Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. jún 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/219/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107211506
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2107211506.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:
JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka cirkev, Trnavská
arcidiecéza, so sídlom Trnava, Jána Hollého 10, IČO: 00 419 702, zastúpeného spoločnosťou: MAPLE
& FISH, s.r.o., so sídlom Bratislava, Dunajská 15/A, IČO: 36 718 432, proti žalovaným: 1. Slovenský
pozemkový fond, so sídlom Bratislava, Búdková 36, IČO: 17 335 345, 2. N. B., nar. XX.X.XXXX, adresa

G., L. V. XXXX/X, zastúpený spoločnosťou: Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., so sídlom Trnava, Námestie
SNP 3, IČO: 36 857 548, 3. JUDr. B. Z., nar. XX.X.XXXX, adresa M., X. W. XX, 4. Mgr. G. K., nar.
X.X.XXXX, adresa G., L. V. XX, zastúpený advokátom: JUDr. Peter Sopko, so sídlom Trnava, Paulínska
24, 5. W. X., nar. XX.XX.XXXX, adresa G., K. W. XXXX/X, 6. N. X., nar. XX.XX.XXXX, adresa G., K. W.
XXXX/X, 7. O. M., nar. XX.X.XXXX, adresa G., V. H. XX, zastúpený advokátom: JUDr. Peter Sopko, so
sídlom Trnava, Paulínska 24, 8. W. N., nar. XX.X.XXXX, adresa G., I. X, zastúpený advokátom: JUDr.
Róbert Spál, so sídlom Trnava, Paulínska 24, 9. K. N., nar. X.XX.XXXX, adresa G., I. X, zastúpená

advokátom: JUDr. Róbert Spál, so sídlom Trnava, Paulínska 24, 10. R. M., nar. XX.X.XXXX, adresa G.,
M. XXXX/X, zastúpený advokátom: JUDr. Alexander Floriš, so sídlom Trnava, Paulínska 24, 11. Ing. X.
L., nar. XX.X.XXXX, adresa G., G. X. XXXX/XX, zastúpený advokátom: JUDr. Peter Sopko, so sídlom
Trnava, Paulínska 24, 12. Mgr. V. L., nar. X.XX.XXXX, adresa G., G. X. XXXX/XX, zastúpená advokátom:
JUDr. Peter Sopko, so sídlom Trnava, Paulínska 24, 13. Mgr. W. J., nar. X.X.XXXX, adresa G., A.K.
XXX/XX, 14. Ing. G. J., nar. XX.X.XXXX, adresa G., A. K. XXX/XX, 15. Ing. W. N., nar. XX.X.XXXX,

adresa G., O. XX, zastúpený advokátom: JUDr. Peter Sopko, adresa Trnava, Paulínska 24, 16. Mgr. W.
N., nar. XX.XX.XXXX, adresa G., G. X/A, 17. Mgr. Y. N., nar. X.X.XXXX, adresa G., G. X/A, 18. Mgr. B.
O., nar. XX.X.XXXX, adresa G., T. J. X, 19. Mgr. I. O., nar. XX.X.XXXX, adresa Z. N., L. XX, o vydanie
nehnuteľných vecí, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 25C/47/2007-74
zo dňa 25.10.2016 - v zamietajúcej časti a v časti o náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovanými
1., 2., 5., 6., 7., 10., 11. a 12., takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o vydanie a navrátenie

vlastníckeho práva k parcele registra E s parcelným č. 1362/1, druh pozemku orná pôda o výmere 47767
m2, nachádzajúcej sa v katastrálnom území G., zapísanej na liste vlastníctva č. XXXXX m e n í tak,
že žalovaný 1. j e p o v i n n ý vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti
do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v napadnutej zamietajúcej časti o vydanie a navrátenie
vlastníckeho práva k parcele registra E s parcelným č. 1846/2, druh pozemku orná pôda o výmere 196
m2, nachádzajúcej sa v katastrálnom území G., zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX p o

t v r d z u j e .

II. Žalovanému 1. priznáva voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 12/14 - tin.

III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o náhrade trov konania medzi
žalobcom a žalovanými 2., 5., 6., 7., 10., 11. a 12.p o t v r d z u j e .IV. Žalovaným 2., 5., 6., 7., 10., 11. a 12. priznáva voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou zastavil konanie voči žalovaným
1. až 19., v časti návrhu na vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k parcele registra „E", s parcelným
číslom 1836/2, druh pozemku orná pôda o výmere 30384 m2, katastrálne územie G., pôvodne vedenej
na LV č. XXXX, druhou výrokovou vetou žalobu zamietol (logicky potom v ostatnej časti žalobného
návrhu na vydanie a navrátenie ostatných nehnuteľností - pozn. odvolacieho súdu), ďalej žalobcu
zaviazal k povinnosti zaplatiť žalovaným 1., 2., 5., 6., 7., 10., 11., 12. náhradu trov konania v plnom

rozsahu a žalovaným 3., 4., 8., 9., 13., 14., 15., 16., 17., 18., 19. súd náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie súd odôvodil právne aplikáciou ustanovení zákona č. 282/1993 Z.z. o zmiernení
niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam (ďalej aj cit. zák.) §
2 ods. 1 písm. a) - d), ods. 2, § 4 ods. 1 až 3, § 5 ods. 1 až 3, tiež § 144, § 145 ods. 1, 2, § 146 ods. 1,

§ 256 ods. 1, § 262 ods. 1,, § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie skonštatoval, že po vykonaní dokazovania oboznámením sa s obsahom listinných
dôkazov a ostatným spisom, pri posudzovaní uplatneného práva žalobcu na navrátenie vlastníctva k
nehnuteľným veciam v zmysle reštitučného zákona., podľa § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku

určil za nesporné, že v súlade so súdnou praxou bola výzva na vydanie nehnuteľnosti žalovanému
doručená včas a v dostatočnom rozsahu. Súd mal za preukázané, že žalobca je právnym nástupcom
ostrihomskej arcidiecézy, a že k odňatiu nehnuteľnosti na PKV č. 474, katastrálne územie G. došlo
výkupom podľa § 10 zákona č. 46/1948 Zb. a taktiež k odňatiu nehnuteľnosti na PKV č. 2357 došlo
výkupom podľa § 10 zákona č. 46/48 Zb.

4. Súd prvej inštancie potom k odôvodneniu veci samej uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal
dostatok aktívnej legitimácie, a má za to, že žalobca nie je právnym nástupcom vlastníkov nehnuteľností,
ktoré sú predmetom žaloby. Predmetné nehnuteľnosti boli vo vlastníctve fyzických osôb. Fyzické osoby
W. N. a V. M. založili základiny podľa svetského práva, ktorých výnos mal slúžiť predmetu, pre ktorý boli

zriadené. Podľa Nástinu súkromného práva platného na Slovensku a v Podkarpatskej rusi autorov Doc.
Dr. Vladimíra Fajnora a Dr. Adolfa Zátureckého (1924):" Aby základina (č. nadace) vznikla, potrebné je
vinkulovanie určitého majetku niekým na nejaký dovolený trvalý cieľ tým spôsobom, že by používanie
majetku na tento cieľ zaistené bolo stálou úpravou. Zakladacím úkonom musí byť označený cieľ
základiny a ustanovenie majetku, určeného na základinu. K činnosti základiny potrebné je určiť aj to,

kto má spravovať majetok základiny. Zakladateľ môže zveriť základinu buďto spravovaniu niektorej
už jestvujúcej právnej osoby, buďto ustanoviť môže zvláštny orgán na spravovanie základiny. Pod
dobročinnými základinami rozumieť treba nie len cirkevné základiny, ale každú školskú, nemocenskú,
sirotineckú, chudinskú základinu sledujúcu dobročinný cieľ." Žalobca nepreukázal, že by zakladatelia
základín založili základiny podľa kanonické práva a že by majetok previedli na iného vlastníka, teda na

niektorú cirkevnú inštitúciu. Zápisy v PKV nasvedčujú tomu, že išlo o základiny fyzických osôb s určeným
dobročinným cieľom a bol určený správca základiny a to boli cirkevné osoby. Žalobca nepreukázal, že
predmetné základiny sú súčasťou Študijnej základiny na území Slovenska, nepostačuje len tvrdenie
tejto skutočnosti, ale je potrebné ju aj preukázať dôkazmi.

5. Podľa prvoinštančného súdu ďalej výnos zo základiny W. N. mal slúžiť na podporu ostrihomského
sirotinca, ktorý sa mal ešte len postaviť podľa zápisu v PKV č. 2357 z roku 1910 a tiež podľa zmluvy o
deľbe z roku 1931, kde je opätovne uvedené, že je v prospech „vystaviť sa majúceho chlapčenského
sirotinca". V samotnej PKV a ani v deľbovej zmluve nie je uvedené, že by malo ísť o rímsko - katolický
sirotinec v Trnave, ako bol označovaný sirotinec v Trnave. Ostrihomský sirotinec podľa predložených

dôkazov nevznikol, čo uviedol i žalobca. Pritom nemohlo ísť o sirotinec v Trnave, ako tvrdil žalobca,
nakoľko sirotinec v Trnave existoval od roku 1887 a podľa zápisu v PKV č. 2357 sa sirotinec, na prospech
ktorého bola základina zriadená sa ešte len mal postaviť. Nakoľko nevznikol sirotinec, ktorému základina
mala slúžiť, základina tak nikdy nebola využitá a neslúžila pre svoj určený účel. Z tejto skutočnosti
vyplýva, že nikdy nemohla vzniknúť krivda cirkvi, ktorá by sa mala naprávať, tak ako to mal v úmysle

reštitučný zákon. Cirkev podľa toho, že majetok bol vykupovaný ako majetok sirotinca v Trnave, zrejmevyužívala nehnuteľnosti pre účely iného sirotinca ako mala pôvodne slúžiť, čo však nemohlo spôsobiť
zmenu vlastníckeho práva. Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nebolo po vzniku základín prevádzané
na iné osoby, zakladatelia základín naďalej ostávali majiteľmi nehnuteľností, teda vlastníkom zostala W.

N.. Na podporu určených ustanovizní mal slúžiť len výnos zo základín. O tejto skutočnosti svedčí zápis z
PKV týkajúci sa majetku W. N., v ktorom je uvedené, že sa jej majetok uvedený v PKV dáva do árendu -
doživotného nájmu N. A. zo dňa 14.2.1910. Žalobca nepreukázal svoje tvrdenie, že základina vdovy W.
N. bola vložená z titulu donácie (zbožného daru) pre chlapčenský sirotinec, o čom by mal svedčiť zápis
v PKV č. 2357, nakoľko súd takýto zápis v PKV nenašiel a nie je vedená ani v Súpise základín, fondov

a majetku účelového k čl. 249. Trianonskej zmluvy, ktorý predložil žalobca.

6. Základina V. O., uvedená v PKV 474 bola podľa súdu prvej inštancie zriadená v roku 1892 za účelom
udržiavania Rímskokatolíckeho chlapčenského sirotinca v Trnave. Teda výnos z tejto základiny - z
využívania pozemkov v nej uvedených, sa mal využívať pre účely sirotinca v Trnave. Táto základina
bola vytvorená z osobného majetku V. M. a nie z cirkevného majetku. V tomto prípade sa jedná o inú

základinu, ako tú, ktorá je uvedená Súpise základín, fondov a majetku účelového k čl. 249. Trianonskej
zmluvy, kde je presne uvedené, že ide o základinu peňažnú, ktorá pozostávala z 250 000 zlatých, ktoré
mali byť použité na kúpu domu vo výške 50.000 zlatých a výnos z ostatných peňazí na udržiavanie
sirotinca. Ani v zakladateľskej listine a stanovách sirotinca nie je spomenutá iná základina (cirkevná),
ktorej obsahom mal byť nehnuteľný majetok, ktorý mal byť predmetom tohto konania a mal slúžiť

v prospech sirotinca. Pochybnosti o tom, či i základina vedená v zozname základín pozostávajúca z
dotácie 250.000 zlatých je cirkevnou základinou, vzbudzuje sám obsah Základinovej listiny Sirotinca V.
O. v Trnave, keď je tam uvedené, že z týchto peňazí má byť kúpený dom pre sirotinec a to bývalý dom
a záhrada kňazského seminára sv. Štefana, teda od cirkvi a základina bola zverená Vysokodôstojnej
Kapitule a starosť a spravovanie zverili milosrdným sestrám sv. Vincenta.

