Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. jún 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/266/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712216235
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1712216235.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr.

Alexandry Hanusovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: JUDr. P. B., P. X, C., zastúpeného
Brázdil&Brázdilováadvokátskakancelárias.r.o.,Trhová1,Zvolen,protižalovanej:Slovenskárepublika,
zaktorúkonáMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,Župnénámestie13,Bratislava,onáhradu
škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., na odvolanie žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Pezinok č.k. 8C/198/2012-156, zo dňa 18.5.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žalovanej uložená
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 33.193,91 eura p o t v r d z u j e .

II. V napadnutej časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody
5.241,58 eura a v časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v tejto
časti v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom
náhrady škody 5.241,58 eura a náhradu nemajetkovej ujmy 33.193,91 eura; vo zvyšku žalobný návrh
zamietol. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania 3.497,35 eura. Uviedol, že žalobca
sa žalobou doručenou súdu 21.9.2012 domáhal proti žalovanej náhrady škody spôsobenej vydaním

nezákonného rozhodnutia podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo vzťahu
k skutkovému stavu z vykonaného dokazovania nepovažoval za sporné, že uznesením Prezídia PZ
Úrad boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii Stred, Banská Bystrica č. ČVS: PPZ -71/BKP-S-2005
z 12.12.2005, bolo žalobcovi podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie za trestný
čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, ods. 2 Trestného zákona a za

trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Proti
danému uzneseniu podal žalobca 15.12.2005 prostredníctvom svojho právneho zástupcu sťažnosť.
Úrad Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky predmetnú sťažnosť podľa §
193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol, nakoľko nebola dôvodná. Uznesením č. BB- Pš 44/05
z 14.12.2005, sudca Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica rozhodol o vzatí žalobcu
do väzby; väzba začala 12.12.2005 o 9.50 hod. Úrad Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky č. VII/1 Gv 57/05 -112 z 20.3.2006 vyhovel žiadosti žalobcu o prepustenie z

väzby z 13.3.2006 a prepustil žalobcu ihneď na slobodu 20.3.2006. Samosudca prvostupňového
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku žalobcu rozsudkom č. PK-2T/2007-619 z 10.12.2009 podľa
§ 258 písm. a) Trestného poriadku v celom rozsahu spod obžaloby oslobodil, pretože nebolo dokázané,
že sa stali skutky, pre ktoré žalobca bol obžalovaný. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 14.11.2011, sp.zn. 1To/4/2019, odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.

3. Súd prvej inštancie skúmal podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. či boli naplnené všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci; týmito podmienkami sú a)
nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, b) vznik škody (odvolací súd dodáva, že
prípadne nemajetkovej ujmy, čo posudzoval aj súd prvej inštancie), c) existencia súvislosti medzi

nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. V súvislosti s
nezákonnosťou rozhodnutia ozrejmil, že v súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za
škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim
rozhodnutím trestného súdu; ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod
obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Civilnému súdu zákon neumožňuje preskúmavať začatie,

priebeh trestného konania, či použité procesné postupy; civilný súd sa má obmedziť na preskúmanie
toho, či bolo na začiatku vydané rozhodnutie o vznesení obvinenia, ktoré bolo neskôr zrušené (okrem
zákonom ustanovených výnimiek), čím sa stalo nezákonným a založilo právny titul na odškodnenie
žalobcu. Na podporu uvedeného poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.8.2010, sp.
zn. 4 M Cdo 15/2009 podľa ktorého „zastavenie trestného stíhania, postúpenie veci inému orgánu

alebo oslobodzujúci rozsudok, ak k takýmto rozhodnutiam došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o
spáchaní trestného činu obvineným, majú podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. rovnaké dôsledky,
ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť...“; Najvyšší súd SR ustálil, že štát musí
niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov vo všetkých prípadoch, ak týmto konaním
priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Súdu prvej inštancie preto vyplýval jednoznačný záver,

že žalobca má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

4. Súd prvej inštancie v súvislosti so vznikom nemajetkovej ujmy zdôraznil, že trestné stíhanie a v rámci
neho aj výkon väzby, predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú aj ďalšie
negatívne dopady na jeho osobný život, zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej

povesti, a preto sú spôsobilé okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného článkom 17 ods.
1 Ústavy SR obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného
života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje článok 19 ods. 1, ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Konštatoval, že väzbou žalobcu došlo k jednému z najväčších zásahov do jeho
ľudských práv, a to predovšetkým do práva na osobnú slobodu. U žalobcu v tom čase ako činného

prokurátora mala väzba ešte väčší vplyv, nakoľko sa tam stretával s väzňami, voči ktorým predtým
podával obžaloby. Výkon väzby trval celkom 98 dní, pričom výkonom väzby došlo k obmedzeniu jeho
súkromného a rodinného života, k odčleneniu od jeho najbližších a táto skutočnosť neodvratne zasiahla
aj do jeho osobného a spoločenského života. Rozhodnutím o väzbe a trvaním samotnej väzby bol
obmedzovaný vo svojom pohybe, v kontakte s blízkymi osobami a známymi, v slobodnej voľbe, ako

naložiť so svojím časom. Navyše súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že vplyv
trestného stíhania na žalobcu malo obzvlášť negatívny dopad v profesijnej kariére, nakoľko rozhodnutím
Generálnej prokuratúry SR č. X/2 Spr 2032/05 z 15.12.2005 bolo rozhodnuté o dočasnom pozastavení
výkonu jeho funkcie prokuratúra od 15.12.2005, so znížením základného platu o 30 %. Z vykonaného
dokazovania tiež vyplynulo, že väzba do značnej miery zasiahla aj jeho psychický stav; svedkyňa R.

