Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. júl 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/149/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5718200181
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5718200181.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcu: Ing. P. T., nar.
XX.XX.XXXX, bytom J. C. XXXX/XX, C., proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava 26, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 1.638,15 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
5Csp/6/2018-61 zo dňa 22.03.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“) uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.638,15 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a to titulom
vzniknutého bezdôvodného obohatenia (§ 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka) vzniknutého na
podklade uzatvorenej zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500049603 zo dňa 27.05.2014 (ďalej „zmluva
o úvere“). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Martin súdny poplatok vo výške
98,16 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (§ 2 ods. 2, § 6 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. u/ zákona

č. 71/92 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov). Žalobcovi voči žalovanému
nepriznal nárok na náhradu trov konania. V dôvodoch svojho rozhodnutia bližšie uviedol, že na
základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že strany sporu uzatvorili zmluvu o úvere, ktorej
charakter posúdil ako spotrebiteľský s poukazom na postavenie zmluvných strán (žalobca vystupoval
ako fyzická osoba - spotrebiteľ, o úver nežiadal v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti a žalovaný ako právnická osoba, ktorá ponúka úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti),
ako aj použitú štandardnú formulárovú zmluvu. Po preskúmaní predmetnej zmluvy o úvere súd prvej

inštancie konštatoval, že neobsahuje všetky náležitosti, ktoré v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákona č. 129/2010“) zmluva o spotrebiteľskom úvere
musí mať, a to konkrétne údaj o termíne konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ zákona č.
129/2010 Z. z.), ktorý bol až súčasťou oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Toto oznámenie
je však jednostranným právnym úkonom veriteľa/žalovaného, s obsahom ktorého sa žalobca oboznámil
dodatočne po podpísaní zmluvy o úvere. Za ďalšie súd prvej inštancie vychádzal aj z toho, že súčasťou

uzatvorenej zmluvy o úvere je len údaj o počte splátok, nie však údaj o dátume prvej splátky úveru,
z ktorého by bolo možné následne odvodiť dátum poslednej splátky úveru a tým aj termín konečnej
splatnosti úveru. S poukazom na uvedené dospel k záveru, že poskytnutý úver treba považovať za
bezúročný a bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. Akoďalší dôvod pre vyhovenie žalobe okresný súd uviedol to, že v danom prípade zmluvne dohodnutá výška
úrokovej sadzby 70,01 % je podstatne vyššia ako odplata v tom čase požadovaná na finančnom trhu
(10,71 %). Ako neopodstatnený okresný súd vyhodnotil žalobcom uvádzaný argument, že zmluva o

úvere je bezúročná a bezpoplatková aj preto, lebo neobsahuje presný rozpis plánovanej amortizácie
dlhu, teda rozpis splátok po častiach, samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky. V tomto smere
poukázal na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo
146/2017 zo dňa 22.02.2018. Eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z.
umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné

vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej
splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Za nedôvodnú
súd prvej inštancie vyhodnotil tiež žalovaným vznesenú námietku premlčania. Uviedol, že v danom
prípade začala žalobcovi plynúť subjektívna 2-ročná lehota dňom 02.03.2016, teda dňom nasledujúcim
po dátume splatnosti splátky úveru vo výške 80,37 eur, uvedením ktorej došlo k uhradeniu istiny
poskytnutého úveru v plnej výške. Žaloba bola podaná dňa 17.01.2018, teda v zákonom stanovenej 2-

ročnej subjektívnej premlčacej lehote (§ 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). O nároku na náhradu
trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý síce mal v konaní plný
úspech, avšak preukázateľne mu v konaní žiadne trovy konania nevznikli, nárok na náhradu trov konania
voči žalovanému nepriznal.

2. Proti uvedenému rozsudku žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/
CSP. Namietal, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a tiež, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný
nesúhlasil so záverom okresného súdu, že zmluva neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti,

v dôsledku ktorej skutočnosti má byť poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov. V tomto smere
poukázal na to, že zmluva o úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v listine označenej
ako žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru, ale aj zmluvnými dojednaniami. Obsah zmluvy
tvoria zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle čl. 13 neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ako aj prílohy
tvoriace súčasť zmluvy (čl. 7 ods. 7.1 písm. g/ zmluvných dojednaní). Z ustanovenia čl. 4 ods. 4.5

zmluvných dojednaní vyplýva deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného
splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Zmluva o úvere obsahuje určenie termínu
konečnej splatnosti viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok jednotlivých
mesiacov a počtu mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z čl. 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v
zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň

termínom konečnej splatnosti. Nesprávne právne posúdenie v otázke ustálenia konečnej splatnosti
úveru žalovaný vidí aj v tom, že s uvádzaním alebo neuvádzaním termínu konečnej splatnosti nie je
možné v zmysle záverov Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 odvodzovať záver o bezúročnosti úveru.
Ako druhý dôvod bezúročnosti úveru súd prvej inštancie uviedol, že zmluva obsahuje odplatu, ktorá
je prevyšujúcou obvyklej požadovanej v tom čase na finančnom trhu. Aj tento záver je nesprávny,

pretože obvyklou odplatou v čase uzavretia zmluvy nebola priemerná úroková sadzba bánk. Zo strany
konajúceho súdu ide o nesprávnu interpretáciu § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti
na uvedené žalovaný uviedol, že zákonodarca v čase uzavretia zmluvy reguloval celkovú odplatu v
súvislosti so spotrebiteľským úverom, nie iba jej jednu zložku - ročnú úrokovú sadzbu úveru. V zákone
bolo výslovne určené, že pri porovnávaní sa má zobrať nielen hodnota obvyklej odplaty, ale aj spôsob

a miera zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých prostriedkov a lehota splatnosti. Porovnávanie s
údajmi bánk je samo osebe nesprávne - banka si svoj zisk účtovala v danom období aj za vedenie
úverového účtu, spracovanie platieb a podobne. Čiže úrok nebol pre ňu jediný výnos za požičanie
peňazí, ale bol tam celý rad ďalších položiek, ktoré musel dlžník zo spotrebiteľského vzťahu platiť.
Obvyklá výška odplaty bola 49,67 %, pričom táto nebola podstatne prevýšená. Podstatné prevýšenie je

podľa súdnej praxe o viac ako 25, 27 %. V daných súvislostiach na podporu svojej argumentácie
žalovaný poukázal na závery vyplývajúce z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co
1016/2014 zo dňa 30.03.2016. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil,
resp. tento zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.

3. Žalobca v podanom vyjadrení odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu
ako vecne správny potvrdil. Zdôraznil, že zmluva o úvere neobsahuje všetky zákonom vyžadované
náležitosti, a to výšku, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v zmysle zákona č.
129/2010 Z. z. Z týchto dôvodov má žalovaný nárok len na výšku úveru, keďže úver je bezúročný a bezpoplatkov. Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi nemožno považovať za zmluvu ani súčasť
zmluvy, pretože sa jedná o jednostranný podpísaný dokument zo strany veriteľa. Predmetná zmluva
nebola dojednaná individuálne, bola predpripravená k jej podpísaniu. V čase uzatvorenia zmluvného

vzťahu neboli úrokové miery 70 % pre predmetný úver. Preto je právny úkon neplatný, lebo svojím
obsahom,resp.účelomodporujezákonu,resp.sapriečidobrýmmravom(§39Občianskehozákonníka).
Žalobca nesúhlasil s interpretáciou uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 144/2017 zo dňa
22.02.2018. V tejto súvislosti uviedol, že zákonodarca až od 01.05.2018 stanovil, že mesačná splátka
v spotrebiteľských zmluvách nemusí byť rozlíšená na výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a

iných poplatkov. Takýto výklad na právne vzťahy uzatvorené pred 01.05.2018 je retroaktívny, pričom
retroaktivita je zakázaná.

4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok na základe
odvolania žalovaného v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne

správne potvrdil.

5. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne posúdil
zmluvný vzťah založený zmluvu o úvere ako spotrebiteľský, pretože bol uzavretý medzi osobou, ktorá
v rámci svojej podnikateľskej činnosti v čase uzavretia zmluvy poskytovala úvery (žalovaný) a fyzickou

osobou, ktorej bol poskytnutý úver mimo rámca akejkoľvek obchodnej či inej podnikateľskej činnosti
(žalobca). Žalobca mal v zmysle ustanovení zákona v danom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľa
a z titulu tohto postavenia požíval zákonom poskytnutú všeobecnú ochranu (§ 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka).