7. Podľa záverov prvoinštančného súdu tak neboli splnené kumulatívne podmienky zákona č. 161/2005
Z.z. na vydanie nehnuteľností žalobcovi. Žalobca nie je oprávnenou osobou v zmysle tohto zákona, keď
nie je právnym nástupcom pôvodných vlastníkov W. N. a V. M., preto súd žalobe nemohol vyhovieť a
žalobu zamietol.

8. Z ďalších záverov súdu prvej inštancie tiež vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti boli pôvodne
označené ako druh pozemku roľa, uvedené v § 1 ods. 1 citovaného zákona. Žalovaný 1. je právnickou
osobou, ktorá bola zriadená v zmysle § 34 ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb., preto môže byť povinnou
osobou podľa § 4 zákona č. 161/2005 Z.z. Žalovaní 2. až 19. ale nemôžu byť povinnou osobou na rozdiel

od žalovaných 2. až 19. Tieto osoby neboli nikdy povinnými osobami v zmysle ustanovení reštitučného
zákona, nakoľko nie sú právnickými osobami, ktoré majú nehnuteľnosť vo vlastníctve Slovenskej
republiky, obcí. Žalovaní 2. až 19. neboli písomne vyzvaní na vydanie nehnuteľností, nakoľko žaloba im
bola doručená po zákonnej lehote uvedenej v reštitučnom zákone. Žalovaní 2. až 19. vlastnia pozemky,
ktoré nemajú charakter poľnohospodárskej pôdy. Súd konštatuje, že žalobca nemohol byť od počiatku

úspešný voči žalovaným 2. až 19. aj pre nedostatky žaloby (žalobca sa domáhal vydania všetkých
nehnuteľností od všetkých žalovaných, hoci všetci žalovaní nie sú vlastníkmi všetkých nehnuteľností,
ale každý len určitej parcely) a postupu voči týmto osobám od počiatku, teda od podania návrhu na
pripustenie ich vstupu do konania na strane žalovaných. Z týchto dôvodov súd má za to, že žalobca
zavinil, že žaloba bola voči týmto stranám konania späťvzatá a tým žalovaným, ktorí žiadali súd o

priznanie náhrady trov konania vyhovel a určil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovaným 1., 2., 5., 6., 7.,
10., 11., 12. náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovaný 1. rade bol plne úspešný aj v rozhodnutí
o zamietnutí žaloby, preto mu prináleží náhrada trov konania aj v tejto časti, teda aj v časti, v ktorej bola
žaloba voči nemu späťvzatá, aj v časti, v ktorej žalobca zobral návrh späť skôr a aj v tej časti, v ktorej
bolo konanie zastavené v rozsudku.

9. Napokon súd prvej inštancie na základe účinného späťvzatia žaloby (keď so späťvzatím súhlasili
žalovaní), ktoré bolo súdu doručené dňa 21.9.2016, voči žalovaným 1 až 19 v časti návrhu na vydanie
a navrátenie vlastníckeho práva k parcele registra „E" s parcelným číslom 1836/2, druh pozemku orná
pôda o výmere 30 384 m2, katastrálne územie G., pôvodne vedenej na LV č. XXXX, zastavil v zmysle

§ 144 a nasl. Civilného sporového poriadku.

10. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti a v časti o náhrade trov konania medzi žalobcom a
žalovanými 1., 2., 5., 6., 7., 10., 11. a 12 podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zastúpenias poukazom na odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) Civilného sporového
poriadku, pričom sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých častiach zrušil a vec vrátil
prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a súčasne si uplatňuje právo na náhradu trov konania. Ako

prvé namietal, že pokiaľ ide o zamietnutie žaloby voči parcele č. 1362/1 namieta správnosť záveru
súdu vo vzťahu k pôvodnému vlastníkovi nehnuteľností zapísaných v PKV č. 474 kat. úz. G. (t.j.
vrátane parcely č. 1362/1). Pôvodným vlastníkom nehnuteľností vedených v PKV č. 474 pre kat. úz.
G. bola základina trnavského rímskokatolíckeho chlapčenského sirotinca, založeného kardinálom V.
M., arcibiskupom (pozn. v dobových dokumentoch označený aj ako rímskokatolícky sirotinec v Trnave

založený arcibiskupom V. M., Rím. Kat. chlapčenský sirotinec V. M. v Trnave a podobne, pričom sa
jedná o totožný subjekt). V konaní boli vo vzťahu k parcele č. 1362/1 predložené viaceré dôkazy, ktoré
svedčia jeho tvrdeniu, že pôvodný vlastník bol cirkevný subjekt, a to: PKV č. 474 kat. úz. G., Výmer
Dočasnej okresnej správnej komisie v Trnave zo dňa 18.7.1949, v ktorom je ako vlastník označený
Rím. Kat. chlapčenský sirotinec V. M. v Trnave, vyhláška o výpovedi z hospodárenia z júna 1950,
ktorou Krajský národný výbor v Bratislave dal Rímskokatolíckemu chlapčenskému sirotincu V. M. v

Trnave výpoveď z hospodárenia na majetku v kat. úz. G., ktorý bol vykúpený výmerom č. 611-10/3
zo dňa 18.7.1949, Stanovy trnavského arcibiskupského sirotinca, z ktorých (okrem iného) vyplýva, že
sirotinec sa zakladá výhradne iba pre veriacich ostrihomskej arcibiskupskej arcidiecézy, hlavný dozor
vykonáva ostrihomský arcibiskup a riadny dozor trnavský generálny vikár, sirotinec spravujú milosrdné
sestry, ktoré správy o vedení a majetku sirotinca podávajú iba ostrihomskému arcibiskupovi a v prípade

neobsadeného kresla vikárovi ostrihomskej kapituly, Základinová listina M. V. M. v Trnave, z ktorej
rovnako vyplýva, že vedenie sirotinca bolo zverené sestrám a podriadené ostrihomskému arcibiskupovi,
Uznesenie Ľudového súdu v Trnave č.d. 2928/1960, v ktorom je ako vlastník označený Rím. Kat.
chlapčenský sirotinec V. M. Trnava, Uznesenie okresného súdu v Trnave zo dňa 29.12.1949, v ktorom
je ako vlastník označený Rím. Kat. chlapčenský sirotinec V. M. v Trnave, Súpis pôdy podľa zákona

zo dňa 21.3.1948 o novej pozemkovej reforme zo dňa 12.8.1948, v ktorom je ako vlastník označený
Rímskokatolícky chlapčenský sirotinec V. M. v Trnave, Halenárska 34, zoznam parciel v kat. úz. G.,
v ktorom je ako vlastník označený Rím. Kat. chlapč. sirotinec Trnava (založený J. M. kardinálom
ostrihomským), dokument Prevedenie výkupu pôdy podľa zák. č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej
reforme zo dňa 24.1.1949, v ktorom je ako vlastník označený Rímskokatolícky chlapčenský sirotinec V.

M. v Trnave a výslovne uvedené, že majetok slúži výlučne k účelom obecne osožným a sociálnym, t.j.
na vydržiavanie sirotinca V. M. v Trnave, súp. základín, fondov a majetku účelového čl. 249 Trianónskej
zmluvy, v ktorom je uvedená Základina chlapčenského sirotinca určená na z založenie a udržiavanie
chlapčenského sirotinca v Trnave a ako oprávnený subjekt je uvedené R.K. chlapčenský sirotinec v
Trnave. Namieta, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,

keď skonštatoval, že pôvodným vlastníkom bola základina fyzickej osoby - V. M. a nehnuteľnosti vedené
v PKV č. 474 k. ú. G. boli majetkom fyzickej osoby. Z predložených a vykonaných dôkazov nepochybne
vyplýva, že pôvodným vlastníkom bola Základina rímskokatolíckeho chlapčenského sirotinca v Trnave
založeného V. M.. Uvedená skutočnosť vyplýva z pozemnoknižnej vložky a zároveň z označených
dobových dokumentov, ktoré osvedčujú, že v danej dobe nebola pochybnosť o tom, kto je vlastník

týchto pozemkov a že tento majetok bol majetkom cirkevným. V tejto súvislosti odvolateľ poukazuje
na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/166/2011. Navyše súd v rozsudku ani neuvádza na
základeakýchskutočnostíadôkazovdospelkzáveru,žeišloosúkromnýsubjekt,následkomčohozáver
súdu nielenže nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ale navyše je zmätočný a nepreskúmateľný.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti tak súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že nepreukázal

aktívnu legitimáciu vo vzťahu k tomuto pozemku. Vo vzťahu k problematike základín poukázal aj na
súdnu prax Najvyššieho súdu SR konkrétne na rozsudok sp. zn. 2Cdo 201/2009 ako i na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 247/2006, na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 138/2011,
rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 208/2009, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 216/2011.
Z citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR vyplýva, že pre posúdenie, či

rímskokatolícka cirkev je alebo nie je oprávneným subjektom o základine, je rozhodujúcou skutočnosťou
to, aký bol účel, podstata a ciele tejto základiny. V tomto prípade bolo preukázané, že cieľom, účelom
a podstatou majetku zapísaného v prospech Základiny rímskokatolíckeho chlapčenského sirotinca v
Trnave založeného V. M. bolo slúžiť potrebám cirkvi - v tomto prípade potrebám predmetného sirotinca
a pre veriacich Ostrihomskej arcidiecézy. Vo vzťahu k jeho nástupníctvu po Ostrihomskej arcidiecéze

odkazuje na predchádzajúce svoje vyjadrenia v konaní, pričom táto otázka nebola medzi stranami
sporná a aj súd správne uznal, že právnym nástupcom. Ďalej namieta, že v konaní sa vyskytla iná
vada majúca za následok nezákonnosť rozsudku, spočívajúca v tom, že súd zamietol žalobu v časti
parcely č. 1362/1 z dôvodu údajného nedostatku jeho aktívnej legitimácie napriek tomu, že žalovaný 1 vovzťahu k parcele č. 1362/1 namietal iba nedostatok svojej pasívnej legitimácie, avšak aktívnu legitimáciu
a skutočnosť, že išlo o cirkevný majetok, nerozporoval.