Z. (manželka žalobcu) vo výpovedi uviedla, že žalobca navštevoval psychiatra 6 rokov a bral lieky,
odmietalchodiťvon,budilsazosna.ZlekárskehopotvrdeniaMUDr.A.G.malzapreukázané,žežalobca
sa liečil na psychiatrickej ambulancii pre vleklú psychickú poruchu, úzkosť, v popredí s úzkostnými
stavmi, depresiami a nespavosťou. Žalobca poukázal na to, že z dôvodu sedem rokov trvajúceho
traumatizujúceho trestného konania nadobudol presvedčenie, že jeho kredit a povesť prokurátora bola

týmto konaním poškodená, nedokázal si predstaviť naďalej vykonávať funkciu prokurátora kvôli hrozbe,
že na pojednávaní na súde mu bude obžalovaným vytknutá skutočnosť, že bol sám tiež vo väzbe. Pod
týmto psychickým tlakom sa vzdal funkcie prokurátora a odišiel v roku 2010 do dôchodku. Súd prvej
inštancie mal jednoznačne za preukázané zo svedeckých výpovedí, že žalobca bol pred vzatím do
väzby uznávaným prokurátorom a obľúbený v kolektíve. Odchod do dôchodku žalobcu považoval za

jeho vnútorné presvedčenie z obavy, ako ho príjmu v kolektíve a ako zareagujú obžalovaní pri ktorých
bude vystupovať ako prokurátor. Ďalej mal za preukázané, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia bola
pošpinená jeho profesionálna kariéra žalobcu, kde po takomto zásahu do jeho profesionálnej kariéry
mal obavu o zaradenie do spoločnosti. V neposlednom rade väčšiu intenzitu vplyvu väzby a trestnéhokonania malo aj to, že býval a pracoval v malom meste, kde sa všetci navzájom poznajú. Zo svedeckých
výpovedí mal za preukázané, že rodinné vzťahy sú dosť narušené. Žalobca uviedol, že z dôvodu zlých
susedských vzťahov sa museli odsťahovať na druhý koniec mesta na samotu; odsťahovanie bolo hlavne

z dôvodu, že susedské vzťahy zle vplývali na manželku a on si to tak nepripúšťal. Zo svedeckých
výpovedí bývalého suseda A. mal súd prvej inštancie za preukázané, že zlé susedské vzťahy vplývajú
aj na žalobcu a z toho dôvodu zvažoval odsťahovanie sa.

5. K príčinnej súvislosti ako jednej zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu súd

prvej inštancie uviedol, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a
následku. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná,
nemožno ju len predpokladať. S ohľadom na skutočnosť, že vznik škody nemá spravidla iba jednu
príčinu, treba rozlišovať medzi príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími. Treba mať preto na zreteli,
že ak majú byť splnené podmienky zodpovednosti, protiprávny úkon musí byť následkom aspoň jednej
z hlavných príčin. Vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie

sprostredkovaný. Súd prvej inštancie s ohľadom na uvedené dôvodil, že mal preukázanú príčinnú
súvislosť,ktorábolaspôsobenávdôsledkupredmetnéhotrestnéhostíhania,vzneseniaobvinenia,vzatia
do väzby a v neposlednom rade aj dĺžkou trvania trestného konania, čo bolo až 7 rokov. Vychádzajúc
z uvedeného mal za to, že zo strany štátu došlo k výraznému neprimeranému zásahu do integrity
osobnostižalobcu,ktorýzanechalnajehoosobenegatívnenásledky.Spoukazomna§3ods.1písm.a),

písm. c), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 8 ods. 5 písm. b), § 15
ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a výsledky dokazovania (ktorými mal preukázané, že
dopad odňatia slobody podstatným spôsobom zasiahol do života žalobcu, a to tak v čase výkonu väzby,
ako aj v nasledujúcom období) priznal žalobcovi za utrpenú nemajetkovú ujmu náhradu 33.193,91 eura.
Pokiaľ sa žalobca domáhal priznania vyššieho odškodného, súd prvej inštancie v tejto časti nad rámec

priznanej čiastky žalobu žalobcu zamietol, majúc za preukázané, že priznané odškodnenie je primerané
a spravodlivé vzhľadom na zásah do jeho súkromia a spôsobenú ujmu.

6. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že žalobca udelil plnú moc na zastupovanie JUDr.
Vladimírovi Zvarovi 12.12.2005 do februára 2006, kde si trovy obhajoby právny zástupca vyčíslil na 880

eur; žalobca potom udelil plnú moc na zastupovanie advokátskej kancelárii Brázdil & Brázdilová, trovy
obhajoby si tento právny zástupca vyčíslil na 5.241,58 eura. V tejto súvislosti ozrejmil, že v zmysle § 18
ods. 1 až ods. 3 zákona 514/2003 Z.z. súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody (pokiaľ ide o
vynaložené trovy obhajoby) neposudzuje účelnosť trov vynaložených v súvislosti s nutnou obhajobou v
trestnom konaní, ale posudzuje, o čo sa majetok poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti s vydaním

nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Inak povedané nie je dôležité to, či
boli jednotlivé úkony zvoleného alebo ustanoveného advokáta účelné pre hájenie záujmov žalobcu v
trestnom konaní. Súd pri náhrade škody nerozhoduje o účelnosti vynaložených trov, teda nerozhoduje
o trovách konania, ale posudzuje to, o akú sumu sa skutočne zmenšil žalobcov majetok v príčinnej
súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Ak žalobca skutočne zo svojho majetku uhradil v

súvislosti s jeho zastupovaním v trestnom konaní svojmu advokátovi určitú sumu, tak je nepochybné, že
sa o túto sumu reálne zmenšil jeho majetok v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho
osobe; nebyť nezákonne vedeného trestného stíhania voči jeho osobe, nemusel by vynaložiť zo svojho
majetku peniaze na zaplatenie advokáta. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie priznal žalobcovi
náhradu škody 5.241,58 eura, nakoľko práve o túto sumu (bez ohľadu na účelnosť jej vynaloženia) sa

zmenšil jeho majetok v súvislosti s vedením nezákonného trestného stíhania voči jeho osobe (žalobca
túto sumu skutočne svojmu právnemu zástupcovi uhradil), čo vyplynulo aj z predloženého výpisu z účtu.
Vo vzťahu k JUDr. Vladimírovi Zvarovi nemal preukázanú úhradu trov právneho zastúpenia a preto v
tejto časti žalobu zamietol.