6. Tiež ako správne vyhodnotil súd prvej inštancie, že zmluva o úvere, uzatvorená medzi žalobcom
ako spotrebiteľom a žalovaným ako dodávateľom neobsahovala jednu z obligatórnych náležitostí v
zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z .z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, a
síce termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, následkom čoho je potrebné vzniknutý zmluvný
vzťah považovať v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. za bezúročný a bez poplatkov. V

tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že zákon č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia
zmluvy o revolvingovom úvere v ustanovení § 9 ods. 2 taxatívnym spôsobom uvádzal náležitosti, ktoré
musí zmluva o spotrebiteľskom úvere bezvýhradne obsahovať - následkom absencie čo i len jednej v
tomto zákonnom ustanovení uvedenej náležitosti je bezúročnosť a bezpopoplatkovosť spotrebiteľského
úveru v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. Jednou z obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej

zmluvy bol v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase jej uzatvorenia
aj údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru. Tento údaj aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno odvodzovať od termínov jednotlivých
splátok, od počtu dní od uzatvorenia zmluvy a počtu splátok, ale spotrebiteľ musí už na prvý pohľad bez
akýchkoľvek matematických operácií presne vedieť, kedy, ktorým dňom dôjde ku konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru (obdobne napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/465/2015 zo
dňa 29.01.2016, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/140/2018 zo dňa 27.06.2018, rozsudok
Krajského súdu v Žiline 11Co/160/2018 zo dňa 31.07.2018, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 16Co/1546/2014 zo dňa 22.10.2015, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
17Co/151/2012 zo dňa 19. septembra 2012). Zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami sporu uvedenú

obligatórnunáležitosťneobsahovala.Nauvedenomprávnomzávereničnemeníanitvrdeniežalovaného
produkované v konaní pred súdom prvej inštancie a zopakované v podanom odvolaní o tom, že deň
splatnosti poslednej splátky úveru je uvedený aj v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi (č.
l. 10 spisu). Údaje určujúce základné parametre poskytnutého spotrebiteľského úveru požadované
kogentnými ustanoveniami zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch musia byť uvedené v

zmluve, a pokiaľ podstatné náležitosti dotknutej zmluvy obsahovalo až neskôr doručené oznámenie
veriteľa o schválení úveru, pričom toto nebolo podpísané aj dlžníkom, nejednalo sa o dvojstranný
právny úkon a nie je ho možné považovať za súčasť zmluvy uzavretej medzi stranami. Vzniku zmluvy
predchádza ponuka, následná akceptácia znamená uzavretie zmluvy. Ak však táto akceptácia obsahuje
nové podmienky, treba ju považovať za nový návrh na uzavretie zmluvy (§ 44 ods. 2 Občianskeho

zákonníka), pretože predstavuje (nový) jednostranný prejav vôle účastníka zmluvy. Odvolací súd teda
vyhodnotiloznámenieveriteľazaslanédlžníkoviažnáslednepouzavretízmluvyakojednostrannýprejav
vôle, ktorý sa mohol stať súčasťou zmluvy až jeho akceptovaním zo strany žalobcu/dlžníka. Oznámenieveriteľa obsahovalo dokonca v porovnaní so samotnou zmluvou odlišné údaje týkajúce sa RPMN za
úver (70,01 %, resp. 68,95 %).

7. Absencia údaju o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 9
ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. je sama osebe dôvodom posudzovania zmluvného vzťahu
uzatvoreného medzi sporovými stranami ako bezúročného a bezpoplatkového v zmysle § 11 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z. z., následkom čoho bolo potrebné považovať ostatné odvolacie námietky
žalovaného vo vzťahu k nesprávnemu právnemu záveru súdu prvej inštancie o absencii ďalších

obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere za bezpredmetné.

8. Na podporu už uvedenej argumentácie odvolací súd poukazuje aj na ustanovenie § 54 ods.
2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Ide o základné výkladové pravidlo, v zmysle ktorého v
prípade, ak vzniknú pochybnosti, bude platiť priaznivejší výklad obsahu zmluvy v prospech spotrebiteľa.

Priaznivejším výkladom zmluvy je v tomto prípade to, že termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru je konkrétne vopred pevne stanovený deň, pričom tento nemožno odvodzovať od termínov
jednotlivých splátok, od počtu dní od uzatvorenia zmluvy a počtu splátok. Tento deň nemôže byť ani
súčasťou oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, keďže sa jedná o jednostranný právny úkon
veriteľa. Spotrebiteľ musí už pri uzavretí zmluvy presne vedieť, teda bez akýchkoľvek matematických

operácií, kedy, ktorým konkrétnym dňom je určený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

9. S prihliadnutím na uvedené a ďalej z dôvodu, že odvolací súd nezistil nedostatky v postupe súdu prvej
inštancie, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti, potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny
v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, a to aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách

prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá úspechu žalobcu v spore a zákonným ustanoveniam
v ňom uvedeným.

10. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, v spojení s § 396
ods. 1 CSP a nárok na ich náhradu v plnom rozsahu priznal úspešnému žalobcovi. O výške náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.
11. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)