11. Odvolateľ rovnako namietal i správnosť záverov súdu vo vzťahu k jeho aktívnej legitimácii k parcele
č. 1846/2. Predmetná parcela bola vytvorená z pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. 1846 vedenej v
PKV č. 38 pre kat. úz. G.. Zápis uvedený v PKV č. 38 v časti B pod poradovým číslom 14 a 15 svedčí
o vklade vlastníckeho práva k podielu na parcelách č. 1846 a 1836 v prospech „Základiny N. rod.
W. W. chlapčenského sirotinca, založeného v Ostrihome". Žalovaný namietal a namieta, že pôvodný

vlastník bol cirkevný subjekt, aj tento majetok bol majetkom cirkevným a slúžil potrebám cirkvi. Na
podporu svojich tvrdení v konaní predložil súdu nasledovné dôkazy: PKV č. 38 kat. úz. G., nákres parciel
č. 1836 a 1846 z 24.10.1924, kde v mene Základiny konal a podpisoval Dr. D. Q., sídelný biskup,
kapitulský prepošt arcikapituly, Delbová zmluva, ktorú v mene Základiny vdovy Q. N., rod. W. W. (v texte
označená aj ako sirotárska základina) rovnako podpísal Dr. D. Q. a v ktorej je výslovne uvedené, že
sa nachádza pod opaterou ostrihomskej stolnej kapituly, dokument označený ako prevedenie výkupu

pôdy podľa zák. č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme zo dňa 24.1.1949, ktorý vydala Štátna
obvodná úradovňa pre pozemkovú reformu v Piešťanoch. V tomto dokumente je ako vlastník pozemkov
(vrátane parcely č. 1846/2 označený Rímskokatolícky chlapčenský sirotinec V. M. a zároveň je uvedené,
že majetok, ktorý mal byť predmetom výkupu, slúžil výlučne k účelom obecne osožným a sociálnym,
t.j. na vydržiavanie sirotinca V. M. v Trnave, zoznam parciel v kat. úz. G., ktoré vlastnil Rímskokatolícky

chlapčenský sirotinec V. M. v Trnave, tento dokument bol prílohou uvedeného súpisu pôdy a v zozname
sú ako vlastníctvo sirotinca uvedené aj parcely č. 1846/2 a 1836/1, výmer ONV č. 611-10/3 zo dňa
18.7.1949, ktorým štát vykúpil podľa zák. č. 46/1948 Sb. nehnuteľnosti patriace Rímskokatolíckemu
chlapčenskému sirotincu V. M. v Trnave nachádzajúce sa v kat. úz. G., predmetom výkupu boli aj parcely
č. 1846/2 a 1836/1 uznesenia Okresného súdu Trnava zo dňa 29.12.1949 sp. zn. 4271/1949, vyhláška o

výpovedi z hospodárenia z júna 1950, ktorou Krajský národný výbor v Bratislave dal Rímskokatolíckemu
chlapčenskému sirotincu V. M. v Trnave výpoveď z hospodárenia na majetku v kat. úz. G., ktorý bol
vykúpený výmerom č. 611-10/3 zo dňa 18.7.1949. Z predložených dôkazov vyplýva, že Základina W.
N. rod. W. chlapčenského sirotinca založeného v Ostrihome slúžila potrebám práve Rímskokatolíckeho
chlapčenského sirotinca V. M. založeného v Trnave. Názov táto základina niesla na počesť W. N. rod.

W., avšak z označených dôkazov vyplýva, že účelom tejto základiny bolo slúžiť potrebám predmetného
sirotinca a teda Rímskokatolíckej cirkvi. Napriek tomu, že dobové dokumenty nemajú konštitutívny
účinok vo vzťahu k vlastníckemu právu, priamo (resp. niektoré nepriamo) dokazujú, že tento majetok bol
majetkom cirkevným, cirkevného subjektu Rímskokatolíckeho sirotinca v Trnave založeného J. O.. Na
druhej strane v konaní nebol predložený žiaden relevantný dôkaz svedčiaci o opaku. Aj v tomto smere

odkazuje na už spomenuté rozhodnutia NS SR a Ústavného súdu SR.

12. Odvolateľ tiež poukázal, že v konaní namietal a ďalej i namieta záver súdu o tom, že žalovaní 2. až
19. nie sú pasívne legitimovaní a nebola voči nim uplatnená reštitučná výzva, záver súdu o nesplnení
podmienky spôsobilosti predmetu vydania z hľadiska druhu pozemku, záver súdu o nedostatku žaloby,

záver súdu o priznaní práva na náhradu trov konania v prospech žalovaného 1., záver súdu o priznaní
právananáhradutrovkonaniavprospechžalovaných2.,5.,6.,7.,10.,11.a12.Zdôraznil,žežalovaný1.
protiprávne nakladal s parcelou č. 1836/2, keď dňa 20.9.2009 uzavrel zmluvu o bezodkladnom prevode
vlastníctva k nehnuteľnostiam predmetom, ktorej bol i prevod vlastníckeho práva parcely č. 1836. Táto
parcela bola poskytnutá pánovi O. ako náhrada za pozemok, ku ktorému si uplatnil reštitučný nárok,

ale ktorý mu nebolo možné vydať. Následne bola parcela nadobúdateľom pánom O. rozparcelovaná na
jednotlivéparcely,ktorébolianaďalejsúprevádzanénaďalšiefyzickéosoby.Vtejtosúvislostipoukazuje
na § 4 ods. 2 Reštitučného zákona, ktorý ukladá povinnej osobe nakladať s nehnuteľnými vecami až do
navrátenia vlastníctva k nehnuteľným veciam oprávnenej osobe so starostlivosťou riadneho hospodára
a povinná osoba nemôže nehnuteľnú vec previesť odo dňa účinnosti tohto zákona do vlastníctva

iného, takýto právny úkon je neplatný. Reštitučný zákon nadobudol účinnosť dňa 1.5.2005, k prevodu
vlastníctva došlo dňa 21.10.2009, t.j. po nadobudnutí účinnosti reštitučného zákona. Žalovaný 1. v tomto
prípade vystupuje ako povinná osoba a teda sa na neho vzťahujú povinnosti vyplývajúce z reštitučného
zákona, ktorý žalovaný tieto povinnosti porušil a konal v rozpore s reštitučným zákonom, keď protiprávne
previedol vlastnícke právo k parcele č. 1836/2 na fyzickú osobu. Žalovaný 1. bol v začiatku účastníkom

súdneho konania, mal teda vedomosť o tom, že táto parcela je predmetom súdneho konania a že si
k nej on uplatňuje právo. Zdôrazňuje, že žalovaný 1. vystupuje ako zástupca štátu a na jeho činnosť
sú kladené prísnejšie podmienky a očakáva sa od neho vyššie odbornosť ako v prípade iných osôb.
Z uvedených skutočností je zrejmé, že zmluva a následné prevody vlastníckeho práva k jednotlivýmparcelám sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi, preto nemal inú možnosť ako požiadať súd, aby
do konania pribral žalovaných 2. až 19. Rovnako nemôže súhlasiť s tvrdením súdu, že nemohol byť vo
vzťahu k žalovaným 2. až 19. úspešný z dôvodu, že si voči nim neuplatnil právo reštitučnou výzvou.

Vzhľadom na to, že si riadne a včas uplatnil svoj nárok najprv reštitučnou výzvou a potom žalobou voči
žalovanému 1. a po zmene vlastníctva (hoci absolútne neplatnej), ku ktorej došlo až v priebehu súdneho
konania požiadal postupom podľa § 92 ods. 1 až 3 a § 95 Občianskeho súdneho poriadku o pribratí
žalovaných 2. až 19. a zmenu petitu, zostali zachované právne účinky doposiaľ vykonaných úkonov
z jeho strany, vrátane reštitučnej výzvy a žaloby aj voči žalovaným 2 až 19. Nemožno súhlasiť ani s

tvrdením súdu, že by voči žalovaným 2. až 19. neuspel z dôvodu, že títo vlastnia pozemky, ktoré nemajú
charakter poľnohospodárskej pôdy. Ďalej namieta správnosť záveru súdu o údajnom nedostatku žaloby,
ktorý má spočívať v znení žalobného petitu tak, ako je uvedené v jeho podaní zo dňa 29.10.2012. Ním
navrhovaný petit znel na solidárne splnenie povinnosti žalovaných 1. až 19. (t.j. spoločne a nerozdielne)
vo vzťahu k parcele č. 1836/2 identifikovanou podľa údajov katastra nehnuteľností k dátumu tohto
podania s tým, že solidarita je možná i pri nepeňažnom plnení, tak aktívna, ako aj pasívna. Žalobný

petit v časti znejúcej na solidárne plnenie je v absolútnom súlade s platnou právnou úpravou, ako
taký je vykonateľný. Tým potom namieta i správnosť záveru súdu, ktorým priznal právo na náhradu
trov konania v prospech žalovaného 1. s poukazom na zásadu pomeru úspechu v konaní, nakoľko
spochybňuje a v tomto odvolaní napáda správnosť a zákonnosť záveru súdu, ktorým zamietol jeho
žalobu v časti vydania a navrátenia vlastníctva k parcele č. 1846/2 a 1362/1, čím potom nemôže obstáť

ani súvisiaci výrok o priznaní náhrady trov konania v prospech žalovaného 1. Navyše trvá na tom, že v
tomto prípade u žalovaného 1. nešlo o trovy konania, ktoré by boli účelne vynaložené na uplatňovanie
a bránenie práv v konaní, ktorého začatie nijako nezavinil. Zdôrazňuje, že žalovaný mu pred podaním
žalobyneposkytolsúčinnosť,anipomocnapriektomu,žeideunehoozákonnúpovinnosťažepretakúto
pomoc a súčinnosť mal potrebný personálny a technický aparát. Namieta, že náklady žalovaného 1.

vynaloženénaadvokátavtomtoprípadenespĺňajúpodmienkuúčelnosti.Žalovaný1.disponujeosobami
s vysokoškolským právnickým vzdelaním, ktoré mohol použiť na zastupovanie v reštitučných sporoch.
Vzhľadom na účel reštitučného zákona postavenie žalovaného 1. v tomto spore, jeho zákonnú povinnosť
poskytovať súčinnosť oprávneným osobám a napomáhať účelu reštitučného zákona a v neposlednom
rade aj povinnosť účelne nakladať s verejnými financiami je toho názoru, že mal využiť svojich vlastných

zamestnancov a prispieť tým k efektivite a hospodárnosti konania (tu odkazuje i na uznesenie Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 24Co/6/2012, nález ÚS SR sp. zn. II.ÚS 78/2003. Napokon namieta i správnosť
záveru súdu, ktorý priznal žalovaným 2., 5., 6., 7., 10., 11. a 12. právo na náhradu trov konania s tým, že
on sám nemal inú možnosť ako týchto žalovaných pribrať do konania, nakoľko títo boli a sú evidovaní
ako vlastníci pozemkov vytvorených z parcely č. 1836/2, fakticky držia tieto pozemky a bez ich pribratia

nedošlo k porušeniu ich práva na súdnu ochranu. Zároveň trvá na tom, že nijako nezavinil vzniknutý
stav, ale v tomto prípade pochybil žalovaný 1., ktorý protiprávne a s plným vedomím, že ide o úkon
odporujúci zákonu a ako taký absolútne neplatný previedol parcelu č. 1836/2. Sám sa rozhodol upustiť
od svojho nároku vo vzťahu k parcele č. 1836/2 a v záujme týchto fyzických osôb, ktoré rovnako ako
on boli postavení do tejto pozície nedobrovoľne a výlučne zavinením žalovaného 1., vzal svoj návrh

voči týmto osobám späť. Trvá však na tom, že jeho nárok aj vo vzťahu k parcele č. 1836/2 je dôvodný
- svedčí o tom aj skutočnosť, že návrh vo vzťahu k parcele č. 1846/2, ktorý nárok je rovnaký, nevzal
späť. Navyše poukazuje na skutočnosť, že súd priznal právo aj žalovaným 5., 6., ktorí si ale právo na
náhradu trov konania neuplatnili (pozri zvukovú nahrávku z pojednávania zo dňa 22.9.2016), zároveň
títo žalovaní v konaní ani neboli zastúpení právnym zástupcom a do spisu nezaložili žiadne vyúčtovanie

trov konania. Má za to, že s prihliadnutím a skutočnosti uvedené v tomto odvolaní, ako aj na predmet
sporu - reštitučný nárok a účel Reštitučného zákona je dôvod na aplikáciu § 257 Civilného sporového
poriadku (vo vzťahu k všetkým žalovaným).