7. Súd prvej inštancie v súvislosti s námietkou žalovanej, že žalobca si väzbu zavinil sám a právo na
náhradu škody mu týmto nevzniklo poukázal na § 8 ods. 5 písm. b) a § 8 ods. 6 písm. a) zákona
č. 514/2003 Z.z. a uviedol, že z týchto ustanovení vyplývajú dve podmienky pre priznanie nároku
na náhradu škody (a tým aj nemajetkovej ujmy) za väzbu; 1. osoba, na ktorej bola väzba vykonaná
musela byť spod obžaloby právoplatne oslobodená, 2. osoba, na ktorej bola väzba vykonaná si ju

nezavinila sama, najmä (demonštratívne) tým, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených
alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, ktoré boli dôvodom väzby.
Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca nepochybne spĺňa prvú z podmienok pre priznanie nároku na
náhradu škody (nemajetkovej ujmy) za väzbu a to tým, že bol spod obžaloby právoplatne oslobodený.Splnenie uvedenej podmienky však samo o sebe ešte neodôvodňuje priznanie tohto nároku, pokiaľ
nastal prípad predpokladaný § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. (vyššie uvedená druhá
podmienka). V tejto súvislosti uviedol, že žalobca si väzbu nezavinil sám; nemal za preukázané, že

žalobcadalsvojímkonanímpríčinunavzatiedoväzby.Objasnil,žeprevylúčenienárokunaodškodnenie
za väzbu malo byť preukázané aj určité konanie žalobcu, napr. pôsobenie na svedkov, zastrašovanie
svedkov, odstraňovanie dôkazov a pod., ktoré dalo príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby, že
žalobca mal vinu na uvalení väzby. Zavinenie na uvalení väzby nemožno jednoznačne vidieť len v
tom, že žalobca je dlhé roky činný prokurátor, a táto skutočnosť umocňuje obavu z jeho správania.

Žalovaná poukázala na to, že jedným z dôvodov na vzatie do väzby žalobcu bola i skutočnosť, že
sa vychádzalo z vykonaných odposluchov telefonických rozhovorov medzi žalobcom a prokurátorom
(zrejme advokátom); súd prvej inštancie sa nestotožnil s uvedeným názorom žalovanej. Z uznesenia
mu vyplynulo, že odposluch telefonického rozhovoru je jeden z dôkazov na začatie trestného stíhania a
vznesenia obvinenia. Zároveň bol tento dôkaz na hlavnom pojednávaní vyhodnotený ako nedostatočný
v dôsledku procesných pochybení a to preto, že odpočúvanie bolo vykonané v súvislosti s iným trestným

stíhaním a bolo povolené ešte pred začatím trestného stíhania žalobcu. Žalovanej dal za pravdu, že
je dosť neprofesionálne, aby prokurátor bol s advokátom v telefonickom kontakte, ale nestotožnil sa
s tvrdením, že samotný odposluch bol zásadným dôvodom na vzatie do väzby, nakoľko ako bolo
vyššie uvedené, dôvodom na vzatie do väzby bolo to, že žalobca ako činný prokurátor bude pôsobiť
na svedkov a preto súd prvej inštancie nemal za preukázané, že žalobca si svojím správaním väzbu

zavinil sám. Pokiaľ žalovaná poukazovala na to, že stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je
aj napriek tomu, že došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby v úplnom rozpore s § 17 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z.z. a to v súvislosti s § 6 zákona č. 215/2006 Z.z.; päťdesiatnásobok minimálnej mzdy
v čase výkonu väzby, čiže v roku 2005 predstavovala suma 229,04 eura, čo (ako päťdesiatnásobok)
predstavuje 11.452 eura; namietala, že s ohľadom na uvedenú sumu sa výška požadovanej náhrady

nemajetkovej ujmy za tri mesiace väzby javí ako neprimeraná v porovnaní s možným odškodnením pri
zásahoch do práv násilných trestných činov. Súd prvej inštancie považoval túto argumentáciu za právne
irelevantnú, nakoľko vychádzal podľa zákona účinného v čase obmedzenia osobnej slobody žalobcu,
kde § 17 ods. 2 zákona č. 514/2004 účinného od 1.7.2004 ustanovoval, že v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak; v uvedenom ustanovení nebola výška nemajetkovej ujmy
obmedzená. Pokiaľ sa žalobca domáhal priznania vyššieho odškodného, súd prvej inštancie v tejto
časti nad rámec priznanej čiastky žalobu zamietol, majúc za preukázané, že priznané odškodnenie je
primerané a spravodlivé vzhľadom na zásah do súkromia žalobcu a spôsobenú ujmu.

8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a žalobcovi priznal, hoci
mal vo veci len čiastočný úspech, plnú náhradu trov konania, nakoľko rozhodnutie o výške tohto plnenia
záviselo od úvahy súdu (v časti náhrady majetkovej škody bol žalobca plne úspešný). Priznané trovy
konania spočívali z náhrady trov právneho zastúpenia 3.497,35 eura v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

9. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť,
príp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedla, že už v konaní pred súdom prvej inštancie poukázala
na skutočnosť, že právo na náhradu škody, či nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe,
nezakladá už samotná skutočnosť, že osoba bolo vzatá do väzby a následne bola spod obžaloby

oslobodená; okrem iného je významné aj skúmanie existencie/neexistencie podmienok podľa § 8 ods.
6 zákona č. 514/2003 Z.z. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby v zmysle predmetného ustanovenia
znamená, že jeho zavinené konanie (aspoň vo forme nevedomej nedbanlivosti) bolo dôvodom na
podanie a vyhovenie návrhu na jeho vzatie do väzby (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 25 Cdo 3038/2006). Časové hľadisko zavineného konania, ktoré viedlo k vzatiu do väzby, nie

je rozhodujúce, t.j. mohlo k nemu dôjsť pred vznesením obvinenia alebo po vznesení obvinenia. V
tejto súvislosti dala do pozornosti, že výpovede svedka M.. Ď., telefonické rozhovory žalobcu ako
prokurátora s advokátom spolu s ďalšími vykonanými dôkazmi predstavovali zásadné skutočnosti, ktoré
preukazovali,ževydanieuzneseniaovzatídoväzbymalosvojeopodstatnenédôvody.Poznamenala,že
súd prvej inštancie sa nevysporiadal s posúdením zavinenia aspoň vo forme nevedomej nedbanlivosti;

na jednej strane uviedol, že je dosť neprofesionálne, aby bol prokurátor s advokátom v telefonickom
kontakte, na strane druhej samotný odposluch nepovažoval za zásadný dôvod na vzatie do väzby.
Táto skutočnosť však podľa jej názoru predstavuje podozrivú okolnosť, ktorá nie je bežná v praxi, čo
vyvolávalo aj otázky ohľadom povahy vzájomného vzťahu medzi prokurátorom a obhajcom. Žalobca,ktorý bol v postavení prokurátora s dlhodobým výkonom tejto činnosti, si mal uvedomiť, že takého
konanie je spôsobilé viesť k spochybňovaniu jeho zákonného postupu práce, pričom ide minimálne
o nevedomú nedbanlivosť, ktorá v zmysle judikatúry zakladá zavinenie. Na základe uvedeného bola

toho názoru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, a v danom prípade si žalobca
väzbu prinajmenšom neuváženým konaním zavinil sám, v dôsledku čoho mu právo na náhradu škody
nevzniklo. Ďalej vo vzťahu k priznanej nemajetkovej ujme uviedla, že súd prvej inštancie sa obmedzil
iba na popísanie výpovedí svedkov vo vzťahu k pociťovanej ujme žalobcu spôsobenej vykonanou
väzbou. Nijakým spôsobom nepodal výklad, akými úvahami dospel k záveru o priznaní nemajetkovej

ujmy práve vo výške 33.193,91 eura. Súd prvej inštancie sa obmedzil na konštatovanie jej primeranosti,
čo však nie je možné považovať za preskúmateľné tvrdenie. Rovnako sa v odôvodnení napadnutého
rozsudkunijakýmspôsobomnevysporiadalsnamietanýmirozpormivovzťahukjednotlivýmvýpovediam
svedkov, ktoré čiastočne vyvracali tvrdenia žalobcu ohľadom pociťovanej ujmy. Pripustila, že pri tomto
type ujmy neexistujú také jednoznačné kvantifikačné pravidlá, ako je to pri skutočnej škode. Napriek
tomu sa však každá úvaha súdu musí opierať o konkrétne a preskúmateľné hľadiská odôvodňujúce

konkrétnu priznanú výšku náhrady v peniazoch. V nadväznosti na uvedené bola nútená konštatovať, že
spôsob vyčíslenia ako aj samotná výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy 33.193.91 eura za 98 dní
väzby je neobjasnená, nepreskúmateľná, nijakým spôsobom neodôvodnená, čím rozhodnutie nespĺňa
požiadavky úplného, presvedčivého a správneho odôvodnenia. Nestotožnila sa so záverom súdu prvej
inštancie, že argumentáciu žalovanej ohľadom aplikácie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. považuje

za právne irelevantnú. V tejto súvislosti opätovne poukázala na tú skutočnosť, že § 17 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z.z. bol zavedený novelou, ktorá neobsahuje prechodné ustanovenia, pričom predstavuje
novelu tak hmotnoprávneho, ako aj procesnoprávneho charakteru. Účelom jej prijatia bolo zjednotiť
prístup súdov pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy. Výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť
výšku odškodnenia obetí násilných trestných činov, aby nevznikal rozpor medzi odškodnením za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a odškodňovaním za trvalé následky na zdraví, či dokonca na
živote (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 171/2005, zo dňa 27.04.2006, rozhodnutie ESĽP
Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko).

10. Ďalej mala za to, že ak majú trovy obhajoby predstavovať skutočnú škodu spôsobenú žalobcovi

trestným stíhaním, musí ísť o trovy účelne vynaložené na odstránenie tohto nežiaduceho stavu
(vedenie trestného stíhania), pričom je vždy potrebné preskúmať účelnosť každého úkonu obhajoby, či
tento smeroval k zastaveniu trestného stíhania príp. k oslobodeniu spod obžaloby. Opačný výklad by
znamenal, že štát by preberal zodpovednosť za akékoľvek úkony právnej služby vyúčtované obhajcom
v trestnom konaní a v akejkoľvek výške, bez ohľadu na ich účelnosť, význam vo vzťahu ku skončeniu

trestného konania a správnosť vyúčtovania, čím by však nebola splnená podmienka existencie príčinnej
súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a spôsobenou škodou. V časti priznania skutočnej škody
odôvodnenie napadnutého rozsudku vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože bez
špecifikácie jednotlivých úkonov právnej služby, preukázania ich vykonania, posúdenia ich nutnosti,
účelnosti vo vzťahu k žalobcom označenému rozhodnutiu, nie je možné bez pochybností určiť rozsah

nákladov vzniknutých v príčinnej súvislosti s rozhodnutím, od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok na
náhradu škody, a teda nie je možné určiť ani rozsah náhrady škody, ktorá mala byť týmto žalobcovi
spôsobená v príčinnej súvislosti s predmetným rozhodnutím. Zároveň podľa názoru žalovanej súd prvej
inštancie ani v časti priznania náhrady skutočnej škody napadnutý rozsudok dostatočne neodôvodnil.

