
o splátkovom úvere v zmysle ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o bankách upravené medzi účastníkmi
záväzkového vzťahu odchylne (čl. 19., bod 19.6 Všeobecných obchodných podmienok). Preto odvolacísúdnatútoargumentáciuodvolateľa,užnespôsobilúovplyvniťposúdenierozsudkusúduprvejinštancie,
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

22. Činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej
normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná, je právnym posúdením
veci. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciu práva na zistený skutkový stav; dochádza k
nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery.

23. Keďže s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, súd prvej inštancie vec nesprávne právne
posúdil tým, že neaplikoval na danú vec ustanovenie § 89 ods. 1 tretia veta pred bodkočiarkou zákona o
bankách a v nadväznosti na to ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesprávne interpretoval,
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. a v napadnutom

výroku III. o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky vrátane závislého výroku IV. o náhrade trov
konania zrušil (§ 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

24.Žiadasadodaťspoukazomnavyššieuvedené,keďžeodvolacísúddospelkinýmprávnymzáverom,

musel rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie,
aby tým učinil zadosť princípu dvojinštančnosti súdneho konania a neznemožnil stranám realizáciu ich
procesných práv, keďže by im odoprel možnosť odvolacieho prieskumu nových, z pohľadu doterajších
záverov súdu prvej inštancie dosiaľ bezvýznamných skutočností, čím by stranám odňal možnosť
konať pred súdom. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nemôže byť žiadnej pochybnosti o

tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho
súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí
súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo
vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou. Napokon odvolací súd dáva
do pozornosti, že žalovaný ako spotrebiteľ (čo súd prvej inštancie správne uzavrel) je slabšia strana v

spore a s poukazom na znenie ustanovenia § 295 Civilného sporového poriadku súd môže vykonať aj
tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci; súd aj bez návrhu
obstará alebo zabezpečí taký dôkaz, keď takýto postup je odôvodnený zvýšenou mierou ingerencie súdu
ako orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnych vzťahov.

25. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu, na ktorého bola platne
postúpená ním uplatnená pohľadávka, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391
ods. 2 Civilného sporového poriadku), po zohľadnení skutočnosti, že žalovaný vstupoval do tohto
záväzkového vzťahu ako spotrebiteľ, t. j. po zohľadnení zákonných kritérií obsiahnutých v príslušných
právnych predpisoch na ochranu spotrebiteľa. Je tiež potrebné dôsledne sa oboznámiť so skutkovými

tvrdeniami žalobcu ohľadne uplatneného nároku v žalobe zo dňa 4.2.2014 i vo vyjadrení žalobcu zo
dňa 17.5.2017, s listinnými dôkazmi, a to najmä so zmluvou o splátkovom úvere, so všeobecnými
obchodnými podmienkami tvoriacimi súčasť zmluvy o splátkovom úvere, s pokusom o zmier, s platobnou
históriou, ozrejmiť, z čoho žalobcom uplatnený nárok pozostával, t. j. bezpečne zistiť jednotlivé dielčie
nároky, z ktorých pozostávajú žalobcom uplatnené splátky, či nie sú v rozpore s predpismi týkajúcimi

sa na ochranu spotrebiteľa. Výsledky vykonaného dokazovania je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s
ustanovením § 191 Civilného sporového poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky,
tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova
rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného
sporého poriadku odôvodniť.

26. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej
inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

27. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).