13. Napokon odvolateľ poukázal, že okresný súd postupoval v tomto prípade príliš formalisticky,

reštriktívne, arbitrárne a v rozpore s účelom Reštitučného zákona a ustanovení Civilného sporového
poriadku, pričom svoje závery ani dostatočne neodôvodnil, čím porušil jeho základné práva garantované
Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná, konkrétne na právo
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V tejto súvislosti odvolateľ odkázal na rozsiahlu judikatúru Ústavného súdu SR ako sú rozhodnutie sp.

zn. I.ÚS 335/06, sp. zn. I.ÚS 22/03, sp. zn. I.ÚS 77/02, sp. zn. II.ÚS 71/97).

14. Žalovaný 1. odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcu predložil prostredníctvom
právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom poukázal na to, že sa v plnom rozsahu stotožňujeso závermi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku. Pokiaľ ide o parcelu reg. E
katastra nehnuteľnosti 1362/1, z pozemnoknižnej vložky č. 474 vyplýva, že vlastníkom nehnuteľnosti,
v ktorej bola táto parcela vytvorená, teda parcela č. 1362/1 je Základina trnavského rímskokatolíckeho

chlapčenského sirotinca založeného kardinálom V. M., arcibiskupom. „Fundáciu (základinu nadáciu)"
môžeme charakterizovať ako samostatnú majetkovú podstatu (napríklad kapitál alebo nehnuteľnosť),
ktorú pôvodný majiteľ venoval na dobročinné alebo iné verejnoprospešné ciele.... v užšom zmysle
slova to bol majetok určený na plnenie stanovených cieľov." (str. 11, VPIAE FUNDATIONE Zbožné
fundácie a ich význam pre rozvoj uhorskej spoločnosti v rannom novoveku, Mgr. Ingrid Kušniráková,

PhD., vydaná historickým ústavom SAV). Z uvedeného vyplýva, že základinu tvoril určitý kapitál. Zo
základinovej listiny sirotinca V. M. v Trnave ani zo Súpisu základín, fondov a majetku účelového k č. 249
Trianónskej smluvy nevyplýva, že by základinu tvorili nehnuteľnosti. Z uvedeného súd vyvodil, že nejde o
totožnú základinu, pokiaľ ide o základinu zapísanú v pozemnoknižnej vložke č. 474 a základinu založenú
Základinovou listinou zo dňa 6.10.1886 a uvedenú v Súpise základín, fondov a majetku účelového k č.
249 Trianónskej smluvy. Pokiaľ by išlo o tú istú základinu uvádza, že Základinovej listiny sirotinca V. M.

v Trnave vyplýva, že na jej založenie bola vložená zo strany V. M. suma 250.000,- zlatých s tým, že
zo sumy 50.000,- zlatých mal byť zakúpený dom so záhradou a zvyšných 200.000,- zlatých malo slúžiť
na výchovu a zaopatrenie sirôt. Zo žiadnej okolnosti však nevyplýva, že vložený kapitál bol majetkom
Rímskokatolíckej cirkvi a nie osobným majetkom V. M.. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo 201/2009 „pri výklade pojmu oprávnenej osoby pre účely uvedeného zákona nemožno totiž obísť

aký bol pôvod, majetkový základ, účel a ciele uvedeného fondu...". Z uvedeného vyplýva, že pre záver o
cirkevnej povahe základiny musia byť splnené všetky tri podmienky kumulatívne, to znamená aj kritérium
majetkovej podstaty základiny. Zo skutočností, ktoré boli preukázané v konaní však nemožno uzavrieť,
že majetkový substrát základiny V. M. tvoril cirkevný majetok. Zdôrazňuje, že sám namieta nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu pokiaľ ide o celý predmet konania. Pokiaľ ide o parcelu registra E

katastra nehnuteľností č. 1846/2 orná pôda o výmere 196 m2 nachádzajúca sa v kat. úz. G. a zapísanú
na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Trnava žalobca taktiež tvrdí, že vlastníkom uvedenej parcely
bol cirkevnoprávny subjekt, ktorého je právnym nástupcom, t.j. v skutočnosti vyvodzuje svoju aktívnu
legitimáciu v spore. Vlastníkom predmetnej parcely bola základina vdovy W. N., rod. W. v T., vystaviť
sa majúceho chlapčenského sirotinca. Uvedenému názvu tiež zodpovedá zápis pozemnoknižnej vložky

č. 38 pod B19, v zmysle ktorého sa odpisujú parcely č. 1736/2 a 1846/2 do novovytvorenej vložky č.
2357. Taktiež zo skorších zápisov pozemnoknižnej vložky č. 38 pre kat. úz. G. napríklad pod V4 vyplýva,
že N., rod. W. W. predmetné nehnuteľnosti zapísané vo vložke č. 38 zdedila. Nie je možné súhlasiť s
tvrdením žalobcu v tom, že predmetná základina slúžila potrebám Rímskokatolíckeho sirotinca V. M.
založeného v Trnave. Táto skutočnosť zo žiadnych dôkazov nevyplýva. Cirkev predmetnú základinu

tak ako to bolo vo zvyku v uvedenej dobe len spravovala. Väčšinu základín zverili fundátori do správy
cirkevných inštitúcií. cirkevná inštitúcia v takomto prípade nevystupovala ako majiteľ fundácie, ale len
jej správca. Listiny, ktoré boli vyhotovené v súvislosti s výkupom pôdy podľa zák. č. 41/1948 Sb. o novej
pozemkovej reforme nepovažuje za relevantné dôkazy o účele, na ktorých slúžila základina vdovy W. N.,
rod. W., nakoľko boli vyhotovené na úplne iné účely. Údaje v týchto listinách nekorešpondujú so zápismi

v pozemnoknižnej vložke č. 38 a 2357. Práve z uvedených skutočností s najväčšou pravdepodobnosťou
vyplýva, že sirotinec, ktorý sa mal založiť v Ostrihome, nikdy založený nebol a chlapčenský sirotinec v
Trnave svojvoľne začal využívať parcelu č. 1846/2 pre svoje účely. Pokiaľ by aj Rímskokatolícky sirotinec
V. M. v Trnave svojvoľne využíval parcelu č. 1846/2, podľa kritérií vyjadrených Najvyšším súdom SR
v spomenutom rozsudku sp. zn. 2Cdo 201/2009 pre ustálenie charakteru základiny (majetkový základ,

účel a ciele fondu), táto nie cirkevnou základinou. Majetkovým základom sú nehnuteľnosti fyzickej osoby
W. N., rod. W., účelom a cieľom bolo vydržiavanie chlapčenského sirotinca v Ostrihome (nie v Trnave).
Napokon nehnuteľnosti vo vlastníctve základiny W. N., rod. W. mal využívať A. N. ako nájomca a
výnos z tohto nájmu mal byť použitý na cieľ, založenie a chod chlapčenského sirotinca v Ostrihome.
V predmetnom konaní sú tak dve súkromné základiny a to základina V. M. a základina W. N., rod. W.

a nie verejná základina, ako bola Náboženská základina a okrem nej i Študijná Univerzitná základina.
Žalobca v odvolaní ďalej namieta priznanie práva na náhradu trov konania žalovaným 1., 2., 5., 7., 10.,
11. a 12. Pokiaľ žalobca poukázal, že on protiprávne nakladal s parcelou č. 1836/2 tým, že uzatvoril
zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s reštituentom, ktorému nebolo
možné vydať pôvodnú parcelu, zastáva názor, že sa na neho nevzťahoval zákaz prevodu stanovený v

§ 4 ods. 2 zák. č. 161/2005 Z.z., pretože tento zákaz sa nevzťahuje na všetky sporné nehnuteľnosti, ale
len na tie, kde je v čase prevodu preukázané pôvodné vlastníctvo k nehnuteľnostiam cirkvi. Preto sa tiež
na neho nevzťahovala ani povinnosť podľa § 8 ods. 3 zák. č. 161/2005 Z.z., teda poskytnutie súčinnosti
tomu, kto preukáže, že je oprávnenou osobou, pretože žalobca v tomto čase nepreukázal, že takoutooprávnenou osobou je. Vo vzťahu k ostatným žalovaným, ktorým bola priznaná náhrada trov konania.
Trvá na tom, že voči nim nebola uplatnená reštitučná výzva v zmysle § 5 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z.z.
Navyšežalovaní2,5,7,10,11a12niesúsolidárnymivlastníkmi,anidržiteľmižalovanýchnehnuteľností,

každý z nich vlastnil a držal len jednu parcelu a nie všetky. V žiadnom prípade sa tiež nestotožňuje s
názoromžalobcu,žepriznaniemunáhradytrovkonaniabybolovrozporesúčelomreštitučnéhozákona,
nakoľko tento zákon neupravuje vzťahy priznania, resp. nepriznania práva na náhradu trov konania. Toto
právo je priznávané v súlade s § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. K účelnosti trov právneho
zastúpenia uvádza, že zastáva právny názor, že právo na právnu pomoc v súdnom konaní ako aj právo

na rovnosť účastníkov konania sú základnými ústavnými právami garantovanými všetkým fyzickým a
právnickým osobám bez potreby splnenia ďalších podmienok. V tejto súvislosti odkazuje aj na uznesenie
ÚstavnéhosúduČeskejrepublikysp.zn.II.ÚS986/02aII.ÚS2257/08.Zároveňpoukazujeajnaaktuálne
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 93/2012 s tým, že zo žiadneho ustanovenia Civilného
sporového poriadku nie je možné vyvodiť, že v prípade subjektov konania, ktorí majú zamestnancov s
právnickým vzdelaním, resp. majú sami právnické vzdelanie a napriek tomu si zvolia zástupcu z radov

advokátov, náhrada trov konania z tohto dôvodu nemá byť priznaná, za neúčelné vynaloženie sa v
žiadnom prípade nepovažujú a podľa jeho právneho názoru sa považovať nemôžu, trovy právneho
zastúpeniaúčastníkakonaniavcelosti.ZovšetkýchuvedenýchdôvodovtýmtoKrajskémusúduvTrnave
navrhuje, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil.

15. Vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konaná žalovaných 2., 5., 6., 7., 10., 11. a 12, sa k
doručenému odvolaniu žalobcu písomne vyjadrili prostredníctvom právneho zastúpenia len žalovaní
10., 7., 11., 12. a 2., z ktorých žalovaní 10., 7., 11., 12. (i keď žalovaní 10. a ostatní uvedení žalovaní
zastúpení rôznymi právnymi zástupcami) zhodne uviedli, že dôvody odvolania považujú za irelevantné,
keďže sa v konaní ocitli bez svojho zavinenia a bez akéhokoľvek úkonu na ich strane. Bolo pritom

povinnosťoužalobcu,ktorýbolnapokonzastúpenýadvokátom,sodbornoustarostlivosťouskúmať,ktoré
osoby označí ako žalovaných v konaní, a bolo jeho povinnosťou zvážiť si dôvodnosť takéhoto postupu.
Napriekskutočnosti,žežalobcaonimivznesenejnámietkenedostatkupasívnejvecnejlegitimácievedel,
vedome s nimi ako žalovanými pokračoval v súdnom konaní a za ich účasti sa vykonávalo i dokazovanie.
Bolo pritom dôvodné očakávať, že sa v konaní dajú zastúpiť advokátom, nakoľko sami nemajú právnické

vzdelanie, ide o zložitý a dlhotrvajúci súdny spor a najmä sa spor týka nehnuteľností, ktoré zákonným
spôsobom nadobudli, zaplatili za ne kúpnu cenu a konali dobromyseľne v presvedčení, že voči ich
nehnuteľnostiam nie sú vznesené nároky tretích osôb. Poukazujú pritom i na to, že späťvzatím žaloby
došlo k preklúzii aj tak sporného nároku.