11. Napokon žalovaná upriamila pozornosť na to, že v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku
na náhradu škody pred Ministerstvom spravodlivosti SR, súd prvej inštancie priznal žalobcovi v
rámci trov konania aj uplatnené náklady predbežného prerokovania nároku vo výške 548,64 eura.
V odôvodnení napadnutého rozsudku odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.3.1999,
sp. zn. 2Cdo 7/99, z obsahu ktorého však jednoznačne vyplýva, že sa týka nákladov spojených s

predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody výlučne v režime zákona č. 58/1969 Zb., ktorý
na prejednávanú vec vzhľadom na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. nadobudol účinnosť 1.7.2004, nie je
možné aplikovať. Do pozornosti ďalej dala predovšetkým § 18 ods. 3 veta druhá zákona č. 514/2003
Z.z., že zákonodarca vzhľadom na špecifickosť inštitútu predbežného prerokovania, nepovažuje za
účelné uhrádzať poškodenému náklady spojené s predbežným nárokom na náhradu škody. Podľa §

18 ods. 3 veta druhá zákona č. 514/2003 Z.z. súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Z uvedeného považovala za zrejmé,
že zákon č. 514/2003 Z.z. ako lex specialis výslovne vylučuje možnosť priznania nákladov predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Súd prvej inštancie podľa jej názorunavyše dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď žalobcovi vo
výroku napadnutého rozsudku priznal uplatnené náklady predbežného prerokovania nároku na náhradu
škody pred Ministerstvom spravodlivosti SR vo výške 548,64 eura a to napriek tomu, že žalobca v konaní

pred súdom prvej inštancie nepreukázal, že reálne došlo k úhrade uplatnenej sumy nákladov 548,64
eura.

12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť s tým, že
špekulácie žalovanej o jeho zavinení pri vzatí do väzby nie sú vôbec na mieste. Žalovaná sa odvoláva

na nesprávnu aplikáciu niektorých ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. súdom prvej inštancie; s jej
názorom sa nestotožnil, nakoľko žalovanou prezentovaná retroaktivita právnej normy (v danom prípade
novely zákonom č. 412/2012 Z.z. účinnej od 1.1.2013) v zásade nie je prípustná, a to ani pri absencii
prechodných ustanovení. Zákon č. 514/2003 Z.z. sa aplikoval na skutkový stav v znení platnom v roku
2005, nakoľko vtedy bolo vydané predmetné rozhodnutie a aj vznikala škoda s ním súvisiaca; súd prvej
inštancie postupoval procesne správne, nakoľko novela zákona č. 412/2012 Z.z. ktorá obmedzila v §

17 zákona č. 514/2003 Z.z. rozsah náhrad na zákonné minimum odkazom na iný zákon, nemá žiadny
vplyv na skutkový stav v predmetnej veci. K náhrade za úkon spísania žiadosti o predbežné prejednanie
nároku uviedol, že ide o úkon právnej pomoci, ktorý je priamo príslušným zákonom predpísaný ako
podmienka uplatnenia nároku formou žaloby, preto názor o jeho nepriznateľnosti nie je vecne správny.
Ustanovenie § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o ktoré sa žalovaná opiera, rieši výšku náhrady škody

a trov konania, ktoré predchádzalo nezákonnému rozhodnutiu (t.j. trovy obhajoby), ktoré sú súčasťou
požadovanej istiny nároku voči štátu. Trovy právneho zastúpenia poškodeného v civilnom súdnom
konaní sú riešené v O.s.p., vyhláške č. 655/2004 Z.z., preto ich čo do obsahu aj výšky súd prvej inštancie
vyčíslil a priznal správne. K údajnej neúčelnosti, resp. nepreukázaniu reálnosti trov obhajoby v trestnom
konaní uviedol, že v tomto civilnom konaní bol pripojený celý trestný spis sp. zn. 2T/21/2007, teda

žalovaná mala možnosť ňou namietané úkony obhajoby preveriť, preskúmať, čo nespravila a teda súd
prvej inštancie vychádzal zo samotného trestného spisu. Napokon mal za to, že súd prvej inštancie
veľmi podrobne popísal v odôvodnení rozhodnutia zistený skutkový stav, jednotlivé dôkazy a z nich aj
vyvodil správne právne závery dostatočným spôsobom. Je samozrejmé, že pri priznaní nemajetkovej
ujmy nemôžu byť dôvody danej výšky exaktne špecifikované, nakoľko závisia aj od úvahy súdu pri

zohľadnení zákonných kritérií. Súd prvej inštancie sa s podstatnými obsahovými náležitosťami rozsudku
vysporiadal správne, preto nie je daný dôvod zrušenia napadnutého rozsudku.

13. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §

385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné iba čiastočne vo výroku týkajúcom sa
náhrady škody a trov konania a napadnutý rozsudok je vo vo výroku náhrady nemajetkovej ujmy vecne
správny. Rozsudok verejne vyhlásil 29.6.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.).

14. Otázkou posudzovania nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného

stíhania a vznesení obvinenia pri oslobodení obvineného spod obžaloby sa zaoberal už Najvyšší súd
SR v uznesení sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, zo dňa 18.8.2010 (R 57/2010) so záverom, že oslobodenie
spod obžaloby má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.); je nutné podotknúť, že hoci sa
Najvyšší súd SR v predmetnom uznesení zaoberal prioritne zastavením trestného konania vo vzťahu

k náhrade škody, závery tohto uznesenia možno v plnej miere aplikovať aj na situáciu, keď bol
obvinený spod žaloby oslobodený, nakoľko svojimi dôsledkami ide o totožnú situáciu. Najvyšší súd
SR v predmetnom uznesení konštatoval: „základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle cit. ustanovenia § 6 ods. 1 prvá veta uvedeného zákona
je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho

nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len
z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad
systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo
vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ cit. ustanovenie
§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia,

prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska teleologického
výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona
ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnymúradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene)
tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Za
ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie
trestného stíhania (oslobodenie spod obžaloby), ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil
predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení
trestného stíhania (oslobodenia spod obžaloby) sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú

účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania
znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, čo zároveň
znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia.

15. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré

bolo zastavené (bolo ukončené v dôsledku, ak bol subjekt spod žaloby oslobodený), treba hľadať
nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1
tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne
považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov,
ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá

slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii.
Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť,
na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže
akomylný,zasahujúcidozákladnýchpráv.Vtakejtosituáciiniejerozhodné,akoorgányčinnévtrestnom
konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

16. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného

do 30. júna 2004. Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu
za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom
štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu
trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a
dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.

Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)
začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou
judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 23. februára 1990 sp. zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke

súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. júna 1993, sp. zn.
1 Cdo 53/9, publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník
1994).

17. Súd prvej inštancie správne vychádzal z rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby, ktoré má rovnaké

dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť, ako základu pre vznik
nároku žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Rovnako správne vychádzal z uznesenia o vzatí
do väzby ako z rozhodnutia, titulom ktorého vznikol žalobcovi nárok na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, keď trestné stíhanie bolo voči žalobcovi ukončené (§ 8 ods. 5 písm. a), § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z.). V predmetnej veci teda základ nároku žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy

bol daný uznesením o začatí trestného stíhania a uznesením o vzatí žalobcu do väzby. Správnosť
týchto záverov nemohla zmeniť ani námietka žalovanej, že žalobca si vzatie do väzby nevedomou
nedbanlivosťou zavinil sám, nakoľko si mal byť vedomý skutočnosti, že telefonické rozhovory medzi ním
ako prokurátorom a advokátom JUDr. Malecom boli spôsobilé viesť k spochybňovaniu jeho zákonného
postupu práce a preto s poukazom na § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. mu právo na

náhradu škody nevzniklo. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že hypotéza § 8 ods. 6 písm.
a) zákona č. 514/2003 Z.z. predpokladá zavinené konanie subjektu, ktorý sa domáha náhrady škody,
pričom toto zavinené konanie musí byť vo vzťahu k väzbe; inými slovami toto zavinené konanie
musí opodstatňovať jeden z väzobných dôvodov, pričom tieto dôvody sú taxatívne stanovené § 71ods. 1 Trestného poriadku ako a) útek alebo skrývanie sa obvineného, tak aby sa vyhol trestnému
stíhaniu alebo trestu b) marenie objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie obvineným,
c) pokračovanie v trestnej činnosti, dokonanie trestného činu, o ktorý sa pokúsil, alebo vykonanie

trestného činu, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Obvinený si teda môže sám zaviniť väzbu tým, že
bol napríklad prichytený ako ovplyvňuje svedkov, ničí dôkazy dôležité pre trestné konanie, pokúsil sa
o útek, prípadne bol prichytený ako pokračuje v páchaní ďalšej trestnej činnosti a podobne. Odvolací
súd zdôrazňuje, že dôvody opodstatňujúce začatie trestného stíhania si nemožno zamieňať s dôvodmi
opodstatňujúcimi väzbu; medzi trestným stíhaním a väzbou nie je kauzálna príčinnosť, nie každá trestne

stíhaná osoba musí byť aj väznená, väzbu musí opodstatňovať konanie trestne stíhanej osoby (vo fáze
obvineného) spočívajúce v jednom z vyššie uvedených väzobných dôvodov. Vychádzajúc z uvedeného
je námietka žalovanej, že žalobca si väzbu zavinil sám (vo forme nevedomej nedbanlivosti), nakoľko
podozrivo komunikoval s advokátom JUDr. Malecom, bez právnej relevancie; žalovanou uvádzaná
skutočnosť opodstatňovala začatie samotného trestného stíhania žalobcu, no nemala žiadnu súvislosť
s jeho následnou väzbou, nakoľko žalobca bol väznený pre obavu z možného marenia objasňovania

skutočností závažných pre trestné stíhanie; žalovanou uvádzaná skutočnosť neopodstatňovala žiaden
z vyššie uvedených väzobných dôvodov a preto nebolo možné dospieť k záveru, že žalobca si týmto
konaním zavinil väzbu.

18. Súd prvej inštancie s poukazom na správne určenie základu nároku žalobcu na náhradu škody a

nemajetkovej ujmy taktiež správne určil rozsah ujmy spôsobenej žalobcovi predmetným nezákonným
rozhodnutím a vychádzajúc z týchto zistení priznal žalobcovi primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, pričom odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti zodpovedalo kritériám stanoveným
§ 157 ods. 2 O.s.p. (teraz § 220 ods. 2 C.s.p.). Súd prvej inštancie dostatočne jasne a presvedčivo
objasnil úvahy, ktoré ho viedli k priznaniu nemajetkovej ujmy v peniazoch; ozrejmil, že trestné stíhanie

a v rámci neho aj výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú
aj ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život, zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho
cti a dobrej povesti, a preto sú spôsobilé okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného
článkom 17 ods. 1 Ústavy SR obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného
a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje článok 19 ods. 1,

ods. 2 Ústavy SR. Súd prvej inštancie následne dostatočne jasne konkretizoval porušenie predmetných
ústavných práv, keď uviedol, že trvaním väzby bol žalobca obmedzovaný vo svojom pohybe, v kontakte
s blízkymi osobami a známymi, v slobodnej voľbe ako naložiť so svojím časom, väzba značne zasiahla
žalobcov psychický stav, 6 rokov navštevoval psychiatra, bral lieky, liečil sa na psychiatrickej ambulancii
pre vleklú psychickú poruchu, úzkosť, v popredí s depresiami a nespavosťou, väzba mala väčší vplyv,

nakoľko sa tam stretával s väzňami voči ktorým predtým podával obžaloby, vplyv trestného stíhania
malo obzvlášť negatívny dopad v jeho profesijnej kariére (bolo rozhodnuté o dočasnom pozastavení jeho
funkcie prokurátora, mal obavu o zaradenie do spoločnosti), boli narušené rodinné vzťahy, z dôvodu
zlých susedských vzťahov sa musel odsťahovať na samotu na druhý koniec mesta, zvýšenú intenzitu
vplyvu väzby a trestného konania malo aj to, že býval a pracoval v malom meste, kde sa všetci navzájom

poznajú. Možno uzavrieť, že napadnutý rozsudok je v tejto časti preskúmateľný, nakoľko z odôvodnenia
napadnutého rozsudku je zrejmé, na aké skutočnosti súd prvej inštancie pri rozhodovaní prihliadol
a akými úvahami sa pri priznaní nemajetkovej ujmy riadil. Odvolací súd pripomína, že odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia
(pričom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam), čomu odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti zodpovedá, stačí na
záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