16. Žalovaný 2. prostredníctvom právneho zastúpenia poukázal na to, že s odvolaním žalobcu nesúhlasí
z dôvodu, že rozsudok je rozhodnutím vecne aj formálne správnym. Žalobca šikanózne zažaloval 18
fyzických osôb o vydanie veci, pričom od nich požadoval plnú náhradu trov konania, v konaní on sám
mal plný úspech vo veci, žalobca protestne zavinil zastavenie konania, šikanózny návrh vzal vo vzťahu
k nemu späť, nie sú dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by umožňovali nepriznanie

náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia, naopak sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa na
potvrdenie zákonného režimu náhrady trov konania na ich priznanie v plnom rozsahu, pokiaľ žalobca
tvrdí, že nemal inú možnosť ako ho pribrať do konania, ako vlastníkov pozemkov vytvorených z parc.
č. 1836/2, ktoré fakticky držia tvrdí, že namiesto zložitého právneho odôvodňovania, prečo je takéto
„odôvodnenie" zo strany žalobcu nepravdivé, poukazuje na jeho správanie - žalobu vzal späť po rokoch

trvania sporu a bez toho, aby sa nejako zmenila dôkazná situácia, čím žalobca ukázal, že mohol a
mal konať inak, ako žalovať fyzické osoby. Pokiaľ žalobca tvrdí, že nijako nezavinil vzniknutý stav a
tomto prípade pochybil žalovaný 1, jeho tvrdenie je v rozpore s § 256 Civilného sporového poriadku, v
ktorom zákonodarca jednoznačne špecifikuje zavinenie trov konania, či zastavenie konania procesne
a nie hmotnoprávne. Navyše aj v hmotnoprávnej rovine je potrebné poukázať na skutočnosť, že nejde

o zavinenie žalovaného 1 praxou s nedostatkom práv žalobcu v hmotnoprávnej rovine žaloba bola v
plnom rozsahu neúspešná aj voči žalovanému 1. Žalobca uvedeným spôsobom prejavuje snahu, aby
žalované fyzické osoby zodpovedali za výsledok sporu aj v časti, ktorá ich zjavne netýka (žalované
fyzickéosobysícekpozemkomparc.č.1846/2a1362/1nikdynemaližiadneprávaapredsasúžalované
o ich vydanie). Uvedená skutočnosť nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie, ale pre

priznanie mu náhrady trov konania. Jediným dôvodom podaného odvolania je neochota žalobcu znášať
negatívne právne následky spojené s niekoľkoročným vedením šikanózneho sporu voči nemu (spolu s
ostatnými 18 žalovanými). Žalobca neuviedol, ani nepreukázal žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa,prečo by nemal byť v zmysle platnej a účinnej právnej úpravy zaviazaný na náhradu trov konania, ktoré
šikanózne inicioval.

17. K doručeným vyjadreniam žalovaného 1. a žalovaných 10., 7., 11., 12. a 2. k odvolaniu
žalobcu, žalobca prostredníctvom právneho zastúpenia písomne uviedol, že nestotožňuje sa tvrdeniami
žalovaného 1 a zotrváva na podanom odvolaní proti rozsudku. Žalovaný 1. nepredložil žiaden dôkaz
svedčiaci o opaku a opätovne zdôrazňuje, že ani z rozsudku nie je zrejmé na základe akých
skutočností a dôkazov súd dospel k záveru o tom, že pozemkovoknižný vlastník nebol cirkevný

subjekt, ale súkromný subjekt. Navyše súd v rozsudku aj nesprávne označil názov pôvodného vlastníka
(Základina V. M., namiesto Základiny Rímskokatolíckeho chlapčenského sirotinca v Trnave, založeného
V. M.), teda aj tento záver je nesprávny a v rozpore so skutkovým stavom. Vzhľadom na to, že
súd nesprávne určil pôvodného vlastníka parcely č. 1362/1 a jeho pôvod je zrejmé, že nemohol
posúdiť ani jeho aktívnu legitimáciu v konaní. Predložené dôkazy pritom osvedčujú, že v danej
dobe nebola pochybnosť o tom kto je vlastník týchto pozemkov a že tento majetok bol majetkom

cirkevným. V konaní poukázal na súdnu prax v otázke cirkevného majetku a povahu základín, z
ktorej vyplýva, že pre posúdenie, či Rímskokatolícka cirkev je alebo nie je oprávneným subjektom po
základine, je rozhodujúcou skutočnosťou to, aký bol účel, podstata a ciele tejto základiny. V tomto
prípade bolo preukázané, že cieľom, účelom a podstatou majetku zapísaného v prospech Základiny
Rímskokatolíckeho chlapčenského sirotinca v Trnave, založeného V. M., bolo slúžiť potrebám cirkvi

- v tomto prípade potrebám predmetného Rímskokatolíckeho sirotinca a pre veriacich Ostrihomskej
arcidiecézy. Rovnako namieta správnosť záverov súdu vo vzťahu k jeho aktívnej legitimácii k parcele
č. 1846/2. Trvá na tom, že z predložených dôkazov vyplýva, že išlo cirkevný subjekt a jeho majetok bol
majetkom cirkevným. Rovnako ani v tomto prípade nebol v konaní predložený žiaden dôkaz svedčiaci
o opaku. Rozhodujúcim je, že v danej dobe nebola pochybnosť o tom, že sirotinec (rovná sa cirkev)

je vlastníkom aj vo vzťahu k parcele č. 1846/3 a teda ide (rovnako ako v prípade parcely č. 1362/1) o
majetok cirkevný. Pokiaľ žalovaný 1. v tejto súvislosti namieta, že nebolo úmyslom zakladateľky Matildy
N., rod. W., aby parcela č. 1846/2 využíval chlapčenský sirotinec v Trnave založený V. M., pretože v
PKV č. 38 podľa zápisu v časti C č. 14 zo dňa 14.2.1910 je doživotným nájomcom parcely č. 1846 N. F.,
obyvateľ O.. Uvedené tvrdenie je zavádzajúce a skresľujúce. V prvom rade poukazuje na skutočnosť, že

ide o záznam z roku 1910, pričom zápis v prospech základiny bol vykonaný v roku 1914. Záznam časti C
pod por. č. 14 bol zmenený záznamom C č. 18 a tento následne vymazaný v C č. 20. Posledný záznam
bol vymazaný v roku 1918 (C č. 23). Preto uvedená námietka žalovaného 1. nemôže obstáť a z pohľadu
preukázania povahy základiny a jej majetku je irelevantná. Rovnako nie je možnú súhlasiť ani s ďalšími
tvrdeniami žalovaného 1. vo vzťahu k jeho oprávneniu nakladať s parc. č. 1836/2 a vo vzťahu k jeho

nároku na náhradu trov konania. Nesúhlasí ani s tvrdením, že žalovaný 2. až 19. neboli v konaní pasívne
legitimovaní,nakoľkonespĺňalipodmienkupodľa§4ods.1Reštitučnéhozákona.Ichpasívnalegitimácia
vyplýva zo skutočnosti, že boli fakticky nedržiteľní a evidovaní ako vlastníci pozemkov vytvorených
z parcely č. 1836/2. Skutočnosť, že boli pribratí do konania bola zavinená konaním žalovaného 1,
ktorý neakceptoval zákonný zákaz prevodu majetku. Žalovaní 2. až 19. boli do konania pribratí z

dôvodu zachovania ich práva na súdnu ochranu a v záujme vykonateľnosti rozsudku. Žalobný petit
v časti znejúci na solidárne plnenie je v absolútnom súlade s platnou právnou úpravou a ako taký je
vykonateľný. Podstata solidárneho záväzku spočíva v tom, že stačí, ak jeden zo solidárne zaviazaných
plní a oslobodzuje tým od uvedenej povinnosti aj ostatných solidárne zaviazaných. Vo vzťahu k námietke
o nemožnosti vydania pozemkov vytvorených z parcely č. 1836/2 uvádza, že ide o stav ním nezavinený,

keďže k zmene druhu pozemku z ornej pôdy na zastavenú plochu a nádvoria, či ostatné plochy došlo po
právoplatnom nakladaní s parcelou č. 1836/2, ktorá bola rozdelená na viacero parciel a tie predávané
za účelom výstavby rodinných domov. Je preto zrejmé, že ani táto skutočnosť nemôže byť na jeho
ujmu. Napokon pokiaľ ide o nárok žalovaného 1. na náhradu trov konania, trvá na podanom odvolaní
a na tom, že priznanie náhrady trov konania je v rozpore s účelom Reštitučného zákona a že právne

zastúpeniežalovaného1.advokátomjevrozporespodmienkouhospodárnostiaúčelnostivynaložených
trov konania, ktorú súd neskúmal. Zotrváva na tom, že počas konania postupoval v dobrej viere a s
cieľom dosiahnuť nápravu minulých krívd a príkoria, ktoré nepochybne utrpel, preto je právneho názoru,
že sú splnené podmienky na aplikáciu § 257 Civilného sporového poriadku a teda aby súd z dôvodov
hodných osobitného zreteľa nepriznal žalovanému 1. nárok na náhradu trov konania. Nestotožňuje sa

ani s tvrdeniami žalovaného 2. a tieto rovnako považuje za neodôvodnené, účelové a zavádzajúce.
Odmieta, že by z jeho strany išlo o šikanózny návrh, keďže v konaní postupoval v záujme svojho práva
a v súlade so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt t.j. práva patria len bdelým. Ako už viackrát v konaní
uviedol, jednoznačne tu pochybil žalovaný 1, ktorý protiprávne nakladal s nehnuteľnosťou parcela č.1836/2,čímkonalnielenvneprospechneho,aleajjejnadobúdateľa,následneďalšíchosôb.Jepravdou,
že medzi ním a žalovaným 2. prebiehali mimosúdne rokovania, ale bez úspešného konca. Avšak len
zo skutočnosti, že takéto mimosúdne rokovania sa realizovali, nemožno odvodiť jeho povinnosť vziať

návrh, uplatnený dôvodne a v súlade s platnou právnou úpravou späť. Rovnako odmieta, že procesne
zavinil zastavenie konania, vychádzajúc len zo skutočnosti, že vzal návrh späť voči fyzickým osobám
(hoci má za to, že postupoval správne, zákonne a v záujme aj fyzických osôb, keď ich do konania pribral)
bez zohľadnenia ďalších okolností, ktoré viedli k uplatneniu nároku, k pribratiu fyzických osôb do konania
neskôr k späťvzatiu návrhu voči nim a najmä bez zohľadnenia skutočnosti, že tento stav zavinil jedine

a výlučne žalovaný 1 je príliš formalistické a reštriktívne. Rovnako odmieta tvrdenie žalovaných 2 až
19, že boli zažalovaní aj o vydanie parcely č. 1846/2 a 1362/1. Spolu s ich pribratím totiž navrhol, aby
súd pripustil zmenu petitu tak, že by zaviazal žalovaných 1. až 19. na solidárne vydanie iba parcela č.
1836/2. Súd ale navrhovanú zmenu petitu nepripustil, resp. o nej ani nerozhodol. Z uvedeného je potom
zrejmé, že tvrdenia žalovaného 2. nemôžu obstáť a preto zotrváva na podanom odvolaní aj v tejto časti
a žiada, aby mu odvolací súd vyhovel. Napokon nesúhlasí ani s tvrdeniami žalovaných 7., 10., 11. a

12. a tieto považuje za neodôvodnené, účelové a zavádzajúce z obdobných dôvodov ako sa vyjadril vo
vzťahu k žalovanému 2. Trvá na tom, že v konaní bola daná pasívna legitimácia žalovaných 2. až 19.
a to teda s poukazom na skutočnosti, ktoré už uviedol. Odmieta tvrdenie, že navyšoval trovy konania
pokiaľ ide o argumentáciu týkajúcu sa dobromyseľnosti žalovaných, poukazuje na vyjadrenie a teda,
že ani ich prípadná dobromyseľnosť nie je spôsobilá zhojiť nedostatok, akým je absolútna neplatnosť

právneho úkonu. Pridržiava sa podaného odvolania proti rozsudku a žiada, aby odvolací súd odvolaniu
v plnom rozsahu vyhovel.

18. K vyjadreniu žalobcu podal žalovaný 1. písomné stanovisko, z ktorého vyplýva, že pokiaľ žalobca
ohľadne zápisu v pozemnoknižnej vložke č. 38 v časti „C" ťarchy, ktorým bolo v uvedenej vložke

zapísané právo doživotného nájmu parciel zapísaných vo vložke v časti A pod poradovým číslom 1 až 2
obyvateľovi O. A. N. tvrdí, že tento zápis nesvedčí o úmysle zakladateľky Základiny W. N. dať uvedené
pozemky do jeho nájmu, nakoľko záznam údaja o nájme bol do vložky vykonaný skôr (1910) ako zápis
vlastníckeho práva Základiny W. N., ktorý bol realizovaný v roku 1914 uvádza, že žalobca opomenul
zápis v časti B vložky pod č. 14, ktorým sa vlastnícke právo na majetok vedený pod „A" I por. č. 1, 2

predbežne zapisuje v prospech Základiny chlapčenského sirotinca založeného v Ostrihome. Uvedený
zápis bol do pozemnoknižnej vložky prevedený na základe uznesenia Ostrihomskej okresnej kráľovskej
súdnej stolice z roku 1909 o odovzdaní dedičstva, č. II. 83/11 zo dňa 14.2.1910, číslo zápisu 821. Zápis
údaja o nájme pod „C" 14 bol takisto zapísaný na základe totožného uznesenia Ostrihomskej okresnej
kráľovskej súdnej stolice 1909 o odovzdaní dedičstva č. II 83/11 dňa 14.2.1910, číslo zápisu 821. Z

uvedenej skutočnosti vyplýva, že zápis predbežného vlastníctva pod „B 14" vložky a zápis nájmu pod „C
14" spolu súvisia a vzhľadom na to, že nehnuteľnosti zapísané v časti A pod poradovým číslom 1, 2 boli v
prospech Základiny W. N. zapísané na základe rozhodnutia o odovzdaní dedičstva a preukazujú úmysel
už pôvodného vlastníka o prenechaní nehnuteľnosti Základine chlapčenského sirotinca založeného v
Ostrihome a na doživotné užívanie A. N.. V zmysle uvedeného pôvodný vlastník nehnuteľnosti založil

ZákladinuW.N.závetom,kdetaktiežvyjadrilvôľuoužívacomprávenehnuteľnosti.Pokiaľideookolnosť,
či Sirotinec základiny W. N., rod. W. bol založený alebo nie, táto okolnosť nie je zrejmá. V každom
prípade však nemožno stotožňovať sirotinec, ktorý či už bol alebo len mal byť postavený v Ostrihome so
sirotincom v Trnave. Ide o dva odlišné sirotince. Pokiaľ ide o zmenu práve doživotného užívania parciel
zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 38 pod poradovým číslom 1, 2 z A. N. na Kráľovskú pokladnicu,

táto skutočnosť taktiež svedčí záveru, že nebolo v súlade s úmyslom zakladateľa základiny, ani v súlade
s právnym stavom, že tieto nehnuteľnosti užíval Rímskokatolícky sirotinec v Trnave. Táto námietka nie je
relevantná,nakoľkospochybňujetvrdeniežalobcu,žeZákladinaW.N.,rod.W.slúžilapotrebámsirotinca
V. M., ktoré vyvodzuje z tej skutočnosti, že podľa vyhlásení v poštátňovacích záznamoch predmetné
parcely využíval Sirotinec V. M..

19. Aj žalovaný 2. podal prostredníctvom právneho zastúpenia svoje stanovisko, v ktorom uviedol,
že s vyjadrením žalobcu nesúhlasí, dáva do pozornosti, že zásada rímskeho práva „práva patria len
bdelým" sa vzťahuje na predvídavé a starostlivé uplatňovanie práva a nie na uplatňovanie žaloby
bez existencie právneho dôvodu. Žalobca nepostupoval pozorne, ostražito, opatrne, ani starostlivo,

snáď s výnimkou toho, že nepodal návrh na vydanie predbežného opatrenia na zákaz nakladania s
predmetnými pozemkami, nakoľko si musel byť od počiatku vedomý šikanóznej povahy svojej žaloby.
Okrem neexistencie žalovaného, či uplatňovaného práva dáva do pozornosti aj do pozornosti aj jeho
pasivitu vo vzťahu k neochote upraviť petit žaloby v súlade so závermi pojednávaní vo veci. Následkomnezodpovedného konania žalobcu bola a je nevyhnutnosť právnej obrany na strane žalovaných, ktorí
museli a musia doteraz bez právneho dôvodu čeliť právnym atakom žalobcu, ktorí si svoju nedôvodnú
žalobu „rozmyslel", popri tom spôsobil mu škodu veľkého rozsahu a teraz chce tvrdiť, že jeho postup

bol správny a spravodlivý. Pokiaľ žalobca má za to, že procesne nezavinil zastavenie konania, k
uvedenému právnemu názoru neboli predložené akékoľvek relevantné argumenty, okrem argumentu
neochoty znášať následky za svoje konanie. Žalobca nijako nezdôvodnil, prečo vzal žalobu späť, keď
teda bola podľa neho podaná dôvodne. Nie sú tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré
by umožňovali nepriznanie náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia. Naopak sú dané dôvody

hodné osobitného zreteľa za potvrdenie zákonného režimu náhrady trov konania a na jej priznanie.

20. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej

inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), uskutočnil

odvolacie pojednávanie (§ 385 ods. 1 CSP), na ktorom zopakoval dokazovanie obsahom časti listín
predložených už súdu prvej inštancie (konkrétne výpis z PKV č. 474 kat. územie G., výmer dočasnej
okresnej správnej komisie v Trnave zo dňa 18.7.1949, vyhláška o výpovedi z hospodárenia z júna 1950,
Stanovy Trnavského arcibiskupského sirotinca, Základinová listina sirotinca V. M. v Trnave, uznesenie
Ľudového súdu v Trnave č.d. 2928/1960, uznesenia Okresného súdu v Trnave zo dňa 29.12.1949,

súpis pôdy podľa zákona zo dňa 21.3.1948 o novej pozemkovej reforme zo dňa 12.8.1948, zoznam
parciel v kat. územie G., v ktorom je ako vlastník označený Rímskokatolícky chlapčenský sirotinec
Trnava, dokument prevedenie výkupu pôdy podľa zák. č. 46/1948 o novej pozemkovej reforme zo dňa
24.1.1949, súpis základín fondov a majetku účelového čl. 249 Trianónskej zmluvy, výpis PKV č. 38 kat.
úz. G., nákres parciel č. 1836 a 1846 z 24.10.1924, kde v mene základiny konal a podpisoval Dr. D.

Q., sídelný biskup, Deľbová zmluva zo dňa 18.3.1993, výzva na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným
veciam v kat. územie G. PKV č. 474, 2357 a 2379 zo dňa 12.4.2006 adresovaná Rímskokatolíckou
cirkvou, Bratislavskotrnavská arcidiecéza, Slovenskému pozemkovému fondu Bratislava, výpis z PKV
č. 2357, geometrický plán pod čd. č. 2489/1931, identifikácia parciel Správy katastra Trnava vyhotovená
14.11.2011, identifikáciu parciel zo dňa 18.7.2005, LV č. XXXXX, výpis z LV č. XXXX) a toto tiež doplnil

opätovným výsluchom právnych zástupcov procesných strán, zadovážením si aktuálnych LV ohľadne
sporných parciel t.j. parcely registra E s parcelným č. 1362/1, druh pozemku orná pôda o výmere
47767 m2 a parcely registra E s parcelným č. 1846/2, druh pozemku orná pôda o výmere 196 m2 a
preskúmaním napadnutého rozsudku aj v svetle takýchto dôkazov dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je nevyhnuté v napadnutej zamietajúcej časti o vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k

parcele registra E s parcelným č. 1362/1, druh pozemku orná pôda o výmere 47767 m2, nachádzajúcej
sa v katastrálnom území G., zapísanej na liste vlastníctva č. XXXXX s použitím § 388 CSP zmeniť a
v ostatnej napadnutej zamietajúcej časti o veci samej ako i o náhrade trov konania medzi žalobcom a
žalovanými 2., 5., 6., 7., 10., 11. a 12. potvrdiť v zmysle § 387 CSP.

22. Z prednesu právneho zástupcu žalobcu na odvolacom pojednávaní bolo zistené, že žalobca na
podanomodvolanívrámciktoréhobolnapadnutývýrokI.aIII.rozsudkusúduprvejinštancietrváamáza
to, že vec bola nesprávne právne posúdená a nesprávne bol aj zistený skutkový stav veci. Predovšetkým
namieta zamietnutie žaloby týkajúce sa parcely č. 1362/1 a 1846/2 s tým, že nemala byť preukázaná
jeho aktívna legitimácia, pričom jednoznačne zdôrazňuje a trvá na tom, že túto aktívnu vecnú legitimáciu

v konaní dostatočným spôsobom preukázal, táto je daná. Na jej preukázanie boli predložené listinné
doklady preukazujúce tvrdené skutočnosti. Naopak, dôkaz opaku predložený súdu nebol. Pokiaľ ide
o parcelu č. 1362/1 ako pôvodný vlastník zapísaný v PKV bola Základina trnavského katolíckeho
chlapčenského sirotinca založeného kardinálom V. M. arcibiskupom. Teda pôvodným vlastníkom nebolaZákladina V. M., ako to uviedol okresný súd. Takisto z predložených dôkazov, ktoré označili v odvolaní,
a s ktorým ho súd na pojednávaní oboznámil vyplýva, že jeho vlastníkom bol Rímskokatolícky sirotinec
V. M. v Trnave a zároveň z týchto dôkazov tiež vyplýva, že tento sirotinec mal slúžiť potrebám pre

veriacich ostrihomskej arcidiecézy, podliehal pod ostrihomskú arcidiecézu, spravovali ho síce milosrdné
sestry, ale akúkoľvek správu, akákoľvek zodpovednosť bola vo vzťahu k ostrihomskému arcibiskupovi,
teda nemôže byť žiadna pochybnosť o tom, či tento sirotinec bol cirkevný a slúžil potrebám cirkvi. Aj
s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, ktoré uviedol v odvolaní, či
už vo vzťahu k náboženským základinám alebo cirkevnému majetku, je zrejmé, že v tomto prípade

jednoznačne je tu cirkevný základ a pôvodný subjekt bol cirkevný a majetok bol majetkom cirkvi. Takisto
trvá na námietke, že okresný súd neoznačil žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že vlastníkom bola
základina V. M. a nie Základina Trnavského rímskokatolíckeho chlapčenského sirotinca založeného
arcibiskupom kardinálom V. M.. Z uvedeného dôvodu teda má za to, že vo vzťahu k tejto parcele
jednoznačne bola daná aktívna legitimácia a táto bola aj riadne preukázaná. Pokiaľ ide o parcelu č.
1846/2, tu bol ako pôvodný vlastník zapísaný v PKV Základina N. Q., rod. W. W. chlapčenského sirotinca

založeného v Ostrihome. Pokiaľ ide o záver súdu, z ktorého vyplýva, že malo ísť o sirotinec, ktorý sa
ešte len mal založiť, trvá na tom, že išlo o sirotinec už založený a práve o sirotinec už spomenutý ten
chlapčenský rímskokatolícky v Trnave, čo vyplýva opäť z dôkazov, ktoré doložil. Jednak sú to dôkazy
týkajúcesapoštátnenia,ktorébolivypracovanépríslušnýmiautoritamiazodpovedalidobovejpraxiakde
je výslovne ako vlastník uvedená dokonca nie táto základina, ale práve Rímskokatolícky chlapčenský