19. Odvolací súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalovanej, že súd prvej inštancie vec
nesprávne právne posúdil, nakoľko podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. výška priznanej náhrady

nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými
trestnými činmi; dôvodila, že uvedené bolo zavedené novelou, ktorá neobsahuje prechodné ustanovenia
a predstavuje novelu tak hmotnoprávneho, ako aj procesnoprávneho charakteru (pre súd je záväzné
a platné aktuálne znenie predmetného ustanovenia). Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína rozdiel
medzi hmotnoprávnymi a procesnými normami a uvádza, že ak právna norma reguluje vzájomné

subjektívne práva a povinnosti svojich adresátov priamo, nesprostredkovane súdnym zásahom, pôjde
o normu hmotnoprávnu. Procesné právo naopak stelesňuje všetky tie normy, ktoré regulujú ľudské
správanie v konaní zameranom na poskytovanie súdnej ochrany pred súdnymi orgánmi. Normatívna
úprava výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vyjadrená v § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003Z.z., v zmysle ktorej táto nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným
násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, nie je normou regulujúcou úkony a postup
účastníkov (ľudské správanie) v záujme poskytnutia ich súdnej ochrany v konaní, ale limituje rozsah

uplatnenia subjektívneho práva poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy vo vzájomnej závislosti
od odškodnenia osôb poškodených násilnými trestnými činmi priznávaným podľa osobitného predpisu
(zákona č. 215/2006 Z.z.); je preto nepochybne hmotnoprávnou normou. V tejto súvislosti je nutné
podotknúť, že hmotnoprávne normy pôsobia zásadne od momentu ich účinnosti len do budúcnosti,
t.j. platí zásadný zákaz ich spätného pôsobenia (zákaz retroaktivity). Uvedené platí bez ohľadu

na prechodné ustanovenia týkajúce sa predmetného hmotnoprávneho ustanovenia, resp. absenciu
takýchto ustanovení, zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou zárukou ochrany práv
fyzických osôb a právnických osôb a ich právnej istoty, patrí k definičným znakom právneho štátu a
preto platí bez ohľadu na jeho explicitné normatívne vyjadrenie (nález Ústavného súdu SR zo dňa
24.5.1995, sp. zn. PL. ÚS 16/95). Je však potrebné rozlišovať medzi pravou a nepravou retroaktivitou;
pravou retroaktivitou možno rozumieť stav, v ktorom nová právna úprava neuznáva oprávnenia a

povinnosti založené právnymi vzťahmi vyplývajúcimi z lex priori, resp. ako stav, keď zákon dodatočne
a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov (práv a
povinností). Za nepravú retroaktivitu je potrebné považovať stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára
žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku
ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu

tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím. O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade,
ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho
zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne
následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (nález Ústavného súdu SR
zo dňa 17.1.2002, sp. zn. PL. ÚS 28/00); zakázaná je len pravá retroaktivita. S poukazom na uvedené

má odvolací súd za to, že aplikáciou § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. na právne vzťahy založené
pred účinnosťou tohto ustanovenia (t.j. pred 1.1.2013) by došlo k pravej retroaktivite, nakoľko takýmto
spôsobom by sa spätne do minulosti zmenilo subjektívne právo žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej pri výkone verejnej moci, bolo by limitované hornou hranicou, oproti stavu v čase podania
žaloby, keď takáto náhrada závisela jedine od zákonnej úvahy súdu. Je tiež potrebné poukázať na

to, že žalobca si nárokoval náhradu nemajetkovej ujmy za právneho stavu, ktorý bol v čase podania
žaloby uzavretý a objektívne daný. Zákonnou limitáciou výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. spätne do minulosti by sa tento objektívne daný právny stav zmenil,
pričom žalobca nemohol predvídať budúce konanie normotvorcu, svoje konanie (napríklad pri podávaní
žaloby) mohol odvíjať jedine od právneho stavu daného v čase podania žaloby. Aplikácia § 17 ods. 4

zákona č. 514/2003 Z.z. na právne vzťahy vzniknuté predo dňom jeho účinnosti by preto navyše viedla
aj k porušeniu princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva ako jedného zo základných princípov
právneho štátu, čo je v právnom štáte neprípustné.

20. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného v čase

podania žaloby) náhrada škody zahŕňala aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní,
v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní,
v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec
postúpená inému orgánu. Žalovaná tento nárok žalobcu odvolaním síce nespochybňovala, namietala

však, že súd prvej inštancie skúmal trovy vynaložené žalobcom v súvislosti s predmetným trestným
konaním bez špecifikácie jednotlivých úkonov právnej služby, preukázania ich vykonania, posúdenia
ich nutnosti, účelnosti vo vzťahu k žalobcom označenému rozhodnutiu, z čoho nemožno určiť rozsah
náhrady škody, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená v príčinnej súvislosti s predmetným rozhodnutím.
Odvolací súd vyhodnotil túto námietku žalovanej ako dôvodnú, nakoľko trovami konania náhrady ktorých

sa žalobca v predmetnom konaní domáha titulom náhrady škody, sú len trovy skutočne vynaložené, t.j.
vynaložené za reálne vykonané úkony pri zastupovaní žalobcu. Tieto trovy musia byť navyše vzhľadom
na predmetné trestné konanie účelné; za trovy konania možno považovať jedine náklady potrebné
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Tento záver možno vyvodiť aj z teleologického výkladu
vyššie citovaného ustanovenia, z ktorého žalobca svoj nárok odvodzuje; touto metódou interpretácie