sirotinec V. M. v Trnave. Takže je zrejmé, že v danej dobe nebola pochybnosť o tom, kto je vlastníkom a
kto využíva tento majetok, takisto odkazuje aj na spomínaný nákres, aj dobovú zmluvu, kde v mene tejto
Základiny W. W. vystupoval a podpisoval Dr. Q., ktorý bol sídelný biskup a kapitulný prepošt arcikapituly.
Poukazuje tiež na to, že v danej dobe neexistovala Trnavská arcidiecéza a oblasť Trnavy, teda cirkevné
majetky v Trnave a v okolí spadali pod Ostrihomskú arcidiecézu. Aj z toho je možné usúdiť, že preto

sa hovorí o chlapčenskom sirotinci založenom v Ostrihome, pričom sa len myslí chlapčenský sirotinec
založený v Trnave. Je zrejmé, že aj vzhľadom na to, že tak parcela č. 1846/2, ako aj parcela č. 1362/1
sa nachádzajú v Trnave, aj nachádzali v Trnave, sú blízko seba, tak logicky vyplýva, že akýkoľvek
prospech z tejto parcely mal mať tento sirotinec v Trnave a nie nejaký sirotinec v Ostrihome, ktorý ani
nebol preukázaný, o ktorý by malo ísť a nie je tu ani žiaden iný subjekt, ktorý by si nárokov o to, že on

je tým sirotincom v Ostrihome a že on vlastne je ten, kto bral nejaký benefit z tohto majetku a že teda
jemu prináleží to nástupníctvo. Ani v tomto prípade nebol predložený dôkaz o opaku, ani súd neoznačil
žiaden dôkaz a je možné usudzovať, že okresný súd vychádzal iba zo zápisu v PKV, kde sa hovorí, že
to bola Základina W. W. chlapčenského sirotinca založeného v Ostrihome, ale okresný súd nezohľadnil
ďalšie dôkazy, ktoré boli predložené a ktoré jednoznačne preukazujú, že aj táto základina mala slúžiť

rímskokatolíckemu sirotincu a teda opätovne aj s poukazom na závery najvyššieho a ústavného súdu
vo vzťahu k náboženským základinám a cirkevnému majetku trvá na tom, že aj v tomto prípade išlo o
cirkevný majetok, ktorý slúžil cirkvi a vo vzťahu k obidvom parcelám, ktoré zostali predmetom konania, to
bola práve cirkev, ktorá utrpela krivdu ich poštátnením. Nemožno súhlasiť ani s názorom žalovaného 1.,
že tieto dokumenty, ktoré preložil, boli spracované cirkvou pre jej potreby, pretože sú tam aj dôkazy, ktoré

boli vypracované či už okresným národným výborom, Okresným súdom v Trnave, Ľudovým súdom v
Trnave, kde ako vlastník obidvoch parciel je označený už spomínaný Rímskokatolícky sirotinec v Trnave
založený V. M. a teda aj z tohto hľadiska je zrejmé, že zodpovedalo to vtedy danému stavu a teda nebola
tam žiadna spornosť, ani pochybnosť o tom, čí je ten majetok, ktorý užíva. Pokiaľ ide ešte o tú námietku,
že aj zápis v PKV parcela č. 1846/2 svedčí o tom, že bol daný do doživotného nájmu, tak ako už uviedol

aj v písomnom vyjadrení, tento zápis bol vykonaný v roku 1910, zápis v prospech základiny bol v roku
1914 a predovšetkým tento doživotný nájom bol nakoniec vymazaný. Posledný výmaz je v roku 1918,
takže ani táto námietka nemôže obstáť.

23.Žalovaný1.prostredníctvomprávnehozástupcuvosvojomprednesepredodvolacímsúdomnavrhol,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu v Trnave ako vecne správny potvrdil. Je názoru,
že žalobca nepreukázal, že by bol právnym nástupcom pôvodných vlastníkov nehnuteľností, ktoré
sú momentálne predmetom konania, nakoľko títo vlastníci, obidve základiny nemali cirkevnoprávny
charakter a to najmä s poukazom na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR z 2 Cdo 201/2009, ktorý
vymedzil, že právnu povahu základiny je potrebné posudzovať podľa majetkového základu, účelu

a cieľov. Nebolo v konaní preukázané, že by parcela č. 13621 reg. E katastra nehnuteľností bola
zaobstaranázcirkevnýchfinančnýchprostriedkov.Jemožné,žearcibiskupV.M.vpodstatetútoparcelu,
túto nehnuteľnosť zabezpečil z vlastných prostriedkov a teda nie je splnená podmienka majetkovej
podstaty na to, aby bolo možné uzavrieť, že základina V. M. je cirkevnoprávnou základinou a že tedažalobca by mal byť právnym nástupcom po tejto základine. Pokiaľ ide o nehnuteľnosť parcelu reg. E
č. 1846/2, v podstate tu je situácia ešte jednoznačnejšia. Podľa jeho názoru podľa zápisu v PKV č. 38
ako aj 2357 je jednoznačné, že vlastníkom tejto parcely bola Základina vdovy W. N., rod. W. za účelom

založenia chlapčenského sirotinca v Ostrihome. Nestotožňuje sa s názorom žalobcu, že by malo ísť o
ten istý sirotinec, o ten istý subjekt pokiaľ ide o sirotinec v Trnave a sirotinec v Ostrihome, či už sirotinec v
Ostrihome bol alebo nebol nakoniec založený, je jednoznačný zámer tejto fundátorky alebo zakladateľky
základiny vydržiavať z výnosov z využívania tejto parcely sirotinec v Ostrihome. V podstate takisto
poukazujenazáverrozsudkuNajvyššiehosúduSR,ktorýtedavymedziltiekritériámajetkovéhozákladu,

majetkovej podstaty účelu a cieľov, že teda ani ten účel a cieľ nie sú splnené na to, aby bolo uzavreté, že
teda išlo o cirkevnoprávnu základinu. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že za základinu podpisoval cirkevný
prepošt D. Q., tak poukazuje na tú skutočnosť, že cirkev túto základinu v danom období spravovala a
vlastne z tohto dôvodu je možné, že aj podpisoval za ňu tento kapitulný prepošt. Pokiaľ ide o dôkazy
alebo doklady o tom, že by mal byť vlastníkom parcely č. 1846/2 sirotinec v Trnave, tieto nepovažuje
za relevantné alebo dostatočné dôkazy o vlastníctve, nakoľko listiny o poštátnení, z ktorých žalobca

vychádza pri tomto tvrdení nemôžu byť považované za dôkazy, nakoľko ide len vyhlásenie príslušníkov
cirkvi na úplne iné účely a nemožno z nich vyvodiť, že by vlastníkom parcely bol tento sirotinec v
Trnave. Taktiež poukazujem záverom na označenie v pozemnoknižných vložkách č. 474 a č. 38 v časti A
majetkovápodstatanato,žeoznačenietýchtonehnuteľnostíjeobčiansky,prípadnemeštianskymajetok,
z čoho tiež možno uzavrieť, že nešlo o cirkevný majetok.

24. Podľa § 1 zákona č. 161/2005 Z.z. od žalovaného, tu odvolací súd

poznamenáva, že teória práva takýto výraz pripúšťa len vo vzťahu k problematike súvisiacej s právnou
úpravou domnienok definovaných v § 192 CSP, čo nie je daný prípad.

56. Tu preto odvolací súd považuje za potrebné bližšie objasniť odvolateľov princíp dôkazného bremena
a jeho presúvanie (v tzv. sporovom konaní) medzi obe stranami sporu, ktorý je stručne možno vyjadriť

tak, že každú zo strán zaťažuje povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a tiež dôkazné bremeno na
jeho vlastné tvrdenia (najmä na verzie sledu udalostí, ktoré majú význam pre posúdenie veci), ako už
bolo konštatované aj vyššie a logickým dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je neúspech strany
trpiacej takýmto nedostatkom v spore. K nástupu dôkaznej povinnosti strany, voči ktorej požiadavka
uplatnenážalobnýmnávrhomsmeruje,vprejednávanejvecitedažalovaného1.aikpresunudôkazného

bremena na túto sporovú stranu však dochádza až v dôsledku splnenia si dôkaznej povinnosti (a
unesenia dôkazného bremena) protistrany v spore (teda strany podávajúcej žalobný návrh), tu potom
žalobcu, čo sa ale nestalo.57. To, že sporná parcela by mohla byť majetkom cirkevným nepriamo môže vyplývať jedine z listín
o poštátnení, v ktorých je vlastníkom parcely označený Rímskokatolícky chlapčenský sirotinec V.R. v
Trnave, ktorý ale vlastníkom tejto parcely nikdy nebol.

58. Pokiaľ ide o tzv. nepriame dôkazy, tieto dokazujú skutočnosť inú, ale takú, z ktorej je možné
usudzovať, či sa stala alebo nestala skutočnosť, ktorá je predmetom dokazovania; objasňujú teda
dokazovanú skutočnosť pomocou inej skutočnosti, ktorá má k dokazovanej skutočnosti len nepriamy
vzťah.

59. Výsledky hodnotenia dôkazov umožňujú súdu prijať záver o pravdivosti skutočnosti, ktorá je
predmetom dokazovania, ak na ich základe možno nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto
skutočnosť naozaj stala, bez toho aby o tom mohli byť rozumné pochybnosti. Ak vytvárajú výsledky
hodnotenia dôkazov podmienky iba pre úsudok, že je možné (viac či menej pravdepodobné), že sa
dokazovaná skutočnosť stala, a pripúšťajú aj možnosť (väčšej či menšej pravdepodobnosť) toho, že

sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, nemožno urobiť záver o pravdivosti tejto skutočnosti, čo je
potom i daný prípad.

60. V prejednávanej veci sa potom vo vzťahu k parcele č. 1846/2 muselo rozhodnúť, vychádzajúc
predovšetkým z popísaného v ods. 53 odôvodnenia, v neprospech žalobcu, v záujme ktorého sa

podľa hmotného práva mala preukázať tvrdená skutočnosť o tom, že táto sporná parcela je majetkom
cirkevným. Odvolací súd preto dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že skutočnosť o
cirkevnomzákladeparcelyč.1846/2preukazovanúibaindíciaminemožnomaťzapreukázanú,keďžena
základe výsledkov hodnotenia dôkazov žalobcu nie je možné bez rozumných pochybností nadobudnúť
o tom istotu (presvedčenie); len možnosť nestačí.

61. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutejzamietajúcejčastiovydanieanavrátenievlastníckehoprávakparceleregistraEsparcelným
č. 1362/1, druh pozemku orná pôda o výmere 47767 m2, nachádzajúcej sa v katastrálnom území G.,
zapísanejnalistevlastníctvač.XXXXX spoužitím§388CSPzmeniltak,žežalobevtejtočastivyhovela

v ostatnej napadnutej časti o veci samej týkajúcej sa zamietnutia vydania parcely registra E s parcelným
č. 1846/2, druh pozemku orná pôda o výmere 196 m2, nachádzajúcej sa v katastrálnom území G.,
zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle § 387 CSP.

62. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie, ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

63. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,
ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
64. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

65. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

66. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

67. O nároku na náhradu trov konania medzi žalobcom a žalovaným 1. vzhľadom na čiastočnú
zmenu rozhodnutia vo veci samej vo vzťahu k týmto procesným stranám navzájom rozhodol odvolací
súd vychádzajúc z posúdenia ich úspešnosti v spore. Odvolací súd pritom zohľadňoval aj čiastočné

zastavenia konania týkajúce sa ostatných žalobou uplatnených nárokov žalobcu voči žalovanému 1.,
teda nielen tie, ktoré boli predmetom tohto odvolacieho konania. Žalobným návrhom sa pritom žalobca
domáhal najskôr len od žalovaného 1. vydania a navrátenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
parcela č. 1836/2, druh pozemku roľa o výmere 60384 m2, parcela č. 1846/2, druh pozemku roľa ovýmere 54485 m2, parcela č. 1361, druh pozemku cesta o výmere 3532 m2, parcela č. 1362/1, druh
pozemku roľa o výmere 47767 m2, vedeným v Pozemkovoknižnej vložke číslo 2357, v katastrálnom
území G. a k nehnuteľnostiam parcela číslo 1914/9, druh pozemku cesta o výmere 1263 m2, parcela

číslo 1914/10, druh pozemku cesta o výmere 524 m2, parcela číslo 1914/21, druh pozemku cesta
o výmere 1986 m2, parcela číslo 1914/22, druh pozemku cesta o výmere 393 m2 vedeným v
Pozemkovoknižnej vložke číslo 2379, v katastrálnom území G., a ktoré sú vedené Katastrálnym úradom
v G., Správou katastra Trnava, v obci G., v katastrálnom území G., v katastri nehnuteľností v registri E
na mape určeného operátu, na Liste vlastníctva č. XXXX, ako parcela č. 1836/2, druh pozemku orná

pôda o výmere 30384 m2, parcela č. 1846/2, druh pozemku orná pôda o výmere 196 m2, a ďalšie
ktoré sú vedené Katastrálnym úradom v Trnave, Správou katastra Trnava, v obci G., v katastrálnom
území G., v katastri nehnuteľností v registri E na mape určeného operátu, na Liste vlastníctva č. XXXX,
spoluvlastnícky podiel vo výške 5/22, ako parcela č. 1914/22, druh pozemku cesta o výmere 393
m2 a ďalej, ktoré sú vedené Katastrálnym úradom v Trnave, Správou katastra Trnava, v obci G., v
katastrálnom území G., v katastri nehnuteľností v registri E na mape určeného operátu, bez evidencie

na Liste vlastníctva, ako parcela č. 1362/1, druh pozemku roľa o výmere 47767 m2, a ďalej, ktoré
sú vedené Katastrálnym úradom v Trnave, Správou katastra Trnava, v obci G., v katastrálnom území
G., v katastri nehnuteľností v registri C na katastrálnej mape, bez evidencie na Liste vlastníctva, ako
parcelač.10740/1,druhpozemkuornápôda,časťvýmery,parcelač.10149/1,druhpozemkuornápôda,
časť výmery, parcela č. 10138/195, druh pozemku orná pôda, časť výmery, parcela č. 10138/15, druh

pozemku orná pôda, časti výmer, parcela číslo 10139/1, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria,
časť výmery, spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku. Následne žalobca podaním z 15.5.2008 (č.l.128 spisu) upresnil, že žiada zaviazať žalovaného
k povinnosti vydať a navrátiť mu vlastníctvo k nehnuteľnostiam: parcela č. 1836/2, druh pozemku orná
pôda o výmere 30384 m2, parcela č. 1846/2, druh pozemku orná pôda o výmere 196 m2, ktoré sú

vedené Katastrálnym úradom v Trnave, Správou katastra Trnava, v obci G., v katastrálnom území G.,
v katastri nehnuteľností v registri E na mape určeného operátu, na Liste vlastníctva č. XXXX, a ďalej
parcela č. 1362/1, druh pozemku roľa o výmere 47767 m2, pôvodne vedená v Pozemkovoknižnej vložke
číslo 2357, v katastrálnom území G., a ktorá je vedená Katastrálnym úradom v Trnave, Správou katastra
Trnava, v obci G., v katastrálnom území G., v katastri nehnuteľností v registri E na mape určeného

operátu, bez evidencie na Liste vlastníctva ako parcela číslo 1362/1, druh pozemku orná pôda o výmere
47767 m2 (v súčasnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXXX - poznámka odvolacieho súdu), spolu
s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, z čoho
vyplýva čiastočné späťvzatie žaloby a zároveň odstránenie kumulácie označenia niektorých parciel
zápisom ako v PKV, tak aj na príslušnom liste vlastníctva, čo žalobca týmto procesným úkonom sledoval

a takto to pochopil i súd prvej inštancie, z čoho odvolací súd aj vychádzal. Pokiaľ ide o parcelu č. 1836/2,
aj vo vzťahu k tejto parcele zobral neskôr žalobca žalobu voči žalovanému 1., rovnako ako aj voči
ostatným žalovaným 2. až 19. späť s odôvodnením, že žalovaných 2. až 19. musel pribrať do konania,
nakoľko títo boli a sú evidovaní ako vlastníci pozemkov vytvorených z parcely č. 1836/2, pričom neskôr
sa sám rozhodol upustiť od svojho nároku vo vzťahu k tejto parcele č. 1836/2 práve v záujme týchto

fyzických osôb, ktoré rovnako ako on boli postavení do svojej pozície nedobrovoľne a výlučne zavinením
žalovaného 1. Trvá však na tom, že jeho nárok aj vo vzťahu k parcele č. 1836/2 je dôvodný - svedčí
o tom aj skutočnosť, že návrh vo vzťahu k parcele č. 1846/2, ktorá spolu s parcelou č. 1836/2 vznikla
zo spoločnej pôvodnej parcely.

68. Pokiaľ ide o žalobnú žiadosť s výrokom zastavenia konania vo vzťahu k žalovanému 1. pre prvotné a
aj následné späťvzatie, rovnako ako potom aj v prípade následného späťvzatia žaloby aj voči žalovaným
2. až 19., sú to práve tieto procesné úkony žalobcu, ktoré mali za následok čiastočné zastavenia
konania. Je to preto žalobca, ktorý nesie zodpovednosť za zavinenie, ktorého následkom boli predmetné
zastavenia. Zavinenie je totiž možné posudzovať len z procesného hľadiska, nie podľa hmotného práva,

lebo potom by išlo o posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej tak, že by po zastavení konania
súd neprípustne ďalej skúmal dôvodnosť uplatneného nároku. Pretože nárok na náhradu trov konania je
nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale z procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu
je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, t.j. z hľadiska vzťahu výsledku chovania žalovaného
k požiadavkám žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom

súd neskúma, či by bol v meritórnom konaní úspešný alebo nie. Nič na tom nemôže zmeniť ani tvrdený
dôvod oboch späťvzatí.69. Späťvzatia zavinil žalobca a to sa považuje za jeho neúspech, rovnako ako aj neúspech žalobcu o
vydanie mu parcely č. 1846/2 žalovaným1., v ktorej časti bol jeho žalobný návrh zamietnutý. Žalobca
bol úspešný len vo vzťahu k parcele č. 1362/1, ku ktorej vydaniu bol žalobca zaviazaný predmetným

rozsudkom. Nakoľko nie u všetkých pôvodne žiadaných parcelách boli uvedené ich rozmery, navyše
žalobca pôvodnou žalobou žiadal niektoré parcely vydať kumulatívne aj podľa pôvodného zápisu v PKV
ako aj podľa súčasného stavu ich zápisu v katastri nehnuteľnosti, ktorú kumuláciu žalobca odstraňoval
cez späťvzatie žaloby, pomer úspechu v konaní vo vzťahu k žalovanému 1. sa nedal posúdiť inak než
na počet parciel žiadaných a priznaných, keďže vo vzťahu ku späťvzatým parcelám išlo o zavinenie

žalobcu podľa popísaného v predchádzajúcom odseku. Žalobca žiadal od žalovaného vydať 14 parciel
popísanýchvodseku67(vrámcikumulácieparcielodvolacísúdvychádzallenzjednejparcely),úspešný
bol len vo vzťahu k jednej parcele, jeho úspech v konaní je tak 1/14, a tým potom úspech žalovaného
1. 13/14, čo potom predstavuje celkový úspech žalovaného 1. 12/14 (t.j. 13/14 úspechu žalovaného
1. - 1/14 úspechu žalobcu - ako neúspechu žalovaného 1.), v ktorom rozsahu žalovanému 1. vznikol
nárok na náhradu trov konania v zmysle cit. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 a 2 CSP, keď o

výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

70. Pokiaľ ide o náhradu trov konania žalovaných 2. až 19., ktorých sa týkalo žiadané vydanie parcely
č. 1836/2, v ktorej časti ale žalobca zobral voči uvedeným žalovaným žalobný návrh rovnako späť, tu

odvolací súd odkazuje na uvedené v odseku 68, čím je potom možné konštatovať už len to, že súd prvej
inštancie správne rozhodol, keď žalovaným 2., 5., 6., 7., 10., 11., 12., ktorý sa nároku na náhradu trov
konania výslovne nevzdali ako to bolo u žalovaných 3., 4., 8., 9., 13., 14., 15., 16., 17., 18., 19., priznal
náhradu ich trov konania v plnom rozsahu. Odvolací súd pritom dáva odvolateľovi do pozornosti, že súd
podľa súčasnej právnej úpravy Civilného sporového priadku rozhoduje o náhrade trov konania ex offo,

t.j. bez návrhu, čím potom nie je potrebný návrh z náhrady trov konania oprávnenej procesnej strany.

71. S poukazom na uvedené potom odvolací súd preskúmavaný rozsudok v napadnutej časti o náhrade
trov konania strán s použitím § 387 ods. 1 CSP v tomto výroku preskúmavaný rozsudok ako vecne
správny potvrdil.

72. Pokiaľ sa žalobca odvolával na aplikáciu cit. § 257 CSP odvolací súd opäť konštatuje, že vo
všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 a 2 CSP),
ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP).

73. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a
odzásadyzodpovednostizazavinenie(§256CSP).Vjehozmyslesúdvýnimočnenepriznánáhradutrov
konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Vtedy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu
na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením, aby
tieto trovy nahradila protistrane. Nakoľko použitie § 257 CSP negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá

by inak mala právo na náhradu trov konania, musí aplikácia tohto ustanovenia zodpovedať osobitným
okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočný charakter.

74. Ustanovenie § 257 CSP nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné
zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí

ísť celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní
okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
všetkých strán, a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní.
Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a
jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť

voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení je zároveň fixované moderačné
právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Je výrazom toho,
že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa
právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť
rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také

rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti,
pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu,
či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych
noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.75. Odvolací sú v prvom rade poukazuje na to, že vo vzťahu k žalovaným, či už pre prípad
neúspechu žalobcu alebo jeho zodpovednosti za zavinenie vo vzťahu k zastaveniu konania, jeho nárok

dôvodný nebol, preto odvolávanie sa na protiprávne nakladanie žalovaným 1. s parcelou č. 1836/2,
na základe ktorého nakladania sa táto parcela následne dostlal do vlastníctva žalovaných 2. až 19.
(samozrejme po jej rozparcelovaní), vzhľadom na výsledok odvolacieho konania, v rámci ktorého bolo
potvrdené rozhodnutie o zamietnutí žaloby o vydanie predmetnej parcely žalobcovi, ktorý žalobca nebol
oprávnenou osobou, neprichádza do úvahy, pretože by to bolo v rozpore so všeobecnou zásadou

spravodlivosti, čo potom vylučuje zaoberanie sa ďalším. Odvolací súd preto žiadosť žalobcu na aplikáciu
§ 257 CSP považoval za nedôvodnú.

76. S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd preskúmavaný rozsudok, v napadnutej časti o
náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovanými 2., 5., 6., 7., 10., 11. a 12. s použitím § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.

77. O náhrade trov odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovanými 2., 5., 6., 7., 10., 11. a 12., s
použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 ods. 1 a 2 CSP rozhodol odvolací súd tiež ex offo podľa §
255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu uvedeným úspešným žalovaným priznal plnú
náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi (keď ani tu dôvod postupu podľa § 257

CSP nezistil). O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

78. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).