právnych noriem bolo možné dospieť k záveru, že účelom predmetnej normy je náhrada škody titulom
uplatnených trov konania, ktorá počítala s finančnou kompenzáciou, ktorá nevytvára priestor pre
obohacovanie sa, ale má umožňovať spravodlivé zadosťučinenie. Za spravodlivé zadosťučinenie však
nemožno považovať akúkoľvek náhradu trov konania, bez ohľadu na povahu, účelnosť, výšku a správnevyúčtovanie úkonov právnej pomoci, týmto spôsobom nemožno odobriť nehospodárne správanie sa
subjektov konania. Výkladom súdu prvej inštancie, ktorý za jediné kritérium pri priznaní takejto náhrady
berie peňažnú sumu, ktorú poškodený vyplatil svojmu právnemu zástupcovi, t.j. o čo sa zmenšil jeho

majetok v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, by bol štát zaviazaný na náhradu trov konania v
neobmedzenej výške, závisiacich od ničím neohraničenej vôle subjektov konania, a bez akéhokoľvek
ohľadunazmyselnimiprodukovanýchúkonov.Odvolacísúdpripomína,ževšeobecnésúdymusianielen
rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí
byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nie súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a

formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho - ktorého záujmu chráneného príslušnou
normou (nález Ústavného súdu SR zo dňa 17.2.2016, sp. zn. I. ÚS 548/2015). Uvedené úvahy ostatne
potvrdil aj novelizovaný § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. účinný od 1.1.2013, ktorý expressis verbis
ustanovil, že náhrada škody zahŕňa náhradu účelne vynaložených trov konania, t.j. nie akýchkoľvek trov
konania. Odvolací súd v nadväznosti na uvedené uvádza, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé,
za ktoré jednotlivé úkony v trestnom konaní týkajúce sa právneho zastúpenia žalobcu považoval súd

prvej inštancie za trovy skutočne vynaložené a ako posúdil ich účelnosť, čím súd prvej inštancie vec
nesprávne právne posúdil.

21. K odvolacej námietke týkajúcej sa priznaných nákladov spojených s predbežným prerokovaním
nároku na náhradu škody vo výške 548,64 eura odvolací súd poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 7/99, zo dňa 30.3.1999, ktoré možno vzťahovať aj na zákon
č. 514/2003 Z.z.; zodpovednosť štátu za nezákonný alebo nesprávny postup výkonu štátnej moci, ktorý
má za následok škodu, je občianskoprávny vzťah. Zákon č. 514/2003 Z.z. je vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku zákonom špeciálnym, preto pokiaľ tento špeciálny zákon neobsahuje sám vlastnú úpravu,
právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom (§ 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). Z tohto hľadiska

pre posúdenie nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody (§ 15 zákona
č. 514/2003 Z.z.) prichádza do úvahy použitie § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Poškodenému
vzniká pohľadávka zrušením nezákonného rozhodnutia. Náklady, ktoré mu vzniknú v súvislosti s jej
uplatnením, preto tvoria príslušenstvo tejto pohľadávky. V predmetnej veci žalobca požiadal o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím žiadosťou z 2.2.2012.

Náklady takto vynaložené na uplatnenie práva na náhradu škody žalobcom sú teda jeho príslušenstvom,
t.j. aj náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody v uplatnenej výške 548,64
eura. Tieto úvahy nevylučuje ani žalovanou uvádzaný § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa
ktorého súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
pred príslušným orgánom (odvolací súd zdôrazňuje, že tento nárok nepredstavuje trovy konania, ale

príslušenstvo pohľadávky).

22. S poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu
žaloby v časti uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy 33.193,91 eura neboli žalovanou uvádzané
skutočnosti v odvolaní ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej

inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie; odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v
tejto časti ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. Vo vzťahu k povinnosti žalovanej
zaplatiť žalobcovi náhradu škody 5.241,58 eura a náhradu trov konania odvolací súd dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v týchto častiach potrebné zrušiť a vrátiť vec na ďalšie
konanie. Žalovaná v podanom odvolaní totiž dôvodne namietala mylný záver súdu prvej inštancie, že pri

náhrade škody titulom náhrady trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané
nezákonné rozhodnutie, nie je súd povinný zisťovať účelnosť úkonov právnej pomoci, a takisto dôvodne
namietala, že nebolo preukázané skutočné vykonanie týchto úkonov; žalovaná tiež opodstatnene
namietala chybný záver súdu prvej inštancie, že trovy konania zahŕňajú náklady poškodeného súvisiace
s predbežným prerokovaním jeho nároku (hoci sa v tejto súvislosti domáhala, aby súd nepriznal

žalobcovi žiadne náklady, čo z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nevyhodnotil ako správne).
Keďže súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade škody a trovách konania založil svoje rozhodnutie
na nesprávnych právnych záveroch, znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nakoľko uvedený nedostatok nemožno
napraviť ani v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti,

ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody 5.241,58 eura a v časti
náhrady trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec v
tomto rozsahu na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa právnym názorom
odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. V ďalšom konaní teda posúdi, či úkonyv predmetnom trestnom konaní, za ktoré bola žalobcovi účtovaná odmena boli skutočne vynaložené
a posúdi aj účelnosť týchto úkonov a taktiež zohľadní, že náklady žalobcu súvisiace s predbežným
prerokovaním nároku nemožno právne kvalifikovať ako trovy konania, ale je ich možné kvalifikovať

jedine ako príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Na prejednanie
sporu súd prvej inštancie nariadi pojednávanie (§ 297 C.s.p.), na základe vykonaných dôkazov ustáli
skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu
preskúmateľné a po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom
posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, by obsahovalo dostatok

dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné.

23. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania (§
396 ods. 3 C.s.p.).